Ak existuje cigánsky boh, ktorý bdie nad svojím cigánskym svetom, sliezsky Vroclav pripomína prvé dni stvorenia. Zabudnite na naše slovenské reálie – nútenú asimiláciu, Luník IX a zahnívajúce osady. Tu sa všetko len začína. V Poľsku ešte politici nenazývajú Rómov parazitmi a garážové nadácie neparazitujú na Rómoch cez európske fondy.
Jedným slovom, idyla. Jedného pekného dňa sem však pritiahli kočovní Rómovia až z Rumunska, rozložili si šiatre z lepenky a deti so seniormi vyhnali žobrať kamsi do centra.
Rumunská biela pani
To bolo pred niekoľkými rokmi. Vroclavčania si najprv nič nevšimli, kočovisko sa však začalo pomaly rozrastať a napokon pribudlo ďalšie. Potom prišli problémy s úradníkmi, políciou a súdmi. V istom momente sa do celej veci obuli aktivisti a médiá. Rómovia sú odvtedy slávni.
Zato Trajan a jeho starší syn Dárius si pamätajú, ako bolo predtým, v Rumunsku: málo peňazí a drahota. Trajan vytiahne pokrčené rumunské lei a na každú bankovku nahlas počíta: – 50 lei – dve kurence a cigarety. Zlé. A tu? 50 zlotých – 4 kurence, cigarety a ešte aj vydajú drobné. V roku 2014 je kurz rumunského lei a poľského zlotého takmer 1:1.
Druhý kočovný tábor je menší a leží sotva päťdesiat metrov od veľkej diaľničnej tepny. Ukrýva sa v tichom lese na brehu malebného jazierka, akoby ho Rómom postavil rovno nejaký miestny skautský oddiel. Má okolo päť domčekov a vládne v ňom úzkostlivá čistota. Sedíme v tesnej chatrči vyrobenej z preglejky. Mária (44) nám naleje kapučíno z prášku a sadne si oproti nám. Dovnútra sa zmestili len dve postele, malý kredenc a otvorené ohnisko.
Trajan a Mária žijú spolu, hoci je to jej strýko z matkinej strany. Trajan lámanou poľštinou vysvetľuje, že v Rumunsku sa im prestalo dariť, keď po revolúcii utiekol komunistický diktátor Ceauşescu so svojou ženou Elenou. „Počkaj, akože utiekol? Veď ich tuším zastrelili?“ Trajan trpezlivo prikývne. „Tak hovorili gádžovia, ale poprava bola len fingovaná.“
Trajan si potiahne dúšok Heinekena, šľuka z marlborky vtiahne až kamsi do bránice a potom pokračuje. „Teraz ma dobre počúvaj. Cigánov raz navábili do lode, ktorá ich mala vziať do Indie, gádžovia ju však vyrobili z papiera, aby sa potopila kdesi na mori aj s Cigánmi. Vtedy dobrotivá diktátorova žena Elena vykúpila Cigánov z lode a starala sa o nich. A potom obaja utiekli z Rumunska (hovorím, že žiadna poprava sa nekonala). Elena sa však už nemohla kúpať v krvi mladých panien, začala preto starnúť a obaja, ona i diktátor, umreli na choroby. Šesť rokov po tej fingovanej poprave. Odvtedy je Cigánom v Rumunsku ťažko a my sme nakoniec utiekli do Poľska.“
Trajan sa veľavýznamne odmlčí a nastane úctivé ticho. Preruší ho až Mária výbuchom smiechu, akoby tým chcela povedať, že je tu jediný človek pri zdravých zmysloch.
Aktivisti
Pre Agatu sa celá záležitosť začala pred tromi rokmi, v mimovládnej organizácii Nomada. Svoj prvý výjazd na kočovisko spred pár rokov spomína ako šok – dostali echo, že tam prebieha policajná razia a Rómom pôvodne chceli len ponúknuť právnu pomoc. Našli však celé územie oblepené policajnou páskou, plné uniforiem od policajtov po colníkov, autá s hygienikmi a sociálnymi pracovníkmi, akoby tu poľská vláda objavila delegáciu mimozemšťanov. Odvtedy aktivisti z Nomady monitorujú život na kočovisku.
So sociálnou prácou nemajú veľké skúsenosti a ich pomoc je skôr intuitívna. Rómom začali pomáhať nielen so súdmi, ale aj s každodennými problémami – zháňajú od známych a sponzorov základné potraviny, handry a drogériu, žehlia im problémy s úradmi a utišujú manželské spory. Rýchlo však zistili, že príliš „rodičovská“ opatera neprináša najlepšie ovocie: nezištnú pomoc Rómovia často zneužívajú a namiesto vďačnosti a samostatného života vyťahujú ruku po viac.
Úradníci
Aktivisti takmer od začiatku sledujú aj smutnosmiešne pokusy úradov poradiť si s kočovníkmi. Pre otcov mesta je najväčším problémom žobranie Rómov v historickom centre a sťažnosti bielych z okolia. Keď nepomohlo obyčajné šikanovanie Rómov policajtmi a úradníkmi, ktosi navrhol segregovať mužov a ženy v osobitných obytných kontajneroch. Nasledovali snahy o exmisie z mestského pozemku a ďalšie viac či menej chabé snahy zbaviť sa Rómov potichu, elegantne a hlavne navždy.
Napokon to skúsili ešte inak: jedného dňa dali dôkladne vylegitimovať každého dospelého osadníka a následne na nich mesto zložilo hromadnú žalobu. Úradníci hovoria, že len trvajú na vynútení svojich vlastníckych práv, právnici aktivistov namietajú o ľudskoprávnej podstate sporu. Súd trvá dodnes.
Za niekoľko posledných rokov však veci dospeli príliš ďaleko. Rómsky problém začína poškodovať multikultúrny imidž mesta a nedajbože výsledky v regionálnych voľbách. Žobranie žobraním, ale keď začali na Vroclav ukazovať prstom novinári a vláda vo Varšave, primátor mal dosť: rómsku otázku zveril sociálnemu pracovníkovi, ktorý sa doteraz zaoberal prepustenými väzňami.
A inštitucionálny prístup už prináša prvé výsledky. Úradníci sa dohodli so spriaznenou mimovládkou, ktorá sa nesťažuje novinárom ani ombundsmanovi, tak ako ľudia z Nomady. O Rómov sa tak teraz starajú dve organizácie, ktoré sa medzi sebou nebavia a navzájom sa bojkotujú, ale metódou biča a mrkvy sa veci pohli dopredu. Podarilo sa presvedčiť prvých rómskych rodičov, aby poslali deti do škôl – trinásťročná Sabrina, s ktorou som sa rozprával v kočovisku, nevie čítať ani písať. Dospelých aj deti sa snažia učiť po poľsky a záujemcom vybaviť prácu i úradné formality.
Perinbaba
Poľský problém s Rómami sa však šíri. Pred pár týždňami zničili úradníci podobné kočovisko v Gdansku a situácia sa môže opakovať v niekoľkých ďalších mestách. Vroclavčania zatiaľ tlieskajú svojmu úspechu – jednak sa na ich mesto trochu v médiách pozabudlo a jednak vybavili náhradný byt pre prvú rómsku rodinu, ktorá sa doň presťahovala z kočoviska, hneď ako svoj šiator pod tlakom mesta vlastnoručne zbúrali.
Zdá sa, že každému, kto si v Poľsku začína robiť z Rómov agendu – či už sú to samosprávy alebo mimovládne organizácie – predbežne chýba akýkoľvek koncepčný prístup a odvaha na dlhodobé riešenia. Interakcie s rómskou komunitou sú u našich severných susedov poznačené neznalosťou rómskej mentality, vzájomnou nedôverou a snahami o rýchle a skôr efektné výsledky.
Aj vroclavský magistrát je buď výnimočne naivný, alebo má celé „riešenie“ vydržať – presne do najbližších volieb. Príkladom je zmienený úspech so sociálnym bytom pre jednu Rómsku rodinu. Ako sa ukázalo, úradníci získali byt pre Rómov dočasne a „na dobré slovo“, pričom nikto nevie, dokedy preň bude platiť nájomná zmluva a čo sa stane, ak majiteľ zmení názor. Predstaviteľ mesta navyše zabudol spomenúť, že samotný byt nevyriešil existenčné problémy rodiny a dobrá jej polovica chodila žobrať tak ako predtým.
A čo na to samotní Rómovia? Na kočovisku prestalo pršať; Mária vyhreší Sabrinu a len tak mimochodom utrúsi, že na budúci rok, keď bude mať štrnásť, ju vydá za svojho syna, ktorý má dvadsať a Sabrine je vzdialený bratranec. Ostatní sedia pred lepenkovými chatrčami a šľukujú marlborky: prišli k nim na návštevu vzdialení príbuzní z iného mesta. Vidieť, že u miestnych osadníkov majú váženú reputáciu. Na trhoviskách predávajú načierno handry a majú i vlastné auto, dokonca žijú v prenajatom byte. Príbuzná je ako vystrihnutá z Jakubiskovej Perinbaby: všetky zuby má zlaté a jej štíhlu postavu zdôrazňujú dlhé biele šaty, zafúľané od táborového blata. Jedným slovom, rómska elita. Nie, nemôžem ju fotiť.
Rómska karta
Stane sa Poľsko ešte jednou krajinou, ktorá si postupne bude musieť zvykať na prímestské rómske getá a osady? To, že časť Rómov je len „importovaná“ z Rumunska, totiž nie je žiadnym argumentom – vedia o tom svoje vo Francúzsku či Veľkej Británii, kde tieto komunity z východnej Európy budia podobné kontroverzie, ako tie domáce na Slovensku. Čas ukáže, či sa Vroclav stane pre iné poľské mestá príkladom, alebo mementom – v každom prípade je však lakmusovým papierom problému, aký etnicky homogénne Poľsko doteraz takmer nepoznalo.
Škála rómskeho problému je oproti Slovensku neporovnateľne menšia, no jeho dynamika začína čoraz viac prekvapovať. Pred pár rokmi sa do celonárodných médií dostala obec, ktorej obyvatelia protestovali proti snahe miestneho farára postaviť Rómom kultúrnu miestnosť; na začiatku leta vyústili šarvátky medzi Rómami a bielymi dedinčanmi v mestečku Andrychów až do masového útoku neonacistov a len pred pár týždňami sa konala na Sliezsku antirómska manifestácia. Medziročný vzrast rasovo motivovanej trestnej činnosti bol v roku 2013 neuveriteľných 87 percent a Rómovia sú štvrtým najčastejším cieľom takýchto útokov.
Poľská vláda sa zatiaľ od svojich južných susedov Česka a Slovenska akoby veľmi nepoučila. Doterajší vládny program rómskej integrácie navyše prestal platiť v roku 2013 a nový je v nedohľadne: nové projekty stoja a starým hrozí problém s financovaním.
Podľa extrémnych reakcií však možno tušiť, že už onedlho sa Rómovia stanú v Poľsku bežnou tému salónových diskusií, tak ako u nás. Každý Poliak si na nich konečne vytvorí názor, zopár nacionalistických politikov si z témy spraví volebnú kampaň. Vláda určí splnomocnenca pre rómsku menšinu. Ten vymenuje svojich poradcov, poradcovia svojich poradcov, tí svoje asistentky a ony svojich šoférov. Tak ako u nás.
Keď odchádzame z vroclavského kočoviska, obďaleč sa kníše opitý bezdomovec a hlasno nadáva na čiernych darmožráčov. O polhodinu neskôr sme už v centre stredovekého Vroclavu, keď ma zastaví prvý žobrák. Je Poliak. Biely.