Hranica

Yvonne má štrnásť a tvári sa smutne, akoby jej bolo ľúto, že od dvanástich rokov ju v bordeli zneužívalo priemerne päť klientov denne. Obaja však vieme, že je to faloš. Yvonne svoje skutočné pocity neukáže nikomu, a už vôbec nie akémusi cudzincovi z Európy.

Tvári sa ako kôpka nešťastia, lebo sa to naučila, odkedy je pod opaterou sociálneho systému tejto nefunkčnej krajiny. Po všetkých ponižujúcich lekárskych prehliadkach, cynických prokurátoroch a lenivých vychovávateľkách robí to, čo od nej očakávajú – alebo čo si myslí, že očakávajú.

Neskôr ma riaditeľka vezme do jej izby. Delí sa o ňu so šiestimi inými dievčatami. Na posteli jej nájdem bibliu a bábiku, s akou sa niekto v jej veku už dávno nehrá. Ktovie, čo by prezradili tieto dva predmety o jej skutočnom výraze na tvári, o jej bolesti a démonoch, keď si k nim večer líha sama so svojimi spomienkami. Keď tam už niet nikoho, pred kým treba nosiť onen prvoplánový smútok pre hostí.

Deti zo slumov Guatemala City sú za pár drobných ochotné riskovať život. Malý predavač kvetov v najväčšej popoludňajšej premávke.
Deti zo slumov Guatemala City sú za pár drobných ochotné riskovať život. Malý predavač kvetov v najväčšej popoludňajšej premávke.

Bludný kruh

„Prosím vás, hlavne nepíšte, že tu nemáme zbrane“, bojazlivo sa usmieva riaditeľka. Napokon mi to dovolí napísať, nesmiem však uviesť, kde presne sa nachádzajú.

Kde sa teda nachádzajú? Sme v chránenom útulku pre mladistvé obete prevádzačov ľudí, na preľudnenom predmestí kdesi v západnej Guatemale. Za stenami útulku je trojmetrový múr, na ňom žiletkový drôt. Nečudujte sa; takto sa žije v tejto časti sveta.

O presnom umiestnení útulku nesmiem písať kvôli jeho chovankyniam. Dievčatá ako Yvonne, ktoré sa polícii podarilo vytrhnúť z obehu prevádzačských gangov, zostali majetkom zločincov. A oni stratu svojho majetku nenechajú len tak. „Prečo teda nemáte zbrane? Nebojíte sa, že vás niekto prezradí a jedného dňa si pre ne prídu?“ Riaditeľka si vzdychne. „A čo máme robiť? Zadovážime si pištole, oni prídu so samopalmi. Dostaneme od polície samopaly, a oni… to je číre šialenstvo, rozumiete?“

Rozumiem. Po prvýkrát som Guatemalu navštívil ešte dávno, ako turista. Pamätám si z tej cesty najmä momentky: skoro ráno vyzriem z okna autobusu, pred domom stojí muž. Slastne sa preťahuje v lúčoch ranného slnka a v ruke pritom drží pištoľ. To spojenie rituálu ranného zobúdzania a smrtiacej zbrane bolo pre mňa šokujúce. Guatemala sa spamätávala z vražednej občianskej vojny a strelnú zbraň vlastnilo podľa štatistík 60 % obyvateľov, vrátane detí a žien. Situácia sa dodnes takmer nezmenila.

V GUatemale vlastní strelnú zbraň okolo 60 % obyvateľov, vrátane žien a detí.
V Guatemale vlastní strelnú zbraň okolo 60 % obyvateľov, vrátane žien a detí.

Strach

To bolo pred 15 rokmi. Tentokrát som nemal čas pozorovať krajinu očami turistu, ani na úvahy o probléme ručných zbraní v Strednej Amerike. Hneď po prílete ma rozbitý taxík previedol súmrakom preľudneného Guatemala City, jeho smutnými ulicami plnými smogu a násilia.

Zbieranie materiálu o prevádzačstve detí začalo v Guatemale takmer beznádejne. Aj napriek tomu, že podľa štatistík bolo v roku 2014 chytených na hraniciach USA takmer 70 000 maloletých migrantov a tri štvrtiny z nich pochádza práve z tohto regiónu, neodpovedali mi zo žiadnych novín ani inštitúcií, ktoré som oslovil. Mnohé problémy Guatemaly, na ktoré poukazujú svetové humanitárne organizácie, sú priamo na mieste sprevádzané ťaživým mlčaním.

Bez ohľadu na to, či sa dejú na druhom konci krajiny alebo hneď za rohom, miestni budú prikyvovať: veď hej, čosi o tom počuli a je to vraj strašná vec, ale nič konkrétne nevedia. Ako mi vysvetlil istý aktivista, keď sa niekde udeje vražda významnej osoby alebo iný vážny zločin, redakcie tam neposielajú miestneho korešpondenta, ale reportéra zo vzdialeného kúta krajiny. Pre miestneho by publikovanie jeho článku mohlo znamenať rozsudok smrti. Neznámy kolega tam príde, pokúsi sa získať potrebné informácie a čo najrýchlejšie opäť zmizne.

V marci 2015, keď som pracoval na tejto téme, boli v Guatemale zavraždení dvaja novinári.

Mayskí indiáni sú najviac diskriminovanou menšinou. Život na ulici.
Mayskí indiáni sú najviac diskriminovanou menšinou. Život na ulici.

Zemepis

To bolo pred pár týždňami. Minulú noc som nastúpil na diaľkový autobus a vyrazil na juhovýchodnú hranicu. Na začiatok som už mal všetko potrebné: cieľ, zmysel cesty a čo bolo najdôležitejšie, kontakt, ktorý tam na mňa čaká.

Aktivistu, ktorý mi pomohol posunúť veci zásadne dopredu, som nikdy ani nezazrel. Vždy sa so mnou rozprával len cez telefón a z osobného stretnutia zakaždým zvláštnou náhodou vzišlo. „Ak chceš napísať o detských emigrantoch, vykašli sa na novinárov. Choď priamo ku zdroju, do Corinto.“ Habkal som s telefónom pri uchu: „A to je kde?“ Muž na druhej strane strácal trpezlivosť. „To si už nájdeš. Zapíš si telefón na otca Hermana, stretni ho a choď do Corinto na hranice Hondurasu. Tam to celé začína. Všetko tam pochopíš.“ „Ale prečo mám ísť na hranice Hondurasu?“ „Pretože USA nezačína v Texase, ale v Corinto. Zapamätaj si to! A dávaj si tam obrovský pozor.“

Keď som potom najbližších pár dní rozmýšľal o mužových posledných slovách, vykladal som si ich buď ako iróniu, alebo ako miestny slang, ktorého význam mi v španielčine unikal. Každý predsa vie, že USA nezačína na hraniciach Hondurasu a Guatemaly, ale 2 500 kilometrov na sever, v celkom inom regióne a na inej hranici. Všetko ostatné však prebehlo hladko: môj kontakt, otec Herman, zobral telefón, prisvedčil na moje otázky a súhlasil so stretnutím.

A tak som tu. Po únavnej nočnej jazde som z pohodlného diaľkového spoja prestúpil na pestrofarebné otrieskané autobusy a z nich na preplnené mikrobusy za pár drobných, zato s ruksakom na streche, stisnutý dôverne blízko medzi ozrutné poprsie indiánky a mŕtvolný dych jej opitého manžela. Chladnejšia horská klíma okolo hlavného mesta sa zmenila na tropický karibský vzduch.

Na stretnutie s kňazom som prišiel o 20 minút skôr. Kvôli tomuto som cestoval 13 hodín, no teraz konečne moknem na dohodnutom mieste v akejsi dedinke a čakám. Prešla hodina, potom ďalších tridsať minút a ešte tridsať. Na telefónnom čísle sa nikto nehlási. Vraciam sa do najbližšieho mesta.

Hlavným dopravným prostriedkom v Strednej Amerike sú školské autobusy z USA z 60. rokov
Hlavným dopravným prostriedkom v Strednej Amerike sú školské autobusy z USA z 60. rokov

Mesto

To bolo pred týždňom. Kňaz sa mi doteraz neozval ani neberie telefón. Pamätám si zato prvé ráno v tom meste: v izbe som zabil niekoľko švábov a vyšiel do tropickej páľavy za oknami.

Puerto Barrios je vďaka prístavu guatemalskou bránou do Karibiku, zrejme najkrajšieho mora na svete. Vybral som sa na jeho breh, ktorý sa nachádzal sotva pár blokov od hotela. Doteraz som ho mohol obdivovať v desiatich krajinách; vždy ma uchvátil novými odtieňmi a vôňami. Po džungľou porastených brehoch Karibiku v Kolumbii, lenivých plážach v Paname a krištáľovo modrej vode na Kube, som sa dnes ocitol tu: posledné bedárske chatrče vchádzali priamo do vody. Všade vládol neuveriteľný smrad, hladina bola pokrytá smeťami a mŕtvolami rýb. Po ľavej i pravej strane trčali v diaľke siluety prístavných žeriavov a reklamy amerických banánových spoločností, ktoré kedysi vládli tejto krajine.

Vydal som sa do centra po zablatenej ceste, ktorou jazdili kamióny plné tropického ovocia. V bezútešnom strede mesta som našiel akúsi čínsku reštauráciu, zjedol som raňajky a opýtal sa na požičovňu motoriek. Žiadna tu vraj neexistuje. Keď som už bol od reštaurácie takmer dva bloky, dobehol ma muž na motorke, s tenkými fúzikmi a malým dieťaťom na sedadle. Ponúkol, že sa stane mojím šoférom a tlmočníkom.

Guatemalský Karibik neďaleko honduraskej hranice
Guatemalský Karibik neďaleko honduraskej hranice

Chopper bol navidomoči poskladaný z náhradných dielov a v dezolátnom stave. Jeho majiteľ nebudil o nič väčšiu dôveru. Volá sa Franco. Na prvý pohľad – obsmŕdač a podfukár, akí na vás čakajú v každej stredoamerickej krajine. Postávajú kdesi v tieni, poťahujú si prirodzenie a rozmýšľajú, ako vás obrať o pár dolárov, alebo o všetky. Ponuku som prijal. Nemal som na výber.

Odvtedy spolu jazdíme v dobrom aj v zlom. Dnes ráno som ešte pred odchodom absolvoval telefonický rozhovor s francúzskou sociologičkou Tarou Warden, ktorá robila terénny výskum medzi miestnymi prostitútkami. Tara mi prezradí jedno zo svojich zistení: v Guatemale sa problém sexuálneho vykorisťovania a prostitúcie takmer pokrýva s problémom obchodovania s ľuďmi. Rozmýšľam o tom, keď so svojím novým sprievodcom mierime do kancelárie lokálnej ombudsmanky.

Pracuje tu dva roky. Keby som ju mal brať vážne, prišiel som sem úplne zbytočne. Za celý čas svojho úradovania nemala ani jediný prípad detí, ktoré by boli obeťami prevádzačov ľudí.

No ja som v Guatemale sotva pár týždňov, a v útulku som ich stretol dvadsať. Opakujem ombudsmanke svedectvá zneužívaných dievčat. Časť z nich prechádzala priamo cez Corinto. Dievča, ktoré v trinástich utieklo, keď ju doma znásilnil otčim. Onedlho po prekročení hraníc s Guatemalou ju prevzala sieť prevádzačov a až do veku 15 rokov vykonávala nútenú prostitúciu. Ombudsmanka sa smutne usmieva. O tom nič nevie. Jej krajina prijala v roku 2009 zákon proti vykorisťovaniu, ktorý tieto problémy efektívne rieši. Mladistvých do 18 rokov ani len nepustia cez hranice, pokiaľ ich nesprevádzajú obaja rodičia, alebo nemajú ich notársky overenú autorizáciu.

Ombudsmanka je presvedčená, že zákon dnes funguje dobre, hoci chvíľu trvalo, kým sa mu štátne inštitúcie prispôsobili. Ona sama si nemyslí, že v jej meste je to vážny problém. Namietam: hranica je len pár desiatok kilometrov odtiaľto! Ombudsmanka odpovedá, že práve preto – aj keď sa nejaké prípady vyskytnú, jej región je len tranzitným, a nie cieľovým miestom. Mal by som skúsiť na severe, na hraniciach s Mexikom.

Lenže ja som len včera získal od honduraskej vlády ich oficiálne štatistiky. Hraničný priechod v Corinto je hlavným miestom prechodu hraníc maloletých. Ombudsmanka sa znova ospravedlňuje. O tom nič nevie. Na hranicu veľmi nechodí. Keď sa jej žiadna obeť neohlási sama, čo má ona robiť?

Miestna klinika má ospalý tienistý dvor, na ktorom práve šlukuje staršia gynekologička. Práve za ňou sme prišli. Na moju otázku si nervózne vystrie nohy s kŕčovými žilami. Jediný oficiálny prípad sa vraj stal pred pár mesiacmi. Mala 14 rokov a bola to miestna. Keď jej to tam vnútri konečne pozošívali, potratila. Otec dostal sedem mesiacov natvrdo.

A mladistvé prostitútky? Lekárka sa trpko usmeje. Doktori, ktorí pre Nich pracujú, urobia čo treba priamo v bordeli. Určite nie tu, v klinike. Žena pokračuje: „U nás to funguje tak, že ak napíšete do formulára, že zranenie sa nestalo násilným ani nezákonným spôsobom, nemocnica ani nikto iný už nič nerieši. Čo nie je na papieri, to neexistuje.“ Lekárka sa dvíha na odchod. Namiesto rozlúčky utrúsi, že najmenej zo všetkého chcú podobné prípady nahlasovať samotné emigrantky. Každý problém s úradmi ich zastaví v ďalšej ceste na sever.

Centrum Puerto Barrios nie je príliš príjemné miesto
Centrum Puerto Barrios nie je príliš príjemné miesto

V meste skúšam ešte poslednú stopu – tú, ktorú mi zanechala Tara Warden. V akejsi zapadnutej krčme sŕkame pivo a čakáme na honduraskú prostitútku, ktorá šliapala práve v Puerto Barrios. Dnes už vraj zavesila zamestnanie na klinec: váži aspoň 150 kilogramov a pracuje tu ako čašníčka. Pamätá si na deti z jej strany hranice, s ktorými kedysi pracovala? Franco jej ticho dohovára a rukou odkryje peniaze, ktoré som na jeho radu pripravil na stole. Žene sa trochu rozjasní tvár a zoberie peniaze. Sľúbi, že sa prezlečie a príde k nášmu stolu. Potom zmizne vo dverách za pultom. Viac odtiaľ nevyjde.

Kým na ňu ešte v krčme naivne čakáme, stane sa zvláštna vec. Pocítim na chrbte čísi pohľad a nenápadne sa obzriem; sedí za mnou dobre stavaný chlapík v tričku vyhadzovača a uprene na mňa zíza. „Viem, o čom ste sa s ňou rozprávali“, povie svojou zbastardenou guatemalskou angličtinou. Je silne opitý. Franco pred ním uhýba očami; muž svoju vetu zopakuje, namieri prst na Franca a vyhlási: „Teba poznám. Zo Štátov.“ Franco je celý nesvoj, muž je však príliš opitý, aby si potrpel na diskrétnosť. Tvrdí, že Franco mu kedysi predal v USA falošný vodičský preukaz a sociálne poistenie.

Napokon sa dozviem takmer všetko. Franco sedel v USA dva roky vo väzení za gangové násilie a ďalšie zločiny. Prvýkrát emigroval, keď mal 17 rokov. Bolo to v roku 1996, takmer hneď ho chytili a deportovali späť do Guatemaly. Bol teda takisto mladistvým emigrantom! Na Francovi to nerobí žiaden dojem. Robil len to, čo všetci naokolo. Bezradne krúti hlavou nad mojou naivitou. „Človeče, uvedom si, u nás to tak funguje! Keď máš 18, si viac ako dosť starý na to, aby si išiel skúsiť šťastie a vydal sa na hranicu. Ak sa ti to podarí, vďaka tebe bude môcť žiť dôstojne celá tvoja rodina.“

Franco však išiel aj druhýkrát. Vtedy mal viac šťastia a kým ho nechytila americká polícia za trestnú činnosť, býval v Štátoch zopár rokov. Napokon ho znova deportovali. Dnes už má tu v Barrios ženu a deti, opatruje chorú matku. Trvalú prácu nemá žiadnu. Ako hovorím – nikoho spoľahlivejšieho som si za spoločníka ani nemohol nájsť.

Vďaka tejto skúsenosti som mu však začal paradoxne viac dôverovať. Doteraz som si nebol istý, či je to niktoš, ktorý sa len hrá na gangstra, alebo skrachovaný gangster s pohľadom niktoša. Tá druhá možnosť ma znepokojovala oveľa viac, no hneď ako sa mi potvrdila, moje pochybnosti sa takmer vytratili. Napokon, Franco má aj nesporné výhody – samozrejme, okrem motorky. Hovorí skvele po anglicky i španielsky, pozná tu každého od prostitútok po vedúcich v obchodoch a krčmách, a má ešte dar. Dokáže rozprávať tak presvedčivo, že pri jeho klamstvách zmäkne takmer každý.

Cestou z hranice
Cestou z hranice

Hranica

To bolo v utorok. Dnes sme absolvovali výstupnú kontrolu na colnom stanovisku Guatemaly, prešli cez hraničnú rieku na území nikoho a napokon sme dorazili do Hondurasu.

Na Hranici vládne lepkavé, ospalé popoludnie. Zopár vekslákov, znudení vojaci so samopalmi. Cez závoru prechádza hŕstka námezdných robotníkov do Guatemaly, aby sa večer vysilení vrátili v minibusoch. Po utečencoch ani stopy. Toto má byť ono strašné miesto z rozprávania aktivistov?

Honduras so svojou reputáciou ma teda trochu sklamal. S priemerom 90,4 vrážd na 100 tisíc obyvateľov má byť štatisticky najnebezpečnejšou krajinou na svete, viac ako druhá a tretia priečka dokopy (Venezuela a Belize). Drvivá väčšina zločinov je tu spojená ani nie s drogovými kartelmi ako v Mexiku, ale s pouličnými gangami. Tie nedokážu udržať poriadok ani na svojom území, preto neustále vedú vojny všetkých proti všetkým.

Pouličné násilie je zároveň dôležitým dôvodom úteku mladistvých z tejto krajiny. Tvrdia to štatistiky záchytných centier pre mladistvých migrantov v USA. Životnosť členov gangov v honduraských mestách sa počíta na dni. Nábor preto trvá nepretržite a noví vojaci sú stále mladší.

Francov kamarát z Hondurasu vysvetľuje: „Cestou do školy ťa zastaví v slume banda pokerovaných hrdlorezov a dostaneš ponuku, aká sa neodmieta. Alebo si od nich dnes večer prevezmeš zbraň a zabiješ človeka, ktorého ti označia, alebo s ňou zajtra oni zastrelia tvoju matku. Potom máš dve možnosti. Buď sa v noci zbalíš a ráno už stopuješ na Hranicu. Alebo urobíš, čo chcú. Ale to už nikdy neprestane. Ak prežiješ dnešnú úlohu, zajtra prídu s novou.“

Muž pochádza z neďalekého honduraského mesta San Pedro Sula, prezývaného svetovou metropolou vrážd. Hovorí, že dievčatá sa u nich unášajú a znásilňujú úplne bez okolkov. Stačí ísť ulicou na ceste do obchodu a zapáčiť sa bossovi, ktorý práve ide okolo. Preháňa? Jeho slová potvrdzujú tvrdé dáta. Od roku 2005 sa počet násilných úmrtí žien v Hondurase zvýšil o neuveriteľných 263,4 %. Medzi utekajúcimi mladistvými emigrantmi je 40 % dievčat, čo je oproti minulým rokom takmer stopercentný nárast. Znásilnenia a následné vraždy sa týkajú už aj 8 – 10-ročných detí.

Tu na Hranici však tomu nič nenasvedčuje. Bezstarostne fotím okolie, hraničnú rampu i colníkov s vekslákmi. Muži sa tvária, akoby ma nevideli, nanajvýš sa ku mne obrátia chrbtom alebo si zakryjú tvár. Že to bol obrovský omyl a hlúpy nápad, pochopím o pár minút, keď ma úradník pri okienku odmietne vpustiť dovnútra krajiny. Obštrukcie sú úplne primitívne. Najprv nám vraj chýbajú prilby. Nikto z motorkárov prechádzajúcich okolo však nemá prilbu. V Hondurase a Guatemale ich zo zásady nosia najmä bankoví lupiči, takže s prilbou v blízkosti dôležitej inštitúcie či banky si nanajvýš koledujete o guľku do hlavy od horlivého policajta. Ale dobre. Pôjdeme teda ďalej bez motorky.

Muža to však nezastaví: do Hondurasu nemôžeme ísť na otočku. Minimálna dĺžka pobytu je 72 hodín. Keby ma teraz aj nechal ísť, dnes večer ma už späť do Guatemaly nepustia. Obaja vieme, že aj toto je bohapustá lož. Odpovedám, že to risknem, nanajvýš prespíme v Hondurase. Pečiatku aj tak nedostanem. Napokon vyzvem úradníka, aby mi zavolal svojho šéfa. Muž bez slova zavrie okienko. Nadnes sme tu evidentne skončili.

Odvtedy chodíme na Hranicu každý deň. Harmonogram máme vždy takmer rovnaký. Dopoludnia snoríme po meste alebo pracujem z hotelovej izby, hneď poobede na mňa Franco zatrúbi pred hotelom a vyrážame na približne hodinovú cestu smerom na juhovýchod, rozbitou asfaltkou cez banánové a palmové plantáže.

Na Hranici som už pochopil pravidlá hry: fotoaparát mám poslušne uložený v taške. Nespôsobujem rozruch a odvtedy prechádzame bez prílb a na tak dlho, ako chceme. Úradník z posledného incidentu sa na druhý deň tváril, akoby ma nikdy v živote nevidel. Usmial sa, podal mi pas a privítal ma v Hondurase. Teraz sa už colníci neunúvajú ani len s pečiatkami. To však nič nemení na fakte, že na Hranici panuje absolútna nuda.

Napokon preskúmame aj samotné Corinto, zablatenú dedinku pár kilometrov južne od rovnomenného hraničného priechodu. Vládne tu pokoj, špina a bieda. Ľudia sú tu nedôverčiví a držia si odstup, na zapadnutej farme pozdĺž hranice sa však jedna zo žien rozhovorí a potvrdzuje všetko, čo som doteraz na vlastné oči nevidel. Gangy prevádzačov vraj vykúpili v dedine dokonca niekoľko domov, v ktorých z času na čas držia emigrantov, kým nenadíde vhodná chvíľa na prechod Hranice. Vystrašené neznáme deti s ruksakmi, ktoré blúdia po dedine a hanbia sa vypýtať vodu a jedlo, tu vídava niekedy i každý deň.

V dedinke Corinto na honduraskej strane vládne bieda
V dedinke Corinto na honduraskej strane vládne bieda

Stretnutie

To bolo včera. Keď sme dnes odchádzali z Puerto Barrios, Franco bol zachmúrený. Len tak mimochodom utrúsil, že jeho chorá mama ho so mnou nechcela pustiť. Odkedy chodíme do Hondurasu, stále plače. Snívajú sa jej zlé veci.

Niečo na tom bude. Kdesi na pol ceste sa Francovi pokazí pedál prevodovky a ledva dorazíme na najbližšiu pumpu. Tak ako všade v Latinskej Amerike, na pumpe vám tu urobia takmer všetko, je to len otázka času a peňazí. V duchu preklínam Franca aj s motorkou, napokon však rozhodnem, že ideme aj tak. O dva dni odtiaľto odchádzam a nič poriadne som sa nedozvedel. Nastupujeme na minibus a s niekoľkohodinovým časovým sklzom prichádzame k hranici. Takto neskoro sme tu ešte neboli: Franco je výrazne nervózny a vo vzduchu cítiť súmrak.

Pár sto metrov za hranicou nás čaká prekvapujúco veľký ruch. Všade naokolo postávajú sebavedomí chlapíci s taštičkami na boku, do ktorých sa zmestí určite veľa peňazí, ale pokojne aj niečo väčšie. Vnímavejší človek by tipoval výročný vekslácky zjazd, nikto však nič nevymieňa. Všetci postávajú v skupinkách: zachmúrení muži a ich mladší poskokovia. Na opačnej strane mosta oproti nim – mlčanliví ľudia oboch pohlaví. Každý stojí osamotene a úzkostlivo stráži svoje batôžky a ruksaky. Obe strany, prevádzači aj ich klienti, sa tu vynímajú svojím mestským oblečením.

Sedíme takmer v strede diania. V biednom obchodíku nie je skoro nič, no lepšie miesto na nenápadné pozorovanie tu nenájdem. Rezignovane si u priateľského deduška objednávam kávu. Na vedľajšom stolíku stojí nedopitá voda a na zemi – cestovná taška a ruksak. O chvíľu sa spoza obchodu vynoria ich majiteľky a ja zmeraviem.

Prvé dievča má okolo trinásť a je vystrašené až po korienky vlasov. Druhej hádam čokoľvek medzi 16 a 18 rokov, v ruke však drží nemluvňa. Mlčky si sadnú späť na svoje miesta.

Uprostred bandy prevádzačov nie je najlepší moment na rozhovor, lepší však už zrejme nebude. Zľahka sa dotknem tej mladšej, ktorá sedí bližšie mňa. Toto budem musieť vybaviť rýchlo. „Slečna, prepáčte…“ Dievča sa na mňa ani nepozrie.

„Idiot“, precedí zhrozene cez zuby Franco. Ale už je neskoro.

Na opačnej strane cesty sa rozrazia dvere a z pavilónu vyjde zavalitý muž. Cez oko má hlbokú jazvu a pravú ruku drží za chrbtom. Pri pohľade naňho obe ženy zdrevenejú od strachu a okamžite sa postavia. Postaví sa aj násťročný chlapec v ufúľaných džínsoch, ktorý nás doteraz uprene pozoroval.

Muž prejde k nám. Zastaví sa ledva na dotyk ruky odo mňa a venuje mi dlhý, vyzývavý, nepríjemný pohľad. Keď sa mu pozriem do očí, vidím v nich nenávisť a násilie. Upriem naňho výraz bieleho imbecila, ktorý prišiel do Hondurasu získať ďalšiu pečiatku do pasu a selfie s nejakou miestnou štetkou, aby sa mohol so všetkým pochváliť na Facebooku. Horúčkovito hľadám zbytky svojho sebavedomia a ľahostajného výrazu na tvári, no nevyzerá to s nimi ani trochu nádejne.

Neviem, ako starí Gréci znázorňovali vo svojich tragédiách deus ex machina; ten môj má zvráskavenú tvár, mastné tielko a spotené pazuchy. „Kafíčko, páni!“. Dedko z obchodu sa zrazu vynoril z búdy a postavil pred nás dve plastové šálky s kávou a odtlačkami prstov po predošlých zákazníkoch. Vypýta za ne zopár halierov, ktoré mu podám s trasúcimi rukami. „Gringo, kurva mať. Urob si tie svoje fotky a ideme domov. Som hladný.“ To bol Franco. Prekonal vlastnú hrôzu, sucho v ústach a nočné mory svojej matky, a doložil môjmu imidžu dementa zopár bodov hodnovernosti, na aké sa v danej situácii zmohol.

Muž sa od nás odvracia s výsmešnou nenávisťou. Mlčky ukáže obom dievčatám prstom na čierny džíp bez ešpézetky, zaparkovaný pár metrov ďalej. Všetci traja doň rýchlo nastúpia a zmiznú v smere do dediny.

Konečne som sa napil kávy, ktorú úprimne neznášam. Je plná cukru, ktorý neznášam ešte viac. Nikdy som nepil nič chutnejšie. Franco i ja sa ledva zmôžeme na slovo. Moja hlúposť nás mohla zabiť. Keby nás tu Jazva vybavil, nemali by sme najmenšiu šancu. Nikto by nám nepomohol, nikto by nás nenašiel a možno ani nehľadal. Toto je Honduras, krajina s objasnenosťou vrážd menej ako 5 percent.

Dedko nám zoberie zo stola kávu, hoci sme ju ešte nedopili. Akoby nám chcel povedať, že je najvyšší čas odtiaľto vypadnúť. Zľahka sa mi dotkne ramena; nemám pochybnosti, že celú scénu pozoroval a neprerušil ju náhodou. Netreba mi ani hovoriť, čo tým riskoval. Ja odtiaľto teraz odídem, aby som sa už nikdy nevrátil. On tu bude zajtra od rána, sedieť a dúfať, že žiadny večer nepríde.

V podvečer sa okolie Hranice zapĺňa zvláštnymi ľuďmi
V podvečer sa okolie Hranice zapĺňa zvláštnymi ľuďmi

Deti

To bolo v podvečer. Teraz sa zotmelo. Vraciame sa pešo ku Hranici. Ešte stále sa mi trasú kolená. Za závorou prídeme k minibusu, je ešte špinavší a rozbitejší, ako obvykle. Jeho šofér vyzerá, akoby bol na priepustke z väzenia a teraz na mňa zíza, ako keby som nebol cestujúci, ale mimozemšťan. Nič však nepovie, len Francovi a mne ukáže na predné sedadlá spolujazdcov.

Odchádzame takmer prázdni, vzadu sedí len starší manželský pár a dvaja mládenci s ruksakmi – nemám pochybnosti, že smerujú takisto na sever. Sotva pár kilometrov za hranicou zrazu zastaví minibus na území nikoho. Znepokojene sa pozerám okolo seba, nikto však neprotestuje. O pár minút ktosi z temnoty vonku otvorí bočné dvere a dozadu nastúpi niekoľko ľudí. Počujem detský hlas.

Pohýname sa, nie však ďaleko. Sotva kilometer ďalej stojí na krajnici guatemalský vojak so samopalom. Minibus opäť zastaví, vojak mlčky otvorí bočné dvere a od každého vzadu zúčtuje peniaze. Keď prejde ku nám dopredu, pri pohľade na mňa sa zatvári rovnako prekvapene ako predtým šofér, no nič nepovie.

Napokon prichádzame na colné stanovisko Guatemaly. Evidentne tu už o mne vedia. Colník mi otvorí dvere a vyzve ma, aby som išiel s ním. Druhýkrát v dnešný deň ma začína chytať triaška. Na colnici ma mlčky zavedie do miestnosti s iným úradníkom a zavrie dvere. Vzápätí ich zamkne zvonka.

Snažím sa nepodliehať panike. Muž za stolom si ma takmer nevšíma, len sa silene usmieva. Vyťahujem pas a rozmýšľam, či mi novinársky preukaz pomôže, alebo priťaží. Muž len dobrácky pokrúti hlavou. Pas netreba.

Pristúpim k oknu na bočnej stene. Pri našom minibuse stojí niekoľko policajtov a mladí pasažieri, ktorí napochytro vyťahujú z vreciek peniaze; jeden z policajtov ich zbiera. Keď všetci zaplatia, policajt s peniazmi vojde do budovy. O niekoľko sekúnd mi odomkne dvere, vrecko sa mu viditeľne vydúva. Som voľný.

Cestou do Puerto Barrios sa konečne obzriem dozadu. Cez zelenú hranicu prešli samí chlapci. Je ich celá skupinka. Jeden hovorí, že má pätnásť a zajtra čakajú na druhú časť, s ktorou budú pokračovať na sever. Franco sa pýta šoféra, prečo museli platiť aj plnoletí, ktorí spolu s nami prešli na legálne papiere. „Nech platia, skurvysyni! každý hneď vidí, že sú to migranti, a tí majú stabilnú sadzbu 50 quetzalov na hlavu. Papiere-nepapiere. Ber to ako miestne mýto.“ Šofér sa smeje. Franco sa smeje. Smejú sa aj chlapci. Potichu sa mi obracia žalúdok, no radšej sa smejem tiež.

Kým stihneme vystúpiť, Franco sa so šoférom takmer skamarátil. Zároveň z neho svojím typickým spôsobom vyťahuje čo najviac informácií. Takí ako on pracujú len v noci – cez deň tu premávajú bežné linky so svojimi šoférmi. Platia ho tí, ktorým platia pasažieri vzadu: coyotes. Chlapcov vraj ešte po ceste čaká veľa kontrol, aké sme práve videli. Dokedy? „Dokedy z nich policajti a naši ľudia nezoderú úplne všetko!“ Smeje sa šofér. A keď sa dostanú do Mexika, bude to oveľa, oveľa horšie. Ak chceš prejsť, musíš platiť.

Ako sa blížime k mestu, s čoraz väčšími obavami čakám, čo sa ešte stane. Prevádzačov však evidentne nezaujímame. Zastavujú pri našej pumpe a nechajú nás ísť. Motorku nám technik privedie po štvrťhodinke opravenú a práve sa chystáme z pumpy odísť, keď nás zadychčane dobehne jeden z honduraských chlapcov z minibusu. Prešiel s nami hranicu legálne. Pri honduraskej pasovej kontrole som držal v ruke jeho občiansky preukaz. V júni 2014 mal osemnásť rokov.

„Neviete, kde sú všetci?“ Viem. Minibus som videl pred chvíľou odchádzať. Chlapcov hlas prechádza do vzlykov. „Ako to? Mali ma počkať, kým pôjdem na záchod!! Dal som im všetky svoje peniaze, v minibuse som nechal ruksak!“ Vyhŕknu mu slzy. Na cestu dlhú stovky kilometrov mu zostalo to, čo má práve na sebe.

Kedykoľvek si dnes na ten moment spomeniem, napadne ma, čo všetko som mohol vtedy urobiť. Poslať ho taxíkom do mesta a zaplatiť mu nejakú lacnú ubytovňu, kým sa nespojí s blízkymi. Zavolať riaditeľke z dievčenského útulku alebo mu vybaviť útočisko na prvej fare či nemocnici. Takto ľahko som mu mohol pomôcť.

Ale ja som neurobil nič. Doľahla na mňa zbabelá únava z celého strašného dňa, prepotené tričko a môj vlastný, lepkavý strach, ktorý už nevpustil dnu strach nikoho iného. Keď sme odchádzali, chlapec stál na tmavom asfalte, plakal a pozeral za nami. Boli sme poslední ľudia, ktorých poznal v celej cudzej krajine.

Hranica
Hranica

Kňaz

Posledný večer na východnej hranici: po mnohých neúspešných pokusoch som sa cez katolícku charitu napokon spojil s kňazom, kvôli ktorému som sem pricestoval. Musel mu však zavolať Franco, z môjho čísla už hovory neprijíma. Stretnutie, na ktoré nikdy neprišiel, sme radšej obaja premlčali.

Otec Hermano je v strednom veku. Ak som predtým šípil, že má strach, mýlil som sa. Strach je slabé slovo; má absolútnu hrôzu. Museli sme prísť potme a potme si pozeráme aj jeho rozostavaný útulok pre migrantov. Prvé čo ma napadne je otázka, ako chce tento človek pomáhať obetiam prevádzačov, keď sa bojí aj vlastného tieňa. Migrantov bude takisto prijímať potme? Potom si však spomeniem na chlapca z nočnej pumpy a v hrdle mi narastie horká guča. Keby sa len dostal sem ku kňazovi, napadne ma. Pokojne aj v potme, s falošnými fúzami a hoci podzemným tunelom.

Pri šálke čaju sa kňaz trochu upokojí. Prikyvuje takmer na všetko, čo sa mi doteraz podarilo zistiť a pri našom zážitku z hranice ani len nemihol obrvou. Celú procedúru tu na hranici poznajú všetci. Časť ľudí ako jej obete, a tá druhá – ako ozubené kolesá prevádzačského priemyslu. Áno, žije tu z toho veľa ľudí, nevedel som to? Šoféri minibusov, polícia a samotní prevádzači sú len časťou celého obrazu.

Najviac o tom vedia rodiny migrantov. Pre ne všetko začína oveľa skôr. Na cestu treba najprv získať peniaze. Na prevádzačstve tak výborne zarábajú ako prvé banky, ktoré požičiavajú chudobným na poplatky pre coyotes. Ako mi povedalo jedno z dievčat, u nich si coyotes dokonca platili reklamu v miestnych médiách, a svojim budúcim klientom v nej sľubovali lepší život v USA.

Keď to už celé začne, hovorí kňaz, mašinéria zdierania obete sa takmer nedá zastaviť. Jej súčasťou je prakticky každý, s kým príde daná osoba do styku. Stáva sa tovarom a jeho život bude odteraz prebiehať v rámci komplikovanej distribučnej siete prostredníkov, príslušníkov vládnych služieb, poskokov či obyčajných podvodníkov. Príklad: po zaplatení sumy prevádzačovi (v prípade dieťaťa 5 tisíc dolárov), treba naďalej prejsť z miesta A do miesta B. Teda zaplatiť za prevoz, podplatiť policajtov, ktorí vás (samozrejme náhodou) cestou zastavili. V B treba zaplatiť za bezpečný nocľah a predtým ešte osobe, ktorá vám ho nájde. A to sme len na začiatku. Medzi miestom B a konečným cieľom bude takýchto zastávok nespočet.

Dospelý má akú-takú šancu dostať sa do USA skôr, ako sa mu minú peniaze. A deti? Coyotes si ich dôkladne strážia. Sami ste to videli na hranici, hovorí kňaz. Veľa z nich skôr či neskôr zistí, že cena, akú ich rodina zaplatila za ich cestu, je nič oproti tej, akú budú musieť zaplatiť oni samé.

Má to predsa logiku: Ak ste tovar, definuje vás vaša hodnota. Ak sa vám minú peniaze, musíte ich zarobiť inak. Váš dlh rastie bez ohľadu na to, či sa do Štátov dostanete alebo nie. Splatíte ho v bordeli, ako pašerák drog či vrah nepohodlných ľudí. Alebo za vás bude musieť rodina zaplatiť výkupné.

Čakanie na peniaze. Zárobky, ktoré posielaú nelegálni migranti z USA svojim rodinám, sú kľúčovou súčasťou guatemalskej ekonomiky. Zarábajú na nich aj firmy zabezpečujúce zasielanie peňazí z USA do rozvojových krajín.
Čakanie na peniaze. Zárobky, ktoré posielajú nelegálni migranti z USA svojim rodinám, sú kľúčovou súčasťou guatemalskej ekonomiky. Zarábajú na nich aj firmy zabezpečujúce zasielanie peňazí z USA do rozvojových krajín.

Musím sa ešte opýtať, čo na to štát, no po včerajšku a zážitku s ombudsmankou znie moja otázka hlúpo ešte skôr, ako ju vyslovím. Áno, Guatemala prijala celý rad ustanovení a slávny „Zákon proti sexuálnemu násiliu, vykorisťovaniu a prevádzačstvu ľudí“ z roku 2009. Bolo to v čase, keď brutálne výjavy na hraniciach s Mexikom začali pre americkú vládu predstavovať vážny marketingový problém a začala tlačiť na krajiny pôvodu migrantov. Coyotes to nakoniec využili vo svoj prospech. Štát deťom zakázal prechod cez hranice bez rodičov, a tak začali prechádzať načierno, s coyotes. Nielen v Texase, ale už aj tu. A coyotes samozrejme zvýšili ceny.

Kňazove slová odrážajú svedectvá detí a štatistiky: po roku 2009 sa počet detských migrantov zachytených v USA každý rok násobne zvyšuje. Rok 2014 bol najvyšší v histórii. Zároveň vyslovuje obvinenie, ktoré som už počul od aktivistov v Guatemala City. USA sa formálnym aj neformálnym spôsobom snažia problém utečencov odsunúť zo svojej hranice na teritórium stredoamerických krajín. Šikanovanie migrantov a vyberanie výpalného ozbrojenými zložkami tranzitných krajín tak získava svoj hlbší zmysel.

Lebo každý utečenec, ktorého sa podarí zodrať z peňazí ešte pred príchodom do Texasu, je zároveň tichou výhrou pre americkú administratívu a vlády krajín, ktoré od USA poberajú dotácie. A akým spôsobom juh proti nelegálnej migrácii zabojuje, USA do hĺbky zisťovať nepotrebujú. Práve to je najdôležitejšie ponaučenie, aké sa väčšina migrantov dozvie, keď už je neskoro: záujmy USA zastaviť vás v ceste nezačínajú v Texase, ale na tejto hranici.

Napokon sa kňaza pýtam na opačnú stranu celého problému. Miestni ľudia, ktorí pracujú pre prevádzačov. Nakoľko z celého procesu profituje lokálna komunita a do akej miery prevádzačstvo preniká spoločnosť v Guatemale? Kňaz sa opäť vystraší. Útulok ešte nie je hotový, a už dostáva prvé vyhrážky. Od vlastných susedov, šepká. Viac nám nepovie.

Na druhý deň, tesne pred odchodom, sa naposledy stretnem s Francom. Nechávam mu ako prepitné všetky guatemalské quetzale, aké mi zostali. Odchádzam do Belize za Karolom Mellom, hoci ten o tom ešte netuší.

Franco sa zajtra vráti do dokov ako nádenník, pracovať za menej ako 1,5 eura za hodinu. Chorej matke prinesie po nočnej zmene ovocie a potom sa možno vydá do ulíc Puerto Barrios, v márnej nádeji, že stretne ešte jedného gringa ako ja. Že sa s ním vydá na Hranicu a zarobí viac ako v prístave.

„Neblázni, Franco. Vieš čo sa s tebou stane, keď ťa tam znovu stretnú? Už si zabudol na Zjazvený ksicht?“ Franco si vzdychne. Obaja vieme, že aj tak sem už žiadny gringo nepríde.

Kňaz má strach o svoj život. Súhlasil len s fotografiou bez tváre a v tme. Prevádzačstvom sa vraj živí veľa miestnych.
Kňaz má strach o svoj život. Súhlasil len s fotografiou bez tváre a v tme. Prevádzačstvom sa vraj živí veľa miestnych.

Láska

A potom som späť v Guatemala City, v ďalšom útulku. V Casa La Alianza ma víta Carolina Soarti. Kedysi guatemalská básnička, novinárka a aktivistka. Na konci 90. rokov bol na ňu vypísaný rozsudok smrti za jej boj o práva mayských indiánov. Počas občianskej vojny boli vraždení v tisícoch.

Potom však zistila, že v jej vlasti existuje ešte ohrozenejšia skupina ľudí, ako sú domorodci: maloleté dievčatá, bez ohľadu na farbu pokožky. Vykašľala sa na svoju kariéru aj na všetko ostatné. Odvtedy už žije len pre ne. V jej útulku žijú desiatky obetí sexuálneho násilia, ktoré prešli rukami prevádzačov, bežných pouličných zločincov alebo členov svojej vlastnej rodiny.

Lebo škála, v akej sa každý deň v Guatemale deje sexuálne zneužívanie mladých dievčat, je šokujúca pre každého, aj pre samotných aktivistov: nový prípad býva nahlasovaný v priemere každé dve hodiny. Koľko je tých nenahlásených, nikto nevie. Posledná štatistika: 89 % páchateľov sexuálneho násilia sú členovia najbližšej rodiny, z toho 30 % biologickí otcovia.

Podľa Caroliny preto moja téma neskúma problém prevádzačstva, ale samotnú psyché tejto krajiny. „Tomáš, tvoja téma v Guatemale nemá zmysel! To len verejnú mienku v USA trápi svedomie za 70 tisíc detských migrantov zneužívaných na hranici. U nás ich osud nie je ničím výnimočný. U nás sú deti bežne vraždené, unášané alebo predávané na adopciu, na vnútornosti a do otroctva. Často vlastnými rodičmi. Sexuálne vykorisťovanie prevádzačmi? To je len zlomok prípadov, aké sa dejú každý deň priamo v rodinách.“

Vzápätí dostávam dôležitú lekciu priamo od chovankýň útulku. Karen má dvanásť rokov, postavu tridsiatničky a druhé dieťa na ceste. Nemluvňa v jej drobných rukách má rok a v porovnaní s ňou je groteskne veľké. Na súde ani nevedela odpovedať, od koho je: otec a dedko ju roky znásilňovali na striedačku. Spôsobila tým na súde isté rozpaky. Carolina sa počas prestávky naopak bez rozpakov opýtala jej otca, prečo to robil vlastnému dieťaťu. Vysvetlil jej to ochotne a so spravodlivým rozhorčením: „Je moja. Od narodenia som musel platiť jej handry, žranie a školu. Môžem si s ňou robiť, čo chcem.“

A tak stojíme na dvore útulku obohnaného bojovým drôtom a celé to pre mňa stráca zmysel. „Keď je to tak, ako im ten krátky pobyt u vás pomôže, Carolina? Čo im dá tvoja opatera, keď o pár rokov dospejú a budú sa musieť vrátiť k svojím otcom, dedkom a k šialenstvu, ktoré ich čaká tam vonku? Dokedy ich budete chrániť?“

„Dokedy budú chcieť, Tomáš. V tomto útulku majú právo zostať do konca života.“ Carolina sa odo mňa odvráti a zoberie z malých dievčenských rúk nemluvňa, keďže tehotná Karen už ledva chodí. Objíme ju a takto, s jedným dieťaťom v náručí a druhé podopierajúc, odo mňa pomaly kráčajú preč. S láskou, akú mi nebolo súdené v tejto krajine až doteraz spoznať.

Pohľadnica z útulku: dvanásťročná Karen
Pohľadnica z útulku: dvanásťročná Karen

Kostarika

Náš príbeh o Kostarike vskutku nestojí ani za fotografiu a viac ako zopár riadkov. Situácia je taká, že keď nám z dohľadu mizne špinavá panamsko-kostarická hranica a autobusom sa vnárame do vnútrozemia, píše sa 12. november 2007. Pre nás to znamená, že o deväť dní na druhej strane regiónu Strednej Ameriky nasadneme do lietadla a s medzipristátím v USA sa z amerického kontinentu porúčame do Juhovýchodnej Ázie. To je ešte pekných pár stoviek kilometrov po miestach, kde nemôžete očakávať nič iné ako pomalý, nepohodlný transport lokálnej dopravy. Malé špinavé autobusy mám normálne rád, ale v časovej tiesni to nie je nič príjemné tým skôr, že cez drvivú väčšinu nádherných miest len prechádzame bez toho, aby sme videli čo i len kúsoček. Celý problém s našim krátkym stredoamerickým intermezzom spočíva vo fakte, že ešte ani dnes, na konci roku 2007, neexistuje z Latinskej Ameriky nijaké priame letecké spojenie s Áziou. Voľky-nevoľky, musíme sa tak podriadiť obmedzeným možnostiam, aké nám diktuje okľuka cez Spojené Štáty spolu s preplatením lístka o pekných pár stoviek dolárov a veľká časová strata.

Na druhej strane, sme radi, že sme zo Strednej Ameriky mohli uvidieť aspoň trošku. Pred štyrmi rokmi sme tu po prvýkrát uvideli skutočný nádherný život tohto kontinentu v južnom Mexiku a v Guatemale a odvtedy sme vedeli, že sa sem budeme musieť vrátiť. Kostarika je pritom kapitola sama osebe a ak ju necháme na inokedy, nič sa nestane. Krajina si odtrhla dosť veľké sústo z turistického ruchu stredoamerického regiónu a z výsledkov ľahko vidieť, že bolo priveľké. Na jednej strane sú tu nádherné národné parky a Kostarika sa orientuje práve na ekologickú turistiku, ale pravda je taká, že slovo „ekologická“ ostáva len v názve. V skutočnosti pustošeniu vzácnych ekosystémov pre stavbu ďalších exkluzívnych rezortov bránia len zahraničné mimovládne organizácie, ak vôbec niekto. Kostaričania nemajú radi desiatky autobusov, plných nezávislých cestovateľov, nemajú radi lacné ubytovanie ani život na vlastnú päsť. Ich víziou sú tiché, ukryté kluby s neobmedzenými možnosťami pre tých, ktorí platia tisíce dolárov za pár dní uprostred národnej rezervácie. Budujú luxusné penzióniky a svoju auru výnimočnosti, pričom spoznať Kostariku, to je alebo smiešne predražené podujatie, alebo precízne premyslená cesta s dobrými informáciami, kde možno žiť za čo najmenšie peniaze.

Práve z tohto dôvodu tentoraz cez krajinu len prejdeme do zaujímavejších destinácií a jej národné parky si necháme na inokedy. Strávime tu dve noci v hlavnom meste San José, aby sme nabrali sily na ďalšiu cestu na sever. Podarilo sa nám osloviť Írku Rachel z klubu Couch Surfing a tak tu máme nocľah zadarmo, čo je veľká úľava. Platiť v nejakej diere 25 dolárov len preto, že je to diera v Kostarike, nám príliš nevonia.

San José je nepríjemné, chaoticky vybudované mesto plné plotov so žiletkovým drôtom a vilových štvrtí-malých pevností. Všetko ostatné sú slumy alebo štvrte, ktoré sa onedlho zmenia na slumy. Stredná Amerika má bohužiaľ veľké problémy s fungovaním sociálnej rovnováhy, najmä medzi rôznymi ekonomickými vrstvami. Sú tu tak len bohatí – veľmi bohatí, a chudobní – naozaj veľmi, veľmi chudobní. Kostarika v tomto vyzerá ešte horšie, ako ostatné krajiny a výsledkom je to, že ľudia sa boja chodiť po uliciach, stred mesta sa zmenil na zapáchajúcu dieru a každý normálnejší obchodík má svojho pána v nepriestrelnej veste so samopalom značky UZI. V centre vidieť len žobrákov a povaľačov, ležiacich v kopách smetia, potkany, po zuby ozbrojených ochrankárov a čierne džípy bohatých. Rachel nás raz zoberie do baru na pár pív s jej známymi, ktorí sú alebo cudzinci, alebo deti miestnej strednej vrstvy. Je to celkom príjemný večer a medzi dvomi pivami sa snažím spočítať, koľko návštevníkov nosí pod pazuchou svoju malú poistku. Rachel nás zatiaľ zoznamuje so svojim švédskym kamošom, s ktorého sa samozrejme vykľuje Kostaričan: so štyrmi španielskymi slovami, ktoré zatiaľ ovláda, Rachel postupuje v chápaní toho, čo sa okolo nej vlastne deje, len pomerne malými krôčikmi. Írske dievča z britskej strany donegalského zálivu sem prišlo len nedávno len tak, zo srandy zmeniť na chvíľu robotu a vďaka jej neopakovateľnému severskému prízvuku môžeme na chvíľu pocítiť nostalgiu za starým dobrým Írskom.

14. novembra sa lúčime s Rachel aj s Kostarikou, pretože sme konečne chytili nejaký priamy autobus. O osem hodín neskôr už vystupujeme na hraniciach Nikaraguy. Otravovači tu majú akúsi besnotu a okolo dverí vytvorili nepriepustný kordón, pričom ak od nich na mieste nevymeníte peniaze za nevýhodný kurz, jednoducho vás nepustia z autobusu. Pardón, nie každého. Poriadne si stiahnem popruhy ruksaku, odrazím sa z posledného schodíka a druhou nohou vskočím do davu odporných rapavých ksichtov. Dvaja padajú na zem a keď sa ku mne niekto priblíži, zrazím ho lakťom. Mierim vždy na tvár: mačovia majú radi monokle a načo mám niekomu naštrbiť rebro, keď stačia dve podliate oká a všetci prašivci sa s kňučaním držia odo mňa na dva metre. Pokojne si vyberám z kufra autobusu naše ruksaky a keď vystupuje Justyna, vyvediem ju z rozostupujúceho sa davu takmer mlčky – ak nerátame jojkanie ležiaceho otravovača, ktorému som nevdojak šliapol na ruku.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Panamská vrchovina Boquete

boquete header

Horská oblasť BoquetePanamčania vám budú s pýchou tvrdiť, že oblasť Boquete je najkrajšia panamská vrchovina. Napokon, majú pravdu, pretože je jediná. V každom prípade, je to veľmi príjemné miesto s chladnejším podnebím a priateľskými ľuďmi. Všade naokolo sú zelené hory, čerstvý vzduch a pokojná vidiecka atmosféra. Náš opustený penziónik vedie chorvátska rodina, ktorá sem utiekla pred juhoslovanskou občianskou vojnou a dnes jej členovia každé ráno radostne čakajú v pozore, kým tatko usmaží slávnostné kusy mäska. Z klietky ich závistlivo pozoruje papagáj a vrhá po nich mrzké slová v španielčine i chorvátčine. V Boquete nemáme veľa času a ani ho nestrácame: hneď sa vydávame objavovať miestne vyhlásené plantáže kávy. Justynka sníva o kávovej exkurzii už od Kolumbie: vtedy sme prišli na plantáž v jediný deň mesiaca, keď bola zatvorená. Dnes to nebude o nič lepšie, lebo usmievavá pani z farmy nám ponúka neodolateľnú trojhodinovú exkurziu za 25 dolárov.

Justynka vo svojom živle - kávová plantážToto ma trošku na Paname štve, totiž že gringovia ju už tak skazili. Američania tu za desaťročia svojej vojenskej prítomnosti zanechali oveľa viac, než len bezpečný Panamský prieplav. Naučili miestnych zvýšiť kvalitu služieb, o akej sa krajinám Južnej Ameriky ani nesnívalo, ale na druhej strane, tí si za to vedia vypýtať toľko, že vám občas zabehne. Američania so svojou vrodenou nevinnosťou (niekto to nazýva naivitou) si to sotva všimnú, tak ako si sotva všimnú, že sú vlastne v cudzej krajine a nikto im nerozumie. Ošklbú ich vždy a všade a oni sa ešte tešia, akí sú ľudia okolo nich milí. Jediné, čo pritom miestnym zazlievam je, že už strácajú súdnosť a aj k ostatným turistom sa správajú ako ku gringos. Namiesto exkurzie si teda aspoň objednáme kávu v kaviarni a je vskutku taká výborná, ako to tvrdí jej reputácia. Kávové plantáže si radšej pozrieme sami na vlastnú päsť a 25 dolárov investujeme nejako inak.

Spoločné domy domorodých komunítOkolo Boquete je množstvo turistických chodníkov s nádhernými túrami, vyberieme si jednu z nich a niekoľko hodín šliapeme po prázdnej vidieckej ceste. Míňajú nás len skupinky domorodcov, ktorí si v Paname zachovali aspoň zbytky svojej identity. Používajú vlastný jazyk a žijú na maličkých pozemkoch, naďalej v komunitách. Býva to vždy jeden či dva dlhé domy, v ktorých býva niekedy desať rodín pospolu ako jeden kmeň, zdieľajú svoje sny a zarobené peniaze, striedajú sa pri varení či strážení detí. Takýto život má istotne svoje romantické čaro, hoci v Európe by to už dokázali pochopiť nanajvýš naši Rómovia. Onedlho okolité pahorky prechádzajú z lesov a záhrad do kávových plantáží, v pozadí sú zahmlené hory a všetko je také zelené, až nás pália oči. Kávové kríky sú plné čerstvých červených bobuliek, ktoré sa čoskoro očistia a vypražia a v exkluzívnych baleniach sa budú predávať v našom svete za tie najvyššie ceny.

Čerstvé zrnká kávyNa Panamu sme mali žalostne málo času a už 12. novembra 2007 opúšťame i oblasť Boquete a autobusom smerujeme do Kostariky. Colníci, ako vždy v tejto časti sveta, sú slušní a nestrácajú čas. Turistov si sotva všimnú, zatiaľ čo miestnym vyhádžu pod špeciálnym prístreškom z batožiny všetky veci a podrobne hľadajú nevedno čo (hoci asi netreba dvakrát hádať).

Tesne pred posledným krokom ku kostarickej hranici si ešte spomeniem na neposlané pohľadnice s panamskými známkami a na počudovanie nájdem ešte aj v takejto diere poštovú kanceláriu. Ukrýva sa učupená za dverami verejných záchodov, to mi však nevadí. Zriadenec zoberie pohľadnice do ruky a po pohľade na ne sa zamyslene zahľadí kamsi do neznáma. Takto trávime niekoľko minút, ja zatiaľ stojím v pozore napätý, aby som ho nevyrušil v rozjímaní. O chvíľu sa už strhne zo svojich farebných snov o cestovaní, priateľsky mi prikývne a pohľadnice si hodí do súkromného kufríka. Je mi jasné, že z mojich blízkych ich už nikto nikdy neuvidí, ale zmôžem sa len na úlisný úsmev a spätkujem ku smrdiacim záchodom.

Napodiv, o tri týždne všetci ľudia na Slovensku moje pohľadnice dostanú a ja si do pamätníka píšem čierny bod za chronickú nedôveru voči blížnemu svojmu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Viñales a kubánske zbohom

Viñales, Kuba

Tabaková farmaSantiago bola naša posledná zastávka na východe. Vraciame sa do Havany, presadáme, tentoraz smerom na západ. Viñales je najzápadnejší región Kuby. Typický je ďalšími národnými parkami a tabakom, ktorý vypĺňa najkvalitnejšie cigary na svete značky Cohiba. Je to nesmierne malebné miesto: iskrivo červená hlina a lány zeleného tabaku, na ktorý prdia biele kravy. V pozadí sa črtajú stolovité útvary – strmé vysoké útesy porastené palmami, zvané mogotes.

Prasiatka, nie kohúty!Hneď v prvý deň pri potulkách natrafíme na kohútie zápasy, prebiehajúce v diskrétnom hájiku. Kohútie zápasy ako aktivita úzko spojená s hazardom je na Kube oficiálne zakázaná, ale v skutočnosti ju navštevujú všetci, od členov Klubu ochrancov socialistických zvierat až po komisára miestneho výboru strany.

Tak je to aj dnes. Už z diaľky počuť erdžanie zaparkovaných koní, radostne kopulujúcich bez dohľadu svojich pánov. Rovnako intenzívne zvukové pozadie dotvára všadeprítomné kikiríkanie kohútov a ich majiteľov. Stávky sú vysoké, stoly sa prehýbajú od chlebov s maslom a lacného rumu s príchuťou nafty. Vo vzduchu cítiť krv, perie a kohútie bobky. Okolo ringu sa tlačia všetci proletári; natáčame zopár bojazlivých záberov a ustupujeme po spiatočnej ceste, okolo kopulujúcich koní. Niektoré sú zapriahnuté v bričkách, ale to im vôbec neprekáža.

JustynaViñales, to sú naše posledné dni na Kube. Chodíme po tabakových farmách, chutnáme všetky možné ovocia, cukrovú trstinu a cigary, čerstvo ušúľané z fermentovaného tabaku. Vchádzame do stolových hôr, kde vás nevezme nijaký sprievodca a kde nexistujú mapy, len vaša pamäť a buzola.V mogotes vládne ticho, občas prerušované smutným vtáčím spevom; sú to tesné skalné štruktúry, strmé priepasti a nepriechodné húšťavy desiatok druhov paliem.
Zátišie s ovocím

Po Viñales nás už čaká len Havana a odlet. Deň pred odchodom si ešte prejdeme zákutia starej smradľavej Havany: popod hnijúce lešenie, ktoré podopiera steny ministerstva auditu; okolo smetiska, kopiaceho sa pod ministerstvom ľahkého priemyslu a ministerstvom vnútorného obchodu. Vraciame sa do snobskej štvrte Vedado, lemovanej koloniálnymi vilami a prastarými stromami; okolo ministerstva cukru a ministerstva ľudového zdravia až ku čínskej ambasáde s veľkým čínskym múrom a k budove, nesúcej symboly a nápisy slobodomurárskej lóže, ktorá tu má ešte stále svoje slovo. Aj takáto je Kuba.
Justyna II

Nech je, ako chce, Kubu opúšťame rýchlo a radi. Dnes, na začiatku 21. storočia, keď jej vycivený starý otec pomaly dodýchava na nemocničnej posteli, alebo už dávno leží v nejakom mraziarenskom boxe na ministerstve vnútra, je Kuba miestom, na ktoré sa tak ľahko nezabúda. V dobrom, či zlom, Kuba nám mnoho dala. Je to krásne, šialené, smutné a zároveň bez prestania oslavujúce miesto. Štyri týždne boli napokon priveľa, ale čert to ber.

Ananás

 

Cesta späť

Santiago de Cuba, KubaBaracoa bola napokon tým najpríjemnejším miestom, aké sme na Kube navštívili. V jej okolí je veľa zaujímavého, nie je príliš horúca ani predražená. V posledný februárový deň ju však opúšťame a smerujeme späť na západ. Ďalšia zastávka v Santiago: berieme si hodinu tanca, za triezva však moja Salsa nestojí za nič.

V Santiagu stretávame niekoľko zaujímavých ľudí. Na večernú schôdzku s ďalšou našou internetovou kamarátkou prichádza ešte jeden internaut. Muž sa predstaví. Je z Dánska. Ponúkam ho mojim pivom. Odmieta so slovami, že pivo je už otvorené a teda kontaminované. Medzičasom urobí niekoľko fotografií poprsia našej kubánskej hostiteľky, ktorú pozná presne desať minút. Niekoľkým Kubáncom, sediacim s nami ochotne vysvetlí, že ich viera v komunizmus a solidaritu je rovnako detinská a trápna, ako všadeprítomný Che Guevara. Muž si napokon ochotne otvorí a vypije pivo, ktoré sme s Justýnou naschvál kúpili Kubáncom (našťastie nebolo kontaminované).

Tent typ hmyzu je pre mňa nesmierne zaujímavý. Chvíľu ho pozorujem zblízka; muž je polichotený záujmom, akého sa mu dostáva. Je viac ako jasné, že okrem komplexov a tuposti, ktorá dodáva výrazu jeho tváre veľmi špecifický vzhľad, muž trpí na sexuálne problémy a Kubu navštívil v rámci svojej liečebnej kúry. Sexuálnych turistov stretnete na Kube naozaj veľa. Nie všetci trpia poruchami osobnosti, tak ako tento, no už po niekoľkých dňoch na Kube musí byť každému jasné, že všetky tie tisícky krásnych mulatiek, vysedávajúcich s Európanmi, priťahuje čosi iné, než mľandravé, vyslúžilé telá svojich partnerov v dôchodkovom veku. Samozrejme, vôbec nechcem moralizovať; je to napokon len obchod a prináša profit obom stranám. Poukazuje to však na neuveriteľne znivočený stav kubánskej spoločnosti, najmä v mestách. Nie je to ani o tom, že na Kube sú prostitútky; tie sú predsa všade. Problémom je, že životná úroveň a zúfalstvo Kubáncov sú také veľké, že prostitútkou je ochotných stať sa tu príliš, príliš veľa dievčat.

Druhým zaujímavým človekom na našej spiatočnej ceste je majiteľka penziónu, opäť v Santiagu. Tu je však dôležité vysvetliť, ako v komunistickej Kube funguje ubytovanie pre turistov. Okrem hotelov, vlastnených štátom alebo zahraničnými korporáciami, existujú i súkromné domy, oprávnené ubytovávať cudzincov. Vláda tak pred niekoľkými rokmi uvoľnila svoje dusivé zovretie socialistickj ekonomiky, smerujúcej k sebazničeniu. Vytvoril sa tým priestor pre malé, rodinné penzióniky a reštaurácie. Vláda im samozrejme naďalej púšťa žilou, uvaľuje na súkromníkov rôzne sankcie a obrovské dane, okrem iného v snahe udržať vysokú ekonomickú homogenitu obyvateľstva. V spojení s veľkou konkurenciou to spôsobuje, že majitelia týchto tzv. casas particulares živoria takmer rovnako, ako ostatní pracujúci ostrova slobody.

„Casas“ sú zvyčajne lacnejšie ako hotely, obsluha je naozaj starostlivá a čo je pre mňa najdôležitejšie, nepodporujeme tým priamo vládu boľševikov, ale konkrétnych ľudí. Práve v takomto type ubytovania strávi svoj pobyt na Kube i väčšina nezávislých cestovateľov. Majiteľka našej casy v Santiagu sa volá Natascha, zaoberá sa, tak ako ja, filozofiou a varí nám najlepšie vegetariánske jedlo, aké sme na Kube vôbec zažili.

Carl Schmitt neraz písal, že totálny štát je typický tým, že každá sféra ľudského života a aktivity je zároveň politickou záležitosťou. Nuž, takýto je komunizmus. Keď s Natašou rozprávame o jej živote a práci, voľky-nevoľky, neustále sa vracia to, o čom Kubánci tak neradi otvorene rozprávajú. Politika je všade; na Kube je to vytesňovaný a zároveň všadeprítomný, frustrujúci zážitok zo strachu, z rozprávania o tom, čo chýba a čo všetko sa nesmie. Veľkým tabu v diskusii je vždy otázka, prečo je to takto.

Nataša sa ma bojazlivo pýta, ako sa učí filozofia na Slovensku. Nevie nič o trendoch posledných päťdesiatich rokov, o témach, ktoré sa v okolitom svete učí už študent základnej školy. Vie, že to nie je v poriadku a že je nebezpečné sa o tom so mnou rozprávať. Napokon, sme len hostia na jednu noc. Čo už len môžeme pochopiť a načo nám to bude? Nataša vie, že už dávno pochovala akékoľvek svoje seriózne ambície; ako učiteľka (marxistickej) filozofie tri dni za týždeň znásiľňuje mysle vysokoškolských študentov. Živorí z bytu, ktorý jej oficiálne ani nepatrí. Stará sa o turistov, snaží sa zarobiť na mesačnú daň a niekoľko dolárov navyše, pre seba a svoju dcéru. Keď napokon ráno odchádzame, Nataša si berie svoju otlčenú koženú tašku a náhlivo kráča pred nami, k budove filozofickej fakulty.

Baracoa

Baracoa, KubaV každom prípade, Santiago sme rýchlo a radi opustili 23. februára, a rovnako aj naša Lonelyplanet-ovská rodina. Pomaly nás prestáva baviť vzájomne sa ignorovať pri všetkých tých „náhodných“ stretnutiach. Spriatelíme sa počas diváckeho zážitku v autobuse. Filmy nám prichystala kubánska vláda presne dva. Oba sú na tej istej (ne)falšovanej videokazete! Na Kube ešte stále používajú skutočné video so všetkým, čo k tomu patrí: neustále sa meniace farby kvôli príliš ošúchanému nosiču a široký pás čiernobielych vodorovných čiar, mihotajúcich sa v strede obrazovky.

Pás prekáža v pozeraní, avšak po desiatich minútach pochopíme, že je vlastne vykúpením z fabuly príbehu: prvý film sú X-mani niekedy z osemdesiatych rokov, po ňom už nasleduje Zóna žralokov, neuveriteľne zbabraný falzifikát Čeľustí. Pri počítaní obetí a povzbudzovaní žralokov sa zoznámime s dvomi Havajčanmi a jedným Angličanom, ktorý práve ozlomkrky opaľuje akúsi hlúpučkú Američanku.

Tretí film o únose lietadla už nestihneme dopozerať: akýsi nehanebný Kanaďan sa začne sťažovať vodičovi, že cestujúci už majú dosť (čiastočne má pravdu), a vodič zbabelo vypína video. V každom prípade, so zmienenou štvoricou uzavrieme na východnom cípe Kuby rumové prímerie. Na nočnom pobreží rozbúreného Atlantiku a napriek našim skúseným varovaniam, naplánujeme spoločnú bicyklovú výpravu na miesta, na ktorých by sme sa vďaka Lonely Planet tak či tak stretli.

Do Baracoa sme teda pricestovali 23. februára. Dnes je to malé, nenápadné mestečko na úplnom východe ostrova, od ostatných častí oddelené horskými masívmi. Baracoa má však slávnu minulosť; bolo to práve toto miesto, kde na konci 15. storočia so svojimi tromi loďami po prvýkrát pristál istý Európan a otvoril tým novú kapitolu v dejinách ľudstva. Tento muž bol podľa posledných historických dôkazov patologický sadista a pripisuje sa mu zodpovednosť za zavraždenie viacerých ľudí vrátane člena svojej rodiny. Volal sa Krištof Kolumbus.

Mesto Baracoa, ktoré bolo na konci európskeho stredovku základňou pre španielske výpady do vnútrozemia Kuby a k brehom juhoamerického kontinentu, je dnes už len pokojným prístavom pre tú hŕstku turistov, ktorá má dosť času a výdrže docestovať až sem. Baracoa je však hodna námahy: obkolesuje ju národný park, vľúdne pláže, je tu lacno a ľudia sú priateľskí.

V nedeľu 24. februára vyrážame s našimi novými kamarátmi na odľahlú pláž. Bicykle sú presne také, aké sme očakávali po zážitku z Trinidadu. I napriek boľavým zadkom však vieme oceniť krásnu cestu, vedúcu cez ospalé zaprášené dedinky a pobrežnú polodžungľu. Ľudia vám tu na počkanie zrazia z palmy čerstvý kokosový orech a podajú vám ho, ako sa patrí. Nie vždy vás pri tom chcú zodrať aj z posledných peňazí: sú to jednoduchí a chudobní dedinčania, zvedaví a priateľskí. Nemajú nič spoločné s jineteros: mladá žena nám ukazuje svoju záhradku, jej mladá dcérka nás zoznámi so svojimi korytnačkami a my ju s našou čokoládou. Keď o niekoľko hodín neskôr pedálujme naspäť domov, žena nás vyčkáva na ceste pred domom: vtíska nám ešte kôš vynikajúcich kubánskych pomarančov, práve obratých zo stromu. Dáva nám jasne najavo, že o platení nemôže byť ani reč.

Na konci dňa, postojačky a s nutkavými kŕčmi v našej sedacj sústave, bilancujeme našu výpravu. Výborne sme sa okúpali, zoznámili sme sa s miestnymi ľuďmi a korytnačkami. Angličan nielenže nezbalil hlúpu detinskú Američanku, ale ešte sa kvôli nej zo žiarlivosti takmer pobil s miestnym povaľačom. Scénka bola nesmierne romantická a Kubánec na jej vrchole hrdo prehlásil, že je plážový policajt (!). Konflikt sám osebe bol takým rukolapným dôkazom duševného bohatstva celého ľúbostného trojuholníka, že ho jednomyseľne pripisujeme k pozitívnym udalostiam dnešného dňa. Niet pochýb; naša výprava bola jedno veľké triumfálne víťazstvo.

Pri Baracoa ešte navštívime národný park Humboldt. O bicykloch už nemôže byť ani reč; skúšame moped. Moped vám na kubánskych deravých cestách nedovoľuje jazdiť o nič rýchlejšie, ako na bicykli, ale aspoň vás nebolí zadok. V každom prípade, park Humboldt je pomerne príjemné miesto na zabíjanie času a peňazí.Prírodné parky na Kube majú totiž jednu výhodu a jednu nevýhodu. Výhodou je, že pri vstupe do nich dostanete vždy sprievodcu. Nemôžete sa tak stratiť a väčšinou sa i čosi dozviete. Nevýhodou je, že pri vstupe do nich dostanete vždy sprievodcu. Nemôžete sa tak stratiť a nemôžete ani nič iné. Čaká vás len pokojná vychádzka po určenej trase a jediným dobrodružstvom je dozrievajúci ananás. Inak povedané, na Kube ste pod kontrolou aj v prírode; samozrejme, platíte za to. A tak je to dobre. Vláda predsa nemôže riskovať, že jej začnete konšpirovať s riečnymi rybkami (iné zvieratá tam nežijú). A aj keby sa vám náhodou podarilo vniknúť na tieto strategické miesta bez sprievodcu, ste stratení. Na Kube neexistujú nijaké podrobnejšie mapy a chodníky nie sú značené.

Po absolvovaní trojhodinového výletu pre platiacich návštevníkov sa preto pokorne vraciame k svojmu mopedu a vírime prach smerom domov. Je pre mňa veľká škoda vidieť sa otvárať pred nami hory, do ktorých nemôžeme ani poriadne vstúpiť a ktoré mi niekto podá ako komerčný produkt medzi raňajkami a obedom. Kubánska vláda u seba nechce nijakých patetických milovníkov prírody, ale rozvážnych, platiacich návštevníkov. Baracoa 2

Camaguey a cesta na východ

Camaguey, KubaZ Trinidadu prichádzame do Camaguey 20. februára. Je to zaprášené mesto s úzkymi uličkami a hustou premávkou, ktoré je tranzitným bodom medzi východom (Oriente) a zbytkom Kuby. Niet tu veľa turistov, ani atrakcií. Camaguey je však práve preto zaujímavé; možno tu pozorovať domácich vo svojom normálnom prostredí, väčšina barov a reštaurácií je v kubánskych pesos a voľky-nevoľky sa stravujete tak, ako domáci.

Väčšina „domácich“ reštaurácií sú vlastne jedálne, najčastešie tmavé, zanedbané miestnosti na rohoch ulíc, s nízkou hygienou a jedlom vyzerajúcim tak pochybne, že z neho pociťujú nevoľnosť aj stovky múch, nerozhodne prešľapujúce vo vašej paradajkovej omáčke a v smrdiacej fazuli.
Camaguey: jediná fotka, ktorá nám ostala

U našich domácich v Camaguey si večer doprajem skromnú sprchu; v istom momente vylieza z vaňového odtoku obrovská dlhá stonožka a ladným štýlom pláve priamo k mojim nohám. Po chvíli sa mi stonožku podarí presvedčiť, aby sa vrátila naspäť do odtoku, čo však vôbec nie je jednoduché, keďže má na tele akýsi nepoddajný pancier a v dodatku zrejme i dve hlavy (treba ju zabiť dvakrát); ešte aj po smrti nenávistne blokuje odtok vody. Po kubánskych mestách je všeobecne veľmi poučné prechádzať sa pred zotmením, keď sa gazdiné vracajú domov, upratujú príbytky a čistia dlážky a popritom sa zbavujú aj svojich rôznych spolubývajúcich. Na ulice sa tak vyplavujú v tokoch mútnej vody nebohé telíčka švábov, veľkých ako myš.

Na švábov a stonožky nám stačil akurát jeden deň. Pokračujeme v ceste na východ: nastupujeme do štyri hodiny meškajúceho autobusu. Už tu si začíname opätovne všímať čosi, s čím sa v dnešnej dobe stretnete pri cestovaní veľmi často: stále stretávate tých istých turistov. Mieria tam, kam vy, zaujíma ich to, čo vás. Ubytujú sa v susednej izbe toho istého penziónu, sedia pri počítači v internetovej kaviarni, v ktorej čakáte na rad. Samozrejme, nijaká náhoda. Všetci čítame toho istého turistického sprievodcu.

Nemám to rád. Keď sa nad tým zamyslíte, spoločnosť Lonely Planet (absolútny líder tohto knižného žánru), má obrovský vplyv na výber destinácií u väčšiny nezávislých cestovateľov (a nielen ich). Odporúčajú miesta, na ktoré sa potom každý vyberie; tie ostatné akoby v danej krajine neexistovali, pretože zrejme nie sú hodné vášho záujmu. Nájdu vám dobré adresy v meste na ubytovanie, stravovanie, zábavu. Výsledok: ich majitelia si automaticky zvýšia cenu; napokon, zahraničnú klientelu majú zaistenú. Je to tak: cestovateľská spontánnosť sa stáva ilúziou vplyvom čoraz efektívnejšej výmeny informácií. Jedna sloboda (prístup k informáciám a možnosť cestovať) vytvára inú neslobodu (ohraničenie vašich preferencií a zorného uhla na tie, ktoré sú „publikované“, „overené“). Nové mocenské tlaky: ak nie ste v knižke, neexistujete.

Z autobusu teda vystupujeme v Santiago de Cuba. Nachádzame si ubytovanie podľa sprievodcu (prečo je len taký prekliate užitočný!…) a opäť míňame tých niekoľkých turistov, ktorých sme stretli už v autobuse. Santiago de Cuba je druhé najväčšie a najvýznamnejšie kubánske mesto. Je centrom kubánskej hudby a tanca, Fidel v jeho okolí začal svoje ozbrojené povstanie a tu ho takisto zakončil. Balkón, z ktorého tu mal svoju pamätnú reč, samozrejme ešte stále stojí (asi jediná zreštaurovaná budova v meste). Santiago je však okrem toho škaredé, špinavé mesto plné jineteros, úzkych ulíc a nebezpečne jazdiacich šoférov. Ľudia sú tu na dôvažok bezočivejší a nepriateľskejší, ako inde na Kube. Ani sa im príliš nečudujem.