V krajine tisícich úsmevov a jednej hrôzy

Keby ma úradníci nechali len tak stáť v páľave pred areálom UNHCR, utŕžili by ešte väčšiu hanbu, ako ja sám; tu na thajskom vidieku nemôžu ponižovať mladého belocha vo vyžehlenej košeli dokonca ani diplomati z OSN – nedôstojným správaním k Európanovi by vlastne urazili samých seba.

Takto je to jednoduchšie pre všetkých: budem musieť čakať v tmavej chladnej chodbe, kým ku mne nejaký úradník neprejaví po obede dostatočnú zhovievavosť. Na strohej chodbe sú tri farebné plagáty s komiksami: o vojakoch šikanujúcich rodinu v slume, matke detí, ktorá predáva svoje telo na ulici a plešatom ujovi s európskymi črtami, ktorý strká ruku do rozkroku dievčatka s ázijskými črtami.

Tri morálne ponaučenia z plagátov sú napokon to jediné, čo som si z Úradu vysokého komisára pre utečencov odniesol: rozhovor s úradníkom bol rýchly a zbytočný. Ak chcem stretnúť barmských utečencov v Thajsku, musím ísť do tábora. Ak chcem ísť do tábora, potrebujem priepustku. A ak chcem priepustku, mám vyplniť formulár a prísť do Mae Sot o niekoľko týždňov. Alebo mesiacov.

[Not a valid template]

Utečenecké tábory sú takým malým thajským tajomstvom. Fungujú takmer 30 rokov – ďaleko od turistických destinácií, v hornatej džungli na barmských hraniciach. Všetky prístupové cesty strážia armádne posty. Začali vznikať po vojenskom prevrate v Barme v roku 1988 a kvôli občianskej vojne, ktorá tam následne vypukla hneď na niekoľkých frontoch.

Výsledok: exodus stoviek tisícov obyvateľov, od negramotných roľníkov a animistických kmeňov, až po intelektuálnu elitu z veľkomiest. Väčšina sa rozpŕchla po celom svete, približne sto tisíc ich však dodnes živorí v Thajsku a Číne, zavretí v drevených chatrčiach za ostnatým plotom.

Barma preto nie je len exotickým štátom na hranici rozpadu. Je zároveň obrovskou humanitárnou výzvou pre okolité krajiny a jej vyriešenie čoraz viac závisí od susedných krajín, ktoré môžu byť motorom zmien – alebo ešte viac prehĺbiť jej problémy.

Po návšteve kancelárie UNHCR pre mňa nabrali veci rýchly spád. Ešte v ten večer mi zazvonil telefón. Hlas na druhej strane sa uistil, že sa chcem dostať do tábora a vyjadril nádej, že sa mi to podarí. Dostal som dve čísla; jedno patrilo spojke, ktorá ma skontaktuje s ľuďmi vo vnútri, druhé šoférovi džípu, ktorý pozná zadnú cestu k táboru. Hlas mi poprial veľa šťastia a položil.

[Not a valid template]

V horách

Na druhý deň sme už stáli s džípom neďaleko zadnej brány tábora Umpiem Mai v hornatej džungli, na sever od Mae Sot. Kontakt v tábore sľuboval vybaviť vstup a podplatiť strážcov. Čakáme. Všetko sa zdá ísť dobrým smerom a vyberám sa k plotu tábora. Vtedy sa spoza bambusového kríka vynorí vojak. Vyzerá na šestnásť rokov, na tvári má slávny thajský úsmev a americkým samopalom M-16 mi bez okolkov mieri priamo na brucho. Mlčky mávne rukou tam, odkiaľ sme prišli.

Mením taktiku. Na ďalší pokus pôjdem sám, bez džípu, len s ľahkou motorkou. A tentokrát na juh, k táboru Mae La.

O dva dni neskôr som na mieste. Vládne tu ticho: na jednej strane úzkej cesty je džungľa, na druhej ostnatý drôt a močiar s prvými chatrčami na krivých bambusových koloch. V plote je zasadená drevená plošina. Sedia na nej traja neozbrojení muži v tričkách ochranky tábora. Dvaja z nich majú nohu odtrhnutú pod kolenom. Nemusia sa predstavovať: tak ako v Kambodži, aj tu sú nášľapné míny výrečnejšie, ako občiansky preukaz. Nahnevanými gestami mi ukazujú, aby som odišiel kade ľahšie, dnes však neposlúchnem. Motorku postavím k stĺpu a zo sedadla sa prehupnem cez ostnatý drôt. Muži na plošine sa ani nepohnú.

[Not a valid template]

Strach

„Poďte dovnútra; keď vás tu nájdu thajskí vojaci, budú problémy,“ bojazlivo sa usmieva barmský pastor z cirkvi adventistov siedmeho dňa. Stojí vo dverách bambusovej chatrče; pred nami sa hrajú deti na zablatenej džungľovej cestičke medzi nahusto postavenými rozpadávajúcimi sa domami. Pastor chvíľu rozmýšľa, napokon deťom prikáže ukryť moju motorku pod palmové lístie a dva plastové poháre naplní vlažnou vodou z bandasky.

Pastor Aung Liu Kyi to ako kresťan nemal v budhistickej Barme nikdy ľahké; skutočné problémy však nastali až vtedy, keď sa jeho mladší brat pridal k povstaleckej armáde KNU (Karenská národná únia). Keď už nemohli vydržať šikanovanie vládnych úradníkov a policajné razie, zamkol sa doma so svojimi najbližšími a spolu sa modlili tri dni a tri noci. Na štvrté ráno ho navštívil Boh a poradil mu, aby utiekli sem, do Thajska.

Adventistický pastor je rád, že väčšina miestnych utečencov je z prihraničného etnika Karen. Sú tolerantní, okrem budhizmu a islamu vyznávajú aj rôzne odnože kresťanstva. Katolíci? Nie, o takých nikdy nepočul, ale možno to bude nejaký národ zo severu krajiny, kde ešte nebol.

Za päť rokov života v tábore založil základnú školu, žena mu porodila tri deti. Kostol i škola sú len bambusové búdy, vnútri lavice a namiesto podlahy aj polmetrové bahno. Thajská vláda neprispieva na jedlo či vzdelávanie detí utečencov ani centom, západné mimovládne organizácie sa takisto sústreďujú skôr na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a pomoc obetiam nášľapných mín.

I napriek tomu, v tábore takmer niet medzi mladými ľuďmi analfabetov – čosi, čo je v samotnej Barme zatiaľ neuskutočniteľným snom. „Okrem toho, že thajskí vojaci nás šikanujú, posielajú sem svoje deti“, smeje sa pastor. „Nemáme žiadne pomôcky, ale medzi utečencami je mnoho intelektuálov a školy v tábore sú tak na vyššej úrovni, ako v thajských dedinách. Od adventistickej obce dostávame podporu 1000 bahtov (cca. 28 EUR) mesačne, rodičia platia 5 EUR na rok. Ak majú peniaze. Ak nie, dieťa prijmeme aj tak.“

[Not a valid template]

 Každodennosť

Utečenci v tábore sa musia v prvom rade postarať o obživu. Jedlo a základné potreby im poskytuje UNHCR a západné mimovládne organizácie, no jedna rodina dostane v priemere na mesiac len 6 kg ryže, liter oleja, trochu rybacej pasty a uhlia. Ostatné musia zohnať sami – napríklad nelegálnou prácou v okolitých thajských dedinách.

Thajskú vládu zaujíma najmä bezpečnosť. Rozumej bezpečnosť Thajčanov, a teda stráženie tábora, aby z neho nebolo možné utiecť. Ak vojaci chytia utečenca dochádzajúceho za prácou, „výpalné“ pohltí neraz celú výplatu.

Jedlo je však len prvým problémom; tým najväčším je nečinnosť spojená s beznádejou. Tábory sú zároveň akýmsi zvráteným sociálnym experimentom. Väčšina ľudí odtiaľto nevyšla ani jedinýkrát od svojho príchodu, čo môže byť 5, ale aj 25 rokov. Jednotlivci, celé rodiny či dokonca dediny trávia veľkú časť života za jedným ostnatým plotom. Vonkajší svet pre nich neexistuje a oni neexistujú preň. Nemajú žiadne občianstvo, ich jedinou identitou je často registračný formulár, vyplnený kedysi dávno pri vstupe. „Nemáme žiadnu budúcnosť. Žijeme v strachu a úplnom marazme už dlhé roky“, hovorí učiteľ zo školy. „Veľa ľudí prepadáva alkoholu, je tu veľké množstvo samovrážd, gangy mladých rozširujú drogy a násilie. Tábor naozaj nie je bezpečné miesto.“

[Not a valid template]

Narodená vo väzení

Tar Mu Lar Soe je dokonalým produktom táborového mikrosveta. Pochádza z pohraničného etnika Karen; má 20 rokov, hovorí plynulou angličtinou a v rámci možností dostala výborné vzdelanie. Keby sa narodila v Európe, jej najväčšou starosťou by dnes bolo asi akné a partnerské vzťahy. Ona sa však narodila za ostnatým drôtom tábora, ktorý nikdy neopustila na viac ako na pár hodín. Jej najväčšou starosťou je zohnať falošný pas a zistiť, ako vyzerá slobodný svet. Kým žije v tábore, o mužoch nechce ani počuť.

Nepozná Facebook, v živote nedržala v ruke dievčenský časopis, ani sa nikdy neprechádzala len tak po ulici. Z detstva si pamätá najmä útok na prvý tábor, ku ktorému raz v noci prenikla barmská armáda a na svojich bývalých obyvateľov z pomsty spustila paľbu z mínometov a samopalov. Po útoku ho thajská vláda premiestnila trochu hlbšie do vnútrozemia – rodina Tor Mu Lar Soe tu žije dodnes.

V bambusovej chyži jej rodičov visí portrét vodcu ich národa, ktorému barmskí vojaci odrezali hlavu a telo hodili do rieky. V škole pomáha zadarmo pracovať ako učiteľka angličtiny niekoľko hodín týždenne. Učenie nenávidí, no je to lepšie, ako úplná nečinnosť. Falošná identita pre ňu zostane asi nedosiahnuteľným snom: občiansky preukaz mŕtveho thajského dieťaťa, na ktorý by pridal táborový špecialista jej fotografiu, stojí na čiernom trhu 2,5 tisíca eur. V jej rodine však zarába len otec – 2000 bahtov (44 EUR) mesačne.

Svojich snov sa však nevzdá; chce vyštudovať ošetrovateľstvo. Najlepšie v Austrálii. Návrat do Barmy? „Nie, pane, ja tú krajinu nepoznám a nikdy som v nej nebola. No všetci, ktorí odtiaľ prišli, prinášajú len desivé správy.“

[Not a valid template]

Najväčšia hrôza: návrat domov

Tar Mu nevie, že jej obavy nezdieľa ani barmská, ani thajská vláda. O niekoľko mesiacov po našom rozhovore sa v roku 2013 začnú neformálne rokovania o repatriácii barmských utečencov z thajského teritória. Thajská vláda by sa rada konečne zbavila časti nenávidených utečencov na svojom území, Barma by návratom svojich občanov zvýšila vlastnú legitimitu. Zdá sa teda, že takéto riešenie bude výhodné pre všetkých. Čítaj pre všetkých okrem samotných utečencov.

Ľuďom v tábore pri myšlienke návratu do Barmy zatiaľ stavajú od hrôzy vlasy dupkom. Zaw Win bol politický väzeň, v Barme jedným z prvých organizátorov hnutia odporu. Za politickú činnosť dostal 15 rokov, odsedel si 8. Počas mučenia ho zmrzačili. Jeho prípad bol preskúmaný zahraničnými vyšetrovateľmi a vydaný v Čiernej knihe barmských politických väzňov. Dnes je opäť uväznený, no v thajskom tábore Umpiem Mai. Necíti sa tu najlepšie, ale v každom prípade, bezpečne. Keď hovorí, že v Barme naňho čakajú démoni, nemyslí to ironicky. Ako dodáva, ľudia v Barme miznú ešte aj teraz, počas takzvanej transformácie. Priznáva, že keby ho poslali späť do Barmy, nemal by inú možnosť, ako utiecť.

Zaw Win je však rozhľadený, vzdelaný človek, ktorého poznajú ľudskoprávni aktivisti v mnohých krajinách. Zrejme bude mať kam ísť. Desiatky tisícov dedinčanov, ktorí z Barmy utiekli pred občianskou vojnou, podobné šťastie nemá.

Napríklad učiteľ z táborovej školy – pochádza z barmského pohraničia a budhistickí vojaci ich kedysi dávno prinútili odísť z vlastnej dediny. Predtým im zobrali všetko, čo malo nejakú hodnotu. V jeho regióne vraj ešte aj dnes, i napriek oficiálnemu prímeriu, armádne jednotky pacifikujú celé dediny a ich budhistickí vojaci konfiškujú majetok moslimov a kresťanov, znásilňujú ich ženy a neraz ich zabíjajú. Niekoľko jeho známych sa dalo v lete prehovoriť a prekročili hranicu naspäť do vlasti. Prichádzajú od nich správy o ďalšom šikanovaní nielen dospelých, ale aj detí. Úradníci ich odmietajú zapisovať v základných školách, pretože vo vyhnanstve sa dobre nenaučili barmský jazyk a patria do rodiny „tých, čo ohrdli svojou vlasťou“.

Učiteľ Aung preto nechce o Barme ani pomyslieť. Svoje deti pripravuje na odchod do krajiny, o ktorej snívajú – USA alebo Austrália. V najhoršom môže byť aj Európa. Svojho syna nazval Leonardo II. a namiesto barmského jazyka a písma ho od troch rokov života učí po anglicky.

Utečenci v táboroch sú tak dnes medzi dvomi mlynskými kameňmi. Thajsko, ktoré im poskytuje už desaťročia nedobrovoľný azyl, ich nechce; do Barmy sa vrátiť väčšinou nechcú oni. Obe krajiny by však najradšej rozhodli za nich. Hovorkyňa UNHCR pre Thajsko uvádza hrozby, ktoré by v juhovýchodnej Barme v súčasnosti čakali na navrátilcov: nestabilné prímerie prerušované výbuchmi násilia, územia zamorené nášľapnými mínami, absencia akejkoľvek infraštruktúry, pracovných príležitostí a možnosti ich ochrany.

Ľudia z tábora pomenúvajú svoju budúcnosť v Barme ešte presnejšie: majú sa vrátiť do svojich vypálených a zbombardovaných dedín, živiť sa v džungli a na poliach zamorených mínami, pod ochranou tých istých jednotiek, ktoré ich kedysi okrádali, znásilňovali a vraždili.

Práve preto sa mnoho z nich snaží získať falošné doklady, prípadne sa pokúšajú o ilegálny útek buď hlbšie do thajského vnútrozemia, alebo do tretích krajín. O politickom azyle či vysťahovaleckých vízach v západných krajinách môže snívať len hŕstka šťastlivcov.

Umpiem Mai, severozápadné Thajsko
Zaw Win drží Čiernu knihu politických väzňov, na strane so svojím vlastným prípadom

 Zostať v tábore

Naw Reh Mu (78) už nesníva o žiadnom azyle. Zostala jej jedna dcéra a štyria vnuci; všetci ostatní z jej rodiny sú mŕtvi. Tu v tábore je však takmer celá jej dedina, ktorá jej nahrádza rodinu. V ich oblasti prebiehali intenzívne boje medzi armádou a povstalcami. V roku 2006 staršinovia rozhodli, že zostať na mieste znamená istú smrť, a vydali sa na štvordňovú pešiu púť džungľou smerom ku thajským hraniciam.

Naw Reh Mu sedí na vysokej drevenej stoličke a v očiach má neuveriteľný smútok. Spomína na posledné dni pred útekom jej dediny. Najprv zomrel manžel jej dcéry. Nikto nevie, ako; vojaci ráno odviedli mužov z dediny na nútené práce a večer im len oznámili, že zomreli počas nepriateľského útoku. O pár dní neskôr odviedli aj Naw Reh Mu. Mala 70 rokov a nútili ju nosiť zásoby a muníciu. Keď sa jedného dňa s jednotkou ocitla na poli plnom mŕtvol, ovládla ju neopísateľná hrôza. Vtedy sa vrátila do dediny a spolu s ostatnými si zbalili všetko, čo sa dalo odniesť v rukách. Pri rozhovore sa jej zvráskavená tvár rozžiarila len jedinýkrát – keď hovorila o svojich vnukoch.

Jediné, čo si praje, je zomrieť tu, v tábore. Nepôjde už odtiaľto za nič na svete.

[Not a valid template]

Epilóg

Rozhovory s obyvateľmi táborov prebiehali od roka 2012 do 2013. V roku 2015 sa situácia nijako nezmenila. OSN ani dotknuté vlády nenašli žiadne riešenie a utečenci naďalej žijú v rovnakých podmienkach, i napriek pokračujúcej transformácii vo vnútri Barmy.

Tar Mu Lar Soe stále nenašetrila na falošný preukaz, ani sa nevydala. Dúfa v politický azyl v Austrálii.

Adventistický pastor naďalej učí v drevenej škole pri kostole. Potom, ako sa mi podarilo mu doručiť starý laptop spolu s niekoľkými učebnicami, v strohej sms správe poslal požehnanie mne i všetkým „slovenským kmeňom“.

Zaw Win nechal najbližšiu rodinu v tábore a so svojou ženou tajne utiekol do Rangúnu, kde si dal vyrobiť falošný pas, aby mohol opustiť krajinu. Odvtedy sa prestal ozývať a niet o ňom žiadnych informácií.

UNHCR doteraz nezaznamenalo žiadne prípady dobrovoľnej repatriácie utečencov z táborov – dodnes radšej zostávajú žiť v tábore, pokúšajú sa o získanie víz do tretích krajín alebo riskujú ilegálne formy úteku. Výskumný tím UNHCR opakovane zhodnotil podmienky v juhovýchodnej Barme za nevyhovujúce pre „bezpečný a udržateľný návrat utečencov“.

Thajská vláda už oznámila, že začne stavať nové utečenecké tábory pre ďalšie vlny utečencov z Barmy, z utláčaného moslimského etnika Rohingyov.

Mesto, ktoré zavrhlo blížneho svojho

Prvý obraz: Špinavá rieka s holými hnedými brehmi pokrytými žiletkovým drôtom. Na drôte sa zachytávajú smeti a plastové fólie, hneď za bariérou je stánok so sladkosťami a nápojmi. Pár krokov ďalej ma zastavuje muž, ponúka mi prostitútky a heroín. Pýtam sa na cenu drogy; je priaznivá. Odkiaľ má tovar? Samozrejme, z Barmy. Muž sa usmieva krivými zubami. Barmskí generáli majú výpredaj.

Moei je hraničnou riekou medzi Thajskom a Barmou. Už veľa rokov je obľúbeným cieľom barmských utečencov odchádzajúcich z vojenskej diktatúry na druhej strane rieky. Prechádzajú ňou dodnes, dokonca aj práve teraz, priamo na mojich očiach, v dlhej úzkej drevenej loďke. Nových imigrantov už vedú ekonomické, nie politické dôvody.

Samozrejme, veľa sa zmenilo. Vojenskú juntu v Barme, kedysi jeden z najkrutejších režimov na svete, vystriedala kvázi-reformná a kvázi-civilná vláda. Tá pred pár rokmi prelomila zahraničné embargá a začala k sebe pozývať medzinárodných investorov aj turistov.

Nepresvedčila však stovky tisícov jej niekdajších občanov. Ešte nedávno utekali z Barmy v strachu pred koncentračnými tábormi, mučením a vojnovými konfliktmi. Aj dnes chcú zostať od svojej niekdajšej vlasti čo najďalej. Život obyčajných ľudí sa pri pomalých reformách v Barme nezmenil takmer vôbec.

[Not a valid template]

Dve krajiny v jednom meste

Druhý obraz: Vysvietená mešita na tichej nočnej ulici. Mestečko Mae Sot. Do hraníc s Barmou je niekoľko kilometrov, no  možno zabudnúť, že sme v Thajsku. Usmievaví chlapci s indským výzorom a čiapočkami postávajú pri minarete a hanblivo sa dovolia fotografovať. Sú to Rohingyovia, ktorí v súčasnosti masovo utekajú z Barmy kvôli náboženskému násiliu. Nenechajú ma na pochybách: prišli odtiaľ. V úzkej drevenej loďke. Prečo ste odišli z Barmy? Chlapci krútia hlavou. Nebolo dobre. A tu? Chlapci krútia hlavou. Tiež nie je dobre.

Mae Sot už vlastne nie je Thajskom. To je o ňom asi najdôležitejší poznatok. Stačí sa zorientovať v odtieňoch pokožky, črtách tvárí a miestnych zvyklostiach. Alebo rovno zablúdiť na hlavné mestské trhovisko. Na jeho menšej časti tu predávajú Thajčania; na ostatných troch štvrtinách už len barmskí predavači.

Obe etniká sú od seba oddelené mentálne i výzorom. Okrem odlišných odtieňov pokožky nosia Barmčania longhi, tradičné mužské sukne. Thajčania naproti tomu západné texasky a tričká. Barmské ženy si zdobia tvár zvláštnym, neopakovateľným špirálovitým vzorom z pasty thanaka. Thajčanky používajú výrazný make-up. Posledná odlišnosť: na rozdiel od thajských domácich, Barmčana v meste Mae Sot väčšinou mlčia. Zachmúrení prišelci sa namiesto pokrikovania často dorozumievajú cmukaním.

Na uliciach Mae Sot popri Thajčanoch prúdia davy mužských sukní a snedých ženských líčok s tajomnými špirálami. Sú však naďalej ľuďmi bez mena a bez života; drvivá väčšina mlčiacej beznádeje, ktorá prekročila hranice bez papierov a akýchkoľvek práv. V najlepšom prípade sú nádenníci bez pracovného povolenia, v tom horšom – otroci na farmách, ponižované a zneužívané pomocníčky v thajských domácnostiach.

[Not a valid template]

Do Thajska kedysi utiekol celý prierez barmskej spoločnosti. Od negramotných roľníkov z džungle, ktorých vyhnali ich vlastní vojaci, až po intelektuálnu elitu a politických väzňov. Stovky tisícov ľudí. Časť z nich utekala ešte ďalej, do okolitých krajín a Austrálie, Európy či USA. Ďalších chytili thajské úrady a poslali ich za ostnatý drôt táborov, kde živoria doteraz.

Sú však aj takí, ktorí sa rozhodli zostať tu v Mae Sot a bojovať. Zulu lavíruje medzi možnosťami, aké poskytuje striktná thajská imigračná politika. Pracuje v Podpornej asociácii pre politických väzňov a snaží sa pomáhať ľuďom, ktorí po pekle barmských koncentračných táborov, mučenia a prenasledovania, utiekli do krajiny, v ktorej už nie sú bojovníkmi za demokraciu, len nežiaducimi votrelcami.

Pokiaľ ide o právny status utečencov, vysvetľuje Zulu, v podstate nie je o čom hovoriť. Thajsko nikdy nepodpísalo konvenciu OSN o utečencoch. Koniec diskusie. Nikto nemôže žiadať, aby sa k nim správalo v súlade s medzinárodnými štandardami. V roku 2006 navyše thajská vláda úplne prestala udeľovať Barmčanom status utečenca. Tí, ktorým sa neušiel (drvivá väčšina), nemôžu rátať absolútne s ničím, len s falošnými dokladmi a novým životom, pokiaľ sa im na to podarí získať dostatok peňazí.

[Not a valid template]

Thet Oo

Thet Oo je jedným z tých, ktorí nestihli. Do Thajska utiekol v roku 2007, mal za sebou väzenie za politickú činnosť a polícia ho začala znovu hľadať. V thajskom exile ho však môže zatknúť prvý dopravný policajt zatknúť a teoreticky poslať späť do Barmy. Napriek tomu, čo zažil, tu nemá žiadne práva ani perspektívy. Žije z ilegálneho predaja pečiva a malej pomoci, akú občas dostáva od Asociácie.

Vyzerá celkom ako my. Keby ste ho stretli kdesi v centre európskeho veľkomesta, tipovali by ste ho na nudnú strednú vrstvu a tipovali by ste správne. Vyššie vzdelanie, pred uväznením pracoval v biznise a išlo mu to radosť pozerať. Jeho prvý rozsudok znel dvadsať rokov väzenia za politickú činnosť. Odsedel si dvanásť. Pred odsúdením však musel prejsť niekoľkomesačné vypočúvanie, aby prezradil ďalších členov odporu. Theta Oo vtedy vyvádzali z cely, väčšinou so zavretými očami, do miestnosti, ktorú vždy neomylne spoznal podľa smradu krvi a výkalov. Výsluch začínal mlátením doskou po hlave. Po pár týždňoch ohluchol.

[Not a valid template]

Dnes sedí na schodoch v Mae Sot. Zulu podáva čaj, Thet Oo naveľa súhlasí s fotením, no sluchový strojček si hanblivo skryje pod tričko. Nepáčia sa mu ani moje otázky. Ako na výsluchu, hovorí. Ale potom to už ide samo. Diabol tkvie v detailoch: rozhovorí sa pri otázke, čo ho nútilo znášať mučenie, väznice a potom ďalšie riskovanie v odboji. Jeho odpoveďou sú hraničné skúsenosti zo septembra roku 1988, keď stál v dave študentov, ktorých mierumilovný pochod prešiel predmestím Rangúnu. Až kým ich nezastavila armádna barikáda na ceste.

Dodnes si pamätá, aké bolo počasie: dusné, zachmúrené popoludnie. Už-už sa má spustiť lejak. Thet Oo kráča okolo 20 metrov od čela sprievodu. Na ceste stoja dva skrížené nákladiaky a pred nimi mlčiaci vojaci s namierenými puškami. Je mu horúco a bolia ho nohy. Čelo sprievodu sa pomaly približuje k zátarasu, ľahkovážni dvadsaťroční chalani a dievčatá z univerzít, k zachmúreným dvadsaťročným chalanom oblečeným v uniformách kaki.

Tí druhí spúšťajú paľbu zo samopalov, tí prví začínajú padať a špiniť popukaný asfalt krvou. Thet Oo kričí. Uteká. Keď beží popri centrálnej križovatke svojej štvrte, spoza zákruty sa vynorí nákladné auto plné budhistických mníchov v šafránových rúchach. Dostáva sa do krížovej paľby ďalších vojenských jednotiek. Mnísi na korbe umierajú na očiach Thet Oo.

[Not a valid template]

Bolo to 19. septembra 1988. O deň skôr došlo v Rangúne k udalosti, ktorá bude odteraz nazývaná ako Crackdown, Zákrok. V skutočnosti išlo o vojenský puč, keď vládu v destabilizovanej krajine prevzala armáda. V tom čase však neexistoval internet a študenti zo štvrte Theta Oo vedeli len toľko, že v Rangúne sa včera čosi udialo, ľudia protestujú a armáda ich protesty potláča. Nevedeli ešte, že masové vraždenie na uliciach, aké sa práve odohralo u nich, teraz prebieha v celej Barme.

Keď sa to Thet Oo dozvedel, bolo už neskoro – niekoľkí jeho spolužiaci boli mŕtvi, ďalších zatýkala polícia. Ešte iní utiekli zo svojich domovov a začínali organizovať odpor v prvých jednotkách, ktoré neskôr utvorili v džungli partizánsku armádu a rozvinuli ďalší front občianskej vojny v Barme. Tak to celé začalo.

A teraz je tu. Z Thajska len pasívne pozorne sleduje všetko, čo sa deje v jeho dávnej vlasti. Otváranie na okolitý svet, nové investície a reformy, prepúšťanie politických väzňov. Čo mu iné zostáva? V Thajsku môže získať v najlepšom prípade prechodný pobyt a povolenie na prácu; zato v Barme, možno jedného dňa, keď pôjdu veci dobrým smerom…

[Not a valid template]

Vzácna jednota

Po je pôvodom z barmského etnika Karen, ktoré žije pri thajských hraniciach, v regióne poznačenom nepokojmi a občianskou vojnou. Po však v Mae Sot pracuje pre jednu zo západných mimovládiek, vďaka čomu má pracovné povolenie a v Thajsku funguje bez problémov. Situáciu vidí i z druhej strany: podiel barmských utečencov v Thajsku sa stabilne zvyšuje dlhé roky. Z legálne vydávaných pracovných povolení cudzincom, patrí 80 % práve Barmčanom. Ako hovorí, z toho vznikajú trenice, stupňuje sa napätie a nevôľa k chudobným prišelcom.

Po má šťastie. Je jedným z mála Barmčanov, ktorí môžu legálne pracovať v iných ako manuálnych zamestnaniach. Thajská vláda umožňuje pracovať prakticky len barmským nádenníkom, nekvalifikovaným robotníkom a roľníkom. Akceptuje ich ako lacnú pracovnú silu, ľahko recyklovateľnú a s nárokom nanajvýš na pár dolárov denne. Aj Po sem kedysi prišiel tak ako všetci ostatní, cez rieku. O svojom živote predtým sa však baviť nechce. Dnes tu má (barmskú) ženu a deti, ktoré vozí po Mae Sot na skútri, ako každý iný Thajčan. Všetko, čo bolo predtým, svojím typicky ázijským spôsobom vytesnil do nepamäti a otázky na život v Barme odbíja zdvorilým úsmevom.

Pri rozlúčke mi však venuje svoju pýchu, hrsť cédečiek so súbojmi barmského bojového umenia pripomínajúceho Thai Box. Stačí si pozrieť jeden súboj a hneď je jasné, v čom sa barmský bojový šport najviac odlišuje od thajského: brutalitou. Bojuje sa holými päsťami v ringu a pravidlá sú jednoduché. Prehráva ten, kto zostane ležať alebo nemôže pre krvácanie pokračovať v boji. Iný výsledok ako K.O. sa neuznáva.

Každý rok sa na štadióne za Mae Sot usporiadava turnaj, v ktorom sa stretnú v ringu bojovníci z oboch krajín. Na očiach krvilačného publika sa stávajú stelesnením národných hrdostí, frustrácií, animozít a fyzickej sily. Keď sa emócie vybičujú až na hranu, dianie v ringu je sprevádzané sporadickými výbuchmi násilia v hľadisku, medzi domácimi a tými spoza rieky. Mihajú sa päste a kamene, Barmčania zabúdajú mlčať a Thajčania sa usmievať. S ironickou nadsádzkou tak možno povedať, že krvavé zápasy sú to jediné, čo v Mae Sot spája oba národy. Festival trvá štyri dni, potom sa všetko vracia do starých koľají.

[Not a valid template]

Bangkok

Cestou na letisko, naspäť v Bangkoku, som v  ľudskom mravenisku náhodou zazrel Htee. Sedela bezradne na svojom kufri a obchádzali ju ľahostajné riavy ľudí. Htee som kedysi spoznal na druhom konci Thajska. Stretnúť ju teraz, na preplnenej bangkockej ulici, hraničilo so zázrakom. Htee však bola práve vyčerpaná a nevedela sa dostať na vlakovú stanicu. S úsmevom som ju chytil za ruku a odviedol k turistickej kancelárii: „Niee, netreba, ja som tam už bola.“ „A čo?“ „Nič. Vyhodili ma.“ „Vyhodili?“ „No… vieš…“ Nečakám na vysvetlenie a otváram dvere. Keď dvaja úslužní Thajčania uvidia dvojmetrového belocha, postavia sa do pozoru a privítajú ma dokonalými thajskými úsmevmi zamestnancov turistického ruchu. Vchádzam do klimatizovaného vnútra; policajt za mnou okamžite zatvára dvere, ja ho však odsuniem a vtiahnem dnu aj Htee.

„Dobrý deň, táto dáma potrebuje poradiť, ako sa dostať na stanicu.“ „Ľutujem pane, informácie poskytujeme len turistom.“ „Táto dáma je turistka.“ Muži sa na seba veľavýznamne pozrú a nepohnú sa ani o krok. „OK, tak to urobme inak. Chcel by som sa opýtať, ako sa dostanem na stanicu.“ K pultu pristúpi aj policajt. „Samozrejme, pane, môžem vás však poprosiť o cestovný pas?“ „Ľutujem, pas som si nechal v hoteli.“ Vtedy ma čosi napadne: „Ale to vlastne nie je žiadny problém. Htee, mohla by si ukázať pas ty?“ Htee pokorne vytiahne sivomodrú knižočku a obaja muži sa nad ňu prekvapene naklonia.

Niet však žiadnych pochýb. Rovnaká jemne snedá tvár – v Thajsku tvár človeka druhej kategórie. Strhané črty barmskej emigrantky, no teraz na nás pozerajú z fotografie v pase s nápisom Australia. Úradník s kamennou tvárou zakrúžkuje na mape stanicu, zopakuje pokyny a podá mi mapu. Ja ju podám Htee a bez slova vychádzame do páľavy na ulici.

Sobotný piknik s Karolom M, ctihodným občanom Belize

V otlčenom žltom autobuse z Guatemaly so mnou sedia hispánski dedinčania a banda opitých Afroameričanov, ktorí sa vzadu komusi vyhrážajú smrťou. Snažím sa za nimi neobracať hlavu. Som tu jediný biely a vonku sa stmieva.

Autobus má aspoň 40 rokov a kedysi v USA zvážal deti do školy a späť na bohatých predmestiach. Dnes sú tieto nezničiteľné vraky neklamným dôkazom, že ste v Strednej Amerike. Stali sa hlavnou (väčšinou jedinou) medzimestskou dopravou.

Na poslednej zastávke pred hranicou si všimnem nábožných Amišov v krojoch, ktorí žijú v Belize v zabudnutých komunitách z 19. storočia. Zatiaľ čo na nich zízame, vodič nám nepozorovane ukrýva pod ruksaky akýsi kontraband. Keď sa nám stretnú oči, sprisahanecky zažmurká škuľavými očami a zatvári sa, že čosi opravuje. Čo s nami pocestuje na druhú stranu hraníc, radšej nechcem vedieť.

Čítať úplnú, nekrátenú verziu tohto textu a jeho slovenské pokračovanie v Denníku N: kto pomáhal Mellovi na Slovensku v radoch justície, policajtov a novinárov

[Not a valid template]

Konečne v Belize

Je to vlastne len úzky pás karibského pobrežia na východ od Guatemaly a na juh od Mexika, k tomu niekoľko koralových ostrovov neďaleko pevniny. Čosi vyše 300 tisíc obyvateľov, zmeska niekdajších bielych kolonizátorov, černošských otrokov a domorodých mayských indiánov. V turistických sprievodcoch: raj na zemi pre výletné lode a zájazdy za tisíce eur.

Krajina má však okrem mora a súkromných pláží aj druhú tvár. Tretie miesto na svete v počte vrážd na stotisíc obyvateľov. Objasnenosť okolo 10 percent. Lúpeže, prepadnutia, extrémna korupcia. Útočisko pre zločincov, defraudantov a schránkové firmy z celej planéty.

Na tvrdej autobusovej lavici cestou k pobrežiu potme rozmýšľam, čo vlastne čakám od stretnutia s Karolom Mellom. Že sa rozhovorí o vraždách, ktoré tvrdí, že nespáchal? Alebo ma bude presviedčať o svojej nevine, hoci pred ňou utiekol na druhý koniec sveta?

Dospievam k záveru, že hľadať pravdu o zločine by nemalo zmysel – v tomto dodnes zlyháva slovenská polícia, prokurátori i súdy. Bude však stáť  za to, skúsiť nahliadnuť do sveta, v ktorom dnes Mello žije. A možno i zistiť, čo má slobodný Karol Mello z mäsa a kostí, spoločné s tým niekdajším Karolom Mellom, produktom našej nefunkčnej justičnej mašinérie.

Moje prípravy zahŕňali týždne korešpondencie a osobných stretnutí s belizskými úradníkmi, aktivistami a bežnými ľuďmi, ktorí ho tu poznajú roky. Rovnakú prácu som vykonal na Slovensku po návrate. Postupne sa tak začínal črtať obraz, ktorý sa doplní počas stretnutia so samotným Mellom; niekedy napriek nemu.

[Not a valid template]

O niekoľko dní

sa na Mellovom ostrove napokon všetko zomlelo neočakávane rýchlo. Len som vystúpil z lode a zamieril tam, kde podľa miestnych pravidelne trávi čas, keď sa objavil priamo predo mnou. Jeho vozidlo sa blížilo oproti mne. Stihol som len zdvihnúť ruku a zakričať: „Dobrý deň, pán Mello!“ V okamihu zabrzdil.

Pozeráme si do očí, obaja rovnako prekvapení nečakanou situáciou. Mello sedí oproti mne v golfovej štvorkolke, ktoré sú tu, na ostrove, takmer jediným spôsobom prepravy. Na sedadle spolujazdca má svojho staršieho syna, za pásom mu trčí vrhací nôž z čiernej ocele. Vysvetľujem mu, kto som. Jeho prvé slová: „Nemáte o čom písať? Pál do piče!“. Hneď nato naštartuje a zmizne.

Tak, toto by sme mali, sklamane si pomyslím a pomaly sa vydám späť k prístavu. Vtedy za mnou zaškrípu brzdy a ktosi na mňa po slovensky zakričí: „Hej ty, poď sem!“ Vraciam sa, po istom váhaní si sadám k Mellovi do auta a podáme si ruky. Po jeho uvítaní sme si evidentne potykali.

O chvíľu príde Mellova žena Zuzana, dominantná a vždy rozhodná, akoby občas usmerňovala aj jeho vlastný tok myšlienok. Srdečne sa vítajú so všetkými miestnymi, ktorí idú okolo.
Rozhovor? Zuzana je skeptická: Ja vás nepoznám a nemám na vás čas.
„Pani Zuzana, to je v poriadku: ja sa nechcem rozprávať s vami, ale s Karolom.“ (Zuzana sa trošku urazí)
Karol Mello: Hovoríš, rozhovor? Príď o niekoľko hodín, overím si ťa, porozmýšľam, uvidíme.

[Not a valid template]

Neskôr popoludní

sa mám s Mellovcami stretnúť na koralovom ostrove sotva 20 kilometrov od Belize City, belizskej metropoly a zároveň jedného z najnebezpečnejších miest Strednej Ameriky. No ostrov je zatiaľ pokojný. Jemnučký biely piesok Karibiku si tu užíva hŕstka miestnych, stovky expatov z USA a Európy a tisíce turistov, ktorí sem prúdia za exotikou v exotike. Dnes tu pre nich Mellova Zuzana organizuje módnu prehliadku. Do stretnutia však zostáva niekoľko hodín.

V špinavom kaderníctve práve holič so strýkom pozerajú videá Boba Marleyho. Holič ma usadí do svojho kresla, ležérne vytiahne veľké vrecko plné marihuany a ubalí si džointa. „To je u vás legálne?“ Holič sa zamyslí. „Čéče, vlastne si ani nie som istý… možno nie.“ Vzápätí ku mne pristúpi s horiacou cigaretou v jednej ruke a holou žiletkou v druhej. Mimovoľne zavriem oči, ale strachujem sa zbytočne: holič podá nedofajčenú marihuanovú cigaretu strýkovi a oholí ma bez jediného škrabnutia. Pri odchode sa pýtam na Mella. Hovorí, že takého si nepamätá.

Zato ostatní ostrovania ho poznajú veľmi dobre. Lebo Karol Mello nie je žiaden utečenec, ukrývajúci sa v tieni pred spravodlivosťou. Je to žoviálny, priateľský, vážený občan štátu Belize. Tu na ostrove patrí medzi najznámejších ľudí. Pozná a stretáva sa najmä so smotánkou. Pýtam sa ľudí, či naozaj nevedia, pred čím sem Mello utiekol.

Vedia. Je im to však jedno. Dokonca sa zdá, že Mellovo pozadie je ešte viac sexi. Veď uznajte, zdraviť sa každé ráno v potravinách s človekom, koho hľadá Interpol, to nie je hocijaká pocta. Po pokuse Slovenska o extradíciu a jeho krátkom zatknutí v roku 2012 miestne noviny dokonca uverejnili list od Mellovej rodiny, v ktorom prosí občanov o pomoc a spravodlivosť, akej sa mu nedostalo v jeho skorumpovanej vlasti.

Miestny aktivista z hlavného mesta Belmopan ironicky dodáva, že od občanov Belize vtedy Mello pomoc vskutku dostal. Úrady vydali Mellovi belizský pas v tichosti a podozrivo rýchlo. Nepríjemnosti postihli len belizského ministra pre imigráciu, ktorého o niekoľko mesiacov neskôr zatkli za ilegálne vydávanie pasov cudzincom.

[Not a valid template]

Na módnej prehliadke

je Zuzana nepochybne hviezdou programu. V plážovej krčme zbitej z krivých dosiek usmerňuje násťročné miešanky, ktorým práve rastú prsia a sen o kariére modeliek; roztlieskava dav, vyberá dídžejovi hudbu a hanblivým tučným turistkám predvádza tanečné kroky. Len tak mimochodom mi oznámi, Karol sa s vami rozprávať nebude. „Ďakujem, ale chcel by som to počuť od neho.“ Zuzana mrdne plecom.

Napokon prichádza aj Mello. Jeho známi zakotvili člny priamo pri nás a pomaly sa rozbieha sobotný rodinný piknik. Mello mi zopakuje, že mi žiaden rozhovor neposkytne, ďalej sa však rozprávame. O hodinu neskôr už celá spoločnosť popíja za výskania detí a všadeprítomného dunenia reggae hudby. Len my dvaja akoby sme zabudli na víkend, azúrové more a celú tú nádheru okolo. Stojíme v tieni paliem a hovoríme o jeho živote tu, o Slovensku. O vine, krivdách, podozreniach.

[Not a valid template]

Prečo Mello nechce dať rozhovor

som sa už dozvedel – nepozná ma a nikto ma neodporučil. Môj novinársky preukaz ani pas vidieť nechce, hoci pečiatky z vyše 60 krajín by ho možno presvedčili, že nejde o falzifikát, a ja nie som tajný vyšetrovateľ.

Prečo sa však napriek tomu so mnou ďalej rozpráva, to sa nedozviem. Mello vie, že som sem neprišiel na prázdniny a svoje postupy som mu vysvetlil hneď na začiatku: všetko, čo mi povie, overím alebo vôbec nebudem publikovať, aby som zabránil manipulácii verejnosti. Navrhujem, že urobím nahrávku, ktorú mu poskytnem ako záruku objektivity. Odmieta.

Čo sa teda možno dozvedieť počas párhodinového rozhovoru, ktorý ani nie je rozhovorom? V prvom rade overujem informácie, ktoré som získal už predtým: napríklad že Karol Mello nie je ani trochu chudobný a nepracuje, hoci miestni ho považujú za boháča.

Príklad? Na ostrove sú klasické autá kvôli znečisteniu zakázané a jazdí sa na golfových štvorkolkách. Tá Mellova má náhon 4×4 a patrí medzi to najluxusnejšie na trhu. Mello sa dušuje, že za svojho kríženca vojenského džípu a marťanskej sondy Curiosity zaplatil ledva 10 tisíc amerických dolárov. Na nerozoznanie podobný typ však na ostrove predávajú za 25 tisíc USD.

Mellovci bývajú v jednom z luxusných turistických rezortov, v ktorom stojí mesačný nájom okolo 1 200 USD. To je v Belize veľa peňazí. Toto stredisko zároveň figuruje na turistickom portáli Trip Advisor ako podvodníci veľkého kalibru, ktorí okrádajú turistov, klamú pri uzatváraní zmlúv a dokonca kradnú peniaze z kreditných kariet hostí. Mellovci však s nimi majú evidentne bezproblémové vzťahy a v každom prípade sa nesťažujú.

Lacné nie je ani školné za Mellovho syna. V súkromnej škole v meste sa pohybuje okolo 350 dolárov mesačne. Odkiaľ na to berú na úteku peniaze? Mello tvrdí, že žije z legálnych firiem v Európe i vo svete. Hotely a tak. Môže to dokázať? Nemôže. Pýtam sa na nelegálne obchody, vydieranie a privlastňovanie majetku svojich obetí. Karol Mello sa rozhorčí: nelegálny biznis v živote nerobil a poctivo platí dane. To mi môže odprisahať. Miestni: Mello tu má minimálne jeden podnik, v ktorom namiesto neho figuruje nastrčený majiteľ.

Niet však pochybnosti, že bez ohľadu na to, pobyt Mellovcov v Belize zďaleka nepripomína raj na zemi. Zuzana obetovala svoju skvelú kariéru za akcie v dedinských krčmách a kultúrnych domoch. Sám Mello si zrejme predstavoval život inak ako na niekoľkých štvorcových míľach ostrova, v spoločnosti surferov a amerických penzistov.

Ľudia z ostrova potvrdzujú, že Mellovci odtiaľto takmer nikdy neodchádzajú – pri prekročení hraníc každého z okolitých štátov mu hrozí extradícia. A bezpečnostná situácia sa aj na ostrove zhoršuje rýchlym tempom. Výrazný nárast vrážd spojených s drogovými kartelmi začína byť cítiť aj tu. Samozrejme, v porovnaní s Černákom, ktorý hnije v slovenskom väzení už 18 rokov, sa Mello zrejme sťažovať nemôže.

Tiene karibských paliem sa pomaly predlžujú. S Mellom si vymeníme zopár zdvorilostných fráz a potom sa vracia k svojej spoločnosti na jachtách; ja odchádzam.

[Not a valid template]

Pripravený vypovedať. V hypnóze.

Keď prechádzame na tému jeho problémov so zákonom na Slovensku, Mello je uvoľnený a stále usmiaty, no jeho odpovede znejú ako vopred naučené, slizké úhybné manévre. Či on mal niečo s podsvetím? Najprv treba definovať, čo je to podsvetie.

Pravda o jeho obvineniach? Rád sa podrobí výsluchu a testu na detektore. Dokonca v hypnóze. Jedným dychom však dodáva, že jeho vypočutie nie je možné, pokiaľ sa nachádza v inom štáte. Slovenskí odborníci na trestné právo pritom tvrdia pravý opak: existuje hneď niekoľko možností ako to urobiť, od vypočutia belizskými policajtmi, cez telemost a podobne. Mello i jeho advokát o tom musia nepochybne veľmi dobre vedieť. Nikdy neprejavili ani náznak záujmu.

Karol Mello sa zároveň neustále vracia k svojmu hlavnému tvrdeniu, že je čistou a nevinnou obeťou policajného komplotu. Táto téma má pritom aj úplne protichodný motív, na ktorý by som sa ho zase chcel opýtať ja: totiž že vo všetkých kľúčových momentoch ťažil práve zo zvláštnych omylov a rozhodnutí slovenských policajtov, prokurátorov a súdov.

Na jednej strane, Mello má dobrý dôvod sťažovať sa na políciu. Posledným dôležitým medzníkom jeho káuz je obvinenie z vraždy bratislavského mafiánskeho bossa Čongrádyho, ktorého mal podľa polície zavraždiť spolu s ďalšími komplicmi. Kľúčová svedecká výpoveď, ktorú polícia pred niekoľkými rokmi víťazoslávne predložila verejnosti, sa však ukázala byť falošná a svedok usvedčený z klamstiev. K vražde sa napokon priznali úplne iné osoby.

Na Slovensku sa mi neskôr podarilo overiť, že konanie policajtov, ktorí falošné svedectvo získali, vyšetruje inšpekcia ministerstva vnútra. Vyšetrovateľka však v tomto štádiu odmieta poskytnúť o prípade akékoľvek informácie a bude ho potrebné ďalej sledovať. Anonymný operatívec, ktorý podrobne sledoval vyšetrovanie viacerých zločinov pripisovaných Mellovi tvrdí, že policajti mali dobré dôvody pracovať s verziou falošného svedka a mohli sa stať obeťami jeho klamstiev.

Problém je, že Mellova vôľa rozprávať o jeho temných vzťahoch so slovenskými orgánmi začína i končí na Čongrádyho vražde. Príbeh sa pritom začal už pred vyše desiatimi rokmi, pri vyšetrovaní vrážd Mikuláša Černáka, o ktorom donášal policajtom aj sám Karol Mello. Operatívec hovorí, že práve v tom čase sa vzťahy medzi policajtmi vyšetrujúcimi Černákove vraždy a Mellom stali podozrivo blízke – až natoľko, že Mellove ďalšie úteky a neschopnosť polície ho nájsť poukazovali na vytekanie kľúčových informácií z najužšieho kruhu vyšetrovateľov.

Čo na to Mello? Jeho lakonická odpoveď na záver znie, že v živote nikoho nepodrazí – ani policajtov. O chvíľu však počujem priznanie, že za svoj útek vďačí vysokopostavenému úradníkovi.

[Not a valid template]

Dva závery

Karol Mello veľmi pozorne sleduje všetko, čo sa dnes deje na Slovensku a najmä súdne procesy súvisiace s ním a jeho skutočnými či domnelými kumpánmi. So svojimi slovenskými známymi zrejme udržiava trvalý a bezprostredný kontakt.

Karol Mello stále bojuje. Reaguje na každé nové obvinenie, slovenské agentúrne servisy z času na čas uverejňujú jeho tlačové správy ako reakcie na vyjadrenia slovenských orgánov či médií.

Karol Mello dnes sedí v Belize na kufroch. Neplánuje sa tam usadiť; nekúpil si na ostrove dom a radšej prepláca pobyt v luxusných rezortoch. Nemá ani loď, hoci si ju určite môže dovoliť. Všetko to len zdôrazňuje dočasnosť jeho karibského obdobia – dojem, ktorý si všimli a vyslovili predo mnou aj jeho tamojší známi.

To môže znamenať len dve veci. Buď existuje šanca, že Mellove obvinenia sa postupne, jeden po druhom, vyčistia takým či oným spôsobom, tak ako pri kauze falošného svedka vraždy Čongrádyho. Proces vraždy matky a dieťaťa v Moste pri Bratislave sa ťahá dlhé roky a jeho skorému vyriešeniu nemusia pomôcť ani posledné výpovede Černáka.

Môže teda Mello o pár rokov prísť na Slovensko ako slobodný človek? Vo svetle fungovania slovenskej justície by to zrejme až tak šokujúce rozuzlenie nebolo.

Treba však brať do úvahy aj druhú možnosť: že Karol Mello, istá asertívna blondínka a dve malé deti jedného pekného dňa jednoducho zmiznú zo svojho zahnívajúceho karibského raja a zľahne sa po nich zem.

Nejaká iná krajina vtedy možno nevedomky získa štvoricu občanov, zmenených na nepoznanie, s čistými dokladmi a ctihodným renomé, a niekto, koho sme kedysi nazývali Karolom Mellom, dožije pokojné dni s novou tvárou a identitou.

[Not a valid template]

Posledné slovo má Karol M.

Po návrate do Európy ešte skúšam poslednú sms-ku: že končím článok a ak chce Mello niečo dodať, teraz je posledná šanca. Telefón odzvoní okamžite. Prerývajúci sa Mellov hlas žiada o autorizáciu článku a vyhráža sa. Právnymi krokmi, dementi v tlači a napokon nejasnými frázami, z ktorých trčia hrozby. Vraj môžem byť rád, že ma nedal v Belize zatknúť, pretože som ho prenasledoval. „Ako prosím? Veď si sa za mnou vrátil autom a pár hodín sme sa rozprávali na očiach stoviek ľudí!“ „To je v Belize úplne jedno“, odpovedá Mello. „Vybavil by som ti zatknutie aj tak.“

Posledná otázka, Karol: Černák práve súhlasil o Tebe vypovedať a dokonca sa vraj hanbí za svoje činy. Hlas v telefóne doslova kričí: „Ja sa za žiadne činy nehanbím, na rozdiel od Černáka.“

Čítať úplnú, nekrátenú verziu tohto textu a jeho slovenské pokračovanie v Denníku N: kto pomáhal Mellovi na Slovensku v radoch justície, policajtov a novinárov

Foto portréty: Flákači a povaľači Strednej Ameriky

Ľudia z okraja spoločnosti sú v treťom svete iní, ako v Európe.

Prihovárať sa im priamo na ulici a fotiť ich môže vyzerať kontroverzne – zaváňa to cynizmom a necitlivosťou. Akoby fotenie ľudského nešťastia na pamiatku. V krajinách, v ktorých neexistujú sociálne siete, sú moje objekty považované za vzduch a smetie: žijú a zomierajú na uliciach takmer bez povšimnutia.

Beriem ich, akí sú: niekedy sa z nich cez objektív smejem, tak ako oni z nás. No vidím a nachádzam v nich najmä krásu a pravdu o spoločnosti, v akej žijú. Jasné, sú to pohľady, ktorým nechýba irónia. Oni však nepotrebujú ľútosť.

Sme rovnocenní partneri.

Belize City

„To nemyslíš vážne, kamoš? Urobil si mi až dve fotky a nedostanem ani halier sprepitného?“

Za tri centy ti dám autrogram
Za tri centy ti dám autogram

„Nie, myslím to smrteľne vážne. A teraz prosím ťa odstúp trošku ďalej, smrdí ti z úst a zahmlievaš mi objektív.“

Nechceš oheň?
Nechceš oheň? Predám lacno.

Tohto modela som si nevybral ja, ale on mňa. Utekať pred ním nemalo zmysel, tak som to aspoň využil.

Pouličný povaľač, Belize City

Nádejná kariéra

Jimmy chcel byť pasákom.

Nie, sako nemám od Napoleona Bonaparte
Nie, sako nemám od Napoleona Bonaparteho

Ambície mu celkom nevyšli – dnes vyberá kontajnery a zbiera plechovky v prístave. Ak sa práve nenapil ohnivej vody.

[Not a valid template]

Karibik

Rastaman nemal svoj deň. Najprv sa na mňa chcel zahnať, ale rýchlo si to rozmyslel.

[Not a valid template]

Napokon si radšej vypýtal trochu drobných a dostal ich. Rozišli sme sa v dobrom.

[Not a valid template]
Caye Ambergris, Belize

Nadháňači, otravovači a iní zaháľači

Chlapíkov, ktorí sedia na závore, si v Strednej Amerike rýchlo zamilujete: vaši nádejní turistickí sprievodcovia. Čakajú vás už na hranici, všetkých tu poznajú a všetko vám vybavia.

Napríklad falošné doláre, ktoré si potom nájdete v peňaženke namiesto tých pravých.

Sme tvoji osobní konzultanti. Tvoje starosti a peniaze na našu hlavu.
Sme tvoji osobní konzultanti. Tvoje starosti a peniaze na našu hlavu.

Profesionálni otravovači a veksláci, hranice Hondurasu a Guatemaly

Colníci v Strednej Amerike vás môžu priateľsky poklepať po pleci, alebo nepustiť ďalej z nejakého absurdného dôvodu. Jedno je isté: vidia všetko a všetkých – okrem pašerákov, zlodejov a vekslákov všade naokolo.

Cestou na hranicu
Zlodeji a veksláci na obedňajšej prestávke

Hranica Belize a Guatemaly

V Latinskej Amerike na nich dokonca majú aj názov: gineteros, otravovači

Loďkový nadháňač a otravovač čaká na ďalšiu obeť.
Loďkový nadháňač a otravovač čaká na ďalšiu obeť.

Mesto Flores, severná Guatemala

Týchto chlapíkov som sledoval takmer týždeň, každý deň. Nikdy sa ani len nepohli.

Čakajúc na klienta
Čakajúc na klienta

Antigua, Guatemala

 

Smutnosmiešny pohľad k indiánom

Alkoholizmus je v tradičných mayských komunitách Guatemaly obrovský sociálny problém.

Sobotný indiánsky trh
To bol žúr. Sobotný indiánsky trh v Chichicastenango.
Dnes prídem domov neskôr
Dnes prídem domov neskôr

 

Ja som tu šatniar a ešte aj vykonávateľ obiet
Ja som tu šatniar a ešte aj vykonávateľ obiet

Najväčší domorodý trh v Strednej Amerike: Chichicastenango, Guatemala

Láska umiera posledná

„Pozri, daj mi trochu prachov a pokojne ti urobím aj stojku. Žobrem tu na plný úväzok a okrem toho musím platiť aj výpalné policajtom.

Profesionálna žobráčka
Profesionálna žobráčka

A takto vyzerám, keď sa teším

Vždy s úsmevom…
Ku klientom vždy s úsmevom…

 

Fotoreportáž z Belize: od gangsterských slumov po koralové ostrovy

Hranica medzi Guatemalou a Belize je presne taká, akú nájdete všade v Strednej Amerike: smrad, špina, neustály zhon a po zuby ozbrojení vojaci, ktorí vidia všetko, len nie pašerákov a zlodejov všade okolo nás.

Cestou na hranicu
Typická stredoamerická hranica plná špiny, vekslákov a drobných zlodejov

 

Skupinka Amišov sa bojazlivo drží pri sebe a nespúšťajú zrak zo svojich žien. Ich kroje a správanie ich odlišuje od atmosféry Strednej Ameriky ešte viac, ako biela farba pokožky a pehy. Je to sekta žijúca tradičným roľníckym životom 19. storočia, odmietajú výdobytky civilizácie a držia sa z ďaleka od miestnych ľudí aj turistov.

Po ceste naprieč Belize ich uvidím niekoľkokrát, ako na osamelej zastávke kdesi v savane nakladajú veci do autobusu, kohosi vítajú alebo sa sním lúčia. Ako vidieť, sami pochopili, že stokilometrové vzdialenosti sa viac oplatí prejsť v autobuse ako vozom, hoci používanie moderných nástorjov považujú za hriech.

Belizskí Amišovia si vyšli na výlet do Guatemaly
Belizskí Amišovia na výlete do Guatemaly

Hlavné mesto Belize Belmopan pripomína slovenskú dedinu; v celom Belize žije spolu len 300 tisíc ľudí. Väčšina z nich obýva dediny roztrúsené na pobreží alebo Belize City, do ktorého smerujem ja.

Niekoľko ďalších hodín autobusom po rozbitej ceste, palmové lesy a roztrúsené dedinky. Pristupujú hispánski dedinčania, mlčanliví mayskí domorodci a hluční černosi. V Belize sa hovorí zmeskou angličtiny a španielčiny, z ktorej by zošalel každý lingvista.

V krajine je navyše obrovská komunita z južnej Ázie a blízkeho východu – Libanončania ovládli drobné obchodíky a reštaurácie. Dodáva to tejto zvláštnej krajine ešte viac farieb, ale aj zmätku a etnických problémov. Ich integrácia takmer nefunguje a otvorená politika vlády voči prisťahovalcom ostro kontrastuje s jej neschopnosťou riešiť etnické getá a konflikty s rasovým pozadím.

[Not a valid template]

Napokon, tesne po zotmení, vystupujem v Belize City. Mesto vyzerá ako jeden veľký slum; beriem taxík a prichádzam do svojho malého hotela, ktorý je obohnaný žiletkovým drôtom. Hneď po prvej vychádzke po ulici pochopím, že majitelia veľmi dobre vedeli, čo robia.

[Not a valid template]

Belize City je nebezpečné miesto na život. Je to nebezpečné miesto aj na prechádzanie, kupovanie vody a hľadanie reštaurácie. Okamžite ako vyjdem zo zamrežovaného hotela na nočnú ulicu, svoje rozhodnutie oľutujem. O pár metrov ďalej ma napadne svokra divokých psov, ktoré odoženie len spŕška kameňov a lesknúca sa čepeľ môjho noža. Ešte jedna chyba a zablúdim do bočnej uličky, v ktorej sa za mnou rozbehne niekoľko černošských výrastkov: „Get the fuck out of our neighborhood, white motherfucker!“ (Zmizni z našej štvrte, biely skurvysyn!)

[Not a valid template]

Majiteľ penziónu i s rodinou pochádza z Bangladéšu – typický príbeh utečencov, ktorí vo svojej vlasti všetko predali a vydali sa hľadať lepší život. Po ich prvom prekvapení, že som navštívil ich krajinu a dokonca sa mi páčila, začnú rozprávať o svojom živote tu. Muž v stredných rokoch napokon s povzdychom priznáva, že Belize sa ukázalo byť nočnou morou.

Šikanovanie a diskrimináciu za svoj bengálsky pôvod tu zažívajú každý deň; už niekoľko rokov vychádzajú von len v zamknutom aute, pretože vojny gangov a príležitostná kriminalita tu dosiahla apogeum. Belize City je tretím najhorším miestom v Strednej Amerike v počte vrážd na sto tisíc obyvateľov.

 

Belize City je jeden veľký smutný slum
Belize City je jeden veľký smutný slum

 

Na stenách budov si nechávajú gangy odkazy v podobe grafiti. Nápisy na obrázku sú poctou zavraždeným členom gangu
Na stenách budov si nechávajú gangy odkazy v podobe grafiti. Nápisy na obrázku sú poctou zavraždeným členom gangu
V tejto budove sídli schránková firma, ktorá preliala zo slovenskej Interblue päť miliónov eur
V tejto budove sídli schránková firma, ktorá preliala zo slovenskej Interblue päť miliónov eur

Na druhý deň odchádzam na ostrovy. Od momentu, ako vojdem do turistického prístavu, akoby som sa ocitol v inom svete. Turistické zájazdy tu vykladajú ležérne rodiny dovolenkárov; nikto ani netuší, že len jeden jeden blok odtiaľto práve niekoho zavraždili a policajti so samopalmi hliadkujú pásky s nápisom Crime Scene. Takéto je to jednoduché: stačí si kúpiť lístok za nejakých 20 dolárov a získate priepustku do tej druhej, exotickej časti Belize.

Na ostrovoch niet gangsterských grafiti s menami zavraždených mafiánov, povaľačov ani špina či bieda. Alebo áno?

[Not a valid template] [Not a valid template]

Na ostrovoch strávim niekoľko dní. Azúrové more, reggae hudba a pohodová atmosféra v ničom nepripomína Belize, aké poznám z pevniny. Na bielom piesku hlavnej ulice prechádzajú Američania a Európania s fľaškami piva a surfovými doskami a priateľská administratíva ostrova dokonca zakázala autá so spaľovacími motormi kvôli čistejšiemu vzduchu.

[Not a valid template]

Holič je priateľský chlapík s obrovským sáčkom marihuany, z ktorej si bezstarostne uštipkáva a ubaľuje džointy pre seba i svojho strýka. Tak ako všetci v Belize, miluje Boba Marleya a skôr ako sa dá do práce, musíme si spolu pozrieť dokumentárny film o živote reggae hviezdy.

[Not a valid template]

Keď sa napokon ku mne blíži s holou žiletkou, mimovoľne sa strhnem, ale oholí ma rutinným pohybom bez jediného škrabnutia.

[Not a valid template]

Naozaj sú belizské ostrovy takým bezstarostným rajom, ako sa to zdá na prvý pohľad? Miestni priznávajú, že veci sa j tu rýchlo menia k horšiemu. Najviac zo všetkého cítiť nárast počtu vrážd spojených s drogovými kartelmi, ktoré sem prenikajú z neďalekého Mexika. Kedysi mali na ostrovoch sotva pár vrážd ročne spôsobených v afekte. Dnes, na začiatku roka 2015, policajti riešia už štvrtú – všetky majú pozadie obchodu s drogami.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Postup býva spravidla podobný. Mexické kartely v okolí ostrovov zhadzujú z lodí balíky s kokaínom a marihuanou, ktoré potom na brehu zberajú na to určené osoby a posúvajú ich na ďalší transport. Ak ich však náhodou nájde skôr nejaký miestny, spravidla podľahne snom o rýchlom bohatstve a pokúsi sa ich predať na vlastnú päsť. O pár týždňov ho nájdu na pláži v plytkom hrobe.

V deň môjho príchodu našla ostrovná polícia v černošskej časti ostrova rozstrieľanú drevenú chatrč. Obchodníci s drogami sa prišli pomstiť svojmu bývalému pracovníkovi a dom mu rozstrieľali ako rešeto. Nebol doma; v dome zahynul jeho niekoľkoročný syn.

Svoje slumy majú aj turistické koralové ostrovy. Stačí prejsť Ďalej od hlavnej cesty s hotelmi a reštauráciami. Caye Caulker, Belize
Svoje slumy majú aj turistické koralové ostrovy. Stačí prejsť ďalej od hlavnej cesty s hotelmi a reštauráciami. Caye Caulker, Belize
Na koralovom ostrove Caye Ambergris v Belize
Na koralovom ostrove Caye Ambergris v Belize

A potom sú tu ešte ľudia, ktorí do Belize ušli z civilizovaného sveta pred spravodlivosťou.

Ako Karol Mello. Stretávam ho na jednom z ostrovov. Blíži sa oproti mne vo svojom vozidle. Keď prechádza okolo, zdvihnem ruku a zakričím, Dobrý deň, pán Mello. Môžeme sa porozprávať? Mello okamžite zabrzdí a pozrieme si do očí. Ale to je už úplne iný príbeh…

[Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template]

Tváre Indočíny: Laureátka Nobelovej ceny mieru Su-Ťij na pouličnej demonštrácii v Rangúne

Dav sa na ulici zhromažďuje dlhé hodiny predtým. Medzičasom sa z okolia vytratia vládni vojaci a policajti – o provokácie nebýva núdza ani z jednej strany.

Keď sa jej auto pomaly prediera preplneným námestím, medzi ľuďmi nastáva ošiaľ. Su-Ťij sa vo svojej krajine teší obrovskej podpore, hoci jej úloha v domácej politike je naďalej skôr symbolická. Vládnuca junta nepúšťa demokratickú opozíciu do žiadnych významnejších postov.

Aký bude ďalší vplyv „Dámy“, ako ju volajú miestni, na budúce smerovanie Barmy? Čím hlbšie smerujete na vidiek, tým skeptickejší sú obyvatelia. Krajina je celý čas na prahu občianskej vojny a etnických konfliktov a vojaci sa v najbližšom čase nezdajú byť pripravení na odovzdanie moci.

Príslušníci etnických a náboženských menšín však opakujú aj iné slová: Su-Ťij je vraj človekom barmskej väčšiny, nie všetkých obyvateľov. Prenasledované kmene z východu a západu krajiny od nej veľkú podporu zatiaľ necítia. Su-Ťij so svojim Demokratickým frontom bude podľa nich len pokračovaním útlaku dominujúceho barmského etnika, len v iných farbách a demokratickejšom vydaní.

Desiatky tisícov ľudí na námestí však zatiaľ žiadne pochybnosti nemajú. Na balkóne na treťom poschodí sa objaví Su-Ťij, všade okolo vystreľujú confetti dav na ulici zachváti absolútne šialenstvo. Politický ošiaľ v prevedení poslednej diktatúry juhovýchodnej Ázie trvá niekoľko ďalších hodín.

Su-Ťij prichádza na pouličnú demonštráciu. Rangún, Barma
Su-Ťij prichádza na pouličnú demonštráciu. Rangún, Barma
Su-Ťij v Rangúne
Su-Ťij v Rangúne
Na námestí
Na námestí
Su-Ťij prehovára k davom v Rangúne
Su-Ťij o chvíľu prehovorí k davom v Rangúne

_DSC5629-Edit

Všetky okná a balkóny sú plné ľudí
Všetky okná a balkóny sú plné ľudí
[Not a valid template]

Tváre Indočíny: Kľučiar z našej ulice

Volám sa Shyw a som tu zámočníkom. Okrem toho: muž s najzaujímavejšou tvárou na tejto ulici.
Áno, dobre počuješ, nikto takúto nemá. A ešte som aj moslim, aby bolo jasné.

Shyw pochádza z jednej z početných etnických skupín v Barme a ako moslim to v žiarlivo budhistickej krajine nemá ľahké. V Rangúne som ho stretol neďaleko centra a jeho tvár ma fascinovala od prvého pohľadu.

Tak ako v celej juhovýchodnej Ázii, v Rangúne sa žije priamo na ulici. Práve tu hľadám svoje modely: priamo v ich prirodzenom prostredí, uprostred práce, oddychu či len tak, keď nečinne hľadia do blba.

[Not a valid template]