Vnútrozemský ostrov Ometepe

Ostrov Ometepe, vulkán ConcepciónEšte predtým, ako z pevniny vylezieme na rozpadnutú jazernú kompu a preplavíme sa na ostrov Ometepe, treba sa posilniť. V prístavnej krčmičke sa napcháme mojím obľúbeným jedlom strednej ameriky: ryža s fazuľou, vyprážaný banán a domáci syr. Neviem, kto hovoril, že vegetariáni na americkom kontinente dlho neprežijú. Zatiaľ sme vždy bez väčších problémov našli chutné, hoci skromné jedlo a mäsožravcom ich zahnívajúce kusy hovädziny medzi zubami fakt nezávidím.

Jazero NicaraguaKompa, ktorá nás odvezie na ostrov, je obitá plechom, paluba nemá zábradlie a zo stredu plechovej podlahy čmudí výfuk. Na ostrov Ometepe trvá plavba čosi okolo hodiny. Skotúľať sa z kníšucej paluby aj s batožinou je až príliš jednoduché. Jazero Nicaragua nevyzerá prívetivo, najmä ak sa v ňom kúpete v šatách a s fotoaparátom. Napokon však čiara ostrovného pobrežia získava obrysy zelenej džungle a vchádzame do malej zátoky mestečka …

Domorodé deti z ostrovaĽudia okolo nás sú nesmierne priateľskí a zvedaví a keď presadáme do štyridsaťročného školského autobusu z USA, cestujeme do ostrovného vnútrozemia spolu s vidiečanmi a vrecami čerstvej kávy. Pred nami sedí mladá súdružka učiteľka a opravuje písomku z angličtiny. Nenápadne jej čumím cez plece a spolu s ňou čítam výtvory domorodých detí. Len tak náhodou mi padne zrak na vzorový text, ktorý je evidentne jej vlastným produktom a v momente mi zabehne. Jeho nespochybniteľnú autoritu potvrdzuje fakt, že je napísaný na písacom stroji, obsahuje inštrukcie k písomke a okrem toho asi šesťdesiat chýb. Ja sám som preložil z angličtiny dve knihy a pár stoviek textov, ale z inštrukcií jednoducho nie som schopný pochopiť jediné zadanie. Deti zrejme tiež nie (napodiv), pretože učiteľka im nemilosrdne škrtá každý riadok. Na jednej strane je smiešne, že učiteľka angličtiny nedokáže napísať po anglicky jedinú slušnú, zrozumiteľnú vetu, no je mi jasné, že keby moje dieťa prišlo domov so zlou známkou a ukázalo mi túto písomku, smiech by ma rýchlo prešiel. Obyvatelia ostrova sú samozrejme radi, že ich deti majú vôbec možnosť učiť sa cudzí jazyk (veľa škôl v Nikarague sa tým pochváliť nemôže) a nie je tu ani nikto, kto by jej mohol konkurovať. Strašne by som jej chcel jednu písomku potiahnuť, alebo si aspoň urobiť fotku, ale je mi jasné, že takéto nactiutŕhanie by mi v autobuse neprešlo.

Na OmetepeNapokon vystupuje aj učiteľka a autobus sa po zotmení ponára do pokojnej ostrovnej džungle. Na konečnej zastávke šliapeme aj s ruksakmi kamsi hore kopcom, kde ako dúfame, nájdeme farmu organickej kávy „Finca Magdalena“. Finca samozrejme čaká tam, kde má; vyzerá ako príjemné miesto s obrovskou verandou, ako stvorenou na naše farebné hamaky z Ekvádoru. Okolité stromy voňajú nočnou džungľou, kdesi neďaleko sa ozývajú opičie škreky a hanblivé priesvitné jašterice obliehajú lampy v nádeji na chutné sústa komárov. Hoci mám ľahkú horúčku a plný nos, vďačne si užívam naše posledné dni v blízkom spojení s neopakovateľnou, nádhernou prírodou latinskej ameriky. Našu prvú noc si líhame pod moskytiéry hamakov a ešte vo sne sa usmievam nad lesnými zvukmi, nad cikádami a šušťaním bambusových listov. Akési neviditeľné lietajúce bytosti mi šuškajú do ucha o milostných kríkových aférach miestnych robotníčok.

Ostrov Ometepe je tropická záhradaRáno otvárame oči a všetko je ešte nádhernejšie, ako v noci. Pod verandou sa začína tropická záhrada s banánovníkmi a nádhernými kvetmi, pár metrov ďalej prechádza do džungle a džungľa sa v diaľke stretáva s modrou plochou jazera. Nad všetkým tróni vulkán Concepción a lenivo čmudí sírovými oblakmi, ktoré dotvárajú atmosféru hollywoodskej kulisy a všetkým mojich insitných snov o raji bez anjelov a otravného smradu kadidielka. Je tu zopár turistov, ale inak úplný pokoj. Keď schádzame na prechádzku ku vzdialenej ceste, zo stromov nás pozorujú celé opičie rodiny a obrovské majestátne supy krúžia nad svojimi revírmi.

Pohľad na vulkányOstrov Ometepe vznikol vďaka dvom súrodencom – vulkánom, ktoré vytŕčajú z jazera blízko seba a počas niekoľkých erupcií v dávnej minulosti vytvorili okolo svojich kráterov lávové prstence. Tie sa spojili a čudesný Ometepe bol na svete. Vďaka svojmu vulkanickému pôvodu má nesmierne úrodnú pôdu a navyše bol domovom zvláštnych domorodých kmeňov, ktoré tu po sebe zanechali kamenné útvary s tajomným hieroglifickým písmom. Ostrovná príroda je absolútne nádherná, domorodci priateľskí a ich dievčatá nanajvýš sladké. Je jedným z miest, ktoré má neuveriteľné čaro a napriek tomu si stále uchoval svoju nevinnosť, hoci počty navštevujúcich turistov sa z roka na rok nebezpečne zvyšujú.

Ostrovné detiV Nikarague sa navyše pekne rozbiehajú projekty fairy trade a ekologickej turistiky. Fairy trade, tj. „zodpovedné obchodovanie“ označuje komerčné aktivity, pri ktorých ide okrem biznisu aj o životné podmienky robotníkov a producentov, často znevýhodňovaných západnými koncernami. Inými slovami, nie každému je jedno, že čokoláda, ktorú kupujete v supermarkete, pochádza z plantáži v africkom Sierra Leone a zbierajú ju desaťroční otroci v absolútne neuveriteľných životných podmienkach. To isté platí o značkovej obuvi a handrách, o kozmetike a samozrejme, káve. „Zodpovedné obchodovanie“, to sú firmy, ktorých výrobky sú väčšinou mierne drahšie ako konkurencia, no snažia sa zaručiť, že ich producenti a životné prostredie nie sú obeťami kontraktu, ale môžu vďaka nemu existovať ako dôstojné ľudské bytosti, resp. udržateľné ekosystémy s nádejou na budúcnosť. Takéto výrobky bývajú označené špeciálnymi symbolmi a každý, kto si ich kupuje, môže mať aspoň akú-takú istotu, že krásne veci tohto sveta nie sú poškvrnené potom a krvou ľudí na druhom konci zemegule.

Organická káva z ostrovaNa Ometepe premenili fairy trade niekoľko kávových plantáží na prosperujúce kooperatívy domorodých robotníkov. Finca Magdalena, na ktorej bývame, je jednou z nich. Ľudia, ktorí na nej pracujú, majú spravodlivý podiel zo zisku, dôstojnú strechu nad hlavou a vidieť to i na ich správaní. Pestuje sa tu organická káva bez použitia pesticídov, výsledný produkt spĺňa najprísnejšie kritériá a každý zákazník má právo osobne si kedykoľvek overiť či to, za čo platí, naozaj zodpovedá jeho očakávaniam od prvého semienka po posledné vrece. Na betónovej ploche za hlavnou budovou farmy sa sušia celé hory čerstvých kávových zŕn rôznej kvality a farieb; platíme za predraženú exkurziu a so starším robotníkom sa vydávame ku kávovým plantážam. Justynke sa tým konečne splnil jej sen navštíviť miesto, kde rastie káva a sme radi, že to bolo práve tu, kde má príroda aj ľudská dôstojnosť v procese zarábania peňazí svoje nezastupiteľné miesto.

Exkurzia samozrejme nestála za zmienku a svoje peniaze sme mohli rovno prepiť alebo sa po plantáži prejsť sami. Vyzerá to, akoby si miestni vyrábali ceny len tak, z brucha a raz zaplatíte smiešne málo, inokedy priveľa. Napriek tomu, bolo veľmi príjemné prechádzať sa po lese, pozorovať ľudí pri zbere kávy a napokon, zažiť sušenie a triedenie zrniek podľa kvality a veľkosti skôr, ako sa nasypú do šedých konopných vriec s nápisom „Certified Biolatina. Ometepe, Nicaragua“…

Odchod z ostrovaNa Ometepe trávime nádherné, príjemné dni krátkych túr okolo oboch vulkánov, počas ktorých bojujem s prechladnutím. Fotíme miestnych domorodcov, pastierov, školáčky s odstávajúcimi ušami a celý pokojný život zabudnutého ostrovčeka na zabudnutom kontinente. Čoraz viac sa blíži dátum nášho odchodu do Ázie a už teraz nám je smutno za všetkým, čo tu zanecháme po dlhých mesiacoch putovania. Latinská amerika nám mnoho dala, našli sme tu najpriateľskejších ľudí, akých sme v živote stretli a miesta ako toto, ktoré je pre mňa dokonalým stelesnením šťastného života v nevinnosti a zabudnutí.

18. novembra 2007 však napokon dvíhame kotvy na plechovej kompe a pomaly čmudíme smerom k pevnine. Oproti mne sedia dvaja chlapi, škaredí ako análny otvor chobotnice. Jeden z nich má navyše ženské šaty, odpornú ufúľanú zásteru na pivnom bruchu a malíčkom pravej ruky si vyškrabkáva z ucha maz. Robí to elegantnými ženskými pohybmi a jeho tvár pripomína miestnych domorodcov. Je to gazdiná – transvestita, alebo naozaj žena? Nikdy som takéhoto čudného transvestitu ešte nevidel, tým skôr takú škaredú a zarastenú ženu. Som v úplných rozpakoch. Všetci dedinčania naokolo sa tvária akoby nič a už-už ma nutká, aby som k tvorovi priskočil a rozhodným pohybom sa presvedčil, čo ukrýva pod záhybmi kedysi ružovej zástery. Keby to však bol napokon predsa len chlap, istotne by ma so svojim priateľom prebili a kopli do jazera aj s batožinou. Akoby na potvrdenie, druhý chlap vlastnícky objíme toho so zásterou a dá mu veľkú uslinenú pusu na neoholenú bradu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Panamské súostrovie v Karibiku – Bocas del Toro

Upršané ráno po príchode na karibské súostrovieNočný autobus z Panama City nás napokon vypľúva tesne pred brieždením na severozápadnom panamskom pobreží a kdesi v temnotách tušíme obrysy súostrovia Bocas del Toro. Zatiaľ sa len všetci turisti k sebe tisneme na zastávke, pretože začína tropický lejak a všetko naokolo sa zmení na riavu hnedej brečky. O polhodinu neskôr však sa však už ladne kĺžeme na vlnách Karibiku, míňame posledné rozpadávajúce sa chatrče na pevnine a tiché brieždenie nás nachádza na dohľad prvých ostrovov. Súostrovie Bocas patrí k najžiadanejším destináciám v Paname a trh s nehnuteľnosťami ich onedlho pohltí do cenových výšav, o akých sa nám môže len snívať. Rovnako ako Panama City a zopár ďalších miest v Paname a Kostarike, za tento investičný boom vďačia stabilnej politickej situácii a takisto faktu, že Strednú ameriku objavili americkí penzisti. Miesta sú atraktívne, bezpečné a neporovnateľne lacnejšie ako čokoľvek, čo si môžu dovoliť doma v Štátoch. Zvýšená publicita samozrejme láka záujem amerických investorov a postupne sa takéto miesta stávajú cieľom čoraz exkluzívnejších projektov; za desať rokov to tu bude pridrahé aj pre penzistov (nevraviac o domácich) a vystrieda ich prázdninujúca vyššia stredná vrstva Američanov.

Ostrov BastimentosZatiaľ to tu však všetko len začína. Luxusné apartmány so súkromnými plážami sú ešte len vo farebných magazínoch, kde lákajú kupcov, aby sa mohlo začať stavať. Na ich miestach sú v čase nášho príchodu prírodné rezervácie, dažďové lesy a nanajvýš drevené chatrče miestnych obyvateľov. Zatiaľ ich nikto nevyhadzuje z ich ostrovčekov, nikto ich neodrezáva od zásob pitnej vody a potravín ani pred nimi nezamyká prístav, aby sa dobrovoľne vzdali pozemkov. Sú to potomkovia afrických otrokov, ale aj nádenníkov z čias stavby panamského kanála. Ich jazyk je neopakovateľná miešanina angličtiny, francúzštiny a lámanej španielčiny, hovoria takmer s jamajským prízvukom a svet majú „na háku“ ešte viac, ako ich hispánski susedia z pevniny. Okrem afroameričanov žije na súostroví hŕstka pôvodných domorodcov a používajú vlastný nezrozumiteľný jazyk.

Koniec tropickej búrky v KaribikuKeď pristávame na hlavnom ostrove archipelágu a v jeho rovnomennom meste, deň ešte stále bojuje s šerom. Tu, pri Karibiku, práve končí hurikánová sezóna; každú chvíľu sa vracajú návaly dažďa a keď blúdime po spiacich uliciach, mám neskutočný pocit akejsi snovej pochmúrnej krajiny, v ktorej sa poriadok vecí obrátil na hlavu. Karibik počas hurikánov vskutku nie je tým najprívetivejším miestom na planéte, tým skôr, že palmy na bielom piesku, ohýbané pod nápormi silného vetra, pôsobia v tejto panoráme až nemiestne. Len málokto z nás navštevuje svoje obľúbené plážové destinácie na jeseň či v zime. Už len predstava, že by som sa mal na takomto mieste bezstarostne kúpať, vyzerá zvláštne.

Život na súostrovíO to je však náš zážitok zaujímavejší. S ďalšou loďou už prechádzame na ostrov Bastimentos, kde budeme bývať a v našom drevenom hosteli napokon pozorujeme z hamakov utíchajúcu tropickú búrku. Lejak-nelejak, ostrovček je nesmierne malebný. Je na ňom jediná dedinka, v ktorej bývame, inak je porastený dažďovými pralesmi a pobrežie sa skladá z krásnych bielych pláží. Takmer každý domček tu má svoje vlastné mólo, ktoré prechádza desiatky metrov do mora. Móla i domy sú z dreva, obalené patinou morskej vody a vetra, skromného života a tvrdej práce ich majiteľov. Domáci nie sú príliš priateľskí; vidieť, že tu nemajú ľahký život a nestoja ani o zvyšujúce sa počty turistov. Osoh z nich majú najmä investori a bohatí majitelia veľkých pozemkov, dnes už drvivá väčšina zo Severnej Ameriky.

Karibské zátišieNa súostroví trávime niekoľko dní bez nejakej väčšej aktivity. Varíme si jedlo, chodíme na krátke prechádzky na pláž a na iné ostrovy alebo len tak, sedíme na verande a čumíme na pochmúrny Karibik. Občas treba aj vypnúť, nie? Je príjemné tráviť tu krátky čas, no nerád by som tu ostal trčať do konca života, ako mnoho Američanov. Majú tu už celé komunity, svoje obchody a kluby. Žijú z reštaurácií a cestovných agentúr, miestnymi černochmi potichu pohŕdajú a vždy keď ich pozorujem, mám pocit, že sa nevýslovne nudia. Už na mlyne v Kvačianskej doline, kde som býval uprostred lesa ako pustovník dva roky, je stokrát viac zaujímavých vecí, ako tu na ostrovoch. Viem ešte pochopiť vysušené paničky, ktoré sem dochádzajú za svojimi černošskými priateľmi, mladšími o dvadsať rokov. Za ich čas platia v tvrdej mene počas svojho života na Bocas sa udržujú v príjemnom vzrušujúcom vytržení. Ale byť starnúcim mládencom a svoj deň deliť medzi vysedávaním v prázdnej reštaurácii a poobedňajším chľastaním pri základoch svojho budúceho domu…ďakujem pekne.

Malí ostrovaniaKeď napokon opúšťame karibskú oblasť a mierime do vnútrozemia Panamy, máme obaja pocit, že sme pekne ukončili prímorskú časť našej cesty. Pláže nás nebavia, o to menej pieskové blchy a západniari, hľadajúci svoj dovolenkový raj z farebných časopisov. Počas cesty míňame chudobné panamské dedinky, vykúkajúce z palmových húštin a čoskoro máme možnosť všetko si pozrieť ešte dôkladnejšie, lebo šofér minibusu práve usúdil, že má príliš málo pasažierov a v nádeji na ďalších spomalí na rýchlosť chromého cyklistu. Hodinu márne dúfa, že niekto konečne vyskočí z kríkov a zaplní mu miesta, ale nestane sa tak. Napokon kapituluje a pridáva plyn, vďaka čomu sa dostávame do cieľa našej cesty ešte v ten deň.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Hacienda Santa Martha

header

Prvé dojmy zo Santa MarthaNapokon 24. septembra 2007 vystupujeme v meste Tambillo; je to vlastne hlavná cesta s niekoľkými krámikmi a zopár ulicami obďaleč. Mestečku dominuje betónový nadchod pre chodcov, ktorý vyzerá ešte horšie a nebezpečnejšie, ako samotná hlavná cesta. Nikto nie je natoľko šialený, aby sa vôbec pokúšal prekonať cestu pomocou nadchodu; napriek tomu, práve pri ňom sa sústreďuje obchodný ruch: kúpite tu jahody a paradajky, pivo, cigarety, kuracie stehno z mikrovlnky.

Okolie útulkuCentrum pre týrané zvieratá Hacienda Santa Martha, náš dobrovoľnícky projekt na najbližšie dva týždne, sa nachádza za mestom i nadchodom pre chodcov. Taxík s otvorenou nápravou nás vyvezie vysoko do kopcov, do zeleninových záhrad a na úpätie hôr s oblačnými lesmi. Ekvádor je krajina, v ktorej deforestácia – najmä oblačných lesov vo väčších nadmorských výškach – postupuje desivo rýchlym tempom. Tu, pri Tambillo, sa zachovali aspoň fliačiky kedysi hustej oblačnej džungle. Nepríjemná cesta s hustou premávkou ostala kdesi na spodku údolia.

HaciendaHacienda, to je niekoľko domov a veľký pozemok, na ktorom sa zmestí normálna farma a desiatky klietok so zvieratami. Sú to dva oddelené svety: v jednom žije ekvádorský majiteľ so svojou rodinou, veľkým domom, služobníctvom a pracovníkmi poľnohospodárskeho majera. Ten druhý obýva Leon, novozélandský správca útulku a neustále sa vymieňajúci dobrovoľníci najmä zo Spojených štátov, Kanady a Anglicka. Prekvapení zisťujeme, že na jednom izolovanom mieste tu tak žijú dve sebestačné skupiny bez toho, aby prejavovali akýkoľvek živý záujem navzájom sa integrovať, alebo aspoň trošku spoznať.

Je to zvláštne miesto; po technickej stránke tu veci fungujú výborne, vďaka peniazom dobrovoľníkov sa centrum postavilo na nohy a je sebestačné pri získavaní potravy a liekov pre zvieratá. Po sociálnej – dobrovoľníci prichádzajú a odchádzajú, pre mnohých je to skôr ďalšia atrakcia pri ich cestách a cudzokrajných zážitkoch. Sám Leon je ako Prometeus, prostredník medzi božstvom a smrteľníkmi. Prestupuje oba svety a vybavuje všetko, čo sa týka chodu projektu. I napriek tomu, že tu žije už tri roky, po španielsky hovorí horšie, ako ja po ôsmych mesiacoch cestovania. Oných pár potrebných viet nejako vykokce a všetko ostatné mu poskytuje život medzi „gringami“. Samotný majiteľ a ostatní robotníci nás ignorujú, akoby sme boli vzduch. Pri náhodnom stretnutí nás najčastejšie ani nepozdravia.

Justynka s dobrovoľníčkamiNiekoľko dobrovoľníkov sem prichádza pravidelne už zopár rokov. Pre Leona sú akoby rodina a táto hermetická skupina tvorí ešte tretí svet jeho dôverníkov. S nimi Leon konzultuje dôležité veci, zveruje im zodpovedné úlohy a obdaruje ich svojou priazňou. Je tu Austrálčanka Cate, priateľská fanynka rumu a všetkých zvierat a mladučká Tarren zo Štátov, s ktorou Leon spáva. Život v útulku má tak pomerne presné pravidlá v závislosti od toho, do ktorej skupiny patríte.

Tieto kunovité zvieratká sú extrémne agresívneS Justynou nám obom chvíľu trvá, kým sa zaradíme do tejto každodennosti. Dobrovoľnícke projekty, ktorých sme sa zúčastňovali počas posledných deviatich rokov, boli najmä krátkodobé podujatia bez takejto sociálnej hierarchie a pravidiel. Nemáme však záujem vnikať hlbšie do fungovania miestnych vzťahov a nikto z ostatných dobrovoľníkov nám nie je natoľko blízky, aby malo zmysel pokúšať sa dostať za rámec povrchnej komunikácie počas práce a voľného času. Prišli sme sem kvôli zvieratám, pomôcť v niečom zaujímavom, a takto to ostalo až do konca.

LevíčatáHneď pri príchode 24. septembra 2007 nás vítajú dva dobermany a vlčiak, z plota zízajú obrovské červené papagáje. S Leonom onedlho absolvujeme exkurziu a zoznamujeme sa s ostatnými zvieratami v útulku. Nie je to pekný príbeh: všetky boli zhabané od pytliakov a priekupníkov, alebo od majiteľov zvierat pre kruté zaobchádzanie. V Ekvádore platí prísny zákaz vlastniť zviera, klasifikované ako žijúce vo voľnej prírode a už toto je dostatočný dôvod pre jeho odňatie vlastníkovi.

Justynka s gigantickými korytnačkami galapágskymiTakto sa sem dostali štyri gigantické Korytnačky galapágske, ktoré normálne žijú už len na jedinom mieste na svete – Galapágskych ostrovoch. Polícia ich zobrala zo záhrady v centre Quito, kde žili u nejakej rodiny po celé generácie jej členov (tieto korytnačky sa dožívajú 200 a viac rokov). Na druhej strane, na ich zhabanie mali aj iné dobré dôvody. Pancier jednej z nich slúžil ako terč pri tréningu v streľbe guľovnicou…

Jazvecovité zvieratko coatí, nesmierne prítulný tvorček, ktorého bratov sme vídavali v celých húfoch okolo vodopádov Iguazu v Brazílii a Argentíne, tu žije tiež. Nadšene pobehuje v klietke kedykoľvek niekto prechádza okolo a dožaduje sa škrabkania. Nijaký dobrovoľník by nemal srdce mu to odoprieť: coatí je slepý, pretože predošlí majitelia mu počas akéhosi alkoholického žúru vypálili oči cigaretou.

Slepý coatíOsobitná kapitola útulku sú levy. Znie to čudne, ale je to tak. Levy samozrejme v Južnej Amerike nežijú vo voľnej prírode, zato však žijú v cirkusoch. Väčšinou v neuveriteľne hanebných podmienkach, v tesných klietkach a podvýživené. Keď ich polícia skonfiškuje pre kruté zaobchádzanie, problémy len začínajú. Pre útulky je veľmi nákladné ich živiť, okrem toho majú extrémny sexuálny apetít a množia sa ako králiky. Na ich prevoz a rehabilitáciu do pôvodného prostredia v Afrike samozrejme neexistujú prostriedky. Santa Martha ich tak momentálne má štrnásť, od slepej samice cez krvilačnú štvoricu dospievajúcich beštií až po dve mláďatá, ktoré Leon vychoval doslova vo vlastnej posteli.

S trumpeteromĎalšími obyvateľmi útulku sú desiatky exotických vtákov, opice, amazonský potkan veľký ako pes, smrteľne nebezpečný párik kunovitých šeliem, medvede, jaguár, puma a obrovské divé mačky zvané ozoloty. Našou prácou je v prvom rade ich nakŕmiť a vyčistiť im klietky. Ďalšou veľkou úlohou je stavba novej klietky pre jaguára v dolinke, zarastenej oblačnou džungľou.

Od prvého momentu nám je jasné, že veci tu bežia úplne inak, ako v bolívijskom útulku, ktorý sme navštívili na našej ceste. Okrem neporovnateľne priateľskejších Bolívijčanov sme tam našli i prítulnejšie zvieratá. Na jednej strane je to pre ne samotné dôležité, pretože v ekvádorskom útulku kladú veľký dôraz na ich rehabilitáciu a návrat do divočiny – znamená to, že ich kontakt s ľuďmi sa musí obmedzovať na minimum, aby ich už v džungli ani „nenapadlo“ vracať sa k ľudským obydliam.Zvyšuje to úspech ich prispôsobenia sa prirodzenému prostrediu a znižuje možnosť, že ich ktosi uloví opäť. Na druhej strane, v útulku je množstvo zvierat, ktoré už na návrat nemajú šancu a napriek tomu, dobrovoľníci majú zákaz sa k nim približovať, čo je zdôvodnené obavami o bezpečnosť. Je to zvláštny prístup, tým skôr, že v Bolívii sme sa presvedčili na vlastné oči, že pre tieto úbohé tvory je ľudská láska dôležitejšia, ako pravidelná strava.

Stavba klietky pre jaguára v oblačnom leseNaše dva týždne v Santa Martha, to je ranné prebúdzanie za priateľského ryčania levov, doobedňajšia tvrdá robota pri kopaní pozemku pre jaguára v tvrdom ílovitom svahu, nádherný hustý les okolo. Dolinou sa nesie rykot jaguára, ktorý netrpezlivo pozoruje postupujúce práce nad jeho budúcim domovom. Cítim, že po zdravotných problémoch z Bolívie opäť naberám sily: veľa jeme, veľa pracujeme. Podvečer, počas tropických dažďov, čistíme klietky za nadšeného hulákania desiatok papagájov a iných vtákov. Tucan, ktorému krídla a chvost odstrihli až za mäso, sa nás pritom tvrdohlavo snaží svojim obrovským pestrofarebným zobákom ďobnúť do zadku. Nádherný trumpeter vydáva nepriateľské odstrašujúce zvuky, hoci nikdy nepohrdne poškrabkaním po krku. Túli sa ku mne bojazlivý, citlivý modrý vtáčik; niekto mu doslova odsekol vrchnú časť zobáka. Justyna sa zatiaľ rozpráva s čiernohlavým papagájom, ktorý už niekoľko dní vyspevuje iba pre ňu, kedykoľvek ju zazrie.

S Leonom v akcii. Že vraj príliš málo pijem?!Život v centre beží po presných a dobre vyjazdených koľajach. Varíme si sami a dvakrát za týždeň, v stredu a piatok, sa poriada pijanský žúr, vždy s tými istými pesničkami a kolektívnymi hrami na povzbudenie chľastania. Niektorým ľuďom sa to nikdy neznudí a pri jednej z našich niekoľkých krátkych, trpkých hádok mi Leon vyhodí na oči, že sa spoločného pitia nezúčastňujeme dostatočným spôsobom. Je mi jasné, že tu nie som najvhodnejším dobrovoľníkom, lebo hoci dobre pracujem, z Leonových pravidiel chodenia do domu len na povel a pod. sa smejem príliš nahlas. Pre Leona je toto miesto také malé kráľovstvo, kde on určuje pravidlá hry a počúvajú ho zvieratá aj dobrovoľníčky (drvivá väčšina sú dievčatá).

DobrovoľníčkyNa druhej strane, ja i Leon sme to spolu vydržali až do konca a vďaka tomu ostane toto miesto jedno z najzaujímavejších zážitkov našej cesty: pokojné večery, trávené zízaním do terária s tromi iguánmi a miniatúrnou opičkou tamarin. Na kolenách mi spáva mačka, a pri nohách – hnedá fenka dobermana, chorá na rakovinu. Santa Martha je aj pečenie chleba, ktorý sa mi na všeobecnú radosť podaril a španielske konverzácie s robotníkom Jimmym, bezvýsledne odo mňa drankajúceho moje náramkové hodinky.

6. októbra sa v sobotu ráno rozlúčime s našou miernou opicou po včerajšom večierku a s ostatnými zvieratami, poškrabkáme coatího, Justynka si poslednýkrát zaspieva s čiernohlavým papagájom a taxík nás znáša ku betónovému nadchodu a späť k životu na ceste. V tom zhone sme sa s väčšinou dobrovoľníkov aj zabudli rozlúčiť, to si však nikto asi ani nevšimol.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ekvádor » Útulok pre týrané zvieratá Santa Martha

La Meseta, prales tam na kopci

8. augusta 2007 opäť vyrážame z tábora, znovu prechádzame rannou savanou a na poľnej križovatke na jej konci tentoraz odbáčame vľavo. Našim cieľom je zaujímavý prírodný útvar, náhorná stolová rovina zvaná La Meseta. Už teraz sa nejasne rysuje v diaľke jej začiatok. Vyrastá z hlbokej džungle, na jej ploskom vrchole sa nachádza ďalší prales, kombinovaný so savanou. La Meseta sa odtiaľto tiahne ďalšie stovky kilometrov až ku brazílskym hraniciam.

Po savane sa vracia džungľa a o niekoľko hodín sa už na pokraji síl štveráme po úbočí Mesety. Opäť sme v nádhernom, zomknutom pralese. Cestička je taká úzka, že neraz sa cez húštiny takmer ani nedá s našimi veľkými ruksakmi prepchať. Popoludní konečne dorazíme na úpätie náhornej roviny. Je tu riečka, ktorá sa vynára zo zeme a o dvadsať metrov ďalej v nej zase mizne. Je tu miesto na malý tábor a sú tu staré známe včely a muchy v celých rojoch. Okamžite sa na nás vrhnú. Zatiaľ čo včely sa približujú skôr opatrne a žihadlom nás počastujú radšej výnimočne, muchy sa tlačia do všetkých telesných otvorov. Situácia sa stáva neznesiteľná; zakladáme oheň s hustým dymom a až potom môžeme rozložiť stany.

Do zotmenia je ešte niekoľko hodín, rozhodneme sa vypadnúť od hmyzu na neďaleký kopec. Vyštveráme sa takmer na vrchol Mesety a pozorujeme úžasný, pokojný západ slnka. Pod nami je nekonečný hustý koberec pralesa, miznúci v diaľke v hmlách. Pred chvíľou sme vyplašili obrovského tapíra s pyskom mravenečníka, ktorý hanblivo utiekol skôr, než som stihol vytiahnuť fotoaparát. Vidíme však odtiaľto savanu, zospodu sa ozývajú škreky iných prebúdzajúcich sa zvierat. Bez slova, úplne ohromení sa vraciame naspäť. V ústrety nám prichádza vystrašená Balbína, ktorá ostala v tábore. Mali sme návštevu. Tábor úplne zblízka obchádzala puma, obrovská mačkovitá šelma, ktorá by pokojne nepohrdla ľudským mäsom. Balbína našťastie nestratila rozvahu a rozdúchala ohnisko. Pastor nám rozpráva, ako ho tu pred rokom pri túre s jedným turistom napadla dvakrát tá istá puma. Ako-tak sa ubránili mačetami a palicou a pri ústupe do Los Fierros ju ešte ďalekohľadom zazreli, ako ich stopu pomaly nasleduje až do savany, kde si napokon sadla, akoby rozmýšľala nad inou korisťou.

Na naše prekvapenie sa onedlho z temnoty vynoria postavy. Sú to zmienení Švédi; vtlačia sa do nášho stiesneného tábora a začnú si stavať stany. Keby sme boli chrapúni ako ich sprievodca, porúčali by sme ich odtiaľto rovnakým spôsobom. Skupinka sa vracia z Mesety; s priateľskými Švédmi si vymieňame skúsenosti. Sťažujú sa, že agentúra ich okráda na jedle a ich sprievodca je vraj totálny idiot. To už ale my vieme. O necelú hodinu ho nájdem kúpať sa i so svojou ženou, samozrejme so šampónom, priamo pri vyvierajúcej rieke. Desať metrov nižšie si z nej všetci ľudia naberajú jedinú pitnú vodu v okolí. Nadávam mu z plného hrdla najvulgárnejšie nadávky, aké poznám v oboch jazykoch, pridávajú sa Švédi. Chlapík má dosť tupý ksicht a za opaskom obrovskú dýku z najlacnejšieho supermarketu. Vyzerá ako karikatúra do akéhosi odpadového filmu; bez slova vypadne do svojho stanu a viac nevylezie. Jazierko, v ktorom sa kúpal, je pokryté penou a vrstvou mydla, pričom voda odteká len cícerkom. Bohužiaľ, kvôli jedinému tupcovi budeme všetci musieť čistiť vodu tabletkami aj tu.

Na druhý deň skoro ráno sa lúčime so Švédmi. Oni odchádzajú do Los Fierros a domov, my tu nechávame svoj tábor a naľahko vystupujeme na Mesetu. Opäť sme tu úplne sami. Tam hore nás čaká savanovitá trávnatá rovina, siahajúca po horizont. Zboku sa tiahne džungľa. Kráčame niekoľko hodín do hĺbky Mesety, až k riečke a nádhernému jazierku, ukrytému pod palmami a kvitnúcimi kríkmi. Je horúci deň, všetci sa radostne kúpeme a zvedavé rybky v jazierku nás hryzú na zadkoch.

Pri návrate z jazera nás pastor zavedie bokom od džungle, na trávnatú plochu niekoľko sto metrov od hranice lesa. Najprv nachádzame zhrdzavené zbytky vraku lietadla, kus ďalej, v pomaly zarastajúcej jame, …zhrdzavenú motorku. Toto je druhá časť príbehu o Národnom parku Noel Kempff Mercado, temná a vytesňovaná, čosi, o čom nenájdete zmienku v prírodovedeckom múzeu.

Po obrovskom tábore narcos neostala takmer nijaká stopa. Zabudnutá motorka a zákop ostreľovačovViete, prečo sa toto miesto volá Noel Kempff Mercado? Park dostal meno po významnom bolívijskom prírodovedcovi. Nie je to však kvôli jeho práci a objavom, nech boli akokoľvek dôležité. Park nenesie jeho meno kvôli jeho bohatému životu, ale kvôli jeho násilnej, zbytočnej smrti sotva niekoľko kilometrov od miesta, kde práve stojíme a fotografujeme motorku. Bohužiaľ, toto nádherné panenské územie slúžilo v minulosti kokaínovej mafii. To, na čo sa teraz pozeráme, sú posledné dôkazy obrovských, neuveriteľne zorganizovaných táborov s laboratóriami, slúžiace na výrobu a distribúciu kokaínu. Ak vás zaujíma, prečo práve Noel Kempff, kliknite sem, na článok z rubriky Poznámky k svetu za pohľadnicou.

Vraciame sa do spodného tábora pod Mesetou. Pastor nám mnoho vysvetľuje o okolitej prírode, zvieratách a živote v džungli. Máme ho všetci čoraz radšej, zlý pocit zo začiatku našej cesty sa celkom vytratil. Pochybujem, že ktorékoľvek z našich nedorozumení myslel naozaj zle. Je jasné, že každý máme iné záujmy a priority. Napokon mu v duchu dávam za pravdu i pri jeho snahe vybaviť transport autom aspoň tam, kam sa dá. Pochod s plnou poľnou je fakt vyčerpávajúci a nie každý musí byť taký „nadržaný“ na chodenie, ako my. Všetko ostatné sú len kultúrne odlišnosti, práve vďaka ktorým je cestovanie také zaujímavé. Keď napríklad ponúkneme čokoládou Pastora a Balbínu, nezoberú si jednu tabličku, ako sme naučení my, ale neraz celú polovicu. Ich poňatie delenia sa je iné ako naše, viac doslovné. Rovnako je to s deťmi, kdekoľvek ich stretneme. Keď ich ponúkneme z balíčka cukríkov, berú si ich automaticky plné dlane.

Kokové listy. Ochutnáte?Funguje to i naopak: oná milá rodinka, ktorú sme stretli piknikovať kdesi vo vrchoch nad Potosí, nás ponúkla kokovými listami. Nemohli sme si zobrať „len zo slušnosti“; vnútili nám ich celé hrste, lebo darovať koku je v Bolívii symbolom štedrosti a priateľstva. Mama, hlava rodiny, nám ešte pridala dobrú radu, že si máme dávať veľký pozor v ich rodnom meste Cochabamba. Naomi mesto navštívila, ale radu neposlúchla. Svoj bolívijský pobyt tak zakončila, keď ju s kamarátom v kopcoch nad Cochabambou prepadli ozbrojení muži. Okrem straty peňazí a šoku si jej kamarát odniesol i podrezané hrdlo. Ale to len tak na okraj…

Naspäť, v tábore, na nás opäť zaútočia včely muchy. Aby sa vytratili, treba počkať do súmraku. Naša posledná noc v pralese. Sedím pri dohasínajúcom ohni, počúvam škriekanie džungle a rozmýšľam, kedy budem môcť niečo podobné zažiť najbližšie. Pobyt v Noel Kempff, to bol hlboký, nebezpečne dôležitý zážitok. Budeme ho musieť všetci v sebe spracúvať pomaly, po kúskoch, keď sa už vrátime do miest a medzi ľudí.

V piatok 10. augusta sa vydávame na spiatočnú cestu do Los Fierros. Je nesmierne horúci deň, nad hlavou mi skáču posledné bandy zvedavých opíc a pomaly spolu s ostatnými postupujem cez rednúci prales do savany. V savane nachádzame v strede cesty mláďa koralovca s odtrhnutou hlavou. Koralovec, to je nádherný farebný had, najjedovatejší na tejto planéte. Koralovec pozná svoje možnosti; ak ho ohrozíte, nikdy sa nesnaží utiecť, ale okamžite útočí. Keď pohryzie človeka kdesi v civilizácii, na záchranu ostáva akurát niekoľko minút a aká-taká nádej, že človek prežije, hoci ochrnutý. Tu, v savane Noel Kempff by som si mohol akurát sadnúť na kopček a písať testament. Kvôli postupujúcej paralýze tela a následnej zástave srdca by som si však musel dosť pohnúť.

Do Los Fierros prichádzam totálne vysilený a dehydrovaný. Nasadil som maximálne tempo, aby som to mal čo najrýchlejšie za sebou, a savanu som namiesto dvoch hodín prebehol za jednu – bez vody a bez prestávky. V Los Fierros ma už čaká Sander a ďalšie stovky včiel. Dozvedám sa, že tu niet vody. Postupne prichádzajú i Justyna a Brian a dychčia v popoľudňajšej horúčave. Nasleduje ich vyše dvojmetrový leguán, ktorý si korzuje po tábore, akoby sme boli uňho len na návšteve. Ďalšiu hodinu čakania na Pastora a jeho ženu, ktorí zaostali, trávime v nádeji, že to s vodou nie je pravda.

A čo takto trojmetrový leguán?Prichádza Pastor; je to pravda. Niet tu ani kvapky vody. Do nádrže ju treba napumpovať čerpadlom, nie je však benzín. Zmizli i kľúče od domčekov a teda nebudeme mať kde spať. Zdá sa, že už máme len jednu možnosť. Pastor zapája vysielačku do batérií a spája sa s Ignáciom. Noc môžeme bez problémov stráviť v stanoch, ale bez vody tu nemáme čo robiť. Rozhodujeme sa odísť ešte v ten deň späť do Floridy.

O dve hodiny sa vskutku objaví Ignáciov džíp s dvomi sluhami na korbe. Vraciame sa do dediny, Ignácio sa scvrkol ako vysušený oriešok. Priznáva sa, že na benzín už nie sú peniaze a najbližšie ani nebudú. Vo Floride skúšame ďalšie ubytovanie (patrí ďalšej Ignáciovej sestre), oddychujeme celý večer a nasledujúci deň. vyťahujeme si posledné kliešte, liečime pľuzgiere a dopĺňame telesné kilogramy. Bilancia našej úžasnej výpravy, to je 183 kilometrov pešo v džungli, väčšinou s plnou výstrojou a zásobami.

V La Florida sa dávame dokopy. Túto fotografiu prosím nikomu neukazujtePosledný večer vo Floride ešte s Pastorom vyrážame na kapybary, moje obľúbené hlúpe zvieratká. A naozaj, stretneme ich celé stádo; veľké, hanblivé cicavce s nádhernými smiešnymi pyskmi najprv od ľaku znehybnejú a potom sa ťarbavým behom vrhnú do rieky a lesných húštin. Míňame množstvá vtákov, až kým sa nevrátime do dediny. Po zotmení sa umývame v rieke, tak ako to robia domáci, bedlivo pritom pozorujeme hladinu kvôli agresívnym aligátorom.

Ráno nasadáme do miestneho autobusu, lúčime sa so žoviálnym Ignáciom, ostatnými milými ľuďmi z dediny, s riekou a národným parkom. Tesne pred odchodom ešte vtisne Ignácio Justýne svoju adresu: „nie že to stratíš!“ Ignácio žije v San Ignacio. Poznáme teda jeho ulicu i telefónne číslo. Ak sa raz budeme chcieť opäť dostať do parku, stačí zavolať. Nezoberie on, zoberie jeho žena. Volá sa Ignácia. Alebo najstarší Ignáciov syn Ignácio. Alebo otec. Ignácio.

Prvý deň, túra k vodopádu. Justyna a Brian sa už netvária tak nadšeneZa oknami sa vzďaľuje park i týždeň nášho krásneho života. Po celom dni horúcej, hrkotajúcej cesty napokon prichádzame do mestečka San Ignacio de Velasco (tu býva Ignácio). V pouličnom stánku sa pokúšame získať rýchlu večeru, ale pani výdajkyňa v živote nemala do činenia s vegetaránmi. „Ryžu bez kuraťa? Nechápem. A kura?“ Nechceme! „Ale ryžu bez kuraťa?“ Áno. „A kura?“ Kura nechceme. „A ryžu chcete?“ Chceme. „Ale bez kuraťa?“ atď. Ja strácam nervy a vo vedľajšom stánku si kupujem akési koláče, Justyna to vydržala a ryžu napokon vskutku dostala. Večer presadáme do pohodlného veľkého autobusu, hoci plného švábov, a absolvujeme nočnú cestu späť do Santa Cruz. Opäť hostel s tucanmi, ulice plné ľudí, reštaurácie a internetové kaviarne. Sander odchádza do Brazílie a my do La Paz, perfektným luxusným autobusom.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Džungľa a jej ľudia

Dedinka La Florida leží priamo pred bránami národného parkuFlorida je malá osada na brehu rieky Paraguá. Zo všetkých strán je džungľa, na druhom brehu sa začína národný park. Tu môžeme získať sprievodcu a prípadne i čosi z potravinových zásob, hoci možnosti sú značne obmedzené. Napríklad ja som si pred odchodom z Floridy kúpil od istého dedka vrecko grepov, ktoré som si aj sám čerstvučké natrhal priamo zo stromu. Počas oberačky mi však za chrbtom dychčal dedko a akýsi dvaja junáci s palicami, akoby ma podozrievali z podvádzania pri vážení ich rodinného striebra. Myslím, že keby som sa ulakomil na jeden grejpfruit naviac, skončilo by to krviprelievaním.

Zatiaľ sme však len prišli. Ignácio zastaví pred jednoduchým domčekom so slamenou strechou, v ktorom sa ubytujeme na jednu noc. Ako sa neskôr dozvedáme, „hostel“ vlastní jeho sestra. Dostávame sprievodcu, ako sa ukáže, Ignáciovho brata. Ignácio má trinásť súrodencov a každému z nich treba dať zarobiť. Večer zoženieme v dedinke dokonca i teplé pivo a oranžádu z akéhosi súkromného domu, ktorý obýva takisto Ignáciova rodina.

Rieka Paraguá pri dedine: na jej druhom brehu sa začína park a naše dobrodružstvoTrávime posledné hodiny v civilizácii. Ja a Justa dostávame od Ignáciovej sestry vegetariánsky obed (suchá ryža, suché zemiaky a vajíčko), pozorujeme prasačie rodinky, promenádujúce sa po dedine, kúpeme sa v rieke.

Na druhý deň sa opäť zbalíme a vsadáme do džípu, spolu s Ignáciovými sluhami, našim sprievodcom menom Pastor, jeho ženou a dcérou. Nie je nám jasné, akú úlohu budú v našej výprave zohrávať, ale sme pripravení dať jasne najavo, že nepôjde o platenú funkciu. Za dedinou sa registrujeme u strážcov parku a pokúšame sa prejsť cez rieku Paraguá. Nie je tu nijaký most, len malý pontón na druhej strane. Prievozník šiel na ryby. Zdá sa, že sme na niekoľko hodín nahratí, to však ešte nepoznáme Ignácia. Rozkáže mladšiemu zo sluhov prešplhať sa na druhú stranu ku pontónu po lane, visiacom cez celú šírku rieky. Samozrejme, presne v strede rieky sa sluha zošmykne do vody a k pontónu už neborák len prerúčkuje.

A takto sa končí náš nádherný, nezabudnuteľný týždeň v bolívijskej AmazonkePrechádzame cez rieku a pokračujeme v ceste. Čoraz užšie nás zviera džungľa, auto zo všetkých strán šľahajú kríky a konáre. Po hodine cesty prichádzame do tábora, niekoľkých zanedbaných domčekov s plechovými strechami. Ignácio si vymyslí cenu za ubytovanie, varíme si večeru a plánujeme cestu s našim sprievodcom. Pastor dúfal, že jeho žena by s nami išla ako platená kuchárka, to mu však vyhadzujeme z hlavy. Pôjde s nami i napriek tomu, ale len ako Pastorova osobná kuchárka. Keď Pastorovi ukazujeme, čo všetko chceme vidieť, vyzerá byť čoraz znechutenejší. Zrejme čakal platenú dovolenku pre seba a svoju ženu s lenivými gringos, ktorých zaujíma len pivo a večera. Najväčšie prekvapenie nastáva keď zistí, že nemienime využívať služby Ignáciovho džípu, pretože chceme park spoznať pešo a dôkladne. Takýto obrat situácie nikto z našich hostiteľov neočakával. Tých málo turistov, ktorí sa sem napokon dostanú po svojom, sa dá väčšinou obrať o peniaze rýchlo a bez väčšej fyzickej námahy.

Hneď na druhý deň ráno vyrážame na prvé miesto, sedemdesiatmetrový vodopád v džungli. Je vzdialený okolo štyridsať kilometrov, zúfalý Pastor ešte urobí posledný pokus a navrhuje, že Ignácio nás odvezie – zadarmo – cez počiatočný úsek, ktorý je ešte zjazdný džípom. Odmietame. Do fliaš s vodou hádžeme prvé purifikačné tabletky, vykladáme si na plecia ruksaky s výstrojou a zásobami a opúšťame tábor Los Fierros.

Na vrchole MesetyCesta je dlhá a vyčerpávajúca. Prechádzame najprv riedkou džungľou, potom dlhou, horúcou savanou a opäť vchádzame do džungle, cez zarastené húštiny a popadané stromy. Džungľa pomaly prechádza do pralesa. Na tomto území sa až do istého času ťažilo drevo vo veľkom. To vysvetľuje i fakt, že sa tu ešte stále nachádzajú cesty, pomaly zarastajúce džungľou. Hlbšie do vnútrozemia sa však zachoval pôvodný prales, ktorý tu vo vlastnom nekonečnom cykle úpadku a rastu pamätá časy, keď ešte na zemskom povrchu neexistovali ľudia, nehovoriac o sekerách a motorových pílach. Po tom, ako vyhlásili oblasť za národný park, drevárska firma musela odísť a holoruby sa zrástli s nedotknutou väčšinou pralesa.

Pastor so svojou ženou BalBínou zaostávajú kdesi na konci. Nevedno prečo, Pastor si priniesol len jedny lakované poltopánky, v ktorých mu vyrástli prvé pľuzgiere na nohách, sotva sme opustili tábor. BalBína je na tom podobne a teraz krivká cez konáre a trávu v šľapkách… Podvečer prichádzame na táborisko, čistinku s altánkom. Sme plní zážitkov; po ceste nám nad hlavami skákali pavúčie opice, videli sme srny, množstvá vtákov a zaujímavého hmyzu. Sme však i dosť unavení a vodopád je ešte stále vzdialený poldruha hodiny chôdze. Nadnes máme dosť – rozkladáme tábor, večeriame a ukričanú nočnú amazonskú džungľu už počujeme len v mrákotách.

Na druhý deň ráno nás ešte čaká cesta k vodopádu a potom naspäť do hlavného tábora Los Fierros. Ďalej k vodopádu už nie je nijaká cesta, hoci i zarastená. Predierame sa miznúcim chodníčkom v hlbokom pralese, medzi vysokými stromami, ktorých koruny sa zrastajú kdesi nad nami. Na celom tomto obrovskom území sme dnes úplne sami. Všade okolo nás sa to však hemží životom, zvieratá pred nami utekajú z húštin a konárov. Napokon sa pred nami otvára skalnatý útes, z ktorého padá vodopád do malého jazierka. Je tu ticho, pokoj, neuveriteľne zelená príroda. Dlhý čas tu len tak sedíme, bez myšlienok a akéhokoľvek cieľa, pri padajúcej vode uprostred džungle. Pochopil som, že amazonka ako zelené pľúca tejto planéty, to nie je len otrepaná fráza.

Vraciame sa naspäť. Okolo nás sa križujú cestičky mravcov a termitov. Sú ich tu stovky druhov, od najmenších až po obrovských Rezačov listov. Majú tu svoje autostrády i vedľajšie cesty, siahajú stovky metrov a viac. Pozorovať mravce, to je fascinujúci zážitok. Mravce – robotníci prinášajú veľké kusy listov a inej potravy do mraveniska. Strážia ich bojovníci s obrovskými tesákmi. Ak sa robotník previní, napríklad vystúpi z radu nosičov, vojaci sa okamžite naňho vrhnú a zabijú ho. Niektoré typy mravenčích spoločenstiev sú schopné vyčistiť celé územie, z ktorého potom ostane len trávnatá plocha s kopcami mravenísk. Mravce nezastaví nič. Buďte takí nerozumní, že v blízkosti ich ciest si postavíte stan, a do dvoch hodín ho rozoberú na milión kúskov v domnení, že ide o nejaké jedlo. Ak máte smolu a práve v ňom spíte, môžete skončiť rovnako. Niektoré bojové termity sú také silné, že im stačí dostať sa na vaše telo v niekoľkých desiatkach a dohryzú vás natoľko, že napokon spadnete na zem a tam si vás nájdu ostatní.

A teraz sa prizrite tejto: matka s dieťaťomNa mieste, kde sme strávili noc, teraz zavládli muchy a včely. Všetky naše ruksaky, ktoré sme si tu nechali, sú pokryté agresívnymi divokými včelami. Nad nami sa hojdá na konároch celá opičia rodinka. Malá opička je zavesená na chrbte svojej matky, ktorá pritom visí dolu hlavou z konára a začudovane nás pozoruje. Kvôli včelám však kašleme aj na opice a rýchlo sa vraciame do Los Fierros, tentoraz ešte unavenejší ako včera. V ruksaku mám čosi okolo 30 kg, posledné dve hodiny cez savanu už kráčam z posledných síl. Justynka zomrela už pred pár hodinami, teraz je s nami už len jej telo. Má 20 kíl menej ako útly Brian a ťažší ruksak. Po návrate do hlavného tábora už len všetci opatrne našľapujeme po svojich pľuzgieroch a vyťahujeme si desiatky kliešťov. Môj osobný skromný rekord bol 41.

V Los Fiierros sa zatiaľ situácia mierne zmenila. Prišiel akýsi agentúrny zájazd siedmych Švédov a ich sprievodcov. Ignácio zmizol. Znamená to, že nemáme elektrinu, pretože ukryl zásoby benzínu do generátora. Švédi mu zrejme boli nesympatickí, pretože im vyhradil najhorší domček – cabañu, v ktorej nefunguje voda ani záchod. Je to asi preto, že agentúrny zájazd má vlastné autá a Ignáciovi nedá zarobiť. Švédi chodia prestrašene kakať na hranicu nočnej džungle, i napriek hanbe sa držia spolu a osvetľujú výrobu svojich smradľavých koláčikov, takže detaily vidieť zďaleka, priamo z okna našej funkčnej cabane.

Ignáciov tábor Los Fierros, hlavná budova. Celé miesto sa pomaly rozpadávaVečer pastor zapojí akumulátory do vysielačky a volá Ignáciovi. Ignácio sa môže tváriť, ako chce, ale pred svojim starším bratom je ako zašľapnutý šváb. Pastor mu vynadá za nás všetkých kvôli elektrine a pridá ešte zopár vlastných, šťavnatých súrodeneckých nápadov. Na druhý deň odchádzajú Švédi džípmi do džungle, my oddychujeme a pripravujeme sa na ďalšiu veľkú túru. Pastor sa nám priznáva, že agentúrny sprievodca mu pred odchodom oznámil, že si neprajú sa s nami v džungli stretnúť. Trošku sme z takéhoto prejavu „priateľstva“ prekvapení, ale hlava nás z toho nebolí.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

„Najnebezpečnejšou cestou na svete“

Z La Paz do Coroico - Bolívia28. júla o ôsmej ráno už stojíme na výške viac ako 4.000 m.n.m. Cesta sa začína na vrcholkoch hôr; je tu morské oko pokryté ľadom a bezoblačné, mrazivé nebo. Dostávame výstroj a kvalitné odpružené bicykle. Agentúra tentoraz myslí na všetko. Je nás okolo dvadsať turistov, štartujeme na cestu. Takmer okamžite sa začína smrteľné klesanie, namiesto brzdenia si užívam rýchlosť 70 km/h. Dostávam sa rýchlo na čelo, predo mnou je už len šialený štyridsiatnik z Austrálie, ktorý ide touto cestou už po druhýkrát a zásadne nebrzdí ani v serpentínach, a sprievodca na čele kolóny. Justynka je kdesi vzadu; rýchly zjazd jej príliš nevonia.

Fičíme úžasnou horskou dolinou so strmými štítmi navôkol, naša trojka je rýchlejšia ako autá, ktoré musia kvôli svojej váhe neustále brzdiť motorom. Kotúčové brzdy mi fungujú perfektne, ale využijem ich až pri policajnom checkpointe niekoľko kilometrov ďalej. Zastavujeme sa na jednotlivých úsekoch a čakáme na ostatných členov sprievodu. Mrazivý vzduch nám takmer nedovoľuje dýchať, ale s klesaním pomaly cítime meniacu sa klímu a vegetáciu. Cesta prejde od holých hôr až do horúcej džungle pri mestečku Coroico, to však bude až na konci.

Ako sa vám páčime?Zatiaľ len schádzame z asfaltového úseku na hlinenú cestičku. Tu sa začína oná povestná nebezpečná cesta, na ktorej skončili v priepastiach stovky, tisíce automobilov a rovnaké množstvá ľudí prišli o život. Prvé, čo tu vidíme, je prevrátený vrak kamiónu. Kolesá sa mu vo vzduchu takmer ešte krútia, a miestni dedinčania už horúčkovito vykrádajú náklad, rozoberajú použiteľné súčiastky.

Pokračujeme ďalej, tentoraz však už treba oveľa opatrnejšie. Po ľavej strane sa začína priepasť, nie sú tu zvodidlá ani asfalt, len vyjazdené, nebezpečné pásy a ostré zákruty. Na okolie padla hustá hmla z oblakov; Justynka sa radšej vzdáva bicykla a presadá do sprievodného autobusu. Nemá zmysel riskovať; pre menej skúsených cyklistov je cesta odteraz len málo príjemným adrenalínovým športom. Prinajmenšom uvidí z pomaly sa vynárajúcej džungle viac ako ja, kŕčovito zvierajúc kormidlo.

Počas jazdy zastavujeme na mieste s akýmsi pomníkom, postaveným priamo nad priepasťou. Sprievodca vysvetľuje, že počas jednej z diktatúr v sedemdesiatych rokoch tu skončili v priepasti všetci vodcovia opozície. Vláda sa rozhodla vypísať demokratické voľby, no ešte predtým dala zavraždiť všetkých, ktorí by mohli ohroziť ich spravodlivé víťazstvo. Politická história Bolívie, to je nekonečný príbeh politických vrážd prezidentov a nepohodlných politikov, ktorí stále na ceste k moci iným vplyvným skupinám.

Pokračujeme v zjazde ďalších niekoľko hodín, stretávame viac a viac turistov, po istom čase nás už obklopuje džungľa a teplota sa pohybuje okolo 20 ºC. Dostávame sa k rieke, náš bolívijský sprievodca ňou preletí na zadnom kolese. Neostriekala ho jediná kvapka vody, zatiaľ čo ja som mokrý až po uši a dvaja iní jazdci sa dokonca vyrýpali priamo v jej strede. Rieka bola poslednou atrakciou na našej ceste.

Je to útulok pre opustené a týrané zvieratáVchádzame do akejsi záhrady, sprievodcovia nám rozdávajú suveníry a čapuje sa pivo. Bola to taká typická turistická atrakcia, ale aspoň výborne zorganizovaná. Cítili sme sa príjemne a z času na čas ničoho trochu nezaškodí. Pri obede si pomaly všímame, že miesto, kam sme prišli, vôbec nie je „akási záhrada“. Je to krásna tropická záhrada, po ktorej sa promenádujú opice všetkých farieb aj veľkostí, poletujú farebné papagáje, v každom kúte pobehuje iné zviera. Na stôl nám priletí obrovský žltomodrý papagáj Arara a ukradne najväčší krajec chleba. Nikto sa s ním nemá chuť hádať, zobák má dosť veľký, aby vám z oka vyďobal aj šedú kôru. Hneď však pribehne kuchár, ktorý papagája nemilosrdne vyhodí z jedálne.

Dozvedáme sa, že sme sa dostali do útulku pre zvieratá, ktorý prevádzkuje sympatický manželský pár z hlavného mesta. Zatiaľ sme videli dosť na to, aby sme mali chuť ostať tu aspoň na jednu noc. Nijaký problém. Dostaneme luxusné ekologické cabane priamo pri lese. Okolo nás je úplný exotický raj. Majitelia už niekoľko rokov zbierajú choré, týrané alebo opustené zvieratá a snažia sa im dať druhý domov. Väčšina z týchto úbohých tvorov bola unesená pytliakmi z džungle, potom ich predali do klietok ako akváriové rybky. Jediný spôsob, ako sa dostať k mláďatám, je zastreliť ich matku a pytliaci to vždy robia bez akýchkoľvek výčitiek svedomia.

Všetky zvieratá si tu kedysi prežili svoje. Najstaršia pavúkovitá opica Dona má pätnásť rokov. Celý život prežila v malej klietke, domáci ju kŕmili mäsom i napriek tomu, že tieto opice sú výlučné bylinožravce. Výsledok: Dona má nenávratne zničenú pečeň a ďalšie vnútorné orgány. Keď s ňou začalo byť zle, bývalý majiteľ ju jednoducho nechal v útulku. Dona túži po láske rovnako, ako ktorýkoľvek človek. Keď sa k nej priblížite, po štvrťhodine zoznamovania sa k vám clivo pritúli, začne vás hladkať a vo vlasoch vám hľadať hnidy. Napokon blažene zaspí vo vašom náručí.

Sú tu tri žlté opičky, všetky sa volajú Jimmy, pretože ich od seba nikto nedokáže rozoznať. Celý deň šantia v korunách stromov alebo sa prefíkane snažia čosi ukradnúť z kuchyne. Ďalšia hnedá opica na vás číha na spodných vetvách stromu. Keď prejdete popod ňu, zavesí sa vám na krk, chvostom vás objíme okolo hrdla a odteraz vám bude tvrdohlavo celý deň sedieť na hlave. Budete sa s ňou musieť rozdeliť o každé jedlo a keď sa ju pokúsite striasť, urazene vás zľahka uhryzne do ruky.

Ďalších niekoľko opíc vydáva škreky podobné jaguárom, ale inak sú plne priateľské až na jedného alfa samca, ktorý trpí záchvatmi zúrivosti a treba ho zaväzovať na obojok. V útulku je ešte lama, večne nadržaný baran, množstvo psov a mačiek, papagáje, boa škrtič a oceloth, mláďa obrovskej mačky divej. Pašeráci zvierat jej nedávno zastrelili matku, našli ju dvaja slovenskí turisti v akejsi domácnosti na východe krajiny, a poslali o tom echo do útulku. Slováci sa s domácimi nesmierne spriatelili a keď sa tí dozvedeli o mojom pôvode, boli k nás ešte milší.

Nikdy nezabudneme na toto nádherné miesto. Radi by sme sem pred odchodom z Bolívie prišli pracovať na niekoľko týždňov ako dobrovoľníci, no nie sme si istí, či nám ostane dosť času. Vymieňame si teda aspoň adresy a lúčime sa. Ostali sme tu len jeden deň, no všetky tie krásne zvieratá, túžiace po ľudskej láske a opatere, to bol silný, dojímavý zážitok. Aj v chudobnej a zaostalej Bolívii existuje dosť miest, v ktorých ľudia nemyslia len na seba a žijú pre tých, ktorí sa o seba nedokážu postarať.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Coroico

Vodopády Iguaçu – Brazília


Fotogaléria » Brazília

Brazílska Amazonka – džungľa

Brazílska Amazonka rýchlo stráca svoje čaro z dobrodružných románov nášho detstva.

Z mesta Manaos rýchlo utekáme 200 km na juh, do amazonskej džungle na brehoch čoraz užších riečnych kanálov. Nachádzame tu tradičný spôsob života hŕstky osadlíkov, prudké búrky a tmavé riečne zákutia hlboko pod korunami stromov a lián.

Rio, mesto bohov

Najkrajšie výhľady najkrajšieho mesta na svete, najlepších pláží v južnej Amerike a najsnobskejších štvrtí v Brazílii (fotky najškaredších slumov na kontinente nájdete v nasledujúcom albume).

Rio de Janeiro má všetko, aby vás chytilo za srdce od prvého do posledného okamihu vašej návštevy. Je nádherné, nezabudnuteľné a najviac zo všetkého, smrteľne fotogenické.

Rio, brloh démonov

Druhá časť fotogalérie o Rio de Janeiro ponúka neporovnateľne horšie výhľady a farby sú často čiernobiele.

Pozývame vás na prechádzku jedným z vyše 300 slumov, ktoré prerastajú Mesto bohov ako rakovina.

Vodopády Iguaçu – Brazília

Nádherné vodopády na hraniciach Brazílie a Argentíny sú ako turistický sen. Úžasné výhľady, subtropická džungľa a služby na úrovni sú zárukou skvelých zážitkov.
Ale bez irónie, vodopády Iguaçu patria medzi najkrajšie miesta na Zemi a pohľad na ne vyráža dych úplne každému. Rozprávkové miesto plné motýľov a priateľských jazvecov coatí uchváti aj vás.

Vodopády Iguaçu: Brazília

Vodopády Iguaçu, BrazíliaPrvé vodopády sa zbiehajú do čoraz väčších útesovČím viac sa vzďaľujeme od trópov, tým viac sa mení počasie, teplota, prostredie. V trópoch sa každá ranka môže zapáliť a spôsobiť problémy, všetko sa hojí oveľa zdĺhavejšie, ako inde. Dnes, keď autobusom smerujeme k miernejšiemu pásmu, mi na kožný zápal na ruke ostala už len farebná spomienka na koži. Vonku sa zatiaľ pomaly mení vegetácia, v južnej Brazílii vidieť čoraz viac ihličnanov a stromov, viac či menej podobných tým našim. Menia sa i ľudia a mestá; je tu silné imigračné zázemie z Európy dvadsiateho storočia, ulice sú čistejšie a bohatšie a neraz sú celkom neodlíšiteľné od našich predmestí.

Je to čaro novodobého diaľkového cestovania: v autobuse sa svet mení priamo pred vašimi očami. Keď nastupujete, je večné tropické leto, na občasných zastávkach si pomaly všímate zmeny a vystúpite na hraniciach mierneho pásma. Jeseň je na spadnutie, v diaľke sa formuje dlhá, sychravá oblačnosť a zrazu akoby ste boli v Európe.

Vítajú nás i húfy motýľovBrazílske pohraničné mestečko Foz do Iguaçul je však zatiaľ len predzvesťou. Je tu ešte celkom teplo a stále džungľa. Trošku iná, ako napríklad v Amazonke, ale stále džungľa. Vyvezieme sa niekoľko kilometrov za mesto, do prvého miesta na kemping, aké sme v Brazílii našli. Strávime tu pokojný, príjemný večer, na aké sme počas posledných týždňov príliš veľa času nemali. Niekoľko kilometrov od nás, hneď za riekou, sa začína Argentína a trochu ďalej Paraguaj.

My sme však v prvom rade prišli kvôli slávnym vodopádom, o ktoré sa Brazília delí s Argentínou. Najprv si teda pozrieme brazílsku časť, a potom našu cestu naprieč Argentínou začneme na druhom brehu rieky.

Brazílska strana vodopádov je robená vo veľkom štýle. Začína sa v megalomanskom turistickom centre, v cene vstupenky (10 dolárov) je i povinný klimatizovaný autobus priamo k vodopádom (hoci vzdialenosť je ledva päť kilometrov).

Vodopády IguaçuSamotné vodopády, to je skôr príbeh do fotogalérie. Cez turistické chodníky prechádzajú stáda coatí, jazvecovitých zvieratiek s pyskom mravenečníka, a žobrú o jedlo. Prechádzame sa okolo série úžasných vodopádov, ostrovčekov a subtropického pralesa, ktoré sa v tomto regióne vytvorili v koryte rieky Iguaçul. Tak ako všetky významné miesta v Brazílii, vodopády sú súčasťou priemyslu masovej turistiky. Priamo v areáli, uprostred džungle, nájdete internetovú kaviareň a štýlový hotel.

Na všetko toto nám stačia dve hodiny a vraciame sa do mesta. Prekračujeme hranice s Argentínou, spolu s izraelským chalanom sa prestopujeme na argentínsku stranu a napokon berieme autobus do paralelného argentínskeho mestečka s tým brazílskym, Puerto Iguazul.

Fotogaléria » Brazília

Brazílska Amazonka – džungľa

Brazílska Amazonka rýchlo stráca svoje čaro z dobrodružných románov nášho detstva.

Z mesta Manaos rýchlo utekáme 200 km na juh, do amazonskej džungle na brehoch čoraz užších riečnych kanálov. Nachádzame tu tradičný spôsob života hŕstky osadlíkov, prudké búrky a tmavé riečne zákutia hlboko pod korunami stromov a lián.

Rio, mesto bohov

Najkrajšie výhľady najkrajšieho mesta na svete, najlepších pláží v južnej Amerike a najsnobskejších štvrtí v Brazílii (fotky najškaredších slumov na kontinente nájdete v nasledujúcom albume).

Rio de Janeiro má všetko, aby vás chytilo za srdce od prvého do posledného okamihu vašej návštevy. Je nádherné, nezabudnuteľné a najviac zo všetkého, smrteľne fotogenické.

Rio, brloh démonov

Druhá časť fotogalérie o Rio de Janeiro ponúka neporovnateľne horšie výhľady a farby sú často čiernobiele.

Pozývame vás na prechádzku jedným z vyše 300 slumov, ktoré prerastajú Mesto bohov ako rakovina.

Vodopády Iguaçu – Brazília

Nádherné vodopády na hraniciach Brazílie a Argentíny sú ako turistický sen. Úžasné výhľady, subtropická džungľa a služby na úrovni sú zárukou skvelých zážitkov.
Ale bez irónie, vodopády Iguaçu patria medzi najkrajšie miesta na Zemi a pohľad na ne vyráža dych úplne každému. Rozprávkové miesto plné motýľov a priateľských jazvecov coatí uchváti aj vás.