Každodenný život v Donecku: tréning v zbombardovanej telocvični

Na okraji Donecka stojí opustená hala so strechou poškodenou po bombardovaní. Vo vnútri je zanedbaná telocvičňa a boxerský ring, na ktorý zhora zateká. Priviedol ma sem český proruský separatista Pavel (Kaukaz): je tu úplne prázdno, len pri stene na nás zíza veľká oranžová busta Vladimíra Iljiča Lenina, majstra športu (má to napísané na hrudi).

Kaukaz prišiel na tréning a zároveň chce pomerať ring. Nie, nejde ho vysušiť od dažďovej vody, ktorá zhora kvapká po dierach od šrapnelu. Zháňa bočné čelo, dostatočne dlhé, aby zakrylo ukrajinskú vlajku na bokoch. Vyslovene vraj kazí pohľad.

[Not a valid template]

V tmavom kabinete, úplne sám, sedí tréner Anatolij. Vychoval 35 majstrov Ukrajiny.v kickboxe, osem majstrov Európy, štyroch sveta. Prvý šampión šaolinu v ZSSR? Rok 1980, môj chovanec, Vičeslav. Aha (ukazuje jeho fotku aj medailu).

„A teraz? My tu v Donecku, my čisté duše. A oni? Ukrajinci? Sú prvá trieda, a my pre nich – tretia. No ako tak možno? Teraz na nás ešte aj útočia“, rozčuľuje sa.
„Kdesi na juhu vraj prišli tí buzeranti a začali trtkať naše deti. Dôstojníci s ukrajinskými výložkami. Uveril by si tomu? Takto, aha:“ Anatolij nahnevane berie do rúk nôž a ukazuje mi, ako asi vyzeralo prznenie detí ukrajinskými vojakmi (mimovoľne ustúpim o krok).
„Poňal?“ (Rozumieš?) „Poňal, poňal“.

[Not a valid template]

Pýtam sa, prečo tu nikoho niet.
„Dnes nikto neprišiel“, vzdychne Anatolij.
„Všetci sú na fronte. Ale zajtra by malo byť lepšie, hádam ma prídu pozrieť boxeri. Možno. A ak budú raz v meste boje, pôjdem bojovať aj ja“, dodáva.

„A ty? Slovák? Tak ukáž postoj… Ech, ty drevo! To treba takto, aha, uvoľniť ramená. Ako je Boh nad nami.“

Na konci tréningu vlezieme do premočeného ringu a s bradatým Kaukazom si rozdáme zopár kôl v thai boxe. Anatolij behá okolo so stopkami a komentuje naše výkony. Kaukaz kedysi vo svojej českej vlasti bojoval v profesionálnej lige thai boxu, dnes ma v Donecku chráni a je za mňa zodpovedný.

Vskutku, vďaka Kaukazovi sa mi na hlave neskriví ani vlások: „Seš pořádnej sráč“, lakonicky konštatuje, keď ma v ringu pred poslednou spŕškou jeho úderov zachráni len píšťalka Anatolija.

[Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template]

Punková rebélia proti budhistickému teroru

Šiator s obuvou väčšina ľudí zďaleka obchádza, hoci stojí priamo v centre Rangúnu a na miestne pomery ponúka celkom atraktívny tovar. No ctihodní úradníci v tradičných sukniach zapravených lacnými západnými košeľami pri pohľade na polonahého punkera s polmetrovým čírom radšej prejdú na druhú stranu ulice. Niežeby to Kyawa príliš trápilo. Svoj postoj voči okolitému svetu dáva dostatočne najavo už výzorom.

Okrem toho, od hladu určite neumrie. Neskôr večer sa zastaví jeho kapela s jedlom a trochou peňazí, nájde sa i na pivo a kusovky. Keď ruch na ulici utíchne, posedávajú pri šiatri, delia sa o šluky a z predpotopného magnetofónu chrčí na plné pecky punková klasika 80. rokov. Šíri sa celým bulvárom, až k posvätnej pagode Shwedagon a k pohoršeným mníchom v šarlátových rúchach.

Hard Rock Cafe Rangún

Rangún je metropola Mjanmarska, zahnívajúcej diktatúry, ktorá sa dnes bezcieľne potáca medzi úpadkom, vládou železnej ruky a vulgárnym kapitalizmom. Rangún všetko toto stelesňuje: chaos, biedu, zlyhávajúcu infraštruktúru a pouličné ohniská dedinčanov hneď vedľa vysvietených obchodov s čínskou elektronikou. Kým zase nevypnú prúd, ulice centra mesta budú šialenou zmeskou farieb a chutí. Veksláci a vojaci, negramotní dedinčania a úradníci z ministerstiev, žobráci, holiči. Medzi nimi sa preplietajú šváby a potkany a lenivo sa pripravujú na nočný lov.

Po precestovaní celého Mjanmarska s jeho oslepujúcim množstvom farieb, etník a vnemov, si možno myslieť, že vás tu už nič nedokáže šokovať. Podarí sa to práve Kyawovi. Vo svete budhistickej skromnosti, mužských sukní a tajuplných vzorov na ženských lícach, chodí Kyaw do pol pása nahý, v ufúľaných priliehavých texaskách s cvokovaným opaskom a nagélovaným čírom. Otrhaným punkovým výzorom vzbudzuje u svojich bohabojných spoluobčanov nefalšovanú hrôzu. Rovnako dobre by sa tu mohol prechádzať vo vesmírnom skafandri.

No týmto imidžom by dnes trochu zaujal ešte aj v Európe, ktorá si podobné výstrednosti už sotva pamätá. V Mjanmarsku si po desaťročiach nehybnosti treba všetko prežiť v zrýchlenom slede a miestna punková subkultúra práve prechádza cez naše 70. roky. Kožené bundy, okované topánky, život na ulici a v komúne. Keby to nebolo Mjanmarsko, zasnene by sme si vzdychli: čisté retro.

Avšak hrať tu punk je aj naďalej ako robiť striptíz v Mekke. Zatiaľ čo v okolitých krajinách ako Malajzia či Thajsko si undergroundová hudba našla stabilnú základňu, Mjanmarsko bolo po desaťročia celkom iná kultúrna liga. Pred 30 rokmi vrátila vojenská junta celú krajinu do stredoveku a vytvorila ultra konzervatívnu budhistickú diktatúru, ktorá nespokojných obyvateľov vraždila v celých stovkách priamo na uliciach alebo pomaly, v koncentračných táboroch a mučiarňach.

Život na ulici

Kyavowa kapela drží spolu v dobrom aj zlom. Neskôr večer zbalia Kyawov krám a vyrazia na zastávku k pagode. Cestou minú niekoľko hliadok zamračených vojakov so samopalmi, ktorí sa pri pohľade na nich mračia ešte viac. Ak majú vojaci zlí deň, pankáčov zastavia ako podozrivé živly a ďobnú im hlavňami do brucha, aby vyvrátili vrecká. Potom im v rámci prevencie vezmú drobné a uštedria kopanec, nech sa pracú kade ľahšie. Ak majú dobrý deň pankáči, v celom meste práve vypadla elektrina a okolo armádnych postov sa prešmyknú v tieni, bez povšimnutia.

Kyaw sa však nesťažuje. Ešte pred pár rokmi bol rád, že je vôbec nažive. V Ázii sa underground nerobí ľahko a v Mjanmarsku sa ľahko nerobí vôbec nič. Na porovnanie: malajzijskí alternatívni umelci spôsobujú sporadické protesty moslimov. Indonézsku vládu natoľko pohoršujú výstredné hudobné skupiny, že v roku 2011 im policajti verejne oholili hlavy. A v Mjanmarsku? Tu do pankáčov strieľali z ľahkého guľometu. Priamo na ulici. Hoci, pre úplnosť – strieľali aj do všetkých ostatných. Pankáči boli len osobitne vďačným terčom a zostali ním aj po krvavom potlačení protestov.

„Šafránová revolúcia v roku 2007 nás zastihla, ako inak, na ulici. Vyšli sme protestovať proti vláde spolu s tisíckami ľudí. A armáda začala strieľať salvami. Všade okolo umierali ľudia. Nás si vyslovene vyhliadli a boli sme ako lovná zver,“ spomína Kyaw. „Bastardi.“

Mjanmarsko, anarchia v priamom prenose

S prižmúrením oka možno povedať, že Barma, teda Mjanmarsko – ako ju premenovala vládnuca vojenská junta – v sebe vlastne nesie ducha anarchie a punku odjakživa. Na území ležiacom medzi Himalájami a Bengálskym zálivom dlho existovali desiatky znepriatelených národov a etník, s vlastnými tradíciami, náboženstvami a jazykmi. Viac či menej izolované komunity sa dlhodobo nedarilo zjednotiť miestnym ani cudzím vládcom. A územie bez centrálnej vlády je vlastne dokonalý obraz anarchie, ako si ju predstavovali jej duchovní otcovia v Európe. Akurát že slobodné komúny mali podľa nich smerovať k mieru a láske, zatiaľ čo v Barme znamenalo bezvládie storočia jatiek a vojen všetkých proti všetkým.

Anglickí kolonizátori, a neskôr vojenská junta, napokon násilím včlenili skupiny do jedného politického útvaru. Výsledok: celá krajina je dodnes sudom pušného prachu, ktorý držia pokope len zbrane armády. Tá vedie občiansku vojnu hneď na niekoľkých frontoch proti pohraničným národom, ktoré nechcú ani počuť o spoločnom štáte riadenom prehnitou vojenskou diktatúrou.

Typický Barmčan je navyše odjakživa hlboko spätý so svojou rodinou a najužšou komunitou, ktoré mu pomáhajú prežiť a zároveň definujú jeho názory i životný priestor. A ak vôbec možno nejakým spôsobom prirovnať tento tradičný životný štýl pevne ukotvený v náboženstve, s punkovými subkultúrami z Európy 20. storočia, je to práve uzavretosť skupiny pred „väčšinovým“ svetom. Punkeri podobne odmietali tradície, hodnoty a kultúrne vzory „slušnej“ spoločnosti. Svojou hudbou, vzhľadom, správaním ju chcú šokovať, ostentatívne sa voči nej vymedziť svojou odlišnosťou a žiť podľa vlastných pravidiel na jej okraji.

Rokenrol na predmestí

Punkové komunity so svojím pouličným životom však medzitým v Európe takmer zanikli. Z rebelov sa stali feťáci, politickí aktivisti či pupkatí otcovia rodín. Tí barmskí naopak zostali sami sebou, tak ako to hlásajú texty ich obľúbených, dnes už väčšinou neexistujúcich západných kapiel a nášivky na kožených bundách. A punk sa v Mjanmarsku naďalej rozvíja. Fanúšikovia organizujú koncerty i napriek obťažovaniu polície a reakciám šokovaných občanov. Kapely vydávajú platne, organizujú predaj tričiek a tlačia samizdaty (tzv. fanziny) šíriace ideály subkultúry.

Keď vystupujem z taxíka v prímestskej štvrti Rangúnu, kde má skúšobňu Kyawova kapela Rebel Riot, okamžite sa stratím v spleti zanedbaných ulíc. Vyzerá to tu trochu ako Petržalka po údere taktickej jadrovej hlavice a železobetónové konštrukcie evidentne prehrávajú nerovný boj s tropickou prírodou. Chvíľu blúdim medzi rozpadávajúcimi sa panelákmi pokrytými tropickou plesňou, až kým neveriacky nezachytím známe hudobné tóny.

Celým okolím duní slovenský vokál frontmana Datru z bratislavskej oi punkovej kapely Rozpor. Ich album som daroval mjanmarským punkerom pri poslednom stretnutí a dnes ma so silným pocitom psychedélie neomylne zavedie cez celé exotické okolie, až k zdroju ohlušujúceho zvuku. Obyvatelia okolitých domov si zrejme na neprispôsobivých susedov zvykli; teraz voľky-nevoľky počúvajú ich poslednú slovenskú akvizíciu a rezignovane si pri nej varia večere na popraskaných chodníkoch pred panelákmi.

Skúšobňa rangúnskej punkovej kapely Rebel Riot je umiestnená v zákulisí počítačovej herne, ktorá patrí jednému z členov. Je plná školákov; tí sa zdajú nevnímať dunivé zvuky z vedľajšej miestnosti. Oči majú prilepené k obrazovkám predpotopných televízorov a oddávajú sa bezuzdnému vraždeniu vesmírnych príšer. Hudobníci mi zatiaľ v zákulisí predvedú improvizovaný koncert. Otlčené hudobné nástroje nikomu neprekážajú. Všetko funguje v duchu hesla DIY (angl. Do It Yourself, Urob si to sám), ktorým sa riadili punkové legendy od čias svojho zrodu.

Ich hudba? Znie presne ako drsné, primitívne počiatky punku v britských slumoch 70. rokov, ktoré boli v tom čase svojráznou protiváhou odchádzajúcej éry detí kvetov. Dojem ešte umocňuje otrasná akustika miestnosti a rozladené nástroje. Jedným slovom, všetko je presne tak, ako má byť.

Spomienky na vlastnú budúcnosť

Rokenrolový protest na tropických uliciach ázijskej diktatúry je však viac ako o hudbe. Odkazuje na chladné ulice stredoeurópskej diktatúry – tej našej z konca 80. (a začiatku 90.) rokov. Ich výstredný pokus nájsť si svoje miesto v hlboko konzervatívnej krajine, je príbehom našich vlastných disidentov a umeleckého undergroundu z čias úpadku komunistického Československa.

Podobnosť je takmer dokonalá: štátna ideológia, ktorá v mene mierumilovného budhizmu vraždí svojich vlastných obyvateľov; problémy zo strany úradov a silových zložiek; nátlak väčšinovej spoločnosti. O bežnej práci môžu punkeri len snívať (aj keby o ňu stáli). Všetko, čo robia, je chápané ako konfrontácia s vládnucim establišmentom a presne taká býva aj reakcia.

Zdá sa, že nátlak okolia ich len utvrdzuje v ich vlastnej ceste. Za peniaze, ktoré zarobia, spolu s hŕstkou ostatných undergroundových hudobníkov v okolí Rangúnu raz za čas organizujú koncerty v nejakej opustenej fabrike, ktoré sa tešia nemalej obľube obecenstva. Sú zvyknutí, že zvyčajne sa na mieste objaví polícia a nasleduje čokoľvek medzi bezhlavým mlátením návštevníkov obuškami, rozpustením koncertu alebo blahosklonným odchodom, akoby nikto nič nevidel. Nedávno sa kapele podarilo vydať druhý album a za peniaze priaznivcov občas vycestujú na festival do Indonézie.

Podobnosť medzi barmskými punkermi a spomienkou na komunizmus platí aj v inom zmysle. Oni sami si čoraz lepšie uvedomujú, že na boj proti diktatúre, tradíciám a väčšinovým hodnotám nestačí protest a odvrátenie sa od vonkajšieho sveta. Tak ako tomu bolo v našej časti Európy, barmskí rebeli sa pomaly menia na disidentov, a ich odmietnutie spoločnosti na pozitívny program jej zmeny. Punkeri čoraz častejšie zhadzujú prepotené kožené bundy, pretože im prekážajú v práci aktivistov.

Dnes už svoj život delia medzi hudbu a charitatívne projekty v krajine zdecimovanej vojnami a chudobou. Okrem organizovania koncertov rozdávajú v Rangúne jedlo v rámci projektu Jedlo namiesto zbraní. Robia benefičné akcie proti náboženskej netolerancii a utláčaniu menšín, hrajú pre miestne deti postihnuté vírusom HIV. Občas sa nechajú zmlátiť vojakmi na mierovom študentskom proteste. Svoje politické názory vyjadrujú spontánne v textoch, čoraz vyzretejším hlasom za ochranu ľudských práv v Barme.

Môže však hŕstka všivavých rebelov pomáhať zrodu občianskej spoločnosti? Niet pochýb, že rovnakú otázku si mohol kedysi klásť každý cudzinec, ktorý u nás navštívil československých disidentov, tých zarastených čudákov vo vyťahaných košeliach. A či si uvedomujú, že ich naivný protest získava vo vojenskej diktatúre celkom iný význam a vplyv, a priťahuje rastúcu pozornosť ich vlastných spoluobčanov, ale aj okolitého sveta?

Pochybujem. Občas sa mihnú v globálnych médiách a spomínajú ich rokenrolové magazíny na celom svete. Oni však naďalej predávajú topánky, takmer celý čas žijú na ulici a stále sa im nepodarilo našetriť na poriadne nástroje.

V centre diania

Naše posledné stretnutie sa neudialo v skúšobni ani v šiatri s obnosenou obuvou. Najprv bolo treba počkať, kým Zarnimu (bicie) vymodeluje Oakar (basa) číro v divoko-jedovatých farbách (trvanie – 2 hodiny), navlečú si deravé kanady (požičané z Kyawovho krámu) a môžeme ísť. Vonku pri pohľade na nás školopovinné deti zabúdajú dýchať a v mestskom autobuse sa sprievodca neodváži vypýtať si drobné.

Keď prichádzame do centra, sme absolútnym stredobodom pozornosti. Začínam mať pochybnosti, či to bol dobrý nápad, vydať sa s nimi von. Akýsi slušný taxikár mi zrejme číta myšlienky. Pristaví sa pri nás a zdesene mi naznačuje, aby som ja, ctený beloch, okamžite naskočil od tej zberby k nemu do auta a vrátil sa do priateľského sveta turistov, vekslákov a takmer prívetivých policajtov.

Kyaw však rozhodne za mňa. Hrozivo naježí číro a univerzálnym punkovým gestom – vztýčeným prostredníkom – povie taxikárovi všetko potrebné. Šofér urazene zmizne a my vyrážame do šialených, horúcich ulíc Rangúnu.

 

Hranica

Yvonne má štrnásť a tvári sa smutne, akoby jej bolo ľúto, že od dvanástich rokov ju v bordeli zneužívalo priemerne päť klientov denne. Obaja však vieme, že je to faloš. Yvonne svoje skutočné pocity neukáže nikomu, a už vôbec nie akémusi cudzincovi z Európy.

Tvári sa ako kôpka nešťastia, lebo sa to naučila, odkedy je pod opaterou sociálneho systému tejto nefunkčnej krajiny. Po všetkých ponižujúcich lekárskych prehliadkach, cynických prokurátoroch a lenivých vychovávateľkách robí to, čo od nej očakávajú – alebo čo si myslí, že očakávajú.

Neskôr ma riaditeľka vezme do jej izby. Delí sa o ňu so šiestimi inými dievčatami. Na posteli jej nájdem bibliu a bábiku, s akou sa niekto v jej veku už dávno nehrá. Ktovie, čo by prezradili tieto dva predmety o jej skutočnom výraze na tvári, o jej bolesti a démonoch, keď si k nim večer líha sama so svojimi spomienkami. Keď tam už niet nikoho, pred kým treba nosiť onen prvoplánový smútok pre hostí.

Deti zo slumov Guatemala City sú za pár drobných ochotné riskovať život. Malý predavač kvetov v najväčšej popoludňajšej premávke.
Deti zo slumov Guatemala City sú za pár drobných ochotné riskovať život. Malý predavač kvetov v najväčšej popoludňajšej premávke.

Bludný kruh

„Prosím vás, hlavne nepíšte, že tu nemáme zbrane“, bojazlivo sa usmieva riaditeľka. Napokon mi to dovolí napísať, nesmiem však uviesť, kde presne sa nachádzajú.

Kde sa teda nachádzajú? Sme v chránenom útulku pre mladistvé obete prevádzačov ľudí, na preľudnenom predmestí kdesi v západnej Guatemale. Za stenami útulku je trojmetrový múr, na ňom žiletkový drôt. Nečudujte sa; takto sa žije v tejto časti sveta.

O presnom umiestnení útulku nesmiem písať kvôli jeho chovankyniam. Dievčatá ako Yvonne, ktoré sa polícii podarilo vytrhnúť z obehu prevádzačských gangov, zostali majetkom zločincov. A oni stratu svojho majetku nenechajú len tak. „Prečo teda nemáte zbrane? Nebojíte sa, že vás niekto prezradí a jedného dňa si pre ne prídu?“ Riaditeľka si vzdychne. „A čo máme robiť? Zadovážime si pištole, oni prídu so samopalmi. Dostaneme od polície samopaly, a oni… to je číre šialenstvo, rozumiete?“

Rozumiem. Po prvýkrát som Guatemalu navštívil ešte dávno, ako turista. Pamätám si z tej cesty najmä momentky: skoro ráno vyzriem z okna autobusu, pred domom stojí muž. Slastne sa preťahuje v lúčoch ranného slnka a v ruke pritom drží pištoľ. To spojenie rituálu ranného zobúdzania a smrtiacej zbrane bolo pre mňa šokujúce. Guatemala sa spamätávala z vražednej občianskej vojny a strelnú zbraň vlastnilo podľa štatistík 60 % obyvateľov, vrátane detí a žien. Situácia sa dodnes takmer nezmenila.

V GUatemale vlastní strelnú zbraň okolo 60 % obyvateľov, vrátane žien a detí.
V Guatemale vlastní strelnú zbraň okolo 60 % obyvateľov, vrátane žien a detí.

Strach

To bolo pred 15 rokmi. Tentokrát som nemal čas pozorovať krajinu očami turistu, ani na úvahy o probléme ručných zbraní v Strednej Amerike. Hneď po prílete ma rozbitý taxík previedol súmrakom preľudneného Guatemala City, jeho smutnými ulicami plnými smogu a násilia.

Zbieranie materiálu o prevádzačstve detí začalo v Guatemale takmer beznádejne. Aj napriek tomu, že podľa štatistík bolo v roku 2014 chytených na hraniciach USA takmer 70 000 maloletých migrantov a tri štvrtiny z nich pochádza práve z tohto regiónu, neodpovedali mi zo žiadnych novín ani inštitúcií, ktoré som oslovil. Mnohé problémy Guatemaly, na ktoré poukazujú svetové humanitárne organizácie, sú priamo na mieste sprevádzané ťaživým mlčaním.

Bez ohľadu na to, či sa dejú na druhom konci krajiny alebo hneď za rohom, miestni budú prikyvovať: veď hej, čosi o tom počuli a je to vraj strašná vec, ale nič konkrétne nevedia. Ako mi vysvetlil istý aktivista, keď sa niekde udeje vražda významnej osoby alebo iný vážny zločin, redakcie tam neposielajú miestneho korešpondenta, ale reportéra zo vzdialeného kúta krajiny. Pre miestneho by publikovanie jeho článku mohlo znamenať rozsudok smrti. Neznámy kolega tam príde, pokúsi sa získať potrebné informácie a čo najrýchlejšie opäť zmizne.

V marci 2015, keď som pracoval na tejto téme, boli v Guatemale zavraždení dvaja novinári.

Mayskí indiáni sú najviac diskriminovanou menšinou. Život na ulici.
Mayskí indiáni sú najviac diskriminovanou menšinou. Život na ulici.

Zemepis

To bolo pred pár týždňami. Minulú noc som nastúpil na diaľkový autobus a vyrazil na juhovýchodnú hranicu. Na začiatok som už mal všetko potrebné: cieľ, zmysel cesty a čo bolo najdôležitejšie, kontakt, ktorý tam na mňa čaká.

Aktivistu, ktorý mi pomohol posunúť veci zásadne dopredu, som nikdy ani nezazrel. Vždy sa so mnou rozprával len cez telefón a z osobného stretnutia zakaždým zvláštnou náhodou vzišlo. „Ak chceš napísať o detských emigrantoch, vykašli sa na novinárov. Choď priamo ku zdroju, do Corinto.“ Habkal som s telefónom pri uchu: „A to je kde?“ Muž na druhej strane strácal trpezlivosť. „To si už nájdeš. Zapíš si telefón na otca Hermana, stretni ho a choď do Corinto na hranice Hondurasu. Tam to celé začína. Všetko tam pochopíš.“ „Ale prečo mám ísť na hranice Hondurasu?“ „Pretože USA nezačína v Texase, ale v Corinto. Zapamätaj si to! A dávaj si tam obrovský pozor.“

Keď som potom najbližších pár dní rozmýšľal o mužových posledných slovách, vykladal som si ich buď ako iróniu, alebo ako miestny slang, ktorého význam mi v španielčine unikal. Každý predsa vie, že USA nezačína na hraniciach Hondurasu a Guatemaly, ale 2 500 kilometrov na sever, v celkom inom regióne a na inej hranici. Všetko ostatné však prebehlo hladko: môj kontakt, otec Herman, zobral telefón, prisvedčil na moje otázky a súhlasil so stretnutím.

A tak som tu. Po únavnej nočnej jazde som z pohodlného diaľkového spoja prestúpil na pestrofarebné otrieskané autobusy a z nich na preplnené mikrobusy za pár drobných, zato s ruksakom na streche, stisnutý dôverne blízko medzi ozrutné poprsie indiánky a mŕtvolný dych jej opitého manžela. Chladnejšia horská klíma okolo hlavného mesta sa zmenila na tropický karibský vzduch.

Na stretnutie s kňazom som prišiel o 20 minút skôr. Kvôli tomuto som cestoval 13 hodín, no teraz konečne moknem na dohodnutom mieste v akejsi dedinke a čakám. Prešla hodina, potom ďalších tridsať minút a ešte tridsať. Na telefónnom čísle sa nikto nehlási. Vraciam sa do najbližšieho mesta.

Hlavným dopravným prostriedkom v Strednej Amerike sú školské autobusy z USA z 60. rokov
Hlavným dopravným prostriedkom v Strednej Amerike sú školské autobusy z USA z 60. rokov

Mesto

To bolo pred týždňom. Kňaz sa mi doteraz neozval ani neberie telefón. Pamätám si zato prvé ráno v tom meste: v izbe som zabil niekoľko švábov a vyšiel do tropickej páľavy za oknami.

Puerto Barrios je vďaka prístavu guatemalskou bránou do Karibiku, zrejme najkrajšieho mora na svete. Vybral som sa na jeho breh, ktorý sa nachádzal sotva pár blokov od hotela. Doteraz som ho mohol obdivovať v desiatich krajinách; vždy ma uchvátil novými odtieňmi a vôňami. Po džungľou porastených brehoch Karibiku v Kolumbii, lenivých plážach v Paname a krištáľovo modrej vode na Kube, som sa dnes ocitol tu: posledné bedárske chatrče vchádzali priamo do vody. Všade vládol neuveriteľný smrad, hladina bola pokrytá smeťami a mŕtvolami rýb. Po ľavej i pravej strane trčali v diaľke siluety prístavných žeriavov a reklamy amerických banánových spoločností, ktoré kedysi vládli tejto krajine.

Vydal som sa do centra po zablatenej ceste, ktorou jazdili kamióny plné tropického ovocia. V bezútešnom strede mesta som našiel akúsi čínsku reštauráciu, zjedol som raňajky a opýtal sa na požičovňu motoriek. Žiadna tu vraj neexistuje. Keď som už bol od reštaurácie takmer dva bloky, dobehol ma muž na motorke, s tenkými fúzikmi a malým dieťaťom na sedadle. Ponúkol, že sa stane mojím šoférom a tlmočníkom.

Guatemalský Karibik neďaleko honduraskej hranice
Guatemalský Karibik neďaleko honduraskej hranice

Chopper bol navidomoči poskladaný z náhradných dielov a v dezolátnom stave. Jeho majiteľ nebudil o nič väčšiu dôveru. Volá sa Franco. Na prvý pohľad – obsmŕdač a podfukár, akí na vás čakajú v každej stredoamerickej krajine. Postávajú kdesi v tieni, poťahujú si prirodzenie a rozmýšľajú, ako vás obrať o pár dolárov, alebo o všetky. Ponuku som prijal. Nemal som na výber.

Odvtedy spolu jazdíme v dobrom aj v zlom. Dnes ráno som ešte pred odchodom absolvoval telefonický rozhovor s francúzskou sociologičkou Tarou Warden, ktorá robila terénny výskum medzi miestnymi prostitútkami. Tara mi prezradí jedno zo svojich zistení: v Guatemale sa problém sexuálneho vykorisťovania a prostitúcie takmer pokrýva s problémom obchodovania s ľuďmi. Rozmýšľam o tom, keď so svojím novým sprievodcom mierime do kancelárie lokálnej ombudsmanky.

Pracuje tu dva roky. Keby som ju mal brať vážne, prišiel som sem úplne zbytočne. Za celý čas svojho úradovania nemala ani jediný prípad detí, ktoré by boli obeťami prevádzačov ľudí.

No ja som v Guatemale sotva pár týždňov, a v útulku som ich stretol dvadsať. Opakujem ombudsmanke svedectvá zneužívaných dievčat. Časť z nich prechádzala priamo cez Corinto. Dievča, ktoré v trinástich utieklo, keď ju doma znásilnil otčim. Onedlho po prekročení hraníc s Guatemalou ju prevzala sieť prevádzačov a až do veku 15 rokov vykonávala nútenú prostitúciu. Ombudsmanka sa smutne usmieva. O tom nič nevie. Jej krajina prijala v roku 2009 zákon proti vykorisťovaniu, ktorý tieto problémy efektívne rieši. Mladistvých do 18 rokov ani len nepustia cez hranice, pokiaľ ich nesprevádzajú obaja rodičia, alebo nemajú ich notársky overenú autorizáciu.

Ombudsmanka je presvedčená, že zákon dnes funguje dobre, hoci chvíľu trvalo, kým sa mu štátne inštitúcie prispôsobili. Ona sama si nemyslí, že v jej meste je to vážny problém. Namietam: hranica je len pár desiatok kilometrov odtiaľto! Ombudsmanka odpovedá, že práve preto – aj keď sa nejaké prípady vyskytnú, jej región je len tranzitným, a nie cieľovým miestom. Mal by som skúsiť na severe, na hraniciach s Mexikom.

Lenže ja som len včera získal od honduraskej vlády ich oficiálne štatistiky. Hraničný priechod v Corinto je hlavným miestom prechodu hraníc maloletých. Ombudsmanka sa znova ospravedlňuje. O tom nič nevie. Na hranicu veľmi nechodí. Keď sa jej žiadna obeť neohlási sama, čo má ona robiť?

Miestna klinika má ospalý tienistý dvor, na ktorom práve šlukuje staršia gynekologička. Práve za ňou sme prišli. Na moju otázku si nervózne vystrie nohy s kŕčovými žilami. Jediný oficiálny prípad sa vraj stal pred pár mesiacmi. Mala 14 rokov a bola to miestna. Keď jej to tam vnútri konečne pozošívali, potratila. Otec dostal sedem mesiacov natvrdo.

A mladistvé prostitútky? Lekárka sa trpko usmeje. Doktori, ktorí pre Nich pracujú, urobia čo treba priamo v bordeli. Určite nie tu, v klinike. Žena pokračuje: „U nás to funguje tak, že ak napíšete do formulára, že zranenie sa nestalo násilným ani nezákonným spôsobom, nemocnica ani nikto iný už nič nerieši. Čo nie je na papieri, to neexistuje.“ Lekárka sa dvíha na odchod. Namiesto rozlúčky utrúsi, že najmenej zo všetkého chcú podobné prípady nahlasovať samotné emigrantky. Každý problém s úradmi ich zastaví v ďalšej ceste na sever.

Centrum Puerto Barrios nie je príliš príjemné miesto
Centrum Puerto Barrios nie je príliš príjemné miesto

V meste skúšam ešte poslednú stopu – tú, ktorú mi zanechala Tara Warden. V akejsi zapadnutej krčme sŕkame pivo a čakáme na honduraskú prostitútku, ktorá šliapala práve v Puerto Barrios. Dnes už vraj zavesila zamestnanie na klinec: váži aspoň 150 kilogramov a pracuje tu ako čašníčka. Pamätá si na deti z jej strany hranice, s ktorými kedysi pracovala? Franco jej ticho dohovára a rukou odkryje peniaze, ktoré som na jeho radu pripravil na stole. Žene sa trochu rozjasní tvár a zoberie peniaze. Sľúbi, že sa prezlečie a príde k nášmu stolu. Potom zmizne vo dverách za pultom. Viac odtiaľ nevyjde.

Kým na ňu ešte v krčme naivne čakáme, stane sa zvláštna vec. Pocítim na chrbte čísi pohľad a nenápadne sa obzriem; sedí za mnou dobre stavaný chlapík v tričku vyhadzovača a uprene na mňa zíza. „Viem, o čom ste sa s ňou rozprávali“, povie svojou zbastardenou guatemalskou angličtinou. Je silne opitý. Franco pred ním uhýba očami; muž svoju vetu zopakuje, namieri prst na Franca a vyhlási: „Teba poznám. Zo Štátov.“ Franco je celý nesvoj, muž je však príliš opitý, aby si potrpel na diskrétnosť. Tvrdí, že Franco mu kedysi predal v USA falošný vodičský preukaz a sociálne poistenie.

Napokon sa dozviem takmer všetko. Franco sedel v USA dva roky vo väzení za gangové násilie a ďalšie zločiny. Prvýkrát emigroval, keď mal 17 rokov. Bolo to v roku 1996, takmer hneď ho chytili a deportovali späť do Guatemaly. Bol teda takisto mladistvým emigrantom! Na Francovi to nerobí žiaden dojem. Robil len to, čo všetci naokolo. Bezradne krúti hlavou nad mojou naivitou. „Človeče, uvedom si, u nás to tak funguje! Keď máš 18, si viac ako dosť starý na to, aby si išiel skúsiť šťastie a vydal sa na hranicu. Ak sa ti to podarí, vďaka tebe bude môcť žiť dôstojne celá tvoja rodina.“

Franco však išiel aj druhýkrát. Vtedy mal viac šťastia a kým ho nechytila americká polícia za trestnú činnosť, býval v Štátoch zopár rokov. Napokon ho znova deportovali. Dnes už má tu v Barrios ženu a deti, opatruje chorú matku. Trvalú prácu nemá žiadnu. Ako hovorím – nikoho spoľahlivejšieho som si za spoločníka ani nemohol nájsť.

Vďaka tejto skúsenosti som mu však začal paradoxne viac dôverovať. Doteraz som si nebol istý, či je to niktoš, ktorý sa len hrá na gangstra, alebo skrachovaný gangster s pohľadom niktoša. Tá druhá možnosť ma znepokojovala oveľa viac, no hneď ako sa mi potvrdila, moje pochybnosti sa takmer vytratili. Napokon, Franco má aj nesporné výhody – samozrejme, okrem motorky. Hovorí skvele po anglicky i španielsky, pozná tu každého od prostitútok po vedúcich v obchodoch a krčmách, a má ešte dar. Dokáže rozprávať tak presvedčivo, že pri jeho klamstvách zmäkne takmer každý.

Cestou z hranice
Cestou z hranice

Hranica

To bolo v utorok. Dnes sme absolvovali výstupnú kontrolu na colnom stanovisku Guatemaly, prešli cez hraničnú rieku na území nikoho a napokon sme dorazili do Hondurasu.

Na Hranici vládne lepkavé, ospalé popoludnie. Zopár vekslákov, znudení vojaci so samopalmi. Cez závoru prechádza hŕstka námezdných robotníkov do Guatemaly, aby sa večer vysilení vrátili v minibusoch. Po utečencoch ani stopy. Toto má byť ono strašné miesto z rozprávania aktivistov?

Honduras so svojou reputáciou ma teda trochu sklamal. S priemerom 90,4 vrážd na 100 tisíc obyvateľov má byť štatisticky najnebezpečnejšou krajinou na svete, viac ako druhá a tretia priečka dokopy (Venezuela a Belize). Drvivá väčšina zločinov je tu spojená ani nie s drogovými kartelmi ako v Mexiku, ale s pouličnými gangami. Tie nedokážu udržať poriadok ani na svojom území, preto neustále vedú vojny všetkých proti všetkým.

Pouličné násilie je zároveň dôležitým dôvodom úteku mladistvých z tejto krajiny. Tvrdia to štatistiky záchytných centier pre mladistvých migrantov v USA. Životnosť členov gangov v honduraských mestách sa počíta na dni. Nábor preto trvá nepretržite a noví vojaci sú stále mladší.

Francov kamarát z Hondurasu vysvetľuje: „Cestou do školy ťa zastaví v slume banda pokerovaných hrdlorezov a dostaneš ponuku, aká sa neodmieta. Alebo si od nich dnes večer prevezmeš zbraň a zabiješ človeka, ktorého ti označia, alebo s ňou zajtra oni zastrelia tvoju matku. Potom máš dve možnosti. Buď sa v noci zbalíš a ráno už stopuješ na Hranicu. Alebo urobíš, čo chcú. Ale to už nikdy neprestane. Ak prežiješ dnešnú úlohu, zajtra prídu s novou.“

Muž pochádza z neďalekého honduraského mesta San Pedro Sula, prezývaného svetovou metropolou vrážd. Hovorí, že dievčatá sa u nich unášajú a znásilňujú úplne bez okolkov. Stačí ísť ulicou na ceste do obchodu a zapáčiť sa bossovi, ktorý práve ide okolo. Preháňa? Jeho slová potvrdzujú tvrdé dáta. Od roku 2005 sa počet násilných úmrtí žien v Hondurase zvýšil o neuveriteľných 263,4 %. Medzi utekajúcimi mladistvými emigrantmi je 40 % dievčat, čo je oproti minulým rokom takmer stopercentný nárast. Znásilnenia a následné vraždy sa týkajú už aj 8 – 10-ročných detí.

Tu na Hranici však tomu nič nenasvedčuje. Bezstarostne fotím okolie, hraničnú rampu i colníkov s vekslákmi. Muži sa tvária, akoby ma nevideli, nanajvýš sa ku mne obrátia chrbtom alebo si zakryjú tvár. Že to bol obrovský omyl a hlúpy nápad, pochopím o pár minút, keď ma úradník pri okienku odmietne vpustiť dovnútra krajiny. Obštrukcie sú úplne primitívne. Najprv nám vraj chýbajú prilby. Nikto z motorkárov prechádzajúcich okolo však nemá prilbu. V Hondurase a Guatemale ich zo zásady nosia najmä bankoví lupiči, takže s prilbou v blízkosti dôležitej inštitúcie či banky si nanajvýš koledujete o guľku do hlavy od horlivého policajta. Ale dobre. Pôjdeme teda ďalej bez motorky.

Muža to však nezastaví: do Hondurasu nemôžeme ísť na otočku. Minimálna dĺžka pobytu je 72 hodín. Keby ma teraz aj nechal ísť, dnes večer ma už späť do Guatemaly nepustia. Obaja vieme, že aj toto je bohapustá lož. Odpovedám, že to risknem, nanajvýš prespíme v Hondurase. Pečiatku aj tak nedostanem. Napokon vyzvem úradníka, aby mi zavolal svojho šéfa. Muž bez slova zavrie okienko. Nadnes sme tu evidentne skončili.

Odvtedy chodíme na Hranicu každý deň. Harmonogram máme vždy takmer rovnaký. Dopoludnia snoríme po meste alebo pracujem z hotelovej izby, hneď poobede na mňa Franco zatrúbi pred hotelom a vyrážame na približne hodinovú cestu smerom na juhovýchod, rozbitou asfaltkou cez banánové a palmové plantáže.

Na Hranici som už pochopil pravidlá hry: fotoaparát mám poslušne uložený v taške. Nespôsobujem rozruch a odvtedy prechádzame bez prílb a na tak dlho, ako chceme. Úradník z posledného incidentu sa na druhý deň tváril, akoby ma nikdy v živote nevidel. Usmial sa, podal mi pas a privítal ma v Hondurase. Teraz sa už colníci neunúvajú ani len s pečiatkami. To však nič nemení na fakte, že na Hranici panuje absolútna nuda.

Napokon preskúmame aj samotné Corinto, zablatenú dedinku pár kilometrov južne od rovnomenného hraničného priechodu. Vládne tu pokoj, špina a bieda. Ľudia sú tu nedôverčiví a držia si odstup, na zapadnutej farme pozdĺž hranice sa však jedna zo žien rozhovorí a potvrdzuje všetko, čo som doteraz na vlastné oči nevidel. Gangy prevádzačov vraj vykúpili v dedine dokonca niekoľko domov, v ktorých z času na čas držia emigrantov, kým nenadíde vhodná chvíľa na prechod Hranice. Vystrašené neznáme deti s ruksakmi, ktoré blúdia po dedine a hanbia sa vypýtať vodu a jedlo, tu vídava niekedy i každý deň.

V dedinke Corinto na honduraskej strane vládne bieda
V dedinke Corinto na honduraskej strane vládne bieda

Stretnutie

To bolo včera. Keď sme dnes odchádzali z Puerto Barrios, Franco bol zachmúrený. Len tak mimochodom utrúsil, že jeho chorá mama ho so mnou nechcela pustiť. Odkedy chodíme do Hondurasu, stále plače. Snívajú sa jej zlé veci.

Niečo na tom bude. Kdesi na pol ceste sa Francovi pokazí pedál prevodovky a ledva dorazíme na najbližšiu pumpu. Tak ako všade v Latinskej Amerike, na pumpe vám tu urobia takmer všetko, je to len otázka času a peňazí. V duchu preklínam Franca aj s motorkou, napokon však rozhodnem, že ideme aj tak. O dva dni odtiaľto odchádzam a nič poriadne som sa nedozvedel. Nastupujeme na minibus a s niekoľkohodinovým časovým sklzom prichádzame k hranici. Takto neskoro sme tu ešte neboli: Franco je výrazne nervózny a vo vzduchu cítiť súmrak.

Pár sto metrov za hranicou nás čaká prekvapujúco veľký ruch. Všade naokolo postávajú sebavedomí chlapíci s taštičkami na boku, do ktorých sa zmestí určite veľa peňazí, ale pokojne aj niečo väčšie. Vnímavejší človek by tipoval výročný vekslácky zjazd, nikto však nič nevymieňa. Všetci postávajú v skupinkách: zachmúrení muži a ich mladší poskokovia. Na opačnej strane mosta oproti nim – mlčanliví ľudia oboch pohlaví. Každý stojí osamotene a úzkostlivo stráži svoje batôžky a ruksaky. Obe strany, prevádzači aj ich klienti, sa tu vynímajú svojím mestským oblečením.

Sedíme takmer v strede diania. V biednom obchodíku nie je skoro nič, no lepšie miesto na nenápadné pozorovanie tu nenájdem. Rezignovane si u priateľského deduška objednávam kávu. Na vedľajšom stolíku stojí nedopitá voda a na zemi – cestovná taška a ruksak. O chvíľu sa spoza obchodu vynoria ich majiteľky a ja zmeraviem.

Prvé dievča má okolo trinásť a je vystrašené až po korienky vlasov. Druhej hádam čokoľvek medzi 16 a 18 rokov, v ruke však drží nemluvňa. Mlčky si sadnú späť na svoje miesta.

Uprostred bandy prevádzačov nie je najlepší moment na rozhovor, lepší však už zrejme nebude. Zľahka sa dotknem tej mladšej, ktorá sedí bližšie mňa. Toto budem musieť vybaviť rýchlo. „Slečna, prepáčte…“ Dievča sa na mňa ani nepozrie.

„Idiot“, precedí zhrozene cez zuby Franco. Ale už je neskoro.

Na opačnej strane cesty sa rozrazia dvere a z pavilónu vyjde zavalitý muž. Cez oko má hlbokú jazvu a pravú ruku drží za chrbtom. Pri pohľade naňho obe ženy zdrevenejú od strachu a okamžite sa postavia. Postaví sa aj násťročný chlapec v ufúľaných džínsoch, ktorý nás doteraz uprene pozoroval.

Muž prejde k nám. Zastaví sa ledva na dotyk ruky odo mňa a venuje mi dlhý, vyzývavý, nepríjemný pohľad. Keď sa mu pozriem do očí, vidím v nich nenávisť a násilie. Upriem naňho výraz bieleho imbecila, ktorý prišiel do Hondurasu získať ďalšiu pečiatku do pasu a selfie s nejakou miestnou štetkou, aby sa mohol so všetkým pochváliť na Facebooku. Horúčkovito hľadám zbytky svojho sebavedomia a ľahostajného výrazu na tvári, no nevyzerá to s nimi ani trochu nádejne.

Neviem, ako starí Gréci znázorňovali vo svojich tragédiách deus ex machina; ten môj má zvráskavenú tvár, mastné tielko a spotené pazuchy. „Kafíčko, páni!“. Dedko z obchodu sa zrazu vynoril z búdy a postavil pred nás dve plastové šálky s kávou a odtlačkami prstov po predošlých zákazníkoch. Vypýta za ne zopár halierov, ktoré mu podám s trasúcimi rukami. „Gringo, kurva mať. Urob si tie svoje fotky a ideme domov. Som hladný.“ To bol Franco. Prekonal vlastnú hrôzu, sucho v ústach a nočné mory svojej matky, a doložil môjmu imidžu dementa zopár bodov hodnovernosti, na aké sa v danej situácii zmohol.

Muž sa od nás odvracia s výsmešnou nenávisťou. Mlčky ukáže obom dievčatám prstom na čierny džíp bez ešpézetky, zaparkovaný pár metrov ďalej. Všetci traja doň rýchlo nastúpia a zmiznú v smere do dediny.

Konečne som sa napil kávy, ktorú úprimne neznášam. Je plná cukru, ktorý neznášam ešte viac. Nikdy som nepil nič chutnejšie. Franco i ja sa ledva zmôžeme na slovo. Moja hlúposť nás mohla zabiť. Keby nás tu Jazva vybavil, nemali by sme najmenšiu šancu. Nikto by nám nepomohol, nikto by nás nenašiel a možno ani nehľadal. Toto je Honduras, krajina s objasnenosťou vrážd menej ako 5 percent.

Dedko nám zoberie zo stola kávu, hoci sme ju ešte nedopili. Akoby nám chcel povedať, že je najvyšší čas odtiaľto vypadnúť. Zľahka sa mi dotkne ramena; nemám pochybnosti, že celú scénu pozoroval a neprerušil ju náhodou. Netreba mi ani hovoriť, čo tým riskoval. Ja odtiaľto teraz odídem, aby som sa už nikdy nevrátil. On tu bude zajtra od rána, sedieť a dúfať, že žiadny večer nepríde.

V podvečer sa okolie Hranice zapĺňa zvláštnymi ľuďmi
V podvečer sa okolie Hranice zapĺňa zvláštnymi ľuďmi

Deti

To bolo v podvečer. Teraz sa zotmelo. Vraciame sa pešo ku Hranici. Ešte stále sa mi trasú kolená. Za závorou prídeme k minibusu, je ešte špinavší a rozbitejší, ako obvykle. Jeho šofér vyzerá, akoby bol na priepustke z väzenia a teraz na mňa zíza, ako keby som nebol cestujúci, ale mimozemšťan. Nič však nepovie, len Francovi a mne ukáže na predné sedadlá spolujazdcov.

Odchádzame takmer prázdni, vzadu sedí len starší manželský pár a dvaja mládenci s ruksakmi – nemám pochybnosti, že smerujú takisto na sever. Sotva pár kilometrov za hranicou zrazu zastaví minibus na území nikoho. Znepokojene sa pozerám okolo seba, nikto však neprotestuje. O pár minút ktosi z temnoty vonku otvorí bočné dvere a dozadu nastúpi niekoľko ľudí. Počujem detský hlas.

Pohýname sa, nie však ďaleko. Sotva kilometer ďalej stojí na krajnici guatemalský vojak so samopalom. Minibus opäť zastaví, vojak mlčky otvorí bočné dvere a od každého vzadu zúčtuje peniaze. Keď prejde ku nám dopredu, pri pohľade na mňa sa zatvári rovnako prekvapene ako predtým šofér, no nič nepovie.

Napokon prichádzame na colné stanovisko Guatemaly. Evidentne tu už o mne vedia. Colník mi otvorí dvere a vyzve ma, aby som išiel s ním. Druhýkrát v dnešný deň ma začína chytať triaška. Na colnici ma mlčky zavedie do miestnosti s iným úradníkom a zavrie dvere. Vzápätí ich zamkne zvonka.

Snažím sa nepodliehať panike. Muž za stolom si ma takmer nevšíma, len sa silene usmieva. Vyťahujem pas a rozmýšľam, či mi novinársky preukaz pomôže, alebo priťaží. Muž len dobrácky pokrúti hlavou. Pas netreba.

Pristúpim k oknu na bočnej stene. Pri našom minibuse stojí niekoľko policajtov a mladí pasažieri, ktorí napochytro vyťahujú z vreciek peniaze; jeden z policajtov ich zbiera. Keď všetci zaplatia, policajt s peniazmi vojde do budovy. O niekoľko sekúnd mi odomkne dvere, vrecko sa mu viditeľne vydúva. Som voľný.

Cestou do Puerto Barrios sa konečne obzriem dozadu. Cez zelenú hranicu prešli samí chlapci. Je ich celá skupinka. Jeden hovorí, že má pätnásť a zajtra čakajú na druhú časť, s ktorou budú pokračovať na sever. Franco sa pýta šoféra, prečo museli platiť aj plnoletí, ktorí spolu s nami prešli na legálne papiere. „Nech platia, skurvysyni! každý hneď vidí, že sú to migranti, a tí majú stabilnú sadzbu 50 quetzalov na hlavu. Papiere-nepapiere. Ber to ako miestne mýto.“ Šofér sa smeje. Franco sa smeje. Smejú sa aj chlapci. Potichu sa mi obracia žalúdok, no radšej sa smejem tiež.

Kým stihneme vystúpiť, Franco sa so šoférom takmer skamarátil. Zároveň z neho svojím typickým spôsobom vyťahuje čo najviac informácií. Takí ako on pracujú len v noci – cez deň tu premávajú bežné linky so svojimi šoférmi. Platia ho tí, ktorým platia pasažieri vzadu: coyotes. Chlapcov vraj ešte po ceste čaká veľa kontrol, aké sme práve videli. Dokedy? „Dokedy z nich policajti a naši ľudia nezoderú úplne všetko!“ Smeje sa šofér. A keď sa dostanú do Mexika, bude to oveľa, oveľa horšie. Ak chceš prejsť, musíš platiť.

Ako sa blížime k mestu, s čoraz väčšími obavami čakám, čo sa ešte stane. Prevádzačov však evidentne nezaujímame. Zastavujú pri našej pumpe a nechajú nás ísť. Motorku nám technik privedie po štvrťhodinke opravenú a práve sa chystáme z pumpy odísť, keď nás zadychčane dobehne jeden z honduraských chlapcov z minibusu. Prešiel s nami hranicu legálne. Pri honduraskej pasovej kontrole som držal v ruke jeho občiansky preukaz. V júni 2014 mal osemnásť rokov.

„Neviete, kde sú všetci?“ Viem. Minibus som videl pred chvíľou odchádzať. Chlapcov hlas prechádza do vzlykov. „Ako to? Mali ma počkať, kým pôjdem na záchod!! Dal som im všetky svoje peniaze, v minibuse som nechal ruksak!“ Vyhŕknu mu slzy. Na cestu dlhú stovky kilometrov mu zostalo to, čo má práve na sebe.

Kedykoľvek si dnes na ten moment spomeniem, napadne ma, čo všetko som mohol vtedy urobiť. Poslať ho taxíkom do mesta a zaplatiť mu nejakú lacnú ubytovňu, kým sa nespojí s blízkymi. Zavolať riaditeľke z dievčenského útulku alebo mu vybaviť útočisko na prvej fare či nemocnici. Takto ľahko som mu mohol pomôcť.

Ale ja som neurobil nič. Doľahla na mňa zbabelá únava z celého strašného dňa, prepotené tričko a môj vlastný, lepkavý strach, ktorý už nevpustil dnu strach nikoho iného. Keď sme odchádzali, chlapec stál na tmavom asfalte, plakal a pozeral za nami. Boli sme poslední ľudia, ktorých poznal v celej cudzej krajine.

Hranica
Hranica

Kňaz

Posledný večer na východnej hranici: po mnohých neúspešných pokusoch som sa cez katolícku charitu napokon spojil s kňazom, kvôli ktorému som sem pricestoval. Musel mu však zavolať Franco, z môjho čísla už hovory neprijíma. Stretnutie, na ktoré nikdy neprišiel, sme radšej obaja premlčali.

Otec Hermano je v strednom veku. Ak som predtým šípil, že má strach, mýlil som sa. Strach je slabé slovo; má absolútnu hrôzu. Museli sme prísť potme a potme si pozeráme aj jeho rozostavaný útulok pre migrantov. Prvé čo ma napadne je otázka, ako chce tento človek pomáhať obetiam prevádzačov, keď sa bojí aj vlastného tieňa. Migrantov bude takisto prijímať potme? Potom si však spomeniem na chlapca z nočnej pumpy a v hrdle mi narastie horká guča. Keby sa len dostal sem ku kňazovi, napadne ma. Pokojne aj v potme, s falošnými fúzami a hoci podzemným tunelom.

Pri šálke čaju sa kňaz trochu upokojí. Prikyvuje takmer na všetko, čo sa mi doteraz podarilo zistiť a pri našom zážitku z hranice ani len nemihol obrvou. Celú procedúru tu na hranici poznajú všetci. Časť ľudí ako jej obete, a tá druhá – ako ozubené kolesá prevádzačského priemyslu. Áno, žije tu z toho veľa ľudí, nevedel som to? Šoféri minibusov, polícia a samotní prevádzači sú len časťou celého obrazu.

Najviac o tom vedia rodiny migrantov. Pre ne všetko začína oveľa skôr. Na cestu treba najprv získať peniaze. Na prevádzačstve tak výborne zarábajú ako prvé banky, ktoré požičiavajú chudobným na poplatky pre coyotes. Ako mi povedalo jedno z dievčat, u nich si coyotes dokonca platili reklamu v miestnych médiách, a svojim budúcim klientom v nej sľubovali lepší život v USA.

Keď to už celé začne, hovorí kňaz, mašinéria zdierania obete sa takmer nedá zastaviť. Jej súčasťou je prakticky každý, s kým príde daná osoba do styku. Stáva sa tovarom a jeho život bude odteraz prebiehať v rámci komplikovanej distribučnej siete prostredníkov, príslušníkov vládnych služieb, poskokov či obyčajných podvodníkov. Príklad: po zaplatení sumy prevádzačovi (v prípade dieťaťa 5 tisíc dolárov), treba naďalej prejsť z miesta A do miesta B. Teda zaplatiť za prevoz, podplatiť policajtov, ktorí vás (samozrejme náhodou) cestou zastavili. V B treba zaplatiť za bezpečný nocľah a predtým ešte osobe, ktorá vám ho nájde. A to sme len na začiatku. Medzi miestom B a konečným cieľom bude takýchto zastávok nespočet.

Dospelý má akú-takú šancu dostať sa do USA skôr, ako sa mu minú peniaze. A deti? Coyotes si ich dôkladne strážia. Sami ste to videli na hranici, hovorí kňaz. Veľa z nich skôr či neskôr zistí, že cena, akú ich rodina zaplatila za ich cestu, je nič oproti tej, akú budú musieť zaplatiť oni samé.

Má to predsa logiku: Ak ste tovar, definuje vás vaša hodnota. Ak sa vám minú peniaze, musíte ich zarobiť inak. Váš dlh rastie bez ohľadu na to, či sa do Štátov dostanete alebo nie. Splatíte ho v bordeli, ako pašerák drog či vrah nepohodlných ľudí. Alebo za vás bude musieť rodina zaplatiť výkupné.

Čakanie na peniaze. Zárobky, ktoré posielaú nelegálni migranti z USA svojim rodinám, sú kľúčovou súčasťou guatemalskej ekonomiky. Zarábajú na nich aj firmy zabezpečujúce zasielanie peňazí z USA do rozvojových krajín.
Čakanie na peniaze. Zárobky, ktoré posielajú nelegálni migranti z USA svojim rodinám, sú kľúčovou súčasťou guatemalskej ekonomiky. Zarábajú na nich aj firmy zabezpečujúce zasielanie peňazí z USA do rozvojových krajín.

Musím sa ešte opýtať, čo na to štát, no po včerajšku a zážitku s ombudsmankou znie moja otázka hlúpo ešte skôr, ako ju vyslovím. Áno, Guatemala prijala celý rad ustanovení a slávny „Zákon proti sexuálnemu násiliu, vykorisťovaniu a prevádzačstvu ľudí“ z roku 2009. Bolo to v čase, keď brutálne výjavy na hraniciach s Mexikom začali pre americkú vládu predstavovať vážny marketingový problém a začala tlačiť na krajiny pôvodu migrantov. Coyotes to nakoniec využili vo svoj prospech. Štát deťom zakázal prechod cez hranice bez rodičov, a tak začali prechádzať načierno, s coyotes. Nielen v Texase, ale už aj tu. A coyotes samozrejme zvýšili ceny.

Kňazove slová odrážajú svedectvá detí a štatistiky: po roku 2009 sa počet detských migrantov zachytených v USA každý rok násobne zvyšuje. Rok 2014 bol najvyšší v histórii. Zároveň vyslovuje obvinenie, ktoré som už počul od aktivistov v Guatemala City. USA sa formálnym aj neformálnym spôsobom snažia problém utečencov odsunúť zo svojej hranice na teritórium stredoamerických krajín. Šikanovanie migrantov a vyberanie výpalného ozbrojenými zložkami tranzitných krajín tak získava svoj hlbší zmysel.

Lebo každý utečenec, ktorého sa podarí zodrať z peňazí ešte pred príchodom do Texasu, je zároveň tichou výhrou pre americkú administratívu a vlády krajín, ktoré od USA poberajú dotácie. A akým spôsobom juh proti nelegálnej migrácii zabojuje, USA do hĺbky zisťovať nepotrebujú. Práve to je najdôležitejšie ponaučenie, aké sa väčšina migrantov dozvie, keď už je neskoro: záujmy USA zastaviť vás v ceste nezačínajú v Texase, ale na tejto hranici.

Napokon sa kňaza pýtam na opačnú stranu celého problému. Miestni ľudia, ktorí pracujú pre prevádzačov. Nakoľko z celého procesu profituje lokálna komunita a do akej miery prevádzačstvo preniká spoločnosť v Guatemale? Kňaz sa opäť vystraší. Útulok ešte nie je hotový, a už dostáva prvé vyhrážky. Od vlastných susedov, šepká. Viac nám nepovie.

Na druhý deň, tesne pred odchodom, sa naposledy stretnem s Francom. Nechávam mu ako prepitné všetky guatemalské quetzale, aké mi zostali. Odchádzam do Belize za Karolom Mellom, hoci ten o tom ešte netuší.

Franco sa zajtra vráti do dokov ako nádenník, pracovať za menej ako 1,5 eura za hodinu. Chorej matke prinesie po nočnej zmene ovocie a potom sa možno vydá do ulíc Puerto Barrios, v márnej nádeji, že stretne ešte jedného gringa ako ja. Že sa s ním vydá na Hranicu a zarobí viac ako v prístave.

„Neblázni, Franco. Vieš čo sa s tebou stane, keď ťa tam znovu stretnú? Už si zabudol na Zjazvený ksicht?“ Franco si vzdychne. Obaja vieme, že aj tak sem už žiadny gringo nepríde.

Kňaz má strach o svoj život. Súhlasil len s fotografiou bez tváre a v tme. Prevádzačstvom sa vraj živí veľa miestnych.
Kňaz má strach o svoj život. Súhlasil len s fotografiou bez tváre a v tme. Prevádzačstvom sa vraj živí veľa miestnych.

Láska

A potom som späť v Guatemala City, v ďalšom útulku. V Casa La Alianza ma víta Carolina Soarti. Kedysi guatemalská básnička, novinárka a aktivistka. Na konci 90. rokov bol na ňu vypísaný rozsudok smrti za jej boj o práva mayských indiánov. Počas občianskej vojny boli vraždení v tisícoch.

Potom však zistila, že v jej vlasti existuje ešte ohrozenejšia skupina ľudí, ako sú domorodci: maloleté dievčatá, bez ohľadu na farbu pokožky. Vykašľala sa na svoju kariéru aj na všetko ostatné. Odvtedy už žije len pre ne. V jej útulku žijú desiatky obetí sexuálneho násilia, ktoré prešli rukami prevádzačov, bežných pouličných zločincov alebo členov svojej vlastnej rodiny.

Lebo škála, v akej sa každý deň v Guatemale deje sexuálne zneužívanie mladých dievčat, je šokujúca pre každého, aj pre samotných aktivistov: nový prípad býva nahlasovaný v priemere každé dve hodiny. Koľko je tých nenahlásených, nikto nevie. Posledná štatistika: 89 % páchateľov sexuálneho násilia sú členovia najbližšej rodiny, z toho 30 % biologickí otcovia.

Podľa Caroliny preto moja téma neskúma problém prevádzačstva, ale samotnú psyché tejto krajiny. „Tomáš, tvoja téma v Guatemale nemá zmysel! To len verejnú mienku v USA trápi svedomie za 70 tisíc detských migrantov zneužívaných na hranici. U nás ich osud nie je ničím výnimočný. U nás sú deti bežne vraždené, unášané alebo predávané na adopciu, na vnútornosti a do otroctva. Často vlastnými rodičmi. Sexuálne vykorisťovanie prevádzačmi? To je len zlomok prípadov, aké sa dejú každý deň priamo v rodinách.“

Vzápätí dostávam dôležitú lekciu priamo od chovankýň útulku. Karen má dvanásť rokov, postavu tridsiatničky a druhé dieťa na ceste. Nemluvňa v jej drobných rukách má rok a v porovnaní s ňou je groteskne veľké. Na súde ani nevedela odpovedať, od koho je: otec a dedko ju roky znásilňovali na striedačku. Spôsobila tým na súde isté rozpaky. Carolina sa počas prestávky naopak bez rozpakov opýtala jej otca, prečo to robil vlastnému dieťaťu. Vysvetlil jej to ochotne a so spravodlivým rozhorčením: „Je moja. Od narodenia som musel platiť jej handry, žranie a školu. Môžem si s ňou robiť, čo chcem.“

A tak stojíme na dvore útulku obohnaného bojovým drôtom a celé to pre mňa stráca zmysel. „Keď je to tak, ako im ten krátky pobyt u vás pomôže, Carolina? Čo im dá tvoja opatera, keď o pár rokov dospejú a budú sa musieť vrátiť k svojím otcom, dedkom a k šialenstvu, ktoré ich čaká tam vonku? Dokedy ich budete chrániť?“

„Dokedy budú chcieť, Tomáš. V tomto útulku majú právo zostať do konca života.“ Carolina sa odo mňa odvráti a zoberie z malých dievčenských rúk nemluvňa, keďže tehotná Karen už ledva chodí. Objíme ju a takto, s jedným dieťaťom v náručí a druhé podopierajúc, odo mňa pomaly kráčajú preč. S láskou, akú mi nebolo súdené v tejto krajine až doteraz spoznať.

Pohľadnica z útulku: dvanásťročná Karen
Pohľadnica z útulku: dvanásťročná Karen

Mesto, ktoré zavrhlo blížneho svojho

Prvý obraz: Špinavá rieka s holými hnedými brehmi pokrytými žiletkovým drôtom. Na drôte sa zachytávajú smeti a plastové fólie, hneď za bariérou je stánok so sladkosťami a nápojmi. Pár krokov ďalej ma zastavuje muž, ponúka mi prostitútky a heroín. Pýtam sa na cenu drogy; je priaznivá. Odkiaľ má tovar? Samozrejme, z Barmy. Muž sa usmieva krivými zubami. Barmskí generáli majú výpredaj.

Moei je hraničnou riekou medzi Thajskom a Barmou. Už veľa rokov je obľúbeným cieľom barmských utečencov odchádzajúcich z vojenskej diktatúry na druhej strane rieky. Prechádzajú ňou dodnes, dokonca aj práve teraz, priamo na mojich očiach, v dlhej úzkej drevenej loďke. Nových imigrantov už vedú ekonomické, nie politické dôvody.

Samozrejme, veľa sa zmenilo. Vojenskú juntu v Barme, kedysi jeden z najkrutejších režimov na svete, vystriedala kvázi-reformná a kvázi-civilná vláda. Tá pred pár rokmi prelomila zahraničné embargá a začala k sebe pozývať medzinárodných investorov aj turistov.

Nepresvedčila však stovky tisícov jej niekdajších občanov. Ešte nedávno utekali z Barmy v strachu pred koncentračnými tábormi, mučením a vojnovými konfliktmi. Aj dnes chcú zostať od svojej niekdajšej vlasti čo najďalej. Život obyčajných ľudí sa pri pomalých reformách v Barme nezmenil takmer vôbec.

[Not a valid template]

Dve krajiny v jednom meste

Druhý obraz: Vysvietená mešita na tichej nočnej ulici. Mestečko Mae Sot. Do hraníc s Barmou je niekoľko kilometrov, no  možno zabudnúť, že sme v Thajsku. Usmievaví chlapci s indským výzorom a čiapočkami postávajú pri minarete a hanblivo sa dovolia fotografovať. Sú to Rohingyovia, ktorí v súčasnosti masovo utekajú z Barmy kvôli náboženskému násiliu. Nenechajú ma na pochybách: prišli odtiaľ. V úzkej drevenej loďke. Prečo ste odišli z Barmy? Chlapci krútia hlavou. Nebolo dobre. A tu? Chlapci krútia hlavou. Tiež nie je dobre.

Mae Sot už vlastne nie je Thajskom. To je o ňom asi najdôležitejší poznatok. Stačí sa zorientovať v odtieňoch pokožky, črtách tvárí a miestnych zvyklostiach. Alebo rovno zablúdiť na hlavné mestské trhovisko. Na jeho menšej časti tu predávajú Thajčania; na ostatných troch štvrtinách už len barmskí predavači.

Obe etniká sú od seba oddelené mentálne i výzorom. Okrem odlišných odtieňov pokožky nosia Barmčania longhi, tradičné mužské sukne. Thajčania naproti tomu západné texasky a tričká. Barmské ženy si zdobia tvár zvláštnym, neopakovateľným špirálovitým vzorom z pasty thanaka. Thajčanky používajú výrazný make-up. Posledná odlišnosť: na rozdiel od thajských domácich, Barmčana v meste Mae Sot väčšinou mlčia. Zachmúrení prišelci sa namiesto pokrikovania často dorozumievajú cmukaním.

Na uliciach Mae Sot popri Thajčanoch prúdia davy mužských sukní a snedých ženských líčok s tajomnými špirálami. Sú však naďalej ľuďmi bez mena a bez života; drvivá väčšina mlčiacej beznádeje, ktorá prekročila hranice bez papierov a akýchkoľvek práv. V najlepšom prípade sú nádenníci bez pracovného povolenia, v tom horšom – otroci na farmách, ponižované a zneužívané pomocníčky v thajských domácnostiach.

[Not a valid template]

Do Thajska kedysi utiekol celý prierez barmskej spoločnosti. Od negramotných roľníkov z džungle, ktorých vyhnali ich vlastní vojaci, až po intelektuálnu elitu a politických väzňov. Stovky tisícov ľudí. Časť z nich utekala ešte ďalej, do okolitých krajín a Austrálie, Európy či USA. Ďalších chytili thajské úrady a poslali ich za ostnatý drôt táborov, kde živoria doteraz.

Sú však aj takí, ktorí sa rozhodli zostať tu v Mae Sot a bojovať. Zulu lavíruje medzi možnosťami, aké poskytuje striktná thajská imigračná politika. Pracuje v Podpornej asociácii pre politických väzňov a snaží sa pomáhať ľuďom, ktorí po pekle barmských koncentračných táborov, mučenia a prenasledovania, utiekli do krajiny, v ktorej už nie sú bojovníkmi za demokraciu, len nežiaducimi votrelcami.

Pokiaľ ide o právny status utečencov, vysvetľuje Zulu, v podstate nie je o čom hovoriť. Thajsko nikdy nepodpísalo konvenciu OSN o utečencoch. Koniec diskusie. Nikto nemôže žiadať, aby sa k nim správalo v súlade s medzinárodnými štandardami. V roku 2006 navyše thajská vláda úplne prestala udeľovať Barmčanom status utečenca. Tí, ktorým sa neušiel (drvivá väčšina), nemôžu rátať absolútne s ničím, len s falošnými dokladmi a novým životom, pokiaľ sa im na to podarí získať dostatok peňazí.

[Not a valid template]

Thet Oo

Thet Oo je jedným z tých, ktorí nestihli. Do Thajska utiekol v roku 2007, mal za sebou väzenie za politickú činnosť a polícia ho začala znovu hľadať. V thajskom exile ho však môže zatknúť prvý dopravný policajt zatknúť a teoreticky poslať späť do Barmy. Napriek tomu, čo zažil, tu nemá žiadne práva ani perspektívy. Žije z ilegálneho predaja pečiva a malej pomoci, akú občas dostáva od Asociácie.

Vyzerá celkom ako my. Keby ste ho stretli kdesi v centre európskeho veľkomesta, tipovali by ste ho na nudnú strednú vrstvu a tipovali by ste správne. Vyššie vzdelanie, pred uväznením pracoval v biznise a išlo mu to radosť pozerať. Jeho prvý rozsudok znel dvadsať rokov väzenia za politickú činnosť. Odsedel si dvanásť. Pred odsúdením však musel prejsť niekoľkomesačné vypočúvanie, aby prezradil ďalších členov odporu. Theta Oo vtedy vyvádzali z cely, väčšinou so zavretými očami, do miestnosti, ktorú vždy neomylne spoznal podľa smradu krvi a výkalov. Výsluch začínal mlátením doskou po hlave. Po pár týždňoch ohluchol.

[Not a valid template]

Dnes sedí na schodoch v Mae Sot. Zulu podáva čaj, Thet Oo naveľa súhlasí s fotením, no sluchový strojček si hanblivo skryje pod tričko. Nepáčia sa mu ani moje otázky. Ako na výsluchu, hovorí. Ale potom to už ide samo. Diabol tkvie v detailoch: rozhovorí sa pri otázke, čo ho nútilo znášať mučenie, väznice a potom ďalšie riskovanie v odboji. Jeho odpoveďou sú hraničné skúsenosti zo septembra roku 1988, keď stál v dave študentov, ktorých mierumilovný pochod prešiel predmestím Rangúnu. Až kým ich nezastavila armádna barikáda na ceste.

Dodnes si pamätá, aké bolo počasie: dusné, zachmúrené popoludnie. Už-už sa má spustiť lejak. Thet Oo kráča okolo 20 metrov od čela sprievodu. Na ceste stoja dva skrížené nákladiaky a pred nimi mlčiaci vojaci s namierenými puškami. Je mu horúco a bolia ho nohy. Čelo sprievodu sa pomaly približuje k zátarasu, ľahkovážni dvadsaťroční chalani a dievčatá z univerzít, k zachmúreným dvadsaťročným chalanom oblečeným v uniformách kaki.

Tí druhí spúšťajú paľbu zo samopalov, tí prví začínajú padať a špiniť popukaný asfalt krvou. Thet Oo kričí. Uteká. Keď beží popri centrálnej križovatke svojej štvrte, spoza zákruty sa vynorí nákladné auto plné budhistických mníchov v šafránových rúchach. Dostáva sa do krížovej paľby ďalších vojenských jednotiek. Mnísi na korbe umierajú na očiach Thet Oo.

[Not a valid template]

Bolo to 19. septembra 1988. O deň skôr došlo v Rangúne k udalosti, ktorá bude odteraz nazývaná ako Crackdown, Zákrok. V skutočnosti išlo o vojenský puč, keď vládu v destabilizovanej krajine prevzala armáda. V tom čase však neexistoval internet a študenti zo štvrte Theta Oo vedeli len toľko, že v Rangúne sa včera čosi udialo, ľudia protestujú a armáda ich protesty potláča. Nevedeli ešte, že masové vraždenie na uliciach, aké sa práve odohralo u nich, teraz prebieha v celej Barme.

Keď sa to Thet Oo dozvedel, bolo už neskoro – niekoľkí jeho spolužiaci boli mŕtvi, ďalších zatýkala polícia. Ešte iní utiekli zo svojich domovov a začínali organizovať odpor v prvých jednotkách, ktoré neskôr utvorili v džungli partizánsku armádu a rozvinuli ďalší front občianskej vojny v Barme. Tak to celé začalo.

A teraz je tu. Z Thajska len pasívne pozorne sleduje všetko, čo sa deje v jeho dávnej vlasti. Otváranie na okolitý svet, nové investície a reformy, prepúšťanie politických väzňov. Čo mu iné zostáva? V Thajsku môže získať v najlepšom prípade prechodný pobyt a povolenie na prácu; zato v Barme, možno jedného dňa, keď pôjdu veci dobrým smerom…

[Not a valid template]

Vzácna jednota

Po je pôvodom z barmského etnika Karen, ktoré žije pri thajských hraniciach, v regióne poznačenom nepokojmi a občianskou vojnou. Po však v Mae Sot pracuje pre jednu zo západných mimovládiek, vďaka čomu má pracovné povolenie a v Thajsku funguje bez problémov. Situáciu vidí i z druhej strany: podiel barmských utečencov v Thajsku sa stabilne zvyšuje dlhé roky. Z legálne vydávaných pracovných povolení cudzincom, patrí 80 % práve Barmčanom. Ako hovorí, z toho vznikajú trenice, stupňuje sa napätie a nevôľa k chudobným prišelcom.

Po má šťastie. Je jedným z mála Barmčanov, ktorí môžu legálne pracovať v iných ako manuálnych zamestnaniach. Thajská vláda umožňuje pracovať prakticky len barmským nádenníkom, nekvalifikovaným robotníkom a roľníkom. Akceptuje ich ako lacnú pracovnú silu, ľahko recyklovateľnú a s nárokom nanajvýš na pár dolárov denne. Aj Po sem kedysi prišiel tak ako všetci ostatní, cez rieku. O svojom živote predtým sa však baviť nechce. Dnes tu má (barmskú) ženu a deti, ktoré vozí po Mae Sot na skútri, ako každý iný Thajčan. Všetko, čo bolo predtým, svojím typicky ázijským spôsobom vytesnil do nepamäti a otázky na život v Barme odbíja zdvorilým úsmevom.

Pri rozlúčke mi však venuje svoju pýchu, hrsť cédečiek so súbojmi barmského bojového umenia pripomínajúceho Thai Box. Stačí si pozrieť jeden súboj a hneď je jasné, v čom sa barmský bojový šport najviac odlišuje od thajského: brutalitou. Bojuje sa holými päsťami v ringu a pravidlá sú jednoduché. Prehráva ten, kto zostane ležať alebo nemôže pre krvácanie pokračovať v boji. Iný výsledok ako K.O. sa neuznáva.

Každý rok sa na štadióne za Mae Sot usporiadava turnaj, v ktorom sa stretnú v ringu bojovníci z oboch krajín. Na očiach krvilačného publika sa stávajú stelesnením národných hrdostí, frustrácií, animozít a fyzickej sily. Keď sa emócie vybičujú až na hranu, dianie v ringu je sprevádzané sporadickými výbuchmi násilia v hľadisku, medzi domácimi a tými spoza rieky. Mihajú sa päste a kamene, Barmčania zabúdajú mlčať a Thajčania sa usmievať. S ironickou nadsádzkou tak možno povedať, že krvavé zápasy sú to jediné, čo v Mae Sot spája oba národy. Festival trvá štyri dni, potom sa všetko vracia do starých koľají.

[Not a valid template]

Bangkok

Cestou na letisko, naspäť v Bangkoku, som v  ľudskom mravenisku náhodou zazrel Htee. Sedela bezradne na svojom kufri a obchádzali ju ľahostajné riavy ľudí. Htee som kedysi spoznal na druhom konci Thajska. Stretnúť ju teraz, na preplnenej bangkockej ulici, hraničilo so zázrakom. Htee však bola práve vyčerpaná a nevedela sa dostať na vlakovú stanicu. S úsmevom som ju chytil za ruku a odviedol k turistickej kancelárii: „Niee, netreba, ja som tam už bola.“ „A čo?“ „Nič. Vyhodili ma.“ „Vyhodili?“ „No… vieš…“ Nečakám na vysvetlenie a otváram dvere. Keď dvaja úslužní Thajčania uvidia dvojmetrového belocha, postavia sa do pozoru a privítajú ma dokonalými thajskými úsmevmi zamestnancov turistického ruchu. Vchádzam do klimatizovaného vnútra; policajt za mnou okamžite zatvára dvere, ja ho však odsuniem a vtiahnem dnu aj Htee.

„Dobrý deň, táto dáma potrebuje poradiť, ako sa dostať na stanicu.“ „Ľutujem pane, informácie poskytujeme len turistom.“ „Táto dáma je turistka.“ Muži sa na seba veľavýznamne pozrú a nepohnú sa ani o krok. „OK, tak to urobme inak. Chcel by som sa opýtať, ako sa dostanem na stanicu.“ K pultu pristúpi aj policajt. „Samozrejme, pane, môžem vás však poprosiť o cestovný pas?“ „Ľutujem, pas som si nechal v hoteli.“ Vtedy ma čosi napadne: „Ale to vlastne nie je žiadny problém. Htee, mohla by si ukázať pas ty?“ Htee pokorne vytiahne sivomodrú knižočku a obaja muži sa nad ňu prekvapene naklonia.

Niet však žiadnych pochýb. Rovnaká jemne snedá tvár – v Thajsku tvár človeka druhej kategórie. Strhané črty barmskej emigrantky, no teraz na nás pozerajú z fotografie v pase s nápisom Australia. Úradník s kamennou tvárou zakrúžkuje na mape stanicu, zopakuje pokyny a podá mi mapu. Ja ju podám Htee a bez slova vychádzame do páľavy na ulici.

Sobotný piknik s Karolom M, ctihodným občanom Belize

V otlčenom žltom autobuse z Guatemaly so mnou sedia hispánski dedinčania a banda opitých Afroameričanov, ktorí sa vzadu komusi vyhrážajú smrťou. Snažím sa za nimi neobracať hlavu. Som tu jediný biely a vonku sa stmieva.

Autobus má aspoň 40 rokov a kedysi v USA zvážal deti do školy a späť na bohatých predmestiach. Dnes sú tieto nezničiteľné vraky neklamným dôkazom, že ste v Strednej Amerike. Stali sa hlavnou (väčšinou jedinou) medzimestskou dopravou.

Na poslednej zastávke pred hranicou si všimnem nábožných Amišov v krojoch, ktorí žijú v Belize v zabudnutých komunitách z 19. storočia. Zatiaľ čo na nich zízame, vodič nám nepozorovane ukrýva pod ruksaky akýsi kontraband. Keď sa nám stretnú oči, sprisahanecky zažmurká škuľavými očami a zatvári sa, že čosi opravuje. Čo s nami pocestuje na druhú stranu hraníc, radšej nechcem vedieť.

Čítať úplnú, nekrátenú verziu tohto textu a jeho slovenské pokračovanie v Denníku N: kto pomáhal Mellovi na Slovensku v radoch justície, policajtov a novinárov

[Not a valid template]

Konečne v Belize

Je to vlastne len úzky pás karibského pobrežia na východ od Guatemaly a na juh od Mexika, k tomu niekoľko koralových ostrovov neďaleko pevniny. Čosi vyše 300 tisíc obyvateľov, zmeska niekdajších bielych kolonizátorov, černošských otrokov a domorodých mayských indiánov. V turistických sprievodcoch: raj na zemi pre výletné lode a zájazdy za tisíce eur.

Krajina má však okrem mora a súkromných pláží aj druhú tvár. Tretie miesto na svete v počte vrážd na stotisíc obyvateľov. Objasnenosť okolo 10 percent. Lúpeže, prepadnutia, extrémna korupcia. Útočisko pre zločincov, defraudantov a schránkové firmy z celej planéty.

Na tvrdej autobusovej lavici cestou k pobrežiu potme rozmýšľam, čo vlastne čakám od stretnutia s Karolom Mellom. Že sa rozhovorí o vraždách, ktoré tvrdí, že nespáchal? Alebo ma bude presviedčať o svojej nevine, hoci pred ňou utiekol na druhý koniec sveta?

Dospievam k záveru, že hľadať pravdu o zločine by nemalo zmysel – v tomto dodnes zlyháva slovenská polícia, prokurátori i súdy. Bude však stáť  za to, skúsiť nahliadnuť do sveta, v ktorom dnes Mello žije. A možno i zistiť, čo má slobodný Karol Mello z mäsa a kostí, spoločné s tým niekdajším Karolom Mellom, produktom našej nefunkčnej justičnej mašinérie.

Moje prípravy zahŕňali týždne korešpondencie a osobných stretnutí s belizskými úradníkmi, aktivistami a bežnými ľuďmi, ktorí ho tu poznajú roky. Rovnakú prácu som vykonal na Slovensku po návrate. Postupne sa tak začínal črtať obraz, ktorý sa doplní počas stretnutia so samotným Mellom; niekedy napriek nemu.

[Not a valid template]

O niekoľko dní

sa na Mellovom ostrove napokon všetko zomlelo neočakávane rýchlo. Len som vystúpil z lode a zamieril tam, kde podľa miestnych pravidelne trávi čas, keď sa objavil priamo predo mnou. Jeho vozidlo sa blížilo oproti mne. Stihol som len zdvihnúť ruku a zakričať: „Dobrý deň, pán Mello!“ V okamihu zabrzdil.

Pozeráme si do očí, obaja rovnako prekvapení nečakanou situáciou. Mello sedí oproti mne v golfovej štvorkolke, ktoré sú tu, na ostrove, takmer jediným spôsobom prepravy. Na sedadle spolujazdca má svojho staršieho syna, za pásom mu trčí vrhací nôž z čiernej ocele. Vysvetľujem mu, kto som. Jeho prvé slová: „Nemáte o čom písať? Pál do piče!“. Hneď nato naštartuje a zmizne.

Tak, toto by sme mali, sklamane si pomyslím a pomaly sa vydám späť k prístavu. Vtedy za mnou zaškrípu brzdy a ktosi na mňa po slovensky zakričí: „Hej ty, poď sem!“ Vraciam sa, po istom váhaní si sadám k Mellovi do auta a podáme si ruky. Po jeho uvítaní sme si evidentne potykali.

O chvíľu príde Mellova žena Zuzana, dominantná a vždy rozhodná, akoby občas usmerňovala aj jeho vlastný tok myšlienok. Srdečne sa vítajú so všetkými miestnymi, ktorí idú okolo.
Rozhovor? Zuzana je skeptická: Ja vás nepoznám a nemám na vás čas.
„Pani Zuzana, to je v poriadku: ja sa nechcem rozprávať s vami, ale s Karolom.“ (Zuzana sa trošku urazí)
Karol Mello: Hovoríš, rozhovor? Príď o niekoľko hodín, overím si ťa, porozmýšľam, uvidíme.

[Not a valid template]

Neskôr popoludní

sa mám s Mellovcami stretnúť na koralovom ostrove sotva 20 kilometrov od Belize City, belizskej metropoly a zároveň jedného z najnebezpečnejších miest Strednej Ameriky. No ostrov je zatiaľ pokojný. Jemnučký biely piesok Karibiku si tu užíva hŕstka miestnych, stovky expatov z USA a Európy a tisíce turistov, ktorí sem prúdia za exotikou v exotike. Dnes tu pre nich Mellova Zuzana organizuje módnu prehliadku. Do stretnutia však zostáva niekoľko hodín.

V špinavom kaderníctve práve holič so strýkom pozerajú videá Boba Marleyho. Holič ma usadí do svojho kresla, ležérne vytiahne veľké vrecko plné marihuany a ubalí si džointa. „To je u vás legálne?“ Holič sa zamyslí. „Čéče, vlastne si ani nie som istý… možno nie.“ Vzápätí ku mne pristúpi s horiacou cigaretou v jednej ruke a holou žiletkou v druhej. Mimovoľne zavriem oči, ale strachujem sa zbytočne: holič podá nedofajčenú marihuanovú cigaretu strýkovi a oholí ma bez jediného škrabnutia. Pri odchode sa pýtam na Mella. Hovorí, že takého si nepamätá.

Zato ostatní ostrovania ho poznajú veľmi dobre. Lebo Karol Mello nie je žiaden utečenec, ukrývajúci sa v tieni pred spravodlivosťou. Je to žoviálny, priateľský, vážený občan štátu Belize. Tu na ostrove patrí medzi najznámejších ľudí. Pozná a stretáva sa najmä so smotánkou. Pýtam sa ľudí, či naozaj nevedia, pred čím sem Mello utiekol.

Vedia. Je im to však jedno. Dokonca sa zdá, že Mellovo pozadie je ešte viac sexi. Veď uznajte, zdraviť sa každé ráno v potravinách s človekom, koho hľadá Interpol, to nie je hocijaká pocta. Po pokuse Slovenska o extradíciu a jeho krátkom zatknutí v roku 2012 miestne noviny dokonca uverejnili list od Mellovej rodiny, v ktorom prosí občanov o pomoc a spravodlivosť, akej sa mu nedostalo v jeho skorumpovanej vlasti.

Miestny aktivista z hlavného mesta Belmopan ironicky dodáva, že od občanov Belize vtedy Mello pomoc vskutku dostal. Úrady vydali Mellovi belizský pas v tichosti a podozrivo rýchlo. Nepríjemnosti postihli len belizského ministra pre imigráciu, ktorého o niekoľko mesiacov neskôr zatkli za ilegálne vydávanie pasov cudzincom.

[Not a valid template]

Na módnej prehliadke

je Zuzana nepochybne hviezdou programu. V plážovej krčme zbitej z krivých dosiek usmerňuje násťročné miešanky, ktorým práve rastú prsia a sen o kariére modeliek; roztlieskava dav, vyberá dídžejovi hudbu a hanblivým tučným turistkám predvádza tanečné kroky. Len tak mimochodom mi oznámi, Karol sa s vami rozprávať nebude. „Ďakujem, ale chcel by som to počuť od neho.“ Zuzana mrdne plecom.

Napokon prichádza aj Mello. Jeho známi zakotvili člny priamo pri nás a pomaly sa rozbieha sobotný rodinný piknik. Mello mi zopakuje, že mi žiaden rozhovor neposkytne, ďalej sa však rozprávame. O hodinu neskôr už celá spoločnosť popíja za výskania detí a všadeprítomného dunenia reggae hudby. Len my dvaja akoby sme zabudli na víkend, azúrové more a celú tú nádheru okolo. Stojíme v tieni paliem a hovoríme o jeho živote tu, o Slovensku. O vine, krivdách, podozreniach.

[Not a valid template]

Prečo Mello nechce dať rozhovor

som sa už dozvedel – nepozná ma a nikto ma neodporučil. Môj novinársky preukaz ani pas vidieť nechce, hoci pečiatky z vyše 60 krajín by ho možno presvedčili, že nejde o falzifikát, a ja nie som tajný vyšetrovateľ.

Prečo sa však napriek tomu so mnou ďalej rozpráva, to sa nedozviem. Mello vie, že som sem neprišiel na prázdniny a svoje postupy som mu vysvetlil hneď na začiatku: všetko, čo mi povie, overím alebo vôbec nebudem publikovať, aby som zabránil manipulácii verejnosti. Navrhujem, že urobím nahrávku, ktorú mu poskytnem ako záruku objektivity. Odmieta.

Čo sa teda možno dozvedieť počas párhodinového rozhovoru, ktorý ani nie je rozhovorom? V prvom rade overujem informácie, ktoré som získal už predtým: napríklad že Karol Mello nie je ani trochu chudobný a nepracuje, hoci miestni ho považujú za boháča.

Príklad? Na ostrove sú klasické autá kvôli znečisteniu zakázané a jazdí sa na golfových štvorkolkách. Tá Mellova má náhon 4×4 a patrí medzi to najluxusnejšie na trhu. Mello sa dušuje, že za svojho kríženca vojenského džípu a marťanskej sondy Curiosity zaplatil ledva 10 tisíc amerických dolárov. Na nerozoznanie podobný typ však na ostrove predávajú za 25 tisíc USD.

Mellovci bývajú v jednom z luxusných turistických rezortov, v ktorom stojí mesačný nájom okolo 1 200 USD. To je v Belize veľa peňazí. Toto stredisko zároveň figuruje na turistickom portáli Trip Advisor ako podvodníci veľkého kalibru, ktorí okrádajú turistov, klamú pri uzatváraní zmlúv a dokonca kradnú peniaze z kreditných kariet hostí. Mellovci však s nimi majú evidentne bezproblémové vzťahy a v každom prípade sa nesťažujú.

Lacné nie je ani školné za Mellovho syna. V súkromnej škole v meste sa pohybuje okolo 350 dolárov mesačne. Odkiaľ na to berú na úteku peniaze? Mello tvrdí, že žije z legálnych firiem v Európe i vo svete. Hotely a tak. Môže to dokázať? Nemôže. Pýtam sa na nelegálne obchody, vydieranie a privlastňovanie majetku svojich obetí. Karol Mello sa rozhorčí: nelegálny biznis v živote nerobil a poctivo platí dane. To mi môže odprisahať. Miestni: Mello tu má minimálne jeden podnik, v ktorom namiesto neho figuruje nastrčený majiteľ.

Niet však pochybnosti, že bez ohľadu na to, pobyt Mellovcov v Belize zďaleka nepripomína raj na zemi. Zuzana obetovala svoju skvelú kariéru za akcie v dedinských krčmách a kultúrnych domoch. Sám Mello si zrejme predstavoval život inak ako na niekoľkých štvorcových míľach ostrova, v spoločnosti surferov a amerických penzistov.

Ľudia z ostrova potvrdzujú, že Mellovci odtiaľto takmer nikdy neodchádzajú – pri prekročení hraníc každého z okolitých štátov mu hrozí extradícia. A bezpečnostná situácia sa aj na ostrove zhoršuje rýchlym tempom. Výrazný nárast vrážd spojených s drogovými kartelmi začína byť cítiť aj tu. Samozrejme, v porovnaní s Černákom, ktorý hnije v slovenskom väzení už 18 rokov, sa Mello zrejme sťažovať nemôže.

Tiene karibských paliem sa pomaly predlžujú. S Mellom si vymeníme zopár zdvorilostných fráz a potom sa vracia k svojej spoločnosti na jachtách; ja odchádzam.

[Not a valid template]

Pripravený vypovedať. V hypnóze.

Keď prechádzame na tému jeho problémov so zákonom na Slovensku, Mello je uvoľnený a stále usmiaty, no jeho odpovede znejú ako vopred naučené, slizké úhybné manévre. Či on mal niečo s podsvetím? Najprv treba definovať, čo je to podsvetie.

Pravda o jeho obvineniach? Rád sa podrobí výsluchu a testu na detektore. Dokonca v hypnóze. Jedným dychom však dodáva, že jeho vypočutie nie je možné, pokiaľ sa nachádza v inom štáte. Slovenskí odborníci na trestné právo pritom tvrdia pravý opak: existuje hneď niekoľko možností ako to urobiť, od vypočutia belizskými policajtmi, cez telemost a podobne. Mello i jeho advokát o tom musia nepochybne veľmi dobre vedieť. Nikdy neprejavili ani náznak záujmu.

Karol Mello sa zároveň neustále vracia k svojmu hlavnému tvrdeniu, že je čistou a nevinnou obeťou policajného komplotu. Táto téma má pritom aj úplne protichodný motív, na ktorý by som sa ho zase chcel opýtať ja: totiž že vo všetkých kľúčových momentoch ťažil práve zo zvláštnych omylov a rozhodnutí slovenských policajtov, prokurátorov a súdov.

Na jednej strane, Mello má dobrý dôvod sťažovať sa na políciu. Posledným dôležitým medzníkom jeho káuz je obvinenie z vraždy bratislavského mafiánskeho bossa Čongrádyho, ktorého mal podľa polície zavraždiť spolu s ďalšími komplicmi. Kľúčová svedecká výpoveď, ktorú polícia pred niekoľkými rokmi víťazoslávne predložila verejnosti, sa však ukázala byť falošná a svedok usvedčený z klamstiev. K vražde sa napokon priznali úplne iné osoby.

Na Slovensku sa mi neskôr podarilo overiť, že konanie policajtov, ktorí falošné svedectvo získali, vyšetruje inšpekcia ministerstva vnútra. Vyšetrovateľka však v tomto štádiu odmieta poskytnúť o prípade akékoľvek informácie a bude ho potrebné ďalej sledovať. Anonymný operatívec, ktorý podrobne sledoval vyšetrovanie viacerých zločinov pripisovaných Mellovi tvrdí, že policajti mali dobré dôvody pracovať s verziou falošného svedka a mohli sa stať obeťami jeho klamstiev.

Problém je, že Mellova vôľa rozprávať o jeho temných vzťahoch so slovenskými orgánmi začína i končí na Čongrádyho vražde. Príbeh sa pritom začal už pred vyše desiatimi rokmi, pri vyšetrovaní vrážd Mikuláša Černáka, o ktorom donášal policajtom aj sám Karol Mello. Operatívec hovorí, že práve v tom čase sa vzťahy medzi policajtmi vyšetrujúcimi Černákove vraždy a Mellom stali podozrivo blízke – až natoľko, že Mellove ďalšie úteky a neschopnosť polície ho nájsť poukazovali na vytekanie kľúčových informácií z najužšieho kruhu vyšetrovateľov.

Čo na to Mello? Jeho lakonická odpoveď na záver znie, že v živote nikoho nepodrazí – ani policajtov. O chvíľu však počujem priznanie, že za svoj útek vďačí vysokopostavenému úradníkovi.

[Not a valid template]

Dva závery

Karol Mello veľmi pozorne sleduje všetko, čo sa dnes deje na Slovensku a najmä súdne procesy súvisiace s ním a jeho skutočnými či domnelými kumpánmi. So svojimi slovenskými známymi zrejme udržiava trvalý a bezprostredný kontakt.

Karol Mello stále bojuje. Reaguje na každé nové obvinenie, slovenské agentúrne servisy z času na čas uverejňujú jeho tlačové správy ako reakcie na vyjadrenia slovenských orgánov či médií.

Karol Mello dnes sedí v Belize na kufroch. Neplánuje sa tam usadiť; nekúpil si na ostrove dom a radšej prepláca pobyt v luxusných rezortoch. Nemá ani loď, hoci si ju určite môže dovoliť. Všetko to len zdôrazňuje dočasnosť jeho karibského obdobia – dojem, ktorý si všimli a vyslovili predo mnou aj jeho tamojší známi.

To môže znamenať len dve veci. Buď existuje šanca, že Mellove obvinenia sa postupne, jeden po druhom, vyčistia takým či oným spôsobom, tak ako pri kauze falošného svedka vraždy Čongrádyho. Proces vraždy matky a dieťaťa v Moste pri Bratislave sa ťahá dlhé roky a jeho skorému vyriešeniu nemusia pomôcť ani posledné výpovede Černáka.

Môže teda Mello o pár rokov prísť na Slovensko ako slobodný človek? Vo svetle fungovania slovenskej justície by to zrejme až tak šokujúce rozuzlenie nebolo.

Treba však brať do úvahy aj druhú možnosť: že Karol Mello, istá asertívna blondínka a dve malé deti jedného pekného dňa jednoducho zmiznú zo svojho zahnívajúceho karibského raja a zľahne sa po nich zem.

Nejaká iná krajina vtedy možno nevedomky získa štvoricu občanov, zmenených na nepoznanie, s čistými dokladmi a ctihodným renomé, a niekto, koho sme kedysi nazývali Karolom Mellom, dožije pokojné dni s novou tvárou a identitou.

[Not a valid template]

Posledné slovo má Karol M.

Po návrate do Európy ešte skúšam poslednú sms-ku: že končím článok a ak chce Mello niečo dodať, teraz je posledná šanca. Telefón odzvoní okamžite. Prerývajúci sa Mellov hlas žiada o autorizáciu článku a vyhráža sa. Právnymi krokmi, dementi v tlači a napokon nejasnými frázami, z ktorých trčia hrozby. Vraj môžem byť rád, že ma nedal v Belize zatknúť, pretože som ho prenasledoval. „Ako prosím? Veď si sa za mnou vrátil autom a pár hodín sme sa rozprávali na očiach stoviek ľudí!“ „To je v Belize úplne jedno“, odpovedá Mello. „Vybavil by som ti zatknutie aj tak.“

Posledná otázka, Karol: Černák práve súhlasil o Tebe vypovedať a dokonca sa vraj hanbí za svoje činy. Hlas v telefóne doslova kričí: „Ja sa za žiadne činy nehanbím, na rozdiel od Černáka.“

Čítať úplnú, nekrátenú verziu tohto textu a jeho slovenské pokračovanie v Denníku N: kto pomáhal Mellovi na Slovensku v radoch justície, policajtov a novinárov

Spomienky a nepamäť v krajine popraskaných lebiek

Pred 40 rokmi vtrhli do hlavného mesta Kambodže jednotky Červených Khmérov. Rozpútali šialenstvo, aké uvrhlo celú spoločnosť, spôsob jej žitia i zabíjania, späť do doby kamennej.

„Keď začalo to udieranie, pocítil som absolútnu hrôzu. Vedľa mňa bol v blate postarší otec Ouma a skôr ako na mňa padlo jeho telo, niekoľkokrát sa zatriaslo. V tom momente vstal menší chlapec a začal volať svoju matku. Na moju tvár a telo šplechlo čosi teplé. Boli to jeho krv a mozog uvoľnené počas nárazu. Potom začali údery dopadať na moje vycivené telo.“

Opis masakry 80 nevinných ľudí pri jazere Tonle Sap poskytol nejaký Ranachith Yimsut, v tom čase ešte malý chlapec. Počas vlády Červených Khmérov však išlo o banálnu záležitosť, lebo masové vraždy boli na dennom poriadku. Kambodžskí vojaci, ktorí ho vykonali na príkaz veliteľov, mali vek 12 až 20 rokov. Obete zabíjali kyjakmi a nožmi, keďže komunistická strana bojovala proti sofistikovaným nástrojom.

Detský vojak
Profil detského vojaka z múzea genocídy v Phnom Penh

Evakuácia

Historici sa zhodujú, že jedným z hlavných spúšťačov úspechu Červených Khmérov boli paradoxne americké kobercové nálety na Vietnam, Laos a Kambodžu. USA počas vietnamskej vojny bezhlavo bombardovali celé regióny týchto krajín, s cieľom zničiť základne partizánov, ktorí mali zázemie v prihraničných regiónoch. Jediné čo dosiahli však bolo, že desiatky tisícov nevinných roľníkov strácalo svoje domovy, rodinných príslušníkov a masovo sa pridávali do odboja.
Najviac na tom získala kedysi marginálna Komunistická strana Kambodže pod vedením Pol Pota, dovtedy známa len výnimočnou krutosťou voči nepriateľom i vlastným členom. Keď o pár rokov Američania ustupovali z Vietnamu, kambodžskí komunisti už disponovali dobre vycvičenou armádou s podporou severného Vietnamu a zbraňami dodávanými z Maovej Číny.

Po niekoľkých rokoch partizánskej vojny, 17. apríla 1975, jednotky Červených Khmérov napokon dobyli hlavné mesto Phnom Penh a ukončili tak bábkovú vládu generála Lon Nola nastrčenú Spojenými štátmi. Občania najprv vojakov na nákladiakoch s červenými šerpami najprv vítali na uliciach, netrvalo to však dlho. Vojaci začali okamžite vytláčať obyvateľstvo z mesta na vidiek, zámienkou bola hrozba amerického bombardovania. Sľubovali, že po troch dňoch sa budú môcť vrátiť. Kto odmietol, toho na mieste zastrelili.

Dvojmiliónové mesto sa vyľudnilo v priebehu pár dní. Ľudia si smeli vziať len najpotrebnejšie veci. Tí, ktorí stihli, utekali na vozoch a bicykloch, tí najbohatší na autách, až kým ich nezhabala armáda. No drvivá väčšina išla pešo – chaotický pochod celých rodín s deťmi a starými ľuďmi trval niekoľko dní. Podľa odhadov počas neho zomrelo 10 tisíc ľudí.

Večerný zhon v Angkor Vat, Kambodža
Večerný zhon v Angkor Vat, Kambodža

Vláda

V ostatných veľkých mestách Kambodže sa dialo to isté. Nová vláda už nekonfiškovala len autá, ale aj všetky osobné veci vrátane jedla a šatstva. Ľudia mali odteraz žiť v novom poriadku: vo svete, ktorý nepozná spoločenské rozdiely, majetok, rodinu ani priateľstvo. Všetci mali nosiť rovnaké handry, jesť spoločné jedlo a rozdeľovať sa výlučne podľa stavu svojej uvedomelosti. Nad všetkým stál všemocný a tajomný Angkar: komunistická strana a vláda, ktorá sa stala pánom života – a častejšie smrti – všetkých Kambodžanov.

Na čele Angkaru stál Pol Pot (skutočným menom Saloth Sar), pôvodne syn roľníka. Po štúdiách v Paríži sa vrátil do vlasti pod vplyvom komunistickej strany, ale aj fanatického nacionalizmu. Pol Pot a jeho klika mali o cieľoch revolúcie veľmi priamočiare predstavy: roľnícky a homogénny národ, ktorý nepotrebuje peniaze ani žiadne výdobytky civilizácie, žijúci v harmonických spoločenstvách na vidieku. Mestá, komplikované stroje či vzdelanie už nie sú nástrojmi, ale prekážkami dokonalého života.

Svoje predstavy začali po prevzatí moci okamžite uvádzať do platnosti a kambodžskú spoločnosť rozdelili na tri skupiny. „Základní ľudia“ boli pôvodní negramotní roľníci žijúci zo svojich ryžových políčok. Teraz sa stali ideálom, vzorom pre druhú skupinu: obyvateľov miest, intelektuálov a bohatších „kulakov“, ktorí prežili prvú vlnu vyhladzovania. Ľudia druhej kategórie dostali šancu polepšiť sa v kolektívnych družstvách, na ryžových poliach a pri najťažších prácach, šikanovaní vojakmi a „základnými ľuďmi“.

Treťou vrstvou boli príslušníci Angkaru, teda vedenie krajiny, vojenskí dôstojníci a najmä vojaci a staršinovia dedín, ktorí rozhodovali o živote a smrti všetkých ostatných. V dedinách a pracovných táboroch bol zavedený neľútostný režim s ťažko dosiahnuteľnými pracovnými kvótami, nedostatočnými prídelmi jedla a trestom smrti za každé najmenšie previnenie. Popravy sa vykonávali priamo na mieste, či už za krádež trsu ryže, smiatie alebo odvrávanie.

Mestá rýchlo spustli; na cestách prestali premávať vozidlá, okrem vojenských nákladiakov a vládnych limuzín. V oblastiach, ktoré Červení Khméri ovládali už pred revolúciou, dávno zakázali peniaze. Teraz ich zrušili v celej krajine. Všetko, čo ľudia doteraz vlastnili, si zobrali vojaci. Ak sa aj niekomu podarilo pri úteku z mesta ukryť niekoľko cenností, už v priebehu prvých týždňov ich rád vymenil za pár deka ryže či malú hydinu, aby zasýtil svoje deti zomierajúce od hladu.

Kambodža je dodnes jednou z najchudobnejších krajín na svete
Kambodža je dodnes jednou z najchudobnejších krajín na svete

Hlad

Po zrušení peňazí skolabovala ekonomika a Angkar nebol schopný viesť ani len záznamy o produkcii a spotrebe jedla či najnutnejších vecí. Zavrhnutie techniky a nástrojov uvrhlo celú spoločnosť do doby kamennej – všetko sa vykonávalo najprimitívnejšími metódami, vrátane priemyselnej produkcie. Špecializované zariadenia aj tak nemal kto obsluhovať. Pracovníci tovární boli mŕtvi alebo okopávali ryžové polia kdesi v džungli. To najhoršie však prišlo, keď vláda začala splácať zbrane a vojenskú techniku, ktorú neprestajne objednávala v Maovej Číne.

Angkar nemal peniaze, mal však čosi iné – jedlo, ktorým mal zasýtiť svojich vlastných obyvateľov. Teraz sa malo použiť na šľachetnejší cieľ: na kúpu zbraní, ktorými bude možné vraždiť nielen svoj ľud, ale aj nepriateľov zvonka. Čínske nákladné lode po vyložení zbraní odchádzali z Kambodže s tisícmi ton ryže, gumy a korenín, ale aj gekónov, korytnačiek a ďalšej vzácnej fauny, ktorá bola v Číne žiadaným artiklom. Tieto živočíšne druhy začali v Kambodži miznúť strašidelným tempom.

To však nebolo nič oproti hladu. Ako prvej znížili prídely najnižšej skupine určenej na socializáciu. Ľudia z miest začali hladovať, hoci celé dni pracovali na ryžových poliach, ktoré ich mali zasýtiť. Po nich rýchlo nasledovali aj „základní ľudia“ a v dedinách sa šíril kanibalizmus a od hladu sa bežne umieralo každý deň.
Pol Pot a jeho klika sa snažili situáciu vyriešiť spôsobom sebe vlastným. Neproduktívni jedinci začali byť zabíjaní a postupne vyhladzovali celé pracovné družstvá. Práve na roky 1977 – 1978 pripadá najväčšie vraždenie, pretože hlad spôsobil vzrast opozície aj v radoch samotných Červených Khmérov. Rozpory viedli k presunom moci v rámci regiónov a s tým súviseli aj masové vraždy.

Príklad: úmyselné vyhodenie do vzduchu troch veľkých lodí plných vysídlencov zo severovýchodu krajiny. Šesťtisíc obetí. Nasledoval útok na vlak: zo sedemtisíc pasažierov zabili tritisíc ľudí, bez ohľadu na ich triedny pôvod. Jediným dôvodom malo byť, že pochádzali z východného regiónu, ktorého velitelia stratili dôveru Angkaru.

Budhizmus aj iné náboženstvá boli počas vlády Angkaru zakázané. Rovnako ako vzdelávanie, ale aj spev či smiech.
Budhizmus aj iné náboženstvá boli počas vlády Angkaru zakázané. Rovnako ako vzdelávanie, ale aj spev či smiech.

Porážka

Angkar o sebe vyhlasoval, že zaviedol dokonalé komunistické zriadenie – roľnícku spoločnosť, v ktorej sú si všetci rovní bez náboženstva, ekonomických a etnických rozdielov. Pravda však bola úplne iná. Ich vraždenie malo aj výrazne rasový motív. Smrť hrozila aj každému, kto nemal khmérsky pôvod. Angkar sa od samého začiatku sústreďoval na vyhľadávanie a zabíjanie moslimského etnika Cham a najmä etnických Vietnamcov.

Pol Potovo rasistické šialenstvo napokon zapríčinilo i pád Červených Khmérov. Kambodžská armáda začala v roku 1978 útočiť na pohraničné jednotky spriateleného Vietnamu. Vietnamci napokon stratili trpezlivosť a na začiatku roka 1979 rýchlo ovládli časť krajiny. V tom čase už niekoľko regiónov otvorene bojovalo proti vláde, ktorá čoskoro skolabovala.

Čína držala až nad Kambodžou ochrannú ruku do konca a hoci čoraz ťažšie skrývali nechuť z bezhlavého vraždenia, nič nenasvedčuje, že by sa kedykoľvek pokúsili vplývať na Pol Pota alebo vraždeniu zabrániť.

Tajné väzenie Tuol Sleng bola pôvodne stredná škola
Tajné väzenie Tuol Sleng bola pôvodne stredná škola

Väzenie

Pred niekdajším tajným väzením Tuol Sleng, známym ako S-21, dnes na prašnej ulici Phnom Penh postávajú muži bez končatín a predávajú suveníry. Sú obeťami nášľapných mín, ktorými bola Kambodža počas pôsobenia Červených Khmérov doslova zamorená.

Kedysi tu bola škola, no po nástupe Angkaru sa stal hlavnou mučiarňou krajiny. Nájdeme tu kobky, v ktorých by sa ledva zmestila dospelá osoba, ako aj vypočúvacie miestnosti s mučiacimi nástrojmi. Dostali sa sem len prominentné osoby z vedenia kliky, ktorí stratili dôveru alebo boli obeťami preventívnych čistiek. Každý väzeň bol beštiálnym spôsobom mučený a následne zabitý. Odhady hovoria o 20 tisíc obetiach; prežilo vraj len sedem ľudí. V čase jeho fungovania na plotoch bežne viseli ľudské vnútornosti a hrozivý krik sa ozýval v celom okolí.

Pre väzňov platilo niekoľko pravidiel. Pravidlo číslo dva: „Neukrývaj pravdu výhovorkami na toto či hento. Máš prísne zakázané mi odporovať.“ Pravidlo šesť: „Keď ťa bičujú alebo pália elektrinou, nesmieš kričať.“ Pravidlo sedem: „Nič nerob, pokojne seď a čakaj na moje príkazy. Ak nie sú žiadne príkazy, buď ticho.“

Phnom Penh, Kambodža
Vypočúvaný bol priviazaný k posteli a okamžite začínalo mučenie.

Spravodlivosť

Štyri roky vlády Červených Khmérov úplne zdecimovali krajinu i ľudí. Kambodža prišla o 20 % obyvateľstva, približne dva milióny duší. Polovica z nich bola obeťami vraždenia; ostatní zomreli od hladu a chorôb.

Koniec vlády Angkaru však nepriniesol potrestanie nepredstaviteľných zverstiev a genocídy. Vedenie Angkaru uniklo tesne pred dobytím Phnom Penh a Červení Khméri ďalej operovali v častiach Kambodže až do druhej polovice 90. rokov. Pol Pot zomrel tesne pred uväznením.

Spravodlivosť? Väčšina Kambodžanov v ňu príliš neverí. Vyšetrovanie a súdy veliteľov prebiehajú dodnes. Odsúdiť sa podarilo sotva niekoľkých. Podľa pozorovateľov dáva kambodžská vláda prednosť politickým dohodám s bývalými pohlavármi režimu, ktorí pred svojím pádom obrátili kabát. Dnes sú členmi štátneho establišmentu.

Vyrovnanie s minulosťou mal priniesť špeciálny súdny orgán ECCC ustanovený na vyšetrenie genocídy a zločinov proti ľudskosti. Od západu získava stovky miliónov dolárov, pričom napríklad v roku 2014 sa mu podarilo uzavrieť len jediný prípad. Niekoľko ďalších prípadov vzbudilo obrovské kontroverzie kvôli zľahčovaniu utrpenia obetí zo strany sudcov a netransparentným postupom.

Pre mňa je preto trpkým obrazom Kambodže po páde totalitného režimu miesto zvané Polia smrti. Sú to masové hroby neďaleko väzenia S-21, v ktorých končili jeho nedobrovoľní nájomníci. Polia smrti, to sú vykopané jamy, v ktorých sa nachádzali nekonečné kopy tiel; záľahy vysušených ľudských kostí, a napokon – všadeprítomné lebky s typickými prasklinami po údere kyjakom. Guľka do hlavy bola poctou, ktorá sa dostala nemnohým.

Hneď za poľami smrti sa začínajú tie skutočné polia: nekonečné lány ryže s usmiatymi roľníkmi, ktorí mávajú návštevníkom areálu. Masové hroby plynulo prechádzajú do bežnej každodennosti a strácajú sa v nej. Akoby mali o jednom z najšialenejších období ľudstva zabudnúť nielen obyvatelia a celý svet, ale aj panoráma krajiny, v ktorej sa to všetko dialo.

Polia smrti dnes plynulo prechádzajú do kambodžskej každodennosti.
Polia smrti dnes plynulo prechádzajú do kambodžskej každodennosti.

Čierna háveď mesta Vroclav

Ak existuje cigánsky boh, ktorý bdie nad svojím cigánskym svetom, sliezsky Vroclav pripomína prvé dni stvorenia. Zabudnite na naše slovenské reálie – nútenú asimiláciu, Luník IX a zahnívajúce osady. Tu sa všetko len začína. V Poľsku ešte politici nenazývajú Rómov parazitmi a garážové nadácie neparazitujú na Rómoch cez európske fondy.

Jedným slovom, idyla. Jedného pekného dňa sem však pritiahli kočovní Rómovia až z Rumunska, rozložili si šiatre z lepenky a deti so seniormi vyhnali žobrať kamsi do centra.

Rumunská biela pani

To bolo pred niekoľkými rokmi. Vroclavčania si najprv nič nevšimli, kočovisko sa však začalo pomaly rozrastať a napokon pribudlo ďalšie. Potom prišli problémy s úradníkmi, políciou a súdmi. V istom momente sa do celej veci obuli aktivisti a médiá. Rómovia sú odvtedy slávni.

Zato Trajan a jeho starší syn Dárius si pamätajú, ako bolo predtým, v Rumunsku: málo peňazí a drahota. Trajan vytiahne pokrčené rumunské lei a na každú bankovku nahlas počíta: – 50 lei – dve kurence a cigarety. Zlé. A tu? 50 zlotých – 4 kurence, cigarety a ešte aj vydajú drobné. V roku 2014 je kurz rumunského lei a poľského zlotého takmer 1:1.

Druhý kočovný tábor je menší a leží sotva päťdesiat metrov od veľkej diaľničnej tepny. Ukrýva sa v tichom lese na brehu malebného jazierka, akoby ho Rómom postavil rovno nejaký miestny skautský oddiel. Má okolo päť domčekov a vládne v ňom úzkostlivá čistota. Sedíme v tesnej chatrči vyrobenej z preglejky. Mária (44) nám naleje kapučíno z prášku a sadne si oproti nám. Dovnútra sa zmestili len dve postele, malý kredenc a otvorené ohnisko.[Not a valid template]

Trajan a Mária žijú spolu, hoci je to jej strýko z matkinej strany. Trajan lámanou poľštinou vysvetľuje, že v Rumunsku sa im prestalo dariť, keď po revolúcii utiekol komunistický diktátor Ceauşescu so svojou ženou Elenou. „Počkaj, akože utiekol? Veď ich tuším zastrelili?“ Trajan trpezlivo prikývne. „Tak hovorili gádžovia, ale poprava bola len fingovaná.“

Trajan si potiahne dúšok Heinekena, šľuka z marlborky vtiahne až kamsi do bránice a potom pokračuje. „Teraz ma dobre počúvaj. Cigánov raz navábili do lode, ktorá ich mala vziať do Indie, gádžovia ju však vyrobili z papiera, aby sa potopila kdesi na mori aj s Cigánmi. Vtedy dobrotivá diktátorova žena Elena vykúpila Cigánov z lode a starala sa o nich. A potom obaja utiekli z Rumunska (hovorím, že žiadna poprava sa nekonala). Elena sa však už nemohla kúpať v krvi mladých panien, začala preto starnúť a obaja, ona i diktátor, umreli na choroby. Šesť rokov po tej fingovanej poprave. Odvtedy je Cigánom v Rumunsku ťažko a my sme nakoniec utiekli do Poľska.“

Trajan sa veľavýznamne odmlčí a nastane úctivé ticho. Preruší ho až Mária výbuchom smiechu, akoby tým chcela povedať, že je tu jediný človek pri zdravých zmysloch.[Not a valid template]

Aktivisti

Pre Agatu sa celá záležitosť začala pred tromi rokmi, v mimovládnej organizácii Nomada. Svoj prvý výjazd na kočovisko spred pár rokov spomína ako šok – dostali echo, že tam prebieha policajná razia a Rómom pôvodne chceli len ponúknuť právnu pomoc. Našli však celé územie oblepené policajnou páskou, plné uniforiem od policajtov po colníkov, autá s hygienikmi a sociálnymi pracovníkmi, akoby tu poľská vláda objavila delegáciu mimozemšťanov. Odvtedy aktivisti z Nomady monitorujú život na kočovisku.

So sociálnou prácou nemajú veľké skúsenosti a ich pomoc je skôr intuitívna. Rómom začali pomáhať nielen so súdmi, ale aj s každodennými problémami – zháňajú od známych a sponzorov základné potraviny, handry a drogériu, žehlia im problémy s úradmi a utišujú manželské spory. Rýchlo však zistili, že príliš „rodičovská“ opatera neprináša najlepšie ovocie: nezištnú pomoc Rómovia často zneužívajú a namiesto vďačnosti a samostatného života vyťahujú ruku po viac.[Not a valid template]

Úradníci

Aktivisti takmer od začiatku sledujú aj smutnosmiešne pokusy úradov poradiť si s kočovníkmi. Pre otcov mesta je najväčším problémom žobranie Rómov v historickom centre a sťažnosti bielych z okolia. Keď nepomohlo obyčajné šikanovanie Rómov policajtmi a úradníkmi, ktosi navrhol segregovať mužov a ženy v osobitných obytných kontajneroch. Nasledovali snahy o exmisie z mestského pozemku a ďalšie viac či menej chabé snahy zbaviť sa Rómov potichu, elegantne a hlavne navždy.

Napokon to skúsili ešte inak: jedného dňa dali dôkladne vylegitimovať každého dospelého osadníka a následne na nich mesto zložilo hromadnú žalobu. Úradníci hovoria, že len trvajú na vynútení svojich vlastníckych práv, právnici aktivistov namietajú o ľudskoprávnej podstate sporu. Súd trvá dodnes.[Not a valid template]

Za niekoľko posledných rokov však veci dospeli príliš ďaleko. Rómsky problém začína poškodovať multikultúrny imidž mesta a nedajbože výsledky v regionálnych voľbách. Žobranie žobraním, ale keď začali na Vroclav ukazovať prstom novinári a vláda vo Varšave, primátor mal dosť: rómsku otázku zveril sociálnemu pracovníkovi, ktorý sa doteraz zaoberal prepustenými väzňami.

A inštitucionálny prístup už prináša prvé výsledky. Úradníci sa dohodli so spriaznenou mimovládkou, ktorá sa nesťažuje novinárom ani ombundsmanovi, tak ako ľudia z Nomady. O Rómov sa tak teraz starajú dve organizácie, ktoré sa medzi sebou nebavia a navzájom sa bojkotujú, ale metódou biča a mrkvy sa veci pohli dopredu. Podarilo sa presvedčiť prvých rómskych rodičov, aby poslali deti do škôl – trinásťročná Sabrina, s ktorou som sa rozprával v kočovisku, nevie čítať ani písať. Dospelých aj deti sa snažia učiť po poľsky a záujemcom vybaviť prácu i úradné formality.[Not a valid template]

Perinbaba

Poľský problém s Rómami sa však šíri. Pred pár týždňami zničili úradníci podobné kočovisko v Gdansku a situácia sa môže opakovať v niekoľkých ďalších mestách. Vroclavčania zatiaľ tlieskajú svojmu úspechu – jednak sa na ich mesto trochu v médiách pozabudlo a jednak vybavili náhradný byt pre prvú rómsku rodinu, ktorá sa doň presťahovala z kočoviska, hneď ako svoj šiator pod tlakom mesta vlastnoručne zbúrali.

Zdá sa, že každému, kto si v Poľsku začína robiť z Rómov agendu – či už sú to samosprávy alebo mimovládne organizácie – predbežne chýba akýkoľvek koncepčný prístup a odvaha na dlhodobé riešenia. Interakcie s rómskou komunitou sú u našich severných susedov poznačené neznalosťou rómskej mentality, vzájomnou nedôverou a  snahami o rýchle a skôr efektné výsledky.[Not a valid template]

Aj vroclavský magistrát je buď výnimočne naivný, alebo má celé „riešenie“ vydržať – presne do najbližších volieb. Príkladom je zmienený úspech so sociálnym bytom pre jednu Rómsku rodinu. Ako sa ukázalo, úradníci získali byt pre Rómov dočasne a „na dobré slovo“, pričom nikto nevie, dokedy preň bude platiť nájomná zmluva a čo sa stane, ak majiteľ zmení názor. Predstaviteľ mesta navyše zabudol spomenúť, že samotný byt nevyriešil existenčné problémy rodiny a dobrá jej polovica chodila žobrať tak ako predtým.

A čo na to samotní Rómovia? Na kočovisku prestalo pršať; Mária vyhreší Sabrinu a len tak mimochodom utrúsi, že na budúci rok, keď bude mať štrnásť, ju vydá za svojho syna, ktorý má dvadsať a Sabrine je vzdialený bratranec. Ostatní sedia pred lepenkovými chatrčami a šľukujú marlborky: prišli k nim na návštevu vzdialení príbuzní z iného mesta. Vidieť, že u miestnych osadníkov majú váženú reputáciu. Na trhoviskách predávajú načierno handry a majú i vlastné auto, dokonca žijú v prenajatom byte. Príbuzná je ako vystrihnutá z Jakubiskovej Perinbaby: všetky zuby má zlaté a jej štíhlu postavu zdôrazňujú dlhé biele šaty, zafúľané od táborového blata. Jedným slovom, rómska elita. Nie, nemôžem ju fotiť.[Not a valid template]

 Rómska karta

Stane sa Poľsko ešte jednou krajinou, ktorá si postupne bude musieť zvykať na prímestské rómske getá a osady? To, že časť Rómov je len „importovaná“ z Rumunska, totiž nie je žiadnym argumentom – vedia o tom svoje vo Francúzsku či Veľkej Británii, kde tieto komunity z východnej Európy budia podobné kontroverzie, ako tie domáce na Slovensku. Čas ukáže, či sa Vroclav stane pre iné poľské mestá príkladom, alebo mementom – v každom prípade je však lakmusovým papierom problému, aký etnicky homogénne Poľsko doteraz takmer nepoznalo.

Škála rómskeho problému je oproti Slovensku neporovnateľne menšia, no jeho dynamika začína čoraz viac prekvapovať. Pred pár rokmi sa do celonárodných médií dostala obec, ktorej obyvatelia protestovali proti snahe miestneho farára postaviť Rómom kultúrnu miestnosť; na začiatku leta vyústili šarvátky medzi Rómami a bielymi dedinčanmi v mestečku Andrychów až do masového útoku neonacistov a len pred pár týždňami sa konala na Sliezsku antirómska manifestácia. Medziročný vzrast rasovo motivovanej trestnej činnosti bol v roku 2013 neuveriteľných 87 percent a Rómovia sú štvrtým najčastejším cieľom takýchto útokov.[Not a valid template]

Poľská vláda sa zatiaľ od svojich južných susedov Česka a Slovenska akoby veľmi nepoučila. Doterajší vládny program rómskej integrácie navyše prestal platiť v roku 2013 a nový je v nedohľadne: nové projekty stoja a starým hrozí problém s financovaním.

Podľa extrémnych reakcií však možno tušiť, že už onedlho sa Rómovia stanú v Poľsku bežnou tému salónových diskusií, tak ako u nás. Každý Poliak si na nich konečne vytvorí názor, zopár nacionalistických politikov si z témy spraví volebnú kampaň. Vláda určí splnomocnenca pre rómsku menšinu. Ten vymenuje svojich poradcov, poradcovia svojich poradcov, tí svoje asistentky a ony svojich šoférov. Tak ako u nás.

Keď odchádzame z vroclavského kočoviska, obďaleč sa kníše opitý bezdomovec a hlasno nadáva na čiernych darmožráčov. O polhodinu neskôr sme už v centre stredovekého Vroclavu, keď ma zastaví prvý žobrák. Je Poliak. Biely.[Not a valid template]

[Not a valid template]

Šesť nocí u adventistov siedmeho dňa

– Celé to bolo takto: A prišla na svet potopa. To bolo dvetisíc rokov po stvorení sveta a dvetisíc pred narodením Ježiša. Noe však zobral dve mláďatká dinosaurov do svojej archy a vedci sa z toho idú dodnes zblázniť, lebo im to nepasuje do tej ich evolúcie. Chápeš?

Steve má na tvári plachý úsmev a tisíce vrások. Skúmavo na mňa hľadí a odhaduje, ako ma zasiahli jeho šokujúce historické pravdy. Pomaly zbieram sily na odpoveď, no napokon to vzdám. Steve neskončil ani strednú školu a jeho teóriu sveta by som mu nevyvrátil, ani keby som mal doktorát z evolučnej biológie.

– Ehm… dáš si ešte trochu ryže? Stevovi sa nepohne na tvári ani sval. – Rozmýšľaj o tom, synak.

Pokorne prikývnem. Hneď, ako som spoznal Steva, inštinktívne som pred ním začal hrať naivného mladíka, čo mi rýchlo otvorilo jeho srdce a tým aj brány cirkvi adventistov siedmeho dňa. Drobné príkoria v podobe jeho mentorského tónu a príbehov o stvorení som znášal napodiv dobre: už o dva dni som bol varený-pečený v celej komunite, ktorá tu, na pohraničí Thajska a Laosu, šíri kresťanskú vieru a potláča evolúciu.

A jedným dychom treba dodať, že robota im ide od ruky mizerne. Odkedy tu fungujú, podarilo sa im získať ledva 60 veriacich. Väčšina z nich sú aj tak Filipínčania, kresťania povestní svojou nábožnosťou, a do Thajska chodia za prácou. Miestni sú žiarliví budhisti a žiadna kresťanská misia s tým doteraz veľa nespravila.

Steve sa tiež prispôsobil: stretávam ho vo vegetariánskej jedálni, ktorú prevádzkuje miestny budhistický kláštor.

Pod stromami stvorenia

Adventisti stavajú nový kostolStačilo pár návštev a ostatní adventisti sa už na mňa hanblivo usmievajú. Držia sa však z diaľky – je jasné, že som Stevova korisť a nikto sa ma neodváži navracať na vlastnú päsť. Každý deň preto od rána hltám nové poznatky o stvorení sveta a popritom od neho ukradomky vyťahujem podrobnosti o živote komunity.

Napriek všetkým exotickým okolnostiam, Stevov životný príbeh je ako vystrihnutý z marketingovej kariéry v akejsi bizarnej korporácii. Tu v Thajsku musí učiť angličtinu, hoci jeho povolal Boh na navracanie zablúdencov, ako napríklad ja. Má vlastnú metódu a vedecké poznatky, ktorými presvedčí aj najväčšieho cynika. Šéf mu však vec postavil jasne: ak chce dostať misiu trebárs v Európe, najprv musí vychodiť vysokú školu. A biológia či geológia to zrejme nebude.

– Napríklad v jednom sibírskom jazere našli pod najstaršími skamenelinami sveta kmene stromov. Ha! Steve si začne víťazoslávne prikyvovať. – No a? – No a? Stále nechápeš? Celá tá ich evolúcia je výmysel! Prvé živočíchy akože žili vo vode, tak ako mohli nájsť pod nimi kmene stromov? Stromy prišli až potom! A teraz to najlepšie: všetky tie stromy boli obrátené koreňmi nahor!!! – Koreňmi nahor? A čo to teda dokazuje? – Akože čo? Steve sa zamyslí. Zabudol.

Steve žije vo svete, ktorý sa začal pred 3000 rokmi božím činom a všetko, čo Darwin, geológovia a iní úbožiaci predstavujú ako vývoj trvajúci milióny rokov, sa udialo v akomsi rýchlom a zhustenom slede, presne ako to opisuje biblia a potvrdzujú výskumy špičkových (čítaj adventistických) vedcov.

Prienik

Steve vo svojej triedeKeď o pár dní neskôr prichádzam k adventistom, k osvieteniu mi zrejme chýba už len krôčik. Carol, služobne najstaršia Američanka s výraznou nadváhou, ma pozvala na komunitné posedenie. V malej hale sedí hŕstka cudzincov, ktorí vedú misiu, a povzbudivo sa na mňa usmievajú.

Stretnutie sa vlečie v ospalom tempe. Po úvodnom rozhovore nasleduje chvíľka zbožnosti, Carol ju zaháji spoločnou modlitbou. Ďalšiu hodinu si adventisti čítajú z náboženských kníh: ako učiť tým správnym spôsobom, ako poskytovať zdravotnícku starostlivosť v súlade s bibliou a tak. Ženy sa aktívne zapájajú do diskusie, muži len znudene očkom pozerajú na hodinky. Steve drieme: je praktik. Keď treba, ide sa na vec. Diskusie sú zbytočné.

Na začiatku tretej hodiny nasleduje veľmi dôležitá časť spoločného stretnutia: predbežné požiadavky, ktoré členovia komunity vznášajú Bohu na vyriešenie. Ako sa ukazuje, adventisti riešia s Bohom celkom pragmatické problémy. Írka s africkým pôvodom Geraldine sa sťažuje na hnedú vodu v umývadle a sníva o štúdiu na Filipínach. Argentínčanka Natalie nemôže nájsť správne prísady do tradičného argentínskeho koláča. Vtedy sa ozve thajská vrátnička, hoci je budhistka, a spomenie ženu, ktorá sa v posledných dňoch túla okolo kostola a sťažuje sa na bolesti hlavy. Carol si zapíše aj posledný bod. Zúčastnení o nich diskutujú vážnymi, tichými hlasmi. Napokon zdvihnú hlavu a Carol sa opýta, akú mám požiadavku voči Bohu ja. Zapýrim sa až po končeky vlasov a napokon cudne odpoviem, že im želám len požehnanie a veľa zdravia. Všetci uznanlivo prikývnu: hlavná spoločná modlitba sa môže začať. Recituje Carol: – Bože všemohúci, zmiluj sa nad nami, zariaď, aby vo vodovode tiekla čistá voda, v miestnych obchodoch sa objavilo argentínske korenie a ženu spred kostola prestala bolieť hlava. Amen.

Rodinná nástenkaDeň sa chýli k večeru, oficiálna časť sa skončila. Okrem Steva a jeho útlej barmskej manželky si prisadla urastená, ebenovohnedá Geraldine a podchvíľou si ma nepokojne premeriava. Steve zato nijako neskrýva spokojnosť. Zrejme sa už onedlho stanem jeho prvým úspechom pri šírení božieho slova, a to aj bez nejakej prekliatej univerzity. Navyše som biely a navrátenie jedného z tých skazených, cynických individualistov zo starého sveta musí byť dvojnásobne významné. Ak sa pochváli šéfovi, ktovie, či mi už onedlho nebude môcť dávať otcovské rady priamo u mňa v Európe, zo svojej novej misie.

Geraldine sedí hneď pri mne; gauč sa pod jej ťarchou nemilosrdne prehýna. Pomaly a neodvratne sa zosúvam jej smerom. Jej dlhá modrá sukňa má čipkovaný okraj, z ktorého vykúkajú svalnaté, chlpaté čierne nohy. Stevovi neujde ani jediný môj pohľad. – Ak sa staneš jedným z nás, nájdeme ti dievča, s ktorým sa oženíš a splodíš deti. A možno to bude práve Geraldine. Pozriem na ňu: ak ju aj Stevove slová prekvapili, nedala to poznať ani jediným gestom. Na rozlúčku mi Steve daruje dévedéčka s prednáškami pastorov, ktorí chvália JEHO meno a nemilosrdne zúčtovavajú s evolúciou na prednáškach v priamom prenose.

– Zajtra bude siedmy deň od nášho stretnutia, oznamuje mi Steve. – To nemôže byť náhoda. Mal by si prísť na našu rannú bohoslužbu, ktorá Ťa s nami zblíži viac, ako celých šesť dní dokopy. Prisvedčujem. Moja nová rodina sa so mnou lúči, Geraldine ďalej sedí na gauči a civie na mňa. Thajská vrátnička umýva dlážku a Carol si ovoniava spotené pazuchy.

Penetrácia

Adventisti siedmeho dňaV siedmy deň stvorenia vstávam ráno, niekoľko hodín pred bohoslužbou. Horúci lepkavý vzduch zvonka sa ešte mieša s chmárami ťaživého snu. Držia sa nízko pri zemi a záblesky vedomia márne bojujú so spomienkou, ktorá sa – zatiaľ – nestala. Prenasleduje ma: nenásytná, tučná, pulzujúca vagína Geraldine, po ktorej mi vyschlo v hrdle.

Vypľujem z úst pomyselné zbytky hustého kučeravého ochlpenia. Všetky veci si nahádžem do ruksaku a bez raňajok vyrazím na stanicu. Naslepo kupujem lístok na prvý autobus, ktorý práve odchádza. Len tak, do diaľav.

Šmelinári

Obchodný duch Poliakov má mnohé podoby a je neoddeliteľnou súčasťou ich národnej identity. Na Slovensku ho najradšej poznáme pod názvom šmelinárstvo. Ale poľské šmelinárstvo má vlastnú dušu, históriu i romantiku.

Predslov 1958

V roku 1955 socialistický svet vyzerá tak trochu ako v šiesty deň stvorenia. Nad vodami sa ešte vznáša duch Stalina a všade vládne harmónia, ale čosi cítiť vo vzduchu. Následné odštartovanie turistickej výmeny medzi Poľskom a ČSSR je rovnako nevinné, ako prvý smrteľník uťapkaný z blata.

No v 60. rokoch už typický poľský súdruh rutinózne cestuje na dovolenku do ČSSR cez Východné Nemecko a Maďarsko. V každej krajine možno predsa čosi vymeniť s dobrým ziskom a domov priniesť nielen doláre, ale aj posvätné artefakty ako večné perá, západné žuvačky, či nebodaj skutočný elektrický mixér. Tajná mapa poľských veľkomiest sa skladá z predavačiek, ktoré od vás kúpia českú drogériu, diskrétnych kupcov ruského kaviáru a prostredníkov nakupujúcich maďarské parochne.

Služobná cesta 1978

O ďalších desať rokov sa situácia celkom vymyká spod kontroly. Colný úrad zabavuje ročne pašovaný tovar za 14 miliárd zlotých – pričom oficiálny štátny import dosahuje len 34 miliárd zlotých. Colníci registrujú v prístavoch priemerne 100 kg príručnej batožiny na osobu. Do Turecka a NDR smerujú dlhé kolóny turistických prívesov; najsmelší poľskí cestovatelia vymieňajú až v Thajsku, Singapure či Hong Kongu. Na zdesenie politických ideológov sa v rukách colníkov ocitajú nielen tradiční pašeráci ako námorníci či letušky, ale celé športové družstvá, vedecké delegácie a umelecké zbory.

To však nie je všetko. V tomto čase sa rozbiehajú veľké medzinárodné projekty a s nimi masové cezhraničné služobné cesty. Vydávanie hromadných víz pre migrujúcich zamestnancov znamená, že šmelinárstvo získava celkom nové, doteraz nepoznané dimenzie, ktoré navždy zmenia tvár socialistickej spoločnosti stredoeurópskeho typu.

Jacek

Počas prvej cesty do Ruska Jacek vylezie z vlaku len dvakrát: raz mu ruskí colníci vysypú batožinu priamo na perón, druhýkrát naňho príde rad doplniť zásoby chľastu pre celý vagón.

Poľská pracovná brigáda buduje vodnú elektráreň neďaleko Stalingradu. V Krajine osloboditeľov plnia plán vzorovo, bez ohľadu na prekážky. V praxi však musí poľský vedúci stavby ožierať svojich ruských šéfov, milicionárov aj stavebnú inšpekciu – to je podmienka dobrej spolupráce. Poľskí majstri musia ožierať ruských robotníkov, inak nikto z nich nepohne prstom a s ťažkou technikou sa môžu rozlúčiť. Peniaze na hektolitre vodky sa dajú získať len krádežami stavebného materiálu, vďaka čomu si prilepší celá poľská brigáda.

Keď Jacek pochopí ekonomickú mašinériu medzinárodnej socialistickej stavebnej výpomoci, začne mu svitať aj v iných oblastiach. Na prvú dovolenku do Poľska už z vlaku vystupuje v každom väčšom meste. Kufre má napokon vyplnené kaviárom a chodbička vagóna je po okraj zahádzaná domácimi spotrebičmi všetkých kolegov. Pred druhou dovolenkou zavolá do Ruska aj ženu. Domov cestujú s tromi chladničkami, šestnástimi žehličkami a piatimi mixérmi. Po jednom produkte nechá u ruského colníka, ktorý mu kedysi vyhádzal obsah kufra na perón; ostatné predá susedom a kolegyniam v Poľsku. Pri tretej ceste domov je už Jacek stavebný majster a vykašľal sa na kaviár aj spotrebiče. V kufríku s dokumentmi má zašité kilo zlata, ďalšie štyri kilá mu prenášajú podriadení za štedrú odmenu a dobré kádrové hodnotenie.

Dovolenka 1988

Masový fenomén šmelinárstva v Poľsku a v iných krajinách je pre socializmus poriadnou fackou. Systém smerujúci k beztriednej spoločnosti práve stvoril jedinečnú ekonomickú triedu, a tá nielen okráda hneď niekoľko ľudových vlád naraz, ale vytvára aj nebezpečnú ekonomickú nestabilitu. Najlepšie to vystihuje známy východonemecký vtip: Čo sa stane, keď náš obchod navštívia poľskí turisti? Mesiac nebudeme mať čokoládu.

Ešte hrozivejší je však fakt, že vďaka neriadenej výmene tovarov vzniká celá sivá ekonomická sféra, celkom nezávislá alebo dokonca parazitujúca na oficiálnom štátnom obehu. Veľké množstvo ľudí sa v Poľsku stáva celkom nezávislých od štátu. Nie sú odkázaní na oficiálnu prácu, na obchody a dokonca ani na štátnu menu, keďže šmelina prebieha najmä v devízach. Totalitný štát celkom zlyháva vo svojej kľúčovej funkcii: kontrola vlastných obyvateľov.

Mariola

Poľský dovolenkár si užíva prázdniny niekoľkokrát do roka. Pred cestou dá dokopy svoj otlčený Polonéz s prívesom, balíček dolárov ukryje do ruličky pod prístrojovú dosku a získa informácie o najnovších obchodných trendoch za hranicami. Žena zatiaľ zavinie do varených kapustných listov pohánku, hríby a hovädzie. V noci prenesie spiace deti na zadné sedadlá, prežehná sa smerom ku kostolu a nastúpi do auta.

Dovolenkuje sa v najlepších turistických destináciách. Turecko: deti sa naháňajú na pláži pri kempingu, dospelí dovolenkári zatiaľ zapĺňajú prívesy handrami v istanbulských veľkoskladoch. Prenikavé vône obchodíkov, nekonečné šálky čaju pri zjednávaní. Večer vodka, manželove fúzy a rýchle vŕzganie v prenikavom smrade jeho ufúľaných bielych ponožiek. Zastávka v Maďarsku: Balaton, predaj handier priamo na kapote auta, nákup 30 kg klobásy a paprikového korenia. Československo: predaj ďalších handier, nákup krištáľu a úzkoprofilovovej domácej chémie plus 20 kartónov Študentskej pečate. Ešte dojesť lepkavý dvojtýždňový proviant, dostať hnačku a vysrať sa v mestskom parku v centre Prahy. A tak ďalej.

Cezhraničné vláčenie komodít má však zároveň neblahé následky. Za svoj neskazený kapitalizmus začínajú mať Poliaci medzi ostatnými súdruhmi naozaj zlú reputáciu, ktorá napodiv prežije aj Varšavskú zmluvu. Relatívne bohatých východných Nemcov či Čechoslovákov samozrejme nezaujíma, že fúzatí priekupníci nechodia na dovolenku zo zábavy, ale preto, že v Poľsku sa práve začal koniec socializmu a na lístky je všetko od menštruačnej vaty po cukor. V posledných rokoch železnej opony teda Poliaci cibria svoje obchodné znalosti a kontakty, zatiaľ čo ostatný socialistický ľud od nich náruživo nakupuje a predáva, hoci s čoraz pohŕdavejším výrazom na tvári.

Napríklad keby Mariola vedela, čo znamená slovo šmelinár, určite by sa prestala usmievať. Ale Mariola nevie: stojí pri svojom plechovom rozkladacom stolíku a usmieva sa na tlstú Slovenku, ktorá ju práve nazvala šmelinárkou a drží v ruke jej džínsy. Obe stoja na dostihovej dráhe plnej ľudí, ktorých sem v sychravé sobotné ráno prilákala burza. Dostihová dráha je celkom nepatrične postavená na kraji ozrutného sídliska, pri lesíku plnom ľudských a psích sračiek. Mariola vie svoje, lebo po noci strávenej v aute na parkovisku si bola čupnúť práve do lesíka.

Pozri,  cigaňa, tu je diera. Zákazníčka nahnevane ďobe prstom do diery a sťažka sa prehrabuje v kope handier na zemi. Hľadá svoju veľkosť; nevdojak si pri tom prdne. Mariola radšej vráti Slovenke peniaze. Zle odstrihnuté texasky v slonej veľkosti dostala od Turka len ako pozornosť podniku, keď kúpila sto kíl normálnych handier. Keby Mariola vedela, že roztrhaná texaskovina sa stane ešte väčším hitom, ako farebné turecké nášivky, dieru by rozstrapkala a texasky predala s prirážkou. Ale Mariola nevie: v módnych trendoch sídlisk východnej Európy sa rozstrapkané texasky objavia až o pár rokov.

Pri susednom stolíku predáva Mariolin manžel obchytkané časopisy Burda a hodinky s kalkulačkou. Mariola nikdy nevedela pochopiť, prečo sa na Slovensku lepšie predávajú Burdy s krajčírskymi strihmi, ako nemecké porno magazíny, ale biznis je biznis. Pri manželovom stolíku stojí kostnatý fagan s červeným vylešteným bicyklom a závistlivo si skúša digitálky. Na chvíľu sa im stretnú pohľady: chlapec si vzdychne, hodinky položí na stôl a pomaly odchádza. Keby Mariola vedela…

Hranica 1998

Koniec komunizmu je už dokonalým obrazom rezignácie a zlyhania štátneho ekonomického dozoru: pred pár rokmi prebehol v Poľsku výnimočný stav a s ním nedostatok základných tovarov, čítaj zvýšený dopyt po pašovaných produktoch od servítok po klobásy. Uvoľnenie cenzúry zase spustilo pololegálny obeh voľnej kultúry a zároveň jej export do zahraničia. Bratislavskí vysokoškoláci obliehajú poľský inštitút v honbe za zakázanými knihami, nehovoriac o depešáckych proletároch všetkých krajín, ktorí sa spájajú pri počúvaní falšovaných poľských kaziet.

Roky plynú; socializmus sa stáva vyblednutou minulosťou, poľské zručnosti však získavajú na význame aj v trhovom hospodárstve. Okrem raketového vzostupu svojej podnikateľskej sféry a najväčšej burzy cenných papierov v strednej Európe, Poliaci využívajú i vyšliapané pašerácke chodníčky: z Ukrajiny šmelujú cigarety, ktoré potom zaplavujú drahé trhy v Nemecku a Holandsku. Zo Slovenska a Česka skupujú lacný chľast, ktorým možno zaplaviť vlastný morálny nepokoj a iné poľské neduhy.

Ľudí, ktorí neúnavne prechádzajú hranice niekoľkokrát denne, v Poľsku nazývajú Mravce. Mravce majú presne spočítané, koľko zarobia na každom pašovanom mililitri a koľko colníkov stojí na ktorých hraniciach. Bývajú to muži, ženy i deti – s uštvaným výrazom na tvári skúšajú všetky možné dopravné prostriedky, kým ich nespoznajú aj na novej colnici a celá námaha vyjde nazmar. A keď sa so Schengenom skončí éra pašovaného alkoholu, mravce presadnú do nemeckých ojazdených áut, ktoré začnú vo veľkom predávať v domácich autobazároch.

Mravce nie sú samozrejme nič iné, len ďalšie vtelenie Pracovníkov a Dovolenkárov.

Mravec

Sedím v kupé už niekoľko hodín. Vlak sa štverá po posledných slovenských stráňach smerom k Hranici. Zostal som tu len ja, mĺkvy poľský mladík a naše dva hraničné problémy. Prvým je mladíkova cestovná taška. O tomto probléme som sa dozvedel, keď som mu tašku pomáhal vyložiť na poličku: vážila aspoň pol tony a podozrivo to v nej štrngalo. O druhom probléme sa dozviem tesne pred Hranicou, keď môj čierny kocúr Mao Ce-Tung z výšky nedôverčivo ogrcia celé kupé.

Pozrieme s mladíkom na seba. Obaja vieme, že je zle. Pogrcaný kocúr bude v Poľskej republike takmer naisto nevítaným hosťom. A miestnym colníkom sa toho dá vysvetliť naozaj málo. Navyše v momente, keď mladíka vyzvú, aby si presadol do nepogrcaného kupé, voľky-nevoľky bude musieť vziať svoju štrngajúcu tašku plnú pašovaného chľastu – zrejme priamo na strážnicu. Na druhom konci vagóna sa už ozýva zlovestný dupot poľských kanád.

Mravec v poslednom pude sebazáchovy napne šľachovité ruky, tašku stiahne z poličky a s námahou ju odtiahne do vedľajšieho kupé. Stojím uprostred mačacích zvratkov v tvare srandovných hviezdičiek, ktoré boli pred pár hodinami suchým krmivom renomovanej značky. Kocúr ich musel hltať bez hryzenia: otvorím okno a holými rukami vyhodím zo dve hrste slizkého svinstva. Teraz mi je jasné, že vyzerám horšie, ako pogrcaný kocúr, ktorý sa v medzičase stihol vylízať, akoby nič. Nasledujem jeho príklad: ruky si utriem do bielej pokrývky operadla a vrátim ju na miesto rubom nahor. V momente, keď colníci vlezú do ďalšieho kupé, schytím mačku aj ruksak a prekĺznem sa k Mravcovi. Za pár sekúnd je u nás hliadka. Mate tu kurva smrud, Slovaci. Skôr, ako stihnem zareagovať, spoza plecnatého Poliaka sa ozve írečitá slovenčina. To je predsa váš doblvaný vlak, kurva Poľaky! Poľská hliadka teraz stojí tvárou v tvár slovenským colníkom. Orgány na seba chvíľu nenávistne gánia a napokon nazrú do nášho kupé. Ja, Mravec i mačka sa tvárime znudene.

Odkedy som začal navštevovať Poľsko, vždy som rozmýšľal, kto vlastne sú poľskí šmelinári z môjho detstva. Teraz konečne sedím oproti jednému z nich a počúvam jeho rozprávanie. Zrazu si uvedomím, že ich bolo zbytočné hľadať: prakticky všetci Poliaci boli zároveň šmelinári. Neviem si len spomenúť, čo mi na šmelinároch kedysi vadilo. Ponúkali vždy to, čo sme si nevedeli zohnať my sami – a majú to doteraz, pretože ulice poľských miest si udržali svoju takmer orientálnu atmosféru. Vždy plné stánkov a pouličných stolíkov, na ktorých si za pár zlotých kúpite svoj sen o zlatých hodinkách Omega, dáždnik a šnúrky do topánok. Nevšimnú si ich len mestskí policajti, ktorí tu majú všetko zadarmo.

Šmelinári sú vo svojej zlej reputácii naozaj nevinne. Marioline deti budú spomínať výlety po Európe s nostalgiou do konca života. A keby Mariola vedela, že kedysi na petržalskej burze stretla chlapca, ktorý vzápätí predal bicykel svojej sestry, za utŕžené peniaze si kúpil hodinky s kalkulačkou, tie sa mu onedlho pokazili a vďaka tomu o 23 rokov neskôr napíše o Mariolinom živote na svojom blogu…

Ale Mariola nevie. O 23 rokov neskôr už bude s vyrezanou maternicou dožívať v upadajúcom robotníckom mestečku.

Jacka stretnem pri ďalšej ceste vlakom. Bude mať spotenú rozopnutú košeľu a v ruke poloprázdnu fľašu vodky. Rozpovie mi o kaviári, zlate a kamiónovom pašovaní v 90. rokoch. Neskôr sa rozľútostí a bude sa mi ospravedlňovať za poľskú armádu, ktorá v šesťdesiatom ôsmom okupovala Československo. Odpustím mu. Mao Ce-Tung šťastne prežije cestu a v Poľsku sa okamžite udomácni: vráti sa jeho nevídaná slovenská potencia a znásilní všetky mačky v okruhu 6 kilometrov. Zomrie až o niekoľko rokov, príznačne na vírus HIV. Utrpenie mu ukončí milosrdná injekcia zachmúreného zverolekára v koženej mäsiarskej zástere. V mestečku však dovtedy prudko vzrastie populácia čiernych mačkovitých šeliem.