Slovinsko a alpský návrat leta

Keď zo slovinských Álp odídu na konci leta turistické zájazdy, zostanú tam len priateľskí miestni, pokojná hladina jazier Bohinj a Bled, hory a lesy. Babie leto sa môže začať.

Juliánske Alpy sa tiahnu až do Talianska, no len v Slovinsku v nich ochutnáte zvláštnu zmes alpských dedín a balkánskej exotiky. Po varenej štrúdli – ako inak, na slano – sa treba vybrať do tichých dolín, ktorých nádherné lesy sa tiahnu až do neuveriteľných 1 700 m.n.m.

Na takejto výške nájdete v Tatrách už len kamzíky a holé skaly, no tu – úžasné lesy zo smrekovcov a bukov, ktoré sa už-už zmenia na kosodrevinu. Doliny sa však pomaly menia na žľaby a tie na nádherné skalné útvary. Tam hore čakajú slovinské dvojtisícovky, horské chaty a jeho výsosť Triglav (2 864 m.n.m.)

Panamská vrchovina Boquete

boquete header

Horská oblasť BoquetePanamčania vám budú s pýchou tvrdiť, že oblasť Boquete je najkrajšia panamská vrchovina. Napokon, majú pravdu, pretože je jediná. V každom prípade, je to veľmi príjemné miesto s chladnejším podnebím a priateľskými ľuďmi. Všade naokolo sú zelené hory, čerstvý vzduch a pokojná vidiecka atmosféra. Náš opustený penziónik vedie chorvátska rodina, ktorá sem utiekla pred juhoslovanskou občianskou vojnou a dnes jej členovia každé ráno radostne čakajú v pozore, kým tatko usmaží slávnostné kusy mäska. Z klietky ich závistlivo pozoruje papagáj a vrhá po nich mrzké slová v španielčine i chorvátčine. V Boquete nemáme veľa času a ani ho nestrácame: hneď sa vydávame objavovať miestne vyhlásené plantáže kávy. Justynka sníva o kávovej exkurzii už od Kolumbie: vtedy sme prišli na plantáž v jediný deň mesiaca, keď bola zatvorená. Dnes to nebude o nič lepšie, lebo usmievavá pani z farmy nám ponúka neodolateľnú trojhodinovú exkurziu za 25 dolárov.

Justynka vo svojom živle - kávová plantážToto ma trošku na Paname štve, totiž že gringovia ju už tak skazili. Američania tu za desaťročia svojej vojenskej prítomnosti zanechali oveľa viac, než len bezpečný Panamský prieplav. Naučili miestnych zvýšiť kvalitu služieb, o akej sa krajinám Južnej Ameriky ani nesnívalo, ale na druhej strane, tí si za to vedia vypýtať toľko, že vám občas zabehne. Američania so svojou vrodenou nevinnosťou (niekto to nazýva naivitou) si to sotva všimnú, tak ako si sotva všimnú, že sú vlastne v cudzej krajine a nikto im nerozumie. Ošklbú ich vždy a všade a oni sa ešte tešia, akí sú ľudia okolo nich milí. Jediné, čo pritom miestnym zazlievam je, že už strácajú súdnosť a aj k ostatným turistom sa správajú ako ku gringos. Namiesto exkurzie si teda aspoň objednáme kávu v kaviarni a je vskutku taká výborná, ako to tvrdí jej reputácia. Kávové plantáže si radšej pozrieme sami na vlastnú päsť a 25 dolárov investujeme nejako inak.

Spoločné domy domorodých komunítOkolo Boquete je množstvo turistických chodníkov s nádhernými túrami, vyberieme si jednu z nich a niekoľko hodín šliapeme po prázdnej vidieckej ceste. Míňajú nás len skupinky domorodcov, ktorí si v Paname zachovali aspoň zbytky svojej identity. Používajú vlastný jazyk a žijú na maličkých pozemkoch, naďalej v komunitách. Býva to vždy jeden či dva dlhé domy, v ktorých býva niekedy desať rodín pospolu ako jeden kmeň, zdieľajú svoje sny a zarobené peniaze, striedajú sa pri varení či strážení detí. Takýto život má istotne svoje romantické čaro, hoci v Európe by to už dokázali pochopiť nanajvýš naši Rómovia. Onedlho okolité pahorky prechádzajú z lesov a záhrad do kávových plantáží, v pozadí sú zahmlené hory a všetko je také zelené, až nás pália oči. Kávové kríky sú plné čerstvých červených bobuliek, ktoré sa čoskoro očistia a vypražia a v exkluzívnych baleniach sa budú predávať v našom svete za tie najvyššie ceny.

Čerstvé zrnká kávyNa Panamu sme mali žalostne málo času a už 12. novembra 2007 opúšťame i oblasť Boquete a autobusom smerujeme do Kostariky. Colníci, ako vždy v tejto časti sveta, sú slušní a nestrácajú čas. Turistov si sotva všimnú, zatiaľ čo miestnym vyhádžu pod špeciálnym prístreškom z batožiny všetky veci a podrobne hľadajú nevedno čo (hoci asi netreba dvakrát hádať).

Tesne pred posledným krokom ku kostarickej hranici si ešte spomeniem na neposlané pohľadnice s panamskými známkami a na počudovanie nájdem ešte aj v takejto diere poštovú kanceláriu. Ukrýva sa učupená za dverami verejných záchodov, to mi však nevadí. Zriadenec zoberie pohľadnice do ruky a po pohľade na ne sa zamyslene zahľadí kamsi do neznáma. Takto trávime niekoľko minút, ja zatiaľ stojím v pozore napätý, aby som ho nevyrušil v rozjímaní. O chvíľu sa už strhne zo svojich farebných snov o cestovaní, priateľsky mi prikývne a pohľadnice si hodí do súkromného kufríka. Je mi jasné, že z mojich blízkych ich už nikto nikdy neuvidí, ale zmôžem sa len na úlisný úsmev a spätkujem ku smrdiacim záchodom.

Napodiv, o tri týždne všetci ľudia na Slovensku moje pohľadnice dostanú a ja si do pamätníka píšem čierny bod za chronickú nedôveru voči blížnemu svojmu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Machu Picchu

Ollantaytambo28. augusta 2007 nastupujeme v akomsi zadnom dvore do autobusu a mierime do ťažko vysloviteľného mestečka Ollantaytambo. V Peru, ako aj v niekoľkých iných juhoamerických štátoch má každá dopravná spoločnosť vlastné autobusové stanice, alebo aspoň čosi, čo sa na ne podobá. Často je to práve zadný dvor nejakého rodinného domu, alebo jednoducho parkovisko kdesi na mestskej ulici. V prípade, že mesto má centrálnu stanicu, cestujúci musia väčšinou platiť osobitné vstupné za právo nastúpiť tu do autobusu.

Cestou na Machu Picchu Autobus je plný dedinčanov a ledva sa pohneme, vstane akýsi zabávač. Nasledujúcu polhodinu nám dáva hádanky, rozdáva cukríky atď. Samozrejme, na konci vyzbiera peniaze – ukazuje sa, že cukrík stojí 50 centov. Hneď po ňom preberá štafetu seriózna pani s taškou od laptopu, v ktorej má univerzálny liek za 2 soles. Je nudnejšia, ako zabávač pred ňou. Začína mužskými problémami so spaním a žalúdočnými parazitmi; prechádza ku materniciam a vagínam, čím získava moju zaslúženú pozornosť, ale hneď nato mení tému na detské kožné plesne a pomaly zaspávam. Ľudí v autobuse, ktovie prečo, liek na všetky vymenované choroby príliš nezaujíma, ba čo viac, pánko v strednom veku, sediaci predo mnou, si jeden uchmatne bez zaplatenia.

Ranné Macchu Picchu je zahalené v hmlách V mestečku Urubamba, zabudnutom v horskej doline, meníme spoj a napokon vystupujeme v Ollantaytambo. Všade okolo sú lesy a inkské ruiny, dedina je už celkom pohltená turistickým ruchom. V jednej z desiatok reštaurácií absolvujeme typickú juhoamerickú pizzu, ktorá takmer vždy obsahuje cesto, v strede ešte stále zamrznuté a odporný sladkastý syr. Snažíme sa zabiť čas do večerného vlaku a nie je to také jednoduché, pretože všetky atrakcie z okolia Cuzco vyberajú neuveriteľne vysoké vstupné. Boli by sme blázni, keby sme vystúpili na tieto ruiny na 30 minút a zaplatili toľko isto dolárov, ale evidentne je tu dosť turistov, ktorým to neprekáža.

P8292708.jpg Večerný vlak je najlacnejší dopravný prostriedok a zaplní sa do posledného miesta. Onedlho už vystupujeme v meste Aguas Calientes; je stisnuté strmými horami a leží priamo pod Machu Picchu. Mesto je samo osebe neuveriteľne škaredé a predražené, skladá sa výlučne z hotelov a reštaurácií. Vyzerá, akoby bolo postavené zo všetkého, čo bolo akurát poruke: luxusné reštaurácie sú obité vlnitým plechom či dokonca kartónmi a ani na sekundu nemáte pochybnosti, že vaše peniaze sú jediný dôvod, prečo sa tu hýbe aj posledná húsenica.

Päť storočí ležalo zakryté džungľou v strmých a neprístupných horách Na druhý deň skoro ráno berieme prvý autobus na Machu Picchu. Dvadsaťminútová cesta stojí 12 dolárov, napokon však stojíme na vrchole smrteľne strmého svahu a prechádzame bránami monumentu (vstupné = 40 dolárov). Štíty sú v oblakoch, pomaly sa pred nami otvára výhľad na zabudnuté mesto, ktoré Inkovia opustili z neznámych dôvodov. A až do 20. storočia o jeho existencii netušil takmer nikto. Bolo to sídlo kráľa a nachádzajú sa tu absolútne skvosty inkskej architktúry. Množstvo budov sa skladá z dokonalých, precízne opracovaných kameňov a technológia ich skladania ich predurčuje prežiť takmer každé zemetrasenie.

Stratené mesto Inkov a  štít Huayna Picchu Machu Picchu je obrovské. Ráno sme tu takmer sami, prechádzame sa okolo desiatok ruín budov lemovaných trávou a kvitnúcimi stromami, okolo chrámov a námestí. V momente, keď som toto miesto uvidel, pochopil som, že moja počiatočná nechuť voči jeho aure turistického no. 1 v južnej Amerike, voči reputácii jedného zo siedmych divov sveta a ostatným prívlastkom slizkého turistického priemyslu, bola zbytočná a detinská. Machu Picchu je absolútne výnimočné miesto bez ohľadu na množstvo lenivých turistov vo všetkých tých zájazdoch, ktoré ho zaplavia okolo poludnia a o dve hodiny zmiznú na svoj zaslúžený obed.

V stratenom meste Inkov Celý deň tu ohromení lozíme po ruinách a kopcoch, hmlu strieda dážď a slnko, kráľovské mesto nám ukazuje všetky svoje tajomné tváre farieb a odtieňov. Navečer sa vraciame dole, skoro ráno na druhý deň opäť nastupujeme na vlak inštitucionalizovanej mafie zvanej Peruánske železnice a vystupujeme v Ollantaytambo. Čaká nás tu zo dvesto taxikárov, pripravených zobrať nás na koniec sveta; my vďačne nastúpime do otlčeného dedinského autobusu a ranné slnko nás už víta pri starobylej katedrále v Cuzco.

Po ďalších dvoch dňoch v tomto krásnom, priateľskom meste napokon nastupujeme do diaľkového autobusu. Spoločnosť nám už tradične zabudla pripraviť vegetariánske jedlo, ktoré sme si objednali, no stewardky sa sľúbia polepšiť a 3. septembra vyrážame krkolomnou horskou cestou do hlavného mesta Lima.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Machu Picchu

Severná Patagónia – Argentína

Severná Patagónia, Argentína

Návrat do Argentíny

Po plavbe cez Pacifik a čílsku Patagóniu nás po niekoľkých týždňoch opäť víta Argentína. Severopatagónske mesto Bariloche je pre Argentínčanov jedným z najobľúbenejších miest na dovolenku. Prísť sem na niekoľko dní spolu s celou triedou po skončení strednej školy je absolútnou nevyhnutnosťou. Ja som sem svojich spolužiakov zo strednej školy nepriviedol, ale okrem Justyny sú s nami aspoň šampiónka v grcaní Claudia a jej kamoška Sybill.

Mesto Bariloche, severná Patagónia, sa štylizuje do roly argentínskeho Švajčiarska. Presvedčilo vás?Bariloche vďačí za svoju atraktivitu niekoľkým veciam. Leží na severnom konci Patagónie, v regióne zvanom Jazerná oblasť. A nie je to len tak. Na jednej jeho strane sa začínajú Andy a najlepšie argentínske lyžiarske strediská, na druhej oblasť jazier, riek a lesov, ktorá presahuje ďaleko na čílsku stranu. Samotné Bariloche leží na brehu jazera a jeho turistické srdce pulzuje životom. Vskutku, je to výborná základňa pre cestovanie, objavovanie tohto nádherného regiónu, hoci my sami sme si ho napokon príliš neužili.

Severopatagónske mesto Bariloche v Argentíne je vyhláseným lyžiarsky strediskom. Čakanie na sneh, začiatok júnaProblémom bolo najmä počasie: jedného rána vychádzame i s dievčatami za mesto do hôr, no vraciame sa naspäť priamo zo svahu, pretože hmla je taká hustá, že by sme neprišli nikam. Počas celého pobytu nás severná Patagónia prenasleduje hustým dažďom alebo snežením, chladným vetrom a medzi nimi vzácne chvíle slnečného svitu, v ktorom sa trblieta jazero a vzdialené hory. Mesto Bariloche je akousi karikatúrou alpského štýlu, keď v centre nájdete domy obložené drevom, švajčiarske a rakúske názvy reštaurácií a všade podávajú fondűe alebo štrúdle.

V Bariloche začínam hľadať vakcíny na ukončenie svojej očkovacej kúry. Nijaké som nenašiel, vďaka tomu som mal však možnosť nazrieť do tmavej, špinavej verejnej nemocnice a utvrdil som sa v presvedčení, že v krajine Argentína ochorieť veru nemienim.

Cestovanie cez severnú Patagóniu

Svitanie v severnej Patagónii. Vydávame sa s priateľmi na cestu prenajatým automJediný podarený výlet sme urobili 6. júna 2007. Prenajali sme si auto spolu so švajčiarskymi dievčatami a Austrálčanom Petrom, ktorý sa k nám pridal v hosteli. Vybrali sme sa na okružnú cestu okolo siedmych miestnych jazier, no po celý deň pršalo tak husto, že sme poriadne nezazreli ani jedno. Navečer, po 200 km môjho šoférovania, prichádzame do podhorského mestečka San Martin de los Andes.

To sme už ale všetci poriadne naštvaní: keď nám počasie kazí deň, my sami si vyrobíme večer! Najprv zohnať ubytovanie; luxusný dvojposchodový apartmán za cenu hostelovej izby by bol akurát. Nájdeme ho na konci mesta, turistov je málo a tak majiteľ len hodí rukou. Obsluha nám zapáli v kozube oheň a dostaneme zadarmo poukážky na ochutnávku jedál v miestnej reštaurácii. Druhý bod: jedlo. Nenechávame nič na náhodu a urobíme si ho sami. Svoju skromnú účasť nemôžem poprieť. Upečieme si ryžu a zemiaky, grilujem baklažán. Dievčatá krájajú obrovský zelený šalát, ešte dorábam špenátovú omáčku a môžeme otvoriť prvú fľašu vína.

Argentína, miesto stretnutí

Naša európsko - austrálska banda a horúce prípravy na večerný žúr. Severná Patagónia, ArgentínaV San Martin, po upršanom, znudenom dni, zažívame možno najkrajší večer od začiatku našej cesty. Ako vždy, tým najväčším pokladom cestovania sú ľudia, ktorých stretávame. Cítime sa spolu príjemne, pozorujeme dážď za oknom a túlavá mačka, ktorú sme vpustili dnu, pomaly zaspáva Justyne na kolenách.

Na druhý deň skoro ráno odvážam Sybillu a Claudiu na autobus, odchádzajú na čílsku stranu hôr. Pevne verím, že sa ešte stretneme. Ak nie Južná Amerika, možno Európa: bývajú v Zűrichu, rovnako, ako moja sestra Maťa. V krvi mám istotne presne toľko isto promile, koľko som mal pred dvomi hodinami, keď som išiel spať, a tak sa radšej rýchlo vraciam do postele.

Ráno sa vyčasilo; pred odchodom ešte navštívime reštauráciu, do ktorej sme dostali od nášho hotela poukážky na jedlo. Po zjedení tretieho taniera, celkom naspodku, nájdeme úbohého švába, zapečeného v chlebe. Keby som chcel byť ironický, povedal by som, že šťastie nás neopustilo ani dnes, pretože zhrozený personál nám za to odpustí i všetky nápoje a vychádzame bez zaplatenia jediného haliera. Justyna a Peter sa však pritom tvárili tak znechutene, že o irónii nemôže byť ani reči. Fakt neviem, čo majú niektorí ľudia stále proti tým nevinným, priateľským tvorom.

Jazerná oblasť, Patagónia, Argentína

Cestovanie jazernou oblasťou severnej Patagónie v ArgentíneVraciame sa zasneženou krajinou do Bariloche. Aj tá malá časť cesty, ktorá je vyasfaltovaná, je nedotknutá odhŕňačmi snehu. V istom momente nachádzame v ostrej zákrute havarovaný kamión. Cesta je tu pokrytá dokonalým ľadom: som si takmer istý, že keby som pri pohľade na prevrátenú vlečku nespomalil na takmer krokovú rýchlosť, zastavila by nás až skala o pár krokov ďalej. Áut tu jazdí málo, ale aj tak, mám pocit, že v zime sa tu cesty neudržujú jednoducho vôbec.

Prechádzame ďalšími jazerami, okolo nás sú štíty a hrubá vrstva vrstva snehu sa neustále strieda s takmer jesennou atmosférou, v závislosti od nadmorskej výšky. Naspäť, v Bariloche, sa už pomaly pripravujeme na odchod. Ešte predtým však stihnem zistiť, že na mojich teniskách s drahými technológiami a slávnou reputáciou praskla podrážka takmer po celej dĺžke.

Skoro ako doma

Okolie mestečka San Martin de los Andes. Severná Patagónia, ArgentínaNepríjemné, ak sa vám to stane v Patagónii a topánky ste kúpili na Slovensku, však? Ja ale nestrácam nádej; ich cena je dosť vysoká na to, aby ste mohli očakávať slušný prístup a snahu obchodníka problém vyriešiť. Je celkom bežné kdekoľvek na svete, že predajca vám poskytne akú-takú náhradu aj na diaľku, pretože ak sa pokazí čosi, za čoho spoľahlivosť ručí dobrý výrobca a v neposlednom rade i cena, je to chápané ako hanba, ako omyl, ktorý treba čo najskôr napraviť.

Napíšem teda list firme Trekland na Vajanskom nábreží, v ktorej som pred odchodom nechal zopár desiatok tisíc korún za výbavu, vysvetľujem situáciu. Fotografie zlomenej podošvy v prílohe. Odpoveď dostanem obratom: bohužiaľ, nemôžu mi pomôcť. Topánky si môžem dať opraviť sám, ale stratím záruku. Môžem ich takisto poslať na Slovensko, samozrejme na vlastné náklady, ale neručia mi za to, že reklamáciu budú akceptovať. Prečo? Je pravdepodobné, že závada vznikla mojim zavinením: nosením ťažkého ruksaku, mesprávnym používaním atď. atď.

Príroda severnej Patagónie. Jazerná oblasť, ArgentínaNeverím vlastným očiam: takto mi odpovie obchod, ktorý predáva profesionálnu outdoorovú výstroj a ktorý žije z reputácie tých najlepších a najspoľahlivejších značiek? Samozrejme, musím byť na vine ja: výrobcovia turistických topánok istotne nemohli rátať s tým, že niekto bude ich obuv nosiť s ruksakom! Odpovedám obchodu podobným tónom, dostávam ešte bezočivejší list.Nuž čo. Nedá sa nič robiť. Skúsim sa obrátiť priamo na výrobcu, firmu Garmont, a uvidíme. Až teraz som si spomenul na podobné zážitky niekoľkých mojich známych, ktorí si v Treklande za nemalé sumy nakúpili tovar a pri pokuse o reklamáciu skončili presne tak, ako ja: závada zavinená nesprávnym používaním.

Patagónia, posledné zbohom

Cestovanie severnou Patagóniou, Argentína10. júna 2007 napokon opúšťame San Carlos de Bariloche a s ním i celú Patagóniu. Za posledné takmer dva mesiace sme ju obišli takmer celú: precestovali sme tu okolo desaťtisíc kilometrov autobusmi, pešo i loďou. Patagónia, to je posledné slovo pri snoch o horách, ľadovcoch, pustatine bez ľudí. Patagónia je však zároveň hlboko postihnutá turistikou, ekonomickými záujmami mocných a globálnym otepľovaním. V budúcnosti sa všetko toto ešte istotne zhorší: ak môžete, stihnite ju čo najskôr. Nikdy na ňu nezabudnete.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Severná Patagónia

Torres del Paine

Torres del Paine panorámaJe ešte stále 25. máj a už stojíme ďaleko na čílskej strane, v pobrežnom mestečku Puerto Natales. Medzi Čile a Argentínou nie sú nijaké veľké kultúrne rozdiely, obe krajiny majú podobnú históriu a ich obyvatelia podobný životný štýl. Samozrejme, ako sa patrí na politickú kultúru južnej Ameriky, ich vzájomné vzťahy sú napäté; ako vždy, ide o akési irelevantné územné nároky, slúžiace na zakrývanie korupcie a neschopnosti oboch vlád. Na druhej strane, Čile je na svoj región bohatá krajina a takisto ceny sú tu výrazne vyššie, často priam nehorázne vyššie, ako v Argentíne.

Nedeľný ospalý prístav v čilskom meste Puerto NatalesPuerto Natales je typické patagónske mesto bez výškových budov, navrhnuté a vybudované podľa pravítka pred menej ako storočím. Pravouhlé ulice a súmerné štvorcové bloky, čosi, z čoho sa obyvateľovi našich nádherných, stáročia rastúcich organizmov zvaných európske mestá, stavajú vlasy dupkom.

Vskutku; kvôli mestu sme sem neprišli. Vyrazíme odtiaľto do svetoznámeho parku Torres del Paine a potom na ďalšiu cestu na sever. Aspoň sme tu našli štýlovú reštauráciu, zariadenú ako koloniálny drugstore zo začiatku storočia, ktorý tu pôvodne sídlil. Prvá podomácky vyrobená pizza za posledný mesiac, k tomu vegetariánske lasagne a miestne pivo Austral s nelákavou pachuťou pivovaru Urpín.

Ale kašľať na jedlo. 28. mája nás minibus vezie nekonečnou štrkovou cestou cez brány národného parku, okolo guanacos, lamovitých stádnych zvierat, potulujúcich sa po stepi s obrovskými zasneženými štítmi v pozadí. Okolo nich sa v hline prehrabávajú veľké pštrosovité vtáky ñandu. V jazerách postávajú kŕdle plameniakov a čiernokrkých labutí. Nádhernú scenériu pretínajú tenké, striebristé vrstvy hmly a oblakov, zakrývajúce jazerá a ľadovce, lesy, patagónsku krajinu mojich snov.Cestuje s nami americko-číľsky párik; chúďatká, nevedeli, že v parku treba chodiť po vlastných a priniesť si výbavu i jedlo. Končia v akomsi penzióne na úbočí.

Cestou do národného parku Torres del PaineMy vstupujeme na príjazdový chodník; všade naokolo je hmla, -9 ºC, správa parku hlási nízky stupeň radiácie. Príroda spí; tu dole ešte nie je sneh, všetko je však pokryté hrubou vrstvou inovate. V hustej hmle šliapeme smerom k horskej chate, z času na čas sa pred nami vynárajú stáda pokojných koní, obrysy riek a jazier.

Horská chata pri jazere Pehoé nás napokon dosť prekvapila. Je škaredá, vybudovaná vo veľkom socrealistickom štýle z betónu a vyzerá, akoby ju projektoval sám Július Binder. V lete sú tu tisíce turistov a budova má niekoľko krídel, veľký vestibul a kemping.Nájdeme v nej však len dvoch pracovníkov a asi osem ďalších turistov, ktorí, tak ako my, nedbajú na koniec sezóny. Všade, kam v posledných týždňoch prichádzame, to akurát stíhame pred zavretím: je to posledná otvorená chata v celom parku a už o niekoľko dní zavrú aj ju. V hosteli sa kúri len v jednej miestnosti, ostatné priestory vrátane izieb sú bez tepla. Nič iné sme však ani nečakali, navlečieme na seba všetky svoje vrstvy a noc strávime bez problémov, ak nerátam fakt, že mi vo fľaštičke zamrzli tekuté vitamíny.

Ranný pohľad na jazero PehoéNa celý pobyt v parku máme tri dni, z ktoých dva trvajú len pešie túry k samotnému horskému masívu a naspäť. Znamená to, že si budeme môcť vychutnať len jedinú jednodňovú túru, čo je hanebne málo. Je to veľká škoda, park je nádherný a štandardný čas na jeho návštevu je 4 až 8 dní, plus oné dva.

Na druhý deň tak pred brieždením vyrážame do doliny, zovretej medzi ľadovcovým štítom na jednej a slávnymi skalnatými vežami na druhej strane: okolo nás je zamrznutý svet stromov a bystrín. Prechádzame lesmi a kopcami, sme tu úplne sami, len v podvečer nám slnko daruje skúpy pozdrav. Keď sa vrátime do hostela, ukazuje sa, že všetci už odišli, sme tu len my, dvaja správcovia a ochranca parku z neďalekej chalúpky. Park je dnes úplne prázdny. V lete sa na turistických chodníkoch vytvárajú zácpy, miesta na kempingu si je neraz vhodné rezervovať niekoľko týždňov dopredu, a dnes tu nie je nikto.

Na túrach v národnom parkuZhovárame sa s chlapcami o ich živote, mladý ochranca parku spomína na obrovský požiar spred dvoch rokov, ktorý založil istý český turista. Oheň horel štyri týždne. Výsledok: 15.000 hektárov jedného z najkrajších národných parkov ľahlo popolom. Prírodu tu čakajú desiatky rokov pomalého zotavovania. Celá udalosť sa v tom čase stala medzinárodnou aférou, sám si pamätám na diplomatické prestrelky medzi Českom a Čile.

Zmienený Čech chcel pritom podľa vlastných slov len zapáliť benzínový varič, od ktorého sa vzápätí chytila okolitá step a potom všetko, všetko ostatné. Takto to je: stačí trochu hlúposti, trochu ľahkomyseľnosti a jeden diel smoly.

PlameniakNáš pobyt v Torres del Paine bol príliš krátky: je to kraj úžasných horských masívov, nádherných ľadovcov, lesov. Žijú tu divoké zvieratá, vtáky, ryby. Toto všetko sme videli a zažili a chceli by sme ešte viac. Na druhý deň po návrate z parku sa však naloďujeme na Puerto Eden, červenú loď s výtlakom 4.402 ton, spolu s niekoľkými ďalšími turistami, hŕstkou Čiľanov a desiatimi kamiónmi plnými zbedačených kráv na pokraji vyčerpania.

V piatok 1. júna, nadránom, otváram oči a hoci mám myseľ stále v zajatí temných, hlbokých snov, nočná voda za oknom sa nepochybne hýbe. Odrazili sme od brehu a smerujeme poldruha tisíca kilometrov na sever, cez krajinu morských prieplavov, lesov, fjordov. Cez pobrežie Pacifiku, za veľrybami a delfínmi. Pomaly za sebou nechávame Patagóniu, ono divoké a chladné územie, jedno z najkrajších, na aké som vo svojom živote vstúpil.

Fotogaléria Čile

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.