Púšť Atacama, Čile – fotogaléria

Fotogaléria Čile:

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

San Pedro de Atacama

Je 29. jún 2007. Stojíme na argentínskych hraniciach kdesi v horách v nadmorskej výške viac ako 4.000 metrov. Absolvujeme výstupnú kontrolu, posledný nevrlý pohľad ozbrojenca a zvedavé ovoniavanie jeho antidrogového psa. Autobusom schádzame po prašnej ceste do Čile, okolo nás sú holé kopce pokryté snehom a prachom. Takto vyzerajú takmer celé Andy od argentínskych hraníc ďalej, tisíce kilometrov na sever. V Európe nie sme zvyknutí na spojenie snehu a prachu; naše nízke hory sú zelené, zalesnené a plné riek.

Tu je však dážď veľmi výnimočný. Púšť Atacama, ktorá sa začína priamo pri svahoch Ánd, je považovaná za najsuchšie miesto na svete. Za rok tu priemerne naprší toľko, koľko v Bratislave počas jednej výdatnejšej zrážky. Svahy hôr sú porastené nízkymi kríkmi, najčastejšie sú však na ich povrchu len skaly, vulkanický prach a na vrcholkoch sneh, ktorý za sebou nechávajú vrstvy oblakov.

Náš autobus napokon schádza na čílsku náhornú planinu, priamo pod masívom šesťtisícového vulkánu Licancabur, kde na nás čakajú čílski colníci. Dostať sa do Čile, to znamená prísť o akékoľvek ovocie, zeleninu, mliečne výrobky i mäso, ktoré so sebou veziete. Čilania sú presvedčení, že za ich hranicami číhajú všetky nákazy, choroby a parazity, ktoré by ich čistú a hygienickú krajinu vrátili do chaosu, aký vládne u susedov. Pri každom prejdení ich hraníc je tak nutné absolvovať dôkladnú kontrolu každej batožiny a vyplniť formulár, ktorého podpísaním ste si vedomí, že v prípade prepašovania prasačiny vám hrozí väzenie atď.

Po hodine kutrania sa v našich ruksakoch konečne prechádzame hranicou a hneď nato vystupujeme z autobusu v dedinke San Pedro de Atacama. Tu vidieť, že sme už celkom prešli do andskej kultúry vysokohorských dedín, chudoby a rozpadávajúcich sa hlinených domov. Nachádzame nejaký zabudnutý kemping, v ktorom obratom zrážame cenu za ubytovanie. Pracovník nás za to ironicky nazve izraelskými turistami, ale keďže sme tu jediní hostia, je jasné, že môže byť rád.

Nadávka „izraelský turista“ nemá nič spoločné s antisemitizmom ani s celým tým kultúrnym nánosom, nechutnými narážkami či, naopak, politicky korektným slovníkom. Faktom je, ako som si často všimol, že izraelskí turisti majú medzi cestovateľmi i domácimi zlú reputáciu.

V San Pedro de Atacama trávime niekoľko teplých, prašných dní a mrazivých nocí. Justyna odo mňa chytila prechladnutie a v spojení so stanovaním a nočnými teplotami pod nulou to vyzerá dosť nepríjemne. Dedinka San Pedro je škaredá a rozdelená na dve časti. Prvou je ulica s hlavným námestím, plná turistov, predražených reštaurácií a cestovných kancelárií. Druhá časť, to je celý ostatok dediny, rozpadávajúce sa slumy z hliny a prachu. Tak, ako ostatné miesta v Čile, ktoré sme navštívili, i tu sa platí za reputáciu „treba vidieť“ niekoľkonásobne viac, ako je hodno. Za priemernú večeru pre dvoch možno minúť viac ako 40 dolárov a stále ostať hladným. Za jednodennú túru na vulkán zaplatíte agentúre 100 dolárov, hoci sami si tam vyjdete zadarmo a bez väčších problémov.

Drží nás tu len čakanie na legendami opradený vláčik, ktorý odchádza raz za týždeň z neďalekej Calamy do Bolívie. Calama sa nám zdá byť ešte väčšia diera, a tak radšej ostaneme tu. Hneď v prvý večer sa k nám v kempingu na počudovanie pridá…ďalší Poliak. Mladý Krzysztof študuje za lekára a návštevu svojej argentínskej frajerky spojil s cestou po tejto časti kontinentu.

Je nás už teda päť; Poliaci sú, zdá sa, v presile, no ja sa rátam za dvoch a Justyna je už aj tak dávno naturalizovaná Slovenka. Čím nás je viac, tým ľahšie zjednávame zľavu na ubytovanie a túry s agentúrami. V okolí San Pedro si pozrieme začiatok púšte s piesočnými dunami a holými, skalnatými horami. Do miestnej „mesačnej doliny“ prichádzame presne v momente, keď sa začína spln mesiaca. Je tu samozrejme množstvo turistov, ktorí tak ako my prišli podporiť čílsku marketingovú turistiku. Mesiac napokon skromne vykukne spoza oblakov, my sme však spokojní, lebo západ slnka pred polhodinou nám púštne hory osvetlil krásnym svetlom. Spolu s farebným nebom sa tak vytvára obraz, aký sa dá inak vidieť len pomocou kvalitného grafického softvéru.

V San Pedro nás už inak nestretlo nič, pre cestovné agentúry sme boli totálnym sklamaním a radi sme čo najskôr vypadli do mesta Calama, ktoré sa ukázalo byť presne takou dierou, ako sme očakávali. Krzysztof nás medzičasom opustil, ostal len Łukasz a Aśka a Justynkina chrípka. Hneď, ako v Calame vystúpime z autobusu, mňa i Justynu ešte pohladká prihriaty steward. Dva bloky ďalej, na detskom ihrisku, mi dedko, venčiaci svoje vnúčence, ponúkne kokaín a marihuanu za veľkoobchodnú cenu.

V Calame robíme posledné nákupy v „civilizovanom“ svete. Nakupujeme zásoby jedla a pitia do vlaku. Všetci, od knižného sprievodcu až po tetu pokladníčku na železničnej stanici, nás varujú pred extrémnymi podmienkami vo vlaku, pred zlodejmi, nepohodlnými sedadlami a teplotami, siahajúcimi – 20 ºC. Čím viac výstrah počúvame, tým sa to zdá byť zaujímavejšie.

V stredu 4. júla tak zanechávame svojmu osudu Calamu so sochou baníka osloboditeľa na hlavnej ulici. Opúšťame najhygienickejšiu a najvyspelejšiu krajinu Južnej Ameriky, nafúknuté a predražené turistické atrakcie, polovojenské jednotky carabineros, ktorých autoritu v krajine potvrdzujú obrnené transportéry s ťažkými guľometmi, neraz zaparkované kdesi priamo pri hlavnom námestí.

Proti Čile nemám nijaké výhrady. Je to priateľská krajina, pomerne bezpečná, so zaujímavými ľuďmi. Trochu nás štve, že neraz sa tu platí za marketing viac, ako za skutočné zážitky, bez ohľadu na to, či sa bavíme o víne, alebo o vulkanických gejzíroch. Turistický priemysel tu dosiahol úroveň, na ktorej sa dopyt vytvára umelo, pretože ním treba uživiť príliš veľa ľudí, väčšinou darmožráčov z cestovných agentúr.

Inými slovami, všetko, čo tu nájdete, nájdete aj v okolitých krajinách rovnaké alebo lepšie, no naisto lacnejšie. V Čile sme museli preskočiť niekoľko zaujímavých miest, hádam sa nám ešte niekedy podarí vrátiť. Ak nie, plakať asi nebudem.

Fotogaléria Čile

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Stará fotogaléria Čile

Salta

mesto Salta, severná argentína

Salta, Andy, severná ArgentínaSalta je severoargentínske mesto, vzdialené od bolívijských hraníc sotva niekoľko sto kilometrov. Vzhľadom k rovníku leží na úrovni večne horúceho Rio de Janeiro a dážď je tu veľmi výnimočný, hoci jej nadmorská výška 1 200 m. jej dovoľuje zachovávať si príjemné, mierne podnebie. Centrum má krásne koloniálne námestie a niekoľko okolitých štvrtí určite stojí za poriadne prechádzky. Je to úžasné miesto, či už ostanete sedieť v parku, alebo sa vyberiete do jeho okolia.

Iná Argentína

Folklór a nočný život v meste Salta, severná ArgentínaSalta má v sebe čosi, čo jej môžu závidieť mnohé európske mestá. Nie je výnimočne pekná ani čistá; napokon, nezabudnite – toto je Južná Amerika! Nenájdete tu veľké atrakcie, argentínske pivo nestojí za reč a trmácať sa sem z nejakého Buenos Aires znamená 24 hodín cesty autobusom. Napriek tomu, takmer každý cestovateľ, ktorého sem zavialo, napokon trávi v Salte viac času, ako plánoval. Je to celé v onom pomalom, lenivom živote na uliciach, v nekonečne teplom podnebí bez veľkej zimy či horúčav. Takýto život žijú výnimočne zrelaxovaní obyvatelia, príliš priateľskí a zvedaví, aby ste si navzájom nepadli do oka.

Andy a Salta

Západ slnka v Salta, severná ArgentínaSalta je zvláštna i vďaka kultúrnym a zemepisným hraniciam, ktoré tu splývajú. Na jednej strane, tradícia európskych imigrantov. Presakuje Argentínu, jej obyvateľoch do špiku kosti. Cítite to v ich správaní, vidieť to vo viniciach, na rovinách, mestách celej krajiny. Na strane druhej, Andy. Obrovský kultúrny vplyv domorodých národov. Náhorná planina od Argentíny až po Kolumbiu, pestrofarebné tkaniny, ale aj koka a šialená bieda.

V uliciach severoargentínskeho mesta SaltaV Salte nájdete oba vplyvy: čosi, čo Južná Amerika veľmi nepozná, pretože vždy dominuje jedna alebo druhá téma. Obyvatelia Salty patria akože do tej prvej, ale už v blízkych slumoch a bazároch vidieť ohoretých, mlčanlivých Indiánov, ktorých jediný pohľad stačí aby ste si uvedomili, aká závratná kultúrna priepasť medzi nami stojí. Sú ufúľaní, s uzlíkmi na chrbtoch šomrú v jazyku quechua, len keď bieli nie sú nablízku. Stačí, aby ste prešli pár desiatok kilometrov na sever do ich sveta a celkom zabudnete, že Salta je stále žoviálna a ukričaná Argentína. Salta je však ich prítomnosťou o to zaujímavejšia. Jedno z najjužnejších miest, kde môžete nájsť (a kúpiť) oné úžasné farebné vzory, mýty a predstavy horských plemien votkané do látok, ich hudobné nástroje a artefakty. V Salte zažijete Andy, netreba pritom znášať útrapy cestovania cez krajiny ako Bolívia či Ekvádor. Stačí päť minút, a z indiánskeho trhoviska prejdete na koloniálne námestie, ku zaslúženej káve s umelohmotným koláčikom.

Empanáda v centre diania

Okolie mesta Salta, argentínske Andy

Salta sa profiluje ako vážna turistická destinácia, ale až sem sa väčšinou dostanú len nezávislí cestovatelia, presnejšie, backpackeri. Salta mala lákať turistickým vláčikom, ktorý sa štverá cez Andy a desiatky krkolomných priepastí, ale trate momentálne zarastajú trávou a nezáujmom. Hneď pri centre je mestská lanovka na neďaleký pahorok, hoci výhľad na nudné argentínske predmestia nie je príliš lákavý. Vďaka tomuto ju moloch masovej turistiky ešte neznásilnil a v meste možno vskutku prežiť úžasné, pokojné dni bez nadháňačov, oddychovať a…jesť.

Pec na empanády, Argentína, SaltaJesť sa tu dá lepšie a lacnejšie, ako kdekoľvek inde v Argentíne. Ak vás znudili stejky, polozamrznutá pizza z mikrovlnky a rozvarené špagety, Salta vám ponúka svoj najúžasnejší vynález: empanády. „Salteñas“ sú absolútne najlepšia odroda slaných pirohov zvaných empanadas, ktoré sú v Argentíne a Čile pre vegetariánov často jediným východiskom z núdze. V Salte vám ich prinesú horúce, priamo z pece na empanády. Pec na empanady by sa výborne hodila i na pečenie pizze. Keď sa raz pýtam pekára, prečo v peci nepečie pizzu, len pohŕdavo krúti hlavou: pizzu? Nemáme čas. Empanadas sú dôležitejšie!

Odkazy:

Happy2travel okolo sveta » Severná Argentína

Fotogaléria » Argentína » Salta

Severná Patagónia – Argentína

Severná Patagónia, Argentína

Návrat do Argentíny

Po plavbe cez Pacifik a čílsku Patagóniu nás po niekoľkých týždňoch opäť víta Argentína. Severopatagónske mesto Bariloche je pre Argentínčanov jedným z najobľúbenejších miest na dovolenku. Prísť sem na niekoľko dní spolu s celou triedou po skončení strednej školy je absolútnou nevyhnutnosťou. Ja som sem svojich spolužiakov zo strednej školy nepriviedol, ale okrem Justyny sú s nami aspoň šampiónka v grcaní Claudia a jej kamoška Sybill.

Mesto Bariloche, severná Patagónia, sa štylizuje do roly argentínskeho Švajčiarska. Presvedčilo vás?Bariloche vďačí za svoju atraktivitu niekoľkým veciam. Leží na severnom konci Patagónie, v regióne zvanom Jazerná oblasť. A nie je to len tak. Na jednej jeho strane sa začínajú Andy a najlepšie argentínske lyžiarske strediská, na druhej oblasť jazier, riek a lesov, ktorá presahuje ďaleko na čílsku stranu. Samotné Bariloche leží na brehu jazera a jeho turistické srdce pulzuje životom. Vskutku, je to výborná základňa pre cestovanie, objavovanie tohto nádherného regiónu, hoci my sami sme si ho napokon príliš neužili.

Severopatagónske mesto Bariloche v Argentíne je vyhláseným lyžiarsky strediskom. Čakanie na sneh, začiatok júnaProblémom bolo najmä počasie: jedného rána vychádzame i s dievčatami za mesto do hôr, no vraciame sa naspäť priamo zo svahu, pretože hmla je taká hustá, že by sme neprišli nikam. Počas celého pobytu nás severná Patagónia prenasleduje hustým dažďom alebo snežením, chladným vetrom a medzi nimi vzácne chvíle slnečného svitu, v ktorom sa trblieta jazero a vzdialené hory. Mesto Bariloche je akousi karikatúrou alpského štýlu, keď v centre nájdete domy obložené drevom, švajčiarske a rakúske názvy reštaurácií a všade podávajú fondűe alebo štrúdle.

V Bariloche začínam hľadať vakcíny na ukončenie svojej očkovacej kúry. Nijaké som nenašiel, vďaka tomu som mal však možnosť nazrieť do tmavej, špinavej verejnej nemocnice a utvrdil som sa v presvedčení, že v krajine Argentína ochorieť veru nemienim.

Cestovanie cez severnú Patagóniu

Svitanie v severnej Patagónii. Vydávame sa s priateľmi na cestu prenajatým automJediný podarený výlet sme urobili 6. júna 2007. Prenajali sme si auto spolu so švajčiarskymi dievčatami a Austrálčanom Petrom, ktorý sa k nám pridal v hosteli. Vybrali sme sa na okružnú cestu okolo siedmych miestnych jazier, no po celý deň pršalo tak husto, že sme poriadne nezazreli ani jedno. Navečer, po 200 km môjho šoférovania, prichádzame do podhorského mestečka San Martin de los Andes.

To sme už ale všetci poriadne naštvaní: keď nám počasie kazí deň, my sami si vyrobíme večer! Najprv zohnať ubytovanie; luxusný dvojposchodový apartmán za cenu hostelovej izby by bol akurát. Nájdeme ho na konci mesta, turistov je málo a tak majiteľ len hodí rukou. Obsluha nám zapáli v kozube oheň a dostaneme zadarmo poukážky na ochutnávku jedál v miestnej reštaurácii. Druhý bod: jedlo. Nenechávame nič na náhodu a urobíme si ho sami. Svoju skromnú účasť nemôžem poprieť. Upečieme si ryžu a zemiaky, grilujem baklažán. Dievčatá krájajú obrovský zelený šalát, ešte dorábam špenátovú omáčku a môžeme otvoriť prvú fľašu vína.

Argentína, miesto stretnutí

Naša európsko - austrálska banda a horúce prípravy na večerný žúr. Severná Patagónia, ArgentínaV San Martin, po upršanom, znudenom dni, zažívame možno najkrajší večer od začiatku našej cesty. Ako vždy, tým najväčším pokladom cestovania sú ľudia, ktorých stretávame. Cítime sa spolu príjemne, pozorujeme dážď za oknom a túlavá mačka, ktorú sme vpustili dnu, pomaly zaspáva Justyne na kolenách.

Na druhý deň skoro ráno odvážam Sybillu a Claudiu na autobus, odchádzajú na čílsku stranu hôr. Pevne verím, že sa ešte stretneme. Ak nie Južná Amerika, možno Európa: bývajú v Zűrichu, rovnako, ako moja sestra Maťa. V krvi mám istotne presne toľko isto promile, koľko som mal pred dvomi hodinami, keď som išiel spať, a tak sa radšej rýchlo vraciam do postele.

Ráno sa vyčasilo; pred odchodom ešte navštívime reštauráciu, do ktorej sme dostali od nášho hotela poukážky na jedlo. Po zjedení tretieho taniera, celkom naspodku, nájdeme úbohého švába, zapečeného v chlebe. Keby som chcel byť ironický, povedal by som, že šťastie nás neopustilo ani dnes, pretože zhrozený personál nám za to odpustí i všetky nápoje a vychádzame bez zaplatenia jediného haliera. Justyna a Peter sa však pritom tvárili tak znechutene, že o irónii nemôže byť ani reči. Fakt neviem, čo majú niektorí ľudia stále proti tým nevinným, priateľským tvorom.

Jazerná oblasť, Patagónia, Argentína

Cestovanie jazernou oblasťou severnej Patagónie v ArgentíneVraciame sa zasneženou krajinou do Bariloche. Aj tá malá časť cesty, ktorá je vyasfaltovaná, je nedotknutá odhŕňačmi snehu. V istom momente nachádzame v ostrej zákrute havarovaný kamión. Cesta je tu pokrytá dokonalým ľadom: som si takmer istý, že keby som pri pohľade na prevrátenú vlečku nespomalil na takmer krokovú rýchlosť, zastavila by nás až skala o pár krokov ďalej. Áut tu jazdí málo, ale aj tak, mám pocit, že v zime sa tu cesty neudržujú jednoducho vôbec.

Prechádzame ďalšími jazerami, okolo nás sú štíty a hrubá vrstva vrstva snehu sa neustále strieda s takmer jesennou atmosférou, v závislosti od nadmorskej výšky. Naspäť, v Bariloche, sa už pomaly pripravujeme na odchod. Ešte predtým však stihnem zistiť, že na mojich teniskách s drahými technológiami a slávnou reputáciou praskla podrážka takmer po celej dĺžke.

Skoro ako doma

Okolie mestečka San Martin de los Andes. Severná Patagónia, ArgentínaNepríjemné, ak sa vám to stane v Patagónii a topánky ste kúpili na Slovensku, však? Ja ale nestrácam nádej; ich cena je dosť vysoká na to, aby ste mohli očakávať slušný prístup a snahu obchodníka problém vyriešiť. Je celkom bežné kdekoľvek na svete, že predajca vám poskytne akú-takú náhradu aj na diaľku, pretože ak sa pokazí čosi, za čoho spoľahlivosť ručí dobrý výrobca a v neposlednom rade i cena, je to chápané ako hanba, ako omyl, ktorý treba čo najskôr napraviť.

Napíšem teda list firme Trekland na Vajanskom nábreží, v ktorej som pred odchodom nechal zopár desiatok tisíc korún za výbavu, vysvetľujem situáciu. Fotografie zlomenej podošvy v prílohe. Odpoveď dostanem obratom: bohužiaľ, nemôžu mi pomôcť. Topánky si môžem dať opraviť sám, ale stratím záruku. Môžem ich takisto poslať na Slovensko, samozrejme na vlastné náklady, ale neručia mi za to, že reklamáciu budú akceptovať. Prečo? Je pravdepodobné, že závada vznikla mojim zavinením: nosením ťažkého ruksaku, mesprávnym používaním atď. atď.

Príroda severnej Patagónie. Jazerná oblasť, ArgentínaNeverím vlastným očiam: takto mi odpovie obchod, ktorý predáva profesionálnu outdoorovú výstroj a ktorý žije z reputácie tých najlepších a najspoľahlivejších značiek? Samozrejme, musím byť na vine ja: výrobcovia turistických topánok istotne nemohli rátať s tým, že niekto bude ich obuv nosiť s ruksakom! Odpovedám obchodu podobným tónom, dostávam ešte bezočivejší list.Nuž čo. Nedá sa nič robiť. Skúsim sa obrátiť priamo na výrobcu, firmu Garmont, a uvidíme. Až teraz som si spomenul na podobné zážitky niekoľkých mojich známych, ktorí si v Treklande za nemalé sumy nakúpili tovar a pri pokuse o reklamáciu skončili presne tak, ako ja: závada zavinená nesprávnym používaním.

Patagónia, posledné zbohom

Cestovanie severnou Patagóniou, Argentína10. júna 2007 napokon opúšťame San Carlos de Bariloche a s ním i celú Patagóniu. Za posledné takmer dva mesiace sme ju obišli takmer celú: precestovali sme tu okolo desaťtisíc kilometrov autobusmi, pešo i loďou. Patagónia, to je posledné slovo pri snoch o horách, ľadovcoch, pustatine bez ľudí. Patagónia je však zároveň hlboko postihnutá turistikou, ekonomickými záujmami mocných a globálnym otepľovaním. V budúcnosti sa všetko toto ešte istotne zhorší: ak môžete, stihnite ju čo najskôr. Nikdy na ňu nezabudnete.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Severná Patagónia

El Chaltén a Južné ľadové pole

Južná Patagónia - El Chaltén a Andy header

Cestovanie a Patagónia: od dediny ku dedine stovky kilometrov

Začiatok patagónskej zimy: polovica májaCesta z El Calafate do El Chaltén nás vedie až pod úpätie Ánd. Je 12. mája 2007: na oblohe niet jediného oblaku, step okolo nás je bez snehu, no zamrznutá na kosť.

Hneď, ako zídeme zo slávnej transpatagónskej cesty Ruta Nacional 40 (na jednej z cestných značiek ktosi slovo ‘Ruta’ prerobil na ‘Puta’), asfalt sa končí.  Cestu Ruta 40 pozná celá Argentína, keďže ju pretína zo severu na juh, väčšinou však vyzerá trochu lepšie, ako teraz. Štrkový pás prechádza cez množstvo riek; všetky pochádzajú z ľadovcov, zdroje spodnej vody sú tu veľmi obmedzené.

Zimná príroda v patagónskych Andách, ArgentínaPatagónske rieky: otvorené žily tejto planéty. Naša generácia bude ešte len v strednom veku, a väčšina týchto korýt bude už celkom suchá, hneď potom, ako sa posledné metre kubické ľadu zmenia na posledné stovky litrov vody, ktorá stečie do oboch oceánov. Patagónia má pred sebou ťažké časy.

El Chaltén má patagónske Andy a ich štítmi hneď pod oknami. Najvyšší vrch Patagónie Fitz Roy je len niekoľko kilometrov odtiaľto. Fitz Roy sa pomaly vynára spoza horizontu dokonale rovnej cesty, ktorou prechádzame; po ľavej ruke máme už aj prvý ľadovec a jeho jazero Viedma.

Argentína, alebo tretí svet?

Vstup do Národného parku Los Glaciares v Andách, Patagónia, Argentína.Autobus sa zastavuje niekoľko sto metrov od mesta,  priamo pred nami ležia Andy. Vchádza žena v uniforme a všetkým káže vystúpiť. Prekročili sme územie národného parku, pracovníci nás vítajú v španielčine a angličtine. Dostaneme informácie o možných trasách, poveternostných podmienkach, schodnosti terénu. Požiadajú nás o ohľaduplné správanie v prírode, každému dajú brožúrku s radami a mapkou turistických chodníkov. Poďakujú nám za pozornosť a môžeme sa porúčať.

Takže Argentína má byť tretí svet? Lebo ja som nikdy v živote kvalitnejšiu prácu správy parku nevidel. Mal som možnosť niekoľko rokov sledovať fungovanie rovnakých inštitúcií na Slovensku, a v tomto patríme do štvrtého, alebo piateho sveta. Zatiaľ čo argentínski pracovníci učia turistov spoznávať a ochraňovať ich park, čistý od smetia a holorubov,  slovenskí vo voľnom čase vo svojom vlastnom radi pytliačia. Sú za každý biznis s drevárskym priemyslom a výchova turistov je im ukradnutá rovnako, ako odpadky.

Neviem, ako je možné, že Patagónia má národné parky, kde si nikto nedovolí založiť oheň. Nieto ešte sťahovať a rúbať stromy pod zámienkou čistenia lesa, tak, ako sa to po kalamite spred pár rokov deje na celom území Tatier. V patagónskych lesoch sú hnijúce kmene na zemi neodmysliteľnou súčasťou kolobehu lesného života; na Slovensku sú ňou ťažké traktory LKT, ktoré v prvej línii bránia pozície proti hysterizovanej katastrofe lesných škodcov. Argentína mi dáva opäť lekciu, ktorá dúfam prežije naše cestovanie.

El Chaltén, mesto a Andy

Mestečko El Chaltén je malé a škaredé, ale leží pri jednom z najkrajších národných parkov na svete. Patagónia, ArgentínaEl Chaltén je ešte škaredší, ako El Calafate. Mestečko vzniko pred cca. ôsmymi rokmi, Calafate pred sotva dvadsiatimi – typická južná Patagónia. Ešte tu niet asfaltových ciest, hoci stavebné práce sú v plnom prúde. Chaltén má vynikajúcu polohu, veď odtiaľto možno začať túry všetkých druhov, od trojhodinového výletu k ľadovcom, cez niekoľkodňové výpravy cez Andy, až po prechod pustatinou Južného ľadového poľa, ktorý trvá okolo dvadsať dní. Mt. Fitz Roy je navyše dôležitou métou pre každého dobrého horolezcu.

Miestne autority by Chaltén radi videli ako novú turistickú metropolu Argentíny, podobnú horským strediskám v Čile: číľsky park Torres del Paine je absolútnou svetovou špičkou, porovnateľnou s európskymi Alpami; samozrejme, s cenami, desaťkrát vyššími, ako má Argentína. Mesto na to istotne má výborné predpoklady, ja som však rád, že zatiaľ to nestihli, a to i vďaka protestom obyvateľov proti výstavbe lanoviek a vlekov na území parku.

Nádherná patagónska príroda na jeseň. El Chaltén, ArgentínaDnes, na prahu zimy, je mesto takmer vyľudnené. Okrem domácich je tu len zopár tvrdohlavých turistov. Pri hľadaní ubytovania a stravy si preto nie je veľmi z čoho vyberať; majitelia jediného otvoreného hostelu to veľmi dobre vedia. K dverám našich izieb neexistujú kľúče a ak chceme mať svoje veci v bezpečí, musíme ich stále nosiť so sebou. V izbe sa nedá ani otvoriť okno a vetrať sa dá jedine cez otvorené dvere, čo ešte zvyšuje pocit, že z našich ruksakov si môže hocikto zobrať to, čo sa mu páči. Monopol je monopol: v lete si tu môžete preberať medzi hostelmi a penziónmi, ako sa vám len páči.

Ľudia a stretnutia

Hneď, ako sa zložíme v hosteli, urobím si vychádzku späť k správe národného parku, kvôli plánovanej viacdňovej túre. Na moste za mestom, pri fotení úžasného pohoria, zrazu ku mne odzadu pristúpi zavalitý chlapík so slovami, že mám pekný fotoaparát. Inštinktívne siaham po noži, muž spätkuje a jachtavo sa pýta, akú používam pamäťovú kartu.

Tlstý Poliak Lukasz: zbalí zatiaľ Justynu? Južná Patagónia, ArgentínaZ tučného útočníka sa napokon vykľuje…Poliak. Łukasz je zúfalý cestovateľ – Južná Amerika a Argentína sa stala za posledné mesiace takmer jeho druhým domovom. Pred pár hodinami si však omylom sformátoval kartu vo fotoaparáte a teraz hľadá niekoho, kto má čítačku s rovnakým formátom kvôli záchrane zmazaných obrázkov. Ktovie, koľko ľudí v meste oslovil predtým podobným spôsobom, ako mňa. V každom prípade, Łukasz sa narodil pod šťastnou hviezdou, pretože zhodou okolností nesiem vytúženú čítačku priamo v ruksaku.

Po návrate sa Justýna zvíta so svojimi krajanmi, pretože k Łukaszovi sa pridáva i jeho priateľka Aśka a ich cestovanie cez tento kontinent pokračuje už piaty mesiac. Večer, po krátkom výlete na okolité kopce, si s Poliakmi sadáme za stôl a svedomito plníme naše slovanské povinnosti. Po šiestej litrovej fľaši piva sa k nám pridávajú miestni horolezci Daniel a Diego. Obaja sú nadšenci tohto športu, presne takí, ako ich poznám z domu. Tu sú však veci zložitejšie.

Začiatok Južného ľadového poľa v patagónskych Andách. Patagónia, Argentína.Chlapci nám rozprávajú, ako sa v celom regióne v súčasnosti vykupujú pozemky v očakávaní turistického boomu, čo má za následok prudké zvyšovanie cien nehnuteľností. Podobný problém má celá Patagónia. Diego zdieľa jednu izbu s niekoľkými ďalšími ľuďmi, ktorí v Chaltén pracujú, pričom na nájomné míňa drvivú väčšinu toho, čo zarobí v príležitostných zamestnaniach. Prvé dva roky svojho pobytu žil v neuveriteľných podmienkach. Spolu s kamarátmi si nemohli dovoliť ubytovanie v meste a tak žili…v jaskyni!

Diego hovorí, že dva roky života v jaskyni bola jeho jedinou činnosťou občasná práca v meste, balenie jointov a lezenie na steny štítov. V zime museli neprestajne udržiavať oheň, ale inak to vraj bola zábava. Chlapci sú skutoční fanatici, Daniel už získal licenciu na prácu horského vodcu a v zime pracuje v obchode s turistickými potrebami, kde aj býva. Bol to práve on, pôvodne počítačový technik, kto napokon zachránil Łukaszove fotky. Cítim dobrú príležitosť a pýtam sa ho na moje cd-čko s nečitateľnými fotkami z Kuby. Daniel ho na druhý deň vloží do počítača, nastavuje parametre, a po niekoľkých hodinách máme prvé fotky naspäť! Takže v najbližšom čase začneme do Kuby pridávať nové fotky, hádam sa podarí získať aj ostatné obrázky.

Južné ľadové pole

V Chaltén sme toho nakoniec zase až tak veľa neuvideli: namiesto sľubovanej patagónskej pumy sme stretli len zajaca (nie, fotky sme mu nerobili) a z ambicióznych plánov na niekoľkodňový trek sa stala len celodňová vychádzka. Zima bola príliš blízko a počasie nám dokonale skrížilo plány.

V Národnom parku Los Glaciares na argentínskom - čílskych hraniciach, PatagóniaNa druhý deň po príchode sa teda vydávame len k začiatku Južného ľadového poľa. Chodníky v parku sú vynikajúco značené, hoci na náš, československý systém značenia nemá asi nikto. Pohoria sú tu porastené listnatými drevinami; Ako som už spomínal, ochranári robia len minimálne zásahy do štruktúry lesa, nikto ho nečistí od spadnutých kmeňov. Výsledkom je nádherný, starý les, zdravý a bez škodcov.

Tunajší horský reliéf má oproti stredoeurópskemu významné špecifikum. Hory tu nie sú tvorené kopcami a dolinami; medzi jednotlivými štítmi a hrebeňmi je jednoducho rovina. Niet tu dolín: cesta medzi vrchmi je pohodlný výlet bez stúpania a klesania, rieky majú plytké korytá a celé to vyzerá, akoby na patagónsku pláň niekto namodeloval niekoľko horských hrebeňov. Je mi jasné, že nejakým spôsobom je za to zodpovedný ľadovec, ale na túto tému viem bohužiaľ príliš málo.

Patagónske Andy: Justyna pri ľadovcovom vale v Národnom parku Los Glaciares, ArgentínaZačiatok ľadovca sa ohlási mohutným valom štrku a hliny, ktorý tvorí akýsi kráter, vyplnený vodou z topiaceho sa ľadu. Tento ľadovec nie je taký mohutný, ako Perito Moreno; vypĺňa úzky priestor medzi dvomi svahmi, jeho pokračovaním je však obrovské Južné ľadové pole. Ľahko sa tu dá vidieť, akú mohutnú silu má aktívna masa ľadu: hlinený kráter, vysoký okolo šesťdesiat metrov, je vlastne fronta ľadovca, ktorú tento pred sebou tlačil počas obdobia expanzie.

Počas návratu do mesta začína snežiť. Ešte stále sme však plní optimizmu. Na druhý deň, počas snehových a dažďových prehánok, navštívime pohraničiarsku stanicu kvôli povoleniu na prechod ich územím. Chceli by sme sa dostať na zaujímavé miesto zvané Lago del Desierto, Púštne jazero, ležiace na číľskych hraniciach. Hraničiari nemajú nič proti, avšak varujú nás pred zhoršujúcim sa počasím. Poobede sa k nim vraciam; dôstojník sa vysielačkou spája s hliadkou pri jazere a potvrdzuje neprestajné sneženie.

Začiatok zimy v južnej Patagónii

Odchod z El Chaltén v argentínskej Patagónii: zimné počasie nám zabránilo v ďalších túrachZdá sa, že v El Chaltén sme skončili. Pracovníčka na recepcii nášho hostelu mi ponúka, že na začiatku Púštneho jazera je aspoň ďalší zaujímavý ľadovec, ktorý môže byť schodný. Po porade s Poliakmi sa však dozvedáme, že prístup na ľadovec je v rukách nejakej súkromnej osoby, ktorá len za prechod cez svoje územie vyberá tučné vstupné.

Takto môže Patagónia vyzerať o pár rokov: rozparcelovaná na kúsky, bez záujmu centrálnej administratívy o určenie pravidiel ďalšieho rozvoja. Ak tu dnes máte trochu prostriedkov a konexií, neexistujú pre vás nijaké prekážky. Neďaleko od El Chaltén sa nachádza svetoznáma Jaskyňa rúk (Cueva de las manos), v ktorej sa nachádzajú kresby a odtlačky rúk pravekých ľudí spred viac ako desaťtisíc rokov. Len málokto už však vie, že jaskýň je v skutočnosti viac, no prístup do nich majú iba tí, ktorí si vykúpia špeciálny, exkluzívny zájazd s hotelom a transportom, zahrnutými v cene. Jaskyne sú totiž súkromným majetkom a jej vlastníci to rozbehli vo veľkom štýle.
Jazerá, hory, ľadovce: Národný park Los Glaciares v Andách. Patagónia, Argentína
Keď si pozerám mapu okolia El Chaltén, tú ktorú som dostal od ochranárky v národnom parku, nachádzam aj tam niekoľko veľkých bielych miest, lakonicky označených „proprieda privada“. Zoberiem si ju so sebou, doma mi bude pripomínať, kam sa mám raz v Patagónii vrátiť. Miznúce ľadovce a zem, po ktorej sa dá slobodne kráčať, dva dobré dôvody, prečo bude dobré stihnúť to čo najskôr.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Národný park Los Glaciares a El Chaltén – Patagónia