Za štyri dni na druhý koniec sveta: cesta do Ázie

Dostať sa z Latinskej Ameriky do Ázie nie je jednoduché. Existuje tu len niekoľko regionálnych metropol, ktoré zo svojich letísk poskytujú možnosť transferu do Spojených štátov, príp. Európy: priame letecké spoje medzi ázijským kontinentom a obrovským územím od Mexika po Antarktídu jednoducho neexistujú. Situácia je ešte komplikovanejšia, ak ste v Strednej Amerike, kde je neraz problémom ešte aj regionálny transport medzi malými štátikmi, ktoré medzi sebou neudržujú práve priateľské vzťahy. My dvaja sme tak ako vždy urobili všetko pre to, aby sme sa do takejto nepríjemnej situácie dostali, aby sme ju s prehľadom prežili a navyše ju dodnes tvrdohlavo považujeme za zaujímavý zážitok. Ak vás baví počítať, koľkokrát sme pritom zmenili spoje a aké všetky dopravné prostriedky sme využili, aké je cestovať štyri dni takmer bez spánku cez sedemnásť časových zón, smelo do toho. Inak môžete túto kapitolu pokojne vynechať.

Granada, Nikaragua20. november 2007: práve sme si užili 50 minút spánku, je čosi po tretej ráno a s hlbokým povzdychom opúšťame hostel v meste Granada v stredoamerickej Nikarague. Minibus pre nás prichádza prekvapivo načas; šofér nás za zdieračskú sumu dolárov zvezie do hlavného mesta Managua, čosi vyše hodinu cesty odtiaľto. Keď tam prichádzame, je ešte stále tma. Zločinci, ktorí podľa turistického sprievodcu číhajú všade na uliciach, zrejme nebudú mať pri nás šancu, lebo už za pár minút vyrážame s ďalším diaľkovým autobusom smer Honduras a El Salvador. Ani v jednom z nich sa príliš nezdržíme: plán znie, že druhú časť Strednej Ameriky prejdeme čo najrýchlejšie, v zovretej formácii a disciplinovanou rýchlosťou, akú umožňujú rozbité cesty subkontinentu.

Všetko ubieha pokojne, takmer ospalo: stredoamerické nížiny, mestské slumy a bedárske dediny, hranice štátov, colníci, pašeráci, čakanie v radoch a čosi pod zub v pouličnom stánku. Podvečer nás autobus vypľúva v hlavnom meste El Salvador, ktoré sa nazýva San Salvador. Tu strávime noc v cestovnom hoteli, medzi švábmi a pod ochranou strážcov so samopalmi. Už to nám prezrádza, že mesto bude čímsi výnimočné: hneď, ako vychádzame von na večernú prechádzku, začíname chápať aj všetko ostatné.

San Salvador je najnechutnejšie veľkomesto, aké si možno predstaviť. Vyzerá horšie, ako kulisa do komiksového filmu, jeho úzke špinavé ulice neveštia nič dobré a rozpadávajúce sa šedé domy umocňujú atmosféru nezvrátiteľného úpadku, trvajúceho celé veky. Prvý nádych a na jazyku mi ostáva sladkotrpká chuť smogu a olova z ručiacieho šrotu na cestách. Smrdí tu ešte stoka, haldy smetia a pouličné násilie. Okamžite sa vraciam do hotela a nechávam tu fotoaparát, kameru, väčšinu peňazí, skrátka všetko, čo mi niekto za pár minút pravdepodobne ukradne a ešte pravdepodobnejšie, ulúpi. S Justynou obozretne napredujeme okolo šiatrov, žobrákov a celej hávede, ktorá na nás čumí spoza zahnívajúcich brán domov.

Nie je tu nijaké centrum; celé mesto sa skloňuje podľa vzoru slum a v jeho strede tróni socha akéhosi diktátora, sú tu nefunkčné mestské hodiny a malé nepríjemné námestie s vekslákmi. Akosi prirodzeným inštinktom sa okamžite spájame s párikom Kanaďanov z nášho autobusu, ktorých sme stretli na ulici a zapadneme do reštaurácie, vyzerajúcej o čosi čistejšie, ako konkurencia. Majú tu štyri druhy jedál a pivo sa práve minulo; ochotná pani súhlasí zbehnúť do supermarketu. Celkom prekvapivo, všetko je čerstvé a chutné, hoci pri objednávaní som chcel už preventívne začať antibiotickú kúru. S našimi spoločníkmi si nemáme veľa čo povedať; žijú pre surfovanie a ledva si pamätajú, ako sa táto krajina volá: ide predsa o vlny. Vraciame sa naspäť, v neďalekom obchode zistíme, že tu niet fliaš s pitnou vodou, len sáčky. Je to síce ekologickejšie, ale vodu zo sáčku musíte po otvorení alebo využiť, alebo mať so sebou cestovnú letovačku. Pozitívnou stránkou tejto krajiny nepokojov a beznádeje sú ľudia: čakajúci pán v obchode nás obdarí svojim priateľstvom a náramkom, ktorý prijímame na pamiatku tohto zvláštneho dňa.

Guatemalské detiZ našej kúpeľne zatiaľ vyliezajú šváby ešte aj z mútnej hladiny záchodovej misy. Ukladáme sa na mikroskopický spánok a nadránom vyrážame ďalším autobusom do Guatemala City. Skamarátime sa s guatemalskou rodinkou, ktorá sa vracia z dovolenky a až do príchodu skúšame ich deti z angličtiny. Je to všetko dobrá sranda, hlavne keď na guatemalských hraniciach ochutnám miestnu špecialitu – tekvicovú placku so zeleninou, ktorá až do omrzenia pripomína naše slovenské placky. V Guatemale budeme hneď bližšie domova!

Guatemalské MHD21. novembra poobede vystupujeme v akejsi komerčnej štvrti Guatemala City, o ktorej existencii som pri našej poslednej návšteve Guatemaly ani netušil. Škoda, že v Guatemale nemôžeme stráviť aspoň pár dní, som veľmi zvedavý, čo sa tu zmenilo okrem viditeľne prosperujúceho hlavného mesta. Dnes však len prechádzame taxíkom cez mesto smerom na letisko. Ulice sú čisté a pokojné, hoci krajina ostáva i naďalej miestom politických vrážd a obrovskej kriminality. Strelné zbrane sú tu neporovnateľne atraktívnejšie, ako schopnosť čítať a písať. Napriek tropickému teplu, obchody sa už pripravujú na vianočný ošiaľ strednej vrstvy a míňame umelé vianočné stromčeky, ktoré tu vyzerajú celkom nepatrične.

Predvianočná nálada v GuatemaleNa letisku všetko prebieha hladko, len tak mimochodom sa na prekvapenie obsluhy postavím na batožinovú váhu v check-ine a zisťujem, že za deväť mesiacov cesty som schudol 21 kilogramov. Vôbec ma to neprekvapuje: cítim dlhodobú únavu, som zoslabnutý a dobre som sa najedol naposledy tuším pred dvomi mesiacmi. Dnes to tiež nebude nič moc, pretože letisko je vo veľkej rekonštrukcii a v dvoch bufetoch toho príliš pre vegetariánov nenájdeme. Večer odlietame do Spojených štátov Amerických, letecká spoločnosť nám samozrejme na jedenie nič nepripravila a po štyroch hodinách prilietame do Krajiny Slobody ako vyhladovaní emigranti. Od živín nás však ešte oddeľuje nekonečná rada pred colnými formalitami, vrieskanie detí a mlčanie tých, ktorých od colného okienka odvádzajú zriadenci v pevnom obkľúčení, nevedno kam.

Je 22. november skoro ráno. Los Angeles International, rozlúčka s Latinskou Amerikou prešla hladko a bez rozmýšľania. S americkými colníkmi sme nemali nijaké problémy, hoci po opitom pracovníkovi americkej ambasády v Bogote sme už boli pripravení na čokoľvek. Nikto nás neotravuje ani neponižuje, sú priateľskí a dokonale profesionálni. Je nepríjemné, že zopár idiotov dokáže pokaziť dojem z krajiny, tak ako sa sťažujú množstvá cestujúcich na zážitky z amerických letísk. O polhodinu neskôr už hltavo požierame jediné vegetariánske jedlo z jediného otvoreného bufetu v letiskovej hale: štvoritú porciu McHranoliek, dávku kečupu a obrovský pohár koly. Na vedľajšej lavičke spí párik rabínov. Vozík s batožinou majú odparkovaný obďaleč, okrem náprsnej tašky s peňaženkou z neho trčí ešte laptop a drahý čierny kabát. Úbohé nevinné bytosti!

Noc na letisku v Los AngelesNaľavo od nás sedí Číňan v stredných rokoch. Sedí na zemi, v tureckom sede a na kolenách má maličkú televíziu s DVD. Z obrazovky žiari akási absurdná rodinná šou; muž vpíja svoje oči do obrazovky a keď sa pomaly krúti veľké ruletové koleso v televíznom štúdiu, radostne tlieska spolu s hľadiskom. O chvíľu ku nám prichádza stará žena. Zrejme sme obsadili jej domov; chrlí našim smerom lávu slov v lámanej angličtine a španielčine. Nebyť otrhaných šiat a neprítomného výzoru tváre, začal by som sa strachovať, či sa nedostala do problémov. Takto však len pripevňujem naše ruksaky k lavičke, vozík rabínov presuniem bližšie k nim, aby ho mali na dosah a ukladám sa spať na podlahu. Tesne pred tým, ako zaspím, preklopkajú okolo mňa podrážky dvoch policajtov. Pozrieme na seba, usmejeme sa, zatváram oči. Je dobré byť v bezpečí.

Na druhý deň je o nás však dobre postarané. Dopoludnie trávime na letisku, no poobede už nastupujeme na transkontinentálny let spoločnosti China Airlines, kde sa usádzam pri únikovom východe a hneď po vzlietnutí nám letuška prinesie všetko, čo sme si zaslúžili. Tieto aerolinky majú neuveriteľný výber jedál, pričom okolo osem položiek z menu je vegetariánskych. Dostávam čosi, čo bolo na webstránke nazvané „vegetariánsky hinduistický chod“. Je to voňavé, chutné a úplne exotické; Justyna si zatiaľ užíva svoj „miešaný vegánsky ázijský chod“ a na príručných LCD obrazovkách sledujeme tie najaktuálnejšie filmy, ktoré ešte ani nedorazili do kín. Skrátka, luxus!

Lietadlo nás vypúšťa na druhom kontinente v Taiwane, 12 000 kilometrov na juhozápad. Za pol dňa sme prešli šestnásť časových zón, máme ukrutnú opicu z cestovania a to nás ešte čaká posledných 4 000 kilometrov do Thajského Bangkoku. Po supermodernom taiwanskom letisku blúdime bezcieľne niekoľko hodín, napokon prichádza náš spoj a do posledného lietadla nastupujeme s chlapíkom, ktorý má nasadené obrovské okuliare a na ústach lekársky rúšok. Som evidentne jediný, ktorému sa to zdá čudné, takže radšej sa ani netvárim prekvapene. Už onedlho zistím, že v Ázii to nebude zďaleka nič výnimočné. Ešte pár hodín, John Travolta s prsiami a sukňou vo svojom najnovšom filme, raňajky v štýle „hindu vegetarian“ a 24. novembra 2007 nadránom konečne pristávame v Bangkoku.

Je to neuveriteľné, ale zdá sa, že dnes nemusíme viac nikam letieť. Napodiv, spoločnosť nestratila ani naše batožiny a vyrážame taxíkom do mesta. Som taký unavený, že nie som schopný vnímať ani rozdiely medzi bdením a spánkom, svet sa mi zlieva do neznámych zvukov a ostrých farieb. Všímam si, že značky okolo majú akési zvláštne písmo a, ale stále mi nezapína, že zažívame svoje prvé hodiny v Ázii. Z posledných síl sa v hosteli vyštveráme do izby, po troch dňoch zbežne použijeme sprchu a zaspávam skôr, ako moje telo dopadne na posteľný matrac.
Kašľať na všetko. Dokázali sme to.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Nikaragujská Granada

Chicken bus18. novembra prestupujeme v meste Rivas do ďalšieho školského autobusu a nikaragujským vnútrozemím prechádzame nejakých 62 kilometrov do koloniálneho mesta Granada, ešte stále na brehu jazera Nikaragua. Už po tisíci krát pozorujem správanie Latincov a klíči vo mne rozhodnutie, že skôr či neskôr ho budem musieť nejakým spôsobom popísať. Latinci sú fakt poriadni exoti a treba sa ich naučiť chápať o to viac, že ich nájdete od južnej Patagónie až po severné Mexiko a dokonca ešte ďalej, na predmestiach všetkých amerických miest. Keď som s nimi, často mi lezú na nervy, ale vždy sa napokon s nimi dobre nasmejem a skôr či neskôr mi začnú nástojčivo chýbať. Zo zadumania ma prebudí až trúbenie autobusu, ktorý práve vpálil plnou rýchlosťou na mestské trhovisko plné ľudí a prebíja si cestu medzi vozíkmi a haldami melónov.

GranadaGranada je absolútne stelesnenie pravého stredoamerického mesta: je horúca a špinavá, preľudnená a smradľavá, nájdete tu všetky farby tohto sveta, rasy, mätež zvukov a tiel, ohlušujúcu hudbu na uliciach a nádherné, rozpadávajúce sa budovy z niekdajších koloniálnych čias. Ubytujeme sa v akomsi hosteli na bočnej ulici a mohol by to byť rovno Marriott, lebo spoločné kúpeľne sú čisté, internet zadarmo a v strede koloniálneho dvora tróni skutočný bazén s vlažnou vodou. Hneď ako zistíme, že v izbe funguje aj ventilátor, je nám jasné, že tu ostaneme navždy a možno až dva dni.

Ulice GranadyVonku sa žije v akomsi tropickom polospánku medzi tieňom a ďalšou fľašou rýchlo teplejúceho piva. S Justynou si vybehneme do ulíc, na výbornú pizzu a ovocnú šťavu. Vo väčšine štátov Južnej Ameriky sa všetky dievčatá vo veku od 10 do 110 rokov označujú typicky mačovským spôsobom – »mamina« („mamasita“). U nás tomu zodpovedá niekdajšia „kočka“, „kosť“, alebo drsnejšie bratislavské označenie „lokša“. Veľmi nerozumne to teda po prvýkrát skúšam aj tu. Dve dievčatá v ovocnom bare majú čosi okolo osemnásť a ich reakciou na vetu „drobné si nechaj, mamina“, sú symptómy ľahkého infarktu. Je mi jasné, že situácia je vážna a nabudúce mi napľujú do pomarančového džúsu (ak nie niečo horšie); snažím sa teda všetko zachrániť a horúčkovito im vysvetľujem, že všade naokolo je „mamina“ neodmysliteľná lichôtka. Dievčatá iba nahnevane krútia hlavou: maminou si choď urážať niekoho iného. U nás sa také nehovorí. V Nikarague to už radšej neskúšaj, »gringo«. A takto skončil môj prvý aj posledný pokus zapadnúť medzi miestnych…

GranadaSkôr, než sa stihneme v tomto zaujímavom meste porozhliadať po zapáchajúcich uliciach, prichádza koniec nášho pobytu. Balíme si ruksaky, čumíme na vlnky nášho hostelového bazéna a ukladáme sa na krátky, nepokojný spánok pred začiatkom posledného veľkého ťahu smerom na sever.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Kostarika

Náš príbeh o Kostarike vskutku nestojí ani za fotografiu a viac ako zopár riadkov. Situácia je taká, že keď nám z dohľadu mizne špinavá panamsko-kostarická hranica a autobusom sa vnárame do vnútrozemia, píše sa 12. november 2007. Pre nás to znamená, že o deväť dní na druhej strane regiónu Strednej Ameriky nasadneme do lietadla a s medzipristátím v USA sa z amerického kontinentu porúčame do Juhovýchodnej Ázie. To je ešte pekných pár stoviek kilometrov po miestach, kde nemôžete očakávať nič iné ako pomalý, nepohodlný transport lokálnej dopravy. Malé špinavé autobusy mám normálne rád, ale v časovej tiesni to nie je nič príjemné tým skôr, že cez drvivú väčšinu nádherných miest len prechádzame bez toho, aby sme videli čo i len kúsoček. Celý problém s našim krátkym stredoamerickým intermezzom spočíva vo fakte, že ešte ani dnes, na konci roku 2007, neexistuje z Latinskej Ameriky nijaké priame letecké spojenie s Áziou. Voľky-nevoľky, musíme sa tak podriadiť obmedzeným možnostiam, aké nám diktuje okľuka cez Spojené Štáty spolu s preplatením lístka o pekných pár stoviek dolárov a veľká časová strata.

Na druhej strane, sme radi, že sme zo Strednej Ameriky mohli uvidieť aspoň trošku. Pred štyrmi rokmi sme tu po prvýkrát uvideli skutočný nádherný život tohto kontinentu v južnom Mexiku a v Guatemale a odvtedy sme vedeli, že sa sem budeme musieť vrátiť. Kostarika je pritom kapitola sama osebe a ak ju necháme na inokedy, nič sa nestane. Krajina si odtrhla dosť veľké sústo z turistického ruchu stredoamerického regiónu a z výsledkov ľahko vidieť, že bolo priveľké. Na jednej strane sú tu nádherné národné parky a Kostarika sa orientuje práve na ekologickú turistiku, ale pravda je taká, že slovo „ekologická“ ostáva len v názve. V skutočnosti pustošeniu vzácnych ekosystémov pre stavbu ďalších exkluzívnych rezortov bránia len zahraničné mimovládne organizácie, ak vôbec niekto. Kostaričania nemajú radi desiatky autobusov, plných nezávislých cestovateľov, nemajú radi lacné ubytovanie ani život na vlastnú päsť. Ich víziou sú tiché, ukryté kluby s neobmedzenými možnosťami pre tých, ktorí platia tisíce dolárov za pár dní uprostred národnej rezervácie. Budujú luxusné penzióniky a svoju auru výnimočnosti, pričom spoznať Kostariku, to je alebo smiešne predražené podujatie, alebo precízne premyslená cesta s dobrými informáciami, kde možno žiť za čo najmenšie peniaze.

Práve z tohto dôvodu tentoraz cez krajinu len prejdeme do zaujímavejších destinácií a jej národné parky si necháme na inokedy. Strávime tu dve noci v hlavnom meste San José, aby sme nabrali sily na ďalšiu cestu na sever. Podarilo sa nám osloviť Írku Rachel z klubu Couch Surfing a tak tu máme nocľah zadarmo, čo je veľká úľava. Platiť v nejakej diere 25 dolárov len preto, že je to diera v Kostarike, nám príliš nevonia.

San José je nepríjemné, chaoticky vybudované mesto plné plotov so žiletkovým drôtom a vilových štvrtí-malých pevností. Všetko ostatné sú slumy alebo štvrte, ktoré sa onedlho zmenia na slumy. Stredná Amerika má bohužiaľ veľké problémy s fungovaním sociálnej rovnováhy, najmä medzi rôznymi ekonomickými vrstvami. Sú tu tak len bohatí – veľmi bohatí, a chudobní – naozaj veľmi, veľmi chudobní. Kostarika v tomto vyzerá ešte horšie, ako ostatné krajiny a výsledkom je to, že ľudia sa boja chodiť po uliciach, stred mesta sa zmenil na zapáchajúcu dieru a každý normálnejší obchodík má svojho pána v nepriestrelnej veste so samopalom značky UZI. V centre vidieť len žobrákov a povaľačov, ležiacich v kopách smetia, potkany, po zuby ozbrojených ochrankárov a čierne džípy bohatých. Rachel nás raz zoberie do baru na pár pív s jej známymi, ktorí sú alebo cudzinci, alebo deti miestnej strednej vrstvy. Je to celkom príjemný večer a medzi dvomi pivami sa snažím spočítať, koľko návštevníkov nosí pod pazuchou svoju malú poistku. Rachel nás zatiaľ zoznamuje so svojim švédskym kamošom, s ktorého sa samozrejme vykľuje Kostaričan: so štyrmi španielskymi slovami, ktoré zatiaľ ovláda, Rachel postupuje v chápaní toho, čo sa okolo nej vlastne deje, len pomerne malými krôčikmi. Írske dievča z britskej strany donegalského zálivu sem prišlo len nedávno len tak, zo srandy zmeniť na chvíľu robotu a vďaka jej neopakovateľnému severskému prízvuku môžeme na chvíľu pocítiť nostalgiu za starým dobrým Írskom.

14. novembra sa lúčime s Rachel aj s Kostarikou, pretože sme konečne chytili nejaký priamy autobus. O osem hodín neskôr už vystupujeme na hraniciach Nikaraguy. Otravovači tu majú akúsi besnotu a okolo dverí vytvorili nepriepustný kordón, pričom ak od nich na mieste nevymeníte peniaze za nevýhodný kurz, jednoducho vás nepustia z autobusu. Pardón, nie každého. Poriadne si stiahnem popruhy ruksaku, odrazím sa z posledného schodíka a druhou nohou vskočím do davu odporných rapavých ksichtov. Dvaja padajú na zem a keď sa ku mne niekto priblíži, zrazím ho lakťom. Mierim vždy na tvár: mačovia majú radi monokle a načo mám niekomu naštrbiť rebro, keď stačia dve podliate oká a všetci prašivci sa s kňučaním držia odo mňa na dva metre. Pokojne si vyberám z kufra autobusu naše ruksaky a keď vystupuje Justyna, vyvediem ju z rozostupujúceho sa davu takmer mlčky – ak nerátame jojkanie ležiaceho otravovača, ktorému som nevdojak šliapol na ruku.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Bogotá

bogota header

Cestou do KolumbiePo hornatom Ekvádore nás, zdá sa, nečaká nič odlišné. Stále úzke, kľukaté cesty na úpätiach strmých kopcov, na ktoré nepomáhajú cestovné tabletky ani prázdny žalúdok. Autobus 18. októbra 2007 do Bogoty, to je 26 hodín nevoľnosti; prudké dažde, krásne zelené ráno uprostred tropických záhrad, driemajúce kolumbijské dedinky. Na malej zastávke v horách dostávam prvú lekciu: vynikajúce vegetariánske jedlo v staničnej krčmičke a sexy predavačka, ktorá ma i napriek Justýne po mojom boku oslovuje zásadne »miláčik«. O pár dní trochu ochladnem, lebo toto oslovenie sa v Kolumbii používa celkom bežne a nie vždy musí znamenať začiatok vášnivého vzťahu.

V bogotskej štvrti CandelariaKolumbijský vidiek lemujú na cestách armádne posty: guľometné hniezda a mladučkí vojaci, ozbrojení až po svoje odstávajúce uši. Po viac ako storočí vojen a nestability sa súčasnej vláde darí pomaly zavádzať mier a poriadok. V mnohých iných krajinách Latinskej Ameriky potenciálne nepríjemnosti, v Kolumbii sú zbrane v rukách vládnej moci zárukou pokojného spánku obyvateľov, ktorí sa prednedávnom ešte báli cestovať hoci medzi dvomi susednými štátmi kvôli častým únosom a násilnostiam zo strany kokaínových partizánov.

Vojsko na uliciach BogotyPo nekonečne dlho čase, niekoľkých armádnych kontrolách (s rukami nad hlavou sa vychádza z autobusu a vojaci kontrolujú batožinu) a ďalších hodinách cesty sa ukazujú prvé bogotské slumy. Vyzerajú rovnako zle, ako tie v Riu: vonku opäť prší a chatrče zo zinkového plechu a kartónov takmer plávu v spenenej, neuveriteľne špinavej brečke. Prejsť cez mesto trvá ďalšiu hodinu, napokon však už sedíme v taxíku a pozorujeme ulice zblízka. Mnohé sú bez asfaltu a dopravného značenia, no bližšie k centru sa pomaly zlepšujú domy i cesty, vyrastajú prvé mrakodrapy, trúbia staré smradľavé kraksne, na chodníkoch sa hmýria davy ľudí. Bogota vyzerá divoko, to je fakt, ale páči sa mi.

CandelariaPrvú noc prespíme v akomsi hoteli v centre a potom sa sťahujeme k nášmu prvému kolumbijskému domácemu z Couch Surfing. Z cesty sme totálne rozbití, ale je stále len ráno a prechrápať celý deň v novom meste, to je ako zaspať na prvé rande. Nachádzame sa v najstaršej mestskej štvrti Candelaria: úzke ulice, staré, rozpadávajúce sa domy a na stenách žlté plagáty, vyzývajúce na návštevu v divadle na Dostojevského Idiota. Okrem prechádzky však musíme vybaviť termín na žiadosť o víza na americkej ambasáde a tento traumatický zážitok bude zlatým klincom celého dňa.

Bogotské mrakodrapyTu v Kolumbii treba pre vízum do USA najprv získať informácie a dostať termín, čo funguje cez špeciálne telefónne číslo so špeciálnou tarifou 16 USD za pätnásť minút. Kolumbijskí kamaráti nás už vopred varujú, že operátori z ambasády to vždy zahrajú tak, aby vám jeden pätnásťminútový telefón nestačil a museli ste zavolať druhý a ešte lepšie tretíkrát. Vyzerá to ako blbosť, napokon, sme v 21. storočí a bavíme sa tu o najvyspelejšej krajine sveta. Bohužiaľ, je to tak. Moja telefonistka rozpráva, akoby mala zubnú protézu z hrdzavého železa a IQ 65. Namiesto informácií, o ktoré ju žiadam, mi číta imigračné uznesenia.

CandelariaTeraz je na rade Justyna: keď ju napokon prepájajú k operátorovi, ukazuje sa, že je to chlap. Rozumiem, že je piatok večer v latinskej amerike, čo nenechá chladným ani reprezentanta konzulárneho oddelenia, ale jeho neumyté zuby a siedme poldeci whisky je cítiť príliš blízko i napriek digitálnej ústredni. Operátor je jednoducho ožratý; bojuje so štikútkou a komplikovanými slabikami svojej rodnej angličtiny. Zároveň Justynu dobrosrdečne presviedča, že Poľsko (Poland) je to isté ako Holandsko (Holland) a nijaké víza teda nepotrebuje. Napokon sľubuje, že to ide overiť a naspäť k slúchadlu sa už nevráti. Takto uplynulo ďalších šestnásť dolárov a Justyna stále nemá termín.

CandelariaZa iných okolností by nám to bolo smiešne, napokon, náš zážitok by bol prisilný aj pre nový film Michaela Moorea. Justyna sa napokon opäť spojuje s operátorkou: dostala tú moju, s IQ 65. Dvanásť minút ju posiela do čerta aj s memorandami o vízovej politike USA, ktorá zaručuje spravodlivý prístup všetkým občanom, a vďaka tomu získava termín v riadnom čase. S roztrasenými rukami vrazí telefón na slúchadlo: prvú časť máme za sebou

Bogotskí čističi topánokNa uliciach vládne upršaný večer a smradľavé, preplnené autobusy. Premávka v úzkych uličkách štvrte Candelaria práve dosiahla absolútny kolaps. Všetci od zlosti trúbia, okolo autobusov sa predierajú chodci s dáždnikmi a skupinky opitej mládeže otvárajú piatkový večer priamo uprostred celej mäteže, na križovatkách.Tesne predtým, ako z nás smog vyrazí aj posledné zbytky duševného zdravia, unikáme do puličnej pizzérie a vďaka sladkastej limonáde sa nám v dušiach pomaly rozlieva blaho. Preľudnené mestá ma napĺňajú hrôzou, no Bogota má aspoň vlastný, neopakovateľný štýl a spoza výkladu, s horúcou pizzou, vyzerá šialenstvo tam vonku úplne idylicky.

Na druhý deň sa sťahujeme k nášmu novému kamarátovi z Couch Surfing, ďalej od centra, k štvrtiam strednej vrstvy a stráženým činžiakom. Miguel a Pablo sú mladí súrodenci z neďalekého mesta; ich rodičia si môžu dovoliť platiť im byt aj univerzitu. Študujú biológiu, cestujú do Štátov a Európy, vedú usporiadaný život; škaredé slová používajú len sporadicky a ich priateľky odídu každý večer pred desiatou, keďže o sobáši a hriechoch s tým spojenými nemôže byť zatiaľ ani reč.

V kopcoch nad BogotouVďaka nim sa pre nás stáva Bogota ešte príjemnejšia. Spoznať nejaké mesto za pomocou domácich, to je nenahraditeľný uhol pohľadu zasvätených (a zainteresovaných): malé pikantné vecičky, polarizované názory na politiku, každodennosť života, ktorá inak ostáva turistom nedostupná. Dozvedám sa, koho voliť a v ktorých pajzľoch občas skopú zákazníkov, prečo je „in“ jazdiť v malých špinavých mikrobusoch a nie v oficiálnom MHD. Cez deň brúsime ulice, ktoré večer spoznávame v rozhovoroch, ešte stále ma triafa šľak zo štvorcových blokov a ulíc, ktoré namiesto názvov nesú čísla. Nie je to šialené, rozdeliť bytosť na pravouhlé časti podľa čísel? Na americkom kontinente sú na to evidentne zvyknutí.

Miguel a LauraAko vždy na poriadnom novom mieste, nachádzame tu i vegetariánsku reštauráciu a teraz sa tu už naozaj cítime takmer ako doma. Bogota leží na 2.650 m.n.m., väčšinou je príjemne chladno a dážď to nikdy nemá ďaleko. 24. októbra 2007 prechádzame druhou iniciačnou fázou kvôli štrnástim hodinám pobytu na letisku v Spojených štátoch: vystupujeme pri obrovskom komplexe ambasády, stráženej desiatkami vojakov. Po kontrolách sa dostávame za trojmetrový plot do vestibulu, väčšieho ako bratislavská hlavná stanica. Nervózni Kolumbijčania tu strnulo posedávajú a zúfalo sa snažia zachytiť moment, keď americká hlásateľka vykokce ich meno s nezrozumiteľnou intonáciou. Je dosť ponižujúce, že úradníci tu nemôžu najať človeka so slušnou španielčinou a som naozaj zvedavý, čo by povedala washingtonská administratíva na všetko čo sme zažili na ambasáde v krajine ich strategických regionálnych partnerov.

Napokon však dostávame víza s prekvapujúcou rýchlosťou. Úradníkovi sa viditeľne uľavilo z našej plynulej angličtiny a za tri minúty sme hotoví. Podobné šťastie však nemajú ostatní Kolumbijčania: ďalších štyroch ľudí, ktorí nasledujú za mnou, konzul odmietne a ležérnym pohybom ich stodolárové žiadosti roztrhá priamo pred ich očami.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Bogotá
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Lima a odchod z Peru

V Lime sme strávili jeden zbytočný deň a noc v hosteli, akému sa vždy snažíme vyhýbať. Plný mladých Európanov a Američanov, pre ktorých cestovať znamená zabávať sa. Na stene vestibulu stojí týždenný plán aktivít pre unudených. Na konci každého dňa je žúr v inom pajzli. Pripojte sa a váš voľný čas sa stane záležitosťou expertov.

V Lime sme nenašli nič zaujímavé, len bezhlavú miešaninu architektúrV tomto obrovskom meste som nenašiel jedinú ulicu ani budovu, ktorá by stála za zmienku. Domy sú nalepené jeden na druhý bez ohľadu na vek a vzhľad, ulice sa stretávajú v pravých uhloch a navzájom sa na nerozoznanie podobajú. Je tu chladno a pobrežie ovládla niekoľkomesačná vrstva hmly, miešajúca sa so smogom. 5. septembra nasadáme na ďalší diaľkový autobus a opúšťame peruánske hlavné mesto, smer Ekvádor. Spoločnosť opäť zabudla na vegetariánske jedlo, hoci stewardka mi pred odchodom pokojne klamala do tváre, že všetko dôkladne skontrolovala a netreba sa obávať.

Zdá sa, že sme obaja vytriezveli; ja od hladu a stewardka od strachu o prácu, keď som ju požiadal o jej meno kvôli sťažnosti. Dvanásť hodín po odchode z Limy tak autobus zastavuje na nočnej diaľnici pri akejsi rodinnej reštaurácii a všetkých šesťdesiat pasažierov musí počkať, kým pripravia vegetariánsku večeru pre dve osoby. Cítim sa ako hlupák, ale na druhej strane, zaplatiť plnú sumu za lístok a pritom počas tridsaťhodinovej jazdy hladný pozorovať ostatných pri jedle, to nie je nič príjemné.

Peruánsko-ekvádorská hranicaNa druhý deň na obed pristávame na hraniciach pri pobreží, tentoraz tropickom. V zadúšajúcej horúčave prechádzame na druhú stranu a naša krátka peruánska epizóda tak dostáva výstupnú pečiatku. Peru bola príjemná krajina. Ľudia i infraštruktúra sú dobre pripravení na každý turistický autobus, ktorý tu zastaví. Bola to očakávaná zmena po Bolívii, kde sa žije a cestuje neporovnateľne zložitejšie. Na druhej strane, trošku mi tu chýbala autenticita a neskazení ľudia, ktorí v nás vidia čosi viac, ako len chodiace peňaženky. Je to však krásne a priateľské miesto na objavovanie a hoci sme tu videli tak málo, ťažko sa to bude zabúdať.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Severné Peru

Cesta na sever

Cesta z Cuzco do Limy 3. septembra 2007 sa nesie v znamení niekoľkých idiotských amerických filmov a jedného skutočného skvostu. Je to polhodinový dokument, ktorý sčasti oslavuje nové kolesá autobusov našej prepravnej spoločnosti, a sčasti presvedčivo argumentuje, že akási peruánska konská rasa je najlepšia na svete. Fígeľ spočíva v tom, že peruánsky kôň najprv vyhadzuje pravú zadnú nohu a potom ľavú prednú (alebo ľavú zadnú a pravú prednú?…) – v každom prípade, výsledok je, že jazdec sa pritom cíti ako v bavlnke a nebolí ho zadok. Neviem; mne osobne sa zdalo, že všetci jazdci vo filme nadskakovali ako šašovia, ale keďže stewardky ho zabudli vypnúť, počas troch hodín bežal neustále dokola a na konci som bol ochotný uveriť každému detailu, na ktorý nás upozorňoval. Teraz si už opäť nie som až taký istý.

Na druhý deň ráno sa už zobúdzame na brehu rozbúreného Pacifiku. Pripojili sme sa na slávnu panamerickú cestu, ktorá začína na Aljaške a končí v Ohňovej zemi v meste Ushuaia – viac ako 20.000 km južne na druhom konci kontinentu. Panamerická cesta sa tiahne zhora dole cez obe Ameriky a jediné miesto, kde je beznádejne neprejazdná, sa nachádza na panamsko-kolumbijských hraniciach, v provincii Darién. Toto územie patrí medzi najnebezpečnejšie na svete kvôli kombinácii partizánov, drogových gangov a obyčajných kriminálnikov – pričom tieto funkcie možno medzi nimi ľahko zamieňať. Darién je ešte známy maláriou, obrovským krvilačným hmyzom a nepreniknuteľnou džungľou. Nie je to skrátka miesto, cez ktoré by ste chceli cestovať so svojou novou škodovkou.

V tomto momente však našu myseľ vypĺňajú úplne iné predstavy. Nie je to pacifik ani panamerická cesta. Práve prechádzame okolím mesta Pisco. Pred niekoľkými týždňami, 15. augusta 2007, tu ničivé zemetrasenie zabilo viac ako 500 ľudí, desiatky tisícov bolo zranených alebo ostalo bez prístrešku. Vonku je chladno, mrholí a prevaľuje sa tu hustá, nepríjemná hmla. Autobus si razí cestu cez zdemolované dediny a predmestia; štruktúry urbánnych organizmov sa zmenili na bloky ruín a sute. Steny škôl a kostolov, ktoré sa rozsypali do hnedých hlinených kopcov, teraz odhaľujú vnútornosti inštitúcie svojho predurčenia.

Náboženstvo a štát; dva systémy zachovania skupinovej identity, pravidlá a hodnoty, ktorým odovzdávame svoju slobodu a ako protihodnotu očakávame ochranu a naplnenie nášho života i v najťažších situáciách. Oba tu zlyhali. Šialená nadprirodzená bytosť, ku ktorej sa verní občania mesta Pisco tak vrúcne modlili, ich vzápätí zabila v celých desiatkach, a to priamo v kostole, počas večernej omše. Leviatan, vláda, tvorená ich hlasmi a úsilím, zanechala po zemetrasení všetkých tých, čo prežili, svojmu osudu. V prvých dňoch po katastrofe sa rozviazali i posledné krehké tkanivá spoločenskej integrity a ozbrojené gangy rabovali a zabíjali ľudí, uväznených vo svojich príbytkoch a autách.

Okolie mesta PiscoDnes sa tu naďalej šíri násilie, beznádej a choroby. Hneď za oknami nášho klimatizovaného autobusu sa ježia strechy stoviek stanov. Ľudia takto žijú už celé týždne hneď pri ruinách svojich domov, pri mŕtvolách svojich blízkych, ešte stále pochovaných pod zrútenými stenami a kusmi nábytku. V peruánskej televízii ich vidíme bezmocne vzlykať alebo nezúčastnene opisovať tých, ktorých stratili počas oných nekonečných dvoch minút zemetrasenia. Potom však prichádza reklamný blok alebo hlas politika, sťažujúci sa na nedostatok finančných prostriedkov a nezáujem vyspelých krajín o poskytnutie pomoci. Na YouTube sa stal hitom mesiaca krátky videošot, zachytávajúci gigantické svetelné záblesky, spôsobené uvoľnenou energiou zo zemetrasenia. Radosť pozerať.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Severné Peru

Cestovanie v Patagónii

Cesta do Patagónie - Argentína

V dvojposchodovom autobuse sedíme hore v prvých dvoch sedadlách, rovno pred veľkou okennou tabuľou a panorámou krajiny, ktorá sa pred nami prevíja.

Patagónia, iná Argentína

Argentínske autobusy sú absolútne najlepšie a najkomfortnejšie na svete.Naše cestovanie z Buenos Aires smer južná Patagónia má vlastné špecifiká. Prvé, čo vidíme, keď ráno otvoríme oči, je šedý pás cesty, ubiehajúci pred nami, dokonale rovný a nekonečný. Všade naokolo je rovina, predelená cestou na dve identické polovice. Svet je kompaktná, súmerná geometrická plocha, v ktorej existujú tri farby. Cesta je sivá, nebo modré. Všetko ostatné je hnedé, rovina ohraničujúca horizont bez akejkoľvek vyššej vegetácie, s trávou a lišajníkmi spálenými mrazom a s občasnými stádami zablatených oviec. Celkom iná Argentína, akú sme poznali z vodopádov Iguazu alebo Buenos Aires.

Takáto je Patagónia, viac ako tritisíckilometrový pás kontinentu Južná Amerika, predeleného Andami a ľadovcami. Patagónia má brehy na oboch oceánoch a je to oblasť, patriaca medzi najmenej obývané na svete. Keď prejdete na jej koniec, uvidíte ten úpadok sveta na vlastné oči: pás hôr, miznúci vo vodách oceánu, aby pokračoval ešte na jeho dne, zem, meniaca sa na čoraz menšie a vzdialenejšie súostrovia, zužujúca sa škála farieb a podnetov, dominancia vody a ľadu, zima, ticho.

 Cesta do Patagónie: 2,5 dňa, takmer 3000 kilometrov luxusným argentínskym autobusom so stewardkami, bingom a šampanskýmToto všetko môžete tušiť, už keď sedíte v poschodovom diaľkovom autobuse a prechádzate prvými stovkami kilometrov ľadovej polopúšte. Patagónia má ešte aj iné špecifiká. Hoci takmer bez ľudí, je rovnakou súčasťou politických a ekonomických siločiar, ako ktorékoľvek iné územie. Rozdelili si ju Čile a Argentína, avšak jej argentínska časť už na mnohých miestach prešla do rúk iných suverénov, s vlastnými politickými a ekonomickými záujmami, s vlastnou a neraz lepšou diplomaciou, než je tá argentínska. Bohužiaľ, majú úplne inú predstavu o rozvoji, než akú majú oné izolované ľudské spoločenstvá, ohrozujúce zámery obchodných korporácií.

Veru; argentínska chudoba bola veľká, rovnako veľké sú i oči skorumpovaných politikov a štedrosť tých, ktorí dodnes vykupujú stovky kilometrov štvorcových tejto zeme za smiešne peniaze, na úkor obyvateľov a zmysluplnej vízie rozvoja regiónu. Medzi najväčších hráčov patrí Benetton, naftové spoločnosti a zopár desiatok iných veľkých svetových korporácií. Na východnom pobreží Patagónie sa pred pár rokmi našla nafta, čo zvýšilo ceny a záujem na celé široké okolie. Posledné dediny domorodcov, ale aj „obyčajných“ domácich sú vystavené riziku vysídlenia z miest, ktoré im oficiálne nepatria a ktoré vysokí úradníci vo veľkom predávajú za smiešne nízke ceny, pretože svoj podiel dostanú v bielej obálke po pracovnej dobe. Nemožno zabúdať, že Argentína je i napriek svojmu európskemu štýlu ešte stále oná nepolepšiteľná Južná Amerika.

Na brehu oceánu

Patagónske pobrežie v meste Comodoro Rivadavia, ArgentínaViac ako dva dni a dve noci teda prechádzame Patagóniou, jej pustatinami a osamelými mestami, väčšinou na brehu iskrivo modrého Atlantiku. Mnohé z nich majú anglické názvy, je tu totiž silné osídlenie Welšanov, rovnako Chorvátov a mnohých iných národov. V Meste Trelew dokonca stretávam cigánsku rodinku v krásnych farebných šatách. Ich vzhľad a oblečenie je vskutku vo veľkom kontraste s výzorom domácich gádžov.

Rio Gallegos, Patagónia, Argentína. Posledná zmena autobusov a naša 3000 km dlhá cesta do Patagónie sa chýli ku koncuNapokon prichádzame do Rio Gallegos, lokálnej, škaredej metropoly, kde meníme poslednýkrát spoje.  Naše cestovanie v Patagónii sa pomaly chýli ku koncu. Vonku je tesne pred svitaním, sychravé, studené počasie nám vlieza pod vetrovky. Mesto, tak ako všetky ostatné v južnej Patagónii, má sotva niekoľko desiatok rokov, vidieť na ňom ruku plánovačov a všetky ulice v ňom sú rozkopané. Je to nepríjemné, ploché miesto, akoby navrhnuté nejakým lacným počítačovým programom. Radi ho opúšťame, za sklom autobusu sa blíži brieždenie a snehová fujavica, ktorá onedlho milosrdne prikryje celé okolie.Pomaly zaspávam a na horizonte sa zatiaľ začína črtať zubatá línia Ánd, oblasť Patagónskeho južného ľadového poľa, ku ktorej smerujeme.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Cesta do Patagónie

Vodopády Iguazu: Argentína

zahlavie1.JPG

Ulice Puerto Iguazu, ArgentínaNeviem si pomôcť, ale Argentína mi je hneď sympatickejšia, ako Brazília. Ulice sú tu o niečo špinavšie, ale prívetivejšie a rozdiel v cenách za tie isté služby si uvedomíte takisto s úľavou.

Argentína: prví ľudia, prvé dojmy

Ubytujeme sa v pokojnom, priateľskom hosteli za autobusovou stanicou, všade okolo sú ihličnaté stromy, ktoré mi už tak dlho chýbali. Večer po prvýkrát za dlhý čas potrebujeme svetre, pretože je príliš chladno. 22. apríl, južná pologuľa: dobrá šanca zažiť „októbrovú“ jeseň.

Naši priatelia na cestách v Argentíne: belgická cestovateľská rodinkaV meste nachádzame skvelé jedlo, množstvo internetových kaviarní a obchodov so suvenírmi, v ktorých sa trblietajú stovky nádherných, vybrúsených drahých kameňov. V našom hosteli pre zmenu stretávame príjemných cestovateľov, najmä šialenú belgickú rodinu, cestujúcu tak ako my, okolo sveta. Belgičan Eddie a jeho žena Xenia, ktorá má poľské korene a po poľsky aj vskutku plynuje komunikuje, sa jedného dňa rozhodli pre cestovanie, oznámili to svojim dvom deťom (8) a (11) a vyrazili do Afriky. Dnes je to už osem mesiacov, zažili úžasné veci a za tri mesiace sa vracajú domov, po okružnej ceste Južnou Amerikou.

Neviem si predstaviť, aký presne vplyv na tieto deti musí mať ich cestovanie, môžem však povedať, že sú to dve úžasné, inteligentné a otvorené bytosti, plynule rozprávajúce niekoľkými jazykmi, ktoré sa na ceste naučili, s takou rozhľadenosťou a skúsenosťami, že im môže závidieť hociktorý dospelý človek. Ak prídu po nás aj takíto ľudia, ktorí z globalizácie a slobody pohybu využívajú to najlepšie, čo im môže ponúknuť, potom vidím šance pre náš svet oveľa nádejnešie.

Vodopády Iguazu a Argentína

Brazílsko-argentínsky región Iguazu, to sú tisíce vodopádov a úchvatné scenérie

Na tretí deň po príchode si pozrieme tú časť vodopádov Iguazu, ktoré ponúka Argentína. Je oveľa väčšia, ako brazílska a nie sú tu klimatizované autobusy, len malý vláčik a džungľa všade naokolo. Nachádzame tu desiatky vodopádov, väčších i menších, všetko je neuveriteľne zelené a zo všetkých strán na nás útočia mračná motýľov rôznych veľkostí aj farieb. Argentína má, i napriek turistickému ruchu, ešte stále množstvo divej zveri a vtákov, dokonca i »coatí« sú o niečo hanblivejšie, ako na brazílskej strane.

Tzv. Diabolské hrdlo, obrovská mätež vodopádov Iguazu Všetky chodníky v parku Iguazu sa pomaly spájajú a smerujú hore, k »Diablovmu hrdlu«, ktoré je hlavným bodom riečneho prelomu. Je to úplný vrchol vodopádu, čosi ako posledné momenty Sodomy a Gomory, ako mýtický koniec sveta, upravený na turistické účely. Obrovská, široká rieka uprostred džungle sa zbieha do polkruhovitého útesu, z ktorého celá mohutná riava zrazu mizne v hĺbke. Naokolo rachocú pekelné brány. Všade je hmla z vodnej pary. Zlovestné kŕdle vtákov zvestujú náš skorý koniec.  Argentína si tiež ukrojila svoj turistický krajec z vodopádov Iguazu. Tučnučký pánko každému ponúka nezabudnuteľnú fotku, kvôli davu turistov urobenú z rebríka.

Areál Iguazu ponúka ešte množstvo menších atrakcií. Zapamätal som si len dve: »Aquatic aventura«, vodné dobrodružstvo, čiže „nezabudnuteľná jazda motorovým člnom po rieke.“ »Gran aventura«, veľké dobrodružstvo, ešte nezabudnuteľnejšia „jazda motorovým člnom veľmi blízko vodopádov“: tu sa celkom zamočíte a ak si pritom náhodou od strachu cvrknete, nikto to ani len nezbadá.

Pri vodopádoch Iguazu na brazílsko-argentínskych hraniciach nájdete milióny motýľovAni jedno z týchto dobrodružstiev sme na vlastnej koži nezažili, ale pri čakaní na spiatočný autobus začala aspoň poriadna búrka, začiatok chladného jesenného počasia, ktoré potrvá až do nášho odchodu. Dni, strávené v Puerto Iguazu,  to je nezabudnuteľná Argentína a pre nás čarovný čas: melancholická spomienka na jesennú Európu, pokojné daždivé ulice provincionálneho mestečka a tiché internetové kaviarne, v ktorých dorábame túto stránku. Večer chutné domáce cestoviny v miestnej reštaurácii a ping-pong s malým belgickým svetobežníkom Jonathanom. Zoznamujeme sa tu po prvýkrát s príjemným argentínskym životným štýlom, s ich pokojným nadhľadom, večerami tesne pred polnocou a s neustálym pochlipkávaním Yerba mate cez kovové slamky, akoby išlo o nenahraditeľnú životodarnú tekutinu.

Argentínske šálky na čaj Yerba Mate. Sŕkanie čaju je pre Argentínčanov otázka prežitia.26. apríla napokon nastupujeme do pestrofarebného autobusu s cieľom Buenos Aires. Autobusy v Argentíne sú ešte priestrannejšie a pohodlnejšie, ako všetky doteraz, v servise je zahrnuté vegetariánske jedlo a všetky nápoje. Niekedy mám naozaj pocit, že som na dovolenke.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Vodopády Iguazu