0

19 augusta 2007

Jazero Titicaca – Bolívia

image
El Cementerio, obávaná štvrť v La Paz15. augusta 2007 sa nočným autobusom zo Santa Cruz opäť vraciame do hlavného mesta La Paz. Dobaľujeme si veci, ktoré sme pred dvomi týždňami nechali v našom hosteli a presúvame sa do neslávnej štvrte Cementerio, z ktorej odchádzajú mnohé medzimestské spoje. Je považovaná za najnebezpečnejšiu v La Paz, kvôli mnohým útokom na turistov. Pred niekoľkými rokmi tu zločinecký gang uniesol párik rakúskych cestovateľov, ktorých dlhé týždne držali v zajatí a denne s ich kreditnými kartami vyťahovali veľké peňažné hotovosti. Keď zdroj vyschol, oboch mladých ľudí zavraždili.

My sme opustili La Paz bez problémov. Mierime na hranice Bolívie, ku svetoznámemu jazeru Titicaca. Jazero leží vo výške 3.800 m.n.m. na hraniciach s Peru. Odjakživa zohrávalo dôležitú úlohu v náboženských predstavách miestnych civilizácií, a to už pred príchodom Inkov. Samotní Inkovia verili, že počiatok ich národa leží práve tu, rovnako ako sídlo uctievaného boha slnka.

Mestské nábrežieJazero je obrovské. Jeho dĺžka presahuje 200 km, najväčšia nameraná hĺbka viac ako 450 m. Vody jazera neraz zaplavujú celé veľké územie v tejto časti náhornej planiny, inokedy rýchlo klesajú a raz možno odhalia ďalšie významné pamiatky starobylých kultúr, ktorých existencia sa tu predpokladá. V mestečku Copacabana na brehu jazera sa opäť zvítame s Brianom, ktorý sem pricestoval pred nami. Nazajtra plánujeme výlet na Ostrov slnka (Isla del Sol), kde sídli hlavný inkský boh a nachádzajú sa tam i zaujímavé archeologické náleziská. V reštaurácii Brian ochutná prvého miestneho pstruha a my vegetariánsku večeru, ktorú Justyna vzápätí odovzdá naspäť v niekoľkých náhlych záchvatoch nevoľnosti. Zdá sa, že problémy sú opäť kdesi blízko nás.

Ráno sa však zobúdzame a všetko vyzerá byť v poriadku. Vyrážame teda po brehu jazera okolo krásnych dediniek, polí a malebných zátok s rybárskymi prístavmi. Kráčame niekoľko hodín; ľudia sú prívetiví, v každej dedine žobrú deti a pridávajú sa k nim dospelí v snahe odviezť nás na neďaleký ostrov. Nikoho z nich si nevšímame, deti posielame najesť sa k mamám a keďže vonku je príjemné počasie, nestojíme ani o skrátenie nášho výletu loďou. Tesne pred našim cieľom stretávame skupinku chalanov, jeden z nich má nanajvýš podozrivý prízvuk. Neisto sa ho pýtam na pôvod a spoznávam tým Čecha Jozefa, ktorý už niekoľko rokov žije v Španielsku a tvrdohlavo sa so mnou rozpráva čistou slovenčinou.

Jozef cestuje po kontinente už niekoľko týždňov a jeho pobyt, ako i rozpočet sa chýlia ku koncu. V súčasnosti žije už len z neuveriteľných 30 Bolivianos na deň (ccá. 200 SK). Len pre porovnanie, my dvaja sa len horko-ťažko zmestíme do réžie 400 Bs. Jozef prespáva už len vonku a kupuje jednoduchú stravu v obchodoch. Všetko sa dá – dôležité je mať guráž a ono neodolateľné nutkanie uvidieť svet ďalej za humnami.

Napokon všetci prichádzame do dediny Yampupata, zjednávame si tu transport na ostrov. Lúčime sa s Jozefom a jeho kumpánmi, ktorí mieria do inej časti a miestny rybár nás troch sľúbi previesť na svojej veslici za rozumnú cenu. Prechádzame cez nádherné, jagavé modré jazero; míňame ďalší kultový ostrov Isla de la Luna (Mesačný ostrov) a v jeho pozadí sa týčia obrovské šesťtisícové štíty z okolia La Paz, pokryté snehom. Rybár sám od seba zapína motor a na konci cesty bude od nás za to žiadať prídavok. Vôbec nás to neprekvapilo a rad za radom ho vysmejeme. Toto miesto, pokiaľ ide o vzťah domácich k turistom, je zatiaľ najskazenejšie z celej Bolívie.

Snažia sa nás tu dobehnúť na každom kroku. Deti žobrú neuveriteľne nechutným a otravným spôsobom, všetky opakujú naučenú básničku o hlade, biede atď. Slová i výrazy tváre majú vždy rovnaké, akoby všetky absolvovali v škole lacný marketingový rýchlokurz žobrania. Keď si robíte fotky, strčia sa vám pred objektív i so svojou prašivou lamou a ešte za to žiadajú peniaze. Dospelí od vás budú vymáhať akési nezmyselné vstupné za akúkoľvek kopu kameňov, na ktorú si sadnete, alebo len tak, za právo pokračovať v ceste.

Takto vyzerajú ľudia, celkom skazení turistickým ruchom. Ak som sa v niečom v Bolívii utvrdil, je to presvedčenie, že nemám dávať peniaze žobrákom. Niektorí z nich to naozaj potrebujú, ale ešte viacerí žobrú z povolania. Naučila ma to brazílska favela, slum. Žobráci majú malú šancu, že raz sa naučia robiť niečo poriadne. Sedieť na ulici s plechovkou je príliš ľahké. Každý idiotský turista, ktorý dá týmto sopliakom mince či cukríky a ich rodičom zaplatí bez reptania akési absurdné mýto, im iba potvrdzuje, že tento spôsob zárobku je tá najľahšia a najpríjemnejšia cesta životom. Za niekoľko rokov už nič iné ani nebudú vedieť robiť. Svoje peniaze oveľa radšej nechám dôvernej organizácii, ktorá sa stará o ich pomoc a prevýchovu.

Plavba cez jazeroNa Slnečnom ostrove je množstvo penziónov a reštaurácií, každý z domácich si chce odtrhnúť svoje sústo. Denne sem prúdia stovky turistov, väčšina z nich cestuje v izolovaných skupinách od atrakcie ku atrakcii, o skutočnom živote okolo nich, cenách a mentalite domácich nemajú ani poňatie (a ani ich to zrejme nezaujíma). V podnikoch ich tu teda nemilosrdne ošklbú a ešte za to dostanú sprepitné. Majitelia penziónov sa k vám pri vstupe správajú ako k najlepším priateľom a v deň odchodu po zaplatení vás s hukotom kopnú do zadku. Obsluha je pomalá, neuveriteľne tupá a arogantná. Ako hovorím, je to jedna z najväčších a najhorších turistických atrakcií, aké som v Bolívii zažil.

Hneď po príchode na ostrov ma chytí ľahká horúčka a v čase, keď Justyna s Brianom večerajú, stonám v posteli medzi záchvatmi hnačky. Bolo to práve dnes ráno, keď som pri raňajkách poklopkal po stole a skonštatoval, že zatiaľ som v Bolívii ešte nemal žalúdočné problémy, na rozdiel od ostatných. Keď sa mi stav v noci zhorší a na druhý deň je všetko bez zmien, už viem, že to nebude len chvíľková nevoľnosť. Justyna a Brian idú obdivovať ruiny inkskej civilizácie na druhý koniec ostrova, ja ležím v ľahkých mrákotách a čakám, kedy ma upratovačka vyhodí z izby. Justyna prosila pred odchodom správkyňu, aby ma vzhľadom na môj stav nechala v izbe kým sa nevrátia (penzión je celkom prázdny), no tú nezaujímajú problémy jej hostí po zaplatení za poslednú noc. Keď začne nahnevane fučať okolo dverí, viem, že je najvyšší čas vypadnúť. Onedlho sa vracia i Justa s Brianom a výletnou loďou prichádzame späť do Copacabana.

Svätenie automobilov - pohanská časť obraduNa druhý deň odtiaľto radi odchádzame, stihneme si ešte pozrieť svätenie automobilov na námestí pri katedrále. Je to vraj lacnejšie, ako poistenie a okolité ulice sú tak plné vyčačkaných áut, okolo ktorých prechádza kňaz rýchlosťou svetla, kropí ich vodou a akási babka dokončuje pohanskú časť obradu, s obetami a zaklínaním (všetko záleží od toho, koľko ste zaplatili).

Copacabana pri jazere Titicaca bola naša posledná zastávka v Bolívii: strávili sme tu presne šesť týždňov v dobrom i zlom. Aká je Bolívia? Náročná. Myslím, že tu sme uvideli to najkrajšie i najhoršie z nášho cestovania. Jedna krajina, dva celkom odlišné svety – chladná, holá a zaostalá náhorná planina s nezabudnuteľnými horami a púšťami. Druhý svet, to je zelená a horúca Amazonka, jej pohodoví ľudia v ospalých dedinkách. Bolívia ma presvedčila, že hovoriť o interkultúrnej tolerancii je niekedy nezmyselné alebo dokonca kontraproduktívne, ale naučil som sa mnoho o tom, ako sa k totálne odlišným ľuďom správať. V každom prípade, navštíviť južnú Ameriku a neuvidieť Bolíviu je čisté šialenstvo. Ak ste to predsa len urobili a naďalej tvrdíte, že tento kontinent poznáte, ste nehanebný luhár. OK, dávam vám poslednú šancu. Kúpte si lístok do Bolívie, naučte sa zopár drsných dôležitých viet na prežitie a môžete vyraziť.

Ostrov slnkaDo Bolívie sa raz určite rád vrátim. Ak to bude o 20 rokov, možno sa tam dovtedy veľa nezmení, ale viem stále o množstvách miest, ktoré sme doteraz nestihli a o ktoré by som sa nerád ukrátil. Mrzí nás oboch, že sa nám nepodarilo stretnúť trošku viac zaujímavých Bolívijčanov, aby sme pochopili trochu hlbšie túto rázovitú, zvláštnu krajinu. Na druhej strane, tých zopár, ktorých sme spoznali, nám pomohlo pochopiť, ako veľmi sa skutočný život a správanie miestnych ľudí líši od toho, čo zažíva priemerný turista pri svojom povrchnom, letmom priereze atrakciami bolívijskej masovej turistiky.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Jazero Titicaca – Bolívia

Komentovať cez Facebook

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *