Utečenecký tábor Umpiem Mai, hranice s Barmou, severozápadné Thajsko

15. 05. 2012, 13:00 UTC +07:00, 26 °C, 1 100 m.n.m.

Zaw Win, politický utečenec z Barmy: „za politické aktivity ma v roku 1988 odsúdili na 15 rokov väzenia, odsedel som si 8. Po pár rokoch ma začali opäť hľadať. Nasledovala by moja smrť, zmiznutie alebo ďalšie väzenie a mučenie. Vtedy som zobral ženu a rodinu a vypadol som odtiaľ.“ Zaw Win drží v ruke Čiernu knihu barmských politických väzňov, na stránke so svojou vlastnou fotografiou.

Mae Sot, hranice s Barmou, severozápadné Thajsko

09. 05. 2012, 12:43 UTC +07:00, 32 °C

Prvé smutné pohľady do Barmy. Stačí prejsť niekoľko krokov od Mostu thajsko-mjanmarského priateľstva, popri území nikoho, ktoré je uzavreté žiletkovým drôtom. Na druhej strane špinavej rieky už čaká Barma, jej nádherní ľudia a tony odpadkov. O dva týždne opustíme priateľské Thajsko a vydáme sa na cestu do minulosti, do tajuplnej Barmy.

Ubon Ratchathani, severovýchodné Thajsko

01. 05. 2012, 16:55 UTC +07:00, 39 °C

Iniciácia budhistických mníchov: Tong má 25 rokov a zajtra skoro ráno opustí mesto a na 1 mesiac sa stane jeho domovom budhistický kláštor. Mníšsky stav je prirodzenou zastávkou mladých mužov na ceste k dospelosti. Šnúrky na ruke majú za cieľ vrátiť do nášho tela všetkých 32 duší, ktoré sa ponevierajú navôkol, a primäť ich k poslušnosti.

Ubon Ratchathani, severovýchodné Thajsko

28. 04. 2012, 20:14 UTC +07:00, 32 °C

Horúčka sobotňajšej noci: keď my vychádzame von za svojou víkendovou dávku šialenstva, Thajčania sa stretávajú v parkoch a halách. Sedia, spievajú, športujú.

Vládne rovnako povznesená nálada, ako u nás po treťom pive s poldeci vodky…

Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Pred osemdesiatimi rokmi sa mladý muž menom Eric Blair, dnes známy ako George Orwell, dostal do finančných problémov. Niekoľko týždňov býval priamo na parížskych uliciach, a neskôr v najhorších pajzloch vtedajšieho Londýna. Orwell vďaka tomu objavil nesmierne živý svet na okraji spoločnosti, ktorý sa odohráva priamo na dosah ruky bežných obyvateľov, a predsa je pre nich celkom neviditeľný.

Orwellov odkaz treba hľadať aj na dnešných nudných a hygienicky čistých európskych uliciach, ktoré ovládli reklamy a motorizované policajné hliadky. Spontánny slobodný život sa na nich zdá byť bez šance. Mestá však možno objavovať rôznymi spôsobmi – v Holandsku dokonca funguje agentúra, vďaka ktorej si môžete na niekoľko dní vyskúšať bezdomovectvo pod dohľadom skúseného sprievodcu. Existujú ale aj menej kŕčovité metódy. Pre mňa je to napríklad nutkanie dať sa do reči s prvým asociálom, ktorý mi skríži cestu. Takéto stretnutie sa môže ukázať spásou vždy, keď sa ocitnete v ďalšom meste nudných pamiatok, múzeí a dôchodcov, takých typických pre starú dobrú Európu.

Rebeli

Bezdomovec Heňo sa pri mne pristavil na ulici Alberta Einsteina, keď som sa náhlil na letisko. Nezúčastnene mi oznámil, že pochádza zo severu, kam sa vrátiť nemôže a nechce a jeho právoplatným domovom sa stal lesík medzi dvomi bratislavskými mostmi. Rozdelil som sa s ním, o čo sa dalo; môj prvotriedny tabak si v zelenej plechovej škatuľke veľkodušne zmiešal s pozbieranými špakmi a mlčky sa zahľadel do prázdna.

Napokon veľavýznamne prikývol jednému z démonov, ktorí ho nútili ustavične žmurkať a mykať kútikmi úst, zamával mi na rozlúčku a aj so svojím kočíkom sa pobral ďalej, smerom k Auparku. Heňo bol prvou predzvesťou, že zaujímavý svet sa ukrýva aj za nudnými európskymi mestami a ulicami. Stačí naň siahnuť a dať sa stiahnuť tak hlboko, ako mu to len dovolíme.

O niekoľko dní neskôr ma už pri pohľade na zarastenú dobrácku tvár nejakého Andreasa napádali myšlienky o úpadku západnej civilizácie. Andreas bol výnimočný tým, že bol jediný bezdomovec s rakúskym pasom, akého som kedy stretol, a že som ho mohol stretnúť práve tu, na exkluzívnom pobreží zürišského jazera. Sedel v bandičke mladých sfetovaných revolucionárov, ktorí sa rozhodli okupovať Zürich, zachrániť svet a dožičiť si zopár náhlivých orgazmov v prestávkach medzi špičkami z kokaínu a marihuany. Pristavil som sa pri nich počas potuliek Zürichom – bola to jediná skupina ľudí, ktorá na okolí šírila pohoršenie mamičiek s kočíkmi a pofajčievajúcich penzistov, a vďaka tomu úspešne odolávala nehybnosti.

Okupácia Zürichu sa podľa Andreasa odohrávala v dvoch rovnako beznádejných dejstvách: najprv si rozložili stany priamo na zürišskom Lindhenhofe, ale keďže ide o jednu z najdrahších ulíc na svete, policajti ich vykopli skôr, ako revolucionári stihli zistiť, že do asfaltu sa nedajú zaraziť stanové kolíky. Svoju terajšiu iniciatívu nazvali Reokupácia a pre istotu ju realizujú 5 km od centra mesta, aby im poliši dali pokoj. To, že ich revolúcia tu nikoho nezaujíma, je druhá vec. Mne i Andreasovi je jasné, že okupácia Zürichu sa konať nebude, pretože mladí stanujú na brehu už tretí deň, míňajú sa im batérie v Macoch a iPhonoch a frontálny útok bez fotky na Facebooku predsa v dnešných časoch nie je možný. Andreasovi je z toho smutno: pomaly prežúva použité čajové vrecúško a rozpráva mi o svojom živote programátora, ktorý miloval počítače, ale ešte viac voľný život, hlučnú hudbu a chľast. Keď sa konečne vykašľal na kariéru, rodičov aj na rodný Graz, pocítil skutočnú slobodu a tá je preňho viac, ako teplá posteľ. Vždy, keď môže, radšej žobre ako pracuje. Dnes má 44 rokov a cíti sa byť starý, no šťastný, ten novodobý bítnik so stopami moču v rozkroku a poloprázdnou fľašou s etiketou WHISKY by LIDL.

Ulica

Langstrasse, tá vykričaná štvrť, je pýchou Zürišanov. Musel  som sa tam vybrať. V ich sterilnom meste je jednou z mála oáz neviazanej zábavy, živelnosti a farebných imigrantov. Teda všetkého toho, čo Švajčiari nechcú mať doma, ale veľmi radi si za tým povyrazia do miest a bordelov v zahraničí. Každého, kto ich príde navštíviť zvonka, väčšinou skôr či neskôr zavedú aj na Langstrasse, aby bolo jasné, že aj oni, vždy spoľahliví Švajčiari, vedia, čo je to život bez zábran.

Toto je jedna tvár Langstrasse. Iróniou je, že čím ju Zürišania viac milujú, tým viac ničia jej ducha. Za jej kozmopolitnou povesťou sa sem totiž začala sťahovať miestna finančná a umelecká smotánka, ktorá si potrpí na imidž nezodpovedných dekadentov, ale ešte viac na dvojposchodové luxusné byty, a ceny nehnuteľností tak vystrelili do nebies. Pomaly miznú hodinové hotely či miniatúrne bytíky a s nimi ich obyvatelia, ktorí si musia vystačiť s bočnými uličkami. Fasády naďalej pripomínajú hocijakú berlínsku či parížsku štvrť multi-kulti, zvnútra ich však už rozožierajú dizajnérske bytové ateliéry a chladničky pripojené na internet.

Druhá vrstva ulice Langstrasse prebieha paralelne s tou prvou. Pomedzi bary a lacné kebaby ako rakovina pomaly prerastajú luxusné obchodíky, no obchod s drogami a bielym mäsom slúži obom skupinám a kvitne rovnako dobre alebo lepšie, ako trh s nehnuteľnosťami.

Pri každej križovatke postáva chlapík, ktorý je tu navidomoči doma, a s mnohými okoloidúcimi si vymieňa pozdravy i darčeky. Má tu veľa známych. Druhý muž posedáva obďaleč, tvári sa znudene a uprene pritom pozoruje okolitý ruch. Keď sa okolo prvého chvíľu obšmietam s fotoaparátom, druhý sa zdvihne a s neskrývaným nezáujmom si ma obzerá nepríjemne zblízka. O chvíľu si však aj on dá pohov.

Tesne po súmraku je ulica takmer prázdna. Odrazu však vidieť, kto je tu pánom. Chvíľu pozorujem maďarskú šľapku, jej švajčiarskeho pasáka a ich líbyjského dílera. Keď začínam fotiť, jediný, kto sa poriadne naštve, je maďarská šľapka. Pasák na mňa vrhne len zvedavý pohľad; v podstate mu je jedno, či som z cudzineckej polície a či mu zatknem jedno zvieratko. Díler ani len nežmurkne – som preňho úplný vzduch. Maďarská šľapka mi zatiaľ cez ulicu nadáva do kuriev po nemecky i po maďarsky, neustále však pritom poškuľuje po nádejných zákazníkoch. Arschloss pičábo!

Keď napokon čosi pred polnocou poslednýkrát prechádzam ulicou, pomaly do nej začínajú prúdiť jej noční návštevníci. Langstrasse je zrazu plná ruchu: ľudia prichádzajú pešo, na svojich nablýskaných Porsche, v starých volkswagenoch aj na skateboardoch. Prišiel čas na chvíľu piatkového šialenstva: uchmatnúť si trošku z tejto ulice aj pre seba, dotknúť sa ľudí zo sveta za zrkadlom a pocítiť ich slobodu, aby nimi mohli ako slušní ľudia v pondelok cestou do práce opäť opovrhovať.

Fabrika

S  existenciou Fabriky sa mi zveril bezdomovec Andreas. V ústach mal pri tom uslintaný džoint a nebol triezvy a preto som slnkom zaliate nádvorie neďaleko Zürichu takmer prehliadol:  na prvý pohľad pripomína akúkoľvek inú továreň. Výrobná hala je však od strechy až po päty postriekaná grafitmi a na zemi sú porozhadzované policajné gumové projektily.

To, čo sa deje vo vnútri, je už celkom v rozpore s našimi stereotypmi o bohatom a sterilnom Švajčiarsku. Povolenie na bývanie v tomto rozpadávajúcom sa komplexe by asi nedal žiaden stavebný úrad na svete, hygienika by trafil šľak, nelegálny bar na prízemí by mal skonfiškovať daňový úrad a jeho klientov cudzinecká polícia. Pankáči by mali šíriť chaos a verejné pohoršenie a slušní susedia sa báť o svoje deti…

Má to však háčik – všetko tu funguje presne naopak. Úradníci sa tvária, že o ničom nevedia, medzi železným šrotom pobehujú šťastné deti a Fabrika je kultúrnym centrom inak nudného a bezútešného mesta. Aby to nebolo všetko, pankáči šíria idey občianskeho aktivizmu, hoci nanajvýš svojráznym spôsobom.

Squating, teda zaberanie opustených budov a ich osídľovanie bez ohľadu na súhlas majiteľa, je činnosť na pomedzí ignorovania súkromného vlastníctva, ideálu komunitného života a občianskeho aktivizmu. Tento postoj možno zhrnúť do intuitívnej myšlienky, že mať strechu nad hlavou je dôležitejšie, než list vlastníctva niekoho, kto na danú budovu dlhodobo kašle. Vo Švajčiarsku je to vyjadrené zákonom, podľa ktorého majiteľ nemôže vyhodiť squaterov zo svojho pozemku v prípade, že ho dlhodobo nevyužíva a nedokáže ani predstaviť plán jeho využitia do najbližšej budúcnosti.

Rovnakú filozofiu zastáva aj Sipi: väčšinu svojho dospelého života squatuje po celej Európe, a tak keď mu známy prezradil, že pri ich rodnom meste sa onedlho vyprázdni fabrika, ktorú magistrát nebude ďalej prenajímať, neváhal a vliezol do nej cez okno v ten istý deň, keď posledný nájomník vysťahoval svoje stroje. Vtedy by ho ešte policajti vyhodili bez okolkov na ulicu, no Sipi natiahol nozdrami ten správny vietor a okamžite sa vybral na magistrát. A keďže ľavicová mestská rada v tom čase zo všetkého najviac túžila naštvať pravicovú vládu zürišského kantónu, Sipi zabrnkal na tú správnu nôtu. Jeho squateri nielenže mohli vo Fabrike zostať, ale mestský magistrát im prvý rok ešte aj platil účty za prúd a vodu.

To bolo pred šiestimi rokmi. Mesto Binz nemalo peniaze na prerobenie svojich zanedbaných priemyselných budov na zaujímavé výstavné či oddychové priestory, malo však Sipiho Fabriku, v ktorej sa toto všetko podarilo dosiahnuť bez akýchkoľvek dotácií a úradníckej byrokracie. Odvtedy sa Fabrika zmenila na nepoznanie – je z nej jeden z najväčších squatov v Európe, v ktorom žije vyše 50 ľudí. Organizujú množstvo kultúrnych a komunitných podujatí, ale aj politické akcie a demonštrácie. Výstavy, koncerty a tvorivé krúžky pre deti z okolia sú tu rovnako dôležité, ako antifašistické akcie a verejné protesty.

Kedysi ošarpaná budova pripomína fabriku už len tvarom; grafiti jej dodávajú neopakovateľný pestrofarebný imidž a v neposlednom rade aj kvalitný ochranný náter. Jej interiér je spojením industriálneho armagedonu a umeleckej tvorivosti, tradičného remeselníctva a novodobej dekadencie. Dlhá továrenská hala je plná traktorov, častí automobilov a ťažkej priemyselnej techniky, priamo medzi ne je vtesnaná spoločná klubovňa so stolovým futbalom, pohovkou a brúsenými parketami. Nechýba tu množstvo spální, pracovne či dielne s plným technickým vybavením. Pýchou osadenstva je skutočný bazén s teplou vodou a vnútorným obehom vystavený vonku na dvore. Modeloví občania tak môžu v mrazivé rána cestou do práce závidieť pofajčievajúcim polonahým buričom vylihujúcim v pariacej sa vode.

Obyvatelia Fabriky vedia ukázať aj vďačnosť. V jej okolí sa nevyskytujú žiadne problémy a keď sú nejaké potýčky s políciou, vždy s tou, ktorú platí pravicový kantón znepriatelený s mestskou radou. Napríklad nedávno mala pravicová strana v Binzi malé stretnutie, ktoré však obyvatelia fabriky okamžite prerušili kontrademonštráciou. Skôr, než stihla prísť polícia, navyše neznámi útočníci zmlátili lokálneho pravicového politika a stiahli sa späť do Fabriky. Operáciu všetci považujú zhodne za úspešnú, čo sa zdajú vyvracať policajné gumové projektily vonku na nádvorí. Zopár ľudí si to síce po policajnej akcii odnieslo s polámanými rebrami od projektilov a na miestnej klinike sa ich v ten deň objavilo dvanásť naraz, no na počudovanie polície sa vôbec nepoznali. Na svoje identické zranenia zhodne krčili plecami a napokon rovnako zhodne vyhlásili, že obrovské guľaté modriny po celom tele pochádzajú od výstrelov korku zo šampanského. Nikto nebol zatknutý, polícia odišla s dlhým nosom a squateri dodnes vyrábajú z gumových projektilov suveníry ako kľúčenky a bižutériu.

Nad Fabrikou sa aj tak pomaly sťahujú čierne mraky, pretože ľavicová mestská rada sa napokon dohodla s pravicovým kantónom: obyvateľov Fabriky chcú do konca roka vyhodiť. Väčšina squaterov však musí s takýmto vývojom situácie rátať. Squaty sú dočasné útočiská a keď sa ich skutočný majiteľ začne domáhať svojho majetku, neželaní nájomníci musia odísť, či už vo svojich otrieskaných vanoch alebo v policajných Antonoch.

Dnes však ešte plynie vo Fabrike bežný, pokojný život. Sipi s profesionálnou zváračkou dokončuje kulisy do hollywoodskeho filmu. Na prácu získal kontrakt ako hocijaká iná firma v okolí. Ako prirodzená autorita celej komunity mi jediný dovolí fotiť ho pri práci. So Slovenskom však nemá dobré skúsenosti: v deväťdesiatych rokoch ho tu na koncerte zmlátili neonacisti a prednedávnom železniční policajti. Jasné, že počas sprejovania vlakov. On sám seba vidí ako úplne obyčajného chlapíka s nudnými problémami: láska, živobytie a strecha nad hlavou. Úplne obyčajný však zrejme nie je. Na otázku, čo urobí s ultimátom mestskej rady, sa mu v očiach mihne iskra a precedí jedinú úsečnú vetu: „Budeme bojovať“.

Cestou späť z Binz, čakajúc na jeden z povestných švajčiarskych vlakov (mešká tri minúty), pozorujem tradičnú židovskú rodinku. Na čele je muž – v skutočnosti ešte len chlapec – s dlhými vlasmi a bradou, lokňami a šnúrkami, ako vystrihnutý z 19. storočia. Okolo neho pobehujú dievčatá s dlhými modrými sukňami, ktoré im prekážajú v naháňačke, a chlapci s rovnakým vzhľadom ako ich vodca. Vyzerajú exotickejšie ako ktokoľvek, koho som na potulkách okolo Zürichu stretol, preto sa na nich bez váhania usmejem a snažím sa o kontakt. Stretnem sa však len s nechápavým pohľadom a múrom mlčania. Až vtedy si uvedomím, že spolu s prahom Fabriky som práve prekročil aj brány dvoch svetov: vrátil som sa na čisté a pokojné ulice ctihodného mesta, a v ňom sa predsa ľudia neoslovujú na ulici len tak, bez dôvodu.

Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Fotogaléria: Európa

Poľsko

Španielsko

Švajčiarsko

25 Photos

Ukrajina

Fotogaléria: Európa

Poľsko

Španielsko

Švajčiarsko

25 Photos

Ukrajina

Doma v Európe už nikdy nebudete prechádzať okolo elegantných ulíc rodných miest so zadosťučinením, pretože hlavou vám víria spletité mapy slumov z lepenky a blata. Nebudete zasnene vysedávať pri rybníkoch a riekach, ktoré sa nedokážu vyrovnať zahnívajúcej stoke z predmestí tretieho sveta, a už vôbec nie hukotu džungle na územiach nikoho.

A napokon, ľudia. Je skvelé opäť stretávať priateľov, ale čo z toho, keď kdesi ďaleko v temnotách vrieskajú pouliční predavači, šoféri autobusov hromžia a stískajú ružence s panenkou Máriou, a jediné voľné miesto v otrieskanom storočnom autobuse čaká už len na vás. Stačí si sadnúť a usmiať sa na ufúľanú stokilovú černošku, ktorá jednou rukou stíska ešte živú rybu a druhou vám rozpovie svoj úžasný životný príbeh.

 Misia: Indočína

Z Európy ma vyhnal duševný zmätok, neistota a najmä – onen vnútorný nepokoj. A tak som tu. Moja cesta sa zrodila len na začiatku marca 2012, v jeden bezútešný deň medzi zasneženými snežienkami dunajského lužného  lesa. Na druhý deň vyšlo slnko, no nepokoj sa už nedal zahnať. Celý ďalší mesiac ho umocňovali správy o demokratických zmenách v Mjanmarsku. Mal som len kusé informácie z internetu a poznal som príbehy Erica Blaira, zvaného tiež George Orwell, ktorý tu strávil svoju mladosť v časoch upadajúceho britského impéria. Napokon som nevydržal a kúpil si lístok…

 Čosi ma ženie na západ: z Thajska do Mjanmarska a potom stále ďalej.

Po tretíkrát vo svojom živote opúšťam farebný, neopakovateľný Bangkok. Tentokrát smerujem do vnútrozemia, v ktorom niet atrakcií ani turistov, len bolestivá páľava a monotónna zeleň vegetácie pod obratníkom Raka.

Panuje tu najneznesiteľnejšia časť roka bez dažďov a farieb. Nikoho nepoznám a nikam sa neponáhľam. Nemám žiaden plán, len čudesnú ambíciu spoznávať ľudí, ich životy a príbehy, cesty, sny. Všetko ostatné sa uvidí.

• Currently 3.3/5 Stars.
• 1
• 2
• 3
• 4
• 5

Fotogaléria: Ukrajina

Vorochta

Vorochta je mestečko učupené v kopcoch ukrajinských Karpát.

13 Photos

Ľvov

Ľvov je prastaré, ošarpané mesto zabudnutej krajiny: periféria periférie.
Zároveň sa tu stretávajú siločiary toľkých kultúr, že nijaká z nich ho nemôže právom považovať za svoj vlastný výtvor.

Ľvov pozorujte v zahmlených ránach, keď sa smog mieša s vodnými parami a do špinavých kaluží padá omietka zo zvetraných fasád.
Vtedy sa vynára duch zašlých čias: minulosť preniká chodcov, preplnené minibusy, bilboardy. Spája sa s nami bez ohľadu na pôvod.

20 Photos

• Currently 3/5 Stars.
• 1
• 2
• 3
• 4
• 5

Fotogaléria: Ukrajina

Vorochta

Vorochta je mestečko učupené v kopcoch ukrajinských Karpát.

13 Photos

Ľvov

Ľvov je prastaré, ošarpané mesto zabudnutej krajiny: periféria periférie.
Zároveň sa tu stretávajú siločiary toľkých kultúr, že nijaká z nich ho nemôže právom považovať za svoj vlastný výtvor.

Ľvov pozorujte v zahmlených ránach, keď sa smog mieša s vodnými parami a do špinavých kaluží padá omietka zo zvetraných fasád.
Vtedy sa vynára duch zašlých čias: minulosť preniká chodcov, preplnené minibusy, bilboardy. Spája sa s nami bez ohľadu na pôvod.

20 Photos

Ako to celé bolo: článok Roraíma, matka všetkých vôd v rubrike Venezuela

Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Povstanie sa z času na čas vynára z Visly a zaľahne nad mestom ako smogový opar. Spomienky hrdzavejú, škrípu, prevaľujú sa, miešajú, padajú na strechy. Pri rieke si to sotvakto všimne. Junáci strkajú špinavé prsty do spotených dierok znudených cyklistiek, policajti ich pokutujú za otvorené fľaše teplého piva. Vybetónované nábrežie hľadí na mestskú časť Praha akoby nič, na jej zelené brehy a kostolnú vežu.

Naokolo sa zatiaľ dejú veci. Na Novom svete dav požiera tribúnu. Na zástavách vlajú kotvy, penzisti vedú reči a pri hrobe neznámeho vojaka klopkajú podošvy neznámych vojakov. Prechádzam sa po meste a Povstanie mi vŕta v hlave. Je všade. Neprívetivé mesto, v ktorom ma hneď rozbolia nohy, a to som sa ešte nikam nedostal. Široké bulváre, komunistické budovy, všade na nich pomníky a tabuľky.

Varšavské povstanie sa v meste vynára v pravidelných časových úsekoch a vždy naberá iné podoby. Desať rokov som o ňom ledva vedel; bolo tu, ale míňali sme sa, gúľajúc pri tom znudene očami. Napokon však musí jeho pátos pocítiť aj cynický Slovák žijúci vo Varšave, pretože chodiť po uliciach tohto mesta a nevedieť o Povstaní, je ako chodiť po tých istých uliciach a nepoznať dopravné značky. My, Slováci, tomu najprv príliš nerozumieme, pretože máme vlastné Povstanie, ktorého existencia sa obmedzuje na hodiny dejepisu. Nedefinuje náš život tak, ako Povstanie definuje život Varšavčanov. Keď prídeme do Varšavy, počujeme o povstaní a najprv si povieme, ech, veď aj my máme také.

Kolotoč

Otázka: Vojaci Židovskej bojovej organizácie, ktorí prežili (židovské) povstanie v gete, sa prihlásili pred (poľským) povstaním roku 1944. Dôstojník, ktorý ich mal školiť, citujem z Vašej knižky, „prišiel na stretnutie len raz, a navyše úplne opitý“. Takto vyzerala každodenná realita poľskej konšpirácie, alebo ten dôstojník nechcel spolupracovať s Židmi?

Odpoveď: To druhé. Prečo v (poľskom) povstaní neexistoval židovský povstalecký oddiel, ale fungoval napríklad oddiel hluchonemých či oddiel Slovákov?

Rozhovor s autorkami knihy Židia v povstaleckej Varšave. Gazeta Wyborcza, 4. 12. 2009.

Keď ma prídu navštíviť slovenskí pankáči, nejdem na to dobre. Tu prechádzame cez široký obrys na chodníku, ktorý sa tiahne ulicami. Niekdajší múr varšavského geta. Zmôžem sa na: toto bol múr varšavského geta.

A mal by som hovoriť o prvej dileme, povstaní v gete, ktoré bolo tak naozaj masovou samovraždou. Keď varšavskí Židia pochopili, že Nemci to s vyhladzovaním myslia úplne vážne, takmer bez výzbroje sa postavili na odpor najsilnejšej armáde sveta. Za menej ako mesiac bolo po všetkom – geto bolo zrovnané so zemou a 60 000 Židov prekročilo dnešný obrys na chodníku do masových hrobov a plynových komôr.

Spomenul som si na Campo di Fiori
Vo Varšave pri kolotoči,
V príjemný jarný večer,
Pri zvukoch tanečnej hudby.
Salvy za múrom geta
Prehlušila tanečná melódia
A krútili sa zaľúbené páriky
Vysoko do príjemného neba.
Občas vietor z horiacich domov
Prinášal čiernych šarkanov
Hostia na kolotoči
Chytali ich kúsky letiace povetrím.
Povieval sukňami dievčat
Ten vietor od horiacich domov,
Veselé davy sa smiali
V krásnu varšavskú nedeľu.

Czesław Miłosz, Campo di Fiori

Pochybnosti sú tu preto, že povstanie v gete akoby ani nepatrilo Varšave. Židia bojovali s  podporou ostatných Poliakov, no na árijskej strane si Varšava užíva príjemné jarné dni. V skutočnosti geto nemalo šancu na prežitie, s Poliakmi či bez nich. Ale vyčítať rodinkám, že si užívajú jarné kolotoče, hoci za múrom na konci ulice prebieha masové vyhladzovanie… to je nechutné, uznajte sami. Za trest nobelového autora Czesława Miłosza nepochovajú v Panteóne slávnych Poliakov na krakovskom Waweli.

Prelínanie

Mesto nám však ľahko neodpustí. Sedíme na rohu Maršálskej a Svätokrížskej a obhrýzame kebaby. Prichádza pani s mohérovou čiapkou na hlave. To by ste nemali. Čo by sme nemali? Sedieť tu. Trošku úcty. Akej úcty? Úcty. S nimi. Prekvapene sa obzerám okolo seba, na davy prechádzajúcich ľudí. A naozaj. Sú tam, na tabuľke na stene. „Toto miesto je posvätené krvou Poliakov.“ A tak ďalej. To by ste nemali. Objedať sa. Na ich hroboch. Teta, ale tu nie sú ich hroby: pod nami sú len optické káble, metro a stoka. Hroby sú inde. Chlapci, nie je vám žiaľ, takto sa tu objedať, na Nich? V rozpakoch sa pozerám na svojich asociálnych spoločníkov. Mne osobne nie je žiaľ: som hladný. Fekál, nie je Ti žiaľ – že tu ješ, pri tabuľke? Nie je. A Tebe, Prco? Mne tiež nie je. A Tebe, Vazelína? Mne je to totálne jedno! Mohérovej čiapke oznamujem výsledok hlasovania. Ale inak, diskrétne. Krúti hlavou. Odchádza. Má sotva päťdesiat rokov, narodila sa nejaké dve desaťročia po Povstaní.

To je však len ďalší omyl Slováka vo Varšave, totiž že Povstanie sa už dnes nikoho na uliciach netýka, a už vôbec nie členov subkultúry. Ďalšia podoba Povstania v poľskej spoločnosti: styčný bod medzi mainstreamom a subkultúrami. Čítanie povstaleckej literatúry znie na Slovensku ako zlý vtip už od čias komunizmu na sklonku osemdesiatych rokov. Tu, v Poľsku, sú však udalosti spred vyše polstoročia skvelou inšpiráciou pre všetky typy umenia.

Verše, piesne, texty celej generácie mladých umelcov vyhladených na varšavských barikádach, radi prednášajú, spievajú, čítajú ich dnešní vrstovníci. Garážové rockové kapely skladajú piesne na texty povstaleckých básnikov. Známy poľský rapper vydáva zmixovanú platňu dobových nahrávok. Sami od seba.

Nocou, keď mesto plaví sa v sen tretí
A cez nebo čierny previaže sa tieň
Vstaň nečujne jak vedia to len deti
Konček ucha prikladaj do jeho stien
(…)
Brečtanom hlasov spod trosiek a ruín
Šplháme sa nocou na strechy a sen
Tebe, Varšava, v našich snoch ťa tvorím
Nôtiac si v svoj pohrebný septembrový deň

Tadeáš Gajcy, Spev múrov

Povstanie je dnes s mestom spojené rovnako nerozlučne, ako je nerozlučne spojené s poľským umením a imagináciou.

Dilemy

Slováci a Poliaci tak prijali úplne odlišný postoj k svojim povstaniam. Obe udalosti sa však naozaj veľmi líšia. Najdôležitejší nie je fakt, že v tom varšavskom, v jedinom meste, počas neho zahynulo viac ľudí, ako na celom Slovensku počas vojny. Najväčší rozdiel predstavujú okolnosti a dlhodobé dôsledky oboch povstaní, a tým aj ich závažnosť pre dnešok. U nás si SNP počas desaťročí privlastňovali komunisti. V Poľsku je situácia presne opačná: Povstanie viedli a realizovali samotní Poliaci, nie vďaka, ale napriek Rusom, ktorí boli hlavnou príčinou jeho fatálneho neúspechu. Počas komunizmu bolo Povstanie v Poľsku rovnaké tabu, ako katyňská masakra.

Britský historik Norman Davies si všíma aj zaujímavú prepojenosť Varšavského povstania a SNP. Keď Moskva poslala armádu 1. Ukrajinského frontu na samovražedné jatky v Duklianskom priesmyku, SNP tým získalo ledva niekoľko týždňov existencie navyše, zatiaľ čo Varšavské povstanie stratilo i poslednú šancu na podporu od veľkého červeného brata.

Presne v čase, keď na Slovensku ruské diverzné jednotky organizovali odpor a dodávali povstalcom zbrane, iná časť Červenej armády stála na varšavskom pravom brehu Visly zvanom Praha. Ruskí dôstojníci s ďalekohľadmi chladne pozorovali masové vyhladzovanie hlavného mesta Nemcami. Poliaci sa práve dopustili ďalšej fatálnej chyby svojej histórie: spoľahli sa na Stalina, ktorý mal Povstanie podporiť vlastnými jednotkami, no radšej nechal mesto vykrvácať. Vďaka tomu mohlo neskoršie prevzatie moci do ruských rúk prebehnúť bez akéhokoľvek väčšieho odporu.

Každý z nás má takisto vlastné pochybnosti. Na ľudáckom Slovensku si moja babka pamätá Nemcov ako fešných fičúrov. Rusov ako nebezpečné indivíduá, ktoré jej v hoteli dávali žehliť špinavé vojenské plášte, plné vší praskajúcich pod horúcou žehličkou. Sedliak dedko z dolniakov poznal partizánov ako lenivých zašívačov, vyhlásených miestnych zlodejov. S takýmto kultúrnym nánosom máme kontroverzie zaručené ešte predtým, ako otvoríme ústa.

Hlavná poľská dilema sa netýka masovej kolaborácie s Nemcami ani závislosti od Rusov. Jej pointa je však výnimočne brutálna a dotýka sa martyrológie poľských dejín. Znie takto: Stálo to za to? Inými slovami: stáli dva mesiace relatívnej, dusivej slobody v tieni barikád, v smrade krvi a vlastných výkalov, za dvestotisíc obetí, z ktorých väčšina nemala s povstalcami a ich pocitom slobody nič spoločné? Túto otázku sformulovali už komunisti po vojne, v snahe ukryť ruskú zradu a zdôrazniť poľskú nezodpovednosť. Ale i dnes mnohí historici ukazujú, že Povstanie malo napokon nanajvýš symbolický a veľmi malý vojenský význam.

Umenie

A konečná konfrontácia povstaleckého romantizmu s realitou napokon vyzerá celkom inak. Stačí naposledy načrieť do dobového umenia.

Na východných predmestiach varšavskej Prahy sa objavil prvý ruský tank. V dôsledku toho, 1. augusta 1944, vyhlasuje vedenie podzemia hodinu W – začiatok Varšavského povstania.

Električkou cestujem k vojne,
Električkou s oddelením Nur fuer Deutsche,
Augustový pot na čele,
Chlad flinty Visa pri tele.
Sekera, motyka, pílka, šálka,
Červeno-biela povstalecká šatka.
Vo vrecku poľský orol a tabak miešaný so strachom,
Nezúfam – idem na smrť, aha, s krátkym rukávom.

Lao Che, Hodina W.

Nemecká strana kontruje prózou. Heinrich Himmler vydáva takýto rozkaz:

1. Zajatí povstalci budú zabití bez ohľadu na Haagsku konvenciu.
2. Nebojujúca časť obyvateľov vrátane žien a detí má byť takisto zabitá.
3. Celé mesto má byť zrovnané so zemou: domy, ulice, zariadenia a všetko, čo sa nachádza na jeho území.

Začalo sa kompletné vyhladzovanie Dediny, západnej časti mesta, v ktorej práve sedím a hľadím na vrcholky stromov neďalekého masového hrobu so sedemdesiattisíc telami.

To sú tie prekliate dilemy Varšavského povstania. Pravidelne, každý rok v auguste, opäť ožíva diskusia nad jeho zmyslom a odkazom. V meste sa konajú spomienkové slávnosti, festivaly, koncerty, výstavy. Vychádzajú knihy. Povstanie sa vynára z Visly, spolu s ním spomienky a pochybnosti, hádky a obvinenia. Hrdzavejú, škrípu, prevaľujú sa, miešajú, padajú na strechy.

Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Fotogalérie z Varšavy:

Jeseň 2010: panoramatické pohľady na Varšavu

Posledné týždne, než sa mesto ponorí do severských nocí sychravej varšavskej zimy.
Vyleziem na najvyššie poschodie komunistického mrakodrapu, otvorím zakadené okienko na chodbe a teleskopickým objektívom sa nadýchnem teplej jesennej atmosféry.

Praha na druhom brehu mi zvodne prikyvuje: zober si ma ešte dnes večer.

14 Photos

Varšava dňom i nocou – momentky

Dva roky Varšavy vo fotografiách:
Obcujem s mestom v rannej špičke, na klzkých chodníkoch pokrytých prvým snehom. V uliciach, krčmách, na zastávkach električiek, nočných mostoch a v parkoch.
Leziem na strechy a pozorujem nočný ruch. Znížim clonu, spúšťam časovač a čakám na posledné cvaknutie uzáveru, ktoré vyplaší dvoch okrídlených anjelov na priečelí.

18 Photos

Zimné dni varšavské

Niektoré miesta pozorujem dlhé mesiace a čakám, kedy príde ich čas. Plac Grzybowski je prvý na rade a odovzdáva sa mi vo svojom krikľavom negližé: vo dne i v noci.
Potom trpezlivo čakám uprostred rušnej ulice, kým dlhá expozícia zmení dopravnú zápchu na mätež krikľavých farieb. Pristavia sa poliši, úctivo ma zdravia a vzápätí si opäť nasadia kamenné výrazy na tvári.

11 Photos

Po smolenskej nehode: v uliciach Varšavy

Dve hodiny po havárii kráčam chladným vyľudneným mestom k prezidentskému palácu. Stojí tu tichý dav ľudí, ktorý sa postupne spamätáva z celonárodného šoku.

O rok neskôr, presne o tom istom čase, na tom istom mieste, stojí rovnako veľký dav, ktorý zúrivo skanduje nenávistné heslá proti vláde.

Smolenská tragédia prudko zmenila poľskú politiku a na niekoľko mesiacov narušila rovnováhu v spoločnosti. Pozrite si fotoalbum z tohto zvláštneho obdobia alebo si prečítajte článok o poľskom smútku a nenávisti: Pád dvojičiek.

12 Photos

Stred mesta Varšavy/Śródmieście

V centre Varšavy nenájdete veľa turistov a historické pamiatky majú 50 rokov. Výhľad vám môže kaziť dym zapálených pneumatík protestujúcich baníkov a inej hávede.
Ducha mesta však hľadajte inak, v bočných uličkách, parkoch a kaviarňach.
Nechajte sa inšpirovať znudeným Žigmundom na stĺpe, pozorujte život okolo seba. Sadnite si na breh Visly a otvorte fľašu poľského piva.

Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Obchodný duch Poliakov má mnohé podoby a je neoddeliteľnou súčasťou ich národnej identity. Na Slovensku ho najradšej poznáme pod názvom šmelinárstvo. Ale poľské šmelinárstvo má vlastnú dušu, históriu i romantiku.

Obe predstavy sú teda v ostrom kontraste a ešte viac prekvapuje to, ako rozdielne je vnímaný obraz poľských obchodníkov medzi bežnými ľuďmi v Poľsku a u nás. Bolo by preto veľmi zaujímavé porovnať tieto skúsenosti z oboch strán. Hneď, keď som k tomu dostal príležitosť, rozhodol som sa poľských šmelinárov nájsť, spoznať a nemilosrdne konfrontovať.

Predslov 1958

V roku 1955 socialistický svet vyzerá tak trochu ako v šiesty deň stvorenia. Nad vodami sa ešte vznáša duch Stalina a všade vládne harmónia, ale čosi cítiť vo vzduchu. Následné odštartovanie turistickej výmeny medzi Poľskom a ČSSR je rovnako nevinné, ako prvý smrteľník uťapkaný z blata.

No v 60. rokoch už Poliaci obhrýzajú kôru stromu so zakázaným ovocím. Typický poľský súdruh rutinózne cestuje na dovolenku do ČSSR cez Východné Nemecko a Maďarsko. Ako je to možné? Nuž, v každej krajine možno predsa čosi vymeniť s dobrým ziskom a domov priniesť nielen doláre, ale aj posvätné artefakty ako večné perá, západné žuvačky, či nebodaj skutočný elektrický mixér. Tajná mapa poľských veľkomiest sa skladá z predavačiek, ktoré od vás kúpia českú drogériu, diskrétnych kupcov ruského kaviáru a prostredníkov nakupujúcich maďarské parochne.

Služobná cesta 1978

O ďalších desať rokov sa situácia celkom vymyká spod kontroly. Colný úrad zabavuje ročne pašovaný tovar za 14 miliárd zlotých – pričom oficiálny štátny import dosahuje len 34 miliárd zlotých. Colníci registrujú v prístavoch priemerne 100 kg príručnej batožiny na osobu. Do Turecka a NDR smerujú dlhé kolóny turistických prívesov; najsmelší poľskí cestovatelia vymieňajú až v Thajsku, Singapure či Hong Kongu. Na zdesenie politických ideológov sa v rukách colníkov ocitajú nielen tradiční pašeráci ako námorníci či letušky, ale celé športové družstvá, vedecké delegácie a umelecké zbory.

To však nie je všetko. V tomto čase sa rozbiehajú veľké medzinárodné projekty a s nimi masové cezhraničné služobné cesty. Vydávanie hromadných víz pre migrujúcich zamestnancov znamená, že šmelinárstvo získava celkom nové, doteraz nepoznané dimenzie, ktoré navždy zmenia tvár socialistickej spoločnosti stredoeurópskeho typu.

Jacek

Počas prvej cesty do Ruska Jacek vylezie z vlaku len dvakrát: raz mu ruskí colníci vysypú batožinu priamo na perón, druhýkrát naňho príde rad doplniť zásoby chľastu pre celý vagón.

Poľská pracovná brigáda buduje vodnú elektráreň neďaleko Stalingradu. V Krajine osloboditeľov plnia plán absolútne vzorovo, bez ohľadu na prekážky. V praxi však musí poľský vedúci stavby ožierať svojich ruských šéfov, milicionárov aj stavebnú inšpekciu – to je podmienka dobrej spolupráce. Poľskí majstri musia ožierať ruských robotníkov, inak nikto z nich nepohne prstom a s ťažkou technikou sa môžu rozlúčiť. Peniaze na hektolitre vodky sa dajú získať len krádežami stavebného materiálu, vďaka čomu si prilepší celá poľská brigáda.

Keď Jacek pochopí ekonomickú mašinériu medzinárodnej socialistickej stavebnej výpomoci, začne mu svitať aj v iných oblastiach. Na prvú dovolenku do Poľska už z vlaku vystupuje v každom väčšom meste. Kufre má napokon vyplnené kaviárom a chodbička vagóna je po okraj zahádzaná domácimi spotrebičmi všetkých kolegov. Pred druhou dovolenkou zavolá do Ruska aj ženu. Domov cestujú so štyrmi chladničkami, šestnástimi žehličkami a ôsmimi mixérmi. Po jednom produkte nechá u chamtivého ruského colníka, ktorý mu kedysi vyhádzal obsah kufra na perón; ostatné predá susedom a kolegyniam v Poľsku. Pri tretej ceste domov je už Jacek stavebný majster a vykašľal sa na kaviár aj spotrebiče. V kufríku s dokumentmi má zašité kilo zlata, ďalšie štyri kilá mu prenášajú podriadení za štedrú odmenu a dobré kádrové hodnotenie.

Dovolenka 1988

Masový fenomén šmelinárstva v Poľsku a v iných krajinách je pre socializmus fackou so sopľom a uvoľnenými prednými zubami. Systém smerujúci k beztriednej spoločnosti práve stvoril jedinečnú ekonomickú triedu, a tá nielen okráda hneď niekoľko ľudových vlád naraz, ale vytvára aj nebezpečnú ekonomickú nestabilitu. Najlepšie to vystihuje známy východonemecký vtip: Čo sa stane, keď náš obchod navštívia poľskí turisti? Mesiac nebudeme mať čokoládu.

Ešte hrozivejší je však fakt, že vďaka neriadenej výmene tovarov vzniká celá sivá ekonomická sféra, celkom nezávislá alebo dokonca parazitujúca na oficiálnom štátnom obehu. Veľké množstvo ľudí sa v Poľsku stáva celkom nezávislých od štátu. Nie sú odkázaní na oficiálnu prácu, na obchody a dokonca ani na štátnu menu, keďže šmelina prebieha najmä v devízach. Totalitný štát celkom zlyháva vo svojej kľúčovej funkcii: kontrola vlastných obyvateľov.

Mariola

Poľský dovolenkár si užíva prázdniny niekoľkokrát do roka. Pred cestou dá dokopy svoj otlčený Polonéz s prívesom, balíček dolárov ukryje do ruličky pod prístrojovú dosku a získa informácie o najnovších obchodných trendoch za hranicami. Žena zatiaľ zavinie do varených kapustných listov pohánku, hríby a hovädzie. V noci prenesie spiace deti na zadné sedadlá, prežehná sa smerom ku kostolu a nastúpi do auta.

Dovolenkuje sa v najlepších turistických destináciách. Turecko: deti sa naháňajú na pláži pri kempingu, dospelí dovolenkári zatiaľ zapĺňajú prívesy handrami v istanbulských veľkoskladoch. Prenikavé vône obchodíkov, nekonečné šálky čaju pri zjednávaní. Večer vodka, manželove fúzy a rýchle vŕzganie v prenikavom smrade jeho ufúľaných bielych ponožiek. Zastávka v Maďarsku: Balaton, predaj handier priamo na kapote auta, nákup 30 kg klobásy a paprikového korenia. Československo: predaj ďalších handier, nákup krištáľu a úzkoprofilovovej domácej chémie plus 20 kartónov Študentskej pečate. Ešte dojesť lepkavý dvojtýždňový proviant, dostať hnačku a vysrať sa v mestskom parku v centre Prahy. A tak ďalej.

Cezhraničné vláčenie komodít má však zároveň neblahé následky. Za svoj neskazený kapitalizmus začínajú mať Poliaci medzi ostatnými súdruhmi naozaj zlú reputáciu, ktorá napodiv prežije aj Varšavskú zmluvu. Relatívne bohatých východných Nemcov či Čechoslovákov samozrejme nezaujíma, že fúzatí priekupníci nechodia na dovolenku zo zábavy, ale preto, že v Poľsku sa práve začal koniec socializmu a na lístky je všetko od menštruačnej vaty po cukor. V posledných rokoch železnej opony teda Poliaci cibria svoje obchodné znalosti a kontakty, zatiaľ čo ostatný socialistický ľud od nich náruživo nakupuje a predáva, hoci s čoraz pohŕdavejším výrazom na tvári.

Napríklad keby Mariola vedela, čo znamená slovo šmelinár, určite by sa prestala usmievať. Ale Mariola nevie: stojí pri svojom plechovom rozkladacom stolíku a usmieva sa na tlstú Slovenku, ktorá ju práve nazvala šmelinárkou a drží v ruke jej džínsy. Obe stoja na dostihovej dráhe plnej ľudí, ktorých sem v sychravé sobotné ráno prilákala burza. Dostihová dráha je celkom nepatrične postavená na kraji ozrutného sídliska, pri lesíku plnom ľudských a psích sračiek. Mariola vie svoje, lebo po noci strávenej v aute na parkovisku si bola čupnúť práve do lesíka.

Pozri,  cigaňa, tu je diera. Zákazníčka nahnevane ďobe prstom do diery a sťažka sa prehrabuje v kope handier na zemi. Hľadá svoju veľkosť; nevdojak si pri tom prdne. Mariola radšej vráti Slovenke peniaze. Zle odstrihnuté texasky v slonej veľkosti dostala od Turka len ako pozornosť podniku, keď kúpila sto kíl normálnych handier. Keby Mariola vedela, že roztrhaná texaskovina sa stane ešte väčším hitom, ako farebné turecké nášivky, dieru by rozstrapkala a texasky predala s prirážkou. Ale Mariola nevie: v módnych trendoch sídlisk východnej Európy sa rozstrapkané texasky objavia až o pár rokov.

Pri susednom stolíku predáva Mariolin manžel obchytkané časopisy Burda a hodinky s kalkulačkou. Mariola nikdy nevedela pochopiť, prečo sa na Slovensku lepšie predávajú Burdy s krajčírskymi strihmi, ako nemecké porno magazíny, ale biznis je biznis. Pri manželovom stolíku stojí kostnatý fagan s červeným vylešteným bicyklom a závistlivo si skúša digitálky. Na chvíľu sa im stretnú pohľady: chlapec si vzdychne, hodinky položí na stôl a pomaly odchádza. Keby Mariola vedela…

Hranica 1998

Koniec komunizmu je už dokonalým obrazom rezignácie a zlyhania štátneho ekonomického dozoru: pred pár rokmi prebehol v Poľsku výnimočný stav a s ním nedostatok základných tovarov, čítaj zvýšený dopyt po pašovaných produktoch od servítok po klobásy. Uvoľnenie cenzúry zase spustilo pololegálny obeh voľnej kultúry a zároveň jej export do zahraničia. Bratislavskí vysokoškoláci obliehajú poľský inštitút v honbe za zakázanými knihami, nehovoriac o depešáckych proletároch všetkých krajín, ktorí sa spájajú pri počúvaní falšovaných poľských kaziet.

Roky plynú; socializmus sa stáva vyblednutou minulosťou, poľské zručnosti však získavajú na význame aj v trhovom hospodárstve. Okrem raketového vzostupu svojej podnikateľskej sféry a najväčšej burzy cenných papierov v strednej Európe, Poliaci využívajú i vyšliapané pašerácke chodníčky: z Ukrajiny šmelujú cigarety, ktoré potom zaplavujú drahé trhy v Nemecku a Holandsku. Zo Slovenska a Česka skupujú lacný chľast, ktorým možno zaplaviť vlastný morálny nepokoj a iné poľské neduhy.

Ľudí, ktorí neúnavne prechádzajú hranice niekoľkokrát denne, v Poľsku nazývajú Mravce. Mravce majú presne spočítané, koľko zarobia na každom pašovanom mililitri a koľko colníkov stojí na ktorých hraniciach. Bývajú to muži, ženy i deti – s uštvaným výrazom na tvári skúšajú všetky možné dopravné prostriedky, kým ich nespoznajú aj na novej colnici a celá námaha vyjde nazmar. A keď sa so Schengenom skončí éra pašovaného alkoholu, mravce presadnú do nemeckých ojazdených áut, ktoré začnú vo veľkom predávať v domácich autobazároch.

Mravce nie sú samozrejme nič iné, len ďalšie vtelenie Pracovníkov a Dovolenkárov.

Mravec

Sedím v kupé už niekoľko hodín. Vlak sa štverá po posledných slovenských stráňach smerom k Hranici. Zostal som tu len ja, mĺkvy poľský mladík a naše dva hraničné problémy. Prvým je mladíkova cestovná taška. O tomto probléme som sa dozvedel, keď som mu tašku pomáhal vyložiť na poličku: vážila aspoň pol tony a podozrivo to v nej štrngalo. O druhom probléme sa dozviem tesne pred Hranicou, keď môj čierny kocúr Mao Ce-Tung z výšky nedôverčivo ogrcia celé kupé.

Pozrieme s mladíkom na seba. Obaja vieme, že je zle. Pogrcaný kocúr bude v Poľskej republike takmer naisto nevítaným hosťom. A miestnym colníkom sa toho dá vysvetliť naozaj málo. Navyše v momente, keď mladíka vyzvú, aby si presadol do nepogrcaného kupé, voľky-nevoľky bude musieť vziať svoju štrngajúcu tašku plnú pašovaného chľastu – zrejme priamo na strážnicu. Na druhom konci vagóna sa už ozýva zlovestný dupot poľských kanád.

Mravec v poslednom pude sebazáchovy napne šľachovité ruky, tašku stiahne z poličky a s námahou ju odtiahne do vedľajšieho kupé. Stojím uprostred mačacích zvratkov v tvare srandovných hviezdičiek, ktoré boli pred pár hodinami suchým krmivom renomovanej značky. Kocúr ich musel hltať bez hryzenia: otvorím okno a holými rukami vyhodím zo dve hrste slizkého svinstva. Teraz mi je jasné, že vyzerám horšie, ako pogrcaný kocúr, ktorý sa v medzičase stihol vylízať, akoby nič. Nasledujem jeho príklad: ruky si utriem do bielej pokrývky operadla a vrátim ju na miesto rubom nahor. V momente, keď colníci vlezú do ďalšieho kupé, schytím mačku aj ruksak a prekĺznem sa k Mravcovi. Za pár sekúnd je u nás hliadka. Mate tu kurva smrud, Slovaci. Skôr, ako stihnem zareagovať, spoza plecnatého Poliaka sa ozve írečitá slovenčina. To je predsa váš doblvaný vlak, kurva Poľaky! Poľská hliadka teraz stojí tvárou v tvár slovenským colníkom. Orgány na seba chvíľu nenávistne gánia a napokon nazrú do nášho kupé. Ja, Mravec i mačka sa tvárime znudene.

Odkedy som začal navštevovať Poľsko, vždy som rozmýšľal, kto vlastne sú poľskí šmelinári z môjho detstva. Teraz konečne sedím oproti jednému z nich a počúvam jeho rozprávanie. Zrazu si uvedomím, že ich bolo zbytočné hľadať: prakticky všetci Poliaci boli zároveň šmelinári. Neviem si len spomenúť, čo mi na šmelinároch kedysi vadilo. Ponúkali vždy to, čo sme si nevedeli zohnať my sami – a majú to doteraz, pretože ulice poľských miest si udržali svoju takmer orientálnu atmosféru. Vždy plné stánkov a pouličných stolíkov, na ktorých si za pár zlotých kúpite svoj sen o zlatých hodinkách Omega, dáždnik a šnúrky do topánok. Nevšimnú si ich len mestskí policajti, ktorí tu majú všetko zadarmo.

Šmelinári sú vo svojej zlej reputácii naozaj nevinne. Marioline deti budú spomínať výlety po Európe s nostalgiou do konca života. A keby Mariola vedela, že kedysi na petržalskej burze stretla chlapca, ktorý vzápätí predal bicykel svojej sestry, za utŕžené peniaze si kúpil hodinky s kalkulačkou, tie sa mu onedlho pokazili a vďaka tomu o 23 rokov neskôr napíše o Mariolinom živote na svojom blogu…

Ale Mariola nevie. O 23 rokov neskôr už bude s vyrezanou maternicou dožívať v upadajúcom robotníckom mestečku.

Jacka stretnem pri ďalšej ceste vlakom. Bude mať spotenú rozopnutú košeľu a v ruke poloprázdnu fľašu vodky. Rozpovie mi o kaviári, zlate a kamiónovom pašovaní v 90. rokoch. Neskôr sa rozľútostí a bude sa mi ospravedlňovať za poľskú armádu, ktorá v šesťdesiatom ôsmom okupovala Československo. Odpustím mu. Mao Ce-Tung šťastne prežije cestu a v Poľsku sa okamžite udomácni: vráti sa jeho nevídaná slovenská potencia a znásilní všetky mačky v okruhu 6 kilometrov. Zomrie až o niekoľko rokov, príznačne na vírus HIV. Utrpenie mu ukončí milosrdná injekcia zachmúreného zverolekára v koženej mäsiarskej zástere. V mestečku však dovtedy prudko vzrastie populácia čiernych mačkovitých šeliem.

Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Fotogaléria Španielsko:

Barcelona

Barcelona je zrejme najmenej španielske mesto celého kráľovstva. Napokon, potvrdia vám to aj samotní jej obyvatelia.

Barcelonu objavujte v čase, keď masy turistov plánujú lyžovačku alebo vyspávajú španielsku opicu: nájdete nielen úžasné umenie a atrakcie, ale aj tajomné tiene bočných uličiek, nové farby a detaily.

8 Photos

Valencia

Valencia je tretie najväčšie mesto Španielska, ktoré stojí tak trochu na úbočí globálnej masovej turistiky.
Je príjemná v každom ročnom období, okrem leta. Stačí sa ponoriť do starého mesta a dobrovoľne sa v ňom na niekoľko hodín stratiť, aby ste sa napokon vynorili pri vyschnutom koryte plnom parkov a ihrísk.

Míňajte mosty všetkých tvarov, kým sa pred vami nevynorí prízrak prvých monštróznych budov Parku vied a umení.
Tu čakajte na súmrak.

18 Photos

Stredné Španielsko: Madrid, Cuenca, Consuegra

Španielsko posledných rokov: čoraz čistejšie, usporiadanejšie, pokojnejšie. Jeho farby a energia zostávajú rovnaké, i napriek kríze.

Takmer každé mesto stredného Španielska má vlastnú osobitosť, jedinečnú atmosféru a niekoľko dôvodov, prečo ho navštíviť. Cuenca dominuje visutými stredovekými domami a strmými uličkami. V Consuegre treba obdivovať úžasné veterné mlyny na pozadí panorámy viníc a pahorkov. A Madrid? V ňom si to svoje nájde každý sám.

15 Photos