Amazonka: blízke stretnutia tretieho druhu (Kolumbia, Peru, Brazília)

Amazonka header

Misia Amazon

Ulice mesta Iquitos v peruánskej AmazonkeVidieť Amazonku bolo mojim detským snom, asi tak ako vidieť futbalový zápas na štadióne Maracaná v Rio de Janeiro, alebo stráviť pár dní na pustom ostrove niekde v Karibiku. Podarilo sa mi to 15. októbra 2006. Keď som opúšťal peruánske hlavné mesto a lietadlo rolovalo smerom ku kolumbijskej Bogote, pomaly mi prechádzala prvá vlna eufórie a mohol som začať plánovať, z ktorej strany Amazonku navštíviť, čo všetko môžem uvidieť a najmä, ako sa tam dostať.

Amazonka, to je vyše 8 miliónov štvorcových kilometrov územia, zasahujúceho do siedmych štátov. Bez ciest, často bez civilizácie a prekonať vzdialenosti medzi jednotlivými izolovanými mestami je možné len lietadlom, alebo, ako inak, loďou. Vybral som si Kolumbiu, z ktorej je relatívne najľahší prístup do amazonského vnútrozemia, ľudia sú priateľskí a dievčatá nebezpečne krásne.

Kolumbijská AmazonkaBol to dobrý nápad. V najbližších dňoch som všetko toto zažil na vlastnej koži, našiel si nových priateľov a pokiaľ ide o transport, v bogotskej kancelárii mi predali letenku na počkanie. Už na druhý deň som tak okolo obeda pozoroval kľukatú Amazonku cez okná lietadla. V Bogote vládla teplota okolo 15 °C, tu ma privítalo 40 °C a vlhkosť vzduchu, ktorej veľa do 100% nechýbalo. Celkom slušný prechod.

V Južnej Amerike za vás všetko vybavia taxikári. Ten môj ma odchytil rovno pred letiskom v kolumbijskej Leticii, vybavil mi ubytovanie, odviezol do cestovnej agentúry a zmenil sa na turistického sprievodcu, aby ma previedol po neďalekom meste Tabatinga, ktoré už leží v Brazílii. Keď ma priviedol naspäť ku hostelu ktorý mi sám odporučil, mal som navyše v ruke lístky na ďalšiu cestu a taxikár si vypýtal sumu, za ktorú by bratislavský kolega ani nezapol motor. Dohodli sme sa, že ráno o 4.00 ma bude čakať pred hostelom.

Leticia a hranice troch krajín

Lokálny trh v Leticia, kolumbijská AmazonkaLeticia leží v najjužnejšom cípe Kolumbie, tam, kde sa pri Amazonke stretávajú jej hranice s Peru a Brazíliou. Vďaka tomu sa tu dá behom pol hodiny navštíviť tri krajiny. A to dokonca bez pasu…. V ten deň som ešte stihol aj návštevu Peru, prístav Santa Rosa, z ktorého budem pokračovať ďalej po peruánskej Amazonke . Bol to vskutku pamätný deň: namočil som si nohy do Amazonky a odfotil ich tam. Žiadne pirane, žiadne anakondy, žiadne krokodíly. V Santa Rosa normálna pláž zo šedého piesku, deti aj dospelí sa kúpu v Amazonke, ženy perú stojac vo vode, poniektorí sa umývajú mydlom. Pozeral som zlé dokumentárne filmy.

Na druhý deň ráno už o 3.30 stojím na námestíčku a čakám na taxikára. Ešte o 4.20 tu nie je. Poslednú časť svojej misie nezvládol: typickí Latinci. Napokon zbúcham chlapíka s motorkou, ktorý sa mi ponúkal už pri mojom príchode. Za „dvacku“ ma odviezol do prístavu v Tabatinge, zakričal na kamoša, ktorý ma za pár korún previezol na druhú stranu Amazonky do Santa Rosy a vyložil presne na mieste, odkiaľ odchádza môj čln. Keďže sme veľmi blízko rovníka, dni a noci sú rovnako dlhé: pred šiestou moje prvé svitanie na Amazonke.

Cestovanie po AmazonkeAsi po dvoch hodinách prvá zastávka na kontrolnom stanovišti. Všetci vystúpiť, vojaci robia kontrolu dokladov. Po desiatich minútach nástup a pokračujeme. Svet okolo mňa je úplne iný, ako boli moje predstavy o živote na Amazonke. Áno, žijú tu väčšinou indiáni, ale v šortkách a tričkách, nie v bedrových zásterkách. I tak som však fascinovaný zo všetkého, čo vidím. Drevené domy na koloch so strechami z palmových listov, člny z jedného kmeňa.

Ľudia a rieka

Na člnoch po Amazonke veslujú malé deti, ženy, všetci a všetko sa tu presúva po vode. Netušil som, že na tejto hornej, peruánskej časti Amazonky môže byť rieka taká široká. Na niektorých úsekoch má minimálne 5-6 km. Amazonka musí skrývať neuveriteľné množstvo rýb a iných živočíchov. Uživí všetkých, čo pri nej žijú. V jednom z prístavov, pri tankovaní som zrazu zbadal, ako sa pár metrov od člna pekne a pomaly prevaľujú vo vode akési veľké ružové živočíchy. Nikoho okrem mňa to nezaujímalo, jeden z spolucestujúcich mi však blahosklonne oznámil: delfines. Ružové sladkovodné delfíny.

Nákladný pr�stav v Iquitos, PeruS mojím novým kamarátom som sa zoznámil tak, ako sa patrí: cez žalúdok. Počas dlhšej zastávky v Caballococha pristupuje tmavý chlap s výraznými lícnymi kosťami, rýdzi indián v rifliach a tričku. Tak, ako aj u nás doma, v momente, keď začne hľadať miesto na sedenie, všetci cestujúci sa čírou náhodou pozerajú von oknom a nemusia tak z voľných sedadiel skladať svoju batožinu. Akosi mi to však nedalo a rezignovane mu ponúkam miesto, kde doteraz trónil môj vlastný ruksak. Skutočný kontakt sme však nadviazali až vtedy, keď mi priniesli obed, zarátaný v cene lístka: na cestách som bol ešte len krátko a z nejasnej hmoty na tanieri sa mi mierne obrátil žalúdok. Celkom nezištne som ho teda ponúkol svojmu novému susedovi: celkom nezištne ani len nemihol obrvou a zjedol ho do poslednej fazule. Odvtedy je Carlos Ocmin Arroyo, obchodník z Caballococha, ktorý tvrdí, že nemá indiánskych predkov, môj GRAN amigo.

Gran Amigo Carlos. Iquitos, kolumbijská AmazonkaNa Carlosovi som konečne mohol vyskúšať, čo viem zo španielčiny (takmer nič). A tak som ho trápil nasledujúcich šesť hodín. Pracovali ruky, nohy, slovník… On si z však toho tiež zobral viac, ako len tanier fazule. Nie každý deň sa môže baviť s cudzincom, a ešte z Európy – zrejme som bol prvý Európan, ktorého vôbec videl. Carlos má v Caballococha obchod so všetkým možným a do našej spoločnej destinácie Iquitos chodí raz za mesiac dokúpiť tovar.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria > Amazonka: Kolumbia, Peru

Iquitos, amazonské benátky v Peru a genocída korytnačiek

Trh v Iquitos header

Interhotel, ako má byť: Peru

Po dlhej ceste z Kolumbijskej Leticie sme napokon pristáli rýchločlnom na peruánskej strane Amazonky, v zaujímavom meste Iquitos.

Amazonský hostelMôj nový kamarát Carlos mi sľúbil, že ma zavedie do hotela, kde spáva on na svojich obchodných cestách. Veľmi ma to potešilo, ale len dovtedy, kým som sa v ňom neubytoval. Hostel Lima bol zhodou okolností jeden z tých, ktoré som si podčiarkol kvôli superlatívom v knižnom sprievodcovi Lonely Planet: „tichý, čistý, má teplé sprchy.“ Nuž čo. Počas mojej návštevy bol hlučný, špinavý a plesnivý, teplá sprcha nefungovala. Iba cena sedela – 8 USD na noc. Nechcel som však uraziť Carlosa; aspoň budem blízko niekoho, koho poznám. Treba skúsiť všetko.

Večer som Carlosa pozval na večeru a kávu. Oboje bolo perfektné, čo sa už nedalo povedať o hotelovom sprchovaní. Igelitová taška na dlažbu v sprche, pretože toľko plesne pokope som ešte nevidel. Pre istotu som sa ešte i tak sprchoval v sandáloch. Amazonský štandard: všetky izby majú okná len do spoločnej chodby, všetky otvorené. Jjediné možné vetranie. Keď som si ľahol na posteľ, zo susedných izieb bolo počuť všetko: akýsi starec sa dusí kašľom, zopár chrápajúcich, grganie, prdenie. Bol som tak unavený, že mi to všetko bolo jedno.

Genocída korytnačiek v Iquitos

Chudobná štvrť Belén v meste Iquitos, peruánska AmazonkaPodľa Carlosovej rady som si išiel na druhý deň ráno pozrieť Belén – chudobnú štvrť Iquitosu a hneď ako som tam vstúpil som pochopil, že mal pravdu aj v druhej veci – kvôli vlastnej bezpečnosti tam treba ísť s miestnym sprievodcom. Nie je to drahá investícia. Za 0,7 USD, som mohol so seňorom Jorge Tuisima Marín, pseudonym „Shambo“, vyraziť s mojimi dvoma foťákmi po Beléne úplne bez obáv. Poznali ho všetci. On zas náležite dával všetkým najavo, aký je dôležitý a ako ho gringo počúva. Shambo mi vysvetľuje, že Belén je oveľa zaujímavejší počas obdobia dažďov, keď je hladina Amazonky oveľa vyššia a člnmi sa manévruje priamo medzi domami, či už plávajúcimi, alebo na koloch. Teraz skôr mesto pripomína stoku. Plno smetí na brehu i vo vode, z krásneho miestneho trhu smeti „odpratáva“ len samotná Amazonka.

Zvierací trh v Belén. Iquitos, peruánska AmazonkaSlovo ekológia je vo väčšine krajín Južnej a Strednej Ameriky skôr reklamným sloganom pre naivných turistov; miestni mávajú, bohužiaľ, ku svojmu životnému prostrediu veľmi pragmatický vzťah. Na samotnom trhu kúpite absolútne všetko, od chránených rastlín a živočíchov až po tie najvzácnejšie druhy. Je tu toľko korytnačích vajec, pancierov a korytnačieho mäsa, že len kvôli dnešnému trhu museli vyhladiť všetky tieto melancholické plazy v okruhu 200 km. Opice a papagáje zavreté v klietkach, určené na predaj. Všetka háveď Amazonky, územia s najväčším množstvom živočíšnych a rastlinných druhov na svete.

Vzácnym živočíšnym druhom som bol na trhovisku v Iquitoas aj ja, tentoraz pre miestnych. Modré oči videli trhovníčky po prvý krát v živote: okamžite sa medzi sebou začínajú strkať a ukazovať na mňa. Zaujímavý pocit. Pri rozlúčke sa samozrejme ukázalo, že môjmu sprievodcovi Shambovi – kráľovi peruánskych Benátok, sa zrazu dohodnutých 70 amerických centov zdalo málo. S plnou vážnosťou som však musel zdvorilo namietať voči prirážke a s rovnakou teatrálnosťou sme sa napokon obaja spokojní rozišli. Ja s úžasným celodenným zážitkom, Shambo s vydrankaným príplatkom, ktorý dokopy predstavoval neuveriteľných 40 slovenských korún.

Santa Rosa, Amazonka, PeruNa druhý deň ma už čakala len rozlúčka s mestom Iquitos, jeho bedárskymi štvrťami, trhoviskami a smradľavým, nádherným životom na amazonskom vidieku. Rozlúčiť sa so mnou prišiel i Carlos. Zívajúc dohliadol na moje nalodenie a napokon sme sa rozlúčili ako starí priatelia. Sľúbil som, že ho raz navštívim v Caballococha.

Svitanie v prístave bolo nádherné. Rybári so sieťami, plávajúce domy, opar nad pralesom, zobúdzajúca sa Amazonka. Zamiloval som sa do tejto časti planéty, a to som mal pred sebou ďalších úžasných 500 km po prúde Amazonky. Jeden z mojich splnených detských snov.

Návrat z Peru do Kolumbie

Leticia, kolumbijská Amazonka: prístav v období suchaSpánok ma zmohol pred hranicou s Kolumbiou, ale netrval dlho. Ku nášmu člnu zrazu prirazili dve vojenské lode, kolumbijská a peruánska. Nie som si ani len istý, ktorej presne krajine patril palubný guľomet s obsluhou, ale strčil sa takmer do môjho lodného okienka. V našej rýchlolodi bolo v okamihu viac vojakov, ako cestujúcich. Všetko, ako má byť: bol policajný kameraman, psovodi s vlčiakmi a osobné prehliadky. Takáto je kolumbijská realita, vďaka vojsku však možno dnes vôbec cestovať a vždy lepšie ak vás zastaví armáda namiesto bandy marxistov, pašujúcej kokaín, však?

Vojenská akcia, zameraná proti drogám a guerillas, sa pomaly chýlila ku koncu, keď ma premkol nepríjemný pocit. Práve kontrolovali zoznam cestujúcich, naše doklady. Spomenul som si na Carlosa, ako aj na to, že pred odchodom som svoju batožinu zabudol skontrolovať. Čo ak na mňa našil nejaký kontraband a celé priateľstvo bolo len divadlo? O kolumbijských väzniciach som toho počul dosť a stráviť tam zvyšok života sa mi tuším nechcelo. Presne vtedy sa jeden z vojakov spýtal na môj modrý ruksak.

Takíto sme my, nedôverčiví, skazení Európania. Nech sa mi už mysľou preháňalo čokoľvek, ruksak bol samozrejme v poriadku. Prepáč, Carlos! Lode sa onedlho odrazili od nášho člnu a po obligátnej ceste cez všetky hranice a prístav Santa Rosa sme napokon šťastne prirazili v Leticia. Mal to byť koniec mojich amazonských potuliek a po piatich dňoch ma vítala opäť upršaná Bogota, ale tieto zážitky boli príliš silné. Nedalo sa inak: už o necelý mesiac sa mi podarilo zmeniť cestovateľské plány a tú istú amazonskú cestu, z kolumbijskej Leticia do peruánskeho Iquitos, som podstúpil opäť, počas návratu do peruánskej metropoly.

To je však už iný príbeh…

Kontextové odkazy:

Fotogaléria > Amazonka: Kolumbia, Peru

La Meseta, prales tam na kopci

8. augusta 2007 opäť vyrážame z tábora, znovu prechádzame rannou savanou a na poľnej križovatke na jej konci tentoraz odbáčame vľavo. Našim cieľom je zaujímavý prírodný útvar, náhorná stolová rovina zvaná La Meseta. Už teraz sa nejasne rysuje v diaľke jej začiatok. Vyrastá z hlbokej džungle, na jej ploskom vrchole sa nachádza ďalší prales, kombinovaný so savanou. La Meseta sa odtiaľto tiahne ďalšie stovky kilometrov až ku brazílskym hraniciam.

Po savane sa vracia džungľa a o niekoľko hodín sa už na pokraji síl štveráme po úbočí Mesety. Opäť sme v nádhernom, zomknutom pralese. Cestička je taká úzka, že neraz sa cez húštiny takmer ani nedá s našimi veľkými ruksakmi prepchať. Popoludní konečne dorazíme na úpätie náhornej roviny. Je tu riečka, ktorá sa vynára zo zeme a o dvadsať metrov ďalej v nej zase mizne. Je tu miesto na malý tábor a sú tu staré známe včely a muchy v celých rojoch. Okamžite sa na nás vrhnú. Zatiaľ čo včely sa približujú skôr opatrne a žihadlom nás počastujú radšej výnimočne, muchy sa tlačia do všetkých telesných otvorov. Situácia sa stáva neznesiteľná; zakladáme oheň s hustým dymom a až potom môžeme rozložiť stany.

Do zotmenia je ešte niekoľko hodín, rozhodneme sa vypadnúť od hmyzu na neďaleký kopec. Vyštveráme sa takmer na vrchol Mesety a pozorujeme úžasný, pokojný západ slnka. Pod nami je nekonečný hustý koberec pralesa, miznúci v diaľke v hmlách. Pred chvíľou sme vyplašili obrovského tapíra s pyskom mravenečníka, ktorý hanblivo utiekol skôr, než som stihol vytiahnuť fotoaparát. Vidíme však odtiaľto savanu, zospodu sa ozývajú škreky iných prebúdzajúcich sa zvierat. Bez slova, úplne ohromení sa vraciame naspäť. V ústrety nám prichádza vystrašená Balbína, ktorá ostala v tábore. Mali sme návštevu. Tábor úplne zblízka obchádzala puma, obrovská mačkovitá šelma, ktorá by pokojne nepohrdla ľudským mäsom. Balbína našťastie nestratila rozvahu a rozdúchala ohnisko. Pastor nám rozpráva, ako ho tu pred rokom pri túre s jedným turistom napadla dvakrát tá istá puma. Ako-tak sa ubránili mačetami a palicou a pri ústupe do Los Fierros ju ešte ďalekohľadom zazreli, ako ich stopu pomaly nasleduje až do savany, kde si napokon sadla, akoby rozmýšľala nad inou korisťou.

Na naše prekvapenie sa onedlho z temnoty vynoria postavy. Sú to zmienení Švédi; vtlačia sa do nášho stiesneného tábora a začnú si stavať stany. Keby sme boli chrapúni ako ich sprievodca, porúčali by sme ich odtiaľto rovnakým spôsobom. Skupinka sa vracia z Mesety; s priateľskými Švédmi si vymieňame skúsenosti. Sťažujú sa, že agentúra ich okráda na jedle a ich sprievodca je vraj totálny idiot. To už ale my vieme. O necelú hodinu ho nájdem kúpať sa i so svojou ženou, samozrejme so šampónom, priamo pri vyvierajúcej rieke. Desať metrov nižšie si z nej všetci ľudia naberajú jedinú pitnú vodu v okolí. Nadávam mu z plného hrdla najvulgárnejšie nadávky, aké poznám v oboch jazykoch, pridávajú sa Švédi. Chlapík má dosť tupý ksicht a za opaskom obrovskú dýku z najlacnejšieho supermarketu. Vyzerá ako karikatúra do akéhosi odpadového filmu; bez slova vypadne do svojho stanu a viac nevylezie. Jazierko, v ktorom sa kúpal, je pokryté penou a vrstvou mydla, pričom voda odteká len cícerkom. Bohužiaľ, kvôli jedinému tupcovi budeme všetci musieť čistiť vodu tabletkami aj tu.

Na druhý deň skoro ráno sa lúčime so Švédmi. Oni odchádzajú do Los Fierros a domov, my tu nechávame svoj tábor a naľahko vystupujeme na Mesetu. Opäť sme tu úplne sami. Tam hore nás čaká savanovitá trávnatá rovina, siahajúca po horizont. Zboku sa tiahne džungľa. Kráčame niekoľko hodín do hĺbky Mesety, až k riečke a nádhernému jazierku, ukrytému pod palmami a kvitnúcimi kríkmi. Je horúci deň, všetci sa radostne kúpeme a zvedavé rybky v jazierku nás hryzú na zadkoch.

Pri návrate z jazera nás pastor zavedie bokom od džungle, na trávnatú plochu niekoľko sto metrov od hranice lesa. Najprv nachádzame zhrdzavené zbytky vraku lietadla, kus ďalej, v pomaly zarastajúcej jame, …zhrdzavenú motorku. Toto je druhá časť príbehu o Národnom parku Noel Kempff Mercado, temná a vytesňovaná, čosi, o čom nenájdete zmienku v prírodovedeckom múzeu.

Po obrovskom tábore narcos neostala takmer nijaká stopa. Zabudnutá motorka a zákop ostreľovačovViete, prečo sa toto miesto volá Noel Kempff Mercado? Park dostal meno po významnom bolívijskom prírodovedcovi. Nie je to však kvôli jeho práci a objavom, nech boli akokoľvek dôležité. Park nenesie jeho meno kvôli jeho bohatému životu, ale kvôli jeho násilnej, zbytočnej smrti sotva niekoľko kilometrov od miesta, kde práve stojíme a fotografujeme motorku. Bohužiaľ, toto nádherné panenské územie slúžilo v minulosti kokaínovej mafii. To, na čo sa teraz pozeráme, sú posledné dôkazy obrovských, neuveriteľne zorganizovaných táborov s laboratóriami, slúžiace na výrobu a distribúciu kokaínu. Ak vás zaujíma, prečo práve Noel Kempff, kliknite sem, na článok z rubriky Poznámky k svetu za pohľadnicou.

Vraciame sa do spodného tábora pod Mesetou. Pastor nám mnoho vysvetľuje o okolitej prírode, zvieratách a živote v džungli. Máme ho všetci čoraz radšej, zlý pocit zo začiatku našej cesty sa celkom vytratil. Pochybujem, že ktorékoľvek z našich nedorozumení myslel naozaj zle. Je jasné, že každý máme iné záujmy a priority. Napokon mu v duchu dávam za pravdu i pri jeho snahe vybaviť transport autom aspoň tam, kam sa dá. Pochod s plnou poľnou je fakt vyčerpávajúci a nie každý musí byť taký „nadržaný“ na chodenie, ako my. Všetko ostatné sú len kultúrne odlišnosti, práve vďaka ktorým je cestovanie také zaujímavé. Keď napríklad ponúkneme čokoládou Pastora a Balbínu, nezoberú si jednu tabličku, ako sme naučení my, ale neraz celú polovicu. Ich poňatie delenia sa je iné ako naše, viac doslovné. Rovnako je to s deťmi, kdekoľvek ich stretneme. Keď ich ponúkneme z balíčka cukríkov, berú si ich automaticky plné dlane.

Kokové listy. Ochutnáte?Funguje to i naopak: oná milá rodinka, ktorú sme stretli piknikovať kdesi vo vrchoch nad Potosí, nás ponúkla kokovými listami. Nemohli sme si zobrať „len zo slušnosti“; vnútili nám ich celé hrste, lebo darovať koku je v Bolívii symbolom štedrosti a priateľstva. Mama, hlava rodiny, nám ešte pridala dobrú radu, že si máme dávať veľký pozor v ich rodnom meste Cochabamba. Naomi mesto navštívila, ale radu neposlúchla. Svoj bolívijský pobyt tak zakončila, keď ju s kamarátom v kopcoch nad Cochabambou prepadli ozbrojení muži. Okrem straty peňazí a šoku si jej kamarát odniesol i podrezané hrdlo. Ale to len tak na okraj…

Naspäť, v tábore, na nás opäť zaútočia včely muchy. Aby sa vytratili, treba počkať do súmraku. Naša posledná noc v pralese. Sedím pri dohasínajúcom ohni, počúvam škriekanie džungle a rozmýšľam, kedy budem môcť niečo podobné zažiť najbližšie. Pobyt v Noel Kempff, to bol hlboký, nebezpečne dôležitý zážitok. Budeme ho musieť všetci v sebe spracúvať pomaly, po kúskoch, keď sa už vrátime do miest a medzi ľudí.

V piatok 10. augusta sa vydávame na spiatočnú cestu do Los Fierros. Je nesmierne horúci deň, nad hlavou mi skáču posledné bandy zvedavých opíc a pomaly spolu s ostatnými postupujem cez rednúci prales do savany. V savane nachádzame v strede cesty mláďa koralovca s odtrhnutou hlavou. Koralovec, to je nádherný farebný had, najjedovatejší na tejto planéte. Koralovec pozná svoje možnosti; ak ho ohrozíte, nikdy sa nesnaží utiecť, ale okamžite útočí. Keď pohryzie človeka kdesi v civilizácii, na záchranu ostáva akurát niekoľko minút a aká-taká nádej, že človek prežije, hoci ochrnutý. Tu, v savane Noel Kempff by som si mohol akurát sadnúť na kopček a písať testament. Kvôli postupujúcej paralýze tela a následnej zástave srdca by som si však musel dosť pohnúť.

Do Los Fierros prichádzam totálne vysilený a dehydrovaný. Nasadil som maximálne tempo, aby som to mal čo najrýchlejšie za sebou, a savanu som namiesto dvoch hodín prebehol za jednu – bez vody a bez prestávky. V Los Fierros ma už čaká Sander a ďalšie stovky včiel. Dozvedám sa, že tu niet vody. Postupne prichádzajú i Justyna a Brian a dychčia v popoľudňajšej horúčave. Nasleduje ich vyše dvojmetrový leguán, ktorý si korzuje po tábore, akoby sme boli uňho len na návšteve. Ďalšiu hodinu čakania na Pastora a jeho ženu, ktorí zaostali, trávime v nádeji, že to s vodou nie je pravda.

A čo takto trojmetrový leguán?Prichádza Pastor; je to pravda. Niet tu ani kvapky vody. Do nádrže ju treba napumpovať čerpadlom, nie je však benzín. Zmizli i kľúče od domčekov a teda nebudeme mať kde spať. Zdá sa, že už máme len jednu možnosť. Pastor zapája vysielačku do batérií a spája sa s Ignáciom. Noc môžeme bez problémov stráviť v stanoch, ale bez vody tu nemáme čo robiť. Rozhodujeme sa odísť ešte v ten deň späť do Floridy.

O dve hodiny sa vskutku objaví Ignáciov džíp s dvomi sluhami na korbe. Vraciame sa do dediny, Ignácio sa scvrkol ako vysušený oriešok. Priznáva sa, že na benzín už nie sú peniaze a najbližšie ani nebudú. Vo Floride skúšame ďalšie ubytovanie (patrí ďalšej Ignáciovej sestre), oddychujeme celý večer a nasledujúci deň. vyťahujeme si posledné kliešte, liečime pľuzgiere a dopĺňame telesné kilogramy. Bilancia našej úžasnej výpravy, to je 183 kilometrov pešo v džungli, väčšinou s plnou výstrojou a zásobami.

V La Florida sa dávame dokopy. Túto fotografiu prosím nikomu neukazujtePosledný večer vo Floride ešte s Pastorom vyrážame na kapybary, moje obľúbené hlúpe zvieratká. A naozaj, stretneme ich celé stádo; veľké, hanblivé cicavce s nádhernými smiešnymi pyskmi najprv od ľaku znehybnejú a potom sa ťarbavým behom vrhnú do rieky a lesných húštin. Míňame množstvá vtákov, až kým sa nevrátime do dediny. Po zotmení sa umývame v rieke, tak ako to robia domáci, bedlivo pritom pozorujeme hladinu kvôli agresívnym aligátorom.

Ráno nasadáme do miestneho autobusu, lúčime sa so žoviálnym Ignáciom, ostatnými milými ľuďmi z dediny, s riekou a národným parkom. Tesne pred odchodom ešte vtisne Ignácio Justýne svoju adresu: „nie že to stratíš!“ Ignácio žije v San Ignacio. Poznáme teda jeho ulicu i telefónne číslo. Ak sa raz budeme chcieť opäť dostať do parku, stačí zavolať. Nezoberie on, zoberie jeho žena. Volá sa Ignácia. Alebo najstarší Ignáciov syn Ignácio. Alebo otec. Ignácio.

Prvý deň, túra k vodopádu. Justyna a Brian sa už netvária tak nadšeneZa oknami sa vzďaľuje park i týždeň nášho krásneho života. Po celom dni horúcej, hrkotajúcej cesty napokon prichádzame do mestečka San Ignacio de Velasco (tu býva Ignácio). V pouličnom stánku sa pokúšame získať rýchlu večeru, ale pani výdajkyňa v živote nemala do činenia s vegetaránmi. „Ryžu bez kuraťa? Nechápem. A kura?“ Nechceme! „Ale ryžu bez kuraťa?“ Áno. „A kura?“ Kura nechceme. „A ryžu chcete?“ Chceme. „Ale bez kuraťa?“ atď. Ja strácam nervy a vo vedľajšom stánku si kupujem akési koláče, Justyna to vydržala a ryžu napokon vskutku dostala. Večer presadáme do pohodlného veľkého autobusu, hoci plného švábov, a absolvujeme nočnú cestu späť do Santa Cruz. Opäť hostel s tucanmi, ulice plné ľudí, reštaurácie a internetové kaviarne. Sander odchádza do Brazílie a my do La Paz, perfektným luxusným autobusom.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Džungľa a jej ľudia

Dedinka La Florida leží priamo pred bránami národného parkuFlorida je malá osada na brehu rieky Paraguá. Zo všetkých strán je džungľa, na druhom brehu sa začína národný park. Tu môžeme získať sprievodcu a prípadne i čosi z potravinových zásob, hoci možnosti sú značne obmedzené. Napríklad ja som si pred odchodom z Floridy kúpil od istého dedka vrecko grepov, ktoré som si aj sám čerstvučké natrhal priamo zo stromu. Počas oberačky mi však za chrbtom dychčal dedko a akýsi dvaja junáci s palicami, akoby ma podozrievali z podvádzania pri vážení ich rodinného striebra. Myslím, že keby som sa ulakomil na jeden grejpfruit naviac, skončilo by to krviprelievaním.

Zatiaľ sme však len prišli. Ignácio zastaví pred jednoduchým domčekom so slamenou strechou, v ktorom sa ubytujeme na jednu noc. Ako sa neskôr dozvedáme, „hostel“ vlastní jeho sestra. Dostávame sprievodcu, ako sa ukáže, Ignáciovho brata. Ignácio má trinásť súrodencov a každému z nich treba dať zarobiť. Večer zoženieme v dedinke dokonca i teplé pivo a oranžádu z akéhosi súkromného domu, ktorý obýva takisto Ignáciova rodina.

Rieka Paraguá pri dedine: na jej druhom brehu sa začína park a naše dobrodružstvoTrávime posledné hodiny v civilizácii. Ja a Justa dostávame od Ignáciovej sestry vegetariánsky obed (suchá ryža, suché zemiaky a vajíčko), pozorujeme prasačie rodinky, promenádujúce sa po dedine, kúpeme sa v rieke.

Na druhý deň sa opäť zbalíme a vsadáme do džípu, spolu s Ignáciovými sluhami, našim sprievodcom menom Pastor, jeho ženou a dcérou. Nie je nám jasné, akú úlohu budú v našej výprave zohrávať, ale sme pripravení dať jasne najavo, že nepôjde o platenú funkciu. Za dedinou sa registrujeme u strážcov parku a pokúšame sa prejsť cez rieku Paraguá. Nie je tu nijaký most, len malý pontón na druhej strane. Prievozník šiel na ryby. Zdá sa, že sme na niekoľko hodín nahratí, to však ešte nepoznáme Ignácia. Rozkáže mladšiemu zo sluhov prešplhať sa na druhú stranu ku pontónu po lane, visiacom cez celú šírku rieky. Samozrejme, presne v strede rieky sa sluha zošmykne do vody a k pontónu už neborák len prerúčkuje.

A takto sa končí náš nádherný, nezabudnuteľný týždeň v bolívijskej AmazonkePrechádzame cez rieku a pokračujeme v ceste. Čoraz užšie nás zviera džungľa, auto zo všetkých strán šľahajú kríky a konáre. Po hodine cesty prichádzame do tábora, niekoľkých zanedbaných domčekov s plechovými strechami. Ignácio si vymyslí cenu za ubytovanie, varíme si večeru a plánujeme cestu s našim sprievodcom. Pastor dúfal, že jeho žena by s nami išla ako platená kuchárka, to mu však vyhadzujeme z hlavy. Pôjde s nami i napriek tomu, ale len ako Pastorova osobná kuchárka. Keď Pastorovi ukazujeme, čo všetko chceme vidieť, vyzerá byť čoraz znechutenejší. Zrejme čakal platenú dovolenku pre seba a svoju ženu s lenivými gringos, ktorých zaujíma len pivo a večera. Najväčšie prekvapenie nastáva keď zistí, že nemienime využívať služby Ignáciovho džípu, pretože chceme park spoznať pešo a dôkladne. Takýto obrat situácie nikto z našich hostiteľov neočakával. Tých málo turistov, ktorí sa sem napokon dostanú po svojom, sa dá väčšinou obrať o peniaze rýchlo a bez väčšej fyzickej námahy.

Hneď na druhý deň ráno vyrážame na prvé miesto, sedemdesiatmetrový vodopád v džungli. Je vzdialený okolo štyridsať kilometrov, zúfalý Pastor ešte urobí posledný pokus a navrhuje, že Ignácio nás odvezie – zadarmo – cez počiatočný úsek, ktorý je ešte zjazdný džípom. Odmietame. Do fliaš s vodou hádžeme prvé purifikačné tabletky, vykladáme si na plecia ruksaky s výstrojou a zásobami a opúšťame tábor Los Fierros.

Na vrchole MesetyCesta je dlhá a vyčerpávajúca. Prechádzame najprv riedkou džungľou, potom dlhou, horúcou savanou a opäť vchádzame do džungle, cez zarastené húštiny a popadané stromy. Džungľa pomaly prechádza do pralesa. Na tomto území sa až do istého času ťažilo drevo vo veľkom. To vysvetľuje i fakt, že sa tu ešte stále nachádzajú cesty, pomaly zarastajúce džungľou. Hlbšie do vnútrozemia sa však zachoval pôvodný prales, ktorý tu vo vlastnom nekonečnom cykle úpadku a rastu pamätá časy, keď ešte na zemskom povrchu neexistovali ľudia, nehovoriac o sekerách a motorových pílach. Po tom, ako vyhlásili oblasť za národný park, drevárska firma musela odísť a holoruby sa zrástli s nedotknutou väčšinou pralesa.

Pastor so svojou ženou BalBínou zaostávajú kdesi na konci. Nevedno prečo, Pastor si priniesol len jedny lakované poltopánky, v ktorých mu vyrástli prvé pľuzgiere na nohách, sotva sme opustili tábor. BalBína je na tom podobne a teraz krivká cez konáre a trávu v šľapkách… Podvečer prichádzame na táborisko, čistinku s altánkom. Sme plní zážitkov; po ceste nám nad hlavami skákali pavúčie opice, videli sme srny, množstvá vtákov a zaujímavého hmyzu. Sme však i dosť unavení a vodopád je ešte stále vzdialený poldruha hodiny chôdze. Nadnes máme dosť – rozkladáme tábor, večeriame a ukričanú nočnú amazonskú džungľu už počujeme len v mrákotách.

Na druhý deň ráno nás ešte čaká cesta k vodopádu a potom naspäť do hlavného tábora Los Fierros. Ďalej k vodopádu už nie je nijaká cesta, hoci i zarastená. Predierame sa miznúcim chodníčkom v hlbokom pralese, medzi vysokými stromami, ktorých koruny sa zrastajú kdesi nad nami. Na celom tomto obrovskom území sme dnes úplne sami. Všade okolo nás sa to však hemží životom, zvieratá pred nami utekajú z húštin a konárov. Napokon sa pred nami otvára skalnatý útes, z ktorého padá vodopád do malého jazierka. Je tu ticho, pokoj, neuveriteľne zelená príroda. Dlhý čas tu len tak sedíme, bez myšlienok a akéhokoľvek cieľa, pri padajúcej vode uprostred džungle. Pochopil som, že amazonka ako zelené pľúca tejto planéty, to nie je len otrepaná fráza.

Vraciame sa naspäť. Okolo nás sa križujú cestičky mravcov a termitov. Sú ich tu stovky druhov, od najmenších až po obrovských Rezačov listov. Majú tu svoje autostrády i vedľajšie cesty, siahajú stovky metrov a viac. Pozorovať mravce, to je fascinujúci zážitok. Mravce – robotníci prinášajú veľké kusy listov a inej potravy do mraveniska. Strážia ich bojovníci s obrovskými tesákmi. Ak sa robotník previní, napríklad vystúpi z radu nosičov, vojaci sa okamžite naňho vrhnú a zabijú ho. Niektoré typy mravenčích spoločenstiev sú schopné vyčistiť celé územie, z ktorého potom ostane len trávnatá plocha s kopcami mravenísk. Mravce nezastaví nič. Buďte takí nerozumní, že v blízkosti ich ciest si postavíte stan, a do dvoch hodín ho rozoberú na milión kúskov v domnení, že ide o nejaké jedlo. Ak máte smolu a práve v ňom spíte, môžete skončiť rovnako. Niektoré bojové termity sú také silné, že im stačí dostať sa na vaše telo v niekoľkých desiatkach a dohryzú vás natoľko, že napokon spadnete na zem a tam si vás nájdu ostatní.

A teraz sa prizrite tejto: matka s dieťaťomNa mieste, kde sme strávili noc, teraz zavládli muchy a včely. Všetky naše ruksaky, ktoré sme si tu nechali, sú pokryté agresívnymi divokými včelami. Nad nami sa hojdá na konároch celá opičia rodinka. Malá opička je zavesená na chrbte svojej matky, ktorá pritom visí dolu hlavou z konára a začudovane nás pozoruje. Kvôli včelám však kašleme aj na opice a rýchlo sa vraciame do Los Fierros, tentoraz ešte unavenejší ako včera. V ruksaku mám čosi okolo 30 kg, posledné dve hodiny cez savanu už kráčam z posledných síl. Justynka zomrela už pred pár hodinami, teraz je s nami už len jej telo. Má 20 kíl menej ako útly Brian a ťažší ruksak. Po návrate do hlavného tábora už len všetci opatrne našľapujeme po svojich pľuzgieroch a vyťahujeme si desiatky kliešťov. Môj osobný skromný rekord bol 41.

V Los Fiierros sa zatiaľ situácia mierne zmenila. Prišiel akýsi agentúrny zájazd siedmych Švédov a ich sprievodcov. Ignácio zmizol. Znamená to, že nemáme elektrinu, pretože ukryl zásoby benzínu do generátora. Švédi mu zrejme boli nesympatickí, pretože im vyhradil najhorší domček – cabañu, v ktorej nefunguje voda ani záchod. Je to asi preto, že agentúrny zájazd má vlastné autá a Ignáciovi nedá zarobiť. Švédi chodia prestrašene kakať na hranicu nočnej džungle, i napriek hanbe sa držia spolu a osvetľujú výrobu svojich smradľavých koláčikov, takže detaily vidieť zďaleka, priamo z okna našej funkčnej cabane.

Ignáciov tábor Los Fierros, hlavná budova. Celé miesto sa pomaly rozpadávaVečer pastor zapojí akumulátory do vysielačky a volá Ignáciovi. Ignácio sa môže tváriť, ako chce, ale pred svojim starším bratom je ako zašľapnutý šváb. Pastor mu vynadá za nás všetkých kvôli elektrine a pridá ešte zopár vlastných, šťavnatých súrodeneckých nápadov. Na druhý deň odchádzajú Švédi džípmi do džungle, my oddychujeme a pripravujeme sa na ďalšiu veľkú túru. Pastor sa nám priznáva, že agentúrny sprievodca mu pred odchodom oznámil, že si neprajú sa s nami v džungli stretnúť. Trošku sme z takéhoto prejavu „priateľstva“ prekvapení, ale hlava nás z toho nebolí.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Cesta do národného parku Noel Kempff Mercado

Nebojte sa, tucana pozná aj taký ignorant, ako jaRáno sa zobúdzame vo východobolívijskom meste Santa Cruz. Vo dvore hostelu je príjemná tropická záhrada a dva nádherné tucany, ktoré so svojimi obrovskými oranžovými zobákmi kutrajú po zbytkoch z raňajok. Je jasné, že zrazu sme v úplne inej Bolívii, než akú sme poznali z náhornej planiny, či dokonca z okolia Trinidadu. Na uliciach vidieť viac bohatstva, krajšie domy a lepšie autá, pohodových, priateľských ľudí, akých až tak veľa v Bolívii nestretnete. Región Santa Cruz vďačí za svoje bohatstvo okrem iného i plantážam koky a obchodu s drevom; obe tieto aktivity majú, mierne povedané, svoje „pre a proti“.

Nemáme tu veľa času na zábavu. Dnes, vo štvrtok 2. augusta, musíme získať všetky lokálne informácie o našej ďalšej destinácii, nakúpiť jedlo a vybavenie a napokon večer vypadnúť autobusom, ktorý jazdí raz za týždeň. Mierime do národného parku Noel Kempff Mercado, do toho najdivokejšieho a najpravdivejšieho pralesa, aký v Bolívii nájdete. Dávame týmto amazonke druhú šancu. Dúfame, že tentoraz v nej zazrieme to, čo sa v Brazílii nedalo, autentickú divočinu bez ľudí a cestovných agentúr. Park je však vzdialené, nedostupné miesto na brazílskych hraniciach, bez turistickej infraštruktúry a máp.

Napokon nachádzame pomoc v rovnomennom múzeu od jeho pracovníkov, ktorí do parku chodia na exkurzie. Vybavujeme si transport medzi autobusom a parkom, zisťujeme priechodnosť riek a možnosť získania lokálneho sprievodcu. Už vďaka expozíciám múzea vidíme, že sa máme na čo tešiť. Je tu niekoľko zaujímavých fotografií, vypchaté zvieratá a veľká zbierka hmyzu z parku, takého obrovského, že by bez problémov spravil kariéru v hororových filmoch.

Do odchodu autobusu nám ostáva niekoľko hodín. Počas dvanástich hodín prekoná okolo šesťsto kilometrov hlboko medzi zabudnuté komunity kdesi v džungli. Rýchlo nakupujeme zásoby. Tam, kam sa chystáme, nie sú obchody, počas najbližších desiatich dní budeme mať len ťažko možnosť niečo získať, ak sme na to teraz zabudli. Tesne pred odchodom sa k nám pridá Holanďan Sander. Stihol to tak-tak. Niekoľko dní predtým sa ozval na našu výzvu na cestovateľskom serveri, že hľadáme niekoho do partie. Sander má 26 rokov, hoci po rozhovore s ním by sme mu všetci hádali menej.

Posledný úlovok: nádherný leňochodV každom prípade, 2. augusta čosi pred ôsmou večer prichádzame na akýsi zadný dvor plný smetia, batožiny a ostatných cestujúcich. Špeciálna cesta si vyžaduje špeciálny autobus. Jeden tu už stojí; vyzerá ako po zásahu nástražnej míny, všade mu chýbajú časti kapotáže a namiesto prednej masky a blatníkov na nás zízajú obrovské kolesá a vrtuľa chladiča. V autobuse chýbajú okná a batožina sa práve v neuveriteľných množstvách uväzuje na streche, čo z celého vozidla robí akúsi gigantickú, rozrastajúcu sa beštiu. Pocit ešte umocňuje neprirodzene zvýšený podvozok, kvôli extrémnym podmienkam v džungli, kde má slovo „cesta“ len nanajvýš symbolický význam.

Napokon sa dozvedáme, že máme čakať na iný autobus. Znamená to niekoľkohodinové meškanie, ale na druhej strane, som vskutku šťastný, že nebudem musieť cestovať v dopravnom prostriedku, ktorý sa práve pokúša opustiť dvor. Autobusu v tom bráni návestná tabuľa s názvom firmy a elektrické vedenie, ktoré visia nižšie, ako strecha plná batožiny. Tabuľa nechce pustiť; vodič pridáva plyn, v konštrukcii čosi praská a autobus sa posúva vpred, k elektrickému vedeniu. Pomocníci nadvihujú káble, tie sa šúchajú o seba a lietajú iskry, ale autobus sa napokon prešmykne popod ne a s neuveriteľným hrkotom mizne v temnote.

Čakanie sa oplatilo; náš autobus vyzerá o čosi lepšie, všetci nasadáme a vyrážame. Vnútrajšok je totálne prepchatý ľuďmi, batožinou a tovarom. Miesta niekoľkých cestujúcich sú zapratané vecami; sadajú si teda na ich vrchol vo všetkých polohách, aké im čudesné tvary dovoľujú. Máme šťastie na najbližších spolupasažierov. Je ich päť a po niekoľkých minútach jazdy si spravia pohodlie. Zapaľujú si cigarety a začínajú žuvať kokové listy. Posledný z nich mi sedí priamo za chrbtom, na polystyrénovej chladničke, a rozžuté kokové listy mi spolu s cigaretovým popolom vypľúva priamo na rameno.

Autobus čoskoro schádza z asfaltky na prašnú, rozbitú cestu. Je čosi po polnoci, naši noví kamaráti si práve kúpili druhú fľašu whisky a šoféra dôrazne žiadajú o hlasnejšiu hudbu. Všetci piati smrdia tak desne, že niet pochýb, že naposledy sa kúpali v plodovej vode svojich matiek tesne pred narodením.

Cestou do národného parku: jeden z našich najobľúbenejších cestujúcich. Niektorých ľudí stačí stretnúť razNoc nám prebieha príjemne, uprostred zväčšujúcej sa vrstvy kokových žuvancov na podlahe, cigaretového dymu a opileckých hádok piatich indiánov. Nadránom som už pevne rozhodnutý jedného z nich uškrtiť reb lankom. Položím ho opatrne do polystyrénovej chladničky, na ktorej sedí, a ráno ho budem začudovane hľadať spolu s ostatnými. Autobus však onedlho kdesi zastaví a môj plán je tým zmarený.

Na miesto prichádzame na druhý deň napoludnie. Posledných niekoľko hodín sme prechádzali už len savanou, džungľou a hŕstkami domčekov z blata. Sme totálne unavení, nohy mi od stiesneného priestoru dávno stŕpli až po rebrá. Piati chlapíci sa s nami vedelo lúčia, chcú sa s nami fotiť a žiadajú o autogramy. Mám chuť nechať im autogram pod okom, ale keďže sme možno prví turisti, akých v živote stretli, nebudem kaziť dojem.

Vystupujeme po dlhej nočnej jazde, náš terénny autobus onedlho odchádzaNa mieste, kde sme vystúpili, je jediná slamená chatrč, drevená latrína a červený džíp s otvorenou korbou. Vychádza nám naproti bruchatý Ignácio, náš budúci veľký ochranca a šéf, čosi medzi otcom a anjelom. Jeho dvaja sluhovia nám trhajú z rúk batožinu, všetci vskakujeme do džípu (sluhovia ostávajú na korbe) a mierime ďalších 50 km hlbšie do džungle, do osady la Florida. Z nej sa už možno priamo dostať do južnej časti parku. Cez lesnú cestu pred nami prebiehajú leguány, divé svine, vtáky. Ignacio za volantom za svoj skromný transport veľkodušne žiada absurdne vysokú cenu, ktorú okamžite zmietame zo stola a ponúkame mu desaťkrát menej.

Ignacio pridáva plyn. Pokazili sme mu náladu. Jeho sluhovia prestrašene nadskakujú na našich batožinách, napokon sa dohodneme na konečnej cene a Ignácio spomalí. Počas ďalších dvoch hodín cesty sa ešte niekoľkokrát pokúša zvýšiť cenu a vydrankať od nás celú sumu vopred, ale po chvíli nám to už znie len ako bzučanie múch. Ignácio, ako sa dozvedáme, je správcom parku a zastáva ešte niekoľko ďalších dôležitých funkcií. Má okolo štyridsiatky, je panovačný ako kráľ a náladový ako inkský boh sopiek. Okrem toho, že je správcom parku, je aj jeho jediným pracovníkom. Je to veľké rozmaznané a nevypočítateľné decko, musíme sa však mať na pozore, pretože jediná vysielačka, jediné auto a jediná strecha nad hlavou v južnej časti parku sú zamknuté na kľúče, ležiace v jeho vreckách. Nech už je kýmkoľvek, jeho nadriadení sa nachádzajú stovky kilometrov odtiaľto a Ignácio nie je včerajší. Pozná svoju hodnotu.

Nemám poňatia, v akom vzťahu je s dvomi mužmi, sediacimi na korbe, ale správa sa k nim absurdne vlastníckym spôsobom. Prechádzame cez akúsi riečku; treba upraviť drevené dosky ponad vodu. Ignácio len mierne spomalí, otvorí okno a lenivým kráľovským pohybom ruky mávne smerom k mostíku. Obaja vyskočia z korby a upravia cestu. Ignácio na nich ani nečaká, pomaly pokračuje ďalej a oni nás musia dohoniť a naskočiť za jazdy späť na korbu.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Amazonský festival v San Ignacio de Moxos

Týmto malým lietadielkom odchádzame z La Paz do amazonského mesta TrinidadV nedeľu 29. júla sme už naspäť v La Paz. V hosteli nás čaká usmiaty Brian, jeho ružové írske líca opäť žiaria šťastím. Antibiotiká zabrali a cíti sa oveľa lepšie. To je dobre, lebo počas spoločného cestovania sa nakazil našim nadšením pre amazonku a už zajtra tam všetci traja vyrážame. Tentoraz nijaké slizké agentúry a vyprážané hranolky na obed, ako v Brazílii. Najprv sa chystáme na amazonský folklórny festival a potom do úžasného národného parku Noel Kempff Mercado na východe krajiny. Transport, ubytovanie, lokálne informácie, to všetko nás stojí čas, peniaze a veľa námahy, ale naša nezávislosť je úplne nenahraditeľná.

Našťastie, máme Justynku, ktorá je, ako vždy, vynikajúcim sprievodcom. Justyna už celé týždne predtým monitorovala cestovateľské servery a lokálne agentúry kvôli najčerstvejším informáciám, vďaka nej celá cesta s prehľadom a hladko prebieha od začiatku až do úplného konca. V pondelok ráno berieme taxík na letisko v El Alto a miniatúrnym lietadielkom odlietame do mesta Trinidad na západe Amazonky.

V tejto oblasti mosty takmer neexistujú, riek je zato veľa. Preprava kompouV Trinidade vládne večné tropické leto; zhadzujeme naše teplé veci, ktoré sme mali na sebe niekoľko posledných mesiacov, a vyrážame hlbšie do Amazonky. Štyri hodiny sedíme na korbe nákladiaku, ktorý nás vezie spolu s tovarom a ostatnými cestujúcimi do rázovitého mestečka San Ignacio de Moxos. Koná sa tu veľký trojdňový festival amazonských indiánskych kmeňov. Prechádzame niekoľko riek; niet tu mostov, treba vysadnúť z nákladiaku a čakať na drevenú kompu ťahanú motorovým člnom, ktorá nás prevezie cez rieku. Opäť sme v úplne odlišnom kultúrnom regióne. Ľudia majú úplne iné tváre i kroje, život je tu pomalý a pokojný. Nikto už opäť nerozpráva quechua.

Samozrejme, asfaltová cesta sa skončila hneď niekoľko kilometrov za mestom. Všade okolo nás sú bažiny, alebo džungľa. Po oboch stranách cesty vylihujú desiatky obrovských aligátorov, hniezdia veľké i malé vtáky všetkých tvarov a farieb. Je to nádherné, voňavé a ukričané miesto; nedbal by som vystúpiť už teraz a zopár hodín pozorovať všetky tie zaujímavé zvieratá.

Jezuitská misia v San Ignacio de MoxosNapokon prichádzame do San Ignacio. Je tu popoľudňajšia horúčava, ulice sa hemžia ľuďmi a stánkami. Na hlavnom námestí sa už začal pochod prvých indiánskych kmeňov s ich obrovskými, pestrofarebnými maskami a ľudovými krojmi. Najprv však hľadáme ubytovanie. Majiteľ hotela, v ktorom nám Justyna v predošlý deň telefonicky rezervovala izbu, má okolo sedemdesiat rokov a je ešte senilnejší, ako vyzerá. Najprv úprimne klame, že by ktokoľvek rezerváciu vôbec urobil, no Justyna si jasne zo včera pamätá jeho hlas z telefónu a dedko len bezradne kyvká hlavou. Našu izbu musel dať úbohej japonskej turistke, ktorá predsa musí kdesi bývať. Naveľa-naveľa, nájde pre nás izbu, do ktorej sa zmestí aj Američan Dan, ktorý sa k nám prikmotril ešte na letisku v La Paz.

Izba je samozrejme oveľa drahšia, ako tá predošlá, no je nám jasné, že na mieste ako San Ignacio si nebude príliš z čoho vyberať. Teraz začíname hľadať miesto na jedlo. Oproti tomuto bolo ubytovanie hračkou. V meste sú tri reštaurácie, všetky sú počas festivalu zavreté. V podniku, označenom „Sociálny klub“ popíjajú postarší páni, ochotná čašníčka nás však okamžite uvedie na pravú mieru. Jedlo? V nijakom prípade. Neskôr? Určite nie. Večer? Nuž, možno by sa niečo našlo. Nech skúsime medzi pol siedmou a siedmou a potom sa uvidí. Na bolívijskú pohostinnosť sme už dosť zvyknutí a ťažko nás môže ešte niečo prekvapiť, ale do večera je ďaleko a my zomierame od hladu.

Justyna, Brian a Dan. Dan je Američan, ktorý sa k nám pridal po cesteNapokon nachádzame niekoľko obchodíkov s rozličným tovarom na miestnom trhu, pričom rozličný tovar zahŕňa i varenú ryžu, hranolky a vyprážané kura. Kuracie krídelká ležia na horúcom amazonskom slnku od samého rána a vyzerajú, akoby chceli každú chvíľu vzlietnuť, takže pri svojej suchej ryži s nedopečenými hranolkami som takmer rád, že sme s Justynou vegetariáni.

San Ignacio de Moxos je maličká, zabudnutá diera kdesi uprostred bažín. Normálne by ste tu nemali jediný dôvod vystúpiť, ale tieto tri dni v roku od 30. júla do 1. augusta vám to, čo tu uvidíte, bude stáť za všetky čudesné špecifiká bolívijského vidieka. Veľký amazonský festival, ktorý sa tu koná, nie je určite nijaká turistická šou. O turistov tu nikto príliš nestojí, hoci na druhej strane, ani ich nikto nevyhadzuje. Ak sem prídete, budete si musieť zvyknúť, že na vás miestni budú zízať ako na mimozemšťanov, nehovoriac o rozruchu, aký tu pôsobím so svojou výškou. V skutočnosti ide o ešte lepšiu záruku, že vás tu čaká autentický zážitok so šťastnými, hoci chudobnými ľuďmi, ktorí sa na tomto svete dokážu ešte stále zabávať bez ohľadu na turistický priemysel a masmédiá.

Po prvýkrát, odkedy sme v Bolívii, nikto okolo nás nežobre, nemusíme sa báť o svoje veci, deti nežiadajú peniaze za fotografiu. Miestni sú žičliví, zvedaví a priateľskí, popíjajú na hlavnom námestí alebo vykonávajú svoju najobľúbenejšiu činnosť, jazdenie na motocykloch okolo námestia. Jazdia v skupinkách aj osve, celé hodiny bez omrzenia.

Mestečko sa pomaly zapĺňa. Drvivá väčšina sú miestni, prišlo tiež veľa bolívijských turistov. Nás, gringov, je tu dokopy možno desať. Všade vyhráva hudba, skupiny tanečníkov defilujú v pestrofarebných krojoch, maskách a obrovských čelenkách. Hlavný program sa však ešte ani len nezačal. Večer, keď sa nám už zdá, že účinkujúci aj diváci pomaly odchádzajú spať, zrazu začína výbuch ohňostrojov, ohlasujúci prvú veľkú noc festivalu. Námestie je zrazu plné ľudí. Čosi sa deje pri nádhernom drevenom starobylom kostole – pozostatku jednej zo slávnych jezuitských misií v tomto regióne. Bez prestania odtiaľ vylietajú podomácky vyrobené svetlice a výbušniny. Strieľajú ich priamo do davu ľudí, čo všetkých ešte viac privádza do varu. Nikto z nás nemá veľkú chuť, aby mu čosi podobné vybuchlo priamo do tváre, ale jednoducho musíme vidieť, čo sa tam vpredu deje.

Jeden z ChascuerosPrichádzame čoraz bližšie. Zrazu počujeme kostolný zvon. Začína pomalým, nástojčivým rytmom, akoby zvolával ľudí na omšu, no postupne zrýchľuje zvláštnym spôsobom. O chvíľu bije neuveriteľnou, znepokojujúcou rýchlosťou; všetci hudobníci navôkol nasledujú jeho vražedné tempo a vzduch okolo nás vibruje zvukovými vlnami. Nikdy som nič podobné nezažil; to je však ešte len začiatok. Z kostolnej brány zrazu vybehne hnedá postava s obrovským klobúkom. Na klobúku sa otáča koliesko, z ktorého sršia iskry a výbuchy na vzdialenosť niekoľko metrov. Postava sa vrhne priamo do davu, ľudia v panike utekajú a hneď nato sa so smiechom vracajú, z úctivej vzdialenosti nasledujú horiaceho pánka.

To, čo im vidieť na tvárach, nie je strach, ale bázeň. Práve pozorujeme rituál takzvaných chascueros, ktorí teraz vybiehajú z kostola v celých húfoch a zasypávajú dav iskrami. Celé divadlo má dôležitý náboženský význam. Táto noc je predzvesťou zajtrajšieho dňa svätého Ignácia, dnes von vychádzajú duchovia a strašidlá. Jeden z chascueros si to namieri aj k nám, gringom, no želaný efekt sa nedostavil, pretože namiesto zbesilého úteku ho zaplavíme svetlom bleskov z fotoaparátov. Slávnosť trvá do neskorého rána, no my sa pomaly vraciame do hotela. Po ceste ešte míňame všetky možné cirkusové atrakcie, od hodu guľou do pyramídy z pohárov, streľby zo vzduchovky na žuvačky, stolový futbal až po dedinské bingo, v ktorom vsadíte tri koruny a môžete vyhrať 25.

Na druhý deň zábava pokračuje, zdá sa, akoby medzi nocou a dňom ani nebola nijaká prestávka. Motorkári jazdia okolo námestia v čoraz väčších húfoch, pri kostole sa opäť pripravuje čosi veľké a my sa náhlime do „Sociálneho klubu“ v nádeji na nejaké raňajky. Tentoraz sa nad nami teta zľutuje a po sérii nedorozumení dostávame praženicu a horúcu vodu bez čajových vreciek. Všetci štyria si teda na chvíľku omočíme moje jediné vrecko, ktoré som mal náhodou so sebou, a nateraz sme takmer spokojní. Na barovom pulte Sociálneho klubu tróni stredne veľké prasa, nachádzajúce sa v pokročilom štádiu rozkladu. Ľudia okolo nás náhlivo zdobia a upratujú celú veľkú halu; zdá sa, že dnes večer sa tu bude konať čosi nóbl, čosi, čoho bude sčerneté prasa v istom zmysle dôležitým protagonistom.

Na námestí sa to zatiaľ začalo. Z kostola pomaly vypochodoval dôstojný sprievod, na čele sú bubeníci a trubači. V sprievode sú otcovia mesta, všetci tanečníci, vojaci, učitelia, dôchodcovia. Pochoduje každý, kto tu chce niečo znamenať. Najdôležitejší je však samotný Svätý Ignác. Stojí vo vyčačkaných šatách na nosidlách a už niekoľko storočí mu je všetko absolútne jedno. Sprievod s ním urobí obvyklý motorkársky okruh okolo námestia, na každom rohu – svetovej strane však všetko stíchne. Kňaz tu vykoná akýsi zložitý obrad za sprievodu fláut s temným, hlbokým hlasom. Spev a tancovanie pokračujú ku ďalšiemu rohu atď. Celá ceremónia trvá niekoľko hodín, načo sa sprievod rozpadne a malé skupinky tanečníkov zaplnia ulice.

Je to pre nás nádherný, neopakovateľný deň. Stretávame ešte špeciálnych trubačov, ktorých nástroje s názvom bajones pripomínajú svojim vzhľadom indiánske fúkacie harmoniky, no veľkosťou by ich v ničom nezahanbila ani naša fujara. V budove niekdajšej misie sa tancujú náboženské tance a žičliví domáci nás ponúkajú šťavou z kompótu, akoby sme už patrili medzi nich. Absolvujeme ďalšiu porciu suchej ryže so zemiakmi a čakáme na miestnu corridu.

Popoludní na chvíľu opúšťam Justynu, Briana a Američana Dana a vydávam sa na prechádzku po okolitých bažinách. August na juh od rovníka, to je v južnej Amerike zima, v prípade Amazonky obdobie sucha. Niet tu teda príliš veľa komárov a voda dočasne ustúpila do svojich pôvodných korýt. Zvieratá vtedy tiež ustupujú hlbšie do lesov a bažín, kde je viac vlhka a potravy. I napriek tomu, už pri hlavnej ceste nachádzam desiatky vodných vtákov, aligátory a nádherné amazonské rastliny. Na druhej strane rieky zazriem akési väčšie zviera pripomínajúce opicu, ktoré visí na strome. Pri pozorovaní čudného tvora sa ku mne pridá Chris, Eva a ešte tretí obyvateľ dediny, ktorého meno som zabudol. Majú okolo šesť rokov a všetci štyria spolu hádame, čo to asi môže byť. Bohužiaľ, ani moja vtedajšia znalosť amazonskej fauny, ani vek mojich spoločníkov nás nepredurčoval na to, aby sme vo zvierati rozoznali veľkého leňochoda. Deti hádajú gigantického papagája (na to treba skutočne fantáziu šesťročného človiečika), mne skôr vyzerá ako opica.

So svojimi novými kamošmi som tak strávil nesmierne príjemnú polhodinku čumenia na leňochoda, hádzania doňho kameňov v nádeji, že sa pohne a odhalí svoju identitu. Deti sa ma zvedavo vypytujú na všetky dôležité súčasti života na Slovensku: či máme more a opice, ako často musia deti chodiť do školy, či majú matematiku atď. Napokon sa lúčime ako starí známi. Ďalej za dedinou sú už len smeti, zapáchajúce kosti kráv a nekonečná, hrôzostrašná planina – holorub. Bohužiaľ, bolívijská amazonka, to je aj intenzívna deforestácia obrovských území, siahajúca do nanajvýš nebezpečných čísel.

Vraciam sa do dediny; tu sa zatiaľ začala corrida. Do improvizovanej arény z drevených kolov vpúšťajú býkov, ktorých hrdinskí mužní dedinčania najprv rozzúria do nepríčetnosti, a potom sa pred nimi snažia utiecť. Pre samotné zvieratá je to okrem nervozity pomerne neškodné, pretože ich tu nik nezabíja, „mačovia“ si to však často odnášajú s nepeknými zraneniami. Na preplnených tribúnach sa mi napokon podarí zazrieť i Justu s Brianom. Majú smolu. Ulakomili sa na lístok na tribúnu a teraz sa odtiaľ nemôžu dostať. Ľudí majú pod sebou, vedľa seba, sedia im takmer na hlave.

Dan zatiaľ zalomil v hoteli. Večer ho nájdeme v stave, aký sme počas nášho bolívijského cestovania spoznali až príliš dobre. Horúčku a hnačku má aj na druhý deň ráno, keď opúšťame San Ignacio de Moxos. Snažíme sa ho presvedčiť, aby sa s nami vrátil do Trinidadu, kde ho môže skontrolovať špecialista. Dan však odmieta, mieri na opačnú stranu a dúfa, že jeho stav nie je vážny. Až o dva týždne sme sa dozvedeli, že o niekoľko hodín neskôr na ceste skolaboval a skončil v nemocnici s ťažkým vírusovým ochorením a zápalom stredného ucha. To však dnes, 1. augusta, nevieme. Z faktu, že ho nechávame v tomto zapadákove máme aj tak blbý pocit. Ešte dnes nás však čaká lietadlo a začiatok ďalšieho veľkého dobrodružstva.

Nastupujeme opäť na preplnený nákladiak a po štyroch hodinách trmácania sa dostávame do Trinidadu na letisko. Dozvedáme sa, že náš let bol preložený o niekoľko hodín, čo nám dáva dosť času na príjemnú vychádzku do mesta a poriadny obed. Tu stretávame Lukasza a jeho Asiu; po našich posledných skúsenostiach s nimi im však nemáme veľa čo povedať (čo je ešte prekvapujúcejšie, ani oni nám) a tak ich rýchlo a radi nechávame svojmu osudu.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » San Ignacio de Moxos

Dole prúdom Amazonky

Plavba riekou AmazonNaša cesta pokračuje: prichádzame do prístavu a naloďujeme sa na loď Amazonia StarNáš zážitok na Amazonke sa však tým ešte nekončí. 11. apríla sa naloďujeme na riečnu loď Amazonia Star a odrážame od brehov Manaus smerom na východ, po prúde Amazonky. Našim cieľom je ďalšie riečne mesto Santarém, vzdialené okolo 800km. Samozrejme, na Amazonke nie je nič také jednoduché. Nalodíme sa o jedenástej dopoludnia, hodinu pred plánovaným odchodom, no o ôsmej večer loď ešte stále stojí na svojom mieste v prístave! Začína nám byť jasné, že majitelia lode majú trochu iné priority, než je preprava osôb.

Takmer všetci pasažieri sme natlačení v jednej miestnosti s rozmermi 20×10 metrov. Myslím tým niečo okolo 300-350 osôb každého veku a pohlavia. V miestnosti doslova nie je priestor na nič iné okrem hamakov. Visia za sebou v niekoľkých presných radoch; keď ležíte v tom svojom, lakťami sa akurát dotýkate svojho suseda. Cesta na toaletu, alebo vôbec zmena ležiacej polohy, vyžadujú veľa trpezlivosti od vás aj vašich susedov.

Naši spolucestujúci. V jednej spálni cestuje namačkaných 300 a viac ľudíLoď sa napokon večer pohýna a nasledujúce dva dni trávime všetci v detskom kriku a chrápaní starcov, v neuveriteľnej permanentnej mäteži tiel a v hygienických podmienkach, nad ktorými by každý „správny Európan“ od hnusu nahlas pregĺgal.

I napriek tomu, cestu sme si obaja nesmierne užívali. Mali sme možnosť zažiť to, čo bývalo úplne bežným spôsobom prepravy v minulých storočiach. Naša loď bola totiž očividne v prvom rade určená na prepravu nákladu, nie ľudí.

Napokon vystupujeme z lode. Pohľad na luxusný jachtársky rezort Alter do ChaoTí, ktorých sme tam však stretli, boli nesmierne priateľskí a žičliví. Už po prvom jedle nás všetci poznali, keď sme si na ich údiv a zdesenie nakladali suchú ryžu, odmietali varené kura s párkom a vyslovovali to čudné slovo „vežetarianus“. Dva dni na Amazonke, to je hnedá riečna voda v kohútikoch zasvinenej hromadnej kúpeľne, zápach môjho potu, rozširujúci sa kožný zápal na ruke, prdy a chrchle susedov.

Neskutočné, rovníkové východy a západy slnka nad obrovskou Amazonkou, dlhé hodiny státia v prístavoch a skrivené chrbty nosičov nákladu, lebo mechanizácia do tohto vzdialeného kúta sveta ešte stále nedorazila. Väčšina ostatných cestujúcich pokračuje až do samotnej delty, ďalšie tri dni na palube. Úprimne im nezávidím.

Naši spolucestujúciMy tú istú cestu prechádzame lietadlom za päťdesiat minút. Odlet z takmer dedinského letiska v Santarém pripomína čosi ako rodinnú oslavu na autobusovej stanici vo Veľkom Krtíši: odbavovací pracovník nám najprv predstaví všetky svoje kolegyne. Následne prechádzame cez ochranku v podobe dvoch distingvovaných dám v strednom veku; hanblivými otázkami sa uistia, že so sebou nemáme zbrane ani nijaké nebezpečné predmety. Cesta ku lietadlu vedie kríkovou alejou vrúbenou náučnými drevenými stĺpmi nesúce nápisy ako „v lietadle prosíme nefajčiť“, „používajte bezpečnostné pásy“ a pod.

Lietadielko sa napokon unavene rozbieha po letiskovej dráhe a Amazonka nám daruje svoj posledný, najúchvatnejší východ slnka z výšky niekoľkých kilometrov. Rómeo a Júlia by zaňho obetovali i posledné groše, my sa len k sebe túlime a ospalo klipkáme očami.

Kontextové odkazy:

Video – brazílska Amazonka

Fotogaléria Brazília

Brazílska Amazonka – džungľa

Brazílska Amazonka rýchlo stráca svoje čaro z dobrodružných románov nášho detstva.

Z mesta Manaos rýchlo utekáme 200 km na juh, do amazonskej džungle na brehoch čoraz užších riečnych kanálov. Nachádzame tu tradičný spôsob života hŕstky osadlíkov, prudké búrky a tmavé riečne zákutia hlboko pod korunami stromov a lián.

Rio, mesto bohov

Najkrajšie výhľady najkrajšieho mesta na svete, najlepších pláží v južnej Amerike a najsnobskejších štvrtí v Brazílii (fotky najškaredších slumov na kontinente nájdete v nasledujúcom albume).

Rio de Janeiro má všetko, aby vás chytilo za srdce od prvého do posledného okamihu vašej návštevy. Je nádherné, nezabudnuteľné a najviac zo všetkého, smrteľne fotogenické.

Rio, brloh démonov

Druhá časť fotogalérie o Rio de Janeiro ponúka neporovnateľne horšie výhľady a farby sú často čiernobiele.

Pozývame vás na prechádzku jedným z vyše 300 slumov, ktoré prerastajú Mesto bohov ako rakovina.

Vodopády Iguaçu – Brazília

Nádherné vodopády na hraniciach Brazílie a Argentíny sú ako turistický sen. Úžasné výhľady, subtropická džungľa a služby na úrovni sú zárukou skvelých zážitkov.
Ale bez irónie, vodopády Iguaçu patria medzi najkrajšie miesta na Zemi a pohľad na ne vyráža dych úplne každému. Rozprávkové miesto plné motýľov a priateľských jazvecov coatí uchváti aj vás.

 

 

Amazonka

Cestou do amazonského vnútrozemiaDo Brazílie prichádzame tak, ako to mám rád: po zemi, najprv v preplnenom taxíku a potom peši, s preplnenými ruksakmi. Je tu plno povaľačov,pašerákov, pochybných indivíduí. Nádherné, farebné miesto.

Taxikár, ktorý nás na brazílskej strane vezme niekoľko ďalších kilometrov na juh, je šialený idiot. Po úzkej ceste plnej dier si to švihá 130, v istom momente začne predbiehať auto, ktoré práve cez protismerný pruh predbieha kamión. Nikto nechce ustúpiť, nasledujúcich päťsto metrov prejdeme ľavou stranou v hlinenom zráze za okrajom cesty. O polhodinu určite stretávame jeho rodinného príslušníka: po našom opätovnom pokuse o predbiehanie začne džíp pred nami dôkladne kľučkovať po celej šírke cesty; takto prejdeme až do konca, posledných päťdesiat kilometrov.

Je noc na 4. apríla; čaká nás posledných 700 kilometrov ku Amazonke cez brazílsku džungľu, tentoraz autobusom. Cesta, ktorou prechádzame, bola ešte pred niekoľkými rokmi len z hliny a napriek tomu, že je to jediné cestné spojenie medzi Venezuelou a Brazíliou, väčšiu časť roka bola kvôli dažďom nepriechodná. Výmenný obchod medzi obomi krajinami i tak vtedy nestál za reč a pašeráci si už svoje cesty našli. V noci sa na chvíľu zobudím; autobus sa pohybuje krokom, obchádza popri ceste obrovské hlinené krátery. Všetko je obklopené džungľou a po asfalte ani stopy. Zrejme sme sa už dostali ďalej, ako samotní cestári. Táto cesta má ešte jedno špecifikum: kedysi nad ránom sme na nej nepozorovane preťali rovník a prešli sme na južnú pologuľu.

Príroda brazílskej Amazonky: takto rastie kešu orechRáno pristávame na brehu Amazonky, v polmiliónovom meste Manaus. Manaus v ničom nepripomína fakt, že sa nachádzame priamo srdci najväčšieho lesa na svete, divočiny takej neznámej a obrovskej, že na mape Južnej Ameriky pokryjem svojou dlaňou tisícky kilometrov jej priestoru bez jedinej cesty a zmienky civilizácie.

Nie, Manaus naozaj nič podobné nepripomína. Je plný fabrík a slumov, po džungli tu niet ani pamiatky v okolí desiatok kilometrov. Viac ako dve storočia exportu kaučuku a dreva v okolí Manausu nám dnes dávajú tušiť, čo sa onedlho stane s ostatnými časťami amazonského povodia, ak veci pôjdu súčasným tempom.

Jediným príjemným miestom je tu námestie s budovou opery a klasickou hudbou z reproduktorov. Ubytujeme sa hneď oproti a vyrazíme do smrteľnej páľavy a stopercentnej vlhkosti vzduchu. Prší tu náruživo a niekoľkokrát za deň.

Sútok dvoch prítokov Rio Negro a Amazon. Každá rieka má odlišnú farbu toku.Manaus sme navštívili najmä kvôli možnosti výletov do amazonskej džungle. V cestovnej kancelárii nás čaká prvé sklamanie, ponuky agentov sú úplne rovnaké a najviac zo všetkého pripomínajú dôchodcovské exkurzie. Ceny sú navyše prekvapujúco vysoké a ísť na vlastnú päsť, s prenajatým kanoe a sprievodcom, vychádza ešte oveľa viac. Nakoniec si predplatíme päťdňový pobyt v drevenom tábore, v cene je zahrnutý transport, jedlo, skrátka všetko. Či chceme, či nechceme, Amazonka v našej cenovej kategórii nesľubuje nijaké dobrodružstvo.

A vskutku; na druhý deň prechádzame asi 100km od mesta, do drevených domčekov na brehu jazera. Na mieste nás už čaká obed (samozrejme, vopred objednané vegetariánske jedlo tam nenájdeme) a sprievodca, ktorý nijako neskrýva svoj pohŕdaý postoj voči cudzincom. Pobyt bol napokon presne taký, ako som sa obával: niekoľkohodinové výpady do džungle s dvojicou ďalších turistov, atrakcie a teplé jedlá podľa programu, nočná fotografia s aligátorom.

V amazonských ramenáchTiesnivý pocit, keď prechádzame nádhernými, zarastenými riečnymi ramenami s džungľou nad našimi hlavami, temnou a hučiacou životom: tu by sme mali vystúpiť so svojim stanom a výbavou a na dva týždne presadnúť do ďalšieho kanoe, ktorého majiteľ už nehovorí po anglicky a nebude nám na večeru vysmážať hranolky. Hoci sme stále ďaleko od skutočného pralesa, ktorý sa rodí a umiera vo vlastnom nekonečnom cykle už tisíce rokov, týchto zopár dní nám aspoň dáva tušiť, aký svet to tu okolo nás vlastne pulzuje.

Zomknuté koruny stromov vytvárajú prítmie, cez stromy prerastajú parazitické kríkovité dreviny a cez ne ešte ďalšie a ďalšie. Každá smrť je tu zároveň životom a nádejou pre iných. Všetci žerú všetkých: vtáky, ryby, hmyz, cicavce. Útočia na nás stovky komárov, okolo hláv lietajú flotily netopierov a požierajú komáre. Mútna, hnedá rieka hostí pirane, sting raye, sladkovodných delfínov. Plávanie v nej, to je zážitok z miniatúrnych čiastočiek, ktoré akoby vodu zhusťovali; kde-tu mihnúce sa telo ryby a ľahká panika, i napriek tomu, že pirane majú skutočne na robote čokoľvek iné než obhrýzanie ružových, hlúpych bytostí špliechajúcich okolo seba.

Príroda brazílskej Amazonky: brieždenie v džungliNa mieste, kde sme, niet nijakých domorodcov. Tých nájdete stovky kilometro odtiaľto, v špeciálnych uzavretých rezeráciách, ktoré patria iba im. Počas pobytu v džungli sa však prinajmenšom dá získať tušenie, aký typ života museli viesť pred objavením civilizovanými ľuďmi, a aký typ života naďalej vedie tých niekoľko, ešte stále izolovaných kmeňov na tomto kontinente. Permanentný strach z okolia, deň v šere korún stromov, divokosť a násilie ako základná definícia ich interakcie s večne ohrozujúcim prostredím. Každý presun na drevených kanoe, tichých a rýchlych ako smrť, lebo v Amazonke sa všetko, čo stojí za zmienku, odohráva na vode. Lov, transport, zmena počasia, všetko je spojené so stavom a úrovňou nekonečných, prepojených riek.

Dnes je formálne začiatok zimy, teda obdobia dažďov. Búrky naberajú na intenzite a ich počet za deň sa pomaly znásobuje. I napriek tomu, pri našich výletoch po úzkych lesných ramenách je jasne viditeľná čiara hladiny vody, akú všetky rieky v okolí dosiahnu za niekoľko týždňov. Rysuje sa na kmeňoch stromov a siaha neuveriteľné takmer štyri metre nad terajšiu úroveň. Tvár okolia sa vtedy výrazne zmení, suchomylné zvieratá ustúpia hlbšie a ľudia, naopak, budú môcť cestovať ľahšie a rýchlejšie. V oblasti Amazonky niet takmer nijakých ciest, všade sa však dostanete loďou, na náštevu k susedom, do obchodu, do školy, ale aj o tritisíc kilometrov ďalej.

V amazonských ramenáchSamotná rieka Amazonka je neuveriteľne široká a obrovská rieka, ktorá preteká naskrz Južnou Amerikou zo západu na východ. Čo ju však robí skutočne neporaziteľnou, sú stovky riek a tisíce ramien, ktoré sa do nej vlievajú a ktoré vytvárajú navzájom prepletenú sieť, zasahujúcu i ďaleko tam, kde už o existencii nejakého hlavného koryta tušia ľudia len veľmi hmlisto.

Tak je to i v oblasti, v ktorej trávime našich niekoľko dní turistických penzistov. Na hlavnom koryte Amazonky sme pri príchode pozorovali zaoceánske obchodné lode s kamiónmi a kontajnermi, tu, sto kilometro ďalej po prítokoch, míňame samoobsluhu hojdajúcu sa na brehu jazera, oproti nám prechádza kanoe – školský autobus s čvirikajúcimi deťmi a ľudia vracajúci sa z práce (hoci drvivá väčšina ľudí je tu celkom bez príjmov a žijú len z toho, čo si dopestujú a vymenia). Raz zamávame loďke s mladomanželmi, nevestin závoj čerí vodu z oboch strán uzučkého motorového člna. Ľudia sú všade, v každom prostredí a tak či onak, ich život sa zakaždým krúti okolo tých istých potrieb a záujmov.

Kontextové odkazy:

Amazonka video

Fotogaléria Brazília


 

Posledné dni vo Venezuele

El Paují, Venezuela - pomáhame OdbertoviOdbertova pizzériaTakým či oným spôsobom, v okolí Santa Elena sme strávili už viac ako dva týždne. Brazília je od nás vzdialená sotva zopár kilometrov, je čas pohnúť sa ďalej. Naši venezuelskí kamaráti z Roraímy nás však ešte presvedčia, aby sme s nimi navštívili istú malebnú indiánsku dedinku v džungli, vzdialenú od mesta 60 km.

Miesto sa volá Paují a je napokon sklamaním. Evidentne je obľúbenou destináciou pre bohatú venezuelskú mládež, pretože sa tu dá na zablatených horských cestách beztrestne vytúrovať svoj džíp za štyri milióny korún, fajčiť pritom toľko trávy, koľko sa len dá a vôbec, užívať si všetky výhody prázdninovej anarchie. My sme hľadali niečo trošku iné, ale napokon tu strávime tri dni u Odberta, ktorý na príjazdovej ceste otvára pizzeriu.

Woman at work!Pizzeria je v skutočnosti holý altánok, Odbert tu improvizuje jednoduché jedlá. My mu pomáhame aspoň upratať a zbaviť sa niekoľkých nadbytočných pízz. Ostatní Venezuelčania z našej skupiny zatiaľ naokolo pobehujú permanentne opití a zhúlení, tak ako sme ich poznali z Roraímy. Najväčší z nich, Jonatán, si k tomu ešte „šupne“ tripovú známku a už je všetko tak, ako má byť.

VenezuelčaniaSú to štyri veľké deti, vychované v blahobyte oných ohradených, strážených sídlisk v Caracase: slumy ani politika nie sú ich problémom. Dobre vzdelaní, so zmyslom pre humor, stredná vrstva Južnej Ameriky. Vždy pripravená tolerovať prevraty, diktátorov, vojny a ekonomické krízy. Samozrejme, pokiaľ sa nič z toho nedotýka ich nevinných životov, neohrozuje ekonomickú slobodu a privilégiá, zaručujúce medzi nimi a ľudovými masami neprekonateľnú priepasť.

Práca šľachtí!3. apríla sa radi vraciame do Santa Elena. Ešte v ten deň opúšťame Venezuelu. Je to úžasná, rôznorodá, stále neobjavená krajina. Jej obyvatelia majú vlastnú osobitnú povahu; nedajú vám nič len tak, na prvé opýtanie, spoznať ich je však o to lákavejšie. Venezuela je cenovo prístupná, divoká a v momente keď odchádzame, ešte stále jej nemám dosť. Dúfam, že tu na nás bude čakať taká, akú sme ju mali príležitosť spoznať. Lebo už dnes sa teším na svoj návrat.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » El Paují