Loďou na východný Island

Všetko sa začalo na palube majestátnej Norrøny, na ktorú sme sa nalodili aj s autom v dánskom prístave Hirtshals. Nasledujú tri dni plavby cez Faerské ostrovy, až do chladných vôd prvých islandských fjordov.

Zobudíme sa do ticha. Na hornej palube okolo nás plávu pohoria so zasneženými štítmi a ich vodopády prechádzajú cez skalnaté úbočia a zelené svahy, aby sa napokon vyliali do fjordu priamo okolo nás.

Prvé raňajky na brehu ľadovcového jazera, pri cestičke takej úzkej, že jedno auto na nej kde-tu zachádza do štrku so strmou priepasťou. Vonku je šesť stupňov; mrznú nám ruky, no horúci čaj vráti všetko do normy.

Vyrážame. Južná pobrežná cesta kopíruje fjordy a vulkanické púšte, rozokľané hory a pustatiny pokryté hustým zeleným machom. Nie, žiadne stromy. Nanajvýš tráva, ale vždy aj vietor, často dážď a neraz sneh. Míňame maličké dedinky a pusté mestá, asfaltka sa občas zmení na prašnú čiaru miznúcu v krajine a potom sa opäť pripojí k sérii úzkych záplavových mostov.

Večer sme na mieste. Skaftafell už zaspáva, v temnotách však rozložíme stan pri úpätí prvého vulkánu a zhasíname do prvej islandskej noci.

Ráno vyrážame na Vatnajökull. Ďalšie vodopády, trávnaté úpätia bez jediného stromu a vulkanické farebné hory zovreté ľadovcovou riavou. Posledný útok na vrchol; neuveriteľný, smrteľný pohľad do pažeráka ľadovca a zostup až do jeho priepasti. Vtedy prichádzajú vlny. Búrkové mračno nás strhne z nôh a riečka, ktorá doteraz poslušne tiekla dole úbočím, sa priamo na našich očiach vztýči do výšky a jej prúd začne šľahať smerom nahor. Tu vládne jediné božstvo: islandský vietor.

Za hlasom vulkánov

Trojdňové putovanie cez krajinu aktívnych vulkánov, sopečných púští a nekonečných ľadovcov. Vitajte v islandskom vnútrozemí, na treku z Landmannalaugar do Porsmork .

Keď ráno prichádza autobus, hneď je jasné, že to nebude len tak. Tento kríženec džípu a obrneného transportéra má podvozok tak vysoko, že vyštverať sa hore bude prvý výstup tohto dňa. Pri balení batožiny si ešte stihneme všimnúť dva ruksaky od nemenovanej slovenskej značky, ktoré neklamne zradia našincov v každom kúte sveta: Slováci Anička a Mišo pracujú na Islande ako dobrovoľníci už niekoľko týždňov a od dnes budú najbližšie dni našimi spoločníkmi v pote i chlade.

[Not a valid template]

Landmannalaugar: Na začiatku bolo ticho

Potom prišiel vietor. A dážď.
Zo základného tábora v Landmannalaugar vyrážame pod priateľskými oblakmi, spoza ktorých na nás občas žmurká islandské slnko. Z holej planiny všetci štyria pomaly stúpame cez vulkanické formácie, zdravíme turistov a plní energie fotíme na všetky strany. Pestrofarebné svahy pripomínajú surrealistický svet akéhosi sci-fi umelca; kde-tu vyrážajú zo zeme kúdole pary a sírnaté kaluže horúcej vody.

Napokon prichádzame na náhornú plošinu, ktorá nám ponúkne úžasný výhľad do diaľav a posledný lúč svetla toho dňa. Hneď nato prichádza ťaživý oblačný front. Okamžite nás obalí hustá, nepreniknuteľná hmla, dážď sa zmení na lejak a ten na snehovú búrku. Zapíname membrány a pršiplášte, kontrolujeme návleky a vyrážame do mrazivej, bielej ničoty.

[Not a valid template]

Prešli dve hodiny. Zmizli farebné kopce i trávnaté nížiny; jediné, čo vidieť, je meter povrchu pred našimi nohami. Viem, že neustále stúpame hore. Svet sa skladá z nášho dychu, ťažoby na ramenách a klzkého povrchu. Na ceste míňame podobné mátohy ako my a smer nám pomáhajú držať len občasné kolíky a azimut môjho kompasu. Prechádzame potokmi a ľadovcovými jazykmi a členitý, štrkovitý terén sa mení na ľadové polia. Moje pochmúrne úvahy o tejto letnej túre na konci augusta preruší krupobitie, ktoré v okamihu pokryje celú krajinu veľkými ľadovými orechmi.

Šliapeme ďalšiu hodinu. Míňame čoraz viac ľudí, takže najbližšia horská chata musí byť blízko, kvôli nulovej viditeľnosti sme však zatiaľ radi, že sme nestratili správny kurz. Vtedy sa pred nami vynorí zvláštna kamenná mohyla. Je to pamiatka po izraelskom turistovi, ktorý tu takto pred rokom stratil cestu vo veľmi podobných podmienkach. Našli ho až o pár dní; zomrel na podchladenie.

[Not a valid template]

Napokon sa dostávame k chate. Posledných pár hodín, ako nám vlhko a chlad postupne presakovali cez jednotlivé vrstvy, sme túžili už len dostať sa sem, zhodiť ruksaky a na zbytok dňa sa kdesi ukryť do spacákov. Teraz si už nie sme takí istí. Chata je absolútne plná zúbožených a premočených turistov, ktorí drkocú zubami v jedinej miestnosti, kam smú prísť tí, ktorí nemajú rezerváciu na izbu (treba ju vykonať neraz niekoľko týždňov vopred): v predsieni. S prekvapením zisťujem, že tu na Islande je čosi ako súcit chatárov s ostatnými turistami skôr výnimkou. V preplnenej izbietke sa na polhodinku zohrejeme telami ostatných úbožiakov, zjeme energetické tyčinky a napokon takmer neveriacky vyrážame do neľudského počasia, cez ďalšie ľadovce, strže a kotliny.

[Not a valid template]

Prvá noc

Prešlo ďalších pár hodín; prichádzame k rieke, ktorá má byť podľa mapy poslednou prekážkou pred naším dnešným táborom. Anička a Mišo sú kdesi ďaleko pred nami.
Rieka nemá brod. Stretávame tu párik izraelských turistov, ktorí panicky skúšajú prejsť na tých najhorších úsekoch. Rieku prebrodím ako prvý; nasleduje Justyna a potom izraelské dievča, ktorú bojazlivo nasleduje jej priateľ. Dievča sa ešte vráti a prenesie svoju a jeho batožinu.

Horská chata stojí na brehu ľadovcového jazera – bol by to absolútne fantastický pohľad, keby sme neboli premočení a podchladení až na kosť. O spaní v chate nemožno ani snívať – nemáme rezerváciu a opäť jediné, kam smieme vôbec vstúpiť, je vstupná miestnosť na sušenie topánok hostí. Raz sa na chvíľu otvoria dvere dovnútra a dve uzimené bytosti uvidia vyhriatu sieň s praskajúcim kozubom, okolo ktorého sedí desiatka šťastlivcov s pohármi whisky, ktorí si rezervovali izbu zrejme pár týždňov predtým, ako si vôbec kúpili letenky na Island. Opäť ma premkne túžba za slovensko-poľskými priateľskými chatami v Tatrách, ktoré nechávajú spávať turistov ešte aj na podlahe v jedálni, a sťažka sa vydávam postaviť stan do snehovej búrky. S premrznutými rukami napokon vyhrávam i posledný boj toho dňa, stanové dielce zabezpečíme pred vetrom kameňmi a napokon podchladení zapadáme do vlhkých spacákov.

Južný Island, Landmannalaugar
Južný Island, Landmannalaugar 

Druhý deň putovania. Ďalšie hodiny v dažďových a snehových búrkach, vzácne sekundy slnečných lúčov a vulkanické púšte, v ktorých sú jedinou fatamorgánou rýchlo sa blížiace vlny snehu a dažďa. Aha, a rieky. Dnes ich treba prebrodiť niekoľko. Tu už nepomôže žiadne skákanie po skalách ani dobrý gore tex: brody majú hĺbku aj do metra a burácajúca, ľadová riava vás dokáže priviesť na dosť nepríjemné myšlienky.

Opäť stretávame izraelský párik; opäť pred riekou, na ktorú len bezradne hľadia. Pokusný králik som opäť ja – prebrodím ju s našimi ruksakmi, potom sa vrátim, prehodím si na plecia Justynu a o chvíľu sme šťastne na druhom brehu. Potom idú oni, teda vlastne dievča. Prenesie batožinu svoju aj kamaráta, ten sa však s chladnou vodou veľmi nemusí. Vyzerá tak, že preniesť na druhý breh by ho mala jeho o tridsať kíl ľahšia priateľka, napokon sa však uľútostím a požičiam im svoje sandále, ktoré mu dievča prinesie na druhý breh a napokon privedie svojho hrdinu za ruku až k nám.

[Not a valid template]

Zátišie

Posledná vulkanická púšť; posledný kopec a napokon je tu naša posledná noc tohto úžasného putovania. Tábor je učupený na úpätí kopca, ktorého dolinka vytvorila príjemné zátišie s vegetáciou – čosi, čo sme posledné dva dni nezažili takmer vôbec. Dobre si zapamätaj tú noc: obrovské žiariace hviezdy na ľadovej pustatine, ticho a nádherný pokoj. Vytúžená prázdnota.

Zobúdzame sa do iného sveta. Od rána svieti slnko a posledných niekoľko hodín do Porsmorku je vychádzkou, počas ktorej môžeme konečne vidieť, čo všetko je okolo nás. Kamenné púšte sa pomaly menia na trávnaté stráne  a zakrpatené lesíky, nad všetkým tróni jeho výsosť Eyjafjallajökull – vulkán, ktorý svojou erupciou v roku 2010 zastavil na niekoľko týždňov leteckú premávku v celej Európe.

[Not a valid template]

Opäť je tu posledná rieka, ktorú treba prebrodiť – po včerajšku je to už len čerešňa na torte – vnárame sa do islandského lesíka a napokon dorážame do koncového tábora v Porsmorku. O polhodinu prichádza známy terénny autobus a tentokrát vidím, načo je vlastne dobrý. Autobus sa brodí cez rieky rovnako ako my pešo, jedna z nich má však vyše metrovú hĺbku a pri prechode korytom nám na okná špliecha voda.

Keď v diaľke začne byť vidieť a cítiť oceán, okolo nás sa tiahne kotlina jedných z najčinnejších islandských vulkánov. Nádherné členité svahy sú pokryté mierumilovným zelenkavým porastom, no lokálne katastrofy bývajú rýchle a neúprosné. Bleskové povodne, zosuvy pôdy a výrony lávy sú súčasťou života miestnych, ktorí tu napriek tomu vo veľkom pestujú zeleninu a chovajú dobytok. Keď napokon autobus vylezie na asfaltovú cestu a zastaví pri prvom asfaltovom parkovisku, všetkým nám je jasné, že putovanie jedným z najúžasnejších miest na tejto planéte sa práve nenávratne skončilo.

[Not a valid template]

Púšť Atacama, Čile – fotogaléria

Fotogaléria Čile:

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Torres del Paine

Torres del Paine panorámaJe ešte stále 25. máj a už stojíme ďaleko na čílskej strane, v pobrežnom mestečku Puerto Natales. Medzi Čile a Argentínou nie sú nijaké veľké kultúrne rozdiely, obe krajiny majú podobnú históriu a ich obyvatelia podobný životný štýl. Samozrejme, ako sa patrí na politickú kultúru južnej Ameriky, ich vzájomné vzťahy sú napäté; ako vždy, ide o akési irelevantné územné nároky, slúžiace na zakrývanie korupcie a neschopnosti oboch vlád. Na druhej strane, Čile je na svoj región bohatá krajina a takisto ceny sú tu výrazne vyššie, často priam nehorázne vyššie, ako v Argentíne.

Nedeľný ospalý prístav v čilskom meste Puerto NatalesPuerto Natales je typické patagónske mesto bez výškových budov, navrhnuté a vybudované podľa pravítka pred menej ako storočím. Pravouhlé ulice a súmerné štvorcové bloky, čosi, z čoho sa obyvateľovi našich nádherných, stáročia rastúcich organizmov zvaných európske mestá, stavajú vlasy dupkom.

Vskutku; kvôli mestu sme sem neprišli. Vyrazíme odtiaľto do svetoznámeho parku Torres del Paine a potom na ďalšiu cestu na sever. Aspoň sme tu našli štýlovú reštauráciu, zariadenú ako koloniálny drugstore zo začiatku storočia, ktorý tu pôvodne sídlil. Prvá podomácky vyrobená pizza za posledný mesiac, k tomu vegetariánske lasagne a miestne pivo Austral s nelákavou pachuťou pivovaru Urpín.

Ale kašľať na jedlo. 28. mája nás minibus vezie nekonečnou štrkovou cestou cez brány národného parku, okolo guanacos, lamovitých stádnych zvierat, potulujúcich sa po stepi s obrovskými zasneženými štítmi v pozadí. Okolo nich sa v hline prehrabávajú veľké pštrosovité vtáky ñandu. V jazerách postávajú kŕdle plameniakov a čiernokrkých labutí. Nádhernú scenériu pretínajú tenké, striebristé vrstvy hmly a oblakov, zakrývajúce jazerá a ľadovce, lesy, patagónsku krajinu mojich snov.Cestuje s nami americko-číľsky párik; chúďatká, nevedeli, že v parku treba chodiť po vlastných a priniesť si výbavu i jedlo. Končia v akomsi penzióne na úbočí.

Cestou do národného parku Torres del PaineMy vstupujeme na príjazdový chodník; všade naokolo je hmla, -9 ºC, správa parku hlási nízky stupeň radiácie. Príroda spí; tu dole ešte nie je sneh, všetko je však pokryté hrubou vrstvou inovate. V hustej hmle šliapeme smerom k horskej chate, z času na čas sa pred nami vynárajú stáda pokojných koní, obrysy riek a jazier.

Horská chata pri jazere Pehoé nás napokon dosť prekvapila. Je škaredá, vybudovaná vo veľkom socrealistickom štýle z betónu a vyzerá, akoby ju projektoval sám Július Binder. V lete sú tu tisíce turistov a budova má niekoľko krídel, veľký vestibul a kemping.Nájdeme v nej však len dvoch pracovníkov a asi osem ďalších turistov, ktorí, tak ako my, nedbajú na koniec sezóny. Všade, kam v posledných týždňoch prichádzame, to akurát stíhame pred zavretím: je to posledná otvorená chata v celom parku a už o niekoľko dní zavrú aj ju. V hosteli sa kúri len v jednej miestnosti, ostatné priestory vrátane izieb sú bez tepla. Nič iné sme však ani nečakali, navlečieme na seba všetky svoje vrstvy a noc strávime bez problémov, ak nerátam fakt, že mi vo fľaštičke zamrzli tekuté vitamíny.

Ranný pohľad na jazero PehoéNa celý pobyt v parku máme tri dni, z ktoých dva trvajú len pešie túry k samotnému horskému masívu a naspäť. Znamená to, že si budeme môcť vychutnať len jedinú jednodňovú túru, čo je hanebne málo. Je to veľká škoda, park je nádherný a štandardný čas na jeho návštevu je 4 až 8 dní, plus oné dva.

Na druhý deň tak pred brieždením vyrážame do doliny, zovretej medzi ľadovcovým štítom na jednej a slávnymi skalnatými vežami na druhej strane: okolo nás je zamrznutý svet stromov a bystrín. Prechádzame lesmi a kopcami, sme tu úplne sami, len v podvečer nám slnko daruje skúpy pozdrav. Keď sa vrátime do hostela, ukazuje sa, že všetci už odišli, sme tu len my, dvaja správcovia a ochranca parku z neďalekej chalúpky. Park je dnes úplne prázdny. V lete sa na turistických chodníkoch vytvárajú zácpy, miesta na kempingu si je neraz vhodné rezervovať niekoľko týždňov dopredu, a dnes tu nie je nikto.

Na túrach v národnom parkuZhovárame sa s chlapcami o ich živote, mladý ochranca parku spomína na obrovský požiar spred dvoch rokov, ktorý založil istý český turista. Oheň horel štyri týždne. Výsledok: 15.000 hektárov jedného z najkrajších národných parkov ľahlo popolom. Prírodu tu čakajú desiatky rokov pomalého zotavovania. Celá udalosť sa v tom čase stala medzinárodnou aférou, sám si pamätám na diplomatické prestrelky medzi Českom a Čile.

Zmienený Čech chcel pritom podľa vlastných slov len zapáliť benzínový varič, od ktorého sa vzápätí chytila okolitá step a potom všetko, všetko ostatné. Takto to je: stačí trochu hlúposti, trochu ľahkomyseľnosti a jeden diel smoly.

PlameniakNáš pobyt v Torres del Paine bol príliš krátky: je to kraj úžasných horských masívov, nádherných ľadovcov, lesov. Žijú tu divoké zvieratá, vtáky, ryby. Toto všetko sme videli a zažili a chceli by sme ešte viac. Na druhý deň po návrate z parku sa však naloďujeme na Puerto Eden, červenú loď s výtlakom 4.402 ton, spolu s niekoľkými ďalšími turistami, hŕstkou Čiľanov a desiatimi kamiónmi plnými zbedačených kráv na pokraji vyčerpania.

V piatok 1. júna, nadránom, otváram oči a hoci mám myseľ stále v zajatí temných, hlbokých snov, nočná voda za oknom sa nepochybne hýbe. Odrazili sme od brehu a smerujeme poldruha tisíca kilometrov na sever, cez krajinu morských prieplavov, lesov, fjordov. Cez pobrežie Pacifiku, za veľrybami a delfínmi. Pomaly za sebou nechávame Patagóniu, ono divoké a chladné územie, jedno z najkrajších, na aké som vo svojom živote vstúpil.

Fotogaléria Čile

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Ohňová Zem – Patagónia

zahlavie.JPG

Ohňová zem. Najjužnejšie a najvysunutejšie miesto kontinentu Južnej Ameriky, predsieň Antarktídy. Smerujeme sem cez celú Argentínu, vedení akýmsi kočovným inštinktom. Naozaj nie je najlepšia sezóna na cestovanie do Ohňovej zeme, nikdy sme však v skutočnosti ani spolu nediskutovali, či by sme sa sem vôbec mali vybrať. Bola to príliš prirodzená súčasť našich snov a zlomový bod celej cesty bez ohľadu na to, či je práve najlepšie ročné obdobie, alebo to najhoršie.

Magalhãesov prieplav – brána do Ohňovej Zeme

Trajekt do Ohňovej Zeme (Tierra del Fuego): Magallanov prieplav, Južná PatagóniaTak sme teda tu. Južná Patagónia, stojíme na palube trajektu, ktorý preráža vysoké vlny a dravý prúd Magallanovho prieplavu. Svieti nepríjemné, chladné slnko a ľadový vietor nás takmer zráža z nôh. Ktosi z ľudí, ktorých sme stretli po ceste, nám sľuboval stáda delfínov, dnes sú však jedinou známkou života tmavé škvrny morských rias na obzore a dva kamióny plné oviec, zaparkované na trajekte.

Pred päťsto rokmi tadiaľto prechádzal Magallan, prvý Európan, a jediné, čo videl na brehu, ku ktorému teraz smerujeme, bol dym z indiánskych ohnísk, stúpajúci k oblohe. Španiel v službách anglického kráľa tak krajinu nazval Tierra del Humo, Zem dymov, no Charles V neskôr vypovedal onú slávnu vetu, „Niet dymu bez ohňa“ a názov zmenil na Ohňovú zem.

Magallanov prieplav, Ohňová Zem, PatagóniaČo je najdôležitejšie, Magallan tým objavil nový morský priechod z Atlantického oceánu do Pacifiku, bezpečný kanál medzi stále viac sa rozdrobujúcou kontinentálnou doskou. Pevnina sa od tohto momentu mení na izolované sústavy ostrovov, oddelených od seba nespočetnými morskými a riečnymi ramenami.Termínom „Ohňová zem“ sa označuje najväčší a najvysunutejší ostrovný komplex, juhovýchodný chvost trčiaci smerom k Antarktíde. V skutočnosti tvoril kompaktnú súčasť kontinentu z veľkej časti prikrytú ľadovcom, no koniec doby ľadovej pred približne desaťtisíc rokmi znamenal zvýšenie morských hladín a zaliatie dnešnej Magallanovej úžiny vodou.

Zvláštne machovité kopčeky dnes ukrývajú posledné pamiatky na domorodcov Ohňovej ZemeKočovné kmene to stihli niekde uprostred, keď sa už ľadová bariéra, vypĺňajúca Úžinu, čiastočne uvoľnila a v krajine, otvárajúcej sa pred nimi, presvitali hnedé fľaky zeme, no predtým, ako more zalialo všetky nížiny a odrezalo ich od zbytku Patagónie. Dnes už v Ohňovej zemi niet stúpajúcich dymov. Kočovní Yamaní sú takmer dokonale mŕtvi vďaka európskym chorobám a genocíde. Ostali len spomienky, posledné fotografie a kusé správy etnológov. Všetko ostatné sú dohady a turistický marketing.

Cestovanie na koniec sveta

Naša cesta naprieč Patagóniou dosiahne vyvrcholenie v noci na 17. mája. Prichádzame do mesta Ushuaia. Rannú nehodu na hraniciach Argentíny a Čile nám pripomína už len štvorhodinové meškanie a strany cestovného pasu, plné pečiatok z oboch štátov, keď si nás colníci prehadzovali ako horúci zemiak.

V uliciach Ushuaia, mesta na konci sveta. Ohňová Zem, Patagónia, ArgentínaAutobus nás necháva na akejsi benzínovej pumpe blízko centra. Sú dve hodiny ráno, okolo nás pláva vlhká, chladná tma a svetlá neznámeho mesta, odrážajúce sa od vodnej hladiny kdesi v diaľke. V Ushuaia sme si pred pár dňami našli na cestovateľskom serveri Hospitality Club chalana, ktorý súhlasil s poskytnutím ubytovania. Taxík sa štverá po strmých uliciach, zastavuje pred dreveným poschodovým domčekom. Víta nás Raul, tridsiatnik, typický, územčistý Argentínčan. Pozýva nás dnu, okolo nôh mu pobehuje päť veľkých šantiacich psov.

Cestovanie ako cnosť: úskalia kultúrnej výmeny

Naša prvá noc v Ohňovej Zemi u hostiteľa Raula. Patagónia, ArgentínaNikdy som sa nepovažoval za pohodlného človeka. Mám mnoho vád; často sa správam ako neznášanlivý, netolerantný idiot, no dva roky svojej civilky som sa umýval v ľadovej vode Kvačianskej doliny; stravu a palivo nosil na chrbte a ráno sa budieval v izbe, v ktorej teplomer ukazoval -6 ºC. Všetko toto som považoval a naďalej považujem za normálne, ba čo viac, za krásne. Dnes v noci u Raula však mám naozaj dosť. Nespal som okolo päťdesiat hodín; šaty mám prepotené, je mi zima. Z času-na čas sa z nás pri prudšom pohybu vytrasie sklenená črepina z okien havarovaného autobusu, obaja sme totálne vyčerpaní a v hlave mi pulzuje tupá bolesť. Jediné, čo potrebujeme, je sprcha a spánok.

Raul nám ukazuje svoj dom, pri zmienke o kúpeľni len tak mimochodom spomenie, že je nefunkčná.V tom momente ho túžim chladne, precízne skopať aj s jeho piatimi psami. Kúpeľna je úplne rozmontovaná, je jasné, že takto vyzerala už keď sme si s Raúlom písali, a nespomenul o tom ani slovom. Umyjem si teda aspoň tvár v akomsi pokrútenom plechovom a neuveriteľne špinavom lavóri a líhame si spať.

Z našimi kamarátmi v Ohňovej Zemi. Patagónia, ArgentínaV miestnosti je pol centimetra prachu a jedna rozpadnutá pohovka, ktorá vyzerá ako psí brloh, no určená je pre ďalšieho cestovateľa z Hospitality Clubu. Napokon som sa nemýlil: pohovka bola naozaj psí brloh, a mladý Francúz Gill, ktorý s nami zdieľa osud Raúlových hosťov, ju anektoval späť do ríše ľudí na veľkú nevôľu majiteľa domu.Niežeby som mu ju závidel. Svoje karimatky si kladieme na stanový dielec, dnes v noci to bude na podlahe.

Úplne vážne rozmýšľam, či neísť spať von, pretože v dome je odporný smrad zo psej srsti, potu, špiny, neumývaných riadov. V podobných situáciách preferujem čerstvý vzduch a úprimnú, skutočnú hlinu, pretože aj keď je zima, aspoň mi ostáva pocit voľnosti.Napokon však ostávam vnútri, jeden zo psov sa mi zvalí na nohy a zaspí spánkom spravodlivých. Cítim k nemu takmer nehu, a zároveň ho trošku nenávidím, už len pre jeho pokojný spánok a smradľavý puch.

V hľadaní postele a teplej vody

Panoráma mesta Ushuaia a jeho morského zálivu. Ohňová Zem, argentínska PatagóniaNa druhý deň vstávame, Raúla niet. Odchádzame nalačno preč, bez rozlúčky a napriek Justyniným miernym protestom. Stihli sme sa ešte narýchlo zoznámiť s Gillom, ktorý mieni nasledovať náš osud, a s Raúlovým kamošom Diegom. Ráno je múdrejšie večera, za denného svetla vyzerá dom o čosi lepšie a Diegove historky sa príjemne počúvajú, ale ja sa práve bojím toho večera. Okrem toho, podpazušie mi bude o chvíľu smrdieť ešte horšie, ako Raúlove psy. Berieme si taxík a nachádzame akýsi hostel v centre.

V Ohňovej zemi asi fakt nemáme šťastie na ubytovanie. Hostel je tesný, zatuchnutý a s nepríjemnými špinavými kúpeľňami. Ono to vyzerá, že sa stále sťažujem, avšak cestovať niekoľko mesiacov, to je radikálna zmena vašich každodenných návykov a v prvom rade, zúženie životného priestoru, nádeje na súkromie, hygienických štandardov. Aspoň minimálna predstava príjemného ubytovania zahŕňa čisté, priestranné izby a toalety, v ktorých sa môžete bez obáv osprchovať.

Na nijaký iný komfort príliš veľké vyhliadky nemáte. Dvojposteľová izba je luxus, ktorý si pri ročnom cestovaní možno dovoliť len zriedkavo, či už ste zo Slovenska, alebo zo západnej Európy. Trošku priestoru, hygiena a aká-taká bezpečnosť, to sú tri veci, ktoré jasne oddeľujú dobré hostely od tých ostatných. Berúc do úvahy fakt, že ich majitelia žijú z nás, cestovateľov, mali by to dávno vedieť, no nie vždy je to tak.

Argentína na konci sveta

Prístav na konci sveta: mesto Ushuaia v Ohňovej Zemi, Patagónia, ArgentínaV každom prípade, konečne sme sa umyli a môžeme vyraziť do mesta. Ushuaia sa pýši heslami ako „najjužnejšie mesto na svete“ a „koniec sveta“. Nachádzate ich všade, na kaviarňach a suveníroch; obe sú nehanebná lož. Argentína ovláda marketing; mnohí ľudia, povedal by som väčšina, prichádzajú do Ushuaia len preto, aby sa mohli pochváliť, že boli na konci sveta a v najjužnejšom meste.

Najjužnejším mestom na svete je v skutočnosti Puerto Wiliams v Čile, vzdialené od Ushuaia ešte nejakých 70 km cez hranicu. „Koniec sveta“ je už taká blbosť, že nepotrebuje nijaký komentár. Polienko do ohňa hodil i Jules Verne so svojim Majákom na konci sveta, v ktorom nájdete priam politicko-geografickú utópiu o tomto zaujímavom regióne.

Mesto Ushuaia, hory a ľadovce - Ohňová Zem je najvysunutejšie miesto juhoamerického kontinentu. Patagónia, ArgentínaČo je najčudnejšie, Ushuaia takéto lacné slogany vôbec nepotrebuje. Mesto samo osebe je nesmierne príjemné; so svojim malebným prístavom leží pod večne zasneženými štítmi a lesmi Patagónie, priamo na brehu uhrančivého kanála Beagle. Z prístavu odchádza väčšina výletných lodí do Antarktídy, k misu Horn a všetkým okolitým ostrovom.

Pokiaľ ide o Antarktídu, prišli sme príliš neskoro, posledné turnusy skončili niekedy pred dvomi mesiacmi. Teraz, na začiatku polárnej zimy, sa tvoria okolo pobrežia Antarktídy mohutné ľadové polia, siahajúce desiatky kilometrov: kontinent sa stáva pre človeka prakticky nedosiahnuteľný až do prvých týždňov októbra. Niežeby sme plánovali navštíviť Antarktídu. Pre obyčajných smrteľníkov sú vyhradené turistické lode a ak sa vám podarí zohnať týždňový pobyt za 3.000 USD, môžete si gratulovať za lacný nákup.

Patagónia v horách a na palube

Nádherný prístav v Ushuaia, jednom z najjužnejšie položených miest na svete. Ohňová Zem, Patagónia, ArgentínaV Ushuaia sme ostali čosi vyše týždňa. Hoci väčšina ľudí sem prichádza na deň, možno na dva, kvôli fotke v prístave pri nápise El Fin del Mundo, nám sa dni zdali príliš krátke. Lezieme po horách a lesoch, až hore, k ľadovcom, navštevujeme múzeá, prístav, pozorujeme tulene a kormorány. V Ushuaia je všetko, čo mám rád: zima, príroda, koniec turistickej sezóny.

Stretávame sa opäť s Raúlom. Viem, že mu nemám právo nič vyčítať, ani posudzovať spôsob života, odlišný od toho nášho. Ospravedlnili sme sa za odchod bez oznámenia ešte v ten istý deň, vyšli si spolu na pivo a príjemnú vychádzku do lesa. Pozorovanie morských beštií stojí v Ohňovej zemi naozaj zato. Vo vynikajúcom mestskom múzeu ich majú vypchaté úplne všetky, takže správne navnadení ideme na lodnú exkurziu hlbšie do kanála Beagle, kde žijú. Je veľká škoda, že kŕdle tučniakov už odplávali na sever do teplejších morí, pretože v lete tu nájdete ich mnohé pestrofarebné druhy.

Rodinka tzv. morského leva, obrovských a krásnych tuleňov Ohňovej Zeme v argentínskej PatagóniiTulene a kormorány na nás však trpezlivo počkali. Plavíme sa okolo skalnatých ostrovčekov, na ktoých sa vyvaľujú stáda tuleňov, od dravých „morských vlkov“ s nádhernou huňatou srsťou, cez nežné, hnedé tulene až po tzv. tulene slonie, ktoré majú zakrivený nos a sú také škaredé, že sa za nich hanbia aj skaly, na ktoých sedia. Kormorány sú hneď pri nich a hanblivo si hlavy schovávajú pod pazuchy.

Je príjemné vidieť, že tuleňom naša prítomnosť neprekáža, práve naopak, za loďou radostne preskakujú vlny, ktoré vytvára. Sú hravé ako delfíny a neuveriteľne krásne. K ich ostrovom sa môžeme loďou priblížiť na vzdialenosť niekoľko metrov, nie však vyjsť na breh alebo ich kŕmiť.

Myslíte, že tulene majú zmysel pre romantiku? Ohňová Zem, ArgentínaKanál Beagle je vlastne ďalšie morské rameno, prechádzajúce popod horské masívy Darwinových kordiler, pokrytých snehom. Loď manévruje medzi vysokými vlnami a skalnatými plytčinami, paluba jachty sa čochvíľa zalieva vodou a všade okolo začína hnedastý súmrak. Takto si budem pamätať Ohňovú zem: vlny a dravý prúd Kanála, ľadový vietor, nádherné hory všade naokolo.

Počas spiatočnej cesty do prístavu študujem námornú mapu regiónu Ushuaia a mysu Horn. Stovky, možno tisíce zaznačených vrakov lodí, niektoré tu ležia celé storočia a iné niekoľko rokov. Mys Horn, definitívny koniec kontinentu a miesto, z ktorého sa Atlantik mení na Tichý oceán, patrí k najnebezpečnejším plavebným úsekom vôbec. I v tomto momente, v kanáli Beagle, možno práve míňame hnilú konštrukciu na dne, obrastené kusy dreva, železa, kostí.

Národný park Tierra del Fuego

Lesy Ohňovej Zeme. Často ich pokrýva zvláštny machovitý parazit, tzv. Naše posledné dva dni v Ohňovej zemi trávime v národnom parku Tierra del Fuego, sotva 15 km od mesta. Sú tu krásne lesy okolia kanála Beagle. Takmer celé dva dni prší, je chladno a fúka vietor. Sú to podmienky, ktoré ma do lesa ešte viac priťahujú: vôňa mokrého lístia, slanej vody, dupot kvapiek na pršiplášti.

Možno to znie zvrátene, avšak prečo by sme mali miesto, ktoré je desať mesiacov v roku pokryté snehom alebo prívalmi dažďa, navštevovať počas oných dvoch, keď je pekne a relatívne teplo? Ako sa dá vtedy zažiť jeho atmosféru, jeho chladné, tmavé zákutia a naklonené stromy, keď je bezvetrie a po ľade niet ani stopy? Čert ber pekné fotky a výlety v sandáloch!

Ohňová Zem, ako ju milujem: more, hory, ľadovce. Patagónia, ArgentínaDnes sme v parku úplne sami, minibus nás prázdny priviezol a prázdny odišiel. Večer, po celodennom šľapaní popri fantastickom, lesnom brehu Kanála, nájdeme akýsi lesný kemping. V tomto ročnom období je pokrytý lístím a škrekom orlov. V administratívnej budove žije spomalený správca a poskytne nám na noc polorozpadnutý karavan.

Všetko je tak, ako má byť; nad nami je nočný les, pri kolesách prívesu šumí rozvodnená rieka, všade okolo hopkajú zajace. Lôžko je na moje nohy príliš krátke a tak aspoň Justýne spriadam námety na scenár k hororu, ktorý by mal niekto na tomto mieste určite natočiť. Účinkovali by v ňom krvilačné zajace a záhadný správca, Justýna však nechce o hororoch ani počuť, pretože musí ísť von na záchod.

Národný park Tierra del Fuego v argentínskej časti Ohňovej ZemeNa druhý deň ešte stíhame túru do ďalšej časti parku; vyčasilo sa a tak nás na ceste prepadne niekoľko autobusov s kórejskými penzistami. Fotky si našťastie robia len zvnútra, zbabelci, a tak sa víťazne vraciame do mesta.V poslednú noc ešte zmeníme hostel, akoby sme to nemohli urobiť už na začiatku: hneď sa cítime lepšie. Od radosti si dám vyprať moje nohavice, pokryté blatom z národného parku a poslednými šiestimi týždňami. Tety v práčovni to stíhajú za neuveriteľné dve hodiny, nohavice sú príjemne teplé od sušičky.

Posledný deň v Ohňovej zemi. Zobúdzam sa do svojich 28. narodenín, sú tri hodiny ráno. Pred nami 17 hodín autobusom cez celý ostrov, až ďaleko na číľsku stranu Patagónie.

25. máj 2007: zbohom Ohňovej zemi a južnej Argentíne; ďalší deň života na ceste.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Cesta do Ohňovej zeme a Magallanov prieplav – Patagónia

Fotogaléria » Ohňová zem – Patagónia

Fotogaléria » Tulene a kormorány – neopakovateľná Ohňová Zem

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Ona, Yamaná

ukoncenie.JPG

El Chaltén a Južné ľadové pole

Južná Patagónia - El Chaltén a Andy header

Cestovanie a Patagónia: od dediny ku dedine stovky kilometrov

Začiatok patagónskej zimy: polovica májaCesta z El Calafate do El Chaltén nás vedie až pod úpätie Ánd. Je 12. mája 2007: na oblohe niet jediného oblaku, step okolo nás je bez snehu, no zamrznutá na kosť.

Hneď, ako zídeme zo slávnej transpatagónskej cesty Ruta Nacional 40 (na jednej z cestných značiek ktosi slovo ‘Ruta’ prerobil na ‘Puta’), asfalt sa končí.  Cestu Ruta 40 pozná celá Argentína, keďže ju pretína zo severu na juh, väčšinou však vyzerá trochu lepšie, ako teraz. Štrkový pás prechádza cez množstvo riek; všetky pochádzajú z ľadovcov, zdroje spodnej vody sú tu veľmi obmedzené.

Zimná príroda v patagónskych Andách, ArgentínaPatagónske rieky: otvorené žily tejto planéty. Naša generácia bude ešte len v strednom veku, a väčšina týchto korýt bude už celkom suchá, hneď potom, ako sa posledné metre kubické ľadu zmenia na posledné stovky litrov vody, ktorá stečie do oboch oceánov. Patagónia má pred sebou ťažké časy.

El Chaltén má patagónske Andy a ich štítmi hneď pod oknami. Najvyšší vrch Patagónie Fitz Roy je len niekoľko kilometrov odtiaľto. Fitz Roy sa pomaly vynára spoza horizontu dokonale rovnej cesty, ktorou prechádzame; po ľavej ruke máme už aj prvý ľadovec a jeho jazero Viedma.

Argentína, alebo tretí svet?

Vstup do Národného parku Los Glaciares v Andách, Patagónia, Argentína.Autobus sa zastavuje niekoľko sto metrov od mesta,  priamo pred nami ležia Andy. Vchádza žena v uniforme a všetkým káže vystúpiť. Prekročili sme územie národného parku, pracovníci nás vítajú v španielčine a angličtine. Dostaneme informácie o možných trasách, poveternostných podmienkach, schodnosti terénu. Požiadajú nás o ohľaduplné správanie v prírode, každému dajú brožúrku s radami a mapkou turistických chodníkov. Poďakujú nám za pozornosť a môžeme sa porúčať.

Takže Argentína má byť tretí svet? Lebo ja som nikdy v živote kvalitnejšiu prácu správy parku nevidel. Mal som možnosť niekoľko rokov sledovať fungovanie rovnakých inštitúcií na Slovensku, a v tomto patríme do štvrtého, alebo piateho sveta. Zatiaľ čo argentínski pracovníci učia turistov spoznávať a ochraňovať ich park, čistý od smetia a holorubov,  slovenskí vo voľnom čase vo svojom vlastnom radi pytliačia. Sú za každý biznis s drevárskym priemyslom a výchova turistov je im ukradnutá rovnako, ako odpadky.

Neviem, ako je možné, že Patagónia má národné parky, kde si nikto nedovolí založiť oheň. Nieto ešte sťahovať a rúbať stromy pod zámienkou čistenia lesa, tak, ako sa to po kalamite spred pár rokov deje na celom území Tatier. V patagónskych lesoch sú hnijúce kmene na zemi neodmysliteľnou súčasťou kolobehu lesného života; na Slovensku sú ňou ťažké traktory LKT, ktoré v prvej línii bránia pozície proti hysterizovanej katastrofe lesných škodcov. Argentína mi dáva opäť lekciu, ktorá dúfam prežije naše cestovanie.

El Chaltén, mesto a Andy

Mestečko El Chaltén je malé a škaredé, ale leží pri jednom z najkrajších národných parkov na svete. Patagónia, ArgentínaEl Chaltén je ešte škaredší, ako El Calafate. Mestečko vzniko pred cca. ôsmymi rokmi, Calafate pred sotva dvadsiatimi – typická južná Patagónia. Ešte tu niet asfaltových ciest, hoci stavebné práce sú v plnom prúde. Chaltén má vynikajúcu polohu, veď odtiaľto možno začať túry všetkých druhov, od trojhodinového výletu k ľadovcom, cez niekoľkodňové výpravy cez Andy, až po prechod pustatinou Južného ľadového poľa, ktorý trvá okolo dvadsať dní. Mt. Fitz Roy je navyše dôležitou métou pre každého dobrého horolezcu.

Miestne autority by Chaltén radi videli ako novú turistickú metropolu Argentíny, podobnú horským strediskám v Čile: číľsky park Torres del Paine je absolútnou svetovou špičkou, porovnateľnou s európskymi Alpami; samozrejme, s cenami, desaťkrát vyššími, ako má Argentína. Mesto na to istotne má výborné predpoklady, ja som však rád, že zatiaľ to nestihli, a to i vďaka protestom obyvateľov proti výstavbe lanoviek a vlekov na území parku.

Nádherná patagónska príroda na jeseň. El Chaltén, ArgentínaDnes, na prahu zimy, je mesto takmer vyľudnené. Okrem domácich je tu len zopár tvrdohlavých turistov. Pri hľadaní ubytovania a stravy si preto nie je veľmi z čoho vyberať; majitelia jediného otvoreného hostelu to veľmi dobre vedia. K dverám našich izieb neexistujú kľúče a ak chceme mať svoje veci v bezpečí, musíme ich stále nosiť so sebou. V izbe sa nedá ani otvoriť okno a vetrať sa dá jedine cez otvorené dvere, čo ešte zvyšuje pocit, že z našich ruksakov si môže hocikto zobrať to, čo sa mu páči. Monopol je monopol: v lete si tu môžete preberať medzi hostelmi a penziónmi, ako sa vám len páči.

Ľudia a stretnutia

Hneď, ako sa zložíme v hosteli, urobím si vychádzku späť k správe národného parku, kvôli plánovanej viacdňovej túre. Na moste za mestom, pri fotení úžasného pohoria, zrazu ku mne odzadu pristúpi zavalitý chlapík so slovami, že mám pekný fotoaparát. Inštinktívne siaham po noži, muž spätkuje a jachtavo sa pýta, akú používam pamäťovú kartu.

Tlstý Poliak Lukasz: zbalí zatiaľ Justynu? Južná Patagónia, ArgentínaZ tučného útočníka sa napokon vykľuje…Poliak. Łukasz je zúfalý cestovateľ – Južná Amerika a Argentína sa stala za posledné mesiace takmer jeho druhým domovom. Pred pár hodinami si však omylom sformátoval kartu vo fotoaparáte a teraz hľadá niekoho, kto má čítačku s rovnakým formátom kvôli záchrane zmazaných obrázkov. Ktovie, koľko ľudí v meste oslovil predtým podobným spôsobom, ako mňa. V každom prípade, Łukasz sa narodil pod šťastnou hviezdou, pretože zhodou okolností nesiem vytúženú čítačku priamo v ruksaku.

Po návrate sa Justýna zvíta so svojimi krajanmi, pretože k Łukaszovi sa pridáva i jeho priateľka Aśka a ich cestovanie cez tento kontinent pokračuje už piaty mesiac. Večer, po krátkom výlete na okolité kopce, si s Poliakmi sadáme za stôl a svedomito plníme naše slovanské povinnosti. Po šiestej litrovej fľaši piva sa k nám pridávajú miestni horolezci Daniel a Diego. Obaja sú nadšenci tohto športu, presne takí, ako ich poznám z domu. Tu sú však veci zložitejšie.

Začiatok Južného ľadového poľa v patagónskych Andách. Patagónia, Argentína.Chlapci nám rozprávajú, ako sa v celom regióne v súčasnosti vykupujú pozemky v očakávaní turistického boomu, čo má za následok prudké zvyšovanie cien nehnuteľností. Podobný problém má celá Patagónia. Diego zdieľa jednu izbu s niekoľkými ďalšími ľuďmi, ktorí v Chaltén pracujú, pričom na nájomné míňa drvivú väčšinu toho, čo zarobí v príležitostných zamestnaniach. Prvé dva roky svojho pobytu žil v neuveriteľných podmienkach. Spolu s kamarátmi si nemohli dovoliť ubytovanie v meste a tak žili…v jaskyni!

Diego hovorí, že dva roky života v jaskyni bola jeho jedinou činnosťou občasná práca v meste, balenie jointov a lezenie na steny štítov. V zime museli neprestajne udržiavať oheň, ale inak to vraj bola zábava. Chlapci sú skutoční fanatici, Daniel už získal licenciu na prácu horského vodcu a v zime pracuje v obchode s turistickými potrebami, kde aj býva. Bol to práve on, pôvodne počítačový technik, kto napokon zachránil Łukaszove fotky. Cítim dobrú príležitosť a pýtam sa ho na moje cd-čko s nečitateľnými fotkami z Kuby. Daniel ho na druhý deň vloží do počítača, nastavuje parametre, a po niekoľkých hodinách máme prvé fotky naspäť! Takže v najbližšom čase začneme do Kuby pridávať nové fotky, hádam sa podarí získať aj ostatné obrázky.

Južné ľadové pole

V Chaltén sme toho nakoniec zase až tak veľa neuvideli: namiesto sľubovanej patagónskej pumy sme stretli len zajaca (nie, fotky sme mu nerobili) a z ambicióznych plánov na niekoľkodňový trek sa stala len celodňová vychádzka. Zima bola príliš blízko a počasie nám dokonale skrížilo plány.

V Národnom parku Los Glaciares na argentínskom - čílskych hraniciach, PatagóniaNa druhý deň po príchode sa teda vydávame len k začiatku Južného ľadového poľa. Chodníky v parku sú vynikajúco značené, hoci na náš, československý systém značenia nemá asi nikto. Pohoria sú tu porastené listnatými drevinami; Ako som už spomínal, ochranári robia len minimálne zásahy do štruktúry lesa, nikto ho nečistí od spadnutých kmeňov. Výsledkom je nádherný, starý les, zdravý a bez škodcov.

Tunajší horský reliéf má oproti stredoeurópskemu významné špecifikum. Hory tu nie sú tvorené kopcami a dolinami; medzi jednotlivými štítmi a hrebeňmi je jednoducho rovina. Niet tu dolín: cesta medzi vrchmi je pohodlný výlet bez stúpania a klesania, rieky majú plytké korytá a celé to vyzerá, akoby na patagónsku pláň niekto namodeloval niekoľko horských hrebeňov. Je mi jasné, že nejakým spôsobom je za to zodpovedný ľadovec, ale na túto tému viem bohužiaľ príliš málo.

Patagónske Andy: Justyna pri ľadovcovom vale v Národnom parku Los Glaciares, ArgentínaZačiatok ľadovca sa ohlási mohutným valom štrku a hliny, ktorý tvorí akýsi kráter, vyplnený vodou z topiaceho sa ľadu. Tento ľadovec nie je taký mohutný, ako Perito Moreno; vypĺňa úzky priestor medzi dvomi svahmi, jeho pokračovaním je však obrovské Južné ľadové pole. Ľahko sa tu dá vidieť, akú mohutnú silu má aktívna masa ľadu: hlinený kráter, vysoký okolo šesťdesiat metrov, je vlastne fronta ľadovca, ktorú tento pred sebou tlačil počas obdobia expanzie.

Počas návratu do mesta začína snežiť. Ešte stále sme však plní optimizmu. Na druhý deň, počas snehových a dažďových prehánok, navštívime pohraničiarsku stanicu kvôli povoleniu na prechod ich územím. Chceli by sme sa dostať na zaujímavé miesto zvané Lago del Desierto, Púštne jazero, ležiace na číľskych hraniciach. Hraničiari nemajú nič proti, avšak varujú nás pred zhoršujúcim sa počasím. Poobede sa k nim vraciam; dôstojník sa vysielačkou spája s hliadkou pri jazere a potvrdzuje neprestajné sneženie.

Začiatok zimy v južnej Patagónii

Odchod z El Chaltén v argentínskej Patagónii: zimné počasie nám zabránilo v ďalších túrachZdá sa, že v El Chaltén sme skončili. Pracovníčka na recepcii nášho hostelu mi ponúka, že na začiatku Púštneho jazera je aspoň ďalší zaujímavý ľadovec, ktorý môže byť schodný. Po porade s Poliakmi sa však dozvedáme, že prístup na ľadovec je v rukách nejakej súkromnej osoby, ktorá len za prechod cez svoje územie vyberá tučné vstupné.

Takto môže Patagónia vyzerať o pár rokov: rozparcelovaná na kúsky, bez záujmu centrálnej administratívy o určenie pravidiel ďalšieho rozvoja. Ak tu dnes máte trochu prostriedkov a konexií, neexistujú pre vás nijaké prekážky. Neďaleko od El Chaltén sa nachádza svetoznáma Jaskyňa rúk (Cueva de las manos), v ktorej sa nachádzajú kresby a odtlačky rúk pravekých ľudí spred viac ako desaťtisíc rokov. Len málokto už však vie, že jaskýň je v skutočnosti viac, no prístup do nich majú iba tí, ktorí si vykúpia špeciálny, exkluzívny zájazd s hotelom a transportom, zahrnutými v cene. Jaskyne sú totiž súkromným majetkom a jej vlastníci to rozbehli vo veľkom štýle.
Jazerá, hory, ľadovce: Národný park Los Glaciares v Andách. Patagónia, Argentína
Keď si pozerám mapu okolia El Chaltén, tú ktorú som dostal od ochranárky v národnom parku, nachádzam aj tam niekoľko veľkých bielych miest, lakonicky označených „proprieda privada“. Zoberiem si ju so sebou, doma mi bude pripomínať, kam sa mám raz v Patagónii vrátiť. Miznúce ľadovce a zem, po ktorej sa dá slobodne kráčať, dva dobré dôvody, prečo bude dobré stihnúť to čo najskôr.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Národný park Los Glaciares a El Chaltén – Patagónia

El Calafate a ľadovec Perito Moreno – Patagónia

Calafate a ľadovec Perito Moreno - Patagónia, Argentína

Cestovanie a prvé dni v Patagónii

Mestečko El Calafate, južná Patagónia, ArgentínaEl Calafate je vstupnou bránou k najznámejšej časti patagónskych Ánd, k ľadovcom, jazerám a lesom. Mesto samotné nie je nič moc, usadené medzi škaredými hlinenými kopcami a jazerom. Kopce, jazerá, roviny, všetko tu vzniklo a je i naďalej determinované pohybom ľadovcov. Z Calafate sa dá ľahko preniknúť do rôznych častí veľkého Patagónskeho južného ľadového poľa, obrovskej masy ľadu, ktorú si rozdelilo Čile a Argentína a prikrýva Andy, pričom sa rozťahuje na plochu stoviek kilometrov.

Ľadovcové jazero pri mestečku Calafate v argentínskej PatagóniiAk môžete, stihnite to ešte teraz: do dvadsiatich rokov pravdepodobne zmiznú štyri pätiny patagónskych ľadovcov. Podľa posledných výskumov, proces globálneho otepľovania má na túto oblasť taký kritický vplyv, že týmto radikálnym zmenám už nemožno nijako zabrániť. Patagónia má bohužiaľ spúšť zmačknutú a jediné, čo teraz môžeme robiť, je pripravovať sa na postupnú degradáciu územia vplyvom vysušovania regiónu. Drvivá väčšina zásob pitnej vody tu totiž pochádza práve z ľadovcov, ktorých topenie v lete a zamŕzanie v zime až doteraz produkovalo vyváženú reguláciu vodných zdrojov pre viac ako pol Patagónie. Pripočítajme k tomu ešte radiáciu obrej ozónovej diery nad Antarktídou, ktorej permanentné zväčšovanie a sezónne deformácie necíti len Argentína, ale zasahujú ďaleko do hĺbky juhoamerického kontinentu.

Hostel „Južná Amerika“

Večera ako doma: v argentínskom mestečku El Calafate v južnej PatagóniiV El Calafate sa presúvame do hostela America del Sur, toho najkrajšieho miesta pre cestovateľov, aké sme doteraz v Starom aj Novom svete navštívili. Spoločné izby sú tu priestranné a maximálne so štyrmi posteľami, každá má vlastný záchod a kúpeľňu, štýlový dizajn, vyhrievanú podlahu. Hostel má ešte internet zadarmo a spoločnú halu so smrteľným výhľadom na ľadovcové jazero so zasneženými andskými štítmi v pozadí. Argentína a najmä Patagónia to sú i zákutia, ktoré robia cestovanie nádherným zážitkom. Keď to porovnám s rumunskými hotelmi s krvavými škvrnami od bĺch a londýnskymi hostelmi s desiatimi poschodovými lôžkami v jednej smradľavej, stiesnenej izbe bez okien, je to akoby som spájal dva odlišné svety.

Výhľad z nášho hostela na patagónsky večer a Južné ľadové pole v argentínskych AndáchV hosteli trávime niekoľko dní, zoznamujeme sa s jeho priateľským osadenstvom, jeme domácu pizzu a šošovicový prívarok, ktorých sa dá za fixnú, nevysokú sumu zjesť toľko, až vám praskne žalúdok. V meste sa zatiaľ vybavujeme zimným oblečením a zisťujeme možnosti návštevy ľadovcov. Radi by sme vyšli na nejakú dlhšiu túru, stále veríme, že sa ešte dá žiť v prírode na divoko, s našim letným stanom, kým všetko za pár týždňov neprikryje sneh.

Samotné mesto El Calafate vzniklo a stále sa rozvíja len vďaka turistike. Všetko je tu drahšie, ako v Buenos Aires, na hlavnej ulici nájdete len obchody so suvenírmi a turistickou výbavou na cestovanie. Zatiaľ čo v Buenos Aires sme za hodinu internetu platili pol dolára, tu sa ceny pohybujú okolo troch, akoby to ani nebola Argentína.

Ľadovec Perito Moreno, Patagónia a siedmy div sveta

Obrovská, nekonečná ľadová riava: ľadovec Perito Moreno a začiatok Južného ľadového poľa v argentínskej PatagóniiNa tretí deň sa konečne vydávame k prvému ľadovcu. Volá sa Perito Moreno a je jedným z posledných na svete, ktorý sa i napriek globálnemu otepľovaniu ešte stále zväčšuje, a to pomerne rýchlo. Má Južná Amerika ďalší div sveta? Nie je celkom jasné, ako je to možné, ľadovec však na niekoľkých miestach siaha až do hĺbky 180 m pod povrch zeme a jeho rozširovanie zrejme súvisí s aktívnou seizmickou činnosťou pod ním. Cesta autobusom trvá tri hodiny, posledné kilometre už prechádzame v národnom parku. Napriek blížiacej sa zime, hory naokolo majú stále nádherné, farebné listy. Oproti svetlomodrým vodám dlhého jazera, vytekajúceho z topiaceho sa ľadovca, vytvárajú stromy smrteľný farebný kontrast. Ešte jedna zákruta, a k celému obrazu sa pridáva obrovská bielo-belasá masa ľadovca.

Glaciár Perito Moreno sa rozlieva medzi kopcami, nie na ich vrcholoch, ako to poznáme z Európy. Je to kompaktné, mierne sa vlniace pole s kryhami a puklinami, akými je Patagónia typická. Jeho začiatok, to sú impozantné vysoké biele útesy ako v Antarktíde. Práve tieto konce sa neustále rozťahujú a zaberajú čoraz viac územia, tak ako sa to na celom svete a vo veľkom dialo počas doby ľadovej.

Obrovské hory ľadu sa oddeľujú z čela ľadovca a kolabujú do vody. Patagónia, ArgentínaZ čela ľadovca sa neustále uvoľňujú kusy ľadu, neraz celé obrovské bloky, a s rachotom kolapsujú do vôd jazera. Ak máte smolu, ľadové úlomky z takéhoto trieštenia vás môžu zasiahnuť aj na vzdialenosť sto metrov. Nejeden odvážlivec už doplatil na svoju zvedavosť životom.

Vystupujeme z autobusu a s otvorenými ústami pozorujeme celé divadlo. Čelo ľadovca sa nachádza priamo pred nami, má šírku stoviek metrov a tiahne sa ako obrovská zamrznutá riava medzi okolitými horami, až za zenit. Vyzerá to, akoby uprostred nejakej gigantickej povodne všetko zrazu zamrzlo: od hladiny vody až po vrchol ľadovcových útesov je viac ako päťdesiat metrov, ďalšie desiatky metrov sú pod hladinou.

Perito Moreno je jeden z posledných ľadovcov na svete, ktorý sa ešte tále zväčšuje i napriek globálnemu otepľovaniuAk raz v Hollywoode spoja dva katastrofické filmy, o gigantických morských vlnách, pustošiacich vnútrozemie, a dobe ľadovej, prichádzajúcej hneď nato, potom si budete môcť živšie predstaviť, ako asi vyzerá ľadovec Perito Moreno. Sivomodré odtiene na ľadových útesoch sa neustále menia: cez ich kolmé steny možno pozorovať zmeny v štruktúre, vrstvy a udalosti v mŕtvom živote tohto úkazu.

Vonku sa neustále mení počasie: zachmúrené ráno sa napokon zmenilo na daždivý deň, z dažďa sa stal sneh a poobede sa oblačnosť začína trhať. Cez mraky presvitajú prvé lúče slnka a vďaka tomu vidíme, ako sa menia farby na reflexnom povrchu ľadovca s každým lúčom, s každým pohybom oblaku.

Čelo ľadovca Perito Moreno je vysoké 60 m. Patagónia, ArgentínaEšte stíhame posledné fotky, posledné kryhy sa s rachotom oddeľujú od celej masy a miznú pod hladinou, keď sa opäť zaťahuje a začína pršať. Na parkovisko zatiaľ pristávajú autobusy s dôchodcovskými exkurziami a krik vzrušených penzistov s predpotopnými, obrovskými videokamerami okamžite anexuje celú oblasť. Naše cestovanie pokračuje; ustupujeme naspäť, aj kryhy radšej prestali opadávať a je čas vrátiť sa domov.

Ako som už spomínal, El Calafate sa nachádza na brehu ľadovcového jazera a je tu i vtáčia rezervácia. Vybrali sme sa do nej jedného rána, na ulici sa k nám okamžite pridalo niekoľko túlavých psov, ktoré sa po patagónskych mestách pohybujú neraz v celých svorkách. Rezervácia je v močariskách na brehu jazera, okrem klasických kačíc a husí sme zrazu uvideli kŕdeľ…plameniakov!!! Jeden z nich si dôstojne stojí vo vode a trpezlivo čaká, kým mu urobím vyváženú, ostrú fotografiu, avšak sprosté túlavé psy sa na neho vrhnú v márnej nádeji, že ich nevidí. Plameniak samozrejme odletel a fotka sa mi príliš nepodarila…

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » El Calafate a Južné ľadové pole – Patagónia

Fotogaléria » Ľadovec Perito Moreno – Patagónia