Prvé dni v Donecku

Prechod cez hranicu z Ruskej federácie do Donecka: gruzínsky šofér Saša nás vyzdvihne v ruskom Rostove a svojím rozheganým taxíkom vyráža smerom na západ. Mojou spoločníčkou je Táňa, priateľka českého separatistu Behemota. Že útle dievča spiace na zadnom sedadle i napriek výtlkom, je v skutočnosti ruská snajperka ostrieľaná v boji, sa dozviem až neskôr.

Behemot mi neskôr prezradí ešte aj to, že moje dva metre a sto kíl, v spojení so zlomeným nosom a tvárou bitkára, mali byť pre Táňu diskrétnou ochranou. Lebo financie do Doneckej ľudovej republiky neprichádzajú zvonka cez bankové účty a platobné karty, ale v hotovosti, v kufroch a vreckách. Bezhotovostný platobný styk medzi DNR a vonkajším svetom pre smrteľníkov takmer neexistuje.

Hranica, to sú dve hodiny čakania a dlhý rad áut na výstupnej kontrole z Ruska do krajiny, ktorá vlastne neexistuje, otázky a podozrenia:
Čo tu chceš? Ty žurnalist?
Ja? Aký žurnalist? Ale prosím vás!
Nasleduje kontrola batožiny, no pochybnosti rozptýli až Táňa: ukáže vojenskú knižku z DNR a ruský pas, koketne sa usmeje a prehlási, že som jej slovenský frajer. Koniec diskusie, môžeme ísť.

[Not a valid template]

Sobota, 24. september 2016. V meste Doneck je chladné, slnečné ráno. Na ulici Artema takmer niet premávky. Všade vládne pokoj, mier a zlatisté babie leto. Mesto je čisté, ľudia sa usmievajú a dievčatá nosia neodmysliteľný vyzývavý mejkap a biele čižmičky. Neklamný znak, že sme vo východnej Európe.

Mesto funguje rovnako ako každá iná európska metropola. Je tu čisto, všade sú otvorené kaviarne a reštaurácie a na bulvároch premávajú trolejbusy. Cena lístka? Tri ruské ruble, teda štyri eurocenty. Pokuta: 60 rubľov (85 eurocentov). Stretnúť revízora teda znamená zaplatiť stále menej, ako hodinový lístok v Bratislave.

[Not a valid template]

V prvý deň si ešte stihnem vybaviť SIM kartu u miestnych operátorov. Dostanem ukrajinské číslo a pomalý internet, ktorý vraj v separatistických regiónoch umelo znižuje vláda v Kyjeve, aby tak sťažila život nepriateľovi. Druhá možnosť je lokálny operátor Fenix, ktorý má internet rovnako pomalý alebo žiadny, a ktorého využívajú vojaci DNR na fronte, v obavách, že Ukrajina môže celoštátnych operátorov odpočúvať a zamerať ich bojové pozície. Lebo na strane DNR u radových vojakov na fronte neexistuje nič ako vojenské komunikačné systémy. Musia sa spoliehať na mobily a civilnú infraštruktúru. Ukrajina to vie a pri väčších ofenzívach mobilné siete ruší alebo celkom vypína.

Keď sa večer vraciam do hotela, v baroch sedia ľudia a dopravní policajti sa premávajú v novučičkých Toyotách Prius. Na blšom trhu predáva muž koberčeky s tvárou Lenina a vedľa nich – zachovalé esesácke prilby. Kde mala byť tá strašná vojna?

Nakoniec sa zotmie, uplynie hodina a potom ešte jedna. Z ničoho nič začne haprovať mobilná sieť a mestom sa rozľahne séria tlmených, otriasajúcich výbuchov.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Moskovskí negri

Na ulici Malaja Ordynka, plnej nostalgie za starou Moskvou, mlátia policajti človeka. Je vinný: nosí mokasíny, lesklú hodvábnu košieľku a tmavú pleť. Na prvý pohľad pochádza z Kaukazu, tak ako jeho dvaja kamaráti, ktorí stoja obďaleč a bez slova sa prizerajú brutálnemu zásahu.

Začalo sa to sotva pred pár minútami. Dvaja chlapci v uniformách pristúpili k trom chlapcom postávajúcim pri plote. Kontrola dokladov, vypytovanie, štekanie rozkazov. Jeden z tých troch čosi pyskuje späť, policajti zvyšujú hlas, občan sa rozhorčene obhajuje. Zrazu padajú údery, druhý policajt mu vykrúca ruku a krk tlačí na zem.

Ešte jeden úder obeti, ktorá sa od začiatku nijako nebráni, znehybniť a odvliecť do neďalekého Antona. Ľudia naokolo mierne znervóznejú, ešte viac pri pohľade na môj mobil namierený smerom k zásahu. Postavy sa odvracajú, každý si ide po svojom, treba ešte nakúpiť a domov.

Pochôdzkári sa o chvíľu vrátia na miesto činu. Zbalia ostatných dvoch kaukazských chlapcov; tí idú pokorne, bez akéhokoľvek odporu. Sotia ich do Antona, zabuchnú dvere. Auto odchádza. Malaja Ordynka, obľúbené korzo starých Moskovčanov plné spomienok a nostalgie, je opäť vľúdne a bez stresov.

„Это негры“, to sú negri, vysvetľuje môj známy z Moskvy na adresu obyvateľov kaukazských republík. „My tu tie špiny nechceme, nech si idú kade ľahšie.“ Vo voľbách hlasoval za liberálov. Spokojne si potiahne z vodnej fajky, zakloní sa a s pôžitkom vyfúkne dym.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Prvý deň. Moskovská nostalgia

Deň jeden: 15. september 2016, cez Budapešť vyrážam do Moskvy. Na ruskom území nemám akreditáciu a prvý týždeň som tu len turista. Nie je žiadnym tajomstvom, že na Krym by som ani žiadnu akreditáciu nezískal a po odchode z Moskvy bude obozretnosť namieste.

Najprv však Moskva: je chladná, upršaná a nepríjemný predavač u mobilného operátora zabúda hovoriť po anglicky vždy, keď sa mu to práve hodí. Vzdychnem si a vyložím si na chrbát ruksak. Mám v ňom handry, útočný nôž, notebook a starú dobrú zrkadlovku D7000 s optikou.

Všetko ostatné zaberajú v ruksaku veci, ktoré si objednali ľudia pochádzajúci zo Slovenska a Česka a v Doneckej ľudovej republike; teraz bojujú na strane proruských separatistov. Na dva týždne sa stanú mojimi hostiteľmi a tak ich veci vypĺňajú viac ako polovicu priestoru: pár sto eur od rodičov separatistu Sojku. Detská aktovka plná hračiek pre jeho nevlastnú dcéru, desaťročnú plavovlasú separatistku Natašu. Potom ešte šesť balíkov tabletiek na kolenné kĺby pre separatistu Behemota a voňavku Calvin Klein pre separatistku Táňu. Objednali si aj  fľašu Black Label od Johnyho Walkera, ktorú som zatiaľ nekúpil. A nakoniec balík kvalitných cigár na uplácanie vojakov a hodnostárov. Keby bolo treba.

To je všetko, čo mám so sebou. Potom už len štipku strachu, stisnutú kdesi hlboko naspodku.

[Not a valid template]

Titulný obrázok: panoráma Kremľa, a v popredí – neočakávaná pamiatka na zavraždeného opozičného politika Borisa Nemcova. Strážia ju dvaja muži, mĺkvi a na prvý pohľad vyrovnaní so všetkým, čo ich môže za takúto opovážlivosť stihnúť. Nemcovova zarámovaná fotografia je previazaná ukrajinskou vlajkou; všetko pokrýva ľadový dážď so snehom.

Muža sediaceho v podchode som odfotil bez zjavného dôvodu. Sedel tam niekoľko hodín, len tak, s hlavou opretou o ruky, v brutálnej zime, a dumal svoj opilecký sen. Jeho postava zapadla do bieleho mramoru a sychravého počasia ako posledná šanca na záchranu tohto cudzieho, chladného sveta pred dokonalosťou.

[Not a valid template]

Babie leto v Novorusku – začiatok

Toto rozostrené selfie pochádza z doneckého letiska, s blížiacou sa mínometnou paľbu za chrbtom a uprostred mínových polí po oboch stranách zbombardovanej asfaltky. Oblasť letiska sa po mesiacoch ťažkých bojov stala symbolom vojny v Donbase a úplnej deštrukcie.
Tlačová akreditácia na mojom krku patrí krajine, ktorá formálne neexistuje – Donecká ľudová republika (DNR). V pravej ruke držím prázdnu nábojnicu z ťažkého guľometu KPV kalibru 14 mm; je tu nimi posiata zem.

Letisko Doneck - Tomáš Forró
Letisko Doneck, DNR

Namiesto zverejňovania materiálu bolo od prvého dňa cesty bolo nevyhnutné vypnúť sociálne siete aj bežnú komunikáciu a takto to zostalo až do konca.

Dôvody boli zrejmé: na územiach okupovaných ruskou armádou nie sú nezávislí novinári ani trochu vítaní a každý hlúpy krok mohol mať nepríjemné následky. A faktom je, že ukrajinská vláda takisto nie je nadšená návštevami svojich okupovaných regiónov bez ich vedomia a z ruskej strany, teda formálne nelegálnym prekročením hraníc. Všetko umocňuje aktuálna bezpečnostná situácia, vojna všade okolo a fakt, že zbieranie materiálu prebiehalo takmer výlučne na okupovaných teritóriách vo vojnovom konflikte na východnej Ukrajine, od Krymu až po separatistický región Donbasu. A najmä – na takzvanej zlej strane konfliktu. Ktorá je tá vaša, nech si v ctený čitateľ vyberie sám.
Príležitosť na publikovanie je preto až teraz, po návrate do bezpečia strednej Európy.

Projekt o Novorusku trval mesiac, od polovice septembra 2016 do polovice októbra (odtiaľ i názov: nádherné donecké babie leto a delostrelecké výbuchy v diaľke bol jeden z bizarnejších zážitkov tej jesene). V skutočnosti sa však začal o štyri mesiace skôr, keď sa mi podarilo nadviazať stabilný kontakt so slovenskými a českými bojovníkmi na strane separatistického regiónu DNR. Nasledovalo pomalé, opatrné oťukávanie, čoraz častejšie rozhovory a telefonáty cez šifrované kanály. Potom som súhlasil navštíviť nikým neuznané české zastupiteľstvo DNR v Ostrave a ľady sa prelomili. O dva týždne neskôr som už prechádzal dôkladne stráženú hranicu medzi Ruskom a regiónom, ktoré ukrajinská armáda označuje ako ATO, Oblasť Antiteroristickej operácie. No jeho obyvatelia sa oveľa radšej hrdo označujú za občanov novej Doneckej ľudovej republiky.

A tak sa začal tento projekt. Pozývam vás na cestu, ktorá sa bude odvíjať postupne, deň po dni, od polovice septembra až do posledných dní. Fotografie, videá a reportáže. Z Moskvy cez ospalý krymský prístav v Sevastopole a tiché bulváre mesta Doneck, až po bombardovanie na frontovej línii v Jasinuvatej a na doneckom letisku zrovnanom so zemou.

Tváre Indočíny: Laureátka Nobelovej ceny mieru Su-Ťij na pouličnej demonštrácii v Rangúne

Dav sa na ulici zhromažďuje dlhé hodiny predtým. Medzičasom sa z okolia vytratia vládni vojaci a policajti – o provokácie nebýva núdza ani z jednej strany.

Keď sa jej auto pomaly prediera preplneným námestím, medzi ľuďmi nastáva ošiaľ. Su-Ťij sa vo svojej krajine teší obrovskej podpore, hoci jej úloha v domácej politike je naďalej skôr symbolická. Vládnuca junta nepúšťa demokratickú opozíciu do žiadnych významnejších postov.

Aký bude ďalší vplyv „Dámy“, ako ju volajú miestni, na budúce smerovanie Barmy? Čím hlbšie smerujete na vidiek, tým skeptickejší sú obyvatelia. Krajina je celý čas na prahu občianskej vojny a etnických konfliktov a vojaci sa v najbližšom čase nezdajú byť pripravení na odovzdanie moci.

Príslušníci etnických a náboženských menšín však opakujú aj iné slová: Su-Ťij je vraj človekom barmskej väčšiny, nie všetkých obyvateľov. Prenasledované kmene z východu a západu krajiny od nej veľkú podporu zatiaľ necítia. Su-Ťij so svojim Demokratickým frontom bude podľa nich len pokračovaním útlaku dominujúceho barmského etnika, len v iných farbách a demokratickejšom vydaní.

Desiatky tisícov ľudí na námestí však zatiaľ žiadne pochybnosti nemajú. Na balkóne na treťom poschodí sa objaví Su-Ťij, všade okolo vystreľujú confetti dav na ulici zachváti absolútne šialenstvo. Politický ošiaľ v prevedení poslednej diktatúry juhovýchodnej Ázie trvá niekoľko ďalších hodín.

Su-Ťij prichádza na pouličnú demonštráciu. Rangún, Barma
Su-Ťij prichádza na pouličnú demonštráciu. Rangún, Barma
Su-Ťij v Rangúne
Su-Ťij v Rangúne
Na námestí
Na námestí
Su-Ťij prehovára k davom v Rangúne
Su-Ťij o chvíľu prehovorí k davom v Rangúne

_DSC5629-Edit

Všetky okná a balkóny sú plné ľudí
Všetky okná a balkóny sú plné ľudí
[Not a valid template]

Tváre Indočíny: Kľučiar z našej ulice

Volám sa Shyw a som tu zámočníkom. Okrem toho: muž s najzaujímavejšou tvárou na tejto ulici.
Áno, dobre počuješ, nikto takúto nemá. A ešte som aj moslim, aby bolo jasné.

Shyw pochádza z jednej z početných etnických skupín v Barme a ako moslim to v žiarlivo budhistickej krajine nemá ľahké. V Rangúne som ho stretol neďaleko centra a jeho tvár ma fascinovala od prvého pohľadu.

Tak ako v celej juhovýchodnej Ázii, v Rangúne sa žije priamo na ulici. Práve tu hľadám svoje modely: priamo v ich prirodzenom prostredí, uprostred práce, oddychu či len tak, keď nečinne hľadia do blba.

[Not a valid template]

Tváre Indočíny: 15-ročný vekslák z Rangúnu

„Mám 15 rokov a som vekslákom. Nepoviem ti, ako sa volám, určite ma nabonzuješ polišom. Nechceš čendžovať, cudzinec? Tak aspoň navštív môj slum na druhom brehu, tam si môžeš fotiť.“

Pagoda Sule je centrálnou budovou preľudneného Rangúnu a videla už úplne všetko: vzostup aj pád barmských kráľovstiev, anglickú kolonizáciu a masové vraždenie občanov vládnymi vojskami v rokoch 1988 a 2007 na námestí pred ňou.

Dnes je presným zrkadlom svojej krajiny: okrem vojakov a špicľov okolo nej postávajú taxikári, veksláci a zlodeji. Len pár metrov ďalej, priamo na hlavnom rangúnskom bulvári, horia ohne dedinčanov zo šiatrov. Varia si večeru a ponúkajú ju okoloidúcim. Vedľa nich vyrastajú obchody s mobilnými telefónmi a lacnou čínskou elektronikou, banky a zmenárne.

15-ročný vekslák pochádza zo slumu na druhej strane rieky. Ženské náramky a lakované prsty nasvedčujú, že za hrsť dolárov bude ochotný urobiť čokoľvek.

Sarajevo Orient Expres

Sarajevo, to je zvláštna zmes východnej exotiky, balkánskej kultúry a dedičstva vojny z 90. rokov.

14. október 2014, 10:51 SELČ, 23 °C
Sarajevo, Bosna a Hercegovina

V Sarajeve nájdete všetko. Západné obchody, štýlové krčmy, moslimských imámov aj diery po bombardovaní z prvej balkánskej vojny.
Turecká štvrť, to je čistý Orient priamo v srdci Európy. Moslimské dievčatá so šatkami na hlavách si pofajčievajú z dlhých fajok v kaviarňach, beznohý vojnový veterán bezradne postáva na rohu ulice a miestni mafiáni sa ponáhľajú do práce – s párom goríl, ktorí nosia pištole pripevnené ostentatívne na stehne.

Po noci strávenej v Sarajeve sa vrátime na parkovisko pri vládnej budove posiatej dierami po guľometnej streľbe a vydávame sa na východ, cez sever Čiernej Hory až do Kosova.

 

Mostar – mesto vojny, mesto spájania

Rozhovor v kaviarni: „Máte tu WiFi?“
„Nie, ale máme tu najkrajší výhľad na mostarský most, aký si viete predstaviť“

13. októbra 2014, 14:02 SELČ, 24 °C
Mostar, kantón Herzegovina-Neretva, Bosna a Hercegovina

Nádherný Mostar bol jednou z naznámejších obetí prvej balkánskej vojny: jeho okupácia trvala 18 mesiacov a pozostatky bombardovania tu nájdete dodnes.
Svoju modernú identitu ešte len hľadá: žobrajúce rómske deti, pouliční predavači, ktorí ponúkajú všetko od vojenského materiálu, po perá vyrobené z nábojov do kalašnikova a náboženské predmety každého vyznania.

Mesto je však okrem toho i úžasným dotykom exotiky a islamskej kultúry, ktorú nájdete sotva pár hodín jazdy autom od Slovenska. Na uliciach Mostaru na vás čaká zmeska náboženstiev, komunistickej architektúry a starých uličiek pospájaných ešte staršími mostami.

Klenutý mostarský starý most má 500 rokov a je nádherným pozostatkom tureckej nadvlády v našej časti Európy.

Vitajte v Republike srbskej, teda v Bosne

Hneď za hranicou Čiernej Hory hneď vidieť v Bosne pozostatky bombardovania spred viac ako 20 rokov – ospalé dedinky na pohraničí však už dávno žijú vlastným, pokojným životom.

13. október 2014, 11:27 SELČ, 24 °C
Federatívna Republika srbská, Bosna a Hercegovina

Keď nám zamáva čiernohorský colník a vydáme sa k ďalšej colnici, nečaká na nás Bosna, ale, na počudovanie – Republika srbská, kvázi-separatistický región ťažko skúšanej Bosny a Hercegoviny. Colník nás priateľsky poinformuje, že musíme zaplatiť akési poistenie na auto, ktoré platí tri dni a stojí 30 €, a môžeme ísť.

Bosna nás víta nádhernými jesennými lesmi a pokojnou dedinskou cestou smer starobylý Mostar.