Opäť Quito a rovník

Quito a rovník, Ekvádor

Slumy z okolia QuitoNezávislé cestovanie má oproti predplateným zájazdom jednu obrovskú nevýhodu: vybavovanie formalít, získavanie víz, predlžovanie pobytu a hľadanie optimálneho transportu môže niekedy pochovať vaše plány v priebehu zopár minút, ak ste na čosi zabudli, alebo ak sa veci začnú uberať nepekným smerom. Teraz, na sklonku pobytu v Južnej Amerike, sa to na nás celé začína valiť. Je najvyšší čas kúpiť si lístky do Strednej Ameriky a najmä do Ázie, Justyna však potrebuje vízum do Kolumbie. Čakanie naňho nás stojí desať drahocenných dní kysnutia v Quito – v momente, keď sa nám míňajú peniaze a ďalšie zastávky si musíme vyberať nanajvýš obozretne.

Hlavné námestie v QuitoTo najhoršie však ešte len čaká. Kdesi medzi návratom z útulku Santa Martha a vytúženými kolumbijskými vízami zistíme, že z južnej ani strednej Ameriky neexistujú priame letecké spojenia do Ázie. Znamená to, že budeme musieť letieť cez Spojené štáty – veľmi zlá správa! Ďalšie víza, ďalšie stovky dolárov za vybavenie víz. V Quito sa ubytujeme v akomsi hoteli v starom meste; rovnako ako naša cesta, svoj niekdajší optimizmus má ďaleko za sebou. Naša hotelová izba je pokrytá vlasmi a špinou, postele cigaretovým popolom a uteráky nesú stopy po zle vytretých zadkoch. Fakt by som si radšej rozložil stan na hlavnom námestí, len keby tam nebolo toľko prorokov, navracajúcich ľudí na pravú vieru. Napokon si nájdeme iné ubytovanie; pri odchode sa ma úlisná pani opýta: „A čo, nepáčilo sa vám?“ „Nepáčilo. Izba bola škaredá a špinavá.“ Ak pracujete na takomto mieste a napriek tomu si chcete zachovať sebaúctu, lepšie je na nič sa nepýtať.

Víkendové QuitoĎalší hostel je už krajší a samozrejme drahší, leží na začiatku novej časti mesta zvanej Mariscal. Práve v týchto miestach pred desiatimi dňami napadli Maríu, jednu z dobrovoľníčok v Santa Martha. Pri lúpežnom prepadnutí nechcela odovzdať svoje veci a tak ju chlap začal mlátiť a napokon bodol nabrúseným šrobovákom do ramenného svalu. Odovzdala.

Počasie v Quito je permanentne pred búrkou; doobeda býva príjemne teplo a popoludní začínajú dlhotrvajúce lejaky, ktoré často končia až nadránom. Quito je takmer na rovníku, ale na druhej strane, aj v nadmorskej výške 2.850 m. Tropické počasie tu príliš nečakajte. Okrem vybavovania víz chodíme na zaujímavé miesta alebo zabíjame čas na internete. Pár kilometrov za mestom prebieha rovník; prísť do Ekvádoru a nenavštíviť rovník, to je ako prísť do Pezinku a nehrknúť si vína. Ekvádor sa samozrejme nedá zahanbiť a turistický rovník je robený vo veľkom štýle: sú tu vedecké pavilóny a planetárium, folklórne súbory omieľajú do omrzenia svoje pesničky a na plochých nohách si čaptajú do tanca. Nad všetkým tróni obrovský kamenný monument, postavený na počesť prvého francúzskeho vedca Charles Marie de La Condamine, ktorý tu v roku 1736 potvrdil polohu rovníka. Môžete si urobiť fotku s každou nohou na jednej strane pologule atď.

Indiánsky trh v Otavalo neďaleko QuitoCelé to má len jeden malý problém. Rovník prebieha okolo 240 m na sever; prví vedci sa v 18. storočí pekne trhli a zistilo sa to až pomerne nedávno, vďaka GPS; nová poloha bola potvrdená i komplexnými analýzami. Ekvádorská vláda, ktorá vlastní celý turistický komplex, to berie ako provokáciu a skutočný rovník okázalo ignoruje. Situáciu už využili iní podnikavci a 240 m na sever vyrástlo nové turistické centrum, do ktorého smeruje čoraz viac autobusov, plných gringov. Tu je to rovnako patetické alebo ešte horšie, ako na „bývalom“ rovníku. Exkurzia vrcholí lacnými trikmi, keď vám ukážu, že voda odteká v umývadle na jednu stranu na severnej, a na opačnú na južnej o dva metre ďalej. Na namaľovanej červenej čiare s označením 0º 00′ 00“ zemepisnej šírky postavíte vajíčko na užší koniec zaručene ľahšie, ako kdekoľvek inde na svete. Atď.

Vybavovanie víz sa zatiaľ uberá správnym smerom. Vždy, keď prídeme na konzulát, požadujú od Justyny nové a nové papiere. Napokon však vízum držíme v ruke vďaka neexistujúcim rezerváciám na letenku – moja stará dobrá metóda z Kuby, a dozvedáme sa i dôvody tohto šikanovania. Konzulka nám ochotne prezradí, že diplomatické úsilie poľskej strany o lepšie patnerské vzťahy s Kolumbiu sa rovná imidžu dvoch tlstých uprdených dvojčiat na čele poľskej vlády. Ostáva len dúfať, že voľby, ktoré o dva týždne zmietnu súčasnú poľskú vládu do záchoda, pomôžu aj cestujúcim Poliakom.

Príroda EkvádoruQuito bolo vskutku silným zážitkom. Dusivé dni a prudké lejaky, povolebné demonštrácie s jazdnou políciou a slzným plynom, pouličné stĺpy, na ktorých bilboardy formátu A3 ponúkajú vyčistenie trestného registra či už ide o políciu, alebo Interpol, za rozumnú cenu. Quito, to sú pizze a lasagne v hotelovej rešturácii, pouličné násilie hneď za jeho okovanými dverami, múzeum zlata so šialenými pokladmi, rabovanými päť storočí od miestnych domorodých kmeňov. Strávili sme tu viac času, ako nám bolo milé.

18. októbra však napokon sedíme o pol piatej ráno v čakárni autobusovej spoločnosti Panamericana a čakáme zbytočne, pretože Autobus z Peru do Kolumbie havaroval už na ekvádorských hraniciach a zabil jedného z cestujúcich. Pracovník spoločnosti nás však milostivo zavezie na hlavnú cestu na hraniciach slumov Starého mesta, kde máme šancu chytiť autobus na hranice. Pred východom slnka už sedíme natlačení v storočnom pestrofarebnom autobuse a z horských zákrut severnej magistrály nás nutká na ľahké zvracanie.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Ekvádor » Hlavné mesto Quito a okolie

Riobamba a vulkán Chimborazo

Vulkán Chimborazo, Riobamba, Ekvádor

V meste Riobamba11. septembra 2007 vystupujeme v meste Riobamba; opitý taxikár nám sľubuje nezabudnuteľnú jazdu, ale vzápätí mu z rúk vypadne plný hrnček kávy a my to považujeme za zlé znamenie. Riobamba, to je také typické andské mestečko – špinavé ulice z lacných šedých domov vyrastajúcich bez ladu a skladu, sýtozelená vegetácia. Na uliciach sa prechádzajú mačovia s čiernymi ulízanými vlasmi a tričkami, ktorých nápisy vyzývajú všetky vagíny do bojovej pohotovosti. Miešajú sa s nimi domorodci, turisti, stredoškoláci v uniformách. Jednoducho nič moc a zároveň naša každodennosť, ktorá mi bude doma určite tak veľmi chýbať.

Cez Riobambu prechádza jedna z najťažšie budovaných železníc na svete; tiahla sa takmer cez celé ekvádorské Andy a jej výstavba trvala desiatky rokov. Dnes je opäť v troskách kvôli chýbajúcim peniazom na údržbu a najmä opakovaným zosuvom pôdy z deväťdesiatych rokov počas katastrof fenoménu El Niño. Funguje už len jej malá časť a slúži turistickému priemyslu.

Večer pred výstupomNás však nezaujíma železnica ani slávny »Diabolský nos«, strmý horský úsek, cez ktorý prechádza. Neďaleko Riobamby sa týči vulkán Chimborazo, najvyšší vrch Ekvádoru a už celé týždne sa tešíme na výstup. Chimborazo: 6.310 m.n.m.; osamotený, pokrytý ľadovcom a vulkanickým prachom. Jeho vrchol je zároveň najvyšším bodom tejto planéty v absolútnych číslach, tj. pri meraní od stredu Zeme. Mt. Everest je najvyšší vrch v našom arbitrálnom systéme merania nadmorskej výšky, kde 0 metrov znamená úroveň morských hladín. Keďže je však Chimborazo tak blízko rovníka a teda najvypuklejšej časti našej elipsovitej planéty, vzhľadom na stred Zeme prevyšuje Mt. Everest o čosi vyše 200 m. a zároveň je to bod, ležiaci na Zemi najbližšie k slnku.

Začíname aklimatizačnú fázu výstupu: prvý deň vychádzame pod úpätie vulkánu a vystupujeme na 5.300 m.n.m.V Riobambe obchádzame miestne agentúry a zisťujeme podmienky i cenu výstupu.Napokon si vyberáme jednu z najstarších a najrenomovanejších agentúr, dostávame výstroj a skúseného sprievodcu. 17. septembra začíname prvú fázu aklimatizácie; autobusom vychádzame pod úpätie obrovského, majestátneho Chimborazo a pomaly stúpame k poslednej horskej chate na 5.000 m.n.m. Svahy okolo nás sú pokryté vulkanickým prachom, pobehujú tu stáda vicuní. Nad nami sa týči vrchol, celkom pokrytý hrubým ľadovcom. Beloba ostro kontrastuje s hnedočervenými skalami a tmavomodrým nebom. Podľa obyvateľov horskej chaty sa dnes vyčasilo prvýkrát po mesiaci a je dobrý predpoklad, že počasie nám bude priať i v najbližších dňoch.

Justyna na úpätí vulkánuDnes sme plní síl a optimizmu; aklimatizáciu znášame veľmi dobre, po mesiacoch strávených na Andskej náhornej planine vo výške 3.000 m.n.m. a viac stúpame ku kontrolnému aklimatizačnému bodu na 5.300 m.n.m. bez akýchkoľvek problémov. Zdá sa, že vrchol máme na dosah: zajtra sa sem vrátime i so sprievodcom a výstrojou a začneme výstup z druhej strany svahu, naostro. Vraciame sa teda do Riobamby a zažívame poslednú pokojnú noc pred výstupom, pretože zajtra, vo vysokej nadmorskej výške, naše telo na odpočinok príliš veľkú šancu mať nebude. Ako hovorí staré dobré horolezecké porekadlo, šplhaj vysoko, prespávaj nízko…

Vrchol vulkánu ChimborazoNa vrchol vulkánu Chimborazo sme sa napokon nikdy nedostali. Na druhý deň v noci sme začali výstup rovnako ako ostatné štyri skupiny horolezcov a rovnako ako oni, museli sme sa vrátiť. Dnes sa výstup na tento vrch stáva skutočnou výzvou aj pre profesionálov, pretože s postupujúcim globálnym otepľovaním a umieraním tropických ľadovcov sa menia i povrch a podmienky výstupu na ne. Chýba nám čosi síl a veľa, veľa technických zdatnosti pri šplhaní sa takmer kolmým ľadovým poľom počas ôsmych, a následnom zostupe ďalších štyroch hodín. Schádzame s ťažkým srdcom, vyčerpaní a so symptómami choroby z nadmorskej výšky. V horskej chate sa stretávame s ostatnými neúspešnými horolezcami a v sklesnutej nálade schádzame o dvesto metrov nadmorskej výšky nižšie, na miesto, kde sa začína cesta pre automobily.

Východ slnka na ChimborazoVďaka tomuto výstupu sme pochopili všeličo nové o pozadí celého podujatia i o spôsobe, akým fungujú miestne agentúry pri dohadzovaní týchto výprav turistom. Je to príbeh sveta za farebnou pohľadnicou a za sladkými sľubmi ľudí, ktorí sú za vaše peniaze ochotní obetovať váš život. Príbeh Tak blízko slnka nájdete tu.

19. septembra sa teda vraciame do nášho krásneho hotela v Riobamba. Moje telo sa pomaly vracia do života v menšej nadmorskej výške a na druhý deň vymieňame vulkán za miestne reštaurácie. Nie je to dobrý biznis, pretože nájsť tu normálne, slušné jedlo sa v Riobambe asi nedá. Hneď 21. septembra 2007 sa napokon presúvame do hlavného mesta.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ekvádor » Vulkán Chimborazo

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Tak blízko slnka

Machu Picchu

Ollantaytambo28. augusta 2007 nastupujeme v akomsi zadnom dvore do autobusu a mierime do ťažko vysloviteľného mestečka Ollantaytambo. V Peru, ako aj v niekoľkých iných juhoamerických štátoch má každá dopravná spoločnosť vlastné autobusové stanice, alebo aspoň čosi, čo sa na ne podobá. Často je to práve zadný dvor nejakého rodinného domu, alebo jednoducho parkovisko kdesi na mestskej ulici. V prípade, že mesto má centrálnu stanicu, cestujúci musia väčšinou platiť osobitné vstupné za právo nastúpiť tu do autobusu.

Cestou na Machu Picchu Autobus je plný dedinčanov a ledva sa pohneme, vstane akýsi zabávač. Nasledujúcu polhodinu nám dáva hádanky, rozdáva cukríky atď. Samozrejme, na konci vyzbiera peniaze – ukazuje sa, že cukrík stojí 50 centov. Hneď po ňom preberá štafetu seriózna pani s taškou od laptopu, v ktorej má univerzálny liek za 2 soles. Je nudnejšia, ako zabávač pred ňou. Začína mužskými problémami so spaním a žalúdočnými parazitmi; prechádza ku materniciam a vagínam, čím získava moju zaslúženú pozornosť, ale hneď nato mení tému na detské kožné plesne a pomaly zaspávam. Ľudí v autobuse, ktovie prečo, liek na všetky vymenované choroby príliš nezaujíma, ba čo viac, pánko v strednom veku, sediaci predo mnou, si jeden uchmatne bez zaplatenia.

Ranné Macchu Picchu je zahalené v hmlách V mestečku Urubamba, zabudnutom v horskej doline, meníme spoj a napokon vystupujeme v Ollantaytambo. Všade okolo sú lesy a inkské ruiny, dedina je už celkom pohltená turistickým ruchom. V jednej z desiatok reštaurácií absolvujeme typickú juhoamerickú pizzu, ktorá takmer vždy obsahuje cesto, v strede ešte stále zamrznuté a odporný sladkastý syr. Snažíme sa zabiť čas do večerného vlaku a nie je to také jednoduché, pretože všetky atrakcie z okolia Cuzco vyberajú neuveriteľne vysoké vstupné. Boli by sme blázni, keby sme vystúpili na tieto ruiny na 30 minút a zaplatili toľko isto dolárov, ale evidentne je tu dosť turistov, ktorým to neprekáža.

P8292708.jpg Večerný vlak je najlacnejší dopravný prostriedok a zaplní sa do posledného miesta. Onedlho už vystupujeme v meste Aguas Calientes; je stisnuté strmými horami a leží priamo pod Machu Picchu. Mesto je samo osebe neuveriteľne škaredé a predražené, skladá sa výlučne z hotelov a reštaurácií. Vyzerá, akoby bolo postavené zo všetkého, čo bolo akurát poruke: luxusné reštaurácie sú obité vlnitým plechom či dokonca kartónmi a ani na sekundu nemáte pochybnosti, že vaše peniaze sú jediný dôvod, prečo sa tu hýbe aj posledná húsenica.

Päť storočí ležalo zakryté džungľou v strmých a neprístupných horách Na druhý deň skoro ráno berieme prvý autobus na Machu Picchu. Dvadsaťminútová cesta stojí 12 dolárov, napokon však stojíme na vrchole smrteľne strmého svahu a prechádzame bránami monumentu (vstupné = 40 dolárov). Štíty sú v oblakoch, pomaly sa pred nami otvára výhľad na zabudnuté mesto, ktoré Inkovia opustili z neznámych dôvodov. A až do 20. storočia o jeho existencii netušil takmer nikto. Bolo to sídlo kráľa a nachádzajú sa tu absolútne skvosty inkskej architktúry. Množstvo budov sa skladá z dokonalých, precízne opracovaných kameňov a technológia ich skladania ich predurčuje prežiť takmer každé zemetrasenie.

Stratené mesto Inkov a  štít Huayna Picchu Machu Picchu je obrovské. Ráno sme tu takmer sami, prechádzame sa okolo desiatok ruín budov lemovaných trávou a kvitnúcimi stromami, okolo chrámov a námestí. V momente, keď som toto miesto uvidel, pochopil som, že moja počiatočná nechuť voči jeho aure turistického no. 1 v južnej Amerike, voči reputácii jedného zo siedmych divov sveta a ostatným prívlastkom slizkého turistického priemyslu, bola zbytočná a detinská. Machu Picchu je absolútne výnimočné miesto bez ohľadu na množstvo lenivých turistov vo všetkých tých zájazdoch, ktoré ho zaplavia okolo poludnia a o dve hodiny zmiznú na svoj zaslúžený obed.

V stratenom meste Inkov Celý deň tu ohromení lozíme po ruinách a kopcoch, hmlu strieda dážď a slnko, kráľovské mesto nám ukazuje všetky svoje tajomné tváre farieb a odtieňov. Navečer sa vraciame dole, skoro ráno na druhý deň opäť nastupujeme na vlak inštitucionalizovanej mafie zvanej Peruánske železnice a vystupujeme v Ollantaytambo. Čaká nás tu zo dvesto taxikárov, pripravených zobrať nás na koniec sveta; my vďačne nastúpime do otlčeného dedinského autobusu a ranné slnko nás už víta pri starobylej katedrále v Cuzco.

Po ďalších dvoch dňoch v tomto krásnom, priateľskom meste napokon nastupujeme do diaľkového autobusu. Spoločnosť nám už tradične zabudla pripraviť vegetariánske jedlo, ktoré sme si objednali, no stewardky sa sľúbia polepšiť a 3. septembra vyrážame krkolomnou horskou cestou do hlavného mesta Lima.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Machu Picchu

V meste Cuzco

V starobylých uličkách CuzcoDo Cuzco prichádzame 26. augusta skoro ráno, po celonočnej, nie práve najpríjemnejšej ceste z Arequipy. Na stanici nás mal čakať taxikár z rezervovaného hostela, namiesto neho nás však čakalo dvesto iných taxikárov a nadháňačov. Ubytovacie zariadenia si tu osvojili zvyk čakávať svojich hostí na stanici, pretože konkurencia je tu absolútne vražedná a neraz sa stáva, že náhodne privolaný taxikár privedie zdezorientovaného turistu do úplne iného hotela, pre ktorý pracuje. Cuzco je vďaka Machu Picchu turistická destinácia číslo jeden na tomto kontinente a treba si uvedomiť, že veci tu bežia trochu iným spôsobom; treba sa mať neustále na pozore.

CuzcoSamozrejme, taxikár z ulice nás parádne ošmekol, ale to nie je náš problém. Odvoz do hotela sme mali prisľúbený a hoci sa na nás vykašľali, hneď po príchode sme požiadali o vrátenie cestovného. V našom hosteli sú ľudia vôbec akýsi pomalí, ešteže si čakanie na raňajky ,môžeme spríjemniť krásnym výhľadom na mesto. Nachádzame sa na strmom kopci, kdesi v úzkych starobylých uličkách dávnej španielskej kolónie. Pod nami je celé nádherné Cuzco so svojimi historickými budovami, kostolmi a veľkou katedrálou. Neviem prečo, ale akosi mi pripomína Banskú Štiavnicu.

Pred príchodom Španielov bolo Cuzco hlavným mestom veľkej inkskej ríše. Inkské ruiny sú vskutku porozhadzované všade v jeho okolí a niekoľko mohutných, obdivuhodne precíznych stien sa zachovalo i priamo v uliciach. Po tom, ako Európania Cuzco dobyli a potlačili aj posledné inkské povstania, však rýchlo stratilo na politickom význame, hoci dodnes zostáva kultúrnym a náboženským centrom andskej náhornej planiny.

Hlavná katedrálaV Cuzco sme sa akurát načas stretli s Brianom – zrejme poslednýkrát na tejto ceste. Brian sa práve vrátil z preslávenej Cesty Inkov (tzv. Inka Trail), trojdňovej túry po horách, ústiacej na Machu Picchu. Je plný zážitkov a my mu môžeme len závidieť, pretože na túru sa treba prihlásiť mnoho mesiacov dopredu a akosi sme to nestihli. S Brianom to akurát nejako vyšlo, že som práve ukončil svoju antibiotickú túru a môžeme skočiť na pivo do Irish pubu. Možno sa čudujete, ale Cuzco, to sú stovky reštaurácií a barov, kluby, nonstop žúry. Irish puby sú tu hneď tri…

V uliciach mesta trvajú bez prestania oslavy a ceremónieBrian teda zajtra odchádza, najprv do Čile a potom pokračuje vo svojej ceste okolo sveta smer Austrália a južná Ázia. Strávili sme spolu na ceste takmer dva mesiace. Nemožno ani dodať, že v dobrom i zlom, pretože s týmto príjemným, tolerantným človekom to bolo vždy len v dobrom. Som presvedčený, že Bolívia, ktorú sme precestovali v trojici krížom-krážom, by nebola celkom ono bez Brianovho typicky írskeho, pohodového prístupu a nadhľadu. 27. augusta sa lúčime a po dlhom čase ostávame opäť sami.

Inkské stenyPomaly sa pripravujeme na Machu Picchu. Dostať sa na toto miesto je nechutným zážitkom fungovania monopolov, nehanebne zneužívajúcich fakt, že jediný spôsob ako sa tam dostať je železnica. Cesta z Cuzco trvá tri hodiny, za lístok zaplatíte… 75 USD! Lístky sú pritom vypredané niekoľko dní dopredu a často nemáte inú možnosť, ako kúpiť si prvú triedu za viac ako 100 USD. Týmto sa zdieranie turistov len začína. Až neskôr, pri Machu Picchu zistíme, aké horibilné sumy treba platiť za každú hlúposť.

V uliciach CuzcoHneď v prvý deň nášho príchodu do Cuzco teda utekám na stanicu kúpiť lístky. Stíham to presne päť minút pred zavretím, na vlak za dva dni sú už len posledné tri lístky. Zdá sa, že som mal šťastie. Peruánsku žleznicu mienime podporiť tak málo, ako sa len dá a tak nenastúpime už v Cuzco, ale v poslednej dedine, do ktorej ešte vedie cesta. Lístok stojí „len“ 45 USD. Pre porovnanie, cesta vlakom bude trvať poldruha hodiny a rovnako dlho pôjdeme i obyčajným autobusom, ktorý nás vyjde 1,50 USD.

Mesto CuzcoPosledných pár dní pred odchodom do Machu Picchu spoznávame krásne staré ulice mesta Cuzco, ochutnávame reštaurácie kuchýň z celého sveta, zabíjame čas na internete. Sú tu tisíce turistov a treba povedať, že je to úplne iný typ ľudí, než na akých sme väčšinou zvyknutí. Mnohí sem prichádzajú doslova na pár dní priamo spoza písacích stolov svojich kancelárií a po Machu Picchu sa hneď vracajú domov. Globalizovaná masová turistika vo svoje najčistejšej forme. Prázdniny, naplánované päť rokov dopredu, európske hotely a spomienkové tričko od cestovnej agentúry. Exotické Peru uvidí väčšina týchto ľudí len spoza okien klimatizovaných hotelov a autobusov. Ak len trochu chcete, vôbec si nevšimnete, že nie ste v Európe. My s Justynkou sa im len smejeme, pouličným profesionálnym otravovačom vyplazujeme jazyk a fotíme mesto Cuzco zo všetkých možných uhlov.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Cuzco

Jazero Titicaca – Bolívia

El Cementerio, obávaná štvrť v La Paz15. augusta 2007 sa nočným autobusom zo Santa Cruz opäť vraciame do hlavného mesta La Paz. Dobaľujeme si veci, ktoré sme pred dvomi týždňami nechali v našom hosteli a presúvame sa do neslávnej štvrte Cementerio, z ktorej odchádzajú mnohé medzimestské spoje. Je považovaná za najnebezpečnejšiu v La Paz, kvôli mnohým útokom na turistov. Pred niekoľkými rokmi tu zločinecký gang uniesol párik rakúskych cestovateľov, ktorých dlhé týždne držali v zajatí a denne s ich kreditnými kartami vyťahovali veľké peňažné hotovosti. Keď zdroj vyschol, oboch mladých ľudí zavraždili.

My sme opustili La Paz bez problémov. Mierime na hranice Bolívie, ku svetoznámemu jazeru Titicaca. Jazero leží vo výške 3.800 m.n.m. na hraniciach s Peru. Odjakživa zohrávalo dôležitú úlohu v náboženských predstavách miestnych civilizácií, a to už pred príchodom Inkov. Samotní Inkovia verili, že počiatok ich národa leží práve tu, rovnako ako sídlo uctievaného boha slnka.

Mestské nábrežieJazero je obrovské. Jeho dĺžka presahuje 200 km, najväčšia nameraná hĺbka viac ako 450 m. Vody jazera neraz zaplavujú celé veľké územie v tejto časti náhornej planiny, inokedy rýchlo klesajú a raz možno odhalia ďalšie významné pamiatky starobylých kultúr, ktorých existencia sa tu predpokladá. V mestečku Copacabana na brehu jazera sa opäť zvítame s Brianom, ktorý sem pricestoval pred nami. Nazajtra plánujeme výlet na Ostrov slnka (Isla del Sol), kde sídli hlavný inkský boh a nachádzajú sa tam i zaujímavé archeologické náleziská. V reštaurácii Brian ochutná prvého miestneho pstruha a my vegetariánsku večeru, ktorú Justyna vzápätí odovzdá naspäť v niekoľkých náhlych záchvatoch nevoľnosti. Zdá sa, že problémy sú opäť kdesi blízko nás.

Ráno sa však zobúdzame a všetko vyzerá byť v poriadku. Vyrážame teda po brehu jazera okolo krásnych dediniek, polí a malebných zátok s rybárskymi prístavmi. Kráčame niekoľko hodín; ľudia sú prívetiví, v každej dedine žobrú deti a pridávajú sa k nim dospelí v snahe odviezť nás na neďaleký ostrov. Nikoho z nich si nevšímame, deti posielame najesť sa k mamám a keďže vonku je príjemné počasie, nestojíme ani o skrátenie nášho výletu loďou. Tesne pred našim cieľom stretávame skupinku chalanov, jeden z nich má nanajvýš podozrivý prízvuk. Neisto sa ho pýtam na pôvod a spoznávam tým Čecha Jozefa, ktorý už niekoľko rokov žije v Španielsku a tvrdohlavo sa so mnou rozpráva čistou slovenčinou.

Jozef cestuje po kontinente už niekoľko týždňov a jeho pobyt, ako i rozpočet sa chýlia ku koncu. V súčasnosti žije už len z neuveriteľných 30 Bolivianos na deň (ccá. 200 SK). Len pre porovnanie, my dvaja sa len horko-ťažko zmestíme do réžie 400 Bs. Jozef prespáva už len vonku a kupuje jednoduchú stravu v obchodoch. Všetko sa dá – dôležité je mať guráž a ono neodolateľné nutkanie uvidieť svet ďalej za humnami.

Napokon všetci prichádzame do dediny Yampupata, zjednávame si tu transport na ostrov. Lúčime sa s Jozefom a jeho kumpánmi, ktorí mieria do inej časti a miestny rybár nás troch sľúbi previesť na svojej veslici za rozumnú cenu. Prechádzame cez nádherné, jagavé modré jazero; míňame ďalší kultový ostrov Isla de la Luna (Mesačný ostrov) a v jeho pozadí sa týčia obrovské šesťtisícové štíty z okolia La Paz, pokryté snehom. Rybár sám od seba zapína motor a na konci cesty bude od nás za to žiadať prídavok. Vôbec nás to neprekvapilo a rad za radom ho vysmejeme. Toto miesto, pokiaľ ide o vzťah domácich k turistom, je zatiaľ najskazenejšie z celej Bolívie.

Snažia sa nás tu dobehnúť na každom kroku. Deti žobrú neuveriteľne nechutným a otravným spôsobom, všetky opakujú naučenú básničku o hlade, biede atď. Slová i výrazy tváre majú vždy rovnaké, akoby všetky absolvovali v škole lacný marketingový rýchlokurz žobrania. Keď si robíte fotky, strčia sa vám pred objektív i so svojou prašivou lamou a ešte za to žiadajú peniaze. Dospelí od vás budú vymáhať akési nezmyselné vstupné za akúkoľvek kopu kameňov, na ktorú si sadnete, alebo len tak, za právo pokračovať v ceste.

Takto vyzerajú ľudia, celkom skazení turistickým ruchom. Ak som sa v niečom v Bolívii utvrdil, je to presvedčenie, že nemám dávať peniaze žobrákom. Niektorí z nich to naozaj potrebujú, ale ešte viacerí žobrú z povolania. Naučila ma to brazílska favela, slum. Žobráci majú malú šancu, že raz sa naučia robiť niečo poriadne. Sedieť na ulici s plechovkou je príliš ľahké. Každý idiotský turista, ktorý dá týmto sopliakom mince či cukríky a ich rodičom zaplatí bez reptania akési absurdné mýto, im iba potvrdzuje, že tento spôsob zárobku je tá najľahšia a najpríjemnejšia cesta životom. Za niekoľko rokov už nič iné ani nebudú vedieť robiť. Svoje peniaze oveľa radšej nechám dôvernej organizácii, ktorá sa stará o ich pomoc a prevýchovu.

Plavba cez jazeroNa Slnečnom ostrove je množstvo penziónov a reštaurácií, každý z domácich si chce odtrhnúť svoje sústo. Denne sem prúdia stovky turistov, väčšina z nich cestuje v izolovaných skupinách od atrakcie ku atrakcii, o skutočnom živote okolo nich, cenách a mentalite domácich nemajú ani poňatie (a ani ich to zrejme nezaujíma). V podnikoch ich tu teda nemilosrdne ošklbú a ešte za to dostanú sprepitné. Majitelia penziónov sa k vám pri vstupe správajú ako k najlepším priateľom a v deň odchodu po zaplatení vás s hukotom kopnú do zadku. Obsluha je pomalá, neuveriteľne tupá a arogantná. Ako hovorím, je to jedna z najväčších a najhorších turistických atrakcií, aké som v Bolívii zažil.

Hneď po príchode na ostrov ma chytí ľahká horúčka a v čase, keď Justyna s Brianom večerajú, stonám v posteli medzi záchvatmi hnačky. Bolo to práve dnes ráno, keď som pri raňajkách poklopkal po stole a skonštatoval, že zatiaľ som v Bolívii ešte nemal žalúdočné problémy, na rozdiel od ostatných. Keď sa mi stav v noci zhorší a na druhý deň je všetko bez zmien, už viem, že to nebude len chvíľková nevoľnosť. Justyna a Brian idú obdivovať ruiny inkskej civilizácie na druhý koniec ostrova, ja ležím v ľahkých mrákotách a čakám, kedy ma upratovačka vyhodí z izby. Justyna prosila pred odchodom správkyňu, aby ma vzhľadom na môj stav nechala v izbe kým sa nevrátia (penzión je celkom prázdny), no tú nezaujímajú problémy jej hostí po zaplatení za poslednú noc. Keď začne nahnevane fučať okolo dverí, viem, že je najvyšší čas vypadnúť. Onedlho sa vracia i Justa s Brianom a výletnou loďou prichádzame späť do Copacabana.

Svätenie automobilov - pohanská časť obraduNa druhý deň odtiaľto radi odchádzame, stihneme si ešte pozrieť svätenie automobilov na námestí pri katedrále. Je to vraj lacnejšie, ako poistenie a okolité ulice sú tak plné vyčačkaných áut, okolo ktorých prechádza kňaz rýchlosťou svetla, kropí ich vodou a akási babka dokončuje pohanskú časť obradu, s obetami a zaklínaním (všetko záleží od toho, koľko ste zaplatili).

Copacabana pri jazere Titicaca bola naša posledná zastávka v Bolívii: strávili sme tu presne šesť týždňov v dobrom i zlom. Aká je Bolívia? Náročná. Myslím, že tu sme uvideli to najkrajšie i najhoršie z nášho cestovania. Jedna krajina, dva celkom odlišné svety – chladná, holá a zaostalá náhorná planina s nezabudnuteľnými horami a púšťami. Druhý svet, to je zelená a horúca Amazonka, jej pohodoví ľudia v ospalých dedinkách. Bolívia ma presvedčila, že hovoriť o interkultúrnej tolerancii je niekedy nezmyselné alebo dokonca kontraproduktívne, ale naučil som sa mnoho o tom, ako sa k totálne odlišným ľuďom správať. V každom prípade, navštíviť južnú Ameriku a neuvidieť Bolíviu je čisté šialenstvo. Ak ste to predsa len urobili a naďalej tvrdíte, že tento kontinent poznáte, ste nehanebný luhár. OK, dávam vám poslednú šancu. Kúpte si lístok do Bolívie, naučte sa zopár drsných dôležitých viet na prežitie a môžete vyraziť.

Ostrov slnkaDo Bolívie sa raz určite rád vrátim. Ak to bude o 20 rokov, možno sa tam dovtedy veľa nezmení, ale viem stále o množstvách miest, ktoré sme doteraz nestihli a o ktoré by som sa nerád ukrátil. Mrzí nás oboch, že sa nám nepodarilo stretnúť trošku viac zaujímavých Bolívijčanov, aby sme pochopili trochu hlbšie túto rázovitú, zvláštnu krajinu. Na druhej strane, tých zopár, ktorých sme spoznali, nám pomohlo pochopiť, ako veľmi sa skutočný život a správanie miestnych ľudí líši od toho, čo zažíva priemerný turista pri svojom povrchnom, letmom priereze atrakciami bolívijskej masovej turistiky.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Jazero Titicaca – Bolívia

Vodopády Iguazu: Argentína

zahlavie1.JPG

Ulice Puerto Iguazu, ArgentínaNeviem si pomôcť, ale Argentína mi je hneď sympatickejšia, ako Brazília. Ulice sú tu o niečo špinavšie, ale prívetivejšie a rozdiel v cenách za tie isté služby si uvedomíte takisto s úľavou.

Argentína: prví ľudia, prvé dojmy

Ubytujeme sa v pokojnom, priateľskom hosteli za autobusovou stanicou, všade okolo sú ihličnaté stromy, ktoré mi už tak dlho chýbali. Večer po prvýkrát za dlhý čas potrebujeme svetre, pretože je príliš chladno. 22. apríl, južná pologuľa: dobrá šanca zažiť „októbrovú“ jeseň.

Naši priatelia na cestách v Argentíne: belgická cestovateľská rodinkaV meste nachádzame skvelé jedlo, množstvo internetových kaviarní a obchodov so suvenírmi, v ktorých sa trblietajú stovky nádherných, vybrúsených drahých kameňov. V našom hosteli pre zmenu stretávame príjemných cestovateľov, najmä šialenú belgickú rodinu, cestujúcu tak ako my, okolo sveta. Belgičan Eddie a jeho žena Xenia, ktorá má poľské korene a po poľsky aj vskutku plynuje komunikuje, sa jedného dňa rozhodli pre cestovanie, oznámili to svojim dvom deťom (8) a (11) a vyrazili do Afriky. Dnes je to už osem mesiacov, zažili úžasné veci a za tri mesiace sa vracajú domov, po okružnej ceste Južnou Amerikou.

Neviem si predstaviť, aký presne vplyv na tieto deti musí mať ich cestovanie, môžem však povedať, že sú to dve úžasné, inteligentné a otvorené bytosti, plynule rozprávajúce niekoľkými jazykmi, ktoré sa na ceste naučili, s takou rozhľadenosťou a skúsenosťami, že im môže závidieť hociktorý dospelý človek. Ak prídu po nás aj takíto ľudia, ktorí z globalizácie a slobody pohybu využívajú to najlepšie, čo im môže ponúknuť, potom vidím šance pre náš svet oveľa nádejnešie.

Vodopády Iguazu a Argentína

Brazílsko-argentínsky región Iguazu, to sú tisíce vodopádov a úchvatné scenérie

Na tretí deň po príchode si pozrieme tú časť vodopádov Iguazu, ktoré ponúka Argentína. Je oveľa väčšia, ako brazílska a nie sú tu klimatizované autobusy, len malý vláčik a džungľa všade naokolo. Nachádzame tu desiatky vodopádov, väčších i menších, všetko je neuveriteľne zelené a zo všetkých strán na nás útočia mračná motýľov rôznych veľkostí aj farieb. Argentína má, i napriek turistickému ruchu, ešte stále množstvo divej zveri a vtákov, dokonca i »coatí« sú o niečo hanblivejšie, ako na brazílskej strane.

Tzv. Diabolské hrdlo, obrovská mätež vodopádov Iguazu Všetky chodníky v parku Iguazu sa pomaly spájajú a smerujú hore, k »Diablovmu hrdlu«, ktoré je hlavným bodom riečneho prelomu. Je to úplný vrchol vodopádu, čosi ako posledné momenty Sodomy a Gomory, ako mýtický koniec sveta, upravený na turistické účely. Obrovská, široká rieka uprostred džungle sa zbieha do polkruhovitého útesu, z ktorého celá mohutná riava zrazu mizne v hĺbke. Naokolo rachocú pekelné brány. Všade je hmla z vodnej pary. Zlovestné kŕdle vtákov zvestujú náš skorý koniec.  Argentína si tiež ukrojila svoj turistický krajec z vodopádov Iguazu. Tučnučký pánko každému ponúka nezabudnuteľnú fotku, kvôli davu turistov urobenú z rebríka.

Areál Iguazu ponúka ešte množstvo menších atrakcií. Zapamätal som si len dve: »Aquatic aventura«, vodné dobrodružstvo, čiže „nezabudnuteľná jazda motorovým člnom po rieke.“ »Gran aventura«, veľké dobrodružstvo, ešte nezabudnuteľnejšia „jazda motorovým člnom veľmi blízko vodopádov“: tu sa celkom zamočíte a ak si pritom náhodou od strachu cvrknete, nikto to ani len nezbadá.

Pri vodopádoch Iguazu na brazílsko-argentínskych hraniciach nájdete milióny motýľovAni jedno z týchto dobrodružstiev sme na vlastnej koži nezažili, ale pri čakaní na spiatočný autobus začala aspoň poriadna búrka, začiatok chladného jesenného počasia, ktoré potrvá až do nášho odchodu. Dni, strávené v Puerto Iguazu,  to je nezabudnuteľná Argentína a pre nás čarovný čas: melancholická spomienka na jesennú Európu, pokojné daždivé ulice provincionálneho mestečka a tiché internetové kaviarne, v ktorých dorábame túto stránku. Večer chutné domáce cestoviny v miestnej reštaurácii a ping-pong s malým belgickým svetobežníkom Jonathanom. Zoznamujeme sa tu po prvýkrát s príjemným argentínskym životným štýlom, s ich pokojným nadhľadom, večerami tesne pred polnocou a s neustálym pochlipkávaním Yerba mate cez kovové slamky, akoby išlo o nenahraditeľnú životodarnú tekutinu.

Argentínske šálky na čaj Yerba Mate. Sŕkanie čaju je pre Argentínčanov otázka prežitia.26. apríla napokon nastupujeme do pestrofarebného autobusu s cieľom Buenos Aires. Autobusy v Argentíne sú ešte priestrannejšie a pohodlnejšie, ako všetky doteraz, v servise je zahrnuté vegetariánske jedlo a všetky nápoje. Niekedy mám naozaj pocit, že som na dovolenke.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Vodopády Iguazu

Vodopády Iguaçu: Brazília

Vodopády Iguaçu, BrazíliaPrvé vodopády sa zbiehajú do čoraz väčších útesovČím viac sa vzďaľujeme od trópov, tým viac sa mení počasie, teplota, prostredie. V trópoch sa každá ranka môže zapáliť a spôsobiť problémy, všetko sa hojí oveľa zdĺhavejšie, ako inde. Dnes, keď autobusom smerujeme k miernejšiemu pásmu, mi na kožný zápal na ruke ostala už len farebná spomienka na koži. Vonku sa zatiaľ pomaly mení vegetácia, v južnej Brazílii vidieť čoraz viac ihličnanov a stromov, viac či menej podobných tým našim. Menia sa i ľudia a mestá; je tu silné imigračné zázemie z Európy dvadsiateho storočia, ulice sú čistejšie a bohatšie a neraz sú celkom neodlíšiteľné od našich predmestí.

Je to čaro novodobého diaľkového cestovania: v autobuse sa svet mení priamo pred vašimi očami. Keď nastupujete, je večné tropické leto, na občasných zastávkach si pomaly všímate zmeny a vystúpite na hraniciach mierneho pásma. Jeseň je na spadnutie, v diaľke sa formuje dlhá, sychravá oblačnosť a zrazu akoby ste boli v Európe.

Vítajú nás i húfy motýľovBrazílske pohraničné mestečko Foz do Iguaçul je však zatiaľ len predzvesťou. Je tu ešte celkom teplo a stále džungľa. Trošku iná, ako napríklad v Amazonke, ale stále džungľa. Vyvezieme sa niekoľko kilometrov za mesto, do prvého miesta na kemping, aké sme v Brazílii našli. Strávime tu pokojný, príjemný večer, na aké sme počas posledných týždňov príliš veľa času nemali. Niekoľko kilometrov od nás, hneď za riekou, sa začína Argentína a trochu ďalej Paraguaj.

My sme však v prvom rade prišli kvôli slávnym vodopádom, o ktoré sa Brazília delí s Argentínou. Najprv si teda pozrieme brazílsku časť, a potom našu cestu naprieč Argentínou začneme na druhom brehu rieky.

Brazílska strana vodopádov je robená vo veľkom štýle. Začína sa v megalomanskom turistickom centre, v cene vstupenky (10 dolárov) je i povinný klimatizovaný autobus priamo k vodopádom (hoci vzdialenosť je ledva päť kilometrov).

Vodopády IguaçuSamotné vodopády, to je skôr príbeh do fotogalérie. Cez turistické chodníky prechádzajú stáda coatí, jazvecovitých zvieratiek s pyskom mravenečníka, a žobrú o jedlo. Prechádzame sa okolo série úžasných vodopádov, ostrovčekov a subtropického pralesa, ktoré sa v tomto regióne vytvorili v koryte rieky Iguaçul. Tak ako všetky významné miesta v Brazílii, vodopády sú súčasťou priemyslu masovej turistiky. Priamo v areáli, uprostred džungle, nájdete internetovú kaviareň a štýlový hotel.

Na všetko toto nám stačia dve hodiny a vraciame sa do mesta. Prekračujeme hranice s Argentínou, spolu s izraelským chalanom sa prestopujeme na argentínsku stranu a napokon berieme autobus do paralelného argentínskeho mestečka s tým brazílskym, Puerto Iguazul.

Fotogaléria » Brazília

Brazílska Amazonka – džungľa

Brazílska Amazonka rýchlo stráca svoje čaro z dobrodružných románov nášho detstva.

Z mesta Manaos rýchlo utekáme 200 km na juh, do amazonskej džungle na brehoch čoraz užších riečnych kanálov. Nachádzame tu tradičný spôsob života hŕstky osadlíkov, prudké búrky a tmavé riečne zákutia hlboko pod korunami stromov a lián.

Rio, mesto bohov

Najkrajšie výhľady najkrajšieho mesta na svete, najlepších pláží v južnej Amerike a najsnobskejších štvrtí v Brazílii (fotky najškaredších slumov na kontinente nájdete v nasledujúcom albume).

Rio de Janeiro má všetko, aby vás chytilo za srdce od prvého do posledného okamihu vašej návštevy. Je nádherné, nezabudnuteľné a najviac zo všetkého, smrteľne fotogenické.

Rio, brloh démonov

Druhá časť fotogalérie o Rio de Janeiro ponúka neporovnateľne horšie výhľady a farby sú často čiernobiele.

Pozývame vás na prechádzku jedným z vyše 300 slumov, ktoré prerastajú Mesto bohov ako rakovina.

Vodopády Iguaçu – Brazília

Nádherné vodopády na hraniciach Brazílie a Argentíny sú ako turistický sen. Úžasné výhľady, subtropická džungľa a služby na úrovni sú zárukou skvelých zážitkov.
Ale bez irónie, vodopády Iguaçu patria medzi najkrajšie miesta na Zemi a pohľad na ne vyráža dych úplne každému. Rozprávkové miesto plné motýľov a priateľských jazvecov coatí uchváti aj vás.

Rio, mesto Bohov

Rio de Janeiro, BrazíliaTento príspevok „Rio, mesto Bohov“ má druhú, integrálnu časť „Rio brloh démonov„, ktorá je zaradená mimo poradia v sekcii Poznámky k svetu za pohľadnicou

Rio, mesto Bohov: pohľad z luxusnej štvrte IpanemaNáš let z Amazonky do Rio de Janeiro, to je viac ako tritisíc kilometrov cez celé obrovské brazílske územie. Oficiálne máme štyri prestupy, v skutočnosti sme však tri lety z toho strávili v jednom lietadle, ale zakaždým si museli presadnúť na svoju novú pozíciu podľa aktuálneho lístka. Poriadok musí byť! Smiešne to bolo aj rovnakým letuškám a letuškom, ktorí nás trikrát za sebou vítali na tej istej palube a trikrát nám darovali koláčik so suchárikom. Napodiv, naša batožina, ani po toľkých namáhavých prestupoch nezmizla a do Ria sme prileteli takmer načas.

Ipanemská plážRio, mesto Bohov: je to ľahký príbeh, ktorý radi podávate ďalej, svojim priateľom, spolu s vynikajúcimi fotkami a lacnými suvenírmi. Ubytujeme sa v snobskej štvrti Ipanema. Život je tu drahší ako v ostatných častiach, tu sa však platí za bezpečnosť a radšej doplatíme, aby bolo vôbec v tomto príspevku o čom písať.

V Riu nájdete obchody z celého sveta. Je tu všetko, čo je v Európe, v Štátoch, v Japonsku; je tu aj to, čo nikde inde nenájdete. Ceny sú väčšinou vyššie, ako v ktorejkoľvek európskej krajine. Málokto sem však chodí kvôli nákupom. Vraví sa, že Rio je najkrajšie mesto na svete. Vskutku; jeho spojenie mesta, hôr, ostrovčekov a piesčitých lagún vytvára až neuveriteľne dokonalý celok farieb a tvarov, prírody a civilizácie. V Riu sú vynikajúce pláže, podmienky na surfovanie, párty. Mesto je také rôznorodé, že každá jeho štvrť dýcha vlastným životom a každá je hodna samostatného jednodenného výletu.

Lanovka na Cukrový kopčekRio de Janeiro, pre turistický priemysel jedna z piatich najnavštevovanejších destinácií na svete. Sú veci, ktoré ak práve cestujete okolo, jednoducho musíte vidieť. Na jednej strane je jasné, že všade, kam sa tu pohnete, sa budete predierať stovkami rovnakých truľov, ako vy. Pociťujem z takýchto miest úzkosť a radšej sa im vyhnem. Mnohé za to ani nestoja, svoju popularitu čerpajú z agresívneho marketingu a reputácie „must see“. Patrí medzi ne napríklad Cancún či Acapulco v Mexiku, Varadero na Kube a tisícky ostatných, preplnených nudných pláží a rezortov. Niekoľko kilometrov od nich neraz nájdete nádherné, prehliadané zátišia pre svoju dovolenku.Avšak pokiaľ ide o Rio, toto je len polovica pravdy. Nijaké iné podobné mesto totiž na svete jednoducho nenájdete. Prejsť okolo neho bez povšimnutia, to je akoby ste mohli stráviť noc so svojou obľúbenou pornohviezdou; večer by ste jej však len sucho oznámili „dobrú noc“ a zhasli ružovú lampičku, a to zo zásady, pretože to s ňou už robili toľkí pred vami.

Z Cukrového kopčeka pozorujeme najkrajší západ slnka v životeMy nie sme takíto. Počas piatich dní v meste sa tak pridávame k ostatným a klimatizovaný minibus nás bezpečne prevedie hustou premávkou k roztvorenému náručiu Ježiša, stojaceho nad mestom. Výhľad je úžasný, turistov nie je až tak veľa a modré kopcovité ostrovčeky v diaľke splývajú s pokojným Atlantikom. Prechádzame ďalej, k Cukrovému Kopčeku (Pão de Açúcar) a lanovkou to stíhame presne v momente, keď západ slnka vyrába večer s takými romantickými farbami a oblakmi, o akých som nikdy neveril, že môžu existovať len tak, bez dodatočnej fotomontáže na pohľadnici. S úžasom pozorujeme dokonale ružový súmrak a farebné svetlá mesta pod nami. Odtiene sa menia každú sekundu. Deň napokon celkom vyhasína a vraciame sa do svojho hostelu, k večeri z vynikajúceho šalátového bufetu v neďalekej reštaurácii.

Kristus SpasiteľV meste ešte navštívime starú malebnú štvrť Santa Teresa, plnú krásnych viliek a zelených zákutí. Hoci Santa Teresu pomaly prerastajú slumy a stáva sa čoraz nebezpečnejšou, sediac v hrkotajúcej električke máte skôr pocit ako na letnom, pokojnom parížskom predmestí. A takéto je pre nás napokon celé Rio: cez deň výlety, večer drinky s ostatnými Európanmi v hostelovom bare; prítmie našej ulice pod korunami stromov, pláž vzdialená sotva sto metrov. Ešte aj náš výlet do najväčšieho slumu v Južnej Amerike, samozrejme so sprievodcom, necháva pozitívne spomienky: jeden z pouličných drogových dílerov daruje Justyne kvetinku a otrhané, usmiate deti pred nami vďačne pózujú do fotoobjektívu.

Panoráma Ria a okoliaKeď v sobotu, 21. apríla 2007 presadáme z klimatizovaného mestského autobusu do diaľkovej linky smerom na argentínske hranice, môžeme konštatovať, že napriek všetkým správam o kriminalite sa nám tu na hlave neskrivil ani vlások. Keď si nechcete skriviť vlások ani vy, pokračujte k našim textom o nádherných vodopádoch na brazílskych hraniciach.Ak však nedbáte, pozývam vás na druhú a absolútne kľúčovú časť rozprávania o Riu: Rio, brloh démonov…

Kontextové odkazy:

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Rio, brloh démonov

Fotogaléria Brazília

Brazílska Amazonka – džungľa

Brazílska Amazonka rýchlo stráca svoje čaro z dobrodružných románov nášho detstva.

Z mesta Manaos rýchlo utekáme 200 km na juh, do amazonskej džungle na brehoch čoraz užších riečnych kanálov. Nachádzame tu tradičný spôsob života hŕstky osadlíkov, prudké búrky a tmavé riečne zákutia hlboko pod korunami stromov a lián.

Rio, mesto bohov

Najkrajšie výhľady najkrajšieho mesta na svete, najlepších pláží v južnej Amerike a najsnobskejších štvrtí v Brazílii (fotky najškaredších slumov na kontinente nájdete v nasledujúcom albume).

Rio de Janeiro má všetko, aby vás chytilo za srdce od prvého do posledného okamihu vašej návštevy. Je nádherné, nezabudnuteľné a najviac zo všetkého, smrteľne fotogenické.

Rio, brloh démonov

Druhá časť fotogalérie o Rio de Janeiro ponúka neporovnateľne horšie výhľady a farby sú často čiernobiele.

Pozývame vás na prechádzku jedným z vyše 300 slumov, ktoré prerastajú Mesto bohov ako rakovina.

Vodopády Iguaçu – Brazília

Nádherné vodopády na hraniciach Brazílie a Argentíny sú ako turistický sen. Úžasné výhľady, subtropická džungľa a služby na úrovni sú zárukou skvelých zážitkov.
Ale bez irónie, vodopády Iguaçu patria medzi najkrajšie miesta na Zemi a pohľad na ne vyráža dych úplne každému. Rozprávkové miesto plné motýľov a priateľských jazvecov coatí uchváti aj vás.