Salta

mesto Salta, severná argentína

Salta, Andy, severná ArgentínaSalta je severoargentínske mesto, vzdialené od bolívijských hraníc sotva niekoľko sto kilometrov. Vzhľadom k rovníku leží na úrovni večne horúceho Rio de Janeiro a dážď je tu veľmi výnimočný, hoci jej nadmorská výška 1 200 m. jej dovoľuje zachovávať si príjemné, mierne podnebie. Centrum má krásne koloniálne námestie a niekoľko okolitých štvrtí určite stojí za poriadne prechádzky. Je to úžasné miesto, či už ostanete sedieť v parku, alebo sa vyberiete do jeho okolia.

Iná Argentína

Folklór a nočný život v meste Salta, severná ArgentínaSalta má v sebe čosi, čo jej môžu závidieť mnohé európske mestá. Nie je výnimočne pekná ani čistá; napokon, nezabudnite – toto je Južná Amerika! Nenájdete tu veľké atrakcie, argentínske pivo nestojí za reč a trmácať sa sem z nejakého Buenos Aires znamená 24 hodín cesty autobusom. Napriek tomu, takmer každý cestovateľ, ktorého sem zavialo, napokon trávi v Salte viac času, ako plánoval. Je to celé v onom pomalom, lenivom živote na uliciach, v nekonečne teplom podnebí bez veľkej zimy či horúčav. Takýto život žijú výnimočne zrelaxovaní obyvatelia, príliš priateľskí a zvedaví, aby ste si navzájom nepadli do oka.

Andy a Salta

Západ slnka v Salta, severná ArgentínaSalta je zvláštna i vďaka kultúrnym a zemepisným hraniciam, ktoré tu splývajú. Na jednej strane, tradícia európskych imigrantov. Presakuje Argentínu, jej obyvateľoch do špiku kosti. Cítite to v ich správaní, vidieť to vo viniciach, na rovinách, mestách celej krajiny. Na strane druhej, Andy. Obrovský kultúrny vplyv domorodých národov. Náhorná planina od Argentíny až po Kolumbiu, pestrofarebné tkaniny, ale aj koka a šialená bieda.

V uliciach severoargentínskeho mesta SaltaV Salte nájdete oba vplyvy: čosi, čo Južná Amerika veľmi nepozná, pretože vždy dominuje jedna alebo druhá téma. Obyvatelia Salty patria akože do tej prvej, ale už v blízkych slumoch a bazároch vidieť ohoretých, mlčanlivých Indiánov, ktorých jediný pohľad stačí aby ste si uvedomili, aká závratná kultúrna priepasť medzi nami stojí. Sú ufúľaní, s uzlíkmi na chrbtoch šomrú v jazyku quechua, len keď bieli nie sú nablízku. Stačí, aby ste prešli pár desiatok kilometrov na sever do ich sveta a celkom zabudnete, že Salta je stále žoviálna a ukričaná Argentína. Salta je však ich prítomnosťou o to zaujímavejšia. Jedno z najjužnejších miest, kde môžete nájsť (a kúpiť) oné úžasné farebné vzory, mýty a predstavy horských plemien votkané do látok, ich hudobné nástroje a artefakty. V Salte zažijete Andy, netreba pritom znášať útrapy cestovania cez krajiny ako Bolívia či Ekvádor. Stačí päť minút, a z indiánskeho trhoviska prejdete na koloniálne námestie, ku zaslúženej káve s umelohmotným koláčikom.

Empanáda v centre diania

Okolie mesta Salta, argentínske Andy

Salta sa profiluje ako vážna turistická destinácia, ale až sem sa väčšinou dostanú len nezávislí cestovatelia, presnejšie, backpackeri. Salta mala lákať turistickým vláčikom, ktorý sa štverá cez Andy a desiatky krkolomných priepastí, ale trate momentálne zarastajú trávou a nezáujmom. Hneď pri centre je mestská lanovka na neďaleký pahorok, hoci výhľad na nudné argentínske predmestia nie je príliš lákavý. Vďaka tomuto ju moloch masovej turistiky ešte neznásilnil a v meste možno vskutku prežiť úžasné, pokojné dni bez nadháňačov, oddychovať a…jesť.

Pec na empanády, Argentína, SaltaJesť sa tu dá lepšie a lacnejšie, ako kdekoľvek inde v Argentíne. Ak vás znudili stejky, polozamrznutá pizza z mikrovlnky a rozvarené špagety, Salta vám ponúka svoj najúžasnejší vynález: empanády. „Salteñas“ sú absolútne najlepšia odroda slaných pirohov zvaných empanadas, ktoré sú v Argentíne a Čile pre vegetariánov často jediným východiskom z núdze. V Salte vám ich prinesú horúce, priamo z pece na empanády. Pec na empanady by sa výborne hodila i na pečenie pizze. Keď sa raz pýtam pekára, prečo v peci nepečie pizzu, len pohŕdavo krúti hlavou: pizzu? Nemáme čas. Empanadas sú dôležitejšie!

Odkazy:

Happy2travel okolo sveta » Severná Argentína

Fotogaléria » Argentína » Salta

Pokojné dni mesta Salta

Salta, severná Argentína

Napokon sme z automobilového výletu naspäť v Salte. Užívame si miestne vynikajúce pirohy zvané empanadas, ktoré tu pečú priamo v murovaných peciach. Salta je vyhláseným regiónom na výrobu empanád, obľúbených v celej južnej časti kontinentu. Pec na empanady by sa výborne hodila i na pečenie pizze; tá je v Argentíne väčšinou dosť nechutná a žiaľbohu, býva okrem špagiet pre nás jediným vegetariánskym východiskom. Keď sa pýtam pekára, prečo v peci nepečie pizzu, len pohŕdavo krúti hlavou: pizzu? Nemáme čas. Empanady sú dôležitejšie!

Justa a AśkaV Salte trávime posledné príjemné dni v Argentíne. Nikam sa neponáhľame, na čílsku stranu Ánd, kam smerujeme, jazdí zopár autobusov týždenne. Łukaszova Aśka má problémy so žalúdkom, v miestnej nemocnici prechádza niekoľkými testami, pretože oblasť, do ktorej sa v najbližšom čase vydáme, je tým posledným miestom, kde by ste chceli mať akékoľvek zdravotné problémy: andské krajiny od Bolívie až po Kolumbiu, chudobné a nestabilné. Testy prechádzajú v poriadku, Aśka s Łukaszom sa dušujú, že miestna klinika vyzerá oveľa lepšie než čokoľvek, čo poznajú z domu. Len pre porovnanie, poľské nemocnice vyzerajú ešte o čosi horšie, ako tie naše pred Fickovou antireformou.

Stretávame sa s niekoľkými členmi cestovateľskej siete Hospitality club a Couch Surfing. Pri večeri a pive si vymieňame naše zážitky a zoznamujeme sa so zaujímavými ľuďmi. Istý Švéd, ktorého meno si už nepamätám, nám rozpráva o svojom pobyte na Kube. Bol tam presne v tom istom období, ako my, niekoľko dní spával ilegálne v súkromnom dome, vypočúvala ho polícia a jeho domáci ho napokon okradli o 250 €uro.

StefIný člen, Holanďan Stef, býva momentálne v Salte a je tým najfanatickejším poskytovateľom ubytovania, akého som stretol. Jeho rekord je 12 cestovateľov naraz, obývajúcich jeho malý byt v Amsterdame. Stef má však ešte šokujúcejšie schopnosti. Po pol hodine na mňa vysype plynulú…slovenčinu!

Stefov život, to je premiestňovanie z krajiny do krajiny, z kontinentu na kontinent. Ku koncu deväťdesiatych rokov býval niekoľko mesiacov aj na Slovensku, v Košiciach. To je už ale história. Teraz má za sebou Austráliu a mnohé iné krajiny, ako sám hovorí, v Salte tiež nevydrží príliš dlho.

S miestnymi členmi sa bavíme o ich živote a politike. Pre nás, Európanov, je zaujímavé dozvedieť sa viac o vzťahoch na juhoamerickom kontinente. Sme deti celej našej krvavej histórie, dobýjania sveta a stability, založenej na skúsenosti zo svetových vojen. Je to zvláštne, že v inej časti sveta akoby tento typ historickej pamäte neexistoval: takmer všetky krajiny tu udržiavajú so susedmi nepriateľské vzťahy, diplomacia akoby nefungovala, alebo slúžila na zvyšovanie napätia. Absurdná vojna maličkého Paraguaju proti obrovskej Brazílii, Argentíne a Uruguaju, ktorá v krajine vyhladila 90% dospelej mužskej populácie. Vojna medzi Bolíviou a Paraguajom, riadená dvomi znepriatelenými naftovými spoločnosťami, krátka vojna medzi Argentínou a Čile, ktorá sa začala sporom o niekoľko zabudnutých ostrovčekov v Ohňovej zemi.

Hovoríme o našich, európskych animozitách a medzisusedských vtipoch. Pýtam sa jedného Argentínca, aké vtipy majú oni o Čilanoch, ich tradičných rivaloch. Nechápe. Vtipy? My si o nich nerobíme vtipy. My ich len nenávidíme.

Napokon odchádzame i zo Salty. Vyzerá to jednoducho, ale jednoduché to vôbec nebolo. Horské sedlo medzi Čile a Argentínou leží vo výške 4.600 m.n.m. a často je kvôli snehu a poľadovici nezjazdné.

Úpätie Andskej náhornej planinyPresvedčíme sa o tom na vlastnej koži, keď 28. júna sadáme všetci do autobusu, absolvujeme päťhodinovú jazdu na vrchol andského masívu, prechádzame kombinovanými symptómami cestovnej choroby z nekonečných serpentín a choroby z nadmorskej výšky…všetko len preto, aby nás po obede v akomsi pohostinstve poinformovali, že hraničný priechod je kvôli poveternostným podmienkam uzavretý a vraciame sa do Salty.

Zabili sme celý deň, takmer každému je zle od žalúdka, a to nás ešte čaká ďalších päť hodín späť, s vyhliadkami, že zajtra sa celá situácia zopakuje.

Soľná púšť, ArgentínaA naozaj: na druhý deň opäť všetci sadáme do autobusu na tie isté miesta, prechádzame andskými kľukatými cestami a soľnou planinou, v pohostinstve mikroskopický obed a sadáme do autobusu. Tentoraz sa už ale našťastie nevraciame, aj samotní šoféri sú si vedomí toho, že dnes by s podobnýmn oznamom asi so zdravou kožou nevyviazli.

Samozrejme, nebola to ich vina. V predošlý deň, niekedy počas našej cesty, v onom horskom sedle kvôli poľadovici havarovalo niekoľko kamiónov. Len niekoľko dní pred našou cestou na tom istom mieste uviazol podobný autobus, plný ľudí. Pomoc prišla takmer neskoro; záchranári našli vnútri 55 ťažko podchladených cestujúcich v štádiu, keď životné funkcie väčšiny z nich boli tesne pred kolapsom.

San Pedro de Atacama, ČileNa druhýkrát teda šťastne prechádzame horské sedlo aj argentínske hranice. Na najvyššom bode je vskutku čosi vyše metra snehu, na takejto nadmorskej výške však cestná údržba takmer neexistuje. Prechádzame okolo ďalších dvoch skrížených kamiónov, našťastie, na krajnici. Napokon schádzame na druhú stranu pohoria. Dievča, sediace pred nami, má vážnejšie symptómy choroby z nadmorskej výšky, v istom momente omdlie a šofér ju kriesi akousi smradľavou tekutinou.

Schádzame dole, pomaly mizne sneh a končí sa i naše dlhé putovanie po nádhernej, neuveriteľne rôznorodej a stále celkom neobjavenej krajine Argentína. Prešli sme ju skrz-naskrz a našli sme v nej smrteľne krásnu prírodu, tie najkrajšie mestá na kontinente a priateľských, pohodových ľudí, z ktorých by sme mnoho ešte niekedy v živote radi stretli opäť. Hoci na konci som sa už napokon z Argentíny aj tešil, hneď ďalšie navštívené krajiny nám rýchlo pripomenú, aký vysoký štandard mala táto krajina, a aké ťažké je potom opäť si zvykať na každodenný život v zaostalých andských štátoch.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Salta a okolie

Región Salta a Jujuy

Okolie mesta Salta, Argentína

Každým kilometrom, ktorým sa vzďaľujeme od Patagónie mám pocit, že počasie a krajina sa menia smerom k subtropickému pásmu. Počas dvadsiatich hodín v autobuse s cieľom mesto Mendoza príliš neustupujeme od chladných hôr, ale tu, na nížine, vidieť čoraz viac zelených stromov. Namiesto stepnej pampy sú na oboch stranách cesty lány viníc.

Vskutku, blížime sa priamo do stredu najchýrnejšieho argentínskeho vínneho regiónu. Ešte pred desiatimi rokmi bolo argentínske víno považované za podradné, no dnes, s pomocou zahraničného kapitálu a technológií sa pomaly štverá na svetovú špičku. Víno už teraz v kvalite a chuti nezaostáva za čílskym (hoci Čilania vám budú tvrdiť čosi celkom iné), jediné, čo mu ešte chýba, je však marketing, reputácia, ktorá ho začne predávať.

Mesto Mendoza je vinicami celkom obkľúčené. Možno ich navštevovať v rámci turistického zájazdu, na bicykli, pešo. Najlepšie je však so zájazdom, lebo ak v každej „bodege“ ochutnáte trošku, naspäť sa vám bude šľapať ťažko.My sme nenavštívili ani vinice, ani takmer sedemtisícové štíty vyrážajúce dych, ktoré sa týčia priamo za panorámou mesta. Strávili sme tu niekoľko upršaných, studených dní, počas ktorých sme okrem nádchy nezažili nič zaujímavé. Na druhej strane, Mendoza je úplný raj pre vegetariánov: sú tu vegetariánske reštaurácie, fastfoody, supermarkety. Napokon sme tu našli aj vakcíny, nedostupné v ostatných častiach Argentíny a tak sme ukončili našu polročnú očkovaciu kúru. Teraz sme už zaočkovaní takmer proti všetkému a môžeme byť v tomto ohľade celkom pokojní, ak nerátam ďalšie tisíce chorôb, ktoré na nás všade číhajú.

Salta, severoargentínske mesto na úpätí Ánd14. júna konečne odchádzame z Mendozy ďalej na sever, do teplejších oblastí. To, že mierime do celkom iného prostredia, nám je jasné už v autobuse. Sme tu jediní turisti a takmer jediní belosi. Všade okolo nás sa to hemží územčistými indiánmi, ich bucľatými deťmi a pestrofarebnými pokrývkami. Kde-tu počuť španielčinu, no čoraz viac ľudí rozpráva jazykom quechua. Na dôvažok, na poslednej zastávke, keď na päť minút všetci vyjdeme z autobusu, mi niekto ukradne vetrovku. O chvíľu ju nachádzam dôkladne ukrytú pod sedadlom domorodej ženy v strednom veku, ktorá sedí predo mnou. Bola to ona? Pochybujem. Podozrievam skôr mladého („bieleho“!) stewarda, ktorý na zastávke upratoval prázdny autobus, no dôkaz na to nemám. Takto, bez istoty, ho nemôžem počastovať ani len ukážkovou modrinou pod ľavým okom.

Prichádzame do Salty, severoargentínskeho mesta, vzdialeného od bolívijských hraníc sotva niekoľko sto kilometrov. Salta leží vzhľadom k rovníku na úrovni večne horúceho Rio de Janeiro a dážď je tu veľmi výnimočný, hoci jej nadmorská výška 1.200 m. jej dovoľuje zachovávať si príjemné, mierne podnebie.

P6216863Opäť sa teda vraciame k Andám. Toto už však nie sú ľadové, strmé štíty Patagónie. Tu sa začínajú Andy, ako ich poznajú v stredozápadnej časti Južnej Ameriky: holé, oblé vulkanické kopce, porastené nanajvýš kríkmi a kaktusmi, ktoré pomaly, no neodvolateľne stúpajú k nadmorským výškam, o akých sa Európe ani nesníva. Už 100km na sever od Salty sa poľahky prehupnete autom cez sedlo, siahajúce 4.200 m.n.m. Veľká časť Bolívie vrátane jej hlavného mesta sa nachádza na náhorných planinách v nadmorskej výške 4.000 m. a viac, podobne severné Čile, Peru, časť Ekvádoru.

Andy vskutku určujú tvár celého kontinentu, determinujú geopolitické súradnice regiónu a ich obyvatelia už po stáročia so sebou nesú oné špecifické kultúrne rysy, ktoré ich odlišujú od nížinných národov džungle a stepi.

Napriek teplejšiemu počasiu, prechladnutie mi konečne naplno prepuklo a po slnečných uliciach Salty chodím naobliekaný ako múmia. V Salte nachádzame výborné jedlo a priateľských ľudí. Povedal by som, že je to jedno z najpríjemnejších miest, ktoré sme zatiaľ v Argentíne navštívili. Život tu plynie úplne inak, ako v chladnej, turistickej Patagónii, víno tečie prúdom a stredoškoláci v povinných bielych plášťoch vysedávajú v palmovom parčíku na hlavnom námestí.

P6227164Dva dni po našom príchode pricestovali aj naši poľskí kamaráti Łukasz a Aśka, ktorých sme na začiatku mája stretli v južnej Patagónii. Naša slovensko-poľská banda tak vyráža 21. júna 2007 prenajatým autom na prašné cesty severnej Argentíny. Počas štyroch dní navštevujeme miesta, kde niet turistov, kde niet takmer vôbec nijakých ľudí a cez ktoré vedie čosi, čo by ste nazvali cestou len s veľkým nadhľadom. Táto časť kontinentu je akási púšť: hnedý prach, kde-tu gigantické kaktusy a všade naokolo neskutočné, pestrofarebné vyprahnuté hory z hliny a minerálov. Prechádzame štrkovými cestami plnými dier a kameňov, plašíme stáda lám a oviec. Deti v indiánskych dedinkách uprostred púšte nás pozorujú ako mimozemšťanov, ak práve nežobrú cukríky a mince.

Hneď v prvý deň zaparkujeme auto na púštnej ceste a prechádzame niekoľko sto metrov k červeno-žltým kopcom. Mám plný nos, zapálené hrdlo a lomcuje mnou horúčka; vzduch je plný horúceho piesku a prachu a dusím sa čoraz viac. Naokolo mňa je však snová krajina Salvadora Dalího, farebné hory, pripomínajúce mestské štruktúry, pichliače kaktusov a slnečný svit, vzdušné víry dvíhajú piesok vysoko nad naše hlavy.

P6227128Zastávky na našej ceste nesú melodické názvy ako Cafayate, Humahuaca, Jujuy. Z púšte prechádzame na vrecholky Ánd, chladné a holé. Nadmorská výška 4.200 m. je dosť seriózna na to, aby vám bez aklimatizácie spôsobila dočasné zdravotné problémy: schádzame naspäť, s tlkotom srdca, búšiacim nám až kdesi v hlave od prudkej zmeny tlaku.

V predposledný deň ešte navštívime soľnú planinu Salinas Grandes; soľ sa tu ťaží priamo z povrchu, v podobe soľného piesku, pripomínajúceho sneh. Mestečko San Antonio de los Cobres, vzdialené odtiaľ dve hodiny po štrkovom páse, sa skladá z hnedých hlinených domov; pripomína mesto duchov, nebyť kŕdľa detí, ktoré sa nám snažia vrhnúť pod kolesá, v snahe získať mincu, či predať akési pletené výrobky. Provincia, v ktorej sa nachádzame, patrí k najchudobnejším v celej Argentíne.

A pritom cez mesto prechádzajú koľaje turistického vláčika, pomaly zanášané prachom. Dráhu sa možno podarí za rok-dva opraviť, mestu to však nepomôže. Kto by tu vystúpil? Turistov nezaujíma pár desiatok indiánskych domčekov a chátrajúca benzínová stanica. Ich peniaze ostanú vo vreckách turistických kancelárií a reštaurácií v Salte.

P6247485Napokon, posledným miestom na našej ceste je dedinka Iruya. Nedá sa sem dostať ľahko: vedie sem cesta najhoršia z najhorších, krížia ju potoky, plná serpentín a nebezpečných priepastí, cez horské priesmyky, vrstvy hmly a oblakov. Pri prenájme auta sme museli agentke sľúbiť, že sem sa nevyberieme…Iruya sa nachádza na strmom kamennom zráze, je tu vlhko a chlad, večné oblaky, okolité hory ju tienia pred slnkom takmer po celý deň. Komu to však prekáža? Kdesi v hĺbke, na dne priepasti, je ešte futbalové ihrisko plné školákov, hra je práve v plnom prúde.

Otáčame auto a opatrne sa vraciame naspäť, len na chvíľu sa zdvihne hmla a na druhej strane úzkeho kaňonu zazriem úzku, tajomnú cestu, strácajúcu sa v skalnom masíve. Touto by už neprešlo nijaké auto; kráča po nej však Indián, zahalený v hrubom ponče a širokom čiernom klobúku, jeho náklad nesú dve lamy. Cesta smeruje do ešte vyšších hôr, na miesta, ktoré už zrejme nikdy neuvidím, hoci by som rád.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Salta a okolie

Severná Patagónia – Argentína

Severná Patagónia, Argentína

Návrat do Argentíny

Po plavbe cez Pacifik a čílsku Patagóniu nás po niekoľkých týždňoch opäť víta Argentína. Severopatagónske mesto Bariloche je pre Argentínčanov jedným z najobľúbenejších miest na dovolenku. Prísť sem na niekoľko dní spolu s celou triedou po skončení strednej školy je absolútnou nevyhnutnosťou. Ja som sem svojich spolužiakov zo strednej školy nepriviedol, ale okrem Justyny sú s nami aspoň šampiónka v grcaní Claudia a jej kamoška Sybill.

Mesto Bariloche, severná Patagónia, sa štylizuje do roly argentínskeho Švajčiarska. Presvedčilo vás?Bariloche vďačí za svoju atraktivitu niekoľkým veciam. Leží na severnom konci Patagónie, v regióne zvanom Jazerná oblasť. A nie je to len tak. Na jednej jeho strane sa začínajú Andy a najlepšie argentínske lyžiarske strediská, na druhej oblasť jazier, riek a lesov, ktorá presahuje ďaleko na čílsku stranu. Samotné Bariloche leží na brehu jazera a jeho turistické srdce pulzuje životom. Vskutku, je to výborná základňa pre cestovanie, objavovanie tohto nádherného regiónu, hoci my sami sme si ho napokon príliš neužili.

Severopatagónske mesto Bariloche v Argentíne je vyhláseným lyžiarsky strediskom. Čakanie na sneh, začiatok júnaProblémom bolo najmä počasie: jedného rána vychádzame i s dievčatami za mesto do hôr, no vraciame sa naspäť priamo zo svahu, pretože hmla je taká hustá, že by sme neprišli nikam. Počas celého pobytu nás severná Patagónia prenasleduje hustým dažďom alebo snežením, chladným vetrom a medzi nimi vzácne chvíle slnečného svitu, v ktorom sa trblieta jazero a vzdialené hory. Mesto Bariloche je akousi karikatúrou alpského štýlu, keď v centre nájdete domy obložené drevom, švajčiarske a rakúske názvy reštaurácií a všade podávajú fondűe alebo štrúdle.

V Bariloche začínam hľadať vakcíny na ukončenie svojej očkovacej kúry. Nijaké som nenašiel, vďaka tomu som mal však možnosť nazrieť do tmavej, špinavej verejnej nemocnice a utvrdil som sa v presvedčení, že v krajine Argentína ochorieť veru nemienim.

Cestovanie cez severnú Patagóniu

Svitanie v severnej Patagónii. Vydávame sa s priateľmi na cestu prenajatým automJediný podarený výlet sme urobili 6. júna 2007. Prenajali sme si auto spolu so švajčiarskymi dievčatami a Austrálčanom Petrom, ktorý sa k nám pridal v hosteli. Vybrali sme sa na okružnú cestu okolo siedmych miestnych jazier, no po celý deň pršalo tak husto, že sme poriadne nezazreli ani jedno. Navečer, po 200 km môjho šoférovania, prichádzame do podhorského mestečka San Martin de los Andes.

To sme už ale všetci poriadne naštvaní: keď nám počasie kazí deň, my sami si vyrobíme večer! Najprv zohnať ubytovanie; luxusný dvojposchodový apartmán za cenu hostelovej izby by bol akurát. Nájdeme ho na konci mesta, turistov je málo a tak majiteľ len hodí rukou. Obsluha nám zapáli v kozube oheň a dostaneme zadarmo poukážky na ochutnávku jedál v miestnej reštaurácii. Druhý bod: jedlo. Nenechávame nič na náhodu a urobíme si ho sami. Svoju skromnú účasť nemôžem poprieť. Upečieme si ryžu a zemiaky, grilujem baklažán. Dievčatá krájajú obrovský zelený šalát, ešte dorábam špenátovú omáčku a môžeme otvoriť prvú fľašu vína.

Argentína, miesto stretnutí

Naša európsko - austrálska banda a horúce prípravy na večerný žúr. Severná Patagónia, ArgentínaV San Martin, po upršanom, znudenom dni, zažívame možno najkrajší večer od začiatku našej cesty. Ako vždy, tým najväčším pokladom cestovania sú ľudia, ktorých stretávame. Cítime sa spolu príjemne, pozorujeme dážď za oknom a túlavá mačka, ktorú sme vpustili dnu, pomaly zaspáva Justyne na kolenách.

Na druhý deň skoro ráno odvážam Sybillu a Claudiu na autobus, odchádzajú na čílsku stranu hôr. Pevne verím, že sa ešte stretneme. Ak nie Južná Amerika, možno Európa: bývajú v Zűrichu, rovnako, ako moja sestra Maťa. V krvi mám istotne presne toľko isto promile, koľko som mal pred dvomi hodinami, keď som išiel spať, a tak sa radšej rýchlo vraciam do postele.

Ráno sa vyčasilo; pred odchodom ešte navštívime reštauráciu, do ktorej sme dostali od nášho hotela poukážky na jedlo. Po zjedení tretieho taniera, celkom naspodku, nájdeme úbohého švába, zapečeného v chlebe. Keby som chcel byť ironický, povedal by som, že šťastie nás neopustilo ani dnes, pretože zhrozený personál nám za to odpustí i všetky nápoje a vychádzame bez zaplatenia jediného haliera. Justyna a Peter sa však pritom tvárili tak znechutene, že o irónii nemôže byť ani reči. Fakt neviem, čo majú niektorí ľudia stále proti tým nevinným, priateľským tvorom.

Jazerná oblasť, Patagónia, Argentína

Cestovanie jazernou oblasťou severnej Patagónie v ArgentíneVraciame sa zasneženou krajinou do Bariloche. Aj tá malá časť cesty, ktorá je vyasfaltovaná, je nedotknutá odhŕňačmi snehu. V istom momente nachádzame v ostrej zákrute havarovaný kamión. Cesta je tu pokrytá dokonalým ľadom: som si takmer istý, že keby som pri pohľade na prevrátenú vlečku nespomalil na takmer krokovú rýchlosť, zastavila by nás až skala o pár krokov ďalej. Áut tu jazdí málo, ale aj tak, mám pocit, že v zime sa tu cesty neudržujú jednoducho vôbec.

Prechádzame ďalšími jazerami, okolo nás sú štíty a hrubá vrstva vrstva snehu sa neustále strieda s takmer jesennou atmosférou, v závislosti od nadmorskej výšky. Naspäť, v Bariloche, sa už pomaly pripravujeme na odchod. Ešte predtým však stihnem zistiť, že na mojich teniskách s drahými technológiami a slávnou reputáciou praskla podrážka takmer po celej dĺžke.

Skoro ako doma

Okolie mestečka San Martin de los Andes. Severná Patagónia, ArgentínaNepríjemné, ak sa vám to stane v Patagónii a topánky ste kúpili na Slovensku, však? Ja ale nestrácam nádej; ich cena je dosť vysoká na to, aby ste mohli očakávať slušný prístup a snahu obchodníka problém vyriešiť. Je celkom bežné kdekoľvek na svete, že predajca vám poskytne akú-takú náhradu aj na diaľku, pretože ak sa pokazí čosi, za čoho spoľahlivosť ručí dobrý výrobca a v neposlednom rade i cena, je to chápané ako hanba, ako omyl, ktorý treba čo najskôr napraviť.

Napíšem teda list firme Trekland na Vajanskom nábreží, v ktorej som pred odchodom nechal zopár desiatok tisíc korún za výbavu, vysvetľujem situáciu. Fotografie zlomenej podošvy v prílohe. Odpoveď dostanem obratom: bohužiaľ, nemôžu mi pomôcť. Topánky si môžem dať opraviť sám, ale stratím záruku. Môžem ich takisto poslať na Slovensko, samozrejme na vlastné náklady, ale neručia mi za to, že reklamáciu budú akceptovať. Prečo? Je pravdepodobné, že závada vznikla mojim zavinením: nosením ťažkého ruksaku, mesprávnym používaním atď. atď.

Príroda severnej Patagónie. Jazerná oblasť, ArgentínaNeverím vlastným očiam: takto mi odpovie obchod, ktorý predáva profesionálnu outdoorovú výstroj a ktorý žije z reputácie tých najlepších a najspoľahlivejších značiek? Samozrejme, musím byť na vine ja: výrobcovia turistických topánok istotne nemohli rátať s tým, že niekto bude ich obuv nosiť s ruksakom! Odpovedám obchodu podobným tónom, dostávam ešte bezočivejší list.Nuž čo. Nedá sa nič robiť. Skúsim sa obrátiť priamo na výrobcu, firmu Garmont, a uvidíme. Až teraz som si spomenul na podobné zážitky niekoľkých mojich známych, ktorí si v Treklande za nemalé sumy nakúpili tovar a pri pokuse o reklamáciu skončili presne tak, ako ja: závada zavinená nesprávnym používaním.

Patagónia, posledné zbohom

Cestovanie severnou Patagóniou, Argentína10. júna 2007 napokon opúšťame San Carlos de Bariloche a s ním i celú Patagóniu. Za posledné takmer dva mesiace sme ju obišli takmer celú: precestovali sme tu okolo desaťtisíc kilometrov autobusmi, pešo i loďou. Patagónia, to je posledné slovo pri snoch o horách, ľadovcoch, pustatine bez ľudí. Patagónia je však zároveň hlboko postihnutá turistikou, ekonomickými záujmami mocných a globálnym otepľovaním. V budúcnosti sa všetko toto ešte istotne zhorší: ak môžete, stihnite ju čo najskôr. Nikdy na ňu nezabudnete.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Severná Patagónia

Ohňová Zem – Patagónia

zahlavie.JPG

Ohňová zem. Najjužnejšie a najvysunutejšie miesto kontinentu Južnej Ameriky, predsieň Antarktídy. Smerujeme sem cez celú Argentínu, vedení akýmsi kočovným inštinktom. Naozaj nie je najlepšia sezóna na cestovanie do Ohňovej zeme, nikdy sme však v skutočnosti ani spolu nediskutovali, či by sme sa sem vôbec mali vybrať. Bola to príliš prirodzená súčasť našich snov a zlomový bod celej cesty bez ohľadu na to, či je práve najlepšie ročné obdobie, alebo to najhoršie.

Magalhãesov prieplav – brána do Ohňovej Zeme

Trajekt do Ohňovej Zeme (Tierra del Fuego): Magallanov prieplav, Južná PatagóniaTak sme teda tu. Južná Patagónia, stojíme na palube trajektu, ktorý preráža vysoké vlny a dravý prúd Magallanovho prieplavu. Svieti nepríjemné, chladné slnko a ľadový vietor nás takmer zráža z nôh. Ktosi z ľudí, ktorých sme stretli po ceste, nám sľuboval stáda delfínov, dnes sú však jedinou známkou života tmavé škvrny morských rias na obzore a dva kamióny plné oviec, zaparkované na trajekte.

Pred päťsto rokmi tadiaľto prechádzal Magallan, prvý Európan, a jediné, čo videl na brehu, ku ktorému teraz smerujeme, bol dym z indiánskych ohnísk, stúpajúci k oblohe. Španiel v službách anglického kráľa tak krajinu nazval Tierra del Humo, Zem dymov, no Charles V neskôr vypovedal onú slávnu vetu, „Niet dymu bez ohňa“ a názov zmenil na Ohňovú zem.

Magallanov prieplav, Ohňová Zem, PatagóniaČo je najdôležitejšie, Magallan tým objavil nový morský priechod z Atlantického oceánu do Pacifiku, bezpečný kanál medzi stále viac sa rozdrobujúcou kontinentálnou doskou. Pevnina sa od tohto momentu mení na izolované sústavy ostrovov, oddelených od seba nespočetnými morskými a riečnymi ramenami.Termínom „Ohňová zem“ sa označuje najväčší a najvysunutejší ostrovný komplex, juhovýchodný chvost trčiaci smerom k Antarktíde. V skutočnosti tvoril kompaktnú súčasť kontinentu z veľkej časti prikrytú ľadovcom, no koniec doby ľadovej pred približne desaťtisíc rokmi znamenal zvýšenie morských hladín a zaliatie dnešnej Magallanovej úžiny vodou.

Zvláštne machovité kopčeky dnes ukrývajú posledné pamiatky na domorodcov Ohňovej ZemeKočovné kmene to stihli niekde uprostred, keď sa už ľadová bariéra, vypĺňajúca Úžinu, čiastočne uvoľnila a v krajine, otvárajúcej sa pred nimi, presvitali hnedé fľaky zeme, no predtým, ako more zalialo všetky nížiny a odrezalo ich od zbytku Patagónie. Dnes už v Ohňovej zemi niet stúpajúcich dymov. Kočovní Yamaní sú takmer dokonale mŕtvi vďaka európskym chorobám a genocíde. Ostali len spomienky, posledné fotografie a kusé správy etnológov. Všetko ostatné sú dohady a turistický marketing.

Cestovanie na koniec sveta

Naša cesta naprieč Patagóniou dosiahne vyvrcholenie v noci na 17. mája. Prichádzame do mesta Ushuaia. Rannú nehodu na hraniciach Argentíny a Čile nám pripomína už len štvorhodinové meškanie a strany cestovného pasu, plné pečiatok z oboch štátov, keď si nás colníci prehadzovali ako horúci zemiak.

V uliciach Ushuaia, mesta na konci sveta. Ohňová Zem, Patagónia, ArgentínaAutobus nás necháva na akejsi benzínovej pumpe blízko centra. Sú dve hodiny ráno, okolo nás pláva vlhká, chladná tma a svetlá neznámeho mesta, odrážajúce sa od vodnej hladiny kdesi v diaľke. V Ushuaia sme si pred pár dňami našli na cestovateľskom serveri Hospitality Club chalana, ktorý súhlasil s poskytnutím ubytovania. Taxík sa štverá po strmých uliciach, zastavuje pred dreveným poschodovým domčekom. Víta nás Raul, tridsiatnik, typický, územčistý Argentínčan. Pozýva nás dnu, okolo nôh mu pobehuje päť veľkých šantiacich psov.

Cestovanie ako cnosť: úskalia kultúrnej výmeny

Naša prvá noc v Ohňovej Zemi u hostiteľa Raula. Patagónia, ArgentínaNikdy som sa nepovažoval za pohodlného človeka. Mám mnoho vád; často sa správam ako neznášanlivý, netolerantný idiot, no dva roky svojej civilky som sa umýval v ľadovej vode Kvačianskej doliny; stravu a palivo nosil na chrbte a ráno sa budieval v izbe, v ktorej teplomer ukazoval -6 ºC. Všetko toto som považoval a naďalej považujem za normálne, ba čo viac, za krásne. Dnes v noci u Raula však mám naozaj dosť. Nespal som okolo päťdesiat hodín; šaty mám prepotené, je mi zima. Z času-na čas sa z nás pri prudšom pohybu vytrasie sklenená črepina z okien havarovaného autobusu, obaja sme totálne vyčerpaní a v hlave mi pulzuje tupá bolesť. Jediné, čo potrebujeme, je sprcha a spánok.

Raul nám ukazuje svoj dom, pri zmienke o kúpeľni len tak mimochodom spomenie, že je nefunkčná.V tom momente ho túžim chladne, precízne skopať aj s jeho piatimi psami. Kúpeľna je úplne rozmontovaná, je jasné, že takto vyzerala už keď sme si s Raúlom písali, a nespomenul o tom ani slovom. Umyjem si teda aspoň tvár v akomsi pokrútenom plechovom a neuveriteľne špinavom lavóri a líhame si spať.

Z našimi kamarátmi v Ohňovej Zemi. Patagónia, ArgentínaV miestnosti je pol centimetra prachu a jedna rozpadnutá pohovka, ktorá vyzerá ako psí brloh, no určená je pre ďalšieho cestovateľa z Hospitality Clubu. Napokon som sa nemýlil: pohovka bola naozaj psí brloh, a mladý Francúz Gill, ktorý s nami zdieľa osud Raúlových hosťov, ju anektoval späť do ríše ľudí na veľkú nevôľu majiteľa domu.Niežeby som mu ju závidel. Svoje karimatky si kladieme na stanový dielec, dnes v noci to bude na podlahe.

Úplne vážne rozmýšľam, či neísť spať von, pretože v dome je odporný smrad zo psej srsti, potu, špiny, neumývaných riadov. V podobných situáciách preferujem čerstvý vzduch a úprimnú, skutočnú hlinu, pretože aj keď je zima, aspoň mi ostáva pocit voľnosti.Napokon však ostávam vnútri, jeden zo psov sa mi zvalí na nohy a zaspí spánkom spravodlivých. Cítim k nemu takmer nehu, a zároveň ho trošku nenávidím, už len pre jeho pokojný spánok a smradľavý puch.

V hľadaní postele a teplej vody

Panoráma mesta Ushuaia a jeho morského zálivu. Ohňová Zem, argentínska PatagóniaNa druhý deň vstávame, Raúla niet. Odchádzame nalačno preč, bez rozlúčky a napriek Justyniným miernym protestom. Stihli sme sa ešte narýchlo zoznámiť s Gillom, ktorý mieni nasledovať náš osud, a s Raúlovým kamošom Diegom. Ráno je múdrejšie večera, za denného svetla vyzerá dom o čosi lepšie a Diegove historky sa príjemne počúvajú, ale ja sa práve bojím toho večera. Okrem toho, podpazušie mi bude o chvíľu smrdieť ešte horšie, ako Raúlove psy. Berieme si taxík a nachádzame akýsi hostel v centre.

V Ohňovej zemi asi fakt nemáme šťastie na ubytovanie. Hostel je tesný, zatuchnutý a s nepríjemnými špinavými kúpeľňami. Ono to vyzerá, že sa stále sťažujem, avšak cestovať niekoľko mesiacov, to je radikálna zmena vašich každodenných návykov a v prvom rade, zúženie životného priestoru, nádeje na súkromie, hygienických štandardov. Aspoň minimálna predstava príjemného ubytovania zahŕňa čisté, priestranné izby a toalety, v ktorých sa môžete bez obáv osprchovať.

Na nijaký iný komfort príliš veľké vyhliadky nemáte. Dvojposteľová izba je luxus, ktorý si pri ročnom cestovaní možno dovoliť len zriedkavo, či už ste zo Slovenska, alebo zo západnej Európy. Trošku priestoru, hygiena a aká-taká bezpečnosť, to sú tri veci, ktoré jasne oddeľujú dobré hostely od tých ostatných. Berúc do úvahy fakt, že ich majitelia žijú z nás, cestovateľov, mali by to dávno vedieť, no nie vždy je to tak.

Argentína na konci sveta

Prístav na konci sveta: mesto Ushuaia v Ohňovej Zemi, Patagónia, ArgentínaV každom prípade, konečne sme sa umyli a môžeme vyraziť do mesta. Ushuaia sa pýši heslami ako „najjužnejšie mesto na svete“ a „koniec sveta“. Nachádzate ich všade, na kaviarňach a suveníroch; obe sú nehanebná lož. Argentína ovláda marketing; mnohí ľudia, povedal by som väčšina, prichádzajú do Ushuaia len preto, aby sa mohli pochváliť, že boli na konci sveta a v najjužnejšom meste.

Najjužnejším mestom na svete je v skutočnosti Puerto Wiliams v Čile, vzdialené od Ushuaia ešte nejakých 70 km cez hranicu. „Koniec sveta“ je už taká blbosť, že nepotrebuje nijaký komentár. Polienko do ohňa hodil i Jules Verne so svojim Majákom na konci sveta, v ktorom nájdete priam politicko-geografickú utópiu o tomto zaujímavom regióne.

Mesto Ushuaia, hory a ľadovce - Ohňová Zem je najvysunutejšie miesto juhoamerického kontinentu. Patagónia, ArgentínaČo je najčudnejšie, Ushuaia takéto lacné slogany vôbec nepotrebuje. Mesto samo osebe je nesmierne príjemné; so svojim malebným prístavom leží pod večne zasneženými štítmi a lesmi Patagónie, priamo na brehu uhrančivého kanála Beagle. Z prístavu odchádza väčšina výletných lodí do Antarktídy, k misu Horn a všetkým okolitým ostrovom.

Pokiaľ ide o Antarktídu, prišli sme príliš neskoro, posledné turnusy skončili niekedy pred dvomi mesiacmi. Teraz, na začiatku polárnej zimy, sa tvoria okolo pobrežia Antarktídy mohutné ľadové polia, siahajúce desiatky kilometrov: kontinent sa stáva pre človeka prakticky nedosiahnuteľný až do prvých týždňov októbra. Niežeby sme plánovali navštíviť Antarktídu. Pre obyčajných smrteľníkov sú vyhradené turistické lode a ak sa vám podarí zohnať týždňový pobyt za 3.000 USD, môžete si gratulovať za lacný nákup.

Patagónia v horách a na palube

Nádherný prístav v Ushuaia, jednom z najjužnejšie položených miest na svete. Ohňová Zem, Patagónia, ArgentínaV Ushuaia sme ostali čosi vyše týždňa. Hoci väčšina ľudí sem prichádza na deň, možno na dva, kvôli fotke v prístave pri nápise El Fin del Mundo, nám sa dni zdali príliš krátke. Lezieme po horách a lesoch, až hore, k ľadovcom, navštevujeme múzeá, prístav, pozorujeme tulene a kormorány. V Ushuaia je všetko, čo mám rád: zima, príroda, koniec turistickej sezóny.

Stretávame sa opäť s Raúlom. Viem, že mu nemám právo nič vyčítať, ani posudzovať spôsob života, odlišný od toho nášho. Ospravedlnili sme sa za odchod bez oznámenia ešte v ten istý deň, vyšli si spolu na pivo a príjemnú vychádzku do lesa. Pozorovanie morských beštií stojí v Ohňovej zemi naozaj zato. Vo vynikajúcom mestskom múzeu ich majú vypchaté úplne všetky, takže správne navnadení ideme na lodnú exkurziu hlbšie do kanála Beagle, kde žijú. Je veľká škoda, že kŕdle tučniakov už odplávali na sever do teplejších morí, pretože v lete tu nájdete ich mnohé pestrofarebné druhy.

Rodinka tzv. morského leva, obrovských a krásnych tuleňov Ohňovej Zeme v argentínskej PatagóniiTulene a kormorány na nás však trpezlivo počkali. Plavíme sa okolo skalnatých ostrovčekov, na ktoých sa vyvaľujú stáda tuleňov, od dravých „morských vlkov“ s nádhernou huňatou srsťou, cez nežné, hnedé tulene až po tzv. tulene slonie, ktoré majú zakrivený nos a sú také škaredé, že sa za nich hanbia aj skaly, na ktoých sedia. Kormorány sú hneď pri nich a hanblivo si hlavy schovávajú pod pazuchy.

Je príjemné vidieť, že tuleňom naša prítomnosť neprekáža, práve naopak, za loďou radostne preskakujú vlny, ktoré vytvára. Sú hravé ako delfíny a neuveriteľne krásne. K ich ostrovom sa môžeme loďou priblížiť na vzdialenosť niekoľko metrov, nie však vyjsť na breh alebo ich kŕmiť.

Myslíte, že tulene majú zmysel pre romantiku? Ohňová Zem, ArgentínaKanál Beagle je vlastne ďalšie morské rameno, prechádzajúce popod horské masívy Darwinových kordiler, pokrytých snehom. Loď manévruje medzi vysokými vlnami a skalnatými plytčinami, paluba jachty sa čochvíľa zalieva vodou a všade okolo začína hnedastý súmrak. Takto si budem pamätať Ohňovú zem: vlny a dravý prúd Kanála, ľadový vietor, nádherné hory všade naokolo.

Počas spiatočnej cesty do prístavu študujem námornú mapu regiónu Ushuaia a mysu Horn. Stovky, možno tisíce zaznačených vrakov lodí, niektoré tu ležia celé storočia a iné niekoľko rokov. Mys Horn, definitívny koniec kontinentu a miesto, z ktorého sa Atlantik mení na Tichý oceán, patrí k najnebezpečnejším plavebným úsekom vôbec. I v tomto momente, v kanáli Beagle, možno práve míňame hnilú konštrukciu na dne, obrastené kusy dreva, železa, kostí.

Národný park Tierra del Fuego

Lesy Ohňovej Zeme. Často ich pokrýva zvláštny machovitý parazit, tzv. Naše posledné dva dni v Ohňovej zemi trávime v národnom parku Tierra del Fuego, sotva 15 km od mesta. Sú tu krásne lesy okolia kanála Beagle. Takmer celé dva dni prší, je chladno a fúka vietor. Sú to podmienky, ktoré ma do lesa ešte viac priťahujú: vôňa mokrého lístia, slanej vody, dupot kvapiek na pršiplášti.

Možno to znie zvrátene, avšak prečo by sme mali miesto, ktoré je desať mesiacov v roku pokryté snehom alebo prívalmi dažďa, navštevovať počas oných dvoch, keď je pekne a relatívne teplo? Ako sa dá vtedy zažiť jeho atmosféru, jeho chladné, tmavé zákutia a naklonené stromy, keď je bezvetrie a po ľade niet ani stopy? Čert ber pekné fotky a výlety v sandáloch!

Ohňová Zem, ako ju milujem: more, hory, ľadovce. Patagónia, ArgentínaDnes sme v parku úplne sami, minibus nás prázdny priviezol a prázdny odišiel. Večer, po celodennom šľapaní popri fantastickom, lesnom brehu Kanála, nájdeme akýsi lesný kemping. V tomto ročnom období je pokrytý lístím a škrekom orlov. V administratívnej budove žije spomalený správca a poskytne nám na noc polorozpadnutý karavan.

Všetko je tak, ako má byť; nad nami je nočný les, pri kolesách prívesu šumí rozvodnená rieka, všade okolo hopkajú zajace. Lôžko je na moje nohy príliš krátke a tak aspoň Justýne spriadam námety na scenár k hororu, ktorý by mal niekto na tomto mieste určite natočiť. Účinkovali by v ňom krvilačné zajace a záhadný správca, Justýna však nechce o hororoch ani počuť, pretože musí ísť von na záchod.

Národný park Tierra del Fuego v argentínskej časti Ohňovej ZemeNa druhý deň ešte stíhame túru do ďalšej časti parku; vyčasilo sa a tak nás na ceste prepadne niekoľko autobusov s kórejskými penzistami. Fotky si našťastie robia len zvnútra, zbabelci, a tak sa víťazne vraciame do mesta.V poslednú noc ešte zmeníme hostel, akoby sme to nemohli urobiť už na začiatku: hneď sa cítime lepšie. Od radosti si dám vyprať moje nohavice, pokryté blatom z národného parku a poslednými šiestimi týždňami. Tety v práčovni to stíhajú za neuveriteľné dve hodiny, nohavice sú príjemne teplé od sušičky.

Posledný deň v Ohňovej zemi. Zobúdzam sa do svojich 28. narodenín, sú tri hodiny ráno. Pred nami 17 hodín autobusom cez celý ostrov, až ďaleko na číľsku stranu Patagónie.

25. máj 2007: zbohom Ohňovej zemi a južnej Argentíne; ďalší deň života na ceste.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Cesta do Ohňovej zeme a Magallanov prieplav – Patagónia

Fotogaléria » Ohňová zem – Patagónia

Fotogaléria » Tulene a kormorány – neopakovateľná Ohňová Zem

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Ona, Yamaná

ukoncenie.JPG

Cestovanie do Ohňovej zeme: zlý začiatok s dobrým koncom

zahlavie8.JPG

Cestovanie na juh

Brieždenie nad Patagóniou, Argentína16. mája opúšťame oblasť Južného ľadového poľa, o tretej ráno spolu s našimi poľskými kamarátmi nasadáme do „lokálneho“ autobusu a prekonávame ním okolo 300 kilometrov, čo je v Patagónii smiešne krátka vzdialenosť. Opäť na nás čaká nevľúdne Rio Gallegos so svojou autobusovou stanicou. Tu sa lúčime s Łukaszom a Aśkou, ktorí pokračujú vo svojich tajomných kruhoch okolo kontinentu.

Ak sa chceme dostať do Ushuaia, musíme ešte prejsť viac ako sedemsto kilometrov a široký pás číľskeho územia. Autobus už nie je taký luxusný, ako je v Argentíne zvykom, ale šoféri rovnako priateľskí a ostáva i atmosféra domácej obývačky, v ktorej pozeráme pirátske kópie najnovších filmov na DVD.

Prechádzame hraničné kontroly oboch štátov, Argentíny aj Čile. Cesta pretína nekonečnú pláň Patagónie: bez stromov a vyššej vegetácie, horizont rušia len kríky a skaly, či občasné holé pahorky. Na čílskej colnici obhrýza sivá líška pohodený hamburger len niekoľko metrov od nás a stáda guanaco ubiehajú pred autobusom z cesty späť na zasnežené krajnice. Krajina okolo nás je neskutočne pustá a nehostinná; dokonca i cesta a zriedkavé míňajúce nás auto vyzerajú, akoby tu rástli spolu s kameňmi a zvieratami, akoby im toto miesto odňalo ich umelý, civilizačný pôvod.

Líšky, ľad a črepiny

Hranice Argentína - ČilePo poslednej colnej kontrole sa všetci v autobuse uvoľňujú. Hotelová manažérka z filmovej fabuly práve zachránila významného hosťa a s pomocou svojho otca premohla atentátnikov. Justyna vedľa mňa zľahka drieme, ja pozorujem záverečné titulky filmu a dievča, ktoré sedí dve sedadlá predo mnou cez uličku na ľavej strane, sa prudko odvracia od okna. V tom istom momente zaznieva z ľavej strany autobusu prudká ohlušujúca rana a prvé okenné tabule sa implóziou smerom dovnútra menia na tisíce lietajúcich úlomkov. Ostatní ľudia sa pomaly obracajú smerom k šokujúcemu zvuku, dievča začína kričať a tvár a telo má posiate črepinami.

Autobus pokračuje v ceste, na obrazovke sa pomaly menia titulky a víťazoslávna hudba sa i naďalej celkom absurdne rinie z reproduktorov. Tvár kričiaceho dievčaťa sa v momente nárazu nachádzala niekoľko centimetrov od okna, z ktorého je teraz už len veľká zubatá diera, vháňajúca dovnútra ľadový vzduch. Jej spolusediaci ju zráža smerom k nám, na pravú stranu, a posledné kusy skla kolapsujú na sedadlá, kde doteraz sedeli. Muž začína kopať do zamknutých dverí, ktoré nás oddeľujú od kabíny a šofér sa zo sedadla pokojne obráti smerom k nám. Na tvári má krv a červená farba mu presakuje aj cez tenkú bielu košeľu. Až teraz si všímam, že celé jeho bočné okno kdesi zmizlo, predná tabuľa je plná pavučín a roztrhalo i sklenenú prepážku za jeho hlavou.

Autobus postupne spomaľuje. Dievča s krikom vybieha na krajnicu. Jej priateľ jej hlavu a tvár čistí od skla, potom ju ešte asi desať sekúnd utešuje a vyťahuje kameru, aby videla aj rodina a kamaráti.

Havarovaný autobus, chileVšetci vychádzame von. Predné sedadlá a podlaha autobusu sú pokryté črepinami; zvonku vidieť následky len na ľavej strane. Až teraz sa dozvedáme, čo sa vlastne stalo. Náš autobus v plnej rýchlosti „ťukol“ predným rohom vodičovej kabíny do protiidúceho kamiónu. Náraz bol i tak nadmieru ľahký, v porovnaní s hmotnosťami vozidiel, aké sa zrazili. Autobus má odpílený predný ľavý roh na kapote a všetky sklá v prednej ľavej časti sú rozbité alebo popraskané. Nórskemu dievčaťu sa takmer nič nestalo, vďaka svojmu sebazáchovnému inštinktívnemu pohybu moment pred zrážkou (práve vtedy sa náhodou pozerala z okna) si zachránila tvár a možno život. Teraz stojí v treskúcej zime, v šoku plače a trasie sa, zatiaľ čo jej priateľ nahráva video svojho života dva metre ďalej. Šofér má takisto len niekoľko rezných rán na ľavej paži a na tvári. Zatiaľ nevidieť kamión. Patagónia okolo nás je mlčanlivá, mrazivá a biela.

Rozbitým autobusom sa vraciame pomaly naspäť, smerom k hraniciam s Argentínou. Cez rozbité okná previeva zimný vietor, nad polopúšťou vychádza neskoré slnko a biely svet okolo zalieva nádherným jasom. Autobus napokon prichádza k stojacemu kamiónu, objavujú sa policajti, no my sa pohýňame ďalej, k colnici.

Na poslednom päťkilometrovom úseku ešte míňame ďalšie dve zrazené autá, opäť kamión, tentoraz s dodávkou. Poľadovica však už pomaly z vozovky mizne.

Argentína, Čile, Argentína, Čile…

Havarovaný autobus, ArgentínaAutobus stojí niekoľko hodín na oboch hraniciach. Zdá sa, že colníci nevedia, čo si s nami počať; my sa zatiaľ pomaly spamätávame zo šoku. Čilania nás vyhadzujú na argentínsku stranu, tu vraj nemôžeme ostať. Víta nás opäť Argentína, ďalšie dvojice pečiatok. Čakáme na náhradný autobus, ktorý už poslali z miesta nášho odchodu. Nikto však naisto nevie, či naše ranné cestovanie bude ešte pokračovať.

Po istom čase prichádza kamión, s ktorým sme sa zrazili. Až teraz vidíme, čo sa stalo, a najmä, čo sa mohlo stať. Ťahaču chýba len masívne ľavé spätné zrkadlo, príves má však zdemolovanú zadnú nápravu a na oceľovej stene prívesu je dlhý preliačený pás, miesto, ktoré pri zrážke prerazilo okná a ktoré mohlo preraziť hlavu dievčaťa, keby práve náhodou driemala a opierala sa o okno.

A ešte jedno. Príves je cisterna. Cisterna, plná benzínu. Preliačina v jej stene mierne poškodila i nápis s názvom petrochemického závodu, rozmýšľam, čo by sa stalo, keby ho poškodila viac. Keby sa benzín vylial, keby sme sa prevrátili. Keby sa niekomu niečo stalo…keby…

Patagónska cestaSú to istotne márne úvahy. Z nášho pohľadu je vlastne jedno i to, kto zrážku spôsobil, či vodič kamiónu, alebo nášho autobusu. Nórka hovorí, že tesne pred zrážkou mala pocit, že autobus príliš prechádza za stred vozovky. Takisto fakt, že kamión má zdemolovanú len zadnú časť prívesu svedčí o tom, že jeho šofér sa nám aspoň snažil vyhnúť.

Nech je, ako chce: po čase prichádza náhradný autobus, nasadáme, všetci bez slova a všetci na pravú stranu. Autobus sa rozbieha; zástupcovi šoféra spadne z rúk kovová krabica s filmami a všetci sa od ľaku strhneme. Všetci okrem jednej nič netušiacej turistky, ktorá práve pristúpila a sadla si presne na to isté miesto, na ktorom sa v predošlom autobuse nórske pehavé dievča zrazu prudko obrátilo k svojmu bradatému priateľovi.

Kontextové odkazy:

FotogalériaArgentínaCesta do Ohňovej zeme a Magalhaesov prieplav

El Chaltén a Južné ľadové pole

Južná Patagónia - El Chaltén a Andy header

Cestovanie a Patagónia: od dediny ku dedine stovky kilometrov

Začiatok patagónskej zimy: polovica májaCesta z El Calafate do El Chaltén nás vedie až pod úpätie Ánd. Je 12. mája 2007: na oblohe niet jediného oblaku, step okolo nás je bez snehu, no zamrznutá na kosť.

Hneď, ako zídeme zo slávnej transpatagónskej cesty Ruta Nacional 40 (na jednej z cestných značiek ktosi slovo ‘Ruta’ prerobil na ‘Puta’), asfalt sa končí.  Cestu Ruta 40 pozná celá Argentína, keďže ju pretína zo severu na juh, väčšinou však vyzerá trochu lepšie, ako teraz. Štrkový pás prechádza cez množstvo riek; všetky pochádzajú z ľadovcov, zdroje spodnej vody sú tu veľmi obmedzené.

Zimná príroda v patagónskych Andách, ArgentínaPatagónske rieky: otvorené žily tejto planéty. Naša generácia bude ešte len v strednom veku, a väčšina týchto korýt bude už celkom suchá, hneď potom, ako sa posledné metre kubické ľadu zmenia na posledné stovky litrov vody, ktorá stečie do oboch oceánov. Patagónia má pred sebou ťažké časy.

El Chaltén má patagónske Andy a ich štítmi hneď pod oknami. Najvyšší vrch Patagónie Fitz Roy je len niekoľko kilometrov odtiaľto. Fitz Roy sa pomaly vynára spoza horizontu dokonale rovnej cesty, ktorou prechádzame; po ľavej ruke máme už aj prvý ľadovec a jeho jazero Viedma.

Argentína, alebo tretí svet?

Vstup do Národného parku Los Glaciares v Andách, Patagónia, Argentína.Autobus sa zastavuje niekoľko sto metrov od mesta,  priamo pred nami ležia Andy. Vchádza žena v uniforme a všetkým káže vystúpiť. Prekročili sme územie národného parku, pracovníci nás vítajú v španielčine a angličtine. Dostaneme informácie o možných trasách, poveternostných podmienkach, schodnosti terénu. Požiadajú nás o ohľaduplné správanie v prírode, každému dajú brožúrku s radami a mapkou turistických chodníkov. Poďakujú nám za pozornosť a môžeme sa porúčať.

Takže Argentína má byť tretí svet? Lebo ja som nikdy v živote kvalitnejšiu prácu správy parku nevidel. Mal som možnosť niekoľko rokov sledovať fungovanie rovnakých inštitúcií na Slovensku, a v tomto patríme do štvrtého, alebo piateho sveta. Zatiaľ čo argentínski pracovníci učia turistov spoznávať a ochraňovať ich park, čistý od smetia a holorubov,  slovenskí vo voľnom čase vo svojom vlastnom radi pytliačia. Sú za každý biznis s drevárskym priemyslom a výchova turistov je im ukradnutá rovnako, ako odpadky.

Neviem, ako je možné, že Patagónia má národné parky, kde si nikto nedovolí založiť oheň. Nieto ešte sťahovať a rúbať stromy pod zámienkou čistenia lesa, tak, ako sa to po kalamite spred pár rokov deje na celom území Tatier. V patagónskych lesoch sú hnijúce kmene na zemi neodmysliteľnou súčasťou kolobehu lesného života; na Slovensku sú ňou ťažké traktory LKT, ktoré v prvej línii bránia pozície proti hysterizovanej katastrofe lesných škodcov. Argentína mi dáva opäť lekciu, ktorá dúfam prežije naše cestovanie.

El Chaltén, mesto a Andy

Mestečko El Chaltén je malé a škaredé, ale leží pri jednom z najkrajších národných parkov na svete. Patagónia, ArgentínaEl Chaltén je ešte škaredší, ako El Calafate. Mestečko vzniko pred cca. ôsmymi rokmi, Calafate pred sotva dvadsiatimi – typická južná Patagónia. Ešte tu niet asfaltových ciest, hoci stavebné práce sú v plnom prúde. Chaltén má vynikajúcu polohu, veď odtiaľto možno začať túry všetkých druhov, od trojhodinového výletu k ľadovcom, cez niekoľkodňové výpravy cez Andy, až po prechod pustatinou Južného ľadového poľa, ktorý trvá okolo dvadsať dní. Mt. Fitz Roy je navyše dôležitou métou pre každého dobrého horolezcu.

Miestne autority by Chaltén radi videli ako novú turistickú metropolu Argentíny, podobnú horským strediskám v Čile: číľsky park Torres del Paine je absolútnou svetovou špičkou, porovnateľnou s európskymi Alpami; samozrejme, s cenami, desaťkrát vyššími, ako má Argentína. Mesto na to istotne má výborné predpoklady, ja som však rád, že zatiaľ to nestihli, a to i vďaka protestom obyvateľov proti výstavbe lanoviek a vlekov na území parku.

Nádherná patagónska príroda na jeseň. El Chaltén, ArgentínaDnes, na prahu zimy, je mesto takmer vyľudnené. Okrem domácich je tu len zopár tvrdohlavých turistov. Pri hľadaní ubytovania a stravy si preto nie je veľmi z čoho vyberať; majitelia jediného otvoreného hostelu to veľmi dobre vedia. K dverám našich izieb neexistujú kľúče a ak chceme mať svoje veci v bezpečí, musíme ich stále nosiť so sebou. V izbe sa nedá ani otvoriť okno a vetrať sa dá jedine cez otvorené dvere, čo ešte zvyšuje pocit, že z našich ruksakov si môže hocikto zobrať to, čo sa mu páči. Monopol je monopol: v lete si tu môžete preberať medzi hostelmi a penziónmi, ako sa vám len páči.

Ľudia a stretnutia

Hneď, ako sa zložíme v hosteli, urobím si vychádzku späť k správe národného parku, kvôli plánovanej viacdňovej túre. Na moste za mestom, pri fotení úžasného pohoria, zrazu ku mne odzadu pristúpi zavalitý chlapík so slovami, že mám pekný fotoaparát. Inštinktívne siaham po noži, muž spätkuje a jachtavo sa pýta, akú používam pamäťovú kartu.

Tlstý Poliak Lukasz: zbalí zatiaľ Justynu? Južná Patagónia, ArgentínaZ tučného útočníka sa napokon vykľuje…Poliak. Łukasz je zúfalý cestovateľ – Južná Amerika a Argentína sa stala za posledné mesiace takmer jeho druhým domovom. Pred pár hodinami si však omylom sformátoval kartu vo fotoaparáte a teraz hľadá niekoho, kto má čítačku s rovnakým formátom kvôli záchrane zmazaných obrázkov. Ktovie, koľko ľudí v meste oslovil predtým podobným spôsobom, ako mňa. V každom prípade, Łukasz sa narodil pod šťastnou hviezdou, pretože zhodou okolností nesiem vytúženú čítačku priamo v ruksaku.

Po návrate sa Justýna zvíta so svojimi krajanmi, pretože k Łukaszovi sa pridáva i jeho priateľka Aśka a ich cestovanie cez tento kontinent pokračuje už piaty mesiac. Večer, po krátkom výlete na okolité kopce, si s Poliakmi sadáme za stôl a svedomito plníme naše slovanské povinnosti. Po šiestej litrovej fľaši piva sa k nám pridávajú miestni horolezci Daniel a Diego. Obaja sú nadšenci tohto športu, presne takí, ako ich poznám z domu. Tu sú však veci zložitejšie.

Začiatok Južného ľadového poľa v patagónskych Andách. Patagónia, Argentína.Chlapci nám rozprávajú, ako sa v celom regióne v súčasnosti vykupujú pozemky v očakávaní turistického boomu, čo má za následok prudké zvyšovanie cien nehnuteľností. Podobný problém má celá Patagónia. Diego zdieľa jednu izbu s niekoľkými ďalšími ľuďmi, ktorí v Chaltén pracujú, pričom na nájomné míňa drvivú väčšinu toho, čo zarobí v príležitostných zamestnaniach. Prvé dva roky svojho pobytu žil v neuveriteľných podmienkach. Spolu s kamarátmi si nemohli dovoliť ubytovanie v meste a tak žili…v jaskyni!

Diego hovorí, že dva roky života v jaskyni bola jeho jedinou činnosťou občasná práca v meste, balenie jointov a lezenie na steny štítov. V zime museli neprestajne udržiavať oheň, ale inak to vraj bola zábava. Chlapci sú skutoční fanatici, Daniel už získal licenciu na prácu horského vodcu a v zime pracuje v obchode s turistickými potrebami, kde aj býva. Bol to práve on, pôvodne počítačový technik, kto napokon zachránil Łukaszove fotky. Cítim dobrú príležitosť a pýtam sa ho na moje cd-čko s nečitateľnými fotkami z Kuby. Daniel ho na druhý deň vloží do počítača, nastavuje parametre, a po niekoľkých hodinách máme prvé fotky naspäť! Takže v najbližšom čase začneme do Kuby pridávať nové fotky, hádam sa podarí získať aj ostatné obrázky.

Južné ľadové pole

V Chaltén sme toho nakoniec zase až tak veľa neuvideli: namiesto sľubovanej patagónskej pumy sme stretli len zajaca (nie, fotky sme mu nerobili) a z ambicióznych plánov na niekoľkodňový trek sa stala len celodňová vychádzka. Zima bola príliš blízko a počasie nám dokonale skrížilo plány.

V Národnom parku Los Glaciares na argentínskom - čílskych hraniciach, PatagóniaNa druhý deň po príchode sa teda vydávame len k začiatku Južného ľadového poľa. Chodníky v parku sú vynikajúco značené, hoci na náš, československý systém značenia nemá asi nikto. Pohoria sú tu porastené listnatými drevinami; Ako som už spomínal, ochranári robia len minimálne zásahy do štruktúry lesa, nikto ho nečistí od spadnutých kmeňov. Výsledkom je nádherný, starý les, zdravý a bez škodcov.

Tunajší horský reliéf má oproti stredoeurópskemu významné špecifikum. Hory tu nie sú tvorené kopcami a dolinami; medzi jednotlivými štítmi a hrebeňmi je jednoducho rovina. Niet tu dolín: cesta medzi vrchmi je pohodlný výlet bez stúpania a klesania, rieky majú plytké korytá a celé to vyzerá, akoby na patagónsku pláň niekto namodeloval niekoľko horských hrebeňov. Je mi jasné, že nejakým spôsobom je za to zodpovedný ľadovec, ale na túto tému viem bohužiaľ príliš málo.

Patagónske Andy: Justyna pri ľadovcovom vale v Národnom parku Los Glaciares, ArgentínaZačiatok ľadovca sa ohlási mohutným valom štrku a hliny, ktorý tvorí akýsi kráter, vyplnený vodou z topiaceho sa ľadu. Tento ľadovec nie je taký mohutný, ako Perito Moreno; vypĺňa úzky priestor medzi dvomi svahmi, jeho pokračovaním je však obrovské Južné ľadové pole. Ľahko sa tu dá vidieť, akú mohutnú silu má aktívna masa ľadu: hlinený kráter, vysoký okolo šesťdesiat metrov, je vlastne fronta ľadovca, ktorú tento pred sebou tlačil počas obdobia expanzie.

Počas návratu do mesta začína snežiť. Ešte stále sme však plní optimizmu. Na druhý deň, počas snehových a dažďových prehánok, navštívime pohraničiarsku stanicu kvôli povoleniu na prechod ich územím. Chceli by sme sa dostať na zaujímavé miesto zvané Lago del Desierto, Púštne jazero, ležiace na číľskych hraniciach. Hraničiari nemajú nič proti, avšak varujú nás pred zhoršujúcim sa počasím. Poobede sa k nim vraciam; dôstojník sa vysielačkou spája s hliadkou pri jazere a potvrdzuje neprestajné sneženie.

Začiatok zimy v južnej Patagónii

Odchod z El Chaltén v argentínskej Patagónii: zimné počasie nám zabránilo v ďalších túrachZdá sa, že v El Chaltén sme skončili. Pracovníčka na recepcii nášho hostelu mi ponúka, že na začiatku Púštneho jazera je aspoň ďalší zaujímavý ľadovec, ktorý môže byť schodný. Po porade s Poliakmi sa však dozvedáme, že prístup na ľadovec je v rukách nejakej súkromnej osoby, ktorá len za prechod cez svoje územie vyberá tučné vstupné.

Takto môže Patagónia vyzerať o pár rokov: rozparcelovaná na kúsky, bez záujmu centrálnej administratívy o určenie pravidiel ďalšieho rozvoja. Ak tu dnes máte trochu prostriedkov a konexií, neexistujú pre vás nijaké prekážky. Neďaleko od El Chaltén sa nachádza svetoznáma Jaskyňa rúk (Cueva de las manos), v ktorej sa nachádzajú kresby a odtlačky rúk pravekých ľudí spred viac ako desaťtisíc rokov. Len málokto už však vie, že jaskýň je v skutočnosti viac, no prístup do nich majú iba tí, ktorí si vykúpia špeciálny, exkluzívny zájazd s hotelom a transportom, zahrnutými v cene. Jaskyne sú totiž súkromným majetkom a jej vlastníci to rozbehli vo veľkom štýle.
Jazerá, hory, ľadovce: Národný park Los Glaciares v Andách. Patagónia, Argentína
Keď si pozerám mapu okolia El Chaltén, tú ktorú som dostal od ochranárky v národnom parku, nachádzam aj tam niekoľko veľkých bielych miest, lakonicky označených „proprieda privada“. Zoberiem si ju so sebou, doma mi bude pripomínať, kam sa mám raz v Patagónii vrátiť. Miznúce ľadovce a zem, po ktorej sa dá slobodne kráčať, dva dobré dôvody, prečo bude dobré stihnúť to čo najskôr.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Národný park Los Glaciares a El Chaltén – Patagónia

El Calafate a ľadovec Perito Moreno – Patagónia

Calafate a ľadovec Perito Moreno - Patagónia, Argentína

Cestovanie a prvé dni v Patagónii

Mestečko El Calafate, južná Patagónia, ArgentínaEl Calafate je vstupnou bránou k najznámejšej časti patagónskych Ánd, k ľadovcom, jazerám a lesom. Mesto samotné nie je nič moc, usadené medzi škaredými hlinenými kopcami a jazerom. Kopce, jazerá, roviny, všetko tu vzniklo a je i naďalej determinované pohybom ľadovcov. Z Calafate sa dá ľahko preniknúť do rôznych častí veľkého Patagónskeho južného ľadového poľa, obrovskej masy ľadu, ktorú si rozdelilo Čile a Argentína a prikrýva Andy, pričom sa rozťahuje na plochu stoviek kilometrov.

Ľadovcové jazero pri mestečku Calafate v argentínskej PatagóniiAk môžete, stihnite to ešte teraz: do dvadsiatich rokov pravdepodobne zmiznú štyri pätiny patagónskych ľadovcov. Podľa posledných výskumov, proces globálneho otepľovania má na túto oblasť taký kritický vplyv, že týmto radikálnym zmenám už nemožno nijako zabrániť. Patagónia má bohužiaľ spúšť zmačknutú a jediné, čo teraz môžeme robiť, je pripravovať sa na postupnú degradáciu územia vplyvom vysušovania regiónu. Drvivá väčšina zásob pitnej vody tu totiž pochádza práve z ľadovcov, ktorých topenie v lete a zamŕzanie v zime až doteraz produkovalo vyváženú reguláciu vodných zdrojov pre viac ako pol Patagónie. Pripočítajme k tomu ešte radiáciu obrej ozónovej diery nad Antarktídou, ktorej permanentné zväčšovanie a sezónne deformácie necíti len Argentína, ale zasahujú ďaleko do hĺbky juhoamerického kontinentu.

Hostel „Južná Amerika“

Večera ako doma: v argentínskom mestečku El Calafate v južnej PatagóniiV El Calafate sa presúvame do hostela America del Sur, toho najkrajšieho miesta pre cestovateľov, aké sme doteraz v Starom aj Novom svete navštívili. Spoločné izby sú tu priestranné a maximálne so štyrmi posteľami, každá má vlastný záchod a kúpeľňu, štýlový dizajn, vyhrievanú podlahu. Hostel má ešte internet zadarmo a spoločnú halu so smrteľným výhľadom na ľadovcové jazero so zasneženými andskými štítmi v pozadí. Argentína a najmä Patagónia to sú i zákutia, ktoré robia cestovanie nádherným zážitkom. Keď to porovnám s rumunskými hotelmi s krvavými škvrnami od bĺch a londýnskymi hostelmi s desiatimi poschodovými lôžkami v jednej smradľavej, stiesnenej izbe bez okien, je to akoby som spájal dva odlišné svety.

Výhľad z nášho hostela na patagónsky večer a Južné ľadové pole v argentínskych AndáchV hosteli trávime niekoľko dní, zoznamujeme sa s jeho priateľským osadenstvom, jeme domácu pizzu a šošovicový prívarok, ktorých sa dá za fixnú, nevysokú sumu zjesť toľko, až vám praskne žalúdok. V meste sa zatiaľ vybavujeme zimným oblečením a zisťujeme možnosti návštevy ľadovcov. Radi by sme vyšli na nejakú dlhšiu túru, stále veríme, že sa ešte dá žiť v prírode na divoko, s našim letným stanom, kým všetko za pár týždňov neprikryje sneh.

Samotné mesto El Calafate vzniklo a stále sa rozvíja len vďaka turistike. Všetko je tu drahšie, ako v Buenos Aires, na hlavnej ulici nájdete len obchody so suvenírmi a turistickou výbavou na cestovanie. Zatiaľ čo v Buenos Aires sme za hodinu internetu platili pol dolára, tu sa ceny pohybujú okolo troch, akoby to ani nebola Argentína.

Ľadovec Perito Moreno, Patagónia a siedmy div sveta

Obrovská, nekonečná ľadová riava: ľadovec Perito Moreno a začiatok Južného ľadového poľa v argentínskej PatagóniiNa tretí deň sa konečne vydávame k prvému ľadovcu. Volá sa Perito Moreno a je jedným z posledných na svete, ktorý sa i napriek globálnemu otepľovaniu ešte stále zväčšuje, a to pomerne rýchlo. Má Južná Amerika ďalší div sveta? Nie je celkom jasné, ako je to možné, ľadovec však na niekoľkých miestach siaha až do hĺbky 180 m pod povrch zeme a jeho rozširovanie zrejme súvisí s aktívnou seizmickou činnosťou pod ním. Cesta autobusom trvá tri hodiny, posledné kilometre už prechádzame v národnom parku. Napriek blížiacej sa zime, hory naokolo majú stále nádherné, farebné listy. Oproti svetlomodrým vodám dlhého jazera, vytekajúceho z topiaceho sa ľadovca, vytvárajú stromy smrteľný farebný kontrast. Ešte jedna zákruta, a k celému obrazu sa pridáva obrovská bielo-belasá masa ľadovca.

Glaciár Perito Moreno sa rozlieva medzi kopcami, nie na ich vrcholoch, ako to poznáme z Európy. Je to kompaktné, mierne sa vlniace pole s kryhami a puklinami, akými je Patagónia typická. Jeho začiatok, to sú impozantné vysoké biele útesy ako v Antarktíde. Práve tieto konce sa neustále rozťahujú a zaberajú čoraz viac územia, tak ako sa to na celom svete a vo veľkom dialo počas doby ľadovej.

Obrovské hory ľadu sa oddeľujú z čela ľadovca a kolabujú do vody. Patagónia, ArgentínaZ čela ľadovca sa neustále uvoľňujú kusy ľadu, neraz celé obrovské bloky, a s rachotom kolapsujú do vôd jazera. Ak máte smolu, ľadové úlomky z takéhoto trieštenia vás môžu zasiahnuť aj na vzdialenosť sto metrov. Nejeden odvážlivec už doplatil na svoju zvedavosť životom.

Vystupujeme z autobusu a s otvorenými ústami pozorujeme celé divadlo. Čelo ľadovca sa nachádza priamo pred nami, má šírku stoviek metrov a tiahne sa ako obrovská zamrznutá riava medzi okolitými horami, až za zenit. Vyzerá to, akoby uprostred nejakej gigantickej povodne všetko zrazu zamrzlo: od hladiny vody až po vrchol ľadovcových útesov je viac ako päťdesiat metrov, ďalšie desiatky metrov sú pod hladinou.

Perito Moreno je jeden z posledných ľadovcov na svete, ktorý sa ešte tále zväčšuje i napriek globálnemu otepľovaniuAk raz v Hollywoode spoja dva katastrofické filmy, o gigantických morských vlnách, pustošiacich vnútrozemie, a dobe ľadovej, prichádzajúcej hneď nato, potom si budete môcť živšie predstaviť, ako asi vyzerá ľadovec Perito Moreno. Sivomodré odtiene na ľadových útesoch sa neustále menia: cez ich kolmé steny možno pozorovať zmeny v štruktúre, vrstvy a udalosti v mŕtvom živote tohto úkazu.

Vonku sa neustále mení počasie: zachmúrené ráno sa napokon zmenilo na daždivý deň, z dažďa sa stal sneh a poobede sa oblačnosť začína trhať. Cez mraky presvitajú prvé lúče slnka a vďaka tomu vidíme, ako sa menia farby na reflexnom povrchu ľadovca s každým lúčom, s každým pohybom oblaku.

Čelo ľadovca Perito Moreno je vysoké 60 m. Patagónia, ArgentínaEšte stíhame posledné fotky, posledné kryhy sa s rachotom oddeľujú od celej masy a miznú pod hladinou, keď sa opäť zaťahuje a začína pršať. Na parkovisko zatiaľ pristávajú autobusy s dôchodcovskými exkurziami a krik vzrušených penzistov s predpotopnými, obrovskými videokamerami okamžite anexuje celú oblasť. Naše cestovanie pokračuje; ustupujeme naspäť, aj kryhy radšej prestali opadávať a je čas vrátiť sa domov.

Ako som už spomínal, El Calafate sa nachádza na brehu ľadovcového jazera a je tu i vtáčia rezervácia. Vybrali sme sa do nej jedného rána, na ulici sa k nám okamžite pridalo niekoľko túlavých psov, ktoré sa po patagónskych mestách pohybujú neraz v celých svorkách. Rezervácia je v močariskách na brehu jazera, okrem klasických kačíc a husí sme zrazu uvideli kŕdeľ…plameniakov!!! Jeden z nich si dôstojne stojí vo vode a trpezlivo čaká, kým mu urobím vyváženú, ostrú fotografiu, avšak sprosté túlavé psy sa na neho vrhnú v márnej nádeji, že ich nevidí. Plameniak samozrejme odletel a fotka sa mi príliš nepodarila…

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » El Calafate a Južné ľadové pole – Patagónia

Fotogaléria » Ľadovec Perito Moreno – Patagónia

Cestovanie v Patagónii

Cesta do Patagónie - Argentína

V dvojposchodovom autobuse sedíme hore v prvých dvoch sedadlách, rovno pred veľkou okennou tabuľou a panorámou krajiny, ktorá sa pred nami prevíja.

Patagónia, iná Argentína

Argentínske autobusy sú absolútne najlepšie a najkomfortnejšie na svete.Naše cestovanie z Buenos Aires smer južná Patagónia má vlastné špecifiká. Prvé, čo vidíme, keď ráno otvoríme oči, je šedý pás cesty, ubiehajúci pred nami, dokonale rovný a nekonečný. Všade naokolo je rovina, predelená cestou na dve identické polovice. Svet je kompaktná, súmerná geometrická plocha, v ktorej existujú tri farby. Cesta je sivá, nebo modré. Všetko ostatné je hnedé, rovina ohraničujúca horizont bez akejkoľvek vyššej vegetácie, s trávou a lišajníkmi spálenými mrazom a s občasnými stádami zablatených oviec. Celkom iná Argentína, akú sme poznali z vodopádov Iguazu alebo Buenos Aires.

Takáto je Patagónia, viac ako tritisíckilometrový pás kontinentu Južná Amerika, predeleného Andami a ľadovcami. Patagónia má brehy na oboch oceánoch a je to oblasť, patriaca medzi najmenej obývané na svete. Keď prejdete na jej koniec, uvidíte ten úpadok sveta na vlastné oči: pás hôr, miznúci vo vodách oceánu, aby pokračoval ešte na jeho dne, zem, meniaca sa na čoraz menšie a vzdialenejšie súostrovia, zužujúca sa škála farieb a podnetov, dominancia vody a ľadu, zima, ticho.

 Cesta do Patagónie: 2,5 dňa, takmer 3000 kilometrov luxusným argentínskym autobusom so stewardkami, bingom a šampanskýmToto všetko môžete tušiť, už keď sedíte v poschodovom diaľkovom autobuse a prechádzate prvými stovkami kilometrov ľadovej polopúšte. Patagónia má ešte aj iné špecifiká. Hoci takmer bez ľudí, je rovnakou súčasťou politických a ekonomických siločiar, ako ktorékoľvek iné územie. Rozdelili si ju Čile a Argentína, avšak jej argentínska časť už na mnohých miestach prešla do rúk iných suverénov, s vlastnými politickými a ekonomickými záujmami, s vlastnou a neraz lepšou diplomaciou, než je tá argentínska. Bohužiaľ, majú úplne inú predstavu o rozvoji, než akú majú oné izolované ľudské spoločenstvá, ohrozujúce zámery obchodných korporácií.

Veru; argentínska chudoba bola veľká, rovnako veľké sú i oči skorumpovaných politikov a štedrosť tých, ktorí dodnes vykupujú stovky kilometrov štvorcových tejto zeme za smiešne peniaze, na úkor obyvateľov a zmysluplnej vízie rozvoja regiónu. Medzi najväčších hráčov patrí Benetton, naftové spoločnosti a zopár desiatok iných veľkých svetových korporácií. Na východnom pobreží Patagónie sa pred pár rokmi našla nafta, čo zvýšilo ceny a záujem na celé široké okolie. Posledné dediny domorodcov, ale aj „obyčajných“ domácich sú vystavené riziku vysídlenia z miest, ktoré im oficiálne nepatria a ktoré vysokí úradníci vo veľkom predávajú za smiešne nízke ceny, pretože svoj podiel dostanú v bielej obálke po pracovnej dobe. Nemožno zabúdať, že Argentína je i napriek svojmu európskemu štýlu ešte stále oná nepolepšiteľná Južná Amerika.

Na brehu oceánu

Patagónske pobrežie v meste Comodoro Rivadavia, ArgentínaViac ako dva dni a dve noci teda prechádzame Patagóniou, jej pustatinami a osamelými mestami, väčšinou na brehu iskrivo modrého Atlantiku. Mnohé z nich majú anglické názvy, je tu totiž silné osídlenie Welšanov, rovnako Chorvátov a mnohých iných národov. V Meste Trelew dokonca stretávam cigánsku rodinku v krásnych farebných šatách. Ich vzhľad a oblečenie je vskutku vo veľkom kontraste s výzorom domácich gádžov.

Rio Gallegos, Patagónia, Argentína. Posledná zmena autobusov a naša 3000 km dlhá cesta do Patagónie sa chýli ku koncuNapokon prichádzame do Rio Gallegos, lokálnej, škaredej metropoly, kde meníme poslednýkrát spoje.  Naše cestovanie v Patagónii sa pomaly chýli ku koncu. Vonku je tesne pred svitaním, sychravé, studené počasie nám vlieza pod vetrovky. Mesto, tak ako všetky ostatné v južnej Patagónii, má sotva niekoľko desiatok rokov, vidieť na ňom ruku plánovačov a všetky ulice v ňom sú rozkopané. Je to nepríjemné, ploché miesto, akoby navrhnuté nejakým lacným počítačovým programom. Radi ho opúšťame, za sklom autobusu sa blíži brieždenie a snehová fujavica, ktorá onedlho milosrdne prikryje celé okolie.Pomaly zaspávam a na horizonte sa zatiaľ začína črtať zubatá línia Ánd, oblasť Patagónskeho južného ľadového poľa, ku ktorej smerujeme.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Cesta do Patagónie

Uruguaj

UruguajAleje v Colonii del Sacramento Tesne pred úplným odchodom z Buenos Aires sa ešte na chvíľku „odblížime“ asi päťdesiat kilometrov na sever loďou, do malého mestečka Colonia del Sacramento na uruguajskom pobreží. Cesta je nudná a krátka, a hoci názov „Uruguaj“ znie tak exoticky, na druhej strane zátoky je všetko úplne podobné, ako v Argentíne. Mesto pôvodne vzniko vďaka pašerákom, prenikajúcim do Buenos Aires i napriek španielskemu embargu, ktoré obchodovanie s lukratívnym regiónom Argentíny vyhradzovalo exkluzívne pre seba.

Jana pobrežíColonia je pekné mesto s ulicami, ukrytými pod alejami košatých stromov, s farebnými starými domčekmi, majákom hneď pri malebnom centrálnom námestí a s nevľúdnym, hnedým Atlantikom. Dážď a jesenné lístie pokračujú v melancholickej nálade z Buenos Aires. Našťastie sú tu agresívne komáre, ktoré na nás zaútočia hneď, ako si otvoríme fľašu miestneho čierneho piva.

Mesto je v lete plné turistov, teraz je však takmer prázdne, väčšina reštaurácií je zavretá a ulice sú tiché. Povedal by som, že táto časť roka je v Colonii pekná nuda, ale napokon, strávili sme tu sotva tri dni a možno sa mýlime. Myslím, že miestni musia byť dosť zúfalí, pretože triky, ktoré na nás skúšali v snahe obrať nás o pár grošov viac, sú také priamočiare a také lacné, až mi ich bolo takmer ľúto.
V uliciach Colonia
Najprv nám v reštaurácii k cene jedla zaúčtujú prirážku za servis, ktorá tvorí viac ako tridsať percent ceny jedla. Položka na účte má názov „cubierto“, doslova »príbor«. V tejto časti sveta to vôbec nie je až také nevídané, ale tridsať percent je predsa len „trošku“ priveľa. Ešte doteraz rozmýšľam, či by nás jej ušetrili, keby som si priniesol svoju starú dobrú hliníkovú vidličku…

Druhý pokus sa odohrá v internetovej kaviarni. Cena za hodinu pripojenia je necelý dolár, ale na konci dostaneme oveľa vyšší účet, pretože sme použili svoju USB pamäť a svoje slúchadlo s mikrofónom. Tu už však neváhame a majiteľa bez okolkov vysmejeme. Pri odchode za nami aspoň vrhne temnú hrozbu, že nabudúce už budeme musieť zaplatiť viac. Nuž, budem na to myslieť.

Colonia - pohľad z majákaV každom prípade, Uruguaj je pre Slováka veľmi zaujímavé miesto aj z toho dôvodu, že uruguajské pesos (po „uruguajsky“ »pesos uruguažos«) má kurz k doláru takmer presne taký istý, ako Slovenská koruna. Pri prechádzke si tak všímam rozdiely: pižama 200 uruguažos, večera pre dvoch viac ako 400. Pivo v samoobsluhe kúpite za 50 korún a v reštaurácii za 80, samozrejme, bez príplatku za príbor. Atď., atď…

V sobotu 5. mája sa vraciame do Buenos Aires, dávame zbohom Emiliovi a Alejandre, ako aj ich krásnemu mestu a pokračujeme v putovaní na juh. Čaká nás päťdesiat hodín cesty cez celú Argentínu a patagónsku step, tritisíc kilometrov v autobusoch a prechod z teplej, príjemnej jesene rovno do začiatku antarktickej zimy na hraniciach juhoamerického kontinentu.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Uruguaj