Machu Picchu

Ollantaytambo28. augusta 2007 nastupujeme v akomsi zadnom dvore do autobusu a mierime do ťažko vysloviteľného mestečka Ollantaytambo. V Peru, ako aj v niekoľkých iných juhoamerických štátoch má každá dopravná spoločnosť vlastné autobusové stanice, alebo aspoň čosi, čo sa na ne podobá. Často je to práve zadný dvor nejakého rodinného domu, alebo jednoducho parkovisko kdesi na mestskej ulici. V prípade, že mesto má centrálnu stanicu, cestujúci musia väčšinou platiť osobitné vstupné za právo nastúpiť tu do autobusu.

Cestou na Machu Picchu Autobus je plný dedinčanov a ledva sa pohneme, vstane akýsi zabávač. Nasledujúcu polhodinu nám dáva hádanky, rozdáva cukríky atď. Samozrejme, na konci vyzbiera peniaze – ukazuje sa, že cukrík stojí 50 centov. Hneď po ňom preberá štafetu seriózna pani s taškou od laptopu, v ktorej má univerzálny liek za 2 soles. Je nudnejšia, ako zabávač pred ňou. Začína mužskými problémami so spaním a žalúdočnými parazitmi; prechádza ku materniciam a vagínam, čím získava moju zaslúženú pozornosť, ale hneď nato mení tému na detské kožné plesne a pomaly zaspávam. Ľudí v autobuse, ktovie prečo, liek na všetky vymenované choroby príliš nezaujíma, ba čo viac, pánko v strednom veku, sediaci predo mnou, si jeden uchmatne bez zaplatenia.

Ranné Macchu Picchu je zahalené v hmlách V mestečku Urubamba, zabudnutom v horskej doline, meníme spoj a napokon vystupujeme v Ollantaytambo. Všade okolo sú lesy a inkské ruiny, dedina je už celkom pohltená turistickým ruchom. V jednej z desiatok reštaurácií absolvujeme typickú juhoamerickú pizzu, ktorá takmer vždy obsahuje cesto, v strede ešte stále zamrznuté a odporný sladkastý syr. Snažíme sa zabiť čas do večerného vlaku a nie je to také jednoduché, pretože všetky atrakcie z okolia Cuzco vyberajú neuveriteľne vysoké vstupné. Boli by sme blázni, keby sme vystúpili na tieto ruiny na 30 minút a zaplatili toľko isto dolárov, ale evidentne je tu dosť turistov, ktorým to neprekáža.

P8292708.jpg Večerný vlak je najlacnejší dopravný prostriedok a zaplní sa do posledného miesta. Onedlho už vystupujeme v meste Aguas Calientes; je stisnuté strmými horami a leží priamo pod Machu Picchu. Mesto je samo osebe neuveriteľne škaredé a predražené, skladá sa výlučne z hotelov a reštaurácií. Vyzerá, akoby bolo postavené zo všetkého, čo bolo akurát poruke: luxusné reštaurácie sú obité vlnitým plechom či dokonca kartónmi a ani na sekundu nemáte pochybnosti, že vaše peniaze sú jediný dôvod, prečo sa tu hýbe aj posledná húsenica.

Päť storočí ležalo zakryté džungľou v strmých a neprístupných horách Na druhý deň skoro ráno berieme prvý autobus na Machu Picchu. Dvadsaťminútová cesta stojí 12 dolárov, napokon však stojíme na vrchole smrteľne strmého svahu a prechádzame bránami monumentu (vstupné = 40 dolárov). Štíty sú v oblakoch, pomaly sa pred nami otvára výhľad na zabudnuté mesto, ktoré Inkovia opustili z neznámych dôvodov. A až do 20. storočia o jeho existencii netušil takmer nikto. Bolo to sídlo kráľa a nachádzajú sa tu absolútne skvosty inkskej architktúry. Množstvo budov sa skladá z dokonalých, precízne opracovaných kameňov a technológia ich skladania ich predurčuje prežiť takmer každé zemetrasenie.

Stratené mesto Inkov a  štít Huayna Picchu Machu Picchu je obrovské. Ráno sme tu takmer sami, prechádzame sa okolo desiatok ruín budov lemovaných trávou a kvitnúcimi stromami, okolo chrámov a námestí. V momente, keď som toto miesto uvidel, pochopil som, že moja počiatočná nechuť voči jeho aure turistického no. 1 v južnej Amerike, voči reputácii jedného zo siedmych divov sveta a ostatným prívlastkom slizkého turistického priemyslu, bola zbytočná a detinská. Machu Picchu je absolútne výnimočné miesto bez ohľadu na množstvo lenivých turistov vo všetkých tých zájazdoch, ktoré ho zaplavia okolo poludnia a o dve hodiny zmiznú na svoj zaslúžený obed.

V stratenom meste Inkov Celý deň tu ohromení lozíme po ruinách a kopcoch, hmlu strieda dážď a slnko, kráľovské mesto nám ukazuje všetky svoje tajomné tváre farieb a odtieňov. Navečer sa vraciame dole, skoro ráno na druhý deň opäť nastupujeme na vlak inštitucionalizovanej mafie zvanej Peruánske železnice a vystupujeme v Ollantaytambo. Čaká nás tu zo dvesto taxikárov, pripravených zobrať nás na koniec sveta; my vďačne nastúpime do otlčeného dedinského autobusu a ranné slnko nás už víta pri starobylej katedrále v Cuzco.

Po ďalších dvoch dňoch v tomto krásnom, priateľskom meste napokon nastupujeme do diaľkového autobusu. Spoločnosť nám už tradične zabudla pripraviť vegetariánske jedlo, ktoré sme si objednali, no stewardky sa sľúbia polepšiť a 3. septembra vyrážame krkolomnou horskou cestou do hlavného mesta Lima.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Machu Picchu

V meste Cuzco

V starobylých uličkách CuzcoDo Cuzco prichádzame 26. augusta skoro ráno, po celonočnej, nie práve najpríjemnejšej ceste z Arequipy. Na stanici nás mal čakať taxikár z rezervovaného hostela, namiesto neho nás však čakalo dvesto iných taxikárov a nadháňačov. Ubytovacie zariadenia si tu osvojili zvyk čakávať svojich hostí na stanici, pretože konkurencia je tu absolútne vražedná a neraz sa stáva, že náhodne privolaný taxikár privedie zdezorientovaného turistu do úplne iného hotela, pre ktorý pracuje. Cuzco je vďaka Machu Picchu turistická destinácia číslo jeden na tomto kontinente a treba si uvedomiť, že veci tu bežia trochu iným spôsobom; treba sa mať neustále na pozore.

CuzcoSamozrejme, taxikár z ulice nás parádne ošmekol, ale to nie je náš problém. Odvoz do hotela sme mali prisľúbený a hoci sa na nás vykašľali, hneď po príchode sme požiadali o vrátenie cestovného. V našom hosteli sú ľudia vôbec akýsi pomalí, ešteže si čakanie na raňajky ,môžeme spríjemniť krásnym výhľadom na mesto. Nachádzame sa na strmom kopci, kdesi v úzkych starobylých uličkách dávnej španielskej kolónie. Pod nami je celé nádherné Cuzco so svojimi historickými budovami, kostolmi a veľkou katedrálou. Neviem prečo, ale akosi mi pripomína Banskú Štiavnicu.

Pred príchodom Španielov bolo Cuzco hlavným mestom veľkej inkskej ríše. Inkské ruiny sú vskutku porozhadzované všade v jeho okolí a niekoľko mohutných, obdivuhodne precíznych stien sa zachovalo i priamo v uliciach. Po tom, ako Európania Cuzco dobyli a potlačili aj posledné inkské povstania, však rýchlo stratilo na politickom význame, hoci dodnes zostáva kultúrnym a náboženským centrom andskej náhornej planiny.

Hlavná katedrálaV Cuzco sme sa akurát načas stretli s Brianom – zrejme poslednýkrát na tejto ceste. Brian sa práve vrátil z preslávenej Cesty Inkov (tzv. Inka Trail), trojdňovej túry po horách, ústiacej na Machu Picchu. Je plný zážitkov a my mu môžeme len závidieť, pretože na túru sa treba prihlásiť mnoho mesiacov dopredu a akosi sme to nestihli. S Brianom to akurát nejako vyšlo, že som práve ukončil svoju antibiotickú túru a môžeme skočiť na pivo do Irish pubu. Možno sa čudujete, ale Cuzco, to sú stovky reštaurácií a barov, kluby, nonstop žúry. Irish puby sú tu hneď tri…

V uliciach mesta trvajú bez prestania oslavy a ceremónieBrian teda zajtra odchádza, najprv do Čile a potom pokračuje vo svojej ceste okolo sveta smer Austrália a južná Ázia. Strávili sme spolu na ceste takmer dva mesiace. Nemožno ani dodať, že v dobrom i zlom, pretože s týmto príjemným, tolerantným človekom to bolo vždy len v dobrom. Som presvedčený, že Bolívia, ktorú sme precestovali v trojici krížom-krážom, by nebola celkom ono bez Brianovho typicky írskeho, pohodového prístupu a nadhľadu. 27. augusta sa lúčime a po dlhom čase ostávame opäť sami.

Inkské stenyPomaly sa pripravujeme na Machu Picchu. Dostať sa na toto miesto je nechutným zážitkom fungovania monopolov, nehanebne zneužívajúcich fakt, že jediný spôsob ako sa tam dostať je železnica. Cesta z Cuzco trvá tri hodiny, za lístok zaplatíte… 75 USD! Lístky sú pritom vypredané niekoľko dní dopredu a často nemáte inú možnosť, ako kúpiť si prvú triedu za viac ako 100 USD. Týmto sa zdieranie turistov len začína. Až neskôr, pri Machu Picchu zistíme, aké horibilné sumy treba platiť za každú hlúposť.

V uliciach CuzcoHneď v prvý deň nášho príchodu do Cuzco teda utekám na stanicu kúpiť lístky. Stíham to presne päť minút pred zavretím, na vlak za dva dni sú už len posledné tri lístky. Zdá sa, že som mal šťastie. Peruánsku žleznicu mienime podporiť tak málo, ako sa len dá a tak nenastúpime už v Cuzco, ale v poslednej dedine, do ktorej ešte vedie cesta. Lístok stojí „len“ 45 USD. Pre porovnanie, cesta vlakom bude trvať poldruha hodiny a rovnako dlho pôjdeme i obyčajným autobusom, ktorý nás vyjde 1,50 USD.

Mesto CuzcoPosledných pár dní pred odchodom do Machu Picchu spoznávame krásne staré ulice mesta Cuzco, ochutnávame reštaurácie kuchýň z celého sveta, zabíjame čas na internete. Sú tu tisíce turistov a treba povedať, že je to úplne iný typ ľudí, než na akých sme väčšinou zvyknutí. Mnohí sem prichádzajú doslova na pár dní priamo spoza písacích stolov svojich kancelárií a po Machu Picchu sa hneď vracajú domov. Globalizovaná masová turistika vo svoje najčistejšej forme. Prázdniny, naplánované päť rokov dopredu, európske hotely a spomienkové tričko od cestovnej agentúry. Exotické Peru uvidí väčšina týchto ľudí len spoza okien klimatizovaných hotelov a autobusov. Ak len trochu chcete, vôbec si nevšimnete, že nie ste v Európe. My s Justynkou sa im len smejeme, pouličným profesionálnym otravovačom vyplazujeme jazyk a fotíme mesto Cuzco zo všetkých možných uhlov.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Cuzco

Biele mesto Arequipa

Arequipa - hlavné námestie21. augusta 2007, cestou do „bieleho mesta“ Arequipa opäť ktosi omdlie zo symptómov rýchleho prechodu v nadmorskej výške. Poslednú polhodinu tak všetci nezúčastnene sledujeme záchranné práce na bezduchej turistke. Keď jej priateľ začne zúfalo kričať „vodu, vodu!“, okamžite využijem svoju príležitosť a podávam mu fľašu elektrolitu. Je to odporná tekutina na zavodnenie organizmu, ktorej časť sa mi po ceste navyše vyliala do ruksaku a práve som rozmýšľal, ako sa jej zbaviť. Chlapík mi ďakuje takmer na kolenách, ja sa len ironicky uškŕňam: to predsa nestojí za reč!

Arequipa je absolútne nádherné koloniálne mesto, teplé, priateľské a vyspelé. Obchody s luxusným tovarom, vynikajúce jedlo. V jeho okolí je množstvo zaujímavých vulkánov a okrem iného i najhlbší kaňon na svete (hoci Američania vám budú argumentovať svojim Grand Canyonom). Bohužiaľ, na túry som ešte príliš slabý, no toto mesto je na moje zotavenie ako stvorené. Ulice sú čisté a nesmierne malebné. Celú atmosféru dotvárajú tisíce žltých taxíkov, takmer všetky Daewoo Tico, ktoré sa rozmnožujú priamo na verejnosti pred vašimi očami. Miestni smetiari sa nedajú v ničom zahanbiť. Keď po večeroch zbierajú svoje smradľavé darčeky, z nákladných áut zaznieva neuniknuteľná, ohlušujúca melódia Beethoveenovej Piesne pre Elišku. Tak tomuto hovorím umenie! Pre smetiarov sme zložili aj text ku Eliške: Milí arequipskí občania/dajte nám vaše smeti/vaše smeti/zbavíte sa tým všetkého smradu/odpadu/výkalu. Atď.

Pohľad z Arequipy na okolité vulkányArequipa bola niekoľkokrát zničená silnými zemetraseniami a seizmológovia predpokladajú v budúcnosti nanajvýš ničivú erupciu neďalekého vulkánu Misti, ktorý môže mesto načisto zrovnať so zemou. Peru sa nachádza v zóne, patriacej na svete medzi seizmicky najaktívnejšie. Celá krajina dnes žije smútkom zo zemetrasenia spred niekoľkých dní, ktoré v meste Pisco a okolí pochovalo viac ako šesťsto ľudí. V oblasti trvá i v tomto momente výnimočný stav, šíria sa choroby a hlad. Dúfam, že Arequipu tento osud už nikdy nestihne.

Počas našich dní v Arequipe sa prechádzame po uliciach, navštevujeme múzeá a večer sa vraciame do nášho príjemného tichého hostelu. Znie to dosť nudne, ale posledné dva mesiace sme boli bez prestávky na ceste, náhliac sa z miesta na miesto. Už sme jednoducho potrebovali krátku prestávku. V kúpeľni hostelu už čaká náš starý známy – elektrická sprcha. Poznáte elektrickú sprchu? V Južnej Amerike sa jej určite nezbavíte a cestovatelia ju nenávidia.

Elektrická sprchaPredstavte si oceľovú rúru, trčiacu zo steny. Na jej konci je našróbovaná ružica. Je napájaná elektrickým prúdom a káble, často úplne bez izolácie, z nej trčia akoby na výstrahu. Keď zapnete kovový kohútik, z ružice začnú lietať iskry, čosi tam zachrčí a začne sa na vás liať cícerok horúcej vody. V tom momente sa vám však už na tele zježili všetky chlpy; iskry lietajú pár centimetrov od vašej mokrej hlavy a prskajúca voda sa so syčaním vyparuje na kovovom povrchu trúbky. Mnohí ľudia preferujú ľadovú vodu pred týmto zariadením, od iných som počul historky, ako zažili počas sprchovania elektrický šok. Najlepšie je vraj sprchovať sa v šľapkách, aby ste neboli uzemnení, ale myslím, že pod prúdom vody ste aj tak dokonale vodiví. Naša sprcha v Arequipe však aspoň vyzerá solídne a kohútiky sú z umelej hmoty. Justyne je to ale jedno a najmenej, čo pre ňu môžem urobiť, je sprchovať sa každý deň prvý ako pokusný králik.

Dnes nádherne zrenovovaný, kláštor bol po niekoľko storočí exkluzívnym obydlím pre dievčatá z lepších rodínPokiaľ ide o múzeá, v Arequipe sú dve veci, ktoré vskutku stoja za návštevu. Prvou je kláštor svätej Cataliny, dnes je perfektne zrenovovaný a naďalej slúži prísnemu ženskému rádu. Príbeh tohto kláštora sa začal v 17. storočí. Každá významná rodina v bližšom i vzdialenejšom okolí považovala za svoju povinnosť (a zároveň formu vykúpenia) poslať do tohto kláštora jednu zo svojich dcér, ktorá mala odteraz svoj život zasvätiť Bohu a prežiť ho v úplnej izolácii od rodiny aj okolitého sveta.

Kláštor svätej CatalinySkutočnosť však bola taká, že za múrmi kláštora viedli bohaté mníšky nesmierne luxusný, exkluzívny život – obklopené sluhami a otrokmi, s častými žúrmi a návštevami zvonku. jeden z pápežov im to „zatrhol“ až v neuveriteľne neskorom 19. storočí a odvtedy sa kláštor-verejný dom zmenil na prísny, disciplinovaný ženský rád, v ktorom bola každá vec považovaná za spoločnú a dokonca i návšteva lekára v prípade núdze sa obmedzovala len na ústne „vyšetrenie“ spoza hustých drevených mreží. Hoci bol rád v súčasnosti nútený svoje striktné pravidlá priblížiť zdravému rozumu, jedno z krídel kláštora je naďalej izolované a mníšky tam vykonávajú svoju službu pánubohu. Nuž čo. Pokiaľ ide o mňa, nedbal by som ho navštíviť aj pred raziou z Vatikánu. Dnešné Arequipanky naozaj stoja za dôkladné vyšetrenie bez drevených mreží.

Druhé miesto je ešte zaujímavejšie. V roku 1995 našli archeológovia na jednom z šesťtisícových činných vulkánov, obklopujúcich Arequipu, neuveriteľný nález. Bolo to inkské kultovné miesto, na ktorom sa vykonávali obety ľudí pre bohov sopky. Jedna z menších erupcií roztopila okolitý sneh a ľad, čím sa obnažili perfektne zachované ľudské telá. Najznámejšou a najlepšie zachovanou z nich je Juanita, múmia mladého krásneho dievčaťa, ktorú možno navštíviť v Arequipe.

Juanita patrila podľa všetkého do najvyššej spoločenskej triedy a obetná smrť mala byť obrovskou poctou pre ňu aj pre jej rodinu. O jej pôvode svedčia drahé šaty a ozdoby; o jej predurčení a pripravenosti zasvätiť sa božstvu takýmto neodvolateľným spôsobom zase kroniky prvých španielskych dobyvateľov. Podľa nich bola obeť pripravovaná na svoj koniec úplne odmalička a túžobne ho očakávala. Pre inkskú spoločnosť bol tento typ rituálu spôsobom vyrovnávania sa s periodickými prírodnými katastrofami ako zemetrasenie a erupcie neďalekých sopiek.

Juanita tak vraj zomrela rada, po vyčerpávajúcej niekoľkodňovej ceste na vrchol vulkánu, otupená po sedatívach. Vieme i ako; zabil ju jediný, dokonale presný tupý úder obradným kladivom tesne nad pravé viečko. Sprievodkyňa po múzeu tvrdí, že bola pannou, hoci ktovie, odkiaľ to zistila. Nech bolo ako bolo, Juanita si dnes v pokoji sníva svoj temný sen o splynutí s Bohom, nerušia ju hlasy ľudí, ani blesky fotoaparátov. Leží v chladničke, v zatemnenej izbe múzea, v ktorej sa chodí s úctou a po prstoch.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Arequipa

 

Jazero Titicaca a mesto Puno

Po odchode z Bolívie ma stále trápi hnačka a v prvom peruánskom meste Puno sa pomaly začínam rozhliadať po dobrom lekárovi. Napokon ma vyšetrí príjemná doktorka a analýza mi zisťuje bakteriálnu žalúdočú infekciu. Hneď dostávam silné antibiotiká a po niekoľkých dňoch sa pomaly vraciam do normálu.

Kultúrna odlišnosť Peru a Bolívie je pomerne výrazná. Pôvodom ide o tú istú etnickú skupinu Aymarov (svoj staroveký jazyk naďalej používajú) a Inkov (hovoria quechua), avšak zatiaľ čo v Bolívii akoby sa ich vývoj zastavil, Peru je modernejšie, priateľskejšie a svoj obrovský turistický potenciál využíva na neporovnateľne vyššej úrovni.

Mestá a okolie sa vzhľadom príliš od Bolívie nelíšia. Puno leží takisto na brehu jazera Titicaca a jeho predmestia sú chudobné, z rozpadávajúcich sa hlinených domov. Centrum je však plné reštaurácií a obchodov pre zahraničných turistov, viditeľne tu tiež prosperuje početná stredná vrstva miestnych. Peruánci jednoducho pochopili, že je dôležité zaujímať sa o potreby cudzincov, z ktorých žijú rovnako ako v Bolívii. Ľudia sú tu zrazu oveľa priateľskejší, „civilizovanejší“ (viem, že to znie dosť arogantne), a dokonca aj keď sa vás snažia ošmeknúť, robia to elegantne a s priateľským úsmevom.

V peruánskom meste Puno som napokon zažil len posteľ a steny hotelovej izby. Som ešte príliš slabý na vychádzky, nechutí mi jesť a vzdialiť sa od záchoda je krajne nerozumné. Justa s Brianom si vyrazia na jazero za plávajúcimi umelými ostrovmi, na ktorých i naďalej žijú ľudia. Vybudovali ich vraj Aymarovia na obranu pred agresívnymi Inkami, ktorí sa za nimi na otvorenú jazernú plochu neodvážili. Sú veľké po niekoľko metrov a vyrobené výlučne z tŕstia, ktoré nadnáša celú dedinu a pomaly plávajú spolu s ostatnými. Juste a Brianovi sa veľmi páčilo, ja môžem len závidieť a obdivovať fotky. Zmohol som sa však aspoň na cestu do práčovne, pani tam preberie naše veci a večer si ich môžeme vyzdvihnúť. Kvôli horúčke som celkom zabudol na opatrnosť a keď si večer balíme veci, chýba nám osem najdrahších a najkrajších tričiek. Práčovňa je už zavretá a zajtra skoro ráno vyrážame na ďalšiu cestu.

Na druhý deň, pätnásť minút pred odchodom autobusu, bežíme do práčovne a sťažujeme sa na chýbajúce veci. Pani o tom nechce ani počuť, oneskorené reklamácie ju nezaujímajú. Vzbudím však jej záujem v momente, keď na ňu začnem kričať, že zavolám políciu. Behom troch minút priklusá ďalšia súdružka s igelitkou, v ktorej sú naše tričká v perfektnom stave – vypraté a vyžehlené. Hlúposť, alebo zámer? Nemáme čas o tom rozmýšľať. Vskakujeme do taxíka, dávame pokyny a bystrý šofér to niekoľkokrát strihne cez protismer. Pri autobuse stojíme minútu pred plánovaným odchodom.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Puno a jazero Titicaca v Peru

Jazero Titicaca – Bolívia

El Cementerio, obávaná štvrť v La Paz15. augusta 2007 sa nočným autobusom zo Santa Cruz opäť vraciame do hlavného mesta La Paz. Dobaľujeme si veci, ktoré sme pred dvomi týždňami nechali v našom hosteli a presúvame sa do neslávnej štvrte Cementerio, z ktorej odchádzajú mnohé medzimestské spoje. Je považovaná za najnebezpečnejšiu v La Paz, kvôli mnohým útokom na turistov. Pred niekoľkými rokmi tu zločinecký gang uniesol párik rakúskych cestovateľov, ktorých dlhé týždne držali v zajatí a denne s ich kreditnými kartami vyťahovali veľké peňažné hotovosti. Keď zdroj vyschol, oboch mladých ľudí zavraždili.

My sme opustili La Paz bez problémov. Mierime na hranice Bolívie, ku svetoznámemu jazeru Titicaca. Jazero leží vo výške 3.800 m.n.m. na hraniciach s Peru. Odjakživa zohrávalo dôležitú úlohu v náboženských predstavách miestnych civilizácií, a to už pred príchodom Inkov. Samotní Inkovia verili, že počiatok ich národa leží práve tu, rovnako ako sídlo uctievaného boha slnka.

Mestské nábrežieJazero je obrovské. Jeho dĺžka presahuje 200 km, najväčšia nameraná hĺbka viac ako 450 m. Vody jazera neraz zaplavujú celé veľké územie v tejto časti náhornej planiny, inokedy rýchlo klesajú a raz možno odhalia ďalšie významné pamiatky starobylých kultúr, ktorých existencia sa tu predpokladá. V mestečku Copacabana na brehu jazera sa opäť zvítame s Brianom, ktorý sem pricestoval pred nami. Nazajtra plánujeme výlet na Ostrov slnka (Isla del Sol), kde sídli hlavný inkský boh a nachádzajú sa tam i zaujímavé archeologické náleziská. V reštaurácii Brian ochutná prvého miestneho pstruha a my vegetariánsku večeru, ktorú Justyna vzápätí odovzdá naspäť v niekoľkých náhlych záchvatoch nevoľnosti. Zdá sa, že problémy sú opäť kdesi blízko nás.

Ráno sa však zobúdzame a všetko vyzerá byť v poriadku. Vyrážame teda po brehu jazera okolo krásnych dediniek, polí a malebných zátok s rybárskymi prístavmi. Kráčame niekoľko hodín; ľudia sú prívetiví, v každej dedine žobrú deti a pridávajú sa k nim dospelí v snahe odviezť nás na neďaleký ostrov. Nikoho z nich si nevšímame, deti posielame najesť sa k mamám a keďže vonku je príjemné počasie, nestojíme ani o skrátenie nášho výletu loďou. Tesne pred našim cieľom stretávame skupinku chalanov, jeden z nich má nanajvýš podozrivý prízvuk. Neisto sa ho pýtam na pôvod a spoznávam tým Čecha Jozefa, ktorý už niekoľko rokov žije v Španielsku a tvrdohlavo sa so mnou rozpráva čistou slovenčinou.

Jozef cestuje po kontinente už niekoľko týždňov a jeho pobyt, ako i rozpočet sa chýlia ku koncu. V súčasnosti žije už len z neuveriteľných 30 Bolivianos na deň (ccá. 200 SK). Len pre porovnanie, my dvaja sa len horko-ťažko zmestíme do réžie 400 Bs. Jozef prespáva už len vonku a kupuje jednoduchú stravu v obchodoch. Všetko sa dá – dôležité je mať guráž a ono neodolateľné nutkanie uvidieť svet ďalej za humnami.

Napokon všetci prichádzame do dediny Yampupata, zjednávame si tu transport na ostrov. Lúčime sa s Jozefom a jeho kumpánmi, ktorí mieria do inej časti a miestny rybár nás troch sľúbi previesť na svojej veslici za rozumnú cenu. Prechádzame cez nádherné, jagavé modré jazero; míňame ďalší kultový ostrov Isla de la Luna (Mesačný ostrov) a v jeho pozadí sa týčia obrovské šesťtisícové štíty z okolia La Paz, pokryté snehom. Rybár sám od seba zapína motor a na konci cesty bude od nás za to žiadať prídavok. Vôbec nás to neprekvapilo a rad za radom ho vysmejeme. Toto miesto, pokiaľ ide o vzťah domácich k turistom, je zatiaľ najskazenejšie z celej Bolívie.

Snažia sa nás tu dobehnúť na každom kroku. Deti žobrú neuveriteľne nechutným a otravným spôsobom, všetky opakujú naučenú básničku o hlade, biede atď. Slová i výrazy tváre majú vždy rovnaké, akoby všetky absolvovali v škole lacný marketingový rýchlokurz žobrania. Keď si robíte fotky, strčia sa vám pred objektív i so svojou prašivou lamou a ešte za to žiadajú peniaze. Dospelí od vás budú vymáhať akési nezmyselné vstupné za akúkoľvek kopu kameňov, na ktorú si sadnete, alebo len tak, za právo pokračovať v ceste.

Takto vyzerajú ľudia, celkom skazení turistickým ruchom. Ak som sa v niečom v Bolívii utvrdil, je to presvedčenie, že nemám dávať peniaze žobrákom. Niektorí z nich to naozaj potrebujú, ale ešte viacerí žobrú z povolania. Naučila ma to brazílska favela, slum. Žobráci majú malú šancu, že raz sa naučia robiť niečo poriadne. Sedieť na ulici s plechovkou je príliš ľahké. Každý idiotský turista, ktorý dá týmto sopliakom mince či cukríky a ich rodičom zaplatí bez reptania akési absurdné mýto, im iba potvrdzuje, že tento spôsob zárobku je tá najľahšia a najpríjemnejšia cesta životom. Za niekoľko rokov už nič iné ani nebudú vedieť robiť. Svoje peniaze oveľa radšej nechám dôvernej organizácii, ktorá sa stará o ich pomoc a prevýchovu.

Plavba cez jazeroNa Slnečnom ostrove je množstvo penziónov a reštaurácií, každý z domácich si chce odtrhnúť svoje sústo. Denne sem prúdia stovky turistov, väčšina z nich cestuje v izolovaných skupinách od atrakcie ku atrakcii, o skutočnom živote okolo nich, cenách a mentalite domácich nemajú ani poňatie (a ani ich to zrejme nezaujíma). V podnikoch ich tu teda nemilosrdne ošklbú a ešte za to dostanú sprepitné. Majitelia penziónov sa k vám pri vstupe správajú ako k najlepším priateľom a v deň odchodu po zaplatení vás s hukotom kopnú do zadku. Obsluha je pomalá, neuveriteľne tupá a arogantná. Ako hovorím, je to jedna z najväčších a najhorších turistických atrakcií, aké som v Bolívii zažil.

Hneď po príchode na ostrov ma chytí ľahká horúčka a v čase, keď Justyna s Brianom večerajú, stonám v posteli medzi záchvatmi hnačky. Bolo to práve dnes ráno, keď som pri raňajkách poklopkal po stole a skonštatoval, že zatiaľ som v Bolívii ešte nemal žalúdočné problémy, na rozdiel od ostatných. Keď sa mi stav v noci zhorší a na druhý deň je všetko bez zmien, už viem, že to nebude len chvíľková nevoľnosť. Justyna a Brian idú obdivovať ruiny inkskej civilizácie na druhý koniec ostrova, ja ležím v ľahkých mrákotách a čakám, kedy ma upratovačka vyhodí z izby. Justyna prosila pred odchodom správkyňu, aby ma vzhľadom na môj stav nechala v izbe kým sa nevrátia (penzión je celkom prázdny), no tú nezaujímajú problémy jej hostí po zaplatení za poslednú noc. Keď začne nahnevane fučať okolo dverí, viem, že je najvyšší čas vypadnúť. Onedlho sa vracia i Justa s Brianom a výletnou loďou prichádzame späť do Copacabana.

Svätenie automobilov - pohanská časť obraduNa druhý deň odtiaľto radi odchádzame, stihneme si ešte pozrieť svätenie automobilov na námestí pri katedrále. Je to vraj lacnejšie, ako poistenie a okolité ulice sú tak plné vyčačkaných áut, okolo ktorých prechádza kňaz rýchlosťou svetla, kropí ich vodou a akási babka dokončuje pohanskú časť obradu, s obetami a zaklínaním (všetko záleží od toho, koľko ste zaplatili).

Copacabana pri jazere Titicaca bola naša posledná zastávka v Bolívii: strávili sme tu presne šesť týždňov v dobrom i zlom. Aká je Bolívia? Náročná. Myslím, že tu sme uvideli to najkrajšie i najhoršie z nášho cestovania. Jedna krajina, dva celkom odlišné svety – chladná, holá a zaostalá náhorná planina s nezabudnuteľnými horami a púšťami. Druhý svet, to je zelená a horúca Amazonka, jej pohodoví ľudia v ospalých dedinkách. Bolívia ma presvedčila, že hovoriť o interkultúrnej tolerancii je niekedy nezmyselné alebo dokonca kontraproduktívne, ale naučil som sa mnoho o tom, ako sa k totálne odlišným ľuďom správať. V každom prípade, navštíviť južnú Ameriku a neuvidieť Bolíviu je čisté šialenstvo. Ak ste to predsa len urobili a naďalej tvrdíte, že tento kontinent poznáte, ste nehanebný luhár. OK, dávam vám poslednú šancu. Kúpte si lístok do Bolívie, naučte sa zopár drsných dôležitých viet na prežitie a môžete vyraziť.

Ostrov slnkaDo Bolívie sa raz určite rád vrátim. Ak to bude o 20 rokov, možno sa tam dovtedy veľa nezmení, ale viem stále o množstvách miest, ktoré sme doteraz nestihli a o ktoré by som sa nerád ukrátil. Mrzí nás oboch, že sa nám nepodarilo stretnúť trošku viac zaujímavých Bolívijčanov, aby sme pochopili trochu hlbšie túto rázovitú, zvláštnu krajinu. Na druhej strane, tých zopár, ktorých sme spoznali, nám pomohlo pochopiť, ako veľmi sa skutočný život a správanie miestnych ľudí líši od toho, čo zažíva priemerný turista pri svojom povrchnom, letmom priereze atrakciami bolívijskej masovej turistiky.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Jazero Titicaca – Bolívia