Každodenný život v Donecku: tréning v zbombardovanej telocvični

Na okraji Donecka stojí opustená hala so strechou poškodenou po bombardovaní. Vo vnútri je zanedbaná telocvičňa a boxerský ring, na ktorý zhora zateká. Priviedol ma sem český proruský separatista Pavel (Kaukaz): je tu úplne prázdno, len pri stene na nás zíza veľká oranžová busta Vladimíra Iljiča Lenina, majstra športu (má to napísané na hrudi).

Kaukaz prišiel na tréning a zároveň chce pomerať ring. Nie, nejde ho vysušiť od dažďovej vody, ktorá zhora kvapká po dierach od šrapnelu. Zháňa bočné čelo, dostatočne dlhé, aby zakrylo ukrajinskú vlajku na bokoch. Vyslovene vraj kazí pohľad.

[Not a valid template]

V tmavom kabinete, úplne sám, sedí tréner Anatolij. Vychoval 35 majstrov Ukrajiny.v kickboxe, osem majstrov Európy, štyroch sveta. Prvý šampión šaolinu v ZSSR? Rok 1980, môj chovanec, Vičeslav. Aha (ukazuje jeho fotku aj medailu).

„A teraz? My tu v Donecku, my čisté duše. A oni? Ukrajinci? Sú prvá trieda, a my pre nich – tretia. No ako tak možno? Teraz na nás ešte aj útočia“, rozčuľuje sa.
„Kdesi na juhu vraj prišli tí buzeranti a začali trtkať naše deti. Dôstojníci s ukrajinskými výložkami. Uveril by si tomu? Takto, aha:“ Anatolij nahnevane berie do rúk nôž a ukazuje mi, ako asi vyzeralo prznenie detí ukrajinskými vojakmi (mimovoľne ustúpim o krok).
„Poňal?“ (Rozumieš?) „Poňal, poňal“.

[Not a valid template]

Pýtam sa, prečo tu nikoho niet.
„Dnes nikto neprišiel“, vzdychne Anatolij.
„Všetci sú na fronte. Ale zajtra by malo byť lepšie, hádam ma prídu pozrieť boxeri. Možno. A ak budú raz v meste boje, pôjdem bojovať aj ja“, dodáva.

„A ty? Slovák? Tak ukáž postoj… Ech, ty drevo! To treba takto, aha, uvoľniť ramená. Ako je Boh nad nami.“

Na konci tréningu vlezieme do premočeného ringu a s bradatým Kaukazom si rozdáme zopár kôl v thai boxe. Anatolij behá okolo so stopkami a komentuje naše výkony. Kaukaz kedysi vo svojej českej vlasti bojoval v profesionálnej lige thai boxu, dnes ma v Donecku chráni a je za mňa zodpovedný.

Vskutku, vďaka Kaukazovi sa mi na hlave neskriví ani vlások: „Seš pořádnej sráč“, lakonicky konštatuje, keď ma v ringu pred poslednou spŕškou jeho úderov zachráni len píšťalka Anatolija.

[Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template]

Prvé dni v Donecku

Prechod cez hranicu z Ruskej federácie do Donecka: gruzínsky šofér Saša nás vyzdvihne v ruskom Rostove a svojím rozheganým taxíkom vyráža smerom na západ. Mojou spoločníčkou je Táňa, priateľka českého separatistu Behemota. Že útle dievča spiace na zadnom sedadle i napriek výtlkom, je v skutočnosti ruská snajperka ostrieľaná v boji, sa dozviem až neskôr.

Behemot mi neskôr prezradí ešte aj to, že moje dva metre a sto kíl, v spojení so zlomeným nosom a tvárou bitkára, mali byť pre Táňu diskrétnou ochranou. Lebo financie do Doneckej ľudovej republiky neprichádzajú zvonka cez bankové účty a platobné karty, ale v hotovosti, v kufroch a vreckách. Bezhotovostný platobný styk medzi DNR a vonkajším svetom pre smrteľníkov takmer neexistuje.

Hranica, to sú dve hodiny čakania a dlhý rad áut na výstupnej kontrole z Ruska do krajiny, ktorá vlastne neexistuje, otázky a podozrenia:
Čo tu chceš? Ty žurnalist?
Ja? Aký žurnalist? Ale prosím vás!
Nasleduje kontrola batožiny, no pochybnosti rozptýli až Táňa: ukáže vojenskú knižku z DNR a ruský pas, koketne sa usmeje a prehlási, že som jej slovenský frajer. Koniec diskusie, môžeme ísť.

[Not a valid template]

Sobota, 24. september 2016. V meste Doneck je chladné, slnečné ráno. Na ulici Artema takmer niet premávky. Všade vládne pokoj, mier a zlatisté babie leto. Mesto je čisté, ľudia sa usmievajú a dievčatá nosia neodmysliteľný vyzývavý mejkap a biele čižmičky. Neklamný znak, že sme vo východnej Európe.

Mesto funguje rovnako ako každá iná európska metropola. Je tu čisto, všade sú otvorené kaviarne a reštaurácie a na bulvároch premávajú trolejbusy. Cena lístka? Tri ruské ruble, teda štyri eurocenty. Pokuta: 60 rubľov (85 eurocentov). Stretnúť revízora teda znamená zaplatiť stále menej, ako hodinový lístok v Bratislave.

[Not a valid template]

V prvý deň si ešte stihnem vybaviť SIM kartu u miestnych operátorov. Dostanem ukrajinské číslo a pomalý internet, ktorý vraj v separatistických regiónoch umelo znižuje vláda v Kyjeve, aby tak sťažila život nepriateľovi. Druhá možnosť je lokálny operátor Fenix, ktorý má internet rovnako pomalý alebo žiadny, a ktorého využívajú vojaci DNR na fronte, v obavách, že Ukrajina môže celoštátnych operátorov odpočúvať a zamerať ich bojové pozície. Lebo na strane DNR u radových vojakov na fronte neexistuje nič ako vojenské komunikačné systémy. Musia sa spoliehať na mobily a civilnú infraštruktúru. Ukrajina to vie a pri väčších ofenzívach mobilné siete ruší alebo celkom vypína.

Keď sa večer vraciam do hotela, v baroch sedia ľudia a dopravní policajti sa premávajú v novučičkých Toyotách Prius. Na blšom trhu predáva muž koberčeky s tvárou Lenina a vedľa nich – zachovalé esesácke prilby. Kde mala byť tá strašná vojna?

Nakoniec sa zotmie, uplynie hodina a potom ešte jedna. Z ničoho nič začne haprovať mobilná sieť a mestom sa rozľahne séria tlmených, otriasajúcich výbuchov.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Moskovskí negri

Na ulici Malaja Ordynka, plnej nostalgie za starou Moskvou, mlátia policajti človeka. Je vinný: nosí mokasíny, lesklú hodvábnu košieľku a tmavú pleť. Na prvý pohľad pochádza z Kaukazu, tak ako jeho dvaja kamaráti, ktorí stoja obďaleč a bez slova sa prizerajú brutálnemu zásahu.

Začalo sa to sotva pred pár minútami. Dvaja chlapci v uniformách pristúpili k trom chlapcom postávajúcim pri plote. Kontrola dokladov, vypytovanie, štekanie rozkazov. Jeden z tých troch čosi pyskuje späť, policajti zvyšujú hlas, občan sa rozhorčene obhajuje. Zrazu padajú údery, druhý policajt mu vykrúca ruku a krk tlačí na zem.

Ešte jeden úder obeti, ktorá sa od začiatku nijako nebráni, znehybniť a odvliecť do neďalekého Antona. Ľudia naokolo mierne znervóznejú, ešte viac pri pohľade na môj mobil namierený smerom k zásahu. Postavy sa odvracajú, každý si ide po svojom, treba ešte nakúpiť a domov.

Pochôdzkári sa o chvíľu vrátia na miesto činu. Zbalia ostatných dvoch kaukazských chlapcov; tí idú pokorne, bez akéhokoľvek odporu. Sotia ich do Antona, zabuchnú dvere. Auto odchádza. Malaja Ordynka, obľúbené korzo starých Moskovčanov plné spomienok a nostalgie, je opäť vľúdne a bez stresov.

„Это негры“, to sú negri, vysvetľuje môj známy z Moskvy na adresu obyvateľov kaukazských republík. „My tu tie špiny nechceme, nech si idú kade ľahšie.“ Vo voľbách hlasoval za liberálov. Spokojne si potiahne z vodnej fajky, zakloní sa a s pôžitkom vyfúkne dym.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Slovinsko a alpský návrat leta

Keď zo slovinských Álp odídu na konci leta turistické zájazdy, zostanú tam len priateľskí miestni, pokojná hladina jazier Bohinj a Bled, hory a lesy. Babie leto sa môže začať.

Juliánske Alpy sa tiahnu až do Talianska, no len v Slovinsku v nich ochutnáte zvláštnu zmes alpských dedín a balkánskej exotiky. Po varenej štrúdli – ako inak, na slano – sa treba vybrať do tichých dolín, ktorých nádherné lesy sa tiahnu až do neuveriteľných 1 700 m.n.m.

Na takejto výške nájdete v Tatrách už len kamzíky a holé skaly, no tu – úžasné lesy zo smrekovcov a bukov, ktoré sa už-už zmenia na kosodrevinu. Doliny sa však pomaly menia na žľaby a tie na nádherné skalné útvary. Tam hore čakajú slovinské dvojtisícovky, horské chaty a jeho výsosť Triglav (2 864 m.n.m.)

Tí, čo sa vrátili

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

LetiskoStretol som ich v roku 2006, keď sme v pochmúrnom novembri opúšťali írske západné pobrežie. Na letisku Shannon vládla takmer dedinská atmosféra a obrovské Herkulesy s bojovým náterom tu vyzerali celkom nepatrične. Ich pasažieri sedeli v letiskovej hale: boli ich stovky, mladí chlapci v o dve čísla väčších uniformách s americkou vlajkou a jemnou krémovou kamuflážou, ktorá mi okamžite prezradila ich cieľ cesty. Aj tak som sa však musel opýtať. Najbližšie mňa stál chudý mladík s jemnými rysmi, pokojne mohol byť jedným z mojich stredoškolských študentov. Snažil sa tváriť suverénne, ale kričal z neho strach.

Ako to ide?
Celkom sa dá.
Vidím, že ste sa vybrali na dovolenku.

(Rozpačitý smiech) Zdá sa…
A kam to máte namierené, chlapci?

(Úsmev zmizne) No, vieš…
Asi by si sa o tom veľmi nemal baviť, že?
No… Stredný východ.
Stredný východ – čiže Irak?

Chlapec vyzerá, že sa už-už rozplače. Napokon však preglgne ťažkú guču v hrdle. – A povedz mi, koľko máš rokov? – Devätnásť. – Devätnásť? – No… budem mať… na budúci rok.

Presne si pamätám, na čo som vtedy myslel: preboha, veď tie decká majú len osemnásť rokov! Čo si počne päťsto osemnásťročných chalanov kdesi v irackej púšti? Zavládlo rozpačité ticho. – Tak… veľa šťastia, chlapci. Všetko bude dobré, uvidíš. Chlapec prikývol, no ja som mal v hlave úplne inú rozlúčku: dúfam, že to prežiješ. Keď sme o hodinu neskôr nastupovali do nášho civilného lietadla smerujúceho do Európy, prvý Herkules sa práve plavným pohybom odpútal od letiskovej plochy a rýchlo naberal výšku. V duchu som zopakoval, veľa šťastia, chlapci. Ktovie, koľkí z vás sa budú tadiaľto vracať, živí a zdraví.

Niektorí sa vrátili. O niekoľko rokov neskôr, v roku 2012, keď už bolo pre mňa Írsko len zahmleným snom, som pristál na celkom inom letisku, vyšiel na ozrutné parkovisko a nadýchol som sa nedeľného ukrajinského večera. Chvíľu som pozoroval polišov, ako buzerujú predavačov a taxikárov a od každého z nich inkasujú bankovky. Napokon som našiel odvoz do Kyjeva a po hodine vystúpil kdesi pri železničnej stanici.

Bola to jedna z ciest, keď som si nocľah vyberal bez záujmu a takmer naslepo, a preto som logicky skončil v akomsi zatuchnutom pochmúrnom hosteli, aké nájdete v každom väčšom meste. Keďže komunisti vždy nenávideli patinu zašlých čias, dom mal sotva 50 rokov a miestni ho už nazývali historickým –staršie domy boli totiž v Kyjeve zbúrané alebo prestavané. Hostel bol jedným z jeho nájomných bytov a vchádzalo sa doň z poopľúvanej tichej chodby.

Bola to temná noc na začiatku jari a ja som bol dostatočne unavený na to, aby som nemal chuť s nikým sa dávať do reči. Čakalo ma však ešte množstvo práce a pre nedostatok miesta som sa musel o izbu deliť s dvomi naštvanými Ukrajinkami, ktorým som sa z nejakého dôvodu okamžite znepáčil. O desiatej večer si svoje kóje v poschodových posteliach ostentatívne prekryli dekou, aby som na ne náhodou nevidel, a tak som sa i s laptopom pobral do spoločenskej miestnosti.

Sedela tam poľská spolumajiteľka hostela Lydka, spitá na mol, bandička násťročných Francúzov a dvaja mlčanliví Američania. Keď sa o hodinu dostávala nálada do bodu varu, bol som medzi nimi jediný triezvy, kdesi v polovici môjho prekladu a snažil som sa, aby burácajúci death metal neprenikol do rytmu môjho prstokladu.

Lydka si práve vyložila nohy na lono jedného z Američanov a francúzsky stredoškolák s akné sa už po tretíkrát márne snažil ubaliť si džointa; pocítil som nástojčivú chuť odtiaľ vypadnúť, a tak som radšej odišiel nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vonku vládla rovnaká atmosféra úpadku. Všetci chodci sa zdali byť kompletne opití, motorkár v strede križovatky sa vytrvalo pokúšal vyliezť na sedadlo motorky a otrieskaný taxík si to pomaly šinul od jednej krajnici k druhej. Mlčky sa ku mne pridal jeden Američan z hostela. Volal sa Ryan a po chvíli som si prekvapený uvedomil, že bol po celý čas triezvy, rovnako ako ja.

Vtedy som urobil dve chyby. Prvou bolo, že som sa opýtal, odkiaľ prišiel a čím sa živí. Ryan ešte chvíľu mlčal, potom sa škaredo zasmial a odvetil, že prišiel z Iraku a živil sa tam zabíjaním ľudí. O dve hodiny neskôr som ešte stále stál v teplej ukrajinskej noci pri dverách hostela a po tretíkrát počúval, ako Ryan v roku 2007 prichádza na bezmenné predmestie irackého mesta Falúdža. Velí dvom obrneným transportérom, v ktorých má spolu šestnásť mužov s priemerným vekom 18 rokov. Ako o polhodinu žije už len desať z nich, pretože sa práve dostali do krížovej paľby, hneď potom, ako im jeden z dvoch tankov odpálili protitankovou strelou a druhý dostal rozkaz ustúpiť, na rozdiel od Ryanovej skupiny. Počúvam, ako pešo ustupujú ulicou snajperov, čistia dom po dome a bezvýsledne žiadajú najprv o delostreleckú podporu, potom o posily, a nakoniec už len o záchranárske helikoptéry, ktoré majú odviezť ranených vojakov skôr, ako vykrvácajú priamo na očiach svojich kolegov. Nikto však neprišiel.

Druhú chybu urobím vtedy, keď sa Ryana spýtam, ako sa s tým celým teraz cíti. Ryan ma chytí za rameno a začne ho drviť svojou americkou dlaňou. Nenávidím sa! Nenávidím svoju skurvenú vládu a armádu! Rozumieš?

Nerozumiem. Ryan mi to však nemá za zlé. Stačí, že pri ňom stojím a počúvam. Pripaľuje si jednu cigaretu od druhej, núti ma robiť to isté a rozpráva. Jeho príbeh je v podstate dosť banálny – po strednej škole sa upísal armáde, vďaka čomu si mohol dovoliť ďalej študovať. Keď jeho vláda vyhlásila krížovú výpravu v Afganistane a Iraku, prešiel dôstojníckym výcvikom a narukoval. Zaúčal sa v Afganistane, svoju prvú bojovú operáciu však zažil až o niekoľko rokov v Iraku, a onedlho už velil svojim osemnásťročným gymnazistom. Všetko ostatné sú zmätené fragmenty z irackých ulíc, ktoré zo seba Ryan vypľúva medzi jednotlivými šlukmi.

Zaujíma ma, ako to funguje, keď sa takto vrátiš domov – veteránov s podobnými syndrómami predsa liečia, píšu sa o tom knihy a organizujú psychologické sympóziá. V Poľsku som mal známeho, ktorý to po dvoch turnusoch v Afganistane dotiahol na majora, ale cenu sme za to platili všetci. Naše žúry sa neraz končili rovnakým spôsobom: Major si s fľašou vodky prisadol k prehrávaču a ľahké hipsterské odrhovačky zmenil na dunivý metal s fašistickými textami. Refrény o bielej rase už väčšinou počúval v prázdnej miestnosti.

Ryan sa krivo usmeje a pokrčí plecami. – Pokiaľ ide o mňa, chodil som pol roka na terapiu, potom som sa na tých tupcov vykašľal. A tvoj poľský kamoš je úplne v pohode. Kopa mojich ľudí z Iraku robí presne to isté.

Ulica je už prázdna a začína sa brieždiť. Keď napokon odchádzam, lomcuje mnou nikotínová triaška, za pár hodín som vyfajčil viac tabaku, ako za celý dospelý život. Čaká na mňa ešte nedokončená robota, ledva dve hodiny spánku a ďalšia cesta naprieč Áziou. Ryan naďalej rozpráva, teraz už len sám pre seba. Asi bude lepšie nechať ho tak, o chvíľu sa možno upokojí a pôjde si ľahnúť. Ryan akoby čítal moje myšlienky, kývne mi a odvráti sa.

Keď som späť v hosteli, v kúpeľni nahmatám vo vrecku svoju dnešnú letenku a vtedy sa mi vybaví spomienka, ktorej som sa nevedel zbaviť od začiatku nášho rozhovoru a vlastne celých niekoľko rokov. Len tak, v trenírkach, vychádzam na ulicu: Ryan tam ešte stojí a mlčky fajčí. – Ryan, kedy tvoji vojaci z Falúdže prišli do Iraku? Ryan sa zamyslí. – Počkaj… 2006. To muselo byť v novembri 2006.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Squatteri a fabrikanti

Squatová fabrika BinzS existenciou Fabriky sa mi zveril rakúsky bezdomovec Andreas. Bolo to na brehu züršského jazeka; v ústach mal uslintaný džoint a nebol triezvy. Slnkom zaliate nádvorie neďaleko Zürichu som preto napokon skoro prehliadol: na prvý pohľad pripomína akúkoľvek inú továreň. Výrobná hala je však od strechy až po päty postriekaná grafitmi a na zemi sú porozhadzované policajné gumové projektily.

To, čo sa deje vo vnútri, je už celkom v rozpore s našimi stereotypmi o bohatom a sterilnom Švajčiarsku. Povolenie na bývanie v tomto rozpadávajúcom sa komplexe by asi nedal žiaden stavebný úrad na svete, hygienika by trafil šľak, nelegálny bar na prízemí by mal skonfiškovať daňový úrad a jeho klientov cudzinecká polícia. Pankáči by mali šíriť chaos a verejné pohoršenie a slušní susedia sa báť o svoje deti…

Vo squateMá to však háčik – všetko tu funguje presne naopak. Úradníci sa tvária, že o ničom nevedia, medzi železným šrotom pobehujú šťastné deti a Fabrika je kultúrnym centrom inak nudného a bezútešného mesta. Aby to nebolo všetko, pankáči šíria idey občianskeho aktivizmu, hoci nanajvýš svojráznym spôsobom.

Squating, teda zaberanie opustených budov a ich osídľovanie bez ohľadu na súhlas majiteľa, je činnosť na pomedzí ignorovania súkromného vlastníctva, ideálu komunitného života a občianskeho aktivizmu. Tento postoj možno zhrnúť do intuitívnej myšlienky, že mať strechu nad hlavou je dôležitejšie, než list vlastníctva niekoho, kto na danú budovu dlhodobo kašle. Vo Švajčiarsku je to vyjadrené zákonom, podľa ktorého majiteľ nemôže vyhodiť squaterov zo svojho pozemku v prípade, že ho dlhodobo nevyužíva a nedokáže ani predstaviť plán jeho využitia do najbližšej budúcnosti.

Vo squateRovnakú filozofiu zastáva aj Sipi: väčšinu svojho dospelého života squatuje po celej Európe, a tak keď mu známy prezradil, že pri ich rodnom meste sa onedlho vyprázdni fabrika, ktorú magistrát nebude ďalej prenajímať, neváhal a vliezol do nej cez okno v ten istý deň, keď posledný nájomník vysťahoval svoje stroje. Vtedy by ho ešte policajti vyhodili bez okolkov na ulicu, no Sipi natiahol nozdrami ten správny vietor a okamžite sa vybral na magistrát. A keďže ľavicová mestská rada v tom čase zo všetkého najviac túžila naštvať pravicovú vládu zürišského kantónu, Sipi zabrnkal na tú správnu nôtu. Jeho squateri nielenže mohli vo Fabrike zostať, ale mestský magistrát im prvý rok ešte aj platil účty za prúd a vodu.

Vo squateTo bolo pred šiestimi rokmi. Mesto Binz nemalo peniaze na prerobenie svojich zanedbaných priemyselných budov na zaujímavé výstavné či oddychové priestory, malo však Sipiho Fabriku, v ktorej sa toto všetko podarilo dosiahnuť bez akýchkoľvek dotácií a úradníckej byrokracie. Odvtedy sa Fabrika zmenila na nepoznanie – je z nej jeden z najväčších squatov v Európe, v ktorom žije vyše 50 ľudí. Organizujú množstvo kultúrnych a komunitných podujatí, ale aj politické akcie a demonštrácie. Výstavy, koncerty a tvorivé krúžky pre deti z okolia sú tu rovnako dôležité, ako antifašistické akcie a verejné protesty.

Vo squateKedysi ošarpaná budova pripomína fabriku už len tvarom; grafiti jej dodávajú neopakovateľný pestrofarebný imidž a v neposlednom rade aj kvalitný ochranný náter. Jej interiér je spojením industriálneho armagedonu a umeleckej tvorivosti, tradičného remeselníctva a novodobej dekadencie. Dlhá továrenská hala je plná traktorov, častí automobilov a ťažkej priemyselnej techniky, priamo medzi ne je vtesnaná spoločná klubovňa so stolovým futbalom, pohovkou a brúsenými parketami. Nechýba tu množstvo spální, pracovne či dielne s plným technickým vybavením. Pýchou osadenstva je skutočný bazén s teplou vodou a vnútorným obehom vystavený vonku na dvore. Modeloví občania tak môžu v mrazivé rána cestou do práce závidieť pofajčievajúcim polonahým buričom vylihujúcim v pariacej sa vode.

Vo squateObyvatelia Fabriky vedia ukázať aj vďačnosť. V jej okolí sa nevyskytujú žiadne problémy a keď sú nejaké potýčky s políciou, vždy s tou, ktorú platí pravicový kantón znepriatelený s mestskou radou. Napríklad nedávno mala pravicová strana v Binzi malé stretnutie, ktoré však obyvatelia fabriky okamžite prerušili kontrademonštráciou. Skôr, než stihla prísť polícia, navyše neznámi útočníci zmlátili lokálneho pravicového politika a stiahli sa späť do Fabriky. Operáciu všetci považujú zhodne za úspešnú, čo sa zdajú vyvracať policajné gumové projektily vonku na nádvorí. Zopár ľudí si to síce po policajnej akcii odnieslo s polámanými rebrami od projektilov a na miestnej klinike sa ich v ten deň objavilo dvanásť naraz, no na počudovanie polície sa vôbec nepoznali. Na svoje identické zranenia zhodne krčili plecami a napokon rovnako zhodne vyhlásili, že obrovské guľaté modriny po celom tele pochádzajú od výstrelov korku zo šampanského. Nikto nebol zatknutý, polícia odišla s dlhým nosom a squateri dodnes vyrábajú z gumových projektilov suveníry ako kľúčenky a bižutériu.

Vo squateNad Fabrikou sa aj tak pomaly sťahujú čierne mraky, pretože ľavicová mestská rada sa napokon dohodla s pravicovým kantónom: obyvateľov Fabriky chcú do konca roka vyhodiť. Väčšina squaterov však musí s takýmto vývojom situácie rátať. Squaty sú dočasné útočiská a keď sa ich skutočný majiteľ začne domáhať svojho majetku, neželaní nájomníci musia odísť, či už vo svojich otrieskaných vanoch alebo v policajných Antonoch.

Dnes však ešte plynie vo Fabrike bežný, pokojný život. Sipi s profesionálnou zváračkou dokončuje kulisy do hollywoodskeho filmu. Na prácu získal kontrakt ako hocijaká iná firma v okolí. Ako prirodzená autorita celej komunity mi jediný dovolí fotiť ho pri práci. So Slovenskom však nemá dobré skúsenosti: v deväťdesiatych rokoch ho tu na koncerte zmlátili neonacisti a prednedávnom železniční policajti. Jasné, že počas sprejovania vlakov. On sám seba vidí ako úplne obyčajného chlapíka s nudnými problémami: láska, živobytie a strecha nad hlavou. Úplne obyčajný však zrejme nie je. Na otázku, čo urobí s ultimátom mestskej rady, sa mu v očiach mihne iskra a precedí jedinú úsečnú vetu: „Budeme bojovať“.

Vo squateCestou späť z Binz, čakajúc na jeden z povestných švajčiarskych vlakov (mešká tri minúty), pozorujem tradičnú židovskú rodinku. Na čele je muž – v skutočnosti ešte len chlapec – s dlhými vlasmi a bradou, lokňami a šnúrkami, ako vystrihnutý z 19. storočia. Okolo neho pobehujú dievčatá s dlhými modrými sukňami, ktoré im prekážajú v naháňačke, a chlapci s rovnakým vzhľadom ako ich vodca. Vyzerajú exotickejšie ako ktokoľvek, koho som na potulkách okolo Zürichu stretol, preto sa na nich bez váhania usmejem a snažím sa o kontakt. Stretnem sa však len s nechápavým pohľadom a múrom mlčania. Až vtedy si uvedomím, že spolu s prahom Fabriky som práve prekročil aj brány dvoch svetov: vrátil som sa na čisté a pokojné ulice ctihodného mesta, a v ňom sa predsa ľudia neoslovujú na ulici len tak, bez dôvodu.

Zürich temný, Zürich hriešny

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Pred osemdesiatimi rokmi sa mladý muž menom Eric Blair, dnes známy ako George Orwell, dostal do finančných problémov. Niekoľko týždňov býval priamo na parížskych uliciach, a neskôr v najhorších pajzloch vtedajšieho Londýna. Orwell vďaka tomu objavil nesmierne živý svet na okraji spoločnosti, ktorý sa odohráva priamo na dosah ruky bežných obyvateľov, a predsa je pre nich celkom neviditeľný.

Orwellov odkaz hľadám aj na dnešných nudných a hygienických európskych uliciach. Spontánny slobodný život sa na nich zdá byť bez šance, ale všetko je inak. V Holandsku napríklad funguje agentúra, vďaka ktorej si môžete na niekoľko dní vyskúšať bezdomovectvo pod dohľadom skúseného sprievodcu. Existujú ale aj menej kŕčovité metódy. Pre mňa je to napríklad nutkanie dať sa do reči s prvým asociálom, ktorý mi skríži cestu. Takéto stretnutie sa môže ukázať spásou vždy, keď sa ocitnete v ďalšom meste nudných pamiatok, múzeí a dôchodcov, takých typických pre starú dobrú Európu.

Rebeli

Vitajte v ZürichuBezdomovec Heňo sa pri mne pristavil na ulici Alberta Einsteina, keď som sa náhlil na letisko. Nezúčastnene mi oznámil, že pochádza zo severu, kam sa vrátiť nemôže a nechce a jeho právoplatným domovom sa stal lesík medzi dvomi bratislavskými mostmi. Rozdelil som sa s ním, o čo sa dalo; môj prvotriedny tabak si v zelenej plechovej škatuľke veľkodušne zmiešal s pozbieranými špakmi a mlčky sa zahľadel do prázdna.

Napokon veľavýznamne prikývol jednému z démonov, ktorí ho nútili ustavične žmurkať a mykať kútikmi úst, zamával mi na rozlúčku a aj so svojím kočíkom sa pobral ďalej, smerom k Auparku. Heňo bol prvou predzvesťou, že zaujímavý svet sa ukrýva aj za nudnými európskymi mestami a ulicami. Stačí naň siahnuť a dať sa stiahnuť tak hlboko, ako mu to len dovolíme.

Svet tam doleO niekoľko dní neskôr ma už pri pohľade na zarastenú dobrácku tvár nejakého Andreasa napádali myšlienky o úpadku západnej civilizácie. Andreas bol výnimočný tým, že bol jediný bezdomovec s rakúskym pasom, akého som kedy stretol, a že som ho mohol stretnúť práve tu, na exkluzívnom pobreží zürišského jazera. Sedel v bandičke mladých sfetovaných revolucionárov, ktorí sa rozhodli okupovať Zürich, zachrániť svet a dožičiť si zopár náhlivých orgazmov v prestávkach medzi špičkami z kokaínu a marihuany. Pristavil som sa pri nich počas potuliek Zürichom – bola to jediná skupina ľudí, ktorá na okolí šírila pohoršenie mamičiek s kočíkmi a pofajčievajúcich penzistov, a vďaka tomu úspešne odolávala nehybnosti.

Andreas, rakúsky bezdomovecOkupácia Zürichu sa podľa Andreasa odohrávala v dvoch rovnako beznádejných dejstvách: najprv si rozložili stany priamo na zürišskom Lindhenhofe, ale keďže ide o jednu z najdrahších ulíc na svete, policajti ich vykopli skôr, ako revolucionári stihli zistiť, že do asfaltu sa nedajú zaraziť stanové kolíky. Svoju terajšiu iniciatívu nazvali Reokupácia a pre istotu ju realizujú 5 km od centra mesta, aby im poliši dali pokoj. To, že ich revolúcia tu nikoho nezaujíma, je druhá vec. Mne i Andreasovi je jasné, že okupácia Zürichu sa konať nebude, pretože mladí stanujú na brehu už tretí deň, míňajú sa im batérie v Macoch a iPhonoch a frontálny útok bez fotky na Facebooku predsa v dnešných časoch nie je možný. Andreasovi je z toho smutno: pomaly prežúva použité čajové vrecúško a rozpráva mi o svojom živote programátora, ktorý miloval počítače, ale ešte viac voľný život, hlučnú hudbu a chľast. Keď sa konečne vykašľal na kariéru, rodičov aj na rodný Graz, pocítil skutočnú slobodu a tá je preňho viac, ako teplá posteľ. Vždy, keď môže, radšej žobre ako pracuje. Dnes má 44 rokov a cíti sa byť starý, no šťastný, ten novodobý bítnik so stopami moču v rozkroku a poloprázdnou fľašou s etiketou WHISKY by LIDL.

Ulica

Zürich temný, Zürich hriešny: LangstrasseLangstrasse, tá vykričaná štvrť, je pýchou Zürišanov. Musel  som sa tam vybrať. V ich sterilnom meste je jednou z mála oáz neviazanej zábavy, živelnosti a farebných imigrantov. Teda všetkého toho, čo Švajčiari nechcú mať doma, ale veľmi radi si za tým povyrazia do miest a bordelov v zahraničí. Každého, kto ich príde navštíviť zvonka, väčšinou skôr či neskôr zavedú aj na Langstrasse, aby bolo jasné, že aj oni, vždy spoľahliví Švajčiari, vedia, čo je to život bez zábran.

Toto je jedna tvár Langstrasse. Iróniou je, že čím ju Zürišania viac milujú, tým viac ničia jej ducha. Za jej kozmopolitnou povesťou sa sem totiž začala sťahovať miestna finančná a umelecká smotánka, ktorá si potrpí na imidž nezodpovedných dekadentov, ale ešte viac na dvojposchodové luxusné byty, a ceny nehnuteľností tak vystrelili do nebies. Pomaly miznú hodinové hotely či miniatúrne bytíky a s nimi ich obyvatelia, ktorí si musia vystačiť s bočnými uličkami. Fasády naďalej pripomínajú hocijakú berlínsku či parížsku štvrť multi-kulti, zvnútra ich však už rozožierajú dizajnérske bytové ateliéry a chladničky pripojené na internet.

LangstrasseDruhá vrstva ulice Langstrasse prebieha paralelne s tou prvou. Pomedzi bary a lacné kebaby ako rakovina pomaly prerastajú luxusné obchodíky, no obchod s drogami a bielym mäsom slúži obom skupinám a kvitne rovnako dobre alebo lepšie, ako trh s nehnuteľnosťami.

Pri každej križovatke postáva chlapík, ktorý je tu navidomoči doma, a s mnohými okoloidúcimi si vymieňa pozdravy i darčeky. Má tu veľa známych. Druhý muž posedáva obďaleč, tvári sa znudene a uprene pritom pozoruje okolitý ruch. Keď sa okolo prvého chvíľu obšmietam s fotoaparátom, druhý sa zdvihne a s neskrývaným nezáujmom si ma obzerá nepríjemne zblízka. O chvíľu si však aj on dá pohov.

langTesne po súmraku je ulica takmer prázdna. Odrazu však vidieť, kto je tu pánom. Chvíľu pozorujem maďarskú šľapku, jej švajčiarskeho pasáka a ich líbyjského dílera. Keď začínam fotiť, jediný, kto sa poriadne naštve, je maďarská šľapka. Pasák na mňa vrhne len zvedavý pohľad; v podstate mu je jedno, či som z cudzineckej polície a či mu zatknem jedno zvieratko. Díler ani len nežmurkne – som preňho úplný vzduch. Maďarská šľapka mi zatiaľ cez ulicu nadáva do kuriev po nemecky i po maďarsky, neustále však pritom poškuľuje po nádejných zákazníkoch. Arschloss pičábo!

Keď napokon čosi pred polnocou poslednýkrát prechádzam ulicou, pomaly do nej začínajú prúdiť jej noční návštevníci. Langstrasse je zrazu plná ruchu: ľudia prichádzajú pešo, na svojich nablýskaných Porsche, v starých volkswagenoch aj na skateboardoch. Prišiel čas na chvíľu piatkového šialenstva: uchmatnúť si trošku z tejto ulice aj pre seba, dotknúť sa ľudí zo sveta za zrkadlom a pocítiť ich slobodu, aby nimi mohli ako slušní ľudia v pondelok cestou do práce opäť opovrhovať.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk