Babie leto v Novorusku – začiatok

Toto rozostrené selfie pochádza z doneckého letiska, s blížiacou sa mínometnou paľbu za chrbtom a uprostred mínových polí po oboch stranách zbombardovanej asfaltky. Oblasť letiska sa po mesiacoch ťažkých bojov stala symbolom vojny v Donbase a úplnej deštrukcie.
Tlačová akreditácia na mojom krku patrí krajine, ktorá formálne neexistuje – Donecká ľudová republika (DNR). V pravej ruke držím prázdnu nábojnicu z ťažkého guľometu KPV kalibru 14 mm; je tu nimi posiata zem.

Letisko Doneck - Tomáš Forró
Letisko Doneck, DNR

Namiesto zverejňovania materiálu bolo od prvého dňa cesty bolo nevyhnutné vypnúť sociálne siete aj bežnú komunikáciu a takto to zostalo až do konca.

Dôvody boli zrejmé: na územiach okupovaných ruskou armádou nie sú nezávislí novinári ani trochu vítaní a každý hlúpy krok mohol mať nepríjemné následky. A faktom je, že ukrajinská vláda takisto nie je nadšená návštevami svojich okupovaných regiónov bez ich vedomia a z ruskej strany, teda formálne nelegálnym prekročením hraníc. Všetko umocňuje aktuálna bezpečnostná situácia, vojna všade okolo a fakt, že zbieranie materiálu prebiehalo takmer výlučne na okupovaných teritóriách vo vojnovom konflikte na východnej Ukrajine, od Krymu až po separatistický región Donbasu. A najmä – na takzvanej zlej strane konfliktu. Ktorá je tá vaša, nech si v ctený čitateľ vyberie sám.
Príležitosť na publikovanie je preto až teraz, po návrate do bezpečia strednej Európy.

Projekt o Novorusku trval mesiac, od polovice septembra 2016 do polovice októbra (odtiaľ i názov: nádherné donecké babie leto a delostrelecké výbuchy v diaľke bol jeden z bizarnejších zážitkov tej jesene). V skutočnosti sa však začal o štyri mesiace skôr, keď sa mi podarilo nadviazať stabilný kontakt so slovenskými a českými bojovníkmi na strane separatistického regiónu DNR. Nasledovalo pomalé, opatrné oťukávanie, čoraz častejšie rozhovory a telefonáty cez šifrované kanály. Potom som súhlasil navštíviť nikým neuznané české zastupiteľstvo DNR v Ostrave a ľady sa prelomili. O dva týždne neskôr som už prechádzal dôkladne stráženú hranicu medzi Ruskom a regiónom, ktoré ukrajinská armáda označuje ako ATO, Oblasť Antiteroristickej operácie. No jeho obyvatelia sa oveľa radšej hrdo označujú za občanov novej Doneckej ľudovej republiky.

A tak sa začal tento projekt. Pozývam vás na cestu, ktorá sa bude odvíjať postupne, deň po dni, od polovice septembra až do posledných dní. Fotografie, videá a reportáže. Z Moskvy cez ospalý krymský prístav v Sevastopole a tiché bulváre mesta Doneck, až po bombardovanie na frontovej línii v Jasinuvatej a na doneckom letisku zrovnanom so zemou.

Tváre Indočíny: Elektro rebel

Tma. Ťažká, nepreniknuteľná čiernota, ktorá zavisne nad veľkomestom. Zhasnú všetky pouličné svetlá, výklady aj okná domov. Pred chvíľou ste stáli na večernom chodníku akéhosi bulváru plného svetiel a reklám. O pár sekúnd neskôr vás už obklopuje neznámy, hrozivý svet bez jediného lúča svetla.

Keď nastane v niektorom európskom veľkomeste jeden z tých zriedkavých výpadkov elektrického prúdu, po pár minútach začína prvé rabovanie obchodov, niekoľkonásobne vzrastá počet lúpežných prepadnutí a zranení chodcov. Počas nasledujúcich týždňov sa budú triasť stoličky riaditeľov energetických závodov a médiá budú opľúvať lokálnych politikov. Taký malý spoločenský skrat.

Keď vás výpadok prekvapí v Rangúne alebo inom barmskom veľkomeste, nestane sa nič. Preto radšej neprepadávajte panike. Ak ste miestny, s povzdychom vytiahnete sviečku, ktorú máte vždy poruke (baterka býva občas luxus) a tápavo budete pokračovať v ceste do cieľa, intuitívne sa vyhýbajúc neviditeľným dieram. Ak ste cudzinec, opatrne nasledujte záblesky áut a dorazte k niektorému z pouličných stánkov s vlastným generátorom elektriny či aspoň ohniskom, prípadne zastavte prvý taxík späť do hotela.

Rangún, tá obrovská chaotická aglomerácia, pozná pravidelné výpadky elektriny rovnako dobre, ako svoje zablatené cesty so zbytkami asfaltu, prašivých psov a všadeprítomné smeti. V ostatných častiach krajiny je to už len horšie.

[Not a valid template]

A-mu prišiel na svet, aby to všetko zmenil. Aspoň si to teda myslel. Jeho boj proti výpadkom prúdu ho stál prenasledovanie, vyšetrovaciu väzbu, mučenie a dlhoročný pobyt vo väzení. Prešlo takmer dvadsať rokov a problémy s elektrinou sú dnes v Barme prakticky rovnaké, ako vtedy, keď ho po prvýkrát zatkli za protištátnu činnosť a ohrozovanie národnej energetickej politiky. A-mu má preto o svojom životnom poslaní vážne pochybnosti.

Aby bolo jasné, A-mu nie je žiadny tupec. Neriskoval krk kvôli verejnému osvetleniu či nedopozeranému televíznemu seriálu. Výpadky elektriny trvajú v Barme bežne 12 hodín alebo aj niekoľko dní a životne dôležité prevádzky ako nemocnice či bane nemajú často ani len funkčné záložné zdroje. Energetické problémy patria podľa nezávislých analýz medzi hlavné hrozby celej krajiny, spolu s vnútornými vojenskými konfliktmi a etnickými nepokojmi.

– To ale nie je všetko!, udrie zrazu do stola A-mu.
– Počas najväčšej energetickej krízy tie armádne svine predávali Číne a Thajsku plyn, z ktorého vyrábame prúd! Radšej ho predali za trhovú cenu, akoby mali z neho vyrábať elektrinu a pomôcť vlastným obyvateľom. O chvíľku sa už upokojí a znova si sadne na stoličku.

[Not a valid template]

Ešte v polovici 90-tych rokov bol A-mu úplne normálny chlapík. Baby a tak. V opozícii sa síce angažoval už od strednej školy, ale kto by sa neangažoval, keď vám priamo na očiach vojaci rozstrieľajú susedov a niekoľko spolužiakov. Akurát ho za to vyhodili zo školy a zamestnal sa v obchode s nábytkom. Jedným slovom, Barma. Normálka.

Zvrat nastal až v pamätnom roku 1998. Na Slovensku sme sa práve zbavili Mečiara a v Barme A-Mu zorganizoval spolu s ďalšími piatimi študentskými vodcami impozantnú verejnú demonštráciu. Konala sa v meste Bago na protest proti výpadkom elektrickej energie a vody. Prišlo veľa ľudí. Na druhý deň zatkli všetkých šesť organizátorov plus 23 ďalších študentov.

O rok neskôr už A-Mu sedel vo vyšetrovacej väzbe. Mučenie, súd, väzenie a pracovné tábory. Sedem rokov spania na holej zemi, medzi mravcami a malarickými komármi.

Najhoršie bolo pre A-Mu zatknutie. Je noc; jeho dom obkolesilo 30 tajných agentov a jeden z nich napokon slušne klope na dvere. A-mu už spí, takže k dverám prichádza jeho matka. Keď A-Mu otvorí oči, leží na posteli, obkolesený päticou agentov s prívetivými úsmevmi. Zhadzujú ho z postele a nasadzujú putá. Nekladie žiadny odpor.

Potom ho vyvlečú do auta a pokojne dokončia domovú prehliadku. Jeho šokovaná matka, ťažko chorá na srdce, dostáva infarkt priamo na schodoch svojho domu a agenti ju v bezvedomí prekračujú ako kus hovna. A-Mu zúfalo kričí, dostáva niekoľko úderov do hlavy, ale kričí aj tak. Zo susedného domu vybieha jeho bratranec, trasie matkou ležiacou na zemi a beží k neďalekému lekárovi. Vtedy sa auto pohýna a celá scéna mizne A-mu pri prvej zákrute.

[Not a valid template]

A-mu hovoril pravdu; všetko som overil. Barmská vojenská junta vyvážala a doteraz vyváža do Číny a Thajska nielen plyn, ale aj elektrinu. V severobarmskom štáte Kachin sa navyše budujú gigantické vodné diela na rieke Salween a ďalších. Hrozí to nielen ekologickou katastrofou a stratu životného priestoru tisícov barmských dedinčanov. Čo je takmer neuveriteľné, ich elektrina má byť dodávaná najmä do rýchlo sa rozvíjajúceho čínskeho regiónu Yunnan a Thajska na druhej strane hraníc. Barma bude naďalej bojovať s nedostatkom.

Zdá sa to byť zvláštne. Barma má predsa veľké zásoby nerastným surovín a pokiaľ ide o plyn, vlastní hneď niekoľko nálezísk a morských vrtov. Harvardská univerzita však vydala zdrvujúcu správu o situácii barmských plynovodov: väčšina vnútorných distribučných systémov je v štádiu rozpadu alebo sú zúfalo neefektívne. Naopak, Čína momentálne stavia do Barmy vysokokvalitný systém. Bez ohľadu na protesty domorodých obyvateľov. Pokiaľ stoja v ceste rúram, sú vyvlastňovaní bez akýchkoľvek ceremónií.

Pre porovnanie: spoločná priepustovosť potrubí do barmskej metropoly Rangún mala v roku 2014 dosiahnuť 200 – 250 tisíc kubických stôp zemného plynu denne (ale nedosiahla). Prietok jediného plynovodu z plynových polí Shwe do Číny má prietok až 400 000 kubických stôp denne.

Aby to nebolo všetko, súčasné generátory elektriny používané v Barme majú dvojnásobne nižšiu účinnosť, ako moderné plynové turbíny. Dokázali by usporiť toľko energie, že hodnota ušetreného paliva by za rok vrátila všetky náklady na inováciu! Súčasná civilná vláda je však závislá od armády. Zarobené peniaze investuje do zbraní na boj proti vlastným etnickým skupinám na pohraničí. Potreby civilného obyvateľstva sú druhoradé.

[Not a valid template]

A tak sme v súčasnosti; A-Mu trčí v thajskom utečeneckom tábore už ôsmy rok. Správajú sa tu k nemu ako k podozrivému živlu. Z tábora nesmie vychádzať a denné výpadky prúdu sú na dennom poriadku ešte aj tu. A-Mu sa však nesťažuje.

Po prepustení z väzenia sa začal v Barme opäť angažovať v opozičných aktivitách. Keď sa dozvedel, že tajná polícia ho začala znova hľadať, nasledovali mesiace ukrývania a útek cez celú krajinu. Napokon prešiel cez hraničnú rieku do Thajska, tak ako tisíce jeho spoluobčanov. Môže byť rád, že neskončil v masovom hrobe jedného z väzení.

A-Mu opisuje svoje prvé stretnutie s matkou na slobode. Práve ho pustili z väzenia. Je piatok; zajtra má prísť jeho mama z Rangúnu tak ako vždy posledných sedem rokov. Príde, pokorne počká, či jej dovolia podať mu cez malé okienko v dverách trochu jedla a stisnúť mu ruku. Matka nevie, že ho práve pustili. Nikto mu nič vopred nepovedal. V predošlý večer len prišiel do cely bachar a vyviedol ho von.

A-Mu teda pricestoval za matkou. Trasľavými rukami, bez klopania, otvára kľučku jej bytu. Nie je zamknuté. Za dverami je stôl, za ním sedí matka a balí jedlo, ktoré mu zajtra prinesie do väzenia. Mama prekvapene zdvihne zrak, hľadia na seba. Mlčky.

– A aký to bol pocit, vyjsť tak z ničoho nič, po toľkých rokoch z väzenia?
Elektro rebel sa trpko zasmeje.
– Vieš čo som uvidel ako prvé, keď som po siedmych rokoch vyšiel pred väznicu? Nič. V mestečku bola úplná tma. Výpadok prúdu, rozumieš? Všetko to bolo úplne zbytočné.

Potom som prešiel cez celé temné mesto k jedinému svetlu v celom okolí. Hrala tam veselá hudba… kráčať tam bolo, akoby ma zrazu niekto vítal na slobode. A tak som prišiel bližšie.
Bola to záhradná párty vládnych úradníkov. Jediný dom v celom meste, ktorý mal svetlo.

A-Mu hovorí o vypočúvaní a mučení v barmskom väzení po zatknutí:

V krajine tisícich úsmevov a jednej hrôzy

Keby ma úradníci nechali len tak stáť v páľave pred areálom UNHCR, utŕžili by ešte väčšiu hanbu, ako ja sám; tu na thajskom vidieku nemôžu ponižovať mladého belocha vo vyžehlenej košeli dokonca ani diplomati z OSN – nedôstojným správaním k Európanovi by vlastne urazili samých seba.

Takto je to jednoduchšie pre všetkých: budem musieť čakať v tmavej chladnej chodbe, kým ku mne nejaký úradník neprejaví po obede dostatočnú zhovievavosť. Na strohej chodbe sú tri farebné plagáty s komiksami: o vojakoch šikanujúcich rodinu v slume, matke detí, ktorá predáva svoje telo na ulici a plešatom ujovi s európskymi črtami, ktorý strká ruku do rozkroku dievčatka s ázijskými črtami.

Tri morálne ponaučenia z plagátov sú napokon to jediné, čo som si z Úradu vysokého komisára pre utečencov odniesol: rozhovor s úradníkom bol rýchly a zbytočný. Ak chcem stretnúť barmských utečencov v Thajsku, musím ísť do tábora. Ak chcem ísť do tábora, potrebujem priepustku. A ak chcem priepustku, mám vyplniť formulár a prísť do Mae Sot o niekoľko týždňov. Alebo mesiacov.

[Not a valid template]

Utečenecké tábory sú takým malým thajským tajomstvom. Fungujú takmer 30 rokov – ďaleko od turistických destinácií, v hornatej džungli na barmských hraniciach. Všetky prístupové cesty strážia armádne posty. Začali vznikať po vojenskom prevrate v Barme v roku 1988 a kvôli občianskej vojne, ktorá tam následne vypukla hneď na niekoľkých frontoch.

Výsledok: exodus stoviek tisícov obyvateľov, od negramotných roľníkov a animistických kmeňov, až po intelektuálnu elitu z veľkomiest. Väčšina sa rozpŕchla po celom svete, približne sto tisíc ich však dodnes živorí v Thajsku a Číne, zavretí v drevených chatrčiach za ostnatým plotom.

Barma preto nie je len exotickým štátom na hranici rozpadu. Je zároveň obrovskou humanitárnou výzvou pre okolité krajiny a jej vyriešenie čoraz viac závisí od susedných krajín, ktoré môžu byť motorom zmien – alebo ešte viac prehĺbiť jej problémy.

Po návšteve kancelárie UNHCR pre mňa nabrali veci rýchly spád. Ešte v ten večer mi zazvonil telefón. Hlas na druhej strane sa uistil, že sa chcem dostať do tábora a vyjadril nádej, že sa mi to podarí. Dostal som dve čísla; jedno patrilo spojke, ktorá ma skontaktuje s ľuďmi vo vnútri, druhé šoférovi džípu, ktorý pozná zadnú cestu k táboru. Hlas mi poprial veľa šťastia a položil.

[Not a valid template]

V horách

Na druhý deň sme už stáli s džípom neďaleko zadnej brány tábora Umpiem Mai v hornatej džungli, na sever od Mae Sot. Kontakt v tábore sľuboval vybaviť vstup a podplatiť strážcov. Čakáme. Všetko sa zdá ísť dobrým smerom a vyberám sa k plotu tábora. Vtedy sa spoza bambusového kríka vynorí vojak. Vyzerá na šestnásť rokov, na tvári má slávny thajský úsmev a americkým samopalom M-16 mi bez okolkov mieri priamo na brucho. Mlčky mávne rukou tam, odkiaľ sme prišli.

Mením taktiku. Na ďalší pokus pôjdem sám, bez džípu, len s ľahkou motorkou. A tentokrát na juh, k táboru Mae La.

O dva dni neskôr som na mieste. Vládne tu ticho: na jednej strane úzkej cesty je džungľa, na druhej ostnatý drôt a močiar s prvými chatrčami na krivých bambusových koloch. V plote je zasadená drevená plošina. Sedia na nej traja neozbrojení muži v tričkách ochranky tábora. Dvaja z nich majú nohu odtrhnutú pod kolenom. Nemusia sa predstavovať: tak ako v Kambodži, aj tu sú nášľapné míny výrečnejšie, ako občiansky preukaz. Nahnevanými gestami mi ukazujú, aby som odišiel kade ľahšie, dnes však neposlúchnem. Motorku postavím k stĺpu a zo sedadla sa prehupnem cez ostnatý drôt. Muži na plošine sa ani nepohnú.

[Not a valid template]

Strach

„Poďte dovnútra; keď vás tu nájdu thajskí vojaci, budú problémy,“ bojazlivo sa usmieva barmský pastor z cirkvi adventistov siedmeho dňa. Stojí vo dverách bambusovej chatrče; pred nami sa hrajú deti na zablatenej džungľovej cestičke medzi nahusto postavenými rozpadávajúcimi sa domami. Pastor chvíľu rozmýšľa, napokon deťom prikáže ukryť moju motorku pod palmové lístie a dva plastové poháre naplní vlažnou vodou z bandasky.

Pastor Aung Liu Kyi to ako kresťan nemal v budhistickej Barme nikdy ľahké; skutočné problémy však nastali až vtedy, keď sa jeho mladší brat pridal k povstaleckej armáde KNU (Karenská národná únia). Keď už nemohli vydržať šikanovanie vládnych úradníkov a policajné razie, zamkol sa doma so svojimi najbližšími a spolu sa modlili tri dni a tri noci. Na štvrté ráno ho navštívil Boh a poradil mu, aby utiekli sem, do Thajska.

Adventistický pastor je rád, že väčšina miestnych utečencov je z prihraničného etnika Karen. Sú tolerantní, okrem budhizmu a islamu vyznávajú aj rôzne odnože kresťanstva. Katolíci? Nie, o takých nikdy nepočul, ale možno to bude nejaký národ zo severu krajiny, kde ešte nebol.

Za päť rokov života v tábore založil základnú školu, žena mu porodila tri deti. Kostol i škola sú len bambusové búdy, vnútri lavice a namiesto podlahy aj polmetrové bahno. Thajská vláda neprispieva na jedlo či vzdelávanie detí utečencov ani centom, západné mimovládne organizácie sa takisto sústreďujú skôr na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a pomoc obetiam nášľapných mín.

I napriek tomu, v tábore takmer niet medzi mladými ľuďmi analfabetov – čosi, čo je v samotnej Barme zatiaľ neuskutočniteľným snom. „Okrem toho, že thajskí vojaci nás šikanujú, posielajú sem svoje deti“, smeje sa pastor. „Nemáme žiadne pomôcky, ale medzi utečencami je mnoho intelektuálov a školy v tábore sú tak na vyššej úrovni, ako v thajských dedinách. Od adventistickej obce dostávame podporu 1000 bahtov (cca. 28 EUR) mesačne, rodičia platia 5 EUR na rok. Ak majú peniaze. Ak nie, dieťa prijmeme aj tak.“

[Not a valid template]

 Každodennosť

Utečenci v tábore sa musia v prvom rade postarať o obživu. Jedlo a základné potreby im poskytuje UNHCR a západné mimovládne organizácie, no jedna rodina dostane v priemere na mesiac len 6 kg ryže, liter oleja, trochu rybacej pasty a uhlia. Ostatné musia zohnať sami – napríklad nelegálnou prácou v okolitých thajských dedinách.

Thajskú vládu zaujíma najmä bezpečnosť. Rozumej bezpečnosť Thajčanov, a teda stráženie tábora, aby z neho nebolo možné utiecť. Ak vojaci chytia utečenca dochádzajúceho za prácou, „výpalné“ pohltí neraz celú výplatu.

Jedlo je však len prvým problémom; tým najväčším je nečinnosť spojená s beznádejou. Tábory sú zároveň akýmsi zvráteným sociálnym experimentom. Väčšina ľudí odtiaľto nevyšla ani jedinýkrát od svojho príchodu, čo môže byť 5, ale aj 25 rokov. Jednotlivci, celé rodiny či dokonca dediny trávia veľkú časť života za jedným ostnatým plotom. Vonkajší svet pre nich neexistuje a oni neexistujú preň. Nemajú žiadne občianstvo, ich jedinou identitou je často registračný formulár, vyplnený kedysi dávno pri vstupe. „Nemáme žiadnu budúcnosť. Žijeme v strachu a úplnom marazme už dlhé roky“, hovorí učiteľ zo školy. „Veľa ľudí prepadáva alkoholu, je tu veľké množstvo samovrážd, gangy mladých rozširujú drogy a násilie. Tábor naozaj nie je bezpečné miesto.“

[Not a valid template]

Narodená vo väzení

Tar Mu Lar Soe je dokonalým produktom táborového mikrosveta. Pochádza z pohraničného etnika Karen; má 20 rokov, hovorí plynulou angličtinou a v rámci možností dostala výborné vzdelanie. Keby sa narodila v Európe, jej najväčšou starosťou by dnes bolo asi akné a partnerské vzťahy. Ona sa však narodila za ostnatým drôtom tábora, ktorý nikdy neopustila na viac ako na pár hodín. Jej najväčšou starosťou je zohnať falošný pas a zistiť, ako vyzerá slobodný svet. Kým žije v tábore, o mužoch nechce ani počuť.

Nepozná Facebook, v živote nedržala v ruke dievčenský časopis, ani sa nikdy neprechádzala len tak po ulici. Z detstva si pamätá najmä útok na prvý tábor, ku ktorému raz v noci prenikla barmská armáda a na svojich bývalých obyvateľov z pomsty spustila paľbu z mínometov a samopalov. Po útoku ho thajská vláda premiestnila trochu hlbšie do vnútrozemia – rodina Tor Mu Lar Soe tu žije dodnes.

V bambusovej chyži jej rodičov visí portrét vodcu ich národa, ktorému barmskí vojaci odrezali hlavu a telo hodili do rieky. V škole pomáha zadarmo pracovať ako učiteľka angličtiny niekoľko hodín týždenne. Učenie nenávidí, no je to lepšie, ako úplná nečinnosť. Falošná identita pre ňu zostane asi nedosiahnuteľným snom: občiansky preukaz mŕtveho thajského dieťaťa, na ktorý by pridal táborový špecialista jej fotografiu, stojí na čiernom trhu 2,5 tisíca eur. V jej rodine však zarába len otec – 2000 bahtov (44 EUR) mesačne.

Svojich snov sa však nevzdá; chce vyštudovať ošetrovateľstvo. Najlepšie v Austrálii. Návrat do Barmy? „Nie, pane, ja tú krajinu nepoznám a nikdy som v nej nebola. No všetci, ktorí odtiaľ prišli, prinášajú len desivé správy.“

[Not a valid template]

Najväčšia hrôza: návrat domov

Tar Mu nevie, že jej obavy nezdieľa ani barmská, ani thajská vláda. O niekoľko mesiacov po našom rozhovore sa v roku 2013 začnú neformálne rokovania o repatriácii barmských utečencov z thajského teritória. Thajská vláda by sa rada konečne zbavila časti nenávidených utečencov na svojom území, Barma by návratom svojich občanov zvýšila vlastnú legitimitu. Zdá sa teda, že takéto riešenie bude výhodné pre všetkých. Čítaj pre všetkých okrem samotných utečencov.

Ľuďom v tábore pri myšlienke návratu do Barmy zatiaľ stavajú od hrôzy vlasy dupkom. Zaw Win bol politický väzeň, v Barme jedným z prvých organizátorov hnutia odporu. Za politickú činnosť dostal 15 rokov, odsedel si 8. Počas mučenia ho zmrzačili. Jeho prípad bol preskúmaný zahraničnými vyšetrovateľmi a vydaný v Čiernej knihe barmských politických väzňov. Dnes je opäť uväznený, no v thajskom tábore Umpiem Mai. Necíti sa tu najlepšie, ale v každom prípade, bezpečne. Keď hovorí, že v Barme naňho čakajú démoni, nemyslí to ironicky. Ako dodáva, ľudia v Barme miznú ešte aj teraz, počas takzvanej transformácie. Priznáva, že keby ho poslali späť do Barmy, nemal by inú možnosť, ako utiecť.

Zaw Win je však rozhľadený, vzdelaný človek, ktorého poznajú ľudskoprávni aktivisti v mnohých krajinách. Zrejme bude mať kam ísť. Desiatky tisícov dedinčanov, ktorí z Barmy utiekli pred občianskou vojnou, podobné šťastie nemá.

Napríklad učiteľ z táborovej školy – pochádza z barmského pohraničia a budhistickí vojaci ich kedysi dávno prinútili odísť z vlastnej dediny. Predtým im zobrali všetko, čo malo nejakú hodnotu. V jeho regióne vraj ešte aj dnes, i napriek oficiálnemu prímeriu, armádne jednotky pacifikujú celé dediny a ich budhistickí vojaci konfiškujú majetok moslimov a kresťanov, znásilňujú ich ženy a neraz ich zabíjajú. Niekoľko jeho známych sa dalo v lete prehovoriť a prekročili hranicu naspäť do vlasti. Prichádzajú od nich správy o ďalšom šikanovaní nielen dospelých, ale aj detí. Úradníci ich odmietajú zapisovať v základných školách, pretože vo vyhnanstve sa dobre nenaučili barmský jazyk a patria do rodiny „tých, čo ohrdli svojou vlasťou“.

Učiteľ Aung preto nechce o Barme ani pomyslieť. Svoje deti pripravuje na odchod do krajiny, o ktorej snívajú – USA alebo Austrália. V najhoršom môže byť aj Európa. Svojho syna nazval Leonardo II. a namiesto barmského jazyka a písma ho od troch rokov života učí po anglicky.

Utečenci v táboroch sú tak dnes medzi dvomi mlynskými kameňmi. Thajsko, ktoré im poskytuje už desaťročia nedobrovoľný azyl, ich nechce; do Barmy sa vrátiť väčšinou nechcú oni. Obe krajiny by však najradšej rozhodli za nich. Hovorkyňa UNHCR pre Thajsko uvádza hrozby, ktoré by v juhovýchodnej Barme v súčasnosti čakali na navrátilcov: nestabilné prímerie prerušované výbuchmi násilia, územia zamorené nášľapnými mínami, absencia akejkoľvek infraštruktúry, pracovných príležitostí a možnosti ich ochrany.

Ľudia z tábora pomenúvajú svoju budúcnosť v Barme ešte presnejšie: majú sa vrátiť do svojich vypálených a zbombardovaných dedín, živiť sa v džungli a na poliach zamorených mínami, pod ochranou tých istých jednotiek, ktoré ich kedysi okrádali, znásilňovali a vraždili.

Práve preto sa mnoho z nich snaží získať falošné doklady, prípadne sa pokúšajú o ilegálny útek buď hlbšie do thajského vnútrozemia, alebo do tretích krajín. O politickom azyle či vysťahovaleckých vízach v západných krajinách môže snívať len hŕstka šťastlivcov.

Umpiem Mai, severozápadné Thajsko
Zaw Win drží Čiernu knihu politických väzňov, na strane so svojím vlastným prípadom

 Zostať v tábore

Naw Reh Mu (78) už nesníva o žiadnom azyle. Zostala jej jedna dcéra a štyria vnuci; všetci ostatní z jej rodiny sú mŕtvi. Tu v tábore je však takmer celá jej dedina, ktorá jej nahrádza rodinu. V ich oblasti prebiehali intenzívne boje medzi armádou a povstalcami. V roku 2006 staršinovia rozhodli, že zostať na mieste znamená istú smrť, a vydali sa na štvordňovú pešiu púť džungľou smerom ku thajským hraniciam.

Naw Reh Mu sedí na vysokej drevenej stoličke a v očiach má neuveriteľný smútok. Spomína na posledné dni pred útekom jej dediny. Najprv zomrel manžel jej dcéry. Nikto nevie, ako; vojaci ráno odviedli mužov z dediny na nútené práce a večer im len oznámili, že zomreli počas nepriateľského útoku. O pár dní neskôr odviedli aj Naw Reh Mu. Mala 70 rokov a nútili ju nosiť zásoby a muníciu. Keď sa jedného dňa s jednotkou ocitla na poli plnom mŕtvol, ovládla ju neopísateľná hrôza. Vtedy sa vrátila do dediny a spolu s ostatnými si zbalili všetko, čo sa dalo odniesť v rukách. Pri rozhovore sa jej zvráskavená tvár rozžiarila len jedinýkrát – keď hovorila o svojich vnukoch.

Jediné, čo si praje, je zomrieť tu, v tábore. Nepôjde už odtiaľto za nič na svete.

[Not a valid template]

Epilóg

Rozhovory s obyvateľmi táborov prebiehali od roka 2012 do 2013. V roku 2015 sa situácia nijako nezmenila. OSN ani dotknuté vlády nenašli žiadne riešenie a utečenci naďalej žijú v rovnakých podmienkach, i napriek pokračujúcej transformácii vo vnútri Barmy.

Tar Mu Lar Soe stále nenašetrila na falošný preukaz, ani sa nevydala. Dúfa v politický azyl v Austrálii.

Adventistický pastor naďalej učí v drevenej škole pri kostole. Potom, ako sa mi podarilo mu doručiť starý laptop spolu s niekoľkými učebnicami, v strohej sms správe poslal požehnanie mne i všetkým „slovenským kmeňom“.

Zaw Win nechal najbližšiu rodinu v tábore a so svojou ženou tajne utiekol do Rangúnu, kde si dal vyrobiť falošný pas, aby mohol opustiť krajinu. Odvtedy sa prestal ozývať a niet o ňom žiadnych informácií.

UNHCR doteraz nezaznamenalo žiadne prípady dobrovoľnej repatriácie utečencov z táborov – dodnes radšej zostávajú žiť v tábore, pokúšajú sa o získanie víz do tretích krajín alebo riskujú ilegálne formy úteku. Výskumný tím UNHCR opakovane zhodnotil podmienky v juhovýchodnej Barme za nevyhovujúce pre „bezpečný a udržateľný návrat utečencov“.

Thajská vláda už oznámila, že začne stavať nové utečenecké tábory pre ďalšie vlny utečencov z Barmy, z utláčaného moslimského etnika Rohingyov.

Foto portréty: Flákači a povaľači Strednej Ameriky

Ľudia z okraja spoločnosti sú v treťom svete iní, ako v Európe.

Prihovárať sa im priamo na ulici a fotiť ich môže vyzerať kontroverzne – zaváňa to cynizmom a necitlivosťou. Akoby fotenie ľudského nešťastia na pamiatku. V krajinách, v ktorých neexistujú sociálne siete, sú moje objekty považované za vzduch a smetie: žijú a zomierajú na uliciach takmer bez povšimnutia.

Beriem ich, akí sú: niekedy sa z nich cez objektív smejem, tak ako oni z nás. No vidím a nachádzam v nich najmä krásu a pravdu o spoločnosti, v akej žijú. Jasné, sú to pohľady, ktorým nechýba irónia. Oni však nepotrebujú ľútosť.

Sme rovnocenní partneri.

Belize City

„To nemyslíš vážne, kamoš? Urobil si mi až dve fotky a nedostanem ani halier sprepitného?“

Za tri centy ti dám autrogram
Za tri centy ti dám autogram

„Nie, myslím to smrteľne vážne. A teraz prosím ťa odstúp trošku ďalej, smrdí ti z úst a zahmlievaš mi objektív.“

Nechceš oheň?
Nechceš oheň? Predám lacno.

Tohto modela som si nevybral ja, ale on mňa. Utekať pred ním nemalo zmysel, tak som to aspoň využil.

Pouličný povaľač, Belize City

Nádejná kariéra

Jimmy chcel byť pasákom.

Nie, sako nemám od Napoleona Bonaparte
Nie, sako nemám od Napoleona Bonaparteho

Ambície mu celkom nevyšli – dnes vyberá kontajnery a zbiera plechovky v prístave. Ak sa práve nenapil ohnivej vody.

[Not a valid template]

Karibik

Rastaman nemal svoj deň. Najprv sa na mňa chcel zahnať, ale rýchlo si to rozmyslel.

[Not a valid template]

Napokon si radšej vypýtal trochu drobných a dostal ich. Rozišli sme sa v dobrom.

[Not a valid template]
Caye Ambergris, Belize

Nadháňači, otravovači a iní zaháľači

Chlapíkov, ktorí sedia na závore, si v Strednej Amerike rýchlo zamilujete: vaši nádejní turistickí sprievodcovia. Čakajú vás už na hranici, všetkých tu poznajú a všetko vám vybavia.

Napríklad falošné doláre, ktoré si potom nájdete v peňaženke namiesto tých pravých.

Sme tvoji osobní konzultanti. Tvoje starosti a peniaze na našu hlavu.
Sme tvoji osobní konzultanti. Tvoje starosti a peniaze na našu hlavu.

Profesionálni otravovači a veksláci, hranice Hondurasu a Guatemaly

Colníci v Strednej Amerike vás môžu priateľsky poklepať po pleci, alebo nepustiť ďalej z nejakého absurdného dôvodu. Jedno je isté: vidia všetko a všetkých – okrem pašerákov, zlodejov a vekslákov všade naokolo.

Cestou na hranicu
Zlodeji a veksláci na obedňajšej prestávke

Hranica Belize a Guatemaly

V Latinskej Amerike na nich dokonca majú aj názov: gineteros, otravovači

Loďkový nadháňač a otravovač čaká na ďalšiu obeť.
Loďkový nadháňač a otravovač čaká na ďalšiu obeť.

Mesto Flores, severná Guatemala

Týchto chlapíkov som sledoval takmer týždeň, každý deň. Nikdy sa ani len nepohli.

Čakajúc na klienta
Čakajúc na klienta

Antigua, Guatemala

 

Smutnosmiešny pohľad k indiánom

Alkoholizmus je v tradičných mayských komunitách Guatemaly obrovský sociálny problém.

Sobotný indiánsky trh
To bol žúr. Sobotný indiánsky trh v Chichicastenango.
Dnes prídem domov neskôr
Dnes prídem domov neskôr

 

Ja som tu šatniar a ešte aj vykonávateľ obiet
Ja som tu šatniar a ešte aj vykonávateľ obiet

Najväčší domorodý trh v Strednej Amerike: Chichicastenango, Guatemala

Láska umiera posledná

„Pozri, daj mi trochu prachov a pokojne ti urobím aj stojku. Žobrem tu na plný úväzok a okrem toho musím platiť aj výpalné policajtom.

Profesionálna žobráčka
Profesionálna žobráčka

A takto vyzerám, keď sa teším

Vždy s úsmevom…
Ku klientom vždy s úsmevom…

 

Fotoreportáž z Belize: od gangsterských slumov po koralové ostrovy

Hranica medzi Guatemalou a Belize je presne taká, akú nájdete všade v Strednej Amerike: smrad, špina, neustály zhon a po zuby ozbrojení vojaci, ktorí vidia všetko, len nie pašerákov a zlodejov všade okolo nás.

Cestou na hranicu
Typická stredoamerická hranica plná špiny, vekslákov a drobných zlodejov

 

Skupinka Amišov sa bojazlivo drží pri sebe a nespúšťajú zrak zo svojich žien. Ich kroje a správanie ich odlišuje od atmosféry Strednej Ameriky ešte viac, ako biela farba pokožky a pehy. Je to sekta žijúca tradičným roľníckym životom 19. storočia, odmietajú výdobytky civilizácie a držia sa z ďaleka od miestnych ľudí aj turistov.

Po ceste naprieč Belize ich uvidím niekoľkokrát, ako na osamelej zastávke kdesi v savane nakladajú veci do autobusu, kohosi vítajú alebo sa sním lúčia. Ako vidieť, sami pochopili, že stokilometrové vzdialenosti sa viac oplatí prejsť v autobuse ako vozom, hoci používanie moderných nástorjov považujú za hriech.

Belizskí Amišovia si vyšli na výlet do Guatemaly
Belizskí Amišovia na výlete do Guatemaly

Hlavné mesto Belize Belmopan pripomína slovenskú dedinu; v celom Belize žije spolu len 300 tisíc ľudí. Väčšina z nich obýva dediny roztrúsené na pobreží alebo Belize City, do ktorého smerujem ja.

Niekoľko ďalších hodín autobusom po rozbitej ceste, palmové lesy a roztrúsené dedinky. Pristupujú hispánski dedinčania, mlčanliví mayskí domorodci a hluční černosi. V Belize sa hovorí zmeskou angličtiny a španielčiny, z ktorej by zošalel každý lingvista.

V krajine je navyše obrovská komunita z južnej Ázie a blízkeho východu – Libanončania ovládli drobné obchodíky a reštaurácie. Dodáva to tejto zvláštnej krajine ešte viac farieb, ale aj zmätku a etnických problémov. Ich integrácia takmer nefunguje a otvorená politika vlády voči prisťahovalcom ostro kontrastuje s jej neschopnosťou riešiť etnické getá a konflikty s rasovým pozadím.

[Not a valid template]

Napokon, tesne po zotmení, vystupujem v Belize City. Mesto vyzerá ako jeden veľký slum; beriem taxík a prichádzam do svojho malého hotela, ktorý je obohnaný žiletkovým drôtom. Hneď po prvej vychádzke po ulici pochopím, že majitelia veľmi dobre vedeli, čo robia.

[Not a valid template]

Belize City je nebezpečné miesto na život. Je to nebezpečné miesto aj na prechádzanie, kupovanie vody a hľadanie reštaurácie. Okamžite ako vyjdem zo zamrežovaného hotela na nočnú ulicu, svoje rozhodnutie oľutujem. O pár metrov ďalej ma napadne svokra divokých psov, ktoré odoženie len spŕška kameňov a lesknúca sa čepeľ môjho noža. Ešte jedna chyba a zablúdim do bočnej uličky, v ktorej sa za mnou rozbehne niekoľko černošských výrastkov: „Get the fuck out of our neighborhood, white motherfucker!“ (Zmizni z našej štvrte, biely skurvysyn!)

[Not a valid template]

Majiteľ penziónu i s rodinou pochádza z Bangladéšu – typický príbeh utečencov, ktorí vo svojej vlasti všetko predali a vydali sa hľadať lepší život. Po ich prvom prekvapení, že som navštívil ich krajinu a dokonca sa mi páčila, začnú rozprávať o svojom živote tu. Muž v stredných rokoch napokon s povzdychom priznáva, že Belize sa ukázalo byť nočnou morou.

Šikanovanie a diskrimináciu za svoj bengálsky pôvod tu zažívajú každý deň; už niekoľko rokov vychádzajú von len v zamknutom aute, pretože vojny gangov a príležitostná kriminalita tu dosiahla apogeum. Belize City je tretím najhorším miestom v Strednej Amerike v počte vrážd na sto tisíc obyvateľov.

 

Belize City je jeden veľký smutný slum
Belize City je jeden veľký smutný slum

 

Na stenách budov si nechávajú gangy odkazy v podobe grafiti. Nápisy na obrázku sú poctou zavraždeným členom gangu
Na stenách budov si nechávajú gangy odkazy v podobe grafiti. Nápisy na obrázku sú poctou zavraždeným členom gangu
V tejto budove sídli schránková firma, ktorá preliala zo slovenskej Interblue päť miliónov eur
V tejto budove sídli schránková firma, ktorá preliala zo slovenskej Interblue päť miliónov eur

Na druhý deň odchádzam na ostrovy. Od momentu, ako vojdem do turistického prístavu, akoby som sa ocitol v inom svete. Turistické zájazdy tu vykladajú ležérne rodiny dovolenkárov; nikto ani netuší, že len jeden jeden blok odtiaľto práve niekoho zavraždili a policajti so samopalmi hliadkujú pásky s nápisom Crime Scene. Takéto je to jednoduché: stačí si kúpiť lístok za nejakých 20 dolárov a získate priepustku do tej druhej, exotickej časti Belize.

Na ostrovoch niet gangsterských grafiti s menami zavraždených mafiánov, povaľačov ani špina či bieda. Alebo áno?

[Not a valid template] [Not a valid template]

Na ostrovoch strávim niekoľko dní. Azúrové more, reggae hudba a pohodová atmosféra v ničom nepripomína Belize, aké poznám z pevniny. Na bielom piesku hlavnej ulice prechádzajú Američania a Európania s fľaškami piva a surfovými doskami a priateľská administratíva ostrova dokonca zakázala autá so spaľovacími motormi kvôli čistejšiemu vzduchu.

[Not a valid template]

Holič je priateľský chlapík s obrovským sáčkom marihuany, z ktorej si bezstarostne uštipkáva a ubaľuje džointy pre seba i svojho strýka. Tak ako všetci v Belize, miluje Boba Marleya a skôr ako sa dá do práce, musíme si spolu pozrieť dokumentárny film o živote reggae hviezdy.

[Not a valid template]

Keď sa napokon ku mne blíži s holou žiletkou, mimovoľne sa strhnem, ale oholí ma rutinným pohybom bez jediného škrabnutia.

[Not a valid template]

Naozaj sú belizské ostrovy takým bezstarostným rajom, ako sa to zdá na prvý pohľad? Miestni priznávajú, že veci sa j tu rýchlo menia k horšiemu. Najviac zo všetkého cítiť nárast počtu vrážd spojených s drogovými kartelmi, ktoré sem prenikajú z neďalekého Mexika. Kedysi mali na ostrovoch sotva pár vrážd ročne spôsobených v afekte. Dnes, na začiatku roka 2015, policajti riešia už štvrtú – všetky majú pozadie obchodu s drogami.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Postup býva spravidla podobný. Mexické kartely v okolí ostrovov zhadzujú z lodí balíky s kokaínom a marihuanou, ktoré potom na brehu zberajú na to určené osoby a posúvajú ich na ďalší transport. Ak ich však náhodou nájde skôr nejaký miestny, spravidla podľahne snom o rýchlom bohatstve a pokúsi sa ich predať na vlastnú päsť. O pár týždňov ho nájdu na pláži v plytkom hrobe.

V deň môjho príchodu našla ostrovná polícia v černošskej časti ostrova rozstrieľanú drevenú chatrč. Obchodníci s drogami sa prišli pomstiť svojmu bývalému pracovníkovi a dom mu rozstrieľali ako rešeto. Nebol doma; v dome zahynul jeho niekoľkoročný syn.

Svoje slumy majú aj turistické koralové ostrovy. Stačí prejsť Ďalej od hlavnej cesty s hotelmi a reštauráciami. Caye Caulker, Belize
Svoje slumy majú aj turistické koralové ostrovy. Stačí prejsť ďalej od hlavnej cesty s hotelmi a reštauráciami. Caye Caulker, Belize
Na koralovom ostrove Caye Ambergris v Belize
Na koralovom ostrove Caye Ambergris v Belize

A potom sú tu ešte ľudia, ktorí do Belize ušli z civilizovaného sveta pred spravodlivosťou.

Ako Karol Mello. Stretávam ho na jednom z ostrovov. Blíži sa oproti mne vo svojom vozidle. Keď prechádza okolo, zdvihnem ruku a zakričím, Dobrý deň, pán Mello. Môžeme sa porozprávať? Mello okamžite zabrzdí a pozrieme si do očí. Ale to je už úplne iný príbeh…

[Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template]

Tváre Indočíny: Laureátka Nobelovej ceny mieru Su-Ťij na pouličnej demonštrácii v Rangúne

Dav sa na ulici zhromažďuje dlhé hodiny predtým. Medzičasom sa z okolia vytratia vládni vojaci a policajti – o provokácie nebýva núdza ani z jednej strany.

Keď sa jej auto pomaly prediera preplneným námestím, medzi ľuďmi nastáva ošiaľ. Su-Ťij sa vo svojej krajine teší obrovskej podpore, hoci jej úloha v domácej politike je naďalej skôr symbolická. Vládnuca junta nepúšťa demokratickú opozíciu do žiadnych významnejších postov.

Aký bude ďalší vplyv „Dámy“, ako ju volajú miestni, na budúce smerovanie Barmy? Čím hlbšie smerujete na vidiek, tým skeptickejší sú obyvatelia. Krajina je celý čas na prahu občianskej vojny a etnických konfliktov a vojaci sa v najbližšom čase nezdajú byť pripravení na odovzdanie moci.

Príslušníci etnických a náboženských menšín však opakujú aj iné slová: Su-Ťij je vraj človekom barmskej väčšiny, nie všetkých obyvateľov. Prenasledované kmene z východu a západu krajiny od nej veľkú podporu zatiaľ necítia. Su-Ťij so svojim Demokratickým frontom bude podľa nich len pokračovaním útlaku dominujúceho barmského etnika, len v iných farbách a demokratickejšom vydaní.

Desiatky tisícov ľudí na námestí však zatiaľ žiadne pochybnosti nemajú. Na balkóne na treťom poschodí sa objaví Su-Ťij, všade okolo vystreľujú confetti dav na ulici zachváti absolútne šialenstvo. Politický ošiaľ v prevedení poslednej diktatúry juhovýchodnej Ázie trvá niekoľko ďalších hodín.

Su-Ťij prichádza na pouličnú demonštráciu. Rangún, Barma
Su-Ťij prichádza na pouličnú demonštráciu. Rangún, Barma
Su-Ťij v Rangúne
Su-Ťij v Rangúne
Na námestí
Na námestí
Su-Ťij prehovára k davom v Rangúne
Su-Ťij o chvíľu prehovorí k davom v Rangúne

_DSC5629-Edit

Všetky okná a balkóny sú plné ľudí
Všetky okná a balkóny sú plné ľudí
[Not a valid template]

Tváre Indočíny: 15-ročný vekslák z Rangúnu

„Mám 15 rokov a som vekslákom. Nepoviem ti, ako sa volám, určite ma nabonzuješ polišom. Nechceš čendžovať, cudzinec? Tak aspoň navštív môj slum na druhom brehu, tam si môžeš fotiť.“

Pagoda Sule je centrálnou budovou preľudneného Rangúnu a videla už úplne všetko: vzostup aj pád barmských kráľovstiev, anglickú kolonizáciu a masové vraždenie občanov vládnymi vojskami v rokoch 1988 a 2007 na námestí pred ňou.

Dnes je presným zrkadlom svojej krajiny: okrem vojakov a špicľov okolo nej postávajú taxikári, veksláci a zlodeji. Len pár metrov ďalej, priamo na hlavnom rangúnskom bulvári, horia ohne dedinčanov zo šiatrov. Varia si večeru a ponúkajú ju okoloidúcim. Vedľa nich vyrastajú obchody s mobilnými telefónmi a lacnou čínskou elektronikou, banky a zmenárne.

15-ročný vekslák pochádza zo slumu na druhej strane rieky. Ženské náramky a lakované prsty nasvedčujú, že za hrsť dolárov bude ochotný urobiť čokoľvek.

Odchod/iniciácia

Džom som spoznal úplnou náhodou. Spirituálny kolobeh jej dní je nezlučiteľný s binárnymi sústavami globálneho sveta, no tu, na zabudnutom thajskom vidieku, v tieni lenivých ventilátorov a vôni domáceho karí s limetovými listami, zrazu veci strácajú kontúry.

Aby sme si rozumeli: pohraničie Laosu a Thajska nie je nedotknutý kút sveta preplnený duchovnom. Americké hamburgery tu chutia rovnako zle, ako všade na svete. No ľudia si tu osvojili moderný svet len veľmi selektívne. Prijali vynálezy, ale mnoho ostatného zostalo ako predtým. Nikomu inému nestálo za to, niečo na tom meniť. Napokon, benzínky a betónové domy sa dajú postaviť za pár rokov, ale učiť generácie miestnych efektivite a pragmatizmu?

Globálna ekonomika im tak ponechala ich starobylých duchov, len postupne k nim prevzali ešte elektrinu a automobily, neskôr mobilné telefóny s internetom. Dokonalé miesto pre Džom, pre ktorú je spojenie s jej duchmi čímsi hmatateľnejším, ako pre nás digitálne bankové prevody.[Not a valid template]

Odchod

Centrum ožíva večer. Po zotmení Thajčania zaplnia trhy a reštaurácie, aby tak na chvíľu uspokojili svoju neuhasiteľnú vášeň: jedlo. V mestskom parku sa usadí miestny symfonický orchester a mládež si začne prekopávať ratanovú loptu takraw. Laoskí nádenníci budú postávať na rohoch ulíc a trpezlivo čakať, či na nich príde rad pri malých fuškách. Pri kaplnke, kde čaká Džom, sa pomaly zídu jej priatelia.

Džom nerozpráva. V šiesty deň svojej slávnosti ma však pozvala k sebe spolu s každým, kto si ju čo len trochu ctí. Je to posledný večer, keď sa dá v blízkosti Džom úctivo posedieť a spomínať na všetko dobré. Bližšia i vzdialená rodina, známi, susedia. Mňa jej predstavil Lek, ktorý má slabosť na cudzincov, odkedy skončil štúdium na britskej súkromnej škole. Priateľským gestom ma pozýva k stolu.

Lek je dobre živený Thajčan v strednom veku a s angličtinou bez prízvuku. Predstaví mi hostí. Lek tvrdí, že niektorí z nich už nie sú živí alebo ani nikdy neboli. Nie, nedajú sa vidieť, ale to je jedno. I tak žijú s tebou a pôsobia rovnako ako vzduch, ktorým dýchaš. Často ti vedia poradiť. Varujú pred nočnou jazdou, ak na ceste číha smrť. Pomôžu ti viesť správny život podľa piatich budhistických prikázaní. To piate, zákaz požívania alkoholu, je čoraz zložitejšie dodržiavať, hovorí Lek s nevinným úsmevom a pohárom whisky. Živí spoločníci jednohlasne prikyvujú.

Džom som na slávnosti ledva zazrel. Zahaľoval ju hlúčik veriacich a dlhý zástup mníchov, nehybne sediacich pri stene v žiarivo oranžových tunikách. Ich monotónne zaklínadlá sa miešali so zvukmi esemesiek a šťukaním mobilov návštevníkov, ktorí trpezlivo odriekali tiché modlitby, a v prestávkach medzi nimi si robili skupinové fotografie.[Not a valid template]

Iniciácia

Život v juhovýchodnej Ázii sa vždy nejakým spôsobom točí okolo náboženstva. Sféra duchov, démonov a zaklínadiel prelína každodennosť a bežné ľudské úkony, či už ste doma, v kancelárii alebo na stavbe. Nadprirodzeno sa neobmedzuje len na chrámy či rituály; zasahuje do všetkého, čo robíme. Pobožnosť tak nikdy nie je len uctievaním, ale aj spôsobom riešenia praktických, bežných problémov.

Toto prelínanie sakrálneho a zemitej každodennosti máva rôzne podoby. Jednej noci som v Ubone prešiel za vysvietený bulvár plný obchodných centier, až do úzkej paralelnej uličky. Bol to len dlhý pás popraskaného asfaltu na predmestí, do ktorého ústili nevľúdne kloaky zadných vchodov vysvieteného obchodného bulváru. Kdesi na druhej strane sú palmy s lavičkami, veľkoplošné reklamy a sny o lepšom živote. Tu je len tma, nákladné rampy a tony odpadkov pokryté motorovým olejom a hrubou vrstvou prachu.

Ťažko si možno predstaviť, že by tu chcel niekto čo i len zjesť obed počas prestávky v práci. Úplný omyl. Na druhej strane cesty stojí zástavba rodinných domov so sivými, umierajúcimi trávnikmi. Čo je najzvláštnejšie, každý z domov má malý rodinný oltár s vyschnutými obetami, obrátený smerom k smradľavým skladiskám. Ľudia tu musia denne odriekať modlitby pár krokov od výfukov vykladajúcich kamiónov, potkanov a smetia.
Nočné prítmie umocňuje dokonalý súzvuk periférie masového biznisu a intimity rodinného kultu.[Not a valid template]

Tong

Keby sa Tong rozhodol vstúpiť do kláštora v polovici augusta, podľa tunajších pravidiel by tam musel zostať aspoň tri mesiace, až do konca obdobia dažďov. Čas však plynie v Thajsku rovnako rýchlo, ako všade inde: Tong to stihne pred monzúnom a mníchom sa stane len na pár týždňov. Potom sa vráti do svojho života medzi priateľov, dievčatá a štúdium na univerzite.

V našich predstavách o ďalekom východe odchádza do budhistického kláštora nevinný chlapec a vracia sa z neho mladý muž predchnutý poznaním o rovnováhe sveta. Samozrejme, takí sú tiež, no pri masovom praktizovaní býva pobyt v kláštore skôr mesačným rýchlokurzom katechizmu, než cestou zdĺhavých meditácií a sebapoznávania.

Má to jednoduché vysvetlenie. V Thajsku si túto povinnosť plní takmer každý (slušný) chlapec a spoločnosť si nemôže dovoliť, aby sa tisíce nádejných robotníkov, vojakov a vrahov dlhé roky ukrývalo pred svojím skutočným osudom kdesi v ústraní, ani keby chceli. Ale oni nechcú. Smartfóny, sociálne siete a zarábanie peňazí majú navrch a v kláštore si nič z toho neužijú.

Prišiel som sem s mojím thajským kamarátom, ktorý sa rozhodol, že skôr ako umriem, musím sa stať budhistom a nájsť si thajskú ženu. Iniciácia Tonga vyzerala ako skvelá príležitosť splniť oba tieto ciele. To, že oba zlyhali, bola napokon výlučne moja chyba. Tongova slávnosť sa konala len o pár ulíc od bulváru, za ktorým číha ulička so zásobovacími vchodmi a rodinnými oltármi.[Not a valid template]

Jednota

Predpovede meteorológov a zaklínanie dažďa. Životné poistky a obety na rodinných oltároch. Školenia z marketingu a modlitby pred podpísaním dôležitej zmluvy. Tieto protiklady sa naše západné myslenie trénuje už dlhé storočia od seba oddeľovať.

Tu, na uliciach Ubonu, však ide len o dva prejavy toho istého sveta. Odchod chlapcov do kláštora má tak okrem duchovného aj iný, rovnako významný zmysel: mladý muž obetuje mesiac svojho života na modlitby a zaistí celej rodine šťastný osud na tomto svete i v záhrobí. Navyše si zvýši spoločenský status, keďže mnísi sa tešia veľkej úcte. Pobyt v kláštore má ešte jeden rozmer: skúsenosť s mníšskym životom a meditáciou je tichý predpoklad, aby správne thajské dievča akceptovalo mladého muža ako budúcu hlavu rodiny, ktorý vie preukázať spoľahlivosť a chladnú hlavu.

Čo si o tom všetkom myslí Tong? Krčí plecami. Pred chvíľou dohral poslednú hru na predpotopnej konzole. Bude mu chýbať. Aj mobil, frajerka a šlukovanie na prašnom bambusovom dvore. Ale do kláštora sa teší. Už teraz si užíva zaslúženú pozornosť. Strýkovia ho uznanlivo potľapkávajú po pleci a mních, ktorý prišiel na ceremóniu, naňho priateľsky pokyvuje.

Zišla sa tu celá rodina a bude ho sprevádzať pri prvom stretnutí s panteónom budhistických bohov. Najprv si dal oholiť vlasy. Pred chvíľou mu tetky a babky navliekli na telo jemnú priesvitnú košeľu. Každý člen rodiny mu uviaže na ruku nitky, ktoré jeho 32 duší prinútia k poslušnosti.

Zajtra sa začne nová fáza Tongovho dospievania. Skoro ráno predstúpi pred svojho nového predstaveného v neďalekom lesnom kláštore, kľačiac si vypočuje prijímaciu modlitbu a cez holú hlavu si po prvýkrát prevlečie oranžový habit.

Prejde niekoľko týždňov a napokon sa vráti domov. V thajskej spoločnosti bude ďalším stelesnením jednoty, v ktorej splýva hmotná realita strojov, aplikácií a nákupných centier, s ríšou mŕtvych predkov a zástupmi duchov lesného budhizmu. Utvorí medzi nimi svoje vlastné puto nanovo, ako správny syn svojej krajiny.

Potom, o pár rokov, si konečne sadne za počítač vo svojej prvej práci. Rozbehne nádejnú kariéru a v prestávkach bude možno špekulovať akciami. Pred každým rozhodnutím v modernej kancelárii si však najprv v duchu odriekne modlitbu, v príhodný čas zapáli kadidielko a spojí sa v mysli so svojimi predkami. Hmotný svet a nadprirodzeno: jednota, ktorá na tomto mieste preniká všetko a všetkých.

Všetkých, len nie mňa. Som syn kontinentu bez božstiev. Prišelec z plemena, čo ovládol každodennosť a duchovnu stavia už len pomníky v podobe kostolov. Aké duchovno? Neviem po ňom bažiť ani tak, ako moji hostitelia bažia po logu mojej košele. Sedím sám, uväznený na jednom brehu. Bez mosta.

Na druhý deň, posledný deň Džom na tomto svete, sa pripojím k tichému zástupu. Tak ako ostatní, odpustím jej všetky hriechy a odrieknem krátku budhistickú modlitbu. Napokon jej podám papierový kvet zo santalového dreva, ktorý uvoľňuje od zlých duchov a utrpenia. A že nás je mnoho, onedlho je Džom takmer voľná. Starý mních ju ešte pokropí kokosovou šťavou, zatisne späť do kaplnky a zapáli pod rakvou oheň. Džom po siedmych dňoch od svojej smrti konečne opúšťa telo a tento svet.[Not a valid template]