Havana

Havana úvod

Prvé ráno v Havane a prvý pohľad z oknaKuba sa nám okamžite prilepí so spoteným tričkom na telo: stojíme v nevľúdnej hale pred colnou kontrolou, ľudí pred nami vybavujú pomaly a dôkladne. Cigaretový dym okolo nás sa dá krájať; pomaly postupujeme v rade a nebezpečne sa blížime k väzenským okienkam a bielym nemocničným dverám. Je 11. február 2007. Sme na rade.

Colníčka je mladá a pekná; po sérii absurdných otázok v lámanej angličtine, mierených do všetkých zákutí môjho súkromného života, ešte naposledy napína sily a žiada ma o neexistujúci spiatočný lístok. Odkazujem ju na neexistujúcu webovú stránku s nanajvýš pochybne znejúcim číslom rezervácie, ktoré jej i napriek protestom vyhláskujem v angličtine.

Centrálna budova kubánskej vlády je kópiou Bieleho domu v USAŽena sa stáva po zmienke o internete krajne nervózna. Keď ju nútim, aby si zapísala moju webovú adresu a mail (rozdiel medzi nimi sa snaží bezúspešne pochopiť), vstáva zo stoličky a žiada ma, aby som odišiel. Vchádzam do ďalšej haly, cez ďalšiu kontrolu (prichádzam o jablká a tortillu), ešte jednu kontrolu (prichádzam o pas) a okamžite na to ďalšiu kontrolu, kde na chirurgickom stole skúmame obsah mojej batožiny.

Colníka, ktorý tentoraz vyzerá, akoby mal dvanásť rokov a každé ráno si nalepoval otcove falošné fúzy, zaujmú len dve veci. Prvou je lesklý rozkladací cestovný šach, ktorého dizajn ho úprimne fascinuje; druhou vecou je poľský filozofický magazín „Politická kritika“. Krv mi okamžite zamrzne v žilách. Tento brilantný časopis uverejňuje aj odvážne umelecké projekty, v tomto čísle fotografie z rôznych vojenských konfliktov a občianskych nepokojov. Čo je ešte horšie, na posledných stranách sa na vás usmievajú šiesti mužskí obyvatelia centra Havany, ktorí s radosťou súhlasili, že za dvadsať dolárov budú onanovať priamo do objektívu. Colník sa však zastavuje pri čierno-bielych holých zadkoch akýchsi mexických robotníčok, vracia mi knižku a oslovuje ďalšiu obeť.

Napokon dostávam i svoj pas a vychádzame von; po tvárach nás udiera vlhká, lepkavá, smradľavá horúčava februárovej noci. Taxík nás vezie prázdnymi bulvármi; stretávame len málo áut, zato čoraz viac bilboardov a nápisov na stenách. Snažia sa predať len jeden produkt: Fidela a jeho revolúciu. Usmievavý, dobrácky Dedo Jozef z plagátov však ničím nepripomína vychrdnutého mrzkého starca v zaprdených šuštiakoch značky adidas, ktorého som naposledy vídaval v televízii. Ja osobne som však šťastný, že sme dorazili načas a ešte dýcha.

V uliciach Habana ViejaBulváry sa pomaly zužujú a zhusťujú, prechádzame stredom mesta. O chvíľu už vstupujeme do samotného srdca Havany, do neuveriteľne ošarpaných, neskutočne smradľavých, nádherne ukričaných a predovšetkým, najpríťažlivejších a najneopakovateľnejších, úzkych ulíc starého mesta (Habana Vieja).

Jeho útroby sú plné blata a odpadkov; stúpite tu do lajna konského, zmiešaného s ľudským, psačím a ktoviečím ešte; na hlavu vám môže spadnúť tehla z prekrásnych, rozpadávajúcich sa domov, ale aj vedro horúcej vody. Kubánci vás prevalcujú svojim krikom a spevom. Za nezmyselne vysokú cenu vám vtisnú čosi, čo ste nikdy nepotrebovali a ešte si vypýtajú sprepitné. Vy ich za to budete zajtra zdraviť na ulici, akoby ste boli starí známi. Napriek tomu, ráno sa zobudíte s vysušeným jazykom, smradľavým dychom a prázdnou fľašou rumu značky Havana Club: potrasiete hlavou a opäť vyrazíte do tých nádherných ulíc, do kostolov, trhov a cez davy turistov, vedených žoviálnymi sprievodcami s falošnými visačkami na prsiach.

Havanské zátišieV Havane trávime niekoľko dní; náš penziónik má terasu, priamo susediacu s jedným z desiatok ministerstiev. Ministerstvo sa neodlišuje od svojho okolia, ktoré vyzerá ako po ľahkom údere taktickej nukleárnej hlavice: časť okien nemá sklá alebo z nich vysia len črepy, odvšadiaľ opadáva omietka a rýny visia v povetrí i napriek gravitačnému zákonu. Jedinou známkou výlučnosti sú tu zhrdzavené krabice klimatizácií a zhustené policajné hliadky na rohoch.

Ápropos, policajti. Havana, rovnako ako každé kubánske mesto, je ich plná. Stoja takmer na každom rohu, vo všetkých možných uniformách. Vďaka tomu sa my, turisti, môžeme cítiť tak bezpečne, ako nikde inde v štátoch Latinskej ameriky (už ani nehovoriac o Spojených štátoch). Úplne inak to však cítia samotní Kubánci: policajti sa k nim správajú neuveriteľne povýšenecky, pri dôkladnejšom pozorovaní si všimnete rovnaké šikanovanie, aké je typické pre všetky diktatúry, zrastené so svojimi ozbrojenými zložkami.

Havana má čosi do seba, však?!V prvých dňoch nášho pobytu sa snažíme nájsť okrem iného aj internet. Nie je to jednoduché. Tak, ako so všetkými vecami, ktoré začali na Kube existovať až po Fidelovej revolúcii, pripojenie na internet je tu neraz zložitá záležitosť, vyžadujúca vytrvalosť a trpezlivosť. Ani jedna z týchto cností sa vám napokon nevyplatí; cena je taká vysoká a rýchlosť pripojenia taká nízka, že nakoniec rezignujete a svoje peniaze investujete oveľa múdrejšie do kubánskeho rumu. Prietok dát napokon obmedzuje i samotná kubánska vláda, v snahe kontrolovať obsah informačných tokov, prúdiacich medzi Kubou a zbytkom sveta.

Ešte pred niekoľkými rokmi bolo podľa správ cestovateľov na Kube problémom nájsť vôbec ako-tak zásobený obchod, aby ste nemuseli byť závislí od smiešne predražených turistických reštaurácií. Naša vegetariánska kalvária je už dnes na Kube o čosi lepšia. Vláda medzičasom začala s novým valutovým obeživom „pesos convertibles“, ktorá pri nákupe luxusnejších tovarov nahradila americký dolár. Ide teda o čosi veľmi podobné našim niekdajším bonom, ktorými sa platievalo v tuzexe.

Na havanskom MalecóneZnamená to že všetko, čo bolo a naďalej ostáva pre drvivú väčšinu Kubáncov úplne nedostupné, napríklad záchodové misy alebo koberec, si tak dnes už aspoň možno vôbec kúpiť, aj keď za ceny, porovnateľné s najdrahšími krajinami EÚ. Kuba je pre nezávislých cestovateľov skutočne drahou destináciou, ale aspoň sa zvýšila dostupnosť produktov ako je maslo, syry alebo fľašková voda. Vegetariáni to majú o to horšie, že dokonca aj v súkromnom ubytovaní nad vami domáci neraz pokrčia plecami, hoci nakoniec sa vždy nájde nejaké jednoduché exotické jedlo, ako koreň z yuky na cesnaku, vyprážané banány, alebo aspoň tradičné „arroz con frijoles“ (ryža s fazuľou).

Na Kube nájdete i čoraz viac súčastí západného konzumného života. Pamätáte si na heinekenovskú dotieravú reklamu, podľa ktorej je ich pivo na Kube striktne nedostupné už päťdesiat rokov? Nuž, neverte marketingu. Nájdete ho tu ľahko, predražený a rovnako mdlý, s umelohmotnou penou a kyslastou pachuťou na jazyku, ako ho poznáme z domu.

V HavaneProblémy so zásobovaním má Kuba i napriek tomu stále. Vďačí za to svojmu veľkému severnému bratovi, ktorý od prezidentúry George W. Busha stále zostruje už i tak neuveriteľne nehorázne a nespravodlivé embargo. USA čoraz viac obmedzujú snahy o zásobovanie i základnými predmetmi dennej spotreby, ale aj liekov (!), potravín a naposledy aj výmenných vzdelávacích programov, učebníc a pod. Napriek tomu, Kuba stále pulzuje životom a Spojeným štátom ukazuje vztýčený prostredník.

Po niekoľkých dňoch v Havane sa napokon stretávame i s istým našim internetovým kubánskym kamarátom. Pozýva nás navečer k sebe domov. Je práve svätého Valentína; zásobujeme sa teda tekutinami a vyrážame do inej časti mesta. Ideme po známej pobrežnej promenáde Malecón, cez čínsku štvrť, v ktorej už nenájdete nijakých Číňanov, cez novšie a honosnejšie štvrte, až k uliciam s nízkymi domčekmi a skromnými bytmi. Stretla sa tu hŕstka domácich a ďalší cestovateľ, Rodrigo z Čile. Rodrigo sa práve smrteľne zaľúbil do istej Slovenky, ktorú stretol na svojich kubánskych potulkách. Jeho smútok z rozchodu teda zapíjame rumom a pivom; Kubánci kontrujú výbornými jedlom a historkami zo svojho neľahkého života.

Iskričky, alebo pionieri?Onedlho nato nechávame Havanu svojmu osudu. Odchádzame ráno, keď sa ešte iskričky a pionieri nepokojne mrvia v posteliach a proletári všetkých farieb sa vášnivo spájajú s proletárkami. Len znudený Che, nápadne podobný Ježišovi Kristovi a hrdinom z telenoviel, nás podozrievavo pozoruje z vyblednutých bilboardov cestou na stanicu.

Začiatok a prípravy: Európa

Cesta okolo sveta a prípravy na ňu majú niekoľko nevyhnutností. Treba ju vymyslieť, uveriť v ňu. Ak ste vychladli a stále nezmenili názor, treba na ňu začať zarábať. Po celý čas sa presviedčajte, že všetko toto sa raz naozaj stane, opakujte to rodine a známym v pravidelných intervaloch. Trávte celé noci v sieti zbierajúc informácie.

Keď už máte všetko pekne prichystané a do kúpenia lístka na miesto, nachádzajúce sa na druhej strane zemegule, stačí posledné, neodvolateľné kliknutie, vstaňte od počítača. Zhlboka sa nadýchnite, spočítajte si, či vám do odchodu ostáva dosť času. Preberte to ešte raz s tým malým vo vašej hlave a uistite sa, či vás rodičia medzičasom nezbavili svojprávnosti. Klikli ste?

Aj my. Vynechali sme však celý posledný odstavec: dátum odchodu bol preto príliš blízko a nestihli sme mnoho z toho, čo sme si naplánovali. Chýbali nám podklady o miestach, ktoré navštívime, táto stránka bola i týždne po našom odchode ešte stále len ružovým snom. Navyše, o našej ceste sme príliš nepresvedčili ani rodičov (to sa ale napokon nepodarí takmer nikomu).

Z Bratislavy vyrážam 5 februára 2007. Za Justýnou. Bratislava je dobré miesto na začatie cesty: koľajnice prechádzajú okolo viacerých štvrtí, ktoré mám rád a môžem sa tak dôstojne rozlúčiť so svojimi ulicami. Mesto je v zovretí globálneho otepľovania, vytrvalo prší a je teplo. Anjeli ma diskrétne pozorujú spoza nízkych oblakov, jeden z nich si pritom falošne pobrnkáva nejakú punkovú melódiu. Zľahka mi šumí v očiach.

Z mojich duševných driemot ma v Poľsku preberie až sám život. Zľahka ma poklepe po ramene: v náhlivosti a naslepo vyskakujem z pohýnajúcaho sa vlaku. Bolo to o jednu stanicu skôr, ako bol plánovaný môj posledný prestup. Nachádzam sa na prázdnom peróne na okraji hustého lesa. Od jedu zúrivo vrieskam: v následku toho vzápätí zhasne i jediné svetlo v diaľke a o chvíľu i svetlá na peróne. Je tma, mrzne a začína snežiť.

K Justýne napokon dorážam takmer na čas, taxíkom. Verili by ste že je to drahšie, ako vlak?

Naše posledné dni v Strednej európe: snehové nádielky a následné odmäky, zúfalé a neúspešné snahy odložiť odchod. V poslednú noc psy clivo zavíjajú. Skúmam svoj ruksak: vážim ho a vyhadzujem z neho veci na kilá, opäť vážim a opäť vyhadzujem. Nechávam len nevyhnutnosti: dôveryhodné kusy oblečenia a obuvi, lieky a kozmetika; veci, ktoré na Kube nenájdete. Množstvo káblov, fotoaparát. Mapy, výbava na život v prírode, zopár bodných zbraní. Justýna v susednej izbe robí to isté. Nad ránom sme obaja ako-tak pripravení. Presúvame sa do Varšavy, nakupujeme, lúčime sa s poľskou rodinou a známymi. Odlietame.

Posledné dva európske dni v Madride a aklimatizácia: vo Varšave začalo akurát pred odchodom poriadne prituhovať, v Madride je o pätnásť stupňov viac. Je to dobrý prechod, na Kube počasie prihodí ďalších pätnásť. Zatiaľ sa však len súkame do tučného airbusu 200; vegetariánske jedlo nám pripraviť zabudli, máme však aspoň dosť miesta na moje dlhé nohy. Lietadlo sa rozbieha a odliepa od štartovacej dráhy, kontrolná veža a všetci Európania si s úľavou vydýchli. Pokračovanie na Kube!