Punková rebélia proti budhistickému teroru

Šiator s obuvou väčšina ľudí zďaleka obchádza, hoci stojí priamo v centre Rangúnu a na miestne pomery ponúka celkom atraktívny tovar. No ctihodní úradníci v tradičných sukniach zapravených lacnými západnými košeľami pri pohľade na polonahého punkera s polmetrovým čírom radšej prejdú na druhú stranu ulice. Niežeby to Kyawa príliš trápilo. Svoj postoj voči okolitému svetu dáva dostatočne najavo už výzorom.

Okrem toho, od hladu určite neumrie. Neskôr večer sa zastaví jeho kapela s jedlom a trochou peňazí, nájde sa i na pivo a kusovky. Keď ruch na ulici utíchne, posedávajú pri šiatri, delia sa o šluky a z predpotopného magnetofónu chrčí na plné pecky punková klasika 80. rokov. Šíri sa celým bulvárom, až k posvätnej pagode Shwedagon a k pohoršeným mníchom v šarlátových rúchach.

Hard Rock Cafe Rangún

Rangún je metropola Mjanmarska, zahnívajúcej diktatúry, ktorá sa dnes bezcieľne potáca medzi úpadkom, vládou železnej ruky a vulgárnym kapitalizmom. Rangún všetko toto stelesňuje: chaos, biedu, zlyhávajúcu infraštruktúru a pouličné ohniská dedinčanov hneď vedľa vysvietených obchodov s čínskou elektronikou. Kým zase nevypnú prúd, ulice centra mesta budú šialenou zmeskou farieb a chutí. Veksláci a vojaci, negramotní dedinčania a úradníci z ministerstiev, žobráci, holiči. Medzi nimi sa preplietajú šváby a potkany a lenivo sa pripravujú na nočný lov.

Po precestovaní celého Mjanmarska s jeho oslepujúcim množstvom farieb, etník a vnemov, si možno myslieť, že vás tu už nič nedokáže šokovať. Podarí sa to práve Kyawovi. Vo svete budhistickej skromnosti, mužských sukní a tajuplných vzorov na ženských lícach, chodí Kyaw do pol pása nahý, v ufúľaných priliehavých texaskách s cvokovaným opaskom a nagélovaným čírom. Otrhaným punkovým výzorom vzbudzuje u svojich bohabojných spoluobčanov nefalšovanú hrôzu. Rovnako dobre by sa tu mohol prechádzať vo vesmírnom skafandri.

No týmto imidžom by dnes trochu zaujal ešte aj v Európe, ktorá si podobné výstrednosti už sotva pamätá. V Mjanmarsku si po desaťročiach nehybnosti treba všetko prežiť v zrýchlenom slede a miestna punková subkultúra práve prechádza cez naše 70. roky. Kožené bundy, okované topánky, život na ulici a v komúne. Keby to nebolo Mjanmarsko, zasnene by sme si vzdychli: čisté retro.

Avšak hrať tu punk je aj naďalej ako robiť striptíz v Mekke. Zatiaľ čo v okolitých krajinách ako Malajzia či Thajsko si undergroundová hudba našla stabilnú základňu, Mjanmarsko bolo po desaťročia celkom iná kultúrna liga. Pred 30 rokmi vrátila vojenská junta celú krajinu do stredoveku a vytvorila ultra konzervatívnu budhistickú diktatúru, ktorá nespokojných obyvateľov vraždila v celých stovkách priamo na uliciach alebo pomaly, v koncentračných táboroch a mučiarňach.

Život na ulici

Kyavowa kapela drží spolu v dobrom aj zlom. Neskôr večer zbalia Kyawov krám a vyrazia na zastávku k pagode. Cestou minú niekoľko hliadok zamračených vojakov so samopalmi, ktorí sa pri pohľade na nich mračia ešte viac. Ak majú vojaci zlí deň, pankáčov zastavia ako podozrivé živly a ďobnú im hlavňami do brucha, aby vyvrátili vrecká. Potom im v rámci prevencie vezmú drobné a uštedria kopanec, nech sa pracú kade ľahšie. Ak majú dobrý deň pankáči, v celom meste práve vypadla elektrina a okolo armádnych postov sa prešmyknú v tieni, bez povšimnutia.

Kyaw sa však nesťažuje. Ešte pred pár rokmi bol rád, že je vôbec nažive. V Ázii sa underground nerobí ľahko a v Mjanmarsku sa ľahko nerobí vôbec nič. Na porovnanie: malajzijskí alternatívni umelci spôsobujú sporadické protesty moslimov. Indonézsku vládu natoľko pohoršujú výstredné hudobné skupiny, že v roku 2011 im policajti verejne oholili hlavy. A v Mjanmarsku? Tu do pankáčov strieľali z ľahkého guľometu. Priamo na ulici. Hoci, pre úplnosť – strieľali aj do všetkých ostatných. Pankáči boli len osobitne vďačným terčom a zostali ním aj po krvavom potlačení protestov.

„Šafránová revolúcia v roku 2007 nás zastihla, ako inak, na ulici. Vyšli sme protestovať proti vláde spolu s tisíckami ľudí. A armáda začala strieľať salvami. Všade okolo umierali ľudia. Nás si vyslovene vyhliadli a boli sme ako lovná zver,“ spomína Kyaw. „Bastardi.“

Mjanmarsko, anarchia v priamom prenose

S prižmúrením oka možno povedať, že Barma, teda Mjanmarsko – ako ju premenovala vládnuca vojenská junta – v sebe vlastne nesie ducha anarchie a punku odjakživa. Na území ležiacom medzi Himalájami a Bengálskym zálivom dlho existovali desiatky znepriatelených národov a etník, s vlastnými tradíciami, náboženstvami a jazykmi. Viac či menej izolované komunity sa dlhodobo nedarilo zjednotiť miestnym ani cudzím vládcom. A územie bez centrálnej vlády je vlastne dokonalý obraz anarchie, ako si ju predstavovali jej duchovní otcovia v Európe. Akurát že slobodné komúny mali podľa nich smerovať k mieru a láske, zatiaľ čo v Barme znamenalo bezvládie storočia jatiek a vojen všetkých proti všetkým.

Anglickí kolonizátori, a neskôr vojenská junta, napokon násilím včlenili skupiny do jedného politického útvaru. Výsledok: celá krajina je dodnes sudom pušného prachu, ktorý držia pokope len zbrane armády. Tá vedie občiansku vojnu hneď na niekoľkých frontoch proti pohraničným národom, ktoré nechcú ani počuť o spoločnom štáte riadenom prehnitou vojenskou diktatúrou.

Typický Barmčan je navyše odjakživa hlboko spätý so svojou rodinou a najužšou komunitou, ktoré mu pomáhajú prežiť a zároveň definujú jeho názory i životný priestor. A ak vôbec možno nejakým spôsobom prirovnať tento tradičný životný štýl pevne ukotvený v náboženstve, s punkovými subkultúrami z Európy 20. storočia, je to práve uzavretosť skupiny pred „väčšinovým“ svetom. Punkeri podobne odmietali tradície, hodnoty a kultúrne vzory „slušnej“ spoločnosti. Svojou hudbou, vzhľadom, správaním ju chcú šokovať, ostentatívne sa voči nej vymedziť svojou odlišnosťou a žiť podľa vlastných pravidiel na jej okraji.

Rokenrol na predmestí

Punkové komunity so svojím pouličným životom však medzitým v Európe takmer zanikli. Z rebelov sa stali feťáci, politickí aktivisti či pupkatí otcovia rodín. Tí barmskí naopak zostali sami sebou, tak ako to hlásajú texty ich obľúbených, dnes už väčšinou neexistujúcich západných kapiel a nášivky na kožených bundách. A punk sa v Mjanmarsku naďalej rozvíja. Fanúšikovia organizujú koncerty i napriek obťažovaniu polície a reakciám šokovaných občanov. Kapely vydávajú platne, organizujú predaj tričiek a tlačia samizdaty (tzv. fanziny) šíriace ideály subkultúry.

Keď vystupujem z taxíka v prímestskej štvrti Rangúnu, kde má skúšobňu Kyawova kapela Rebel Riot, okamžite sa stratím v spleti zanedbaných ulíc. Vyzerá to tu trochu ako Petržalka po údere taktickej jadrovej hlavice a železobetónové konštrukcie evidentne prehrávajú nerovný boj s tropickou prírodou. Chvíľu blúdim medzi rozpadávajúcimi sa panelákmi pokrytými tropickou plesňou, až kým neveriacky nezachytím známe hudobné tóny.

Celým okolím duní slovenský vokál frontmana Datru z bratislavskej oi punkovej kapely Rozpor. Ich album som daroval mjanmarským punkerom pri poslednom stretnutí a dnes ma so silným pocitom psychedélie neomylne zavedie cez celé exotické okolie, až k zdroju ohlušujúceho zvuku. Obyvatelia okolitých domov si zrejme na neprispôsobivých susedov zvykli; teraz voľky-nevoľky počúvajú ich poslednú slovenskú akvizíciu a rezignovane si pri nej varia večere na popraskaných chodníkoch pred panelákmi.

Skúšobňa rangúnskej punkovej kapely Rebel Riot je umiestnená v zákulisí počítačovej herne, ktorá patrí jednému z členov. Je plná školákov; tí sa zdajú nevnímať dunivé zvuky z vedľajšej miestnosti. Oči majú prilepené k obrazovkám predpotopných televízorov a oddávajú sa bezuzdnému vraždeniu vesmírnych príšer. Hudobníci mi zatiaľ v zákulisí predvedú improvizovaný koncert. Otlčené hudobné nástroje nikomu neprekážajú. Všetko funguje v duchu hesla DIY (angl. Do It Yourself, Urob si to sám), ktorým sa riadili punkové legendy od čias svojho zrodu.

Ich hudba? Znie presne ako drsné, primitívne počiatky punku v britských slumoch 70. rokov, ktoré boli v tom čase svojráznou protiváhou odchádzajúcej éry detí kvetov. Dojem ešte umocňuje otrasná akustika miestnosti a rozladené nástroje. Jedným slovom, všetko je presne tak, ako má byť.

Spomienky na vlastnú budúcnosť

Rokenrolový protest na tropických uliciach ázijskej diktatúry je však viac ako o hudbe. Odkazuje na chladné ulice stredoeurópskej diktatúry – tej našej z konca 80. (a začiatku 90.) rokov. Ich výstredný pokus nájsť si svoje miesto v hlboko konzervatívnej krajine, je príbehom našich vlastných disidentov a umeleckého undergroundu z čias úpadku komunistického Československa.

Podobnosť je takmer dokonalá: štátna ideológia, ktorá v mene mierumilovného budhizmu vraždí svojich vlastných obyvateľov; problémy zo strany úradov a silových zložiek; nátlak väčšinovej spoločnosti. O bežnej práci môžu punkeri len snívať (aj keby o ňu stáli). Všetko, čo robia, je chápané ako konfrontácia s vládnucim establišmentom a presne taká býva aj reakcia.

Zdá sa, že nátlak okolia ich len utvrdzuje v ich vlastnej ceste. Za peniaze, ktoré zarobia, spolu s hŕstkou ostatných undergroundových hudobníkov v okolí Rangúnu raz za čas organizujú koncerty v nejakej opustenej fabrike, ktoré sa tešia nemalej obľube obecenstva. Sú zvyknutí, že zvyčajne sa na mieste objaví polícia a nasleduje čokoľvek medzi bezhlavým mlátením návštevníkov obuškami, rozpustením koncertu alebo blahosklonným odchodom, akoby nikto nič nevidel. Nedávno sa kapele podarilo vydať druhý album a za peniaze priaznivcov občas vycestujú na festival do Indonézie.

Podobnosť medzi barmskými punkermi a spomienkou na komunizmus platí aj v inom zmysle. Oni sami si čoraz lepšie uvedomujú, že na boj proti diktatúre, tradíciám a väčšinovým hodnotám nestačí protest a odvrátenie sa od vonkajšieho sveta. Tak ako tomu bolo v našej časti Európy, barmskí rebeli sa pomaly menia na disidentov, a ich odmietnutie spoločnosti na pozitívny program jej zmeny. Punkeri čoraz častejšie zhadzujú prepotené kožené bundy, pretože im prekážajú v práci aktivistov.

Dnes už svoj život delia medzi hudbu a charitatívne projekty v krajine zdecimovanej vojnami a chudobou. Okrem organizovania koncertov rozdávajú v Rangúne jedlo v rámci projektu Jedlo namiesto zbraní. Robia benefičné akcie proti náboženskej netolerancii a utláčaniu menšín, hrajú pre miestne deti postihnuté vírusom HIV. Občas sa nechajú zmlátiť vojakmi na mierovom študentskom proteste. Svoje politické názory vyjadrujú spontánne v textoch, čoraz vyzretejším hlasom za ochranu ľudských práv v Barme.

Môže však hŕstka všivavých rebelov pomáhať zrodu občianskej spoločnosti? Niet pochýb, že rovnakú otázku si mohol kedysi klásť každý cudzinec, ktorý u nás navštívil československých disidentov, tých zarastených čudákov vo vyťahaných košeliach. A či si uvedomujú, že ich naivný protest získava vo vojenskej diktatúre celkom iný význam a vplyv, a priťahuje rastúcu pozornosť ich vlastných spoluobčanov, ale aj okolitého sveta?

Pochybujem. Občas sa mihnú v globálnych médiách a spomínajú ich rokenrolové magazíny na celom svete. Oni však naďalej predávajú topánky, takmer celý čas žijú na ulici a stále sa im nepodarilo našetriť na poriadne nástroje.

V centre diania

Naše posledné stretnutie sa neudialo v skúšobni ani v šiatri s obnosenou obuvou. Najprv bolo treba počkať, kým Zarnimu (bicie) vymodeluje Oakar (basa) číro v divoko-jedovatých farbách (trvanie – 2 hodiny), navlečú si deravé kanady (požičané z Kyawovho krámu) a môžeme ísť. Vonku pri pohľade na nás školopovinné deti zabúdajú dýchať a v mestskom autobuse sa sprievodca neodváži vypýtať si drobné.

Keď prichádzame do centra, sme absolútnym stredobodom pozornosti. Začínam mať pochybnosti, či to bol dobrý nápad, vydať sa s nimi von. Akýsi slušný taxikár mi zrejme číta myšlienky. Pristaví sa pri nás a zdesene mi naznačuje, aby som ja, ctený beloch, okamžite naskočil od tej zberby k nemu do auta a vrátil sa do priateľského sveta turistov, vekslákov a takmer prívetivých policajtov.

Kyaw však rozhodne za mňa. Hrozivo naježí číro a univerzálnym punkovým gestom – vztýčeným prostredníkom – povie taxikárovi všetko potrebné. Šofér urazene zmizne a my vyrážame do šialených, horúcich ulíc Rangúnu.

 

Tváre Indočíny: Elektro rebel

Tma. Ťažká, nepreniknuteľná čiernota, ktorá zavisne nad veľkomestom. Zhasnú všetky pouličné svetlá, výklady aj okná domov. Pred chvíľou ste stáli na večernom chodníku akéhosi bulváru plného svetiel a reklám. O pár sekúnd neskôr vás už obklopuje neznámy, hrozivý svet bez jediného lúča svetla.

Keď nastane v niektorom európskom veľkomeste jeden z tých zriedkavých výpadkov elektrického prúdu, po pár minútach začína prvé rabovanie obchodov, niekoľkonásobne vzrastá počet lúpežných prepadnutí a zranení chodcov. Počas nasledujúcich týždňov sa budú triasť stoličky riaditeľov energetických závodov a médiá budú opľúvať lokálnych politikov. Taký malý spoločenský skrat.

Keď vás výpadok prekvapí v Rangúne alebo inom barmskom veľkomeste, nestane sa nič. Preto radšej neprepadávajte panike. Ak ste miestny, s povzdychom vytiahnete sviečku, ktorú máte vždy poruke (baterka býva občas luxus) a tápavo budete pokračovať v ceste do cieľa, intuitívne sa vyhýbajúc neviditeľným dieram. Ak ste cudzinec, opatrne nasledujte záblesky áut a dorazte k niektorému z pouličných stánkov s vlastným generátorom elektriny či aspoň ohniskom, prípadne zastavte prvý taxík späť do hotela.

Rangún, tá obrovská chaotická aglomerácia, pozná pravidelné výpadky elektriny rovnako dobre, ako svoje zablatené cesty so zbytkami asfaltu, prašivých psov a všadeprítomné smeti. V ostatných častiach krajiny je to už len horšie.

[Not a valid template]

A-mu prišiel na svet, aby to všetko zmenil. Aspoň si to teda myslel. Jeho boj proti výpadkom prúdu ho stál prenasledovanie, vyšetrovaciu väzbu, mučenie a dlhoročný pobyt vo väzení. Prešlo takmer dvadsať rokov a problémy s elektrinou sú dnes v Barme prakticky rovnaké, ako vtedy, keď ho po prvýkrát zatkli za protištátnu činnosť a ohrozovanie národnej energetickej politiky. A-mu má preto o svojom životnom poslaní vážne pochybnosti.

Aby bolo jasné, A-mu nie je žiadny tupec. Neriskoval krk kvôli verejnému osvetleniu či nedopozeranému televíznemu seriálu. Výpadky elektriny trvajú v Barme bežne 12 hodín alebo aj niekoľko dní a životne dôležité prevádzky ako nemocnice či bane nemajú často ani len funkčné záložné zdroje. Energetické problémy patria podľa nezávislých analýz medzi hlavné hrozby celej krajiny, spolu s vnútornými vojenskými konfliktmi a etnickými nepokojmi.

– To ale nie je všetko!, udrie zrazu do stola A-mu.
– Počas najväčšej energetickej krízy tie armádne svine predávali Číne a Thajsku plyn, z ktorého vyrábame prúd! Radšej ho predali za trhovú cenu, akoby mali z neho vyrábať elektrinu a pomôcť vlastným obyvateľom. O chvíľku sa už upokojí a znova si sadne na stoličku.

[Not a valid template]

Ešte v polovici 90-tych rokov bol A-mu úplne normálny chlapík. Baby a tak. V opozícii sa síce angažoval už od strednej školy, ale kto by sa neangažoval, keď vám priamo na očiach vojaci rozstrieľajú susedov a niekoľko spolužiakov. Akurát ho za to vyhodili zo školy a zamestnal sa v obchode s nábytkom. Jedným slovom, Barma. Normálka.

Zvrat nastal až v pamätnom roku 1998. Na Slovensku sme sa práve zbavili Mečiara a v Barme A-Mu zorganizoval spolu s ďalšími piatimi študentskými vodcami impozantnú verejnú demonštráciu. Konala sa v meste Bago na protest proti výpadkom elektrickej energie a vody. Prišlo veľa ľudí. Na druhý deň zatkli všetkých šesť organizátorov plus 23 ďalších študentov.

O rok neskôr už A-Mu sedel vo vyšetrovacej väzbe. Mučenie, súd, väzenie a pracovné tábory. Sedem rokov spania na holej zemi, medzi mravcami a malarickými komármi.

Najhoršie bolo pre A-Mu zatknutie. Je noc; jeho dom obkolesilo 30 tajných agentov a jeden z nich napokon slušne klope na dvere. A-mu už spí, takže k dverám prichádza jeho matka. Keď A-Mu otvorí oči, leží na posteli, obkolesený päticou agentov s prívetivými úsmevmi. Zhadzujú ho z postele a nasadzujú putá. Nekladie žiadny odpor.

Potom ho vyvlečú do auta a pokojne dokončia domovú prehliadku. Jeho šokovaná matka, ťažko chorá na srdce, dostáva infarkt priamo na schodoch svojho domu a agenti ju v bezvedomí prekračujú ako kus hovna. A-Mu zúfalo kričí, dostáva niekoľko úderov do hlavy, ale kričí aj tak. Zo susedného domu vybieha jeho bratranec, trasie matkou ležiacou na zemi a beží k neďalekému lekárovi. Vtedy sa auto pohýna a celá scéna mizne A-mu pri prvej zákrute.

[Not a valid template]

A-mu hovoril pravdu; všetko som overil. Barmská vojenská junta vyvážala a doteraz vyváža do Číny a Thajska nielen plyn, ale aj elektrinu. V severobarmskom štáte Kachin sa navyše budujú gigantické vodné diela na rieke Salween a ďalších. Hrozí to nielen ekologickou katastrofou a stratu životného priestoru tisícov barmských dedinčanov. Čo je takmer neuveriteľné, ich elektrina má byť dodávaná najmä do rýchlo sa rozvíjajúceho čínskeho regiónu Yunnan a Thajska na druhej strane hraníc. Barma bude naďalej bojovať s nedostatkom.

Zdá sa to byť zvláštne. Barma má predsa veľké zásoby nerastným surovín a pokiaľ ide o plyn, vlastní hneď niekoľko nálezísk a morských vrtov. Harvardská univerzita však vydala zdrvujúcu správu o situácii barmských plynovodov: väčšina vnútorných distribučných systémov je v štádiu rozpadu alebo sú zúfalo neefektívne. Naopak, Čína momentálne stavia do Barmy vysokokvalitný systém. Bez ohľadu na protesty domorodých obyvateľov. Pokiaľ stoja v ceste rúram, sú vyvlastňovaní bez akýchkoľvek ceremónií.

Pre porovnanie: spoločná priepustovosť potrubí do barmskej metropoly Rangún mala v roku 2014 dosiahnuť 200 – 250 tisíc kubických stôp zemného plynu denne (ale nedosiahla). Prietok jediného plynovodu z plynových polí Shwe do Číny má prietok až 400 000 kubických stôp denne.

Aby to nebolo všetko, súčasné generátory elektriny používané v Barme majú dvojnásobne nižšiu účinnosť, ako moderné plynové turbíny. Dokázali by usporiť toľko energie, že hodnota ušetreného paliva by za rok vrátila všetky náklady na inováciu! Súčasná civilná vláda je však závislá od armády. Zarobené peniaze investuje do zbraní na boj proti vlastným etnickým skupinám na pohraničí. Potreby civilného obyvateľstva sú druhoradé.

[Not a valid template]

A tak sme v súčasnosti; A-Mu trčí v thajskom utečeneckom tábore už ôsmy rok. Správajú sa tu k nemu ako k podozrivému živlu. Z tábora nesmie vychádzať a denné výpadky prúdu sú na dennom poriadku ešte aj tu. A-Mu sa však nesťažuje.

Po prepustení z väzenia sa začal v Barme opäť angažovať v opozičných aktivitách. Keď sa dozvedel, že tajná polícia ho začala znova hľadať, nasledovali mesiace ukrývania a útek cez celú krajinu. Napokon prešiel cez hraničnú rieku do Thajska, tak ako tisíce jeho spoluobčanov. Môže byť rád, že neskončil v masovom hrobe jedného z väzení.

A-Mu opisuje svoje prvé stretnutie s matkou na slobode. Práve ho pustili z väzenia. Je piatok; zajtra má prísť jeho mama z Rangúnu tak ako vždy posledných sedem rokov. Príde, pokorne počká, či jej dovolia podať mu cez malé okienko v dverách trochu jedla a stisnúť mu ruku. Matka nevie, že ho práve pustili. Nikto mu nič vopred nepovedal. V predošlý večer len prišiel do cely bachar a vyviedol ho von.

A-Mu teda pricestoval za matkou. Trasľavými rukami, bez klopania, otvára kľučku jej bytu. Nie je zamknuté. Za dverami je stôl, za ním sedí matka a balí jedlo, ktoré mu zajtra prinesie do väzenia. Mama prekvapene zdvihne zrak, hľadia na seba. Mlčky.

– A aký to bol pocit, vyjsť tak z ničoho nič, po toľkých rokoch z väzenia?
Elektro rebel sa trpko zasmeje.
– Vieš čo som uvidel ako prvé, keď som po siedmych rokoch vyšiel pred väznicu? Nič. V mestečku bola úplná tma. Výpadok prúdu, rozumieš? Všetko to bolo úplne zbytočné.

Potom som prešiel cez celé temné mesto k jedinému svetlu v celom okolí. Hrala tam veselá hudba… kráčať tam bolo, akoby ma zrazu niekto vítal na slobode. A tak som prišiel bližšie.
Bola to záhradná párty vládnych úradníkov. Jediný dom v celom meste, ktorý mal svetlo.

A-Mu hovorí o vypočúvaní a mučení v barmskom väzení po zatknutí:

V krajine tisícich úsmevov a jednej hrôzy

Keby ma úradníci nechali len tak stáť v páľave pred areálom UNHCR, utŕžili by ešte väčšiu hanbu, ako ja sám; tu na thajskom vidieku nemôžu ponižovať mladého belocha vo vyžehlenej košeli dokonca ani diplomati z OSN – nedôstojným správaním k Európanovi by vlastne urazili samých seba.

Takto je to jednoduchšie pre všetkých: budem musieť čakať v tmavej chladnej chodbe, kým ku mne nejaký úradník neprejaví po obede dostatočnú zhovievavosť. Na strohej chodbe sú tri farebné plagáty s komiksami: o vojakoch šikanujúcich rodinu v slume, matke detí, ktorá predáva svoje telo na ulici a plešatom ujovi s európskymi črtami, ktorý strká ruku do rozkroku dievčatka s ázijskými črtami.

Tri morálne ponaučenia z plagátov sú napokon to jediné, čo som si z Úradu vysokého komisára pre utečencov odniesol: rozhovor s úradníkom bol rýchly a zbytočný. Ak chcem stretnúť barmských utečencov v Thajsku, musím ísť do tábora. Ak chcem ísť do tábora, potrebujem priepustku. A ak chcem priepustku, mám vyplniť formulár a prísť do Mae Sot o niekoľko týždňov. Alebo mesiacov.

[Not a valid template]

Utečenecké tábory sú takým malým thajským tajomstvom. Fungujú takmer 30 rokov – ďaleko od turistických destinácií, v hornatej džungli na barmských hraniciach. Všetky prístupové cesty strážia armádne posty. Začali vznikať po vojenskom prevrate v Barme v roku 1988 a kvôli občianskej vojne, ktorá tam následne vypukla hneď na niekoľkých frontoch.

Výsledok: exodus stoviek tisícov obyvateľov, od negramotných roľníkov a animistických kmeňov, až po intelektuálnu elitu z veľkomiest. Väčšina sa rozpŕchla po celom svete, približne sto tisíc ich však dodnes živorí v Thajsku a Číne, zavretí v drevených chatrčiach za ostnatým plotom.

Barma preto nie je len exotickým štátom na hranici rozpadu. Je zároveň obrovskou humanitárnou výzvou pre okolité krajiny a jej vyriešenie čoraz viac závisí od susedných krajín, ktoré môžu byť motorom zmien – alebo ešte viac prehĺbiť jej problémy.

Po návšteve kancelárie UNHCR pre mňa nabrali veci rýchly spád. Ešte v ten večer mi zazvonil telefón. Hlas na druhej strane sa uistil, že sa chcem dostať do tábora a vyjadril nádej, že sa mi to podarí. Dostal som dve čísla; jedno patrilo spojke, ktorá ma skontaktuje s ľuďmi vo vnútri, druhé šoférovi džípu, ktorý pozná zadnú cestu k táboru. Hlas mi poprial veľa šťastia a položil.

[Not a valid template]

V horách

Na druhý deň sme už stáli s džípom neďaleko zadnej brány tábora Umpiem Mai v hornatej džungli, na sever od Mae Sot. Kontakt v tábore sľuboval vybaviť vstup a podplatiť strážcov. Čakáme. Všetko sa zdá ísť dobrým smerom a vyberám sa k plotu tábora. Vtedy sa spoza bambusového kríka vynorí vojak. Vyzerá na šestnásť rokov, na tvári má slávny thajský úsmev a americkým samopalom M-16 mi bez okolkov mieri priamo na brucho. Mlčky mávne rukou tam, odkiaľ sme prišli.

Mením taktiku. Na ďalší pokus pôjdem sám, bez džípu, len s ľahkou motorkou. A tentokrát na juh, k táboru Mae La.

O dva dni neskôr som na mieste. Vládne tu ticho: na jednej strane úzkej cesty je džungľa, na druhej ostnatý drôt a močiar s prvými chatrčami na krivých bambusových koloch. V plote je zasadená drevená plošina. Sedia na nej traja neozbrojení muži v tričkách ochranky tábora. Dvaja z nich majú nohu odtrhnutú pod kolenom. Nemusia sa predstavovať: tak ako v Kambodži, aj tu sú nášľapné míny výrečnejšie, ako občiansky preukaz. Nahnevanými gestami mi ukazujú, aby som odišiel kade ľahšie, dnes však neposlúchnem. Motorku postavím k stĺpu a zo sedadla sa prehupnem cez ostnatý drôt. Muži na plošine sa ani nepohnú.

[Not a valid template]

Strach

„Poďte dovnútra; keď vás tu nájdu thajskí vojaci, budú problémy,“ bojazlivo sa usmieva barmský pastor z cirkvi adventistov siedmeho dňa. Stojí vo dverách bambusovej chatrče; pred nami sa hrajú deti na zablatenej džungľovej cestičke medzi nahusto postavenými rozpadávajúcimi sa domami. Pastor chvíľu rozmýšľa, napokon deťom prikáže ukryť moju motorku pod palmové lístie a dva plastové poháre naplní vlažnou vodou z bandasky.

Pastor Aung Liu Kyi to ako kresťan nemal v budhistickej Barme nikdy ľahké; skutočné problémy však nastali až vtedy, keď sa jeho mladší brat pridal k povstaleckej armáde KNU (Karenská národná únia). Keď už nemohli vydržať šikanovanie vládnych úradníkov a policajné razie, zamkol sa doma so svojimi najbližšími a spolu sa modlili tri dni a tri noci. Na štvrté ráno ho navštívil Boh a poradil mu, aby utiekli sem, do Thajska.

Adventistický pastor je rád, že väčšina miestnych utečencov je z prihraničného etnika Karen. Sú tolerantní, okrem budhizmu a islamu vyznávajú aj rôzne odnože kresťanstva. Katolíci? Nie, o takých nikdy nepočul, ale možno to bude nejaký národ zo severu krajiny, kde ešte nebol.

Za päť rokov života v tábore založil základnú školu, žena mu porodila tri deti. Kostol i škola sú len bambusové búdy, vnútri lavice a namiesto podlahy aj polmetrové bahno. Thajská vláda neprispieva na jedlo či vzdelávanie detí utečencov ani centom, západné mimovládne organizácie sa takisto sústreďujú skôr na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a pomoc obetiam nášľapných mín.

I napriek tomu, v tábore takmer niet medzi mladými ľuďmi analfabetov – čosi, čo je v samotnej Barme zatiaľ neuskutočniteľným snom. „Okrem toho, že thajskí vojaci nás šikanujú, posielajú sem svoje deti“, smeje sa pastor. „Nemáme žiadne pomôcky, ale medzi utečencami je mnoho intelektuálov a školy v tábore sú tak na vyššej úrovni, ako v thajských dedinách. Od adventistickej obce dostávame podporu 1000 bahtov (cca. 28 EUR) mesačne, rodičia platia 5 EUR na rok. Ak majú peniaze. Ak nie, dieťa prijmeme aj tak.“

[Not a valid template]

 Každodennosť

Utečenci v tábore sa musia v prvom rade postarať o obživu. Jedlo a základné potreby im poskytuje UNHCR a západné mimovládne organizácie, no jedna rodina dostane v priemere na mesiac len 6 kg ryže, liter oleja, trochu rybacej pasty a uhlia. Ostatné musia zohnať sami – napríklad nelegálnou prácou v okolitých thajských dedinách.

Thajskú vládu zaujíma najmä bezpečnosť. Rozumej bezpečnosť Thajčanov, a teda stráženie tábora, aby z neho nebolo možné utiecť. Ak vojaci chytia utečenca dochádzajúceho za prácou, „výpalné“ pohltí neraz celú výplatu.

Jedlo je však len prvým problémom; tým najväčším je nečinnosť spojená s beznádejou. Tábory sú zároveň akýmsi zvráteným sociálnym experimentom. Väčšina ľudí odtiaľto nevyšla ani jedinýkrát od svojho príchodu, čo môže byť 5, ale aj 25 rokov. Jednotlivci, celé rodiny či dokonca dediny trávia veľkú časť života za jedným ostnatým plotom. Vonkajší svet pre nich neexistuje a oni neexistujú preň. Nemajú žiadne občianstvo, ich jedinou identitou je často registračný formulár, vyplnený kedysi dávno pri vstupe. „Nemáme žiadnu budúcnosť. Žijeme v strachu a úplnom marazme už dlhé roky“, hovorí učiteľ zo školy. „Veľa ľudí prepadáva alkoholu, je tu veľké množstvo samovrážd, gangy mladých rozširujú drogy a násilie. Tábor naozaj nie je bezpečné miesto.“

[Not a valid template]

Narodená vo väzení

Tar Mu Lar Soe je dokonalým produktom táborového mikrosveta. Pochádza z pohraničného etnika Karen; má 20 rokov, hovorí plynulou angličtinou a v rámci možností dostala výborné vzdelanie. Keby sa narodila v Európe, jej najväčšou starosťou by dnes bolo asi akné a partnerské vzťahy. Ona sa však narodila za ostnatým drôtom tábora, ktorý nikdy neopustila na viac ako na pár hodín. Jej najväčšou starosťou je zohnať falošný pas a zistiť, ako vyzerá slobodný svet. Kým žije v tábore, o mužoch nechce ani počuť.

Nepozná Facebook, v živote nedržala v ruke dievčenský časopis, ani sa nikdy neprechádzala len tak po ulici. Z detstva si pamätá najmä útok na prvý tábor, ku ktorému raz v noci prenikla barmská armáda a na svojich bývalých obyvateľov z pomsty spustila paľbu z mínometov a samopalov. Po útoku ho thajská vláda premiestnila trochu hlbšie do vnútrozemia – rodina Tor Mu Lar Soe tu žije dodnes.

V bambusovej chyži jej rodičov visí portrét vodcu ich národa, ktorému barmskí vojaci odrezali hlavu a telo hodili do rieky. V škole pomáha zadarmo pracovať ako učiteľka angličtiny niekoľko hodín týždenne. Učenie nenávidí, no je to lepšie, ako úplná nečinnosť. Falošná identita pre ňu zostane asi nedosiahnuteľným snom: občiansky preukaz mŕtveho thajského dieťaťa, na ktorý by pridal táborový špecialista jej fotografiu, stojí na čiernom trhu 2,5 tisíca eur. V jej rodine však zarába len otec – 2000 bahtov (44 EUR) mesačne.

Svojich snov sa však nevzdá; chce vyštudovať ošetrovateľstvo. Najlepšie v Austrálii. Návrat do Barmy? „Nie, pane, ja tú krajinu nepoznám a nikdy som v nej nebola. No všetci, ktorí odtiaľ prišli, prinášajú len desivé správy.“

[Not a valid template]

Najväčšia hrôza: návrat domov

Tar Mu nevie, že jej obavy nezdieľa ani barmská, ani thajská vláda. O niekoľko mesiacov po našom rozhovore sa v roku 2013 začnú neformálne rokovania o repatriácii barmských utečencov z thajského teritória. Thajská vláda by sa rada konečne zbavila časti nenávidených utečencov na svojom území, Barma by návratom svojich občanov zvýšila vlastnú legitimitu. Zdá sa teda, že takéto riešenie bude výhodné pre všetkých. Čítaj pre všetkých okrem samotných utečencov.

Ľuďom v tábore pri myšlienke návratu do Barmy zatiaľ stavajú od hrôzy vlasy dupkom. Zaw Win bol politický väzeň, v Barme jedným z prvých organizátorov hnutia odporu. Za politickú činnosť dostal 15 rokov, odsedel si 8. Počas mučenia ho zmrzačili. Jeho prípad bol preskúmaný zahraničnými vyšetrovateľmi a vydaný v Čiernej knihe barmských politických väzňov. Dnes je opäť uväznený, no v thajskom tábore Umpiem Mai. Necíti sa tu najlepšie, ale v každom prípade, bezpečne. Keď hovorí, že v Barme naňho čakajú démoni, nemyslí to ironicky. Ako dodáva, ľudia v Barme miznú ešte aj teraz, počas takzvanej transformácie. Priznáva, že keby ho poslali späť do Barmy, nemal by inú možnosť, ako utiecť.

Zaw Win je však rozhľadený, vzdelaný človek, ktorého poznajú ľudskoprávni aktivisti v mnohých krajinách. Zrejme bude mať kam ísť. Desiatky tisícov dedinčanov, ktorí z Barmy utiekli pred občianskou vojnou, podobné šťastie nemá.

Napríklad učiteľ z táborovej školy – pochádza z barmského pohraničia a budhistickí vojaci ich kedysi dávno prinútili odísť z vlastnej dediny. Predtým im zobrali všetko, čo malo nejakú hodnotu. V jeho regióne vraj ešte aj dnes, i napriek oficiálnemu prímeriu, armádne jednotky pacifikujú celé dediny a ich budhistickí vojaci konfiškujú majetok moslimov a kresťanov, znásilňujú ich ženy a neraz ich zabíjajú. Niekoľko jeho známych sa dalo v lete prehovoriť a prekročili hranicu naspäť do vlasti. Prichádzajú od nich správy o ďalšom šikanovaní nielen dospelých, ale aj detí. Úradníci ich odmietajú zapisovať v základných školách, pretože vo vyhnanstve sa dobre nenaučili barmský jazyk a patria do rodiny „tých, čo ohrdli svojou vlasťou“.

Učiteľ Aung preto nechce o Barme ani pomyslieť. Svoje deti pripravuje na odchod do krajiny, o ktorej snívajú – USA alebo Austrália. V najhoršom môže byť aj Európa. Svojho syna nazval Leonardo II. a namiesto barmského jazyka a písma ho od troch rokov života učí po anglicky.

Utečenci v táboroch sú tak dnes medzi dvomi mlynskými kameňmi. Thajsko, ktoré im poskytuje už desaťročia nedobrovoľný azyl, ich nechce; do Barmy sa vrátiť väčšinou nechcú oni. Obe krajiny by však najradšej rozhodli za nich. Hovorkyňa UNHCR pre Thajsko uvádza hrozby, ktoré by v juhovýchodnej Barme v súčasnosti čakali na navrátilcov: nestabilné prímerie prerušované výbuchmi násilia, územia zamorené nášľapnými mínami, absencia akejkoľvek infraštruktúry, pracovných príležitostí a možnosti ich ochrany.

Ľudia z tábora pomenúvajú svoju budúcnosť v Barme ešte presnejšie: majú sa vrátiť do svojich vypálených a zbombardovaných dedín, živiť sa v džungli a na poliach zamorených mínami, pod ochranou tých istých jednotiek, ktoré ich kedysi okrádali, znásilňovali a vraždili.

Práve preto sa mnoho z nich snaží získať falošné doklady, prípadne sa pokúšajú o ilegálny útek buď hlbšie do thajského vnútrozemia, alebo do tretích krajín. O politickom azyle či vysťahovaleckých vízach v západných krajinách môže snívať len hŕstka šťastlivcov.

Umpiem Mai, severozápadné Thajsko
Zaw Win drží Čiernu knihu politických väzňov, na strane so svojím vlastným prípadom

 Zostať v tábore

Naw Reh Mu (78) už nesníva o žiadnom azyle. Zostala jej jedna dcéra a štyria vnuci; všetci ostatní z jej rodiny sú mŕtvi. Tu v tábore je však takmer celá jej dedina, ktorá jej nahrádza rodinu. V ich oblasti prebiehali intenzívne boje medzi armádou a povstalcami. V roku 2006 staršinovia rozhodli, že zostať na mieste znamená istú smrť, a vydali sa na štvordňovú pešiu púť džungľou smerom ku thajským hraniciam.

Naw Reh Mu sedí na vysokej drevenej stoličke a v očiach má neuveriteľný smútok. Spomína na posledné dni pred útekom jej dediny. Najprv zomrel manžel jej dcéry. Nikto nevie, ako; vojaci ráno odviedli mužov z dediny na nútené práce a večer im len oznámili, že zomreli počas nepriateľského útoku. O pár dní neskôr odviedli aj Naw Reh Mu. Mala 70 rokov a nútili ju nosiť zásoby a muníciu. Keď sa jedného dňa s jednotkou ocitla na poli plnom mŕtvol, ovládla ju neopísateľná hrôza. Vtedy sa vrátila do dediny a spolu s ostatnými si zbalili všetko, čo sa dalo odniesť v rukách. Pri rozhovore sa jej zvráskavená tvár rozžiarila len jedinýkrát – keď hovorila o svojich vnukoch.

Jediné, čo si praje, je zomrieť tu, v tábore. Nepôjde už odtiaľto za nič na svete.

[Not a valid template]

Epilóg

Rozhovory s obyvateľmi táborov prebiehali od roka 2012 do 2013. V roku 2015 sa situácia nijako nezmenila. OSN ani dotknuté vlády nenašli žiadne riešenie a utečenci naďalej žijú v rovnakých podmienkach, i napriek pokračujúcej transformácii vo vnútri Barmy.

Tar Mu Lar Soe stále nenašetrila na falošný preukaz, ani sa nevydala. Dúfa v politický azyl v Austrálii.

Adventistický pastor naďalej učí v drevenej škole pri kostole. Potom, ako sa mi podarilo mu doručiť starý laptop spolu s niekoľkými učebnicami, v strohej sms správe poslal požehnanie mne i všetkým „slovenským kmeňom“.

Zaw Win nechal najbližšiu rodinu v tábore a so svojou ženou tajne utiekol do Rangúnu, kde si dal vyrobiť falošný pas, aby mohol opustiť krajinu. Odvtedy sa prestal ozývať a niet o ňom žiadnych informácií.

UNHCR doteraz nezaznamenalo žiadne prípady dobrovoľnej repatriácie utečencov z táborov – dodnes radšej zostávajú žiť v tábore, pokúšajú sa o získanie víz do tretích krajín alebo riskujú ilegálne formy úteku. Výskumný tím UNHCR opakovane zhodnotil podmienky v juhovýchodnej Barme za nevyhovujúce pre „bezpečný a udržateľný návrat utečencov“.

Thajská vláda už oznámila, že začne stavať nové utečenecké tábory pre ďalšie vlny utečencov z Barmy, z utláčaného moslimského etnika Rohingyov.

Mesto, ktoré zavrhlo blížneho svojho

Prvý obraz: Špinavá rieka s holými hnedými brehmi pokrytými žiletkovým drôtom. Na drôte sa zachytávajú smeti a plastové fólie, hneď za bariérou je stánok so sladkosťami a nápojmi. Pár krokov ďalej ma zastavuje muž, ponúka mi prostitútky a heroín. Pýtam sa na cenu drogy; je priaznivá. Odkiaľ má tovar? Samozrejme, z Barmy. Muž sa usmieva krivými zubami. Barmskí generáli majú výpredaj.

Moei je hraničnou riekou medzi Thajskom a Barmou. Už veľa rokov je obľúbeným cieľom barmských utečencov odchádzajúcich z vojenskej diktatúry na druhej strane rieky. Prechádzajú ňou dodnes, dokonca aj práve teraz, priamo na mojich očiach, v dlhej úzkej drevenej loďke. Nových imigrantov už vedú ekonomické, nie politické dôvody.

Samozrejme, veľa sa zmenilo. Vojenskú juntu v Barme, kedysi jeden z najkrutejších režimov na svete, vystriedala kvázi-reformná a kvázi-civilná vláda. Tá pred pár rokmi prelomila zahraničné embargá a začala k sebe pozývať medzinárodných investorov aj turistov.

Nepresvedčila však stovky tisícov jej niekdajších občanov. Ešte nedávno utekali z Barmy v strachu pred koncentračnými tábormi, mučením a vojnovými konfliktmi. Aj dnes chcú zostať od svojej niekdajšej vlasti čo najďalej. Život obyčajných ľudí sa pri pomalých reformách v Barme nezmenil takmer vôbec.

[Not a valid template]

Dve krajiny v jednom meste

Druhý obraz: Vysvietená mešita na tichej nočnej ulici. Mestečko Mae Sot. Do hraníc s Barmou je niekoľko kilometrov, no  možno zabudnúť, že sme v Thajsku. Usmievaví chlapci s indským výzorom a čiapočkami postávajú pri minarete a hanblivo sa dovolia fotografovať. Sú to Rohingyovia, ktorí v súčasnosti masovo utekajú z Barmy kvôli náboženskému násiliu. Nenechajú ma na pochybách: prišli odtiaľ. V úzkej drevenej loďke. Prečo ste odišli z Barmy? Chlapci krútia hlavou. Nebolo dobre. A tu? Chlapci krútia hlavou. Tiež nie je dobre.

Mae Sot už vlastne nie je Thajskom. To je o ňom asi najdôležitejší poznatok. Stačí sa zorientovať v odtieňoch pokožky, črtách tvárí a miestnych zvyklostiach. Alebo rovno zablúdiť na hlavné mestské trhovisko. Na jeho menšej časti tu predávajú Thajčania; na ostatných troch štvrtinách už len barmskí predavači.

Obe etniká sú od seba oddelené mentálne i výzorom. Okrem odlišných odtieňov pokožky nosia Barmčania longhi, tradičné mužské sukne. Thajčania naproti tomu západné texasky a tričká. Barmské ženy si zdobia tvár zvláštnym, neopakovateľným špirálovitým vzorom z pasty thanaka. Thajčanky používajú výrazný make-up. Posledná odlišnosť: na rozdiel od thajských domácich, Barmčana v meste Mae Sot väčšinou mlčia. Zachmúrení prišelci sa namiesto pokrikovania často dorozumievajú cmukaním.

Na uliciach Mae Sot popri Thajčanoch prúdia davy mužských sukní a snedých ženských líčok s tajomnými špirálami. Sú však naďalej ľuďmi bez mena a bez života; drvivá väčšina mlčiacej beznádeje, ktorá prekročila hranice bez papierov a akýchkoľvek práv. V najlepšom prípade sú nádenníci bez pracovného povolenia, v tom horšom – otroci na farmách, ponižované a zneužívané pomocníčky v thajských domácnostiach.

[Not a valid template]

Do Thajska kedysi utiekol celý prierez barmskej spoločnosti. Od negramotných roľníkov z džungle, ktorých vyhnali ich vlastní vojaci, až po intelektuálnu elitu a politických väzňov. Stovky tisícov ľudí. Časť z nich utekala ešte ďalej, do okolitých krajín a Austrálie, Európy či USA. Ďalších chytili thajské úrady a poslali ich za ostnatý drôt táborov, kde živoria doteraz.

Sú však aj takí, ktorí sa rozhodli zostať tu v Mae Sot a bojovať. Zulu lavíruje medzi možnosťami, aké poskytuje striktná thajská imigračná politika. Pracuje v Podpornej asociácii pre politických väzňov a snaží sa pomáhať ľuďom, ktorí po pekle barmských koncentračných táborov, mučenia a prenasledovania, utiekli do krajiny, v ktorej už nie sú bojovníkmi za demokraciu, len nežiaducimi votrelcami.

Pokiaľ ide o právny status utečencov, vysvetľuje Zulu, v podstate nie je o čom hovoriť. Thajsko nikdy nepodpísalo konvenciu OSN o utečencoch. Koniec diskusie. Nikto nemôže žiadať, aby sa k nim správalo v súlade s medzinárodnými štandardami. V roku 2006 navyše thajská vláda úplne prestala udeľovať Barmčanom status utečenca. Tí, ktorým sa neušiel (drvivá väčšina), nemôžu rátať absolútne s ničím, len s falošnými dokladmi a novým životom, pokiaľ sa im na to podarí získať dostatok peňazí.

[Not a valid template]

Thet Oo

Thet Oo je jedným z tých, ktorí nestihli. Do Thajska utiekol v roku 2007, mal za sebou väzenie za politickú činnosť a polícia ho začala znovu hľadať. V thajskom exile ho však môže zatknúť prvý dopravný policajt zatknúť a teoreticky poslať späť do Barmy. Napriek tomu, čo zažil, tu nemá žiadne práva ani perspektívy. Žije z ilegálneho predaja pečiva a malej pomoci, akú občas dostáva od Asociácie.

Vyzerá celkom ako my. Keby ste ho stretli kdesi v centre európskeho veľkomesta, tipovali by ste ho na nudnú strednú vrstvu a tipovali by ste správne. Vyššie vzdelanie, pred uväznením pracoval v biznise a išlo mu to radosť pozerať. Jeho prvý rozsudok znel dvadsať rokov väzenia za politickú činnosť. Odsedel si dvanásť. Pred odsúdením však musel prejsť niekoľkomesačné vypočúvanie, aby prezradil ďalších členov odporu. Theta Oo vtedy vyvádzali z cely, väčšinou so zavretými očami, do miestnosti, ktorú vždy neomylne spoznal podľa smradu krvi a výkalov. Výsluch začínal mlátením doskou po hlave. Po pár týždňoch ohluchol.

[Not a valid template]

Dnes sedí na schodoch v Mae Sot. Zulu podáva čaj, Thet Oo naveľa súhlasí s fotením, no sluchový strojček si hanblivo skryje pod tričko. Nepáčia sa mu ani moje otázky. Ako na výsluchu, hovorí. Ale potom to už ide samo. Diabol tkvie v detailoch: rozhovorí sa pri otázke, čo ho nútilo znášať mučenie, väznice a potom ďalšie riskovanie v odboji. Jeho odpoveďou sú hraničné skúsenosti zo septembra roku 1988, keď stál v dave študentov, ktorých mierumilovný pochod prešiel predmestím Rangúnu. Až kým ich nezastavila armádna barikáda na ceste.

Dodnes si pamätá, aké bolo počasie: dusné, zachmúrené popoludnie. Už-už sa má spustiť lejak. Thet Oo kráča okolo 20 metrov od čela sprievodu. Na ceste stoja dva skrížené nákladiaky a pred nimi mlčiaci vojaci s namierenými puškami. Je mu horúco a bolia ho nohy. Čelo sprievodu sa pomaly približuje k zátarasu, ľahkovážni dvadsaťroční chalani a dievčatá z univerzít, k zachmúreným dvadsaťročným chalanom oblečeným v uniformách kaki.

Tí druhí spúšťajú paľbu zo samopalov, tí prví začínajú padať a špiniť popukaný asfalt krvou. Thet Oo kričí. Uteká. Keď beží popri centrálnej križovatke svojej štvrte, spoza zákruty sa vynorí nákladné auto plné budhistických mníchov v šafránových rúchach. Dostáva sa do krížovej paľby ďalších vojenských jednotiek. Mnísi na korbe umierajú na očiach Thet Oo.

[Not a valid template]

Bolo to 19. septembra 1988. O deň skôr došlo v Rangúne k udalosti, ktorá bude odteraz nazývaná ako Crackdown, Zákrok. V skutočnosti išlo o vojenský puč, keď vládu v destabilizovanej krajine prevzala armáda. V tom čase však neexistoval internet a študenti zo štvrte Theta Oo vedeli len toľko, že v Rangúne sa včera čosi udialo, ľudia protestujú a armáda ich protesty potláča. Nevedeli ešte, že masové vraždenie na uliciach, aké sa práve odohralo u nich, teraz prebieha v celej Barme.

Keď sa to Thet Oo dozvedel, bolo už neskoro – niekoľkí jeho spolužiaci boli mŕtvi, ďalších zatýkala polícia. Ešte iní utiekli zo svojich domovov a začínali organizovať odpor v prvých jednotkách, ktoré neskôr utvorili v džungli partizánsku armádu a rozvinuli ďalší front občianskej vojny v Barme. Tak to celé začalo.

A teraz je tu. Z Thajska len pasívne pozorne sleduje všetko, čo sa deje v jeho dávnej vlasti. Otváranie na okolitý svet, nové investície a reformy, prepúšťanie politických väzňov. Čo mu iné zostáva? V Thajsku môže získať v najlepšom prípade prechodný pobyt a povolenie na prácu; zato v Barme, možno jedného dňa, keď pôjdu veci dobrým smerom…

[Not a valid template]

Vzácna jednota

Po je pôvodom z barmského etnika Karen, ktoré žije pri thajských hraniciach, v regióne poznačenom nepokojmi a občianskou vojnou. Po však v Mae Sot pracuje pre jednu zo západných mimovládiek, vďaka čomu má pracovné povolenie a v Thajsku funguje bez problémov. Situáciu vidí i z druhej strany: podiel barmských utečencov v Thajsku sa stabilne zvyšuje dlhé roky. Z legálne vydávaných pracovných povolení cudzincom, patrí 80 % práve Barmčanom. Ako hovorí, z toho vznikajú trenice, stupňuje sa napätie a nevôľa k chudobným prišelcom.

Po má šťastie. Je jedným z mála Barmčanov, ktorí môžu legálne pracovať v iných ako manuálnych zamestnaniach. Thajská vláda umožňuje pracovať prakticky len barmským nádenníkom, nekvalifikovaným robotníkom a roľníkom. Akceptuje ich ako lacnú pracovnú silu, ľahko recyklovateľnú a s nárokom nanajvýš na pár dolárov denne. Aj Po sem kedysi prišiel tak ako všetci ostatní, cez rieku. O svojom živote predtým sa však baviť nechce. Dnes tu má (barmskú) ženu a deti, ktoré vozí po Mae Sot na skútri, ako každý iný Thajčan. Všetko, čo bolo predtým, svojím typicky ázijským spôsobom vytesnil do nepamäti a otázky na život v Barme odbíja zdvorilým úsmevom.

Pri rozlúčke mi však venuje svoju pýchu, hrsť cédečiek so súbojmi barmského bojového umenia pripomínajúceho Thai Box. Stačí si pozrieť jeden súboj a hneď je jasné, v čom sa barmský bojový šport najviac odlišuje od thajského: brutalitou. Bojuje sa holými päsťami v ringu a pravidlá sú jednoduché. Prehráva ten, kto zostane ležať alebo nemôže pre krvácanie pokračovať v boji. Iný výsledok ako K.O. sa neuznáva.

Každý rok sa na štadióne za Mae Sot usporiadava turnaj, v ktorom sa stretnú v ringu bojovníci z oboch krajín. Na očiach krvilačného publika sa stávajú stelesnením národných hrdostí, frustrácií, animozít a fyzickej sily. Keď sa emócie vybičujú až na hranu, dianie v ringu je sprevádzané sporadickými výbuchmi násilia v hľadisku, medzi domácimi a tými spoza rieky. Mihajú sa päste a kamene, Barmčania zabúdajú mlčať a Thajčania sa usmievať. S ironickou nadsádzkou tak možno povedať, že krvavé zápasy sú to jediné, čo v Mae Sot spája oba národy. Festival trvá štyri dni, potom sa všetko vracia do starých koľají.

[Not a valid template]

Bangkok

Cestou na letisko, naspäť v Bangkoku, som v  ľudskom mravenisku náhodou zazrel Htee. Sedela bezradne na svojom kufri a obchádzali ju ľahostajné riavy ľudí. Htee som kedysi spoznal na druhom konci Thajska. Stretnúť ju teraz, na preplnenej bangkockej ulici, hraničilo so zázrakom. Htee však bola práve vyčerpaná a nevedela sa dostať na vlakovú stanicu. S úsmevom som ju chytil za ruku a odviedol k turistickej kancelárii: „Niee, netreba, ja som tam už bola.“ „A čo?“ „Nič. Vyhodili ma.“ „Vyhodili?“ „No… vieš…“ Nečakám na vysvetlenie a otváram dvere. Keď dvaja úslužní Thajčania uvidia dvojmetrového belocha, postavia sa do pozoru a privítajú ma dokonalými thajskými úsmevmi zamestnancov turistického ruchu. Vchádzam do klimatizovaného vnútra; policajt za mnou okamžite zatvára dvere, ja ho však odsuniem a vtiahnem dnu aj Htee.

„Dobrý deň, táto dáma potrebuje poradiť, ako sa dostať na stanicu.“ „Ľutujem pane, informácie poskytujeme len turistom.“ „Táto dáma je turistka.“ Muži sa na seba veľavýznamne pozrú a nepohnú sa ani o krok. „OK, tak to urobme inak. Chcel by som sa opýtať, ako sa dostanem na stanicu.“ K pultu pristúpi aj policajt. „Samozrejme, pane, môžem vás však poprosiť o cestovný pas?“ „Ľutujem, pas som si nechal v hoteli.“ Vtedy ma čosi napadne: „Ale to vlastne nie je žiadny problém. Htee, mohla by si ukázať pas ty?“ Htee pokorne vytiahne sivomodrú knižočku a obaja muži sa nad ňu prekvapene naklonia.

Niet však žiadnych pochýb. Rovnaká jemne snedá tvár – v Thajsku tvár človeka druhej kategórie. Strhané črty barmskej emigrantky, no teraz na nás pozerajú z fotografie v pase s nápisom Australia. Úradník s kamennou tvárou zakrúžkuje na mape stanicu, zopakuje pokyny a podá mi mapu. Ja ju podám Htee a bez slova vychádzame do páľavy na ulici.

Sobotný piknik s Karolom M, ctihodným občanom Belize

V otlčenom žltom autobuse z Guatemaly so mnou sedia hispánski dedinčania a banda opitých Afroameričanov, ktorí sa vzadu komusi vyhrážajú smrťou. Snažím sa za nimi neobracať hlavu. Som tu jediný biely a vonku sa stmieva.

Autobus má aspoň 40 rokov a kedysi v USA zvážal deti do školy a späť na bohatých predmestiach. Dnes sú tieto nezničiteľné vraky neklamným dôkazom, že ste v Strednej Amerike. Stali sa hlavnou (väčšinou jedinou) medzimestskou dopravou.

Na poslednej zastávke pred hranicou si všimnem nábožných Amišov v krojoch, ktorí žijú v Belize v zabudnutých komunitách z 19. storočia. Zatiaľ čo na nich zízame, vodič nám nepozorovane ukrýva pod ruksaky akýsi kontraband. Keď sa nám stretnú oči, sprisahanecky zažmurká škuľavými očami a zatvári sa, že čosi opravuje. Čo s nami pocestuje na druhú stranu hraníc, radšej nechcem vedieť.

Čítať úplnú, nekrátenú verziu tohto textu a jeho slovenské pokračovanie v Denníku N: kto pomáhal Mellovi na Slovensku v radoch justície, policajtov a novinárov

[Not a valid template]

Konečne v Belize

Je to vlastne len úzky pás karibského pobrežia na východ od Guatemaly a na juh od Mexika, k tomu niekoľko koralových ostrovov neďaleko pevniny. Čosi vyše 300 tisíc obyvateľov, zmeska niekdajších bielych kolonizátorov, černošských otrokov a domorodých mayských indiánov. V turistických sprievodcoch: raj na zemi pre výletné lode a zájazdy za tisíce eur.

Krajina má však okrem mora a súkromných pláží aj druhú tvár. Tretie miesto na svete v počte vrážd na stotisíc obyvateľov. Objasnenosť okolo 10 percent. Lúpeže, prepadnutia, extrémna korupcia. Útočisko pre zločincov, defraudantov a schránkové firmy z celej planéty.

Na tvrdej autobusovej lavici cestou k pobrežiu potme rozmýšľam, čo vlastne čakám od stretnutia s Karolom Mellom. Že sa rozhovorí o vraždách, ktoré tvrdí, že nespáchal? Alebo ma bude presviedčať o svojej nevine, hoci pred ňou utiekol na druhý koniec sveta?

Dospievam k záveru, že hľadať pravdu o zločine by nemalo zmysel – v tomto dodnes zlyháva slovenská polícia, prokurátori i súdy. Bude však stáť  za to, skúsiť nahliadnuť do sveta, v ktorom dnes Mello žije. A možno i zistiť, čo má slobodný Karol Mello z mäsa a kostí, spoločné s tým niekdajším Karolom Mellom, produktom našej nefunkčnej justičnej mašinérie.

Moje prípravy zahŕňali týždne korešpondencie a osobných stretnutí s belizskými úradníkmi, aktivistami a bežnými ľuďmi, ktorí ho tu poznajú roky. Rovnakú prácu som vykonal na Slovensku po návrate. Postupne sa tak začínal črtať obraz, ktorý sa doplní počas stretnutia so samotným Mellom; niekedy napriek nemu.

[Not a valid template]

O niekoľko dní

sa na Mellovom ostrove napokon všetko zomlelo neočakávane rýchlo. Len som vystúpil z lode a zamieril tam, kde podľa miestnych pravidelne trávi čas, keď sa objavil priamo predo mnou. Jeho vozidlo sa blížilo oproti mne. Stihol som len zdvihnúť ruku a zakričať: „Dobrý deň, pán Mello!“ V okamihu zabrzdil.

Pozeráme si do očí, obaja rovnako prekvapení nečakanou situáciou. Mello sedí oproti mne v golfovej štvorkolke, ktoré sú tu, na ostrove, takmer jediným spôsobom prepravy. Na sedadle spolujazdca má svojho staršieho syna, za pásom mu trčí vrhací nôž z čiernej ocele. Vysvetľujem mu, kto som. Jeho prvé slová: „Nemáte o čom písať? Pál do piče!“. Hneď nato naštartuje a zmizne.

Tak, toto by sme mali, sklamane si pomyslím a pomaly sa vydám späť k prístavu. Vtedy za mnou zaškrípu brzdy a ktosi na mňa po slovensky zakričí: „Hej ty, poď sem!“ Vraciam sa, po istom váhaní si sadám k Mellovi do auta a podáme si ruky. Po jeho uvítaní sme si evidentne potykali.

O chvíľu príde Mellova žena Zuzana, dominantná a vždy rozhodná, akoby občas usmerňovala aj jeho vlastný tok myšlienok. Srdečne sa vítajú so všetkými miestnymi, ktorí idú okolo.
Rozhovor? Zuzana je skeptická: Ja vás nepoznám a nemám na vás čas.
„Pani Zuzana, to je v poriadku: ja sa nechcem rozprávať s vami, ale s Karolom.“ (Zuzana sa trošku urazí)
Karol Mello: Hovoríš, rozhovor? Príď o niekoľko hodín, overím si ťa, porozmýšľam, uvidíme.

[Not a valid template]

Neskôr popoludní

sa mám s Mellovcami stretnúť na koralovom ostrove sotva 20 kilometrov od Belize City, belizskej metropoly a zároveň jedného z najnebezpečnejších miest Strednej Ameriky. No ostrov je zatiaľ pokojný. Jemnučký biely piesok Karibiku si tu užíva hŕstka miestnych, stovky expatov z USA a Európy a tisíce turistov, ktorí sem prúdia za exotikou v exotike. Dnes tu pre nich Mellova Zuzana organizuje módnu prehliadku. Do stretnutia však zostáva niekoľko hodín.

V špinavom kaderníctve práve holič so strýkom pozerajú videá Boba Marleyho. Holič ma usadí do svojho kresla, ležérne vytiahne veľké vrecko plné marihuany a ubalí si džointa. „To je u vás legálne?“ Holič sa zamyslí. „Čéče, vlastne si ani nie som istý… možno nie.“ Vzápätí ku mne pristúpi s horiacou cigaretou v jednej ruke a holou žiletkou v druhej. Mimovoľne zavriem oči, ale strachujem sa zbytočne: holič podá nedofajčenú marihuanovú cigaretu strýkovi a oholí ma bez jediného škrabnutia. Pri odchode sa pýtam na Mella. Hovorí, že takého si nepamätá.

Zato ostatní ostrovania ho poznajú veľmi dobre. Lebo Karol Mello nie je žiaden utečenec, ukrývajúci sa v tieni pred spravodlivosťou. Je to žoviálny, priateľský, vážený občan štátu Belize. Tu na ostrove patrí medzi najznámejších ľudí. Pozná a stretáva sa najmä so smotánkou. Pýtam sa ľudí, či naozaj nevedia, pred čím sem Mello utiekol.

Vedia. Je im to však jedno. Dokonca sa zdá, že Mellovo pozadie je ešte viac sexi. Veď uznajte, zdraviť sa každé ráno v potravinách s človekom, koho hľadá Interpol, to nie je hocijaká pocta. Po pokuse Slovenska o extradíciu a jeho krátkom zatknutí v roku 2012 miestne noviny dokonca uverejnili list od Mellovej rodiny, v ktorom prosí občanov o pomoc a spravodlivosť, akej sa mu nedostalo v jeho skorumpovanej vlasti.

Miestny aktivista z hlavného mesta Belmopan ironicky dodáva, že od občanov Belize vtedy Mello pomoc vskutku dostal. Úrady vydali Mellovi belizský pas v tichosti a podozrivo rýchlo. Nepríjemnosti postihli len belizského ministra pre imigráciu, ktorého o niekoľko mesiacov neskôr zatkli za ilegálne vydávanie pasov cudzincom.

[Not a valid template]

Na módnej prehliadke

je Zuzana nepochybne hviezdou programu. V plážovej krčme zbitej z krivých dosiek usmerňuje násťročné miešanky, ktorým práve rastú prsia a sen o kariére modeliek; roztlieskava dav, vyberá dídžejovi hudbu a hanblivým tučným turistkám predvádza tanečné kroky. Len tak mimochodom mi oznámi, Karol sa s vami rozprávať nebude. „Ďakujem, ale chcel by som to počuť od neho.“ Zuzana mrdne plecom.

Napokon prichádza aj Mello. Jeho známi zakotvili člny priamo pri nás a pomaly sa rozbieha sobotný rodinný piknik. Mello mi zopakuje, že mi žiaden rozhovor neposkytne, ďalej sa však rozprávame. O hodinu neskôr už celá spoločnosť popíja za výskania detí a všadeprítomného dunenia reggae hudby. Len my dvaja akoby sme zabudli na víkend, azúrové more a celú tú nádheru okolo. Stojíme v tieni paliem a hovoríme o jeho živote tu, o Slovensku. O vine, krivdách, podozreniach.

[Not a valid template]

Prečo Mello nechce dať rozhovor

som sa už dozvedel – nepozná ma a nikto ma neodporučil. Môj novinársky preukaz ani pas vidieť nechce, hoci pečiatky z vyše 60 krajín by ho možno presvedčili, že nejde o falzifikát, a ja nie som tajný vyšetrovateľ.

Prečo sa však napriek tomu so mnou ďalej rozpráva, to sa nedozviem. Mello vie, že som sem neprišiel na prázdniny a svoje postupy som mu vysvetlil hneď na začiatku: všetko, čo mi povie, overím alebo vôbec nebudem publikovať, aby som zabránil manipulácii verejnosti. Navrhujem, že urobím nahrávku, ktorú mu poskytnem ako záruku objektivity. Odmieta.

Čo sa teda možno dozvedieť počas párhodinového rozhovoru, ktorý ani nie je rozhovorom? V prvom rade overujem informácie, ktoré som získal už predtým: napríklad že Karol Mello nie je ani trochu chudobný a nepracuje, hoci miestni ho považujú za boháča.

Príklad? Na ostrove sú klasické autá kvôli znečisteniu zakázané a jazdí sa na golfových štvorkolkách. Tá Mellova má náhon 4×4 a patrí medzi to najluxusnejšie na trhu. Mello sa dušuje, že za svojho kríženca vojenského džípu a marťanskej sondy Curiosity zaplatil ledva 10 tisíc amerických dolárov. Na nerozoznanie podobný typ však na ostrove predávajú za 25 tisíc USD.

Mellovci bývajú v jednom z luxusných turistických rezortov, v ktorom stojí mesačný nájom okolo 1 200 USD. To je v Belize veľa peňazí. Toto stredisko zároveň figuruje na turistickom portáli Trip Advisor ako podvodníci veľkého kalibru, ktorí okrádajú turistov, klamú pri uzatváraní zmlúv a dokonca kradnú peniaze z kreditných kariet hostí. Mellovci však s nimi majú evidentne bezproblémové vzťahy a v každom prípade sa nesťažujú.

Lacné nie je ani školné za Mellovho syna. V súkromnej škole v meste sa pohybuje okolo 350 dolárov mesačne. Odkiaľ na to berú na úteku peniaze? Mello tvrdí, že žije z legálnych firiem v Európe i vo svete. Hotely a tak. Môže to dokázať? Nemôže. Pýtam sa na nelegálne obchody, vydieranie a privlastňovanie majetku svojich obetí. Karol Mello sa rozhorčí: nelegálny biznis v živote nerobil a poctivo platí dane. To mi môže odprisahať. Miestni: Mello tu má minimálne jeden podnik, v ktorom namiesto neho figuruje nastrčený majiteľ.

Niet však pochybnosti, že bez ohľadu na to, pobyt Mellovcov v Belize zďaleka nepripomína raj na zemi. Zuzana obetovala svoju skvelú kariéru za akcie v dedinských krčmách a kultúrnych domoch. Sám Mello si zrejme predstavoval život inak ako na niekoľkých štvorcových míľach ostrova, v spoločnosti surferov a amerických penzistov.

Ľudia z ostrova potvrdzujú, že Mellovci odtiaľto takmer nikdy neodchádzajú – pri prekročení hraníc každého z okolitých štátov mu hrozí extradícia. A bezpečnostná situácia sa aj na ostrove zhoršuje rýchlym tempom. Výrazný nárast vrážd spojených s drogovými kartelmi začína byť cítiť aj tu. Samozrejme, v porovnaní s Černákom, ktorý hnije v slovenskom väzení už 18 rokov, sa Mello zrejme sťažovať nemôže.

Tiene karibských paliem sa pomaly predlžujú. S Mellom si vymeníme zopár zdvorilostných fráz a potom sa vracia k svojej spoločnosti na jachtách; ja odchádzam.

[Not a valid template]

Pripravený vypovedať. V hypnóze.

Keď prechádzame na tému jeho problémov so zákonom na Slovensku, Mello je uvoľnený a stále usmiaty, no jeho odpovede znejú ako vopred naučené, slizké úhybné manévre. Či on mal niečo s podsvetím? Najprv treba definovať, čo je to podsvetie.

Pravda o jeho obvineniach? Rád sa podrobí výsluchu a testu na detektore. Dokonca v hypnóze. Jedným dychom však dodáva, že jeho vypočutie nie je možné, pokiaľ sa nachádza v inom štáte. Slovenskí odborníci na trestné právo pritom tvrdia pravý opak: existuje hneď niekoľko možností ako to urobiť, od vypočutia belizskými policajtmi, cez telemost a podobne. Mello i jeho advokát o tom musia nepochybne veľmi dobre vedieť. Nikdy neprejavili ani náznak záujmu.

Karol Mello sa zároveň neustále vracia k svojmu hlavnému tvrdeniu, že je čistou a nevinnou obeťou policajného komplotu. Táto téma má pritom aj úplne protichodný motív, na ktorý by som sa ho zase chcel opýtať ja: totiž že vo všetkých kľúčových momentoch ťažil práve zo zvláštnych omylov a rozhodnutí slovenských policajtov, prokurátorov a súdov.

Na jednej strane, Mello má dobrý dôvod sťažovať sa na políciu. Posledným dôležitým medzníkom jeho káuz je obvinenie z vraždy bratislavského mafiánskeho bossa Čongrádyho, ktorého mal podľa polície zavraždiť spolu s ďalšími komplicmi. Kľúčová svedecká výpoveď, ktorú polícia pred niekoľkými rokmi víťazoslávne predložila verejnosti, sa však ukázala byť falošná a svedok usvedčený z klamstiev. K vražde sa napokon priznali úplne iné osoby.

Na Slovensku sa mi neskôr podarilo overiť, že konanie policajtov, ktorí falošné svedectvo získali, vyšetruje inšpekcia ministerstva vnútra. Vyšetrovateľka však v tomto štádiu odmieta poskytnúť o prípade akékoľvek informácie a bude ho potrebné ďalej sledovať. Anonymný operatívec, ktorý podrobne sledoval vyšetrovanie viacerých zločinov pripisovaných Mellovi tvrdí, že policajti mali dobré dôvody pracovať s verziou falošného svedka a mohli sa stať obeťami jeho klamstiev.

Problém je, že Mellova vôľa rozprávať o jeho temných vzťahoch so slovenskými orgánmi začína i končí na Čongrádyho vražde. Príbeh sa pritom začal už pred vyše desiatimi rokmi, pri vyšetrovaní vrážd Mikuláša Černáka, o ktorom donášal policajtom aj sám Karol Mello. Operatívec hovorí, že práve v tom čase sa vzťahy medzi policajtmi vyšetrujúcimi Černákove vraždy a Mellom stali podozrivo blízke – až natoľko, že Mellove ďalšie úteky a neschopnosť polície ho nájsť poukazovali na vytekanie kľúčových informácií z najužšieho kruhu vyšetrovateľov.

Čo na to Mello? Jeho lakonická odpoveď na záver znie, že v živote nikoho nepodrazí – ani policajtov. O chvíľu však počujem priznanie, že za svoj útek vďačí vysokopostavenému úradníkovi.

[Not a valid template]

Dva závery

Karol Mello veľmi pozorne sleduje všetko, čo sa dnes deje na Slovensku a najmä súdne procesy súvisiace s ním a jeho skutočnými či domnelými kumpánmi. So svojimi slovenskými známymi zrejme udržiava trvalý a bezprostredný kontakt.

Karol Mello stále bojuje. Reaguje na každé nové obvinenie, slovenské agentúrne servisy z času na čas uverejňujú jeho tlačové správy ako reakcie na vyjadrenia slovenských orgánov či médií.

Karol Mello dnes sedí v Belize na kufroch. Neplánuje sa tam usadiť; nekúpil si na ostrove dom a radšej prepláca pobyt v luxusných rezortoch. Nemá ani loď, hoci si ju určite môže dovoliť. Všetko to len zdôrazňuje dočasnosť jeho karibského obdobia – dojem, ktorý si všimli a vyslovili predo mnou aj jeho tamojší známi.

To môže znamenať len dve veci. Buď existuje šanca, že Mellove obvinenia sa postupne, jeden po druhom, vyčistia takým či oným spôsobom, tak ako pri kauze falošného svedka vraždy Čongrádyho. Proces vraždy matky a dieťaťa v Moste pri Bratislave sa ťahá dlhé roky a jeho skorému vyriešeniu nemusia pomôcť ani posledné výpovede Černáka.

Môže teda Mello o pár rokov prísť na Slovensko ako slobodný človek? Vo svetle fungovania slovenskej justície by to zrejme až tak šokujúce rozuzlenie nebolo.

Treba však brať do úvahy aj druhú možnosť: že Karol Mello, istá asertívna blondínka a dve malé deti jedného pekného dňa jednoducho zmiznú zo svojho zahnívajúceho karibského raja a zľahne sa po nich zem.

Nejaká iná krajina vtedy možno nevedomky získa štvoricu občanov, zmenených na nepoznanie, s čistými dokladmi a ctihodným renomé, a niekto, koho sme kedysi nazývali Karolom Mellom, dožije pokojné dni s novou tvárou a identitou.

[Not a valid template]

Posledné slovo má Karol M.

Po návrate do Európy ešte skúšam poslednú sms-ku: že končím článok a ak chce Mello niečo dodať, teraz je posledná šanca. Telefón odzvoní okamžite. Prerývajúci sa Mellov hlas žiada o autorizáciu článku a vyhráža sa. Právnymi krokmi, dementi v tlači a napokon nejasnými frázami, z ktorých trčia hrozby. Vraj môžem byť rád, že ma nedal v Belize zatknúť, pretože som ho prenasledoval. „Ako prosím? Veď si sa za mnou vrátil autom a pár hodín sme sa rozprávali na očiach stoviek ľudí!“ „To je v Belize úplne jedno“, odpovedá Mello. „Vybavil by som ti zatknutie aj tak.“

Posledná otázka, Karol: Černák práve súhlasil o Tebe vypovedať a dokonca sa vraj hanbí za svoje činy. Hlas v telefóne doslova kričí: „Ja sa za žiadne činy nehanbím, na rozdiel od Černáka.“

Čítať úplnú, nekrátenú verziu tohto textu a jeho slovenské pokračovanie v Denníku N: kto pomáhal Mellovi na Slovensku v radoch justície, policajtov a novinárov

Tváre Indočíny: Laureátka Nobelovej ceny mieru Su-Ťij na pouličnej demonštrácii v Rangúne

Dav sa na ulici zhromažďuje dlhé hodiny predtým. Medzičasom sa z okolia vytratia vládni vojaci a policajti – o provokácie nebýva núdza ani z jednej strany.

Keď sa jej auto pomaly prediera preplneným námestím, medzi ľuďmi nastáva ošiaľ. Su-Ťij sa vo svojej krajine teší obrovskej podpore, hoci jej úloha v domácej politike je naďalej skôr symbolická. Vládnuca junta nepúšťa demokratickú opozíciu do žiadnych významnejších postov.

Aký bude ďalší vplyv „Dámy“, ako ju volajú miestni, na budúce smerovanie Barmy? Čím hlbšie smerujete na vidiek, tým skeptickejší sú obyvatelia. Krajina je celý čas na prahu občianskej vojny a etnických konfliktov a vojaci sa v najbližšom čase nezdajú byť pripravení na odovzdanie moci.

Príslušníci etnických a náboženských menšín však opakujú aj iné slová: Su-Ťij je vraj človekom barmskej väčšiny, nie všetkých obyvateľov. Prenasledované kmene z východu a západu krajiny od nej veľkú podporu zatiaľ necítia. Su-Ťij so svojim Demokratickým frontom bude podľa nich len pokračovaním útlaku dominujúceho barmského etnika, len v iných farbách a demokratickejšom vydaní.

Desiatky tisícov ľudí na námestí však zatiaľ žiadne pochybnosti nemajú. Na balkóne na treťom poschodí sa objaví Su-Ťij, všade okolo vystreľujú confetti dav na ulici zachváti absolútne šialenstvo. Politický ošiaľ v prevedení poslednej diktatúry juhovýchodnej Ázie trvá niekoľko ďalších hodín.

Su-Ťij prichádza na pouličnú demonštráciu. Rangún, Barma
Su-Ťij prichádza na pouličnú demonštráciu. Rangún, Barma
Su-Ťij v Rangúne
Su-Ťij v Rangúne
Na námestí
Na námestí
Su-Ťij prehovára k davom v Rangúne
Su-Ťij o chvíľu prehovorí k davom v Rangúne

_DSC5629-Edit

Všetky okná a balkóny sú plné ľudí
Všetky okná a balkóny sú plné ľudí
[Not a valid template]

Spomienky a nepamäť v krajine popraskaných lebiek

Pred 40 rokmi vtrhli do hlavného mesta Kambodže jednotky Červených Khmérov. Rozpútali šialenstvo, aké uvrhlo celú spoločnosť, spôsob jej žitia i zabíjania, späť do doby kamennej.

„Keď začalo to udieranie, pocítil som absolútnu hrôzu. Vedľa mňa bol v blate postarší otec Ouma a skôr ako na mňa padlo jeho telo, niekoľkokrát sa zatriaslo. V tom momente vstal menší chlapec a začal volať svoju matku. Na moju tvár a telo šplechlo čosi teplé. Boli to jeho krv a mozog uvoľnené počas nárazu. Potom začali údery dopadať na moje vycivené telo.“

Opis masakry 80 nevinných ľudí pri jazere Tonle Sap poskytol nejaký Ranachith Yimsut, v tom čase ešte malý chlapec. Počas vlády Červených Khmérov však išlo o banálnu záležitosť, lebo masové vraždy boli na dennom poriadku. Kambodžskí vojaci, ktorí ho vykonali na príkaz veliteľov, mali vek 12 až 20 rokov. Obete zabíjali kyjakmi a nožmi, keďže komunistická strana bojovala proti sofistikovaným nástrojom.

Detský vojak
Profil detského vojaka z múzea genocídy v Phnom Penh

Evakuácia

Historici sa zhodujú, že jedným z hlavných spúšťačov úspechu Červených Khmérov boli paradoxne americké kobercové nálety na Vietnam, Laos a Kambodžu. USA počas vietnamskej vojny bezhlavo bombardovali celé regióny týchto krajín, s cieľom zničiť základne partizánov, ktorí mali zázemie v prihraničných regiónoch. Jediné čo dosiahli však bolo, že desiatky tisícov nevinných roľníkov strácalo svoje domovy, rodinných príslušníkov a masovo sa pridávali do odboja.
Najviac na tom získala kedysi marginálna Komunistická strana Kambodže pod vedením Pol Pota, dovtedy známa len výnimočnou krutosťou voči nepriateľom i vlastným členom. Keď o pár rokov Američania ustupovali z Vietnamu, kambodžskí komunisti už disponovali dobre vycvičenou armádou s podporou severného Vietnamu a zbraňami dodávanými z Maovej Číny.

Po niekoľkých rokoch partizánskej vojny, 17. apríla 1975, jednotky Červených Khmérov napokon dobyli hlavné mesto Phnom Penh a ukončili tak bábkovú vládu generála Lon Nola nastrčenú Spojenými štátmi. Občania najprv vojakov na nákladiakoch s červenými šerpami najprv vítali na uliciach, netrvalo to však dlho. Vojaci začali okamžite vytláčať obyvateľstvo z mesta na vidiek, zámienkou bola hrozba amerického bombardovania. Sľubovali, že po troch dňoch sa budú môcť vrátiť. Kto odmietol, toho na mieste zastrelili.

Dvojmiliónové mesto sa vyľudnilo v priebehu pár dní. Ľudia si smeli vziať len najpotrebnejšie veci. Tí, ktorí stihli, utekali na vozoch a bicykloch, tí najbohatší na autách, až kým ich nezhabala armáda. No drvivá väčšina išla pešo – chaotický pochod celých rodín s deťmi a starými ľuďmi trval niekoľko dní. Podľa odhadov počas neho zomrelo 10 tisíc ľudí.

Večerný zhon v Angkor Vat, Kambodža
Večerný zhon v Angkor Vat, Kambodža

Vláda

V ostatných veľkých mestách Kambodže sa dialo to isté. Nová vláda už nekonfiškovala len autá, ale aj všetky osobné veci vrátane jedla a šatstva. Ľudia mali odteraz žiť v novom poriadku: vo svete, ktorý nepozná spoločenské rozdiely, majetok, rodinu ani priateľstvo. Všetci mali nosiť rovnaké handry, jesť spoločné jedlo a rozdeľovať sa výlučne podľa stavu svojej uvedomelosti. Nad všetkým stál všemocný a tajomný Angkar: komunistická strana a vláda, ktorá sa stala pánom života – a častejšie smrti – všetkých Kambodžanov.

Na čele Angkaru stál Pol Pot (skutočným menom Saloth Sar), pôvodne syn roľníka. Po štúdiách v Paríži sa vrátil do vlasti pod vplyvom komunistickej strany, ale aj fanatického nacionalizmu. Pol Pot a jeho klika mali o cieľoch revolúcie veľmi priamočiare predstavy: roľnícky a homogénny národ, ktorý nepotrebuje peniaze ani žiadne výdobytky civilizácie, žijúci v harmonických spoločenstvách na vidieku. Mestá, komplikované stroje či vzdelanie už nie sú nástrojmi, ale prekážkami dokonalého života.

Svoje predstavy začali po prevzatí moci okamžite uvádzať do platnosti a kambodžskú spoločnosť rozdelili na tri skupiny. „Základní ľudia“ boli pôvodní negramotní roľníci žijúci zo svojich ryžových políčok. Teraz sa stali ideálom, vzorom pre druhú skupinu: obyvateľov miest, intelektuálov a bohatších „kulakov“, ktorí prežili prvú vlnu vyhladzovania. Ľudia druhej kategórie dostali šancu polepšiť sa v kolektívnych družstvách, na ryžových poliach a pri najťažších prácach, šikanovaní vojakmi a „základnými ľuďmi“.

Treťou vrstvou boli príslušníci Angkaru, teda vedenie krajiny, vojenskí dôstojníci a najmä vojaci a staršinovia dedín, ktorí rozhodovali o živote a smrti všetkých ostatných. V dedinách a pracovných táboroch bol zavedený neľútostný režim s ťažko dosiahnuteľnými pracovnými kvótami, nedostatočnými prídelmi jedla a trestom smrti za každé najmenšie previnenie. Popravy sa vykonávali priamo na mieste, či už za krádež trsu ryže, smiatie alebo odvrávanie.

Mestá rýchlo spustli; na cestách prestali premávať vozidlá, okrem vojenských nákladiakov a vládnych limuzín. V oblastiach, ktoré Červení Khméri ovládali už pred revolúciou, dávno zakázali peniaze. Teraz ich zrušili v celej krajine. Všetko, čo ľudia doteraz vlastnili, si zobrali vojaci. Ak sa aj niekomu podarilo pri úteku z mesta ukryť niekoľko cenností, už v priebehu prvých týždňov ich rád vymenil za pár deka ryže či malú hydinu, aby zasýtil svoje deti zomierajúce od hladu.

Kambodža je dodnes jednou z najchudobnejších krajín na svete
Kambodža je dodnes jednou z najchudobnejších krajín na svete

Hlad

Po zrušení peňazí skolabovala ekonomika a Angkar nebol schopný viesť ani len záznamy o produkcii a spotrebe jedla či najnutnejších vecí. Zavrhnutie techniky a nástrojov uvrhlo celú spoločnosť do doby kamennej – všetko sa vykonávalo najprimitívnejšími metódami, vrátane priemyselnej produkcie. Špecializované zariadenia aj tak nemal kto obsluhovať. Pracovníci tovární boli mŕtvi alebo okopávali ryžové polia kdesi v džungli. To najhoršie však prišlo, keď vláda začala splácať zbrane a vojenskú techniku, ktorú neprestajne objednávala v Maovej Číne.

Angkar nemal peniaze, mal však čosi iné – jedlo, ktorým mal zasýtiť svojich vlastných obyvateľov. Teraz sa malo použiť na šľachetnejší cieľ: na kúpu zbraní, ktorými bude možné vraždiť nielen svoj ľud, ale aj nepriateľov zvonka. Čínske nákladné lode po vyložení zbraní odchádzali z Kambodže s tisícmi ton ryže, gumy a korenín, ale aj gekónov, korytnačiek a ďalšej vzácnej fauny, ktorá bola v Číne žiadaným artiklom. Tieto živočíšne druhy začali v Kambodži miznúť strašidelným tempom.

To však nebolo nič oproti hladu. Ako prvej znížili prídely najnižšej skupine určenej na socializáciu. Ľudia z miest začali hladovať, hoci celé dni pracovali na ryžových poliach, ktoré ich mali zasýtiť. Po nich rýchlo nasledovali aj „základní ľudia“ a v dedinách sa šíril kanibalizmus a od hladu sa bežne umieralo každý deň.
Pol Pot a jeho klika sa snažili situáciu vyriešiť spôsobom sebe vlastným. Neproduktívni jedinci začali byť zabíjaní a postupne vyhladzovali celé pracovné družstvá. Práve na roky 1977 – 1978 pripadá najväčšie vraždenie, pretože hlad spôsobil vzrast opozície aj v radoch samotných Červených Khmérov. Rozpory viedli k presunom moci v rámci regiónov a s tým súviseli aj masové vraždy.

Príklad: úmyselné vyhodenie do vzduchu troch veľkých lodí plných vysídlencov zo severovýchodu krajiny. Šesťtisíc obetí. Nasledoval útok na vlak: zo sedemtisíc pasažierov zabili tritisíc ľudí, bez ohľadu na ich triedny pôvod. Jediným dôvodom malo byť, že pochádzali z východného regiónu, ktorého velitelia stratili dôveru Angkaru.

Budhizmus aj iné náboženstvá boli počas vlády Angkaru zakázané. Rovnako ako vzdelávanie, ale aj spev či smiech.
Budhizmus aj iné náboženstvá boli počas vlády Angkaru zakázané. Rovnako ako vzdelávanie, ale aj spev či smiech.

Porážka

Angkar o sebe vyhlasoval, že zaviedol dokonalé komunistické zriadenie – roľnícku spoločnosť, v ktorej sú si všetci rovní bez náboženstva, ekonomických a etnických rozdielov. Pravda však bola úplne iná. Ich vraždenie malo aj výrazne rasový motív. Smrť hrozila aj každému, kto nemal khmérsky pôvod. Angkar sa od samého začiatku sústreďoval na vyhľadávanie a zabíjanie moslimského etnika Cham a najmä etnických Vietnamcov.

Pol Potovo rasistické šialenstvo napokon zapríčinilo i pád Červených Khmérov. Kambodžská armáda začala v roku 1978 útočiť na pohraničné jednotky spriateleného Vietnamu. Vietnamci napokon stratili trpezlivosť a na začiatku roka 1979 rýchlo ovládli časť krajiny. V tom čase už niekoľko regiónov otvorene bojovalo proti vláde, ktorá čoskoro skolabovala.

Čína držala až nad Kambodžou ochrannú ruku do konca a hoci čoraz ťažšie skrývali nechuť z bezhlavého vraždenia, nič nenasvedčuje, že by sa kedykoľvek pokúsili vplývať na Pol Pota alebo vraždeniu zabrániť.

Tajné väzenie Tuol Sleng bola pôvodne stredná škola
Tajné väzenie Tuol Sleng bola pôvodne stredná škola

Väzenie

Pred niekdajším tajným väzením Tuol Sleng, známym ako S-21, dnes na prašnej ulici Phnom Penh postávajú muži bez končatín a predávajú suveníry. Sú obeťami nášľapných mín, ktorými bola Kambodža počas pôsobenia Červených Khmérov doslova zamorená.

Kedysi tu bola škola, no po nástupe Angkaru sa stal hlavnou mučiarňou krajiny. Nájdeme tu kobky, v ktorých by sa ledva zmestila dospelá osoba, ako aj vypočúvacie miestnosti s mučiacimi nástrojmi. Dostali sa sem len prominentné osoby z vedenia kliky, ktorí stratili dôveru alebo boli obeťami preventívnych čistiek. Každý väzeň bol beštiálnym spôsobom mučený a následne zabitý. Odhady hovoria o 20 tisíc obetiach; prežilo vraj len sedem ľudí. V čase jeho fungovania na plotoch bežne viseli ľudské vnútornosti a hrozivý krik sa ozýval v celom okolí.

Pre väzňov platilo niekoľko pravidiel. Pravidlo číslo dva: „Neukrývaj pravdu výhovorkami na toto či hento. Máš prísne zakázané mi odporovať.“ Pravidlo šesť: „Keď ťa bičujú alebo pália elektrinou, nesmieš kričať.“ Pravidlo sedem: „Nič nerob, pokojne seď a čakaj na moje príkazy. Ak nie sú žiadne príkazy, buď ticho.“

Phnom Penh, Kambodža
Vypočúvaný bol priviazaný k posteli a okamžite začínalo mučenie.

Spravodlivosť

Štyri roky vlády Červených Khmérov úplne zdecimovali krajinu i ľudí. Kambodža prišla o 20 % obyvateľstva, približne dva milióny duší. Polovica z nich bola obeťami vraždenia; ostatní zomreli od hladu a chorôb.

Koniec vlády Angkaru však nepriniesol potrestanie nepredstaviteľných zverstiev a genocídy. Vedenie Angkaru uniklo tesne pred dobytím Phnom Penh a Červení Khméri ďalej operovali v častiach Kambodže až do druhej polovice 90. rokov. Pol Pot zomrel tesne pred uväznením.

Spravodlivosť? Väčšina Kambodžanov v ňu príliš neverí. Vyšetrovanie a súdy veliteľov prebiehajú dodnes. Odsúdiť sa podarilo sotva niekoľkých. Podľa pozorovateľov dáva kambodžská vláda prednosť politickým dohodám s bývalými pohlavármi režimu, ktorí pred svojím pádom obrátili kabát. Dnes sú členmi štátneho establišmentu.

Vyrovnanie s minulosťou mal priniesť špeciálny súdny orgán ECCC ustanovený na vyšetrenie genocídy a zločinov proti ľudskosti. Od západu získava stovky miliónov dolárov, pričom napríklad v roku 2014 sa mu podarilo uzavrieť len jediný prípad. Niekoľko ďalších prípadov vzbudilo obrovské kontroverzie kvôli zľahčovaniu utrpenia obetí zo strany sudcov a netransparentným postupom.

Pre mňa je preto trpkým obrazom Kambodže po páde totalitného režimu miesto zvané Polia smrti. Sú to masové hroby neďaleko väzenia S-21, v ktorých končili jeho nedobrovoľní nájomníci. Polia smrti, to sú vykopané jamy, v ktorých sa nachádzali nekonečné kopy tiel; záľahy vysušených ľudských kostí, a napokon – všadeprítomné lebky s typickými prasklinami po údere kyjakom. Guľka do hlavy bola poctou, ktorá sa dostala nemnohým.

Hneď za poľami smrti sa začínajú tie skutočné polia: nekonečné lány ryže s usmiatymi roľníkmi, ktorí mávajú návštevníkom areálu. Masové hroby plynulo prechádzajú do bežnej každodennosti a strácajú sa v nej. Akoby mali o jednom z najšialenejších období ľudstva zabudnúť nielen obyvatelia a celý svet, ale aj panoráma krajiny, v ktorej sa to všetko dialo.

Polia smrti dnes plynulo prechádzajú do kambodžskej každodennosti.
Polia smrti dnes plynulo prechádzajú do kambodžskej každodennosti.

Mostar – mesto vojny, mesto spájania

Rozhovor v kaviarni: „Máte tu WiFi?“
„Nie, ale máme tu najkrajší výhľad na mostarský most, aký si viete predstaviť“

13. októbra 2014, 14:02 SELČ, 24 °C
Mostar, kantón Herzegovina-Neretva, Bosna a Hercegovina

Nádherný Mostar bol jednou z naznámejších obetí prvej balkánskej vojny: jeho okupácia trvala 18 mesiacov a pozostatky bombardovania tu nájdete dodnes.
Svoju modernú identitu ešte len hľadá: žobrajúce rómske deti, pouliční predavači, ktorí ponúkajú všetko od vojenského materiálu, po perá vyrobené z nábojov do kalašnikova a náboženské predmety každého vyznania.

Mesto je však okrem toho i úžasným dotykom exotiky a islamskej kultúry, ktorú nájdete sotva pár hodín jazdy autom od Slovenska. Na uliciach Mostaru na vás čaká zmeska náboženstiev, komunistickej architektúry a starých uličiek pospájaných ešte staršími mostami.

Klenutý mostarský starý most má 500 rokov a je nádherným pozostatkom tureckej nadvlády v našej časti Európy.

Tí, čo sa vrátili

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

LetiskoStretol som ich v roku 2006, keď sme v pochmúrnom novembri opúšťali írske západné pobrežie. Na letisku Shannon vládla takmer dedinská atmosféra a obrovské Herkulesy s bojovým náterom tu vyzerali celkom nepatrične. Ich pasažieri sedeli v letiskovej hale: boli ich stovky, mladí chlapci v o dve čísla väčších uniformách s americkou vlajkou a jemnou krémovou kamuflážou, ktorá mi okamžite prezradila ich cieľ cesty. Aj tak som sa však musel opýtať. Najbližšie mňa stál chudý mladík s jemnými rysmi, pokojne mohol byť jedným z mojich stredoškolských študentov. Snažil sa tváriť suverénne, ale kričal z neho strach.

Ako to ide?
Celkom sa dá.
Vidím, že ste sa vybrali na dovolenku.

(Rozpačitý smiech) Zdá sa…
A kam to máte namierené, chlapci?

(Úsmev zmizne) No, vieš…
Asi by si sa o tom veľmi nemal baviť, že?
No… Stredný východ.
Stredný východ – čiže Irak?

Chlapec vyzerá, že sa už-už rozplače. Napokon však preglgne ťažkú guču v hrdle. – A povedz mi, koľko máš rokov? – Devätnásť. – Devätnásť? – No… budem mať… na budúci rok.

Presne si pamätám, na čo som vtedy myslel: preboha, veď tie decká majú len osemnásť rokov! Čo si počne päťsto osemnásťročných chalanov kdesi v irackej púšti? Zavládlo rozpačité ticho. – Tak… veľa šťastia, chlapci. Všetko bude dobré, uvidíš. Chlapec prikývol, no ja som mal v hlave úplne inú rozlúčku: dúfam, že to prežiješ. Keď sme o hodinu neskôr nastupovali do nášho civilného lietadla smerujúceho do Európy, prvý Herkules sa práve plavným pohybom odpútal od letiskovej plochy a rýchlo naberal výšku. V duchu som zopakoval, veľa šťastia, chlapci. Ktovie, koľkí z vás sa budú tadiaľto vracať, živí a zdraví.

Niektorí sa vrátili. O niekoľko rokov neskôr, v roku 2012, keď už bolo pre mňa Írsko len zahmleným snom, som pristál na celkom inom letisku, vyšiel na ozrutné parkovisko a nadýchol som sa nedeľného ukrajinského večera. Chvíľu som pozoroval polišov, ako buzerujú predavačov a taxikárov a od každého z nich inkasujú bankovky. Napokon som našiel odvoz do Kyjeva a po hodine vystúpil kdesi pri železničnej stanici.

Bola to jedna z ciest, keď som si nocľah vyberal bez záujmu a takmer naslepo, a preto som logicky skončil v akomsi zatuchnutom pochmúrnom hosteli, aké nájdete v každom väčšom meste. Keďže komunisti vždy nenávideli patinu zašlých čias, dom mal sotva 50 rokov a miestni ho už nazývali historickým –staršie domy boli totiž v Kyjeve zbúrané alebo prestavané. Hostel bol jedným z jeho nájomných bytov a vchádzalo sa doň z poopľúvanej tichej chodby.

Bola to temná noc na začiatku jari a ja som bol dostatočne unavený na to, aby som nemal chuť s nikým sa dávať do reči. Čakalo ma však ešte množstvo práce a pre nedostatok miesta som sa musel o izbu deliť s dvomi naštvanými Ukrajinkami, ktorým som sa z nejakého dôvodu okamžite znepáčil. O desiatej večer si svoje kóje v poschodových posteliach ostentatívne prekryli dekou, aby som na ne náhodou nevidel, a tak som sa i s laptopom pobral do spoločenskej miestnosti.

Sedela tam poľská spolumajiteľka hostela Lydka, spitá na mol, bandička násťročných Francúzov a dvaja mlčanliví Američania. Keď sa o hodinu dostávala nálada do bodu varu, bol som medzi nimi jediný triezvy, kdesi v polovici môjho prekladu a snažil som sa, aby burácajúci death metal neprenikol do rytmu môjho prstokladu.

Lydka si práve vyložila nohy na lono jedného z Američanov a francúzsky stredoškolák s akné sa už po tretíkrát márne snažil ubaliť si džointa; pocítil som nástojčivú chuť odtiaľ vypadnúť, a tak som radšej odišiel nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vonku vládla rovnaká atmosféra úpadku. Všetci chodci sa zdali byť kompletne opití, motorkár v strede križovatky sa vytrvalo pokúšal vyliezť na sedadlo motorky a otrieskaný taxík si to pomaly šinul od jednej krajnici k druhej. Mlčky sa ku mne pridal jeden Američan z hostela. Volal sa Ryan a po chvíli som si prekvapený uvedomil, že bol po celý čas triezvy, rovnako ako ja.

Vtedy som urobil dve chyby. Prvou bolo, že som sa opýtal, odkiaľ prišiel a čím sa živí. Ryan ešte chvíľu mlčal, potom sa škaredo zasmial a odvetil, že prišiel z Iraku a živil sa tam zabíjaním ľudí. O dve hodiny neskôr som ešte stále stál v teplej ukrajinskej noci pri dverách hostela a po tretíkrát počúval, ako Ryan v roku 2007 prichádza na bezmenné predmestie irackého mesta Falúdža. Velí dvom obrneným transportérom, v ktorých má spolu šestnásť mužov s priemerným vekom 18 rokov. Ako o polhodinu žije už len desať z nich, pretože sa práve dostali do krížovej paľby, hneď potom, ako im jeden z dvoch tankov odpálili protitankovou strelou a druhý dostal rozkaz ustúpiť, na rozdiel od Ryanovej skupiny. Počúvam, ako pešo ustupujú ulicou snajperov, čistia dom po dome a bezvýsledne žiadajú najprv o delostreleckú podporu, potom o posily, a nakoniec už len o záchranárske helikoptéry, ktoré majú odviezť ranených vojakov skôr, ako vykrvácajú priamo na očiach svojich kolegov. Nikto však neprišiel.

Druhú chybu urobím vtedy, keď sa Ryana spýtam, ako sa s tým celým teraz cíti. Ryan ma chytí za rameno a začne ho drviť svojou americkou dlaňou. Nenávidím sa! Nenávidím svoju skurvenú vládu a armádu! Rozumieš?

Nerozumiem. Ryan mi to však nemá za zlé. Stačí, že pri ňom stojím a počúvam. Pripaľuje si jednu cigaretu od druhej, núti ma robiť to isté a rozpráva. Jeho príbeh je v podstate dosť banálny – po strednej škole sa upísal armáde, vďaka čomu si mohol dovoliť ďalej študovať. Keď jeho vláda vyhlásila krížovú výpravu v Afganistane a Iraku, prešiel dôstojníckym výcvikom a narukoval. Zaúčal sa v Afganistane, svoju prvú bojovú operáciu však zažil až o niekoľko rokov v Iraku, a onedlho už velil svojim osemnásťročným gymnazistom. Všetko ostatné sú zmätené fragmenty z irackých ulíc, ktoré zo seba Ryan vypľúva medzi jednotlivými šlukmi.

Zaujíma ma, ako to funguje, keď sa takto vrátiš domov – veteránov s podobnými syndrómami predsa liečia, píšu sa o tom knihy a organizujú psychologické sympóziá. V Poľsku som mal známeho, ktorý to po dvoch turnusoch v Afganistane dotiahol na majora, ale cenu sme za to platili všetci. Naše žúry sa neraz končili rovnakým spôsobom: Major si s fľašou vodky prisadol k prehrávaču a ľahké hipsterské odrhovačky zmenil na dunivý metal s fašistickými textami. Refrény o bielej rase už väčšinou počúval v prázdnej miestnosti.

Ryan sa krivo usmeje a pokrčí plecami. – Pokiaľ ide o mňa, chodil som pol roka na terapiu, potom som sa na tých tupcov vykašľal. A tvoj poľský kamoš je úplne v pohode. Kopa mojich ľudí z Iraku robí presne to isté.

Ulica je už prázdna a začína sa brieždiť. Keď napokon odchádzam, lomcuje mnou nikotínová triaška, za pár hodín som vyfajčil viac tabaku, ako za celý dospelý život. Čaká na mňa ešte nedokončená robota, ledva dve hodiny spánku a ďalšia cesta naprieč Áziou. Ryan naďalej rozpráva, teraz už len sám pre seba. Asi bude lepšie nechať ho tak, o chvíľu sa možno upokojí a pôjde si ľahnúť. Ryan akoby čítal moje myšlienky, kývne mi a odvráti sa.

Keď som späť v hosteli, v kúpeľni nahmatám vo vrecku svoju dnešnú letenku a vtedy sa mi vybaví spomienka, ktorej som sa nevedel zbaviť od začiatku nášho rozhovoru a vlastne celých niekoľko rokov. Len tak, v trenírkach, vychádzam na ulicu: Ryan tam ešte stojí a mlčky fajčí. – Ryan, kedy tvoji vojaci z Falúdže prišli do Iraku? Ryan sa zamyslí. – Počkaj… 2006. To muselo byť v novembri 2006.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk