Loďou na východný Island

Všetko sa začalo na palube majestátnej Norrøny, na ktorú sme sa nalodili aj s autom v dánskom prístave Hirtshals. Nasledujú tri dni plavby cez Faerské ostrovy, až do chladných vôd prvých islandských fjordov.

Zobudíme sa do ticha. Na hornej palube okolo nás plávu pohoria so zasneženými štítmi a ich vodopády prechádzajú cez skalnaté úbočia a zelené svahy, aby sa napokon vyliali do fjordu priamo okolo nás.

Prvé raňajky na brehu ľadovcového jazera, pri cestičke takej úzkej, že jedno auto na nej kde-tu zachádza do štrku so strmou priepasťou. Vonku je šesť stupňov; mrznú nám ruky, no horúci čaj vráti všetko do normy.

Vyrážame. Južná pobrežná cesta kopíruje fjordy a vulkanické púšte, rozokľané hory a pustatiny pokryté hustým zeleným machom. Nie, žiadne stromy. Nanajvýš tráva, ale vždy aj vietor, často dážď a neraz sneh. Míňame maličké dedinky a pusté mestá, asfaltka sa občas zmení na prašnú čiaru miznúcu v krajine a potom sa opäť pripojí k sérii úzkych záplavových mostov.

Večer sme na mieste. Skaftafell už zaspáva, v temnotách však rozložíme stan pri úpätí prvého vulkánu a zhasíname do prvej islandskej noci.

Ráno vyrážame na Vatnajökull. Ďalšie vodopády, trávnaté úpätia bez jediného stromu a vulkanické farebné hory zovreté ľadovcovou riavou. Posledný útok na vrchol; neuveriteľný, smrteľný pohľad do pažeráka ľadovca a zostup až do jeho priepasti. Vtedy prichádzajú vlny. Búrkové mračno nás strhne z nôh a riečka, ktorá doteraz poslušne tiekla dole úbočím, sa priamo na našich očiach vztýči do výšky a jej prúd začne šľahať smerom nahor. Tu vládne jediné božstvo: islandský vietor.

Za hlasom vulkánov

Trojdňové putovanie cez krajinu aktívnych vulkánov, sopečných púští a nekonečných ľadovcov. Vitajte v islandskom vnútrozemí, na treku z Landmannalaugar do Porsmork .

Keď ráno prichádza autobus, hneď je jasné, že to nebude len tak. Tento kríženec džípu a obrneného transportéra má podvozok tak vysoko, že vyštverať sa hore bude prvý výstup tohto dňa. Pri balení batožiny si ešte stihneme všimnúť dva ruksaky od nemenovanej slovenskej značky, ktoré neklamne zradia našincov v každom kúte sveta: Slováci Anička a Mišo pracujú na Islande ako dobrovoľníci už niekoľko týždňov a od dnes budú najbližšie dni našimi spoločníkmi v pote i chlade.

[Not a valid template]

Landmannalaugar: Na začiatku bolo ticho

Potom prišiel vietor. A dážď.
Zo základného tábora v Landmannalaugar vyrážame pod priateľskými oblakmi, spoza ktorých na nás občas žmurká islandské slnko. Z holej planiny všetci štyria pomaly stúpame cez vulkanické formácie, zdravíme turistov a plní energie fotíme na všetky strany. Pestrofarebné svahy pripomínajú surrealistický svet akéhosi sci-fi umelca; kde-tu vyrážajú zo zeme kúdole pary a sírnaté kaluže horúcej vody.

Napokon prichádzame na náhornú plošinu, ktorá nám ponúkne úžasný výhľad do diaľav a posledný lúč svetla toho dňa. Hneď nato prichádza ťaživý oblačný front. Okamžite nás obalí hustá, nepreniknuteľná hmla, dážď sa zmení na lejak a ten na snehovú búrku. Zapíname membrány a pršiplášte, kontrolujeme návleky a vyrážame do mrazivej, bielej ničoty.

[Not a valid template]

Prešli dve hodiny. Zmizli farebné kopce i trávnaté nížiny; jediné, čo vidieť, je meter povrchu pred našimi nohami. Viem, že neustále stúpame hore. Svet sa skladá z nášho dychu, ťažoby na ramenách a klzkého povrchu. Na ceste míňame podobné mátohy ako my a smer nám pomáhajú držať len občasné kolíky a azimut môjho kompasu. Prechádzame potokmi a ľadovcovými jazykmi a členitý, štrkovitý terén sa mení na ľadové polia. Moje pochmúrne úvahy o tejto letnej túre na konci augusta preruší krupobitie, ktoré v okamihu pokryje celú krajinu veľkými ľadovými orechmi.

Šliapeme ďalšiu hodinu. Míňame čoraz viac ľudí, takže najbližšia horská chata musí byť blízko, kvôli nulovej viditeľnosti sme však zatiaľ radi, že sme nestratili správny kurz. Vtedy sa pred nami vynorí zvláštna kamenná mohyla. Je to pamiatka po izraelskom turistovi, ktorý tu takto pred rokom stratil cestu vo veľmi podobných podmienkach. Našli ho až o pár dní; zomrel na podchladenie.

[Not a valid template]

Napokon sa dostávame k chate. Posledných pár hodín, ako nám vlhko a chlad postupne presakovali cez jednotlivé vrstvy, sme túžili už len dostať sa sem, zhodiť ruksaky a na zbytok dňa sa kdesi ukryť do spacákov. Teraz si už nie sme takí istí. Chata je absolútne plná zúbožených a premočených turistov, ktorí drkocú zubami v jedinej miestnosti, kam smú prísť tí, ktorí nemajú rezerváciu na izbu (treba ju vykonať neraz niekoľko týždňov vopred): v predsieni. S prekvapením zisťujem, že tu na Islande je čosi ako súcit chatárov s ostatnými turistami skôr výnimkou. V preplnenej izbietke sa na polhodinku zohrejeme telami ostatných úbožiakov, zjeme energetické tyčinky a napokon takmer neveriacky vyrážame do neľudského počasia, cez ďalšie ľadovce, strže a kotliny.

[Not a valid template]

Prvá noc

Prešlo ďalších pár hodín; prichádzame k rieke, ktorá má byť podľa mapy poslednou prekážkou pred naším dnešným táborom. Anička a Mišo sú kdesi ďaleko pred nami.
Rieka nemá brod. Stretávame tu párik izraelských turistov, ktorí panicky skúšajú prejsť na tých najhorších úsekoch. Rieku prebrodím ako prvý; nasleduje Justyna a potom izraelské dievča, ktorú bojazlivo nasleduje jej priateľ. Dievča sa ešte vráti a prenesie svoju a jeho batožinu.

Horská chata stojí na brehu ľadovcového jazera – bol by to absolútne fantastický pohľad, keby sme neboli premočení a podchladení až na kosť. O spaní v chate nemožno ani snívať – nemáme rezerváciu a opäť jediné, kam smieme vôbec vstúpiť, je vstupná miestnosť na sušenie topánok hostí. Raz sa na chvíľu otvoria dvere dovnútra a dve uzimené bytosti uvidia vyhriatu sieň s praskajúcim kozubom, okolo ktorého sedí desiatka šťastlivcov s pohármi whisky, ktorí si rezervovali izbu zrejme pár týždňov predtým, ako si vôbec kúpili letenky na Island. Opäť ma premkne túžba za slovensko-poľskými priateľskými chatami v Tatrách, ktoré nechávajú spávať turistov ešte aj na podlahe v jedálni, a sťažka sa vydávam postaviť stan do snehovej búrky. S premrznutými rukami napokon vyhrávam i posledný boj toho dňa, stanové dielce zabezpečíme pred vetrom kameňmi a napokon podchladení zapadáme do vlhkých spacákov.

Južný Island, Landmannalaugar
Južný Island, Landmannalaugar 

Druhý deň putovania. Ďalšie hodiny v dažďových a snehových búrkach, vzácne sekundy slnečných lúčov a vulkanické púšte, v ktorých sú jedinou fatamorgánou rýchlo sa blížiace vlny snehu a dažďa. Aha, a rieky. Dnes ich treba prebrodiť niekoľko. Tu už nepomôže žiadne skákanie po skalách ani dobrý gore tex: brody majú hĺbku aj do metra a burácajúca, ľadová riava vás dokáže priviesť na dosť nepríjemné myšlienky.

Opäť stretávame izraelský párik; opäť pred riekou, na ktorú len bezradne hľadia. Pokusný králik som opäť ja – prebrodím ju s našimi ruksakmi, potom sa vrátim, prehodím si na plecia Justynu a o chvíľu sme šťastne na druhom brehu. Potom idú oni, teda vlastne dievča. Prenesie batožinu svoju aj kamaráta, ten sa však s chladnou vodou veľmi nemusí. Vyzerá tak, že preniesť na druhý breh by ho mala jeho o tridsať kíl ľahšia priateľka, napokon sa však uľútostím a požičiam im svoje sandále, ktoré mu dievča prinesie na druhý breh a napokon privedie svojho hrdinu za ruku až k nám.

[Not a valid template]

Zátišie

Posledná vulkanická púšť; posledný kopec a napokon je tu naša posledná noc tohto úžasného putovania. Tábor je učupený na úpätí kopca, ktorého dolinka vytvorila príjemné zátišie s vegetáciou – čosi, čo sme posledné dva dni nezažili takmer vôbec. Dobre si zapamätaj tú noc: obrovské žiariace hviezdy na ľadovej pustatine, ticho a nádherný pokoj. Vytúžená prázdnota.

Zobúdzame sa do iného sveta. Od rána svieti slnko a posledných niekoľko hodín do Porsmorku je vychádzkou, počas ktorej môžeme konečne vidieť, čo všetko je okolo nás. Kamenné púšte sa pomaly menia na trávnaté stráne  a zakrpatené lesíky, nad všetkým tróni jeho výsosť Eyjafjallajökull – vulkán, ktorý svojou erupciou v roku 2010 zastavil na niekoľko týždňov leteckú premávku v celej Európe.

[Not a valid template]

Opäť je tu posledná rieka, ktorú treba prebrodiť – po včerajšku je to už len čerešňa na torte – vnárame sa do islandského lesíka a napokon dorážame do koncového tábora v Porsmorku. O polhodinu prichádza známy terénny autobus a tentokrát vidím, načo je vlastne dobrý. Autobus sa brodí cez rieky rovnako ako my pešo, jedna z nich má však vyše metrovú hĺbku a pri prechode korytom nám na okná špliecha voda.

Keď v diaľke začne byť vidieť a cítiť oceán, okolo nás sa tiahne kotlina jedných z najčinnejších islandských vulkánov. Nádherné členité svahy sú pokryté mierumilovným zelenkavým porastom, no lokálne katastrofy bývajú rýchle a neúprosné. Bleskové povodne, zosuvy pôdy a výrony lávy sú súčasťou života miestnych, ktorí tu napriek tomu vo veľkom pestujú zeleninu a chovajú dobytok. Keď napokon autobus vylezie na asfaltovú cestu a zastaví pri prvom asfaltovom parkovisku, všetkým nám je jasné, že putovanie jedným z najúžasnejších miest na tejto planéte sa práve nenávratne skončilo.

[Not a valid template]

Tí, čo sa vrátili

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

LetiskoStretol som ich v roku 2006, keď sme v pochmúrnom novembri opúšťali írske západné pobrežie. Na letisku Shannon vládla takmer dedinská atmosféra a obrovské Herkulesy s bojovým náterom tu vyzerali celkom nepatrične. Ich pasažieri sedeli v letiskovej hale: boli ich stovky, mladí chlapci v o dve čísla väčších uniformách s americkou vlajkou a jemnou krémovou kamuflážou, ktorá mi okamžite prezradila ich cieľ cesty. Aj tak som sa však musel opýtať. Najbližšie mňa stál chudý mladík s jemnými rysmi, pokojne mohol byť jedným z mojich stredoškolských študentov. Snažil sa tváriť suverénne, ale kričal z neho strach.

Ako to ide?
Celkom sa dá.
Vidím, že ste sa vybrali na dovolenku.

(Rozpačitý smiech) Zdá sa…
A kam to máte namierené, chlapci?

(Úsmev zmizne) No, vieš…
Asi by si sa o tom veľmi nemal baviť, že?
No… Stredný východ.
Stredný východ – čiže Irak?

Chlapec vyzerá, že sa už-už rozplače. Napokon však preglgne ťažkú guču v hrdle. – A povedz mi, koľko máš rokov? – Devätnásť. – Devätnásť? – No… budem mať… na budúci rok.

Presne si pamätám, na čo som vtedy myslel: preboha, veď tie decká majú len osemnásť rokov! Čo si počne päťsto osemnásťročných chalanov kdesi v irackej púšti? Zavládlo rozpačité ticho. – Tak… veľa šťastia, chlapci. Všetko bude dobré, uvidíš. Chlapec prikývol, no ja som mal v hlave úplne inú rozlúčku: dúfam, že to prežiješ. Keď sme o hodinu neskôr nastupovali do nášho civilného lietadla smerujúceho do Európy, prvý Herkules sa práve plavným pohybom odpútal od letiskovej plochy a rýchlo naberal výšku. V duchu som zopakoval, veľa šťastia, chlapci. Ktovie, koľkí z vás sa budú tadiaľto vracať, živí a zdraví.

Niektorí sa vrátili. O niekoľko rokov neskôr, v roku 2012, keď už bolo pre mňa Írsko len zahmleným snom, som pristál na celkom inom letisku, vyšiel na ozrutné parkovisko a nadýchol som sa nedeľného ukrajinského večera. Chvíľu som pozoroval polišov, ako buzerujú predavačov a taxikárov a od každého z nich inkasujú bankovky. Napokon som našiel odvoz do Kyjeva a po hodine vystúpil kdesi pri železničnej stanici.

Bola to jedna z ciest, keď som si nocľah vyberal bez záujmu a takmer naslepo, a preto som logicky skončil v akomsi zatuchnutom pochmúrnom hosteli, aké nájdete v každom väčšom meste. Keďže komunisti vždy nenávideli patinu zašlých čias, dom mal sotva 50 rokov a miestni ho už nazývali historickým –staršie domy boli totiž v Kyjeve zbúrané alebo prestavané. Hostel bol jedným z jeho nájomných bytov a vchádzalo sa doň z poopľúvanej tichej chodby.

Bola to temná noc na začiatku jari a ja som bol dostatočne unavený na to, aby som nemal chuť s nikým sa dávať do reči. Čakalo ma však ešte množstvo práce a pre nedostatok miesta som sa musel o izbu deliť s dvomi naštvanými Ukrajinkami, ktorým som sa z nejakého dôvodu okamžite znepáčil. O desiatej večer si svoje kóje v poschodových posteliach ostentatívne prekryli dekou, aby som na ne náhodou nevidel, a tak som sa i s laptopom pobral do spoločenskej miestnosti.

Sedela tam poľská spolumajiteľka hostela Lydka, spitá na mol, bandička násťročných Francúzov a dvaja mlčanliví Američania. Keď sa o hodinu dostávala nálada do bodu varu, bol som medzi nimi jediný triezvy, kdesi v polovici môjho prekladu a snažil som sa, aby burácajúci death metal neprenikol do rytmu môjho prstokladu.

Lydka si práve vyložila nohy na lono jedného z Američanov a francúzsky stredoškolák s akné sa už po tretíkrát márne snažil ubaliť si džointa; pocítil som nástojčivú chuť odtiaľ vypadnúť, a tak som radšej odišiel nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vonku vládla rovnaká atmosféra úpadku. Všetci chodci sa zdali byť kompletne opití, motorkár v strede križovatky sa vytrvalo pokúšal vyliezť na sedadlo motorky a otrieskaný taxík si to pomaly šinul od jednej krajnici k druhej. Mlčky sa ku mne pridal jeden Američan z hostela. Volal sa Ryan a po chvíli som si prekvapený uvedomil, že bol po celý čas triezvy, rovnako ako ja.

Vtedy som urobil dve chyby. Prvou bolo, že som sa opýtal, odkiaľ prišiel a čím sa živí. Ryan ešte chvíľu mlčal, potom sa škaredo zasmial a odvetil, že prišiel z Iraku a živil sa tam zabíjaním ľudí. O dve hodiny neskôr som ešte stále stál v teplej ukrajinskej noci pri dverách hostela a po tretíkrát počúval, ako Ryan v roku 2007 prichádza na bezmenné predmestie irackého mesta Falúdža. Velí dvom obrneným transportérom, v ktorých má spolu šestnásť mužov s priemerným vekom 18 rokov. Ako o polhodinu žije už len desať z nich, pretože sa práve dostali do krížovej paľby, hneď potom, ako im jeden z dvoch tankov odpálili protitankovou strelou a druhý dostal rozkaz ustúpiť, na rozdiel od Ryanovej skupiny. Počúvam, ako pešo ustupujú ulicou snajperov, čistia dom po dome a bezvýsledne žiadajú najprv o delostreleckú podporu, potom o posily, a nakoniec už len o záchranárske helikoptéry, ktoré majú odviezť ranených vojakov skôr, ako vykrvácajú priamo na očiach svojich kolegov. Nikto však neprišiel.

Druhú chybu urobím vtedy, keď sa Ryana spýtam, ako sa s tým celým teraz cíti. Ryan ma chytí za rameno a začne ho drviť svojou americkou dlaňou. Nenávidím sa! Nenávidím svoju skurvenú vládu a armádu! Rozumieš?

Nerozumiem. Ryan mi to však nemá za zlé. Stačí, že pri ňom stojím a počúvam. Pripaľuje si jednu cigaretu od druhej, núti ma robiť to isté a rozpráva. Jeho príbeh je v podstate dosť banálny – po strednej škole sa upísal armáde, vďaka čomu si mohol dovoliť ďalej študovať. Keď jeho vláda vyhlásila krížovú výpravu v Afganistane a Iraku, prešiel dôstojníckym výcvikom a narukoval. Zaúčal sa v Afganistane, svoju prvú bojovú operáciu však zažil až o niekoľko rokov v Iraku, a onedlho už velil svojim osemnásťročným gymnazistom. Všetko ostatné sú zmätené fragmenty z irackých ulíc, ktoré zo seba Ryan vypľúva medzi jednotlivými šlukmi.

Zaujíma ma, ako to funguje, keď sa takto vrátiš domov – veteránov s podobnými syndrómami predsa liečia, píšu sa o tom knihy a organizujú psychologické sympóziá. V Poľsku som mal známeho, ktorý to po dvoch turnusoch v Afganistane dotiahol na majora, ale cenu sme za to platili všetci. Naše žúry sa neraz končili rovnakým spôsobom: Major si s fľašou vodky prisadol k prehrávaču a ľahké hipsterské odrhovačky zmenil na dunivý metal s fašistickými textami. Refrény o bielej rase už väčšinou počúval v prázdnej miestnosti.

Ryan sa krivo usmeje a pokrčí plecami. – Pokiaľ ide o mňa, chodil som pol roka na terapiu, potom som sa na tých tupcov vykašľal. A tvoj poľský kamoš je úplne v pohode. Kopa mojich ľudí z Iraku robí presne to isté.

Ulica je už prázdna a začína sa brieždiť. Keď napokon odchádzam, lomcuje mnou nikotínová triaška, za pár hodín som vyfajčil viac tabaku, ako za celý dospelý život. Čaká na mňa ešte nedokončená robota, ledva dve hodiny spánku a ďalšia cesta naprieč Áziou. Ryan naďalej rozpráva, teraz už len sám pre seba. Asi bude lepšie nechať ho tak, o chvíľu sa možno upokojí a pôjde si ľahnúť. Ryan akoby čítal moje myšlienky, kývne mi a odvráti sa.

Keď som späť v hosteli, v kúpeľni nahmatám vo vrecku svoju dnešnú letenku a vtedy sa mi vybaví spomienka, ktorej som sa nevedel zbaviť od začiatku nášho rozhovoru a vlastne celých niekoľko rokov. Len tak, v trenírkach, vychádzam na ulicu: Ryan tam ešte stojí a mlčky fajčí. – Ryan, kedy tvoji vojaci z Falúdže prišli do Iraku? Ryan sa zamyslí. – Počkaj… 2006. To muselo byť v novembri 2006.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Squatteri a fabrikanti

Squatová fabrika BinzS existenciou Fabriky sa mi zveril rakúsky bezdomovec Andreas. Bolo to na brehu züršského jazeka; v ústach mal uslintaný džoint a nebol triezvy. Slnkom zaliate nádvorie neďaleko Zürichu som preto napokon skoro prehliadol: na prvý pohľad pripomína akúkoľvek inú továreň. Výrobná hala je však od strechy až po päty postriekaná grafitmi a na zemi sú porozhadzované policajné gumové projektily.

To, čo sa deje vo vnútri, je už celkom v rozpore s našimi stereotypmi o bohatom a sterilnom Švajčiarsku. Povolenie na bývanie v tomto rozpadávajúcom sa komplexe by asi nedal žiaden stavebný úrad na svete, hygienika by trafil šľak, nelegálny bar na prízemí by mal skonfiškovať daňový úrad a jeho klientov cudzinecká polícia. Pankáči by mali šíriť chaos a verejné pohoršenie a slušní susedia sa báť o svoje deti…

Vo squateMá to však háčik – všetko tu funguje presne naopak. Úradníci sa tvária, že o ničom nevedia, medzi železným šrotom pobehujú šťastné deti a Fabrika je kultúrnym centrom inak nudného a bezútešného mesta. Aby to nebolo všetko, pankáči šíria idey občianskeho aktivizmu, hoci nanajvýš svojráznym spôsobom.

Squating, teda zaberanie opustených budov a ich osídľovanie bez ohľadu na súhlas majiteľa, je činnosť na pomedzí ignorovania súkromného vlastníctva, ideálu komunitného života a občianskeho aktivizmu. Tento postoj možno zhrnúť do intuitívnej myšlienky, že mať strechu nad hlavou je dôležitejšie, než list vlastníctva niekoho, kto na danú budovu dlhodobo kašle. Vo Švajčiarsku je to vyjadrené zákonom, podľa ktorého majiteľ nemôže vyhodiť squaterov zo svojho pozemku v prípade, že ho dlhodobo nevyužíva a nedokáže ani predstaviť plán jeho využitia do najbližšej budúcnosti.

Vo squateRovnakú filozofiu zastáva aj Sipi: väčšinu svojho dospelého života squatuje po celej Európe, a tak keď mu známy prezradil, že pri ich rodnom meste sa onedlho vyprázdni fabrika, ktorú magistrát nebude ďalej prenajímať, neváhal a vliezol do nej cez okno v ten istý deň, keď posledný nájomník vysťahoval svoje stroje. Vtedy by ho ešte policajti vyhodili bez okolkov na ulicu, no Sipi natiahol nozdrami ten správny vietor a okamžite sa vybral na magistrát. A keďže ľavicová mestská rada v tom čase zo všetkého najviac túžila naštvať pravicovú vládu zürišského kantónu, Sipi zabrnkal na tú správnu nôtu. Jeho squateri nielenže mohli vo Fabrike zostať, ale mestský magistrát im prvý rok ešte aj platil účty za prúd a vodu.

Vo squateTo bolo pred šiestimi rokmi. Mesto Binz nemalo peniaze na prerobenie svojich zanedbaných priemyselných budov na zaujímavé výstavné či oddychové priestory, malo však Sipiho Fabriku, v ktorej sa toto všetko podarilo dosiahnuť bez akýchkoľvek dotácií a úradníckej byrokracie. Odvtedy sa Fabrika zmenila na nepoznanie – je z nej jeden z najväčších squatov v Európe, v ktorom žije vyše 50 ľudí. Organizujú množstvo kultúrnych a komunitných podujatí, ale aj politické akcie a demonštrácie. Výstavy, koncerty a tvorivé krúžky pre deti z okolia sú tu rovnako dôležité, ako antifašistické akcie a verejné protesty.

Vo squateKedysi ošarpaná budova pripomína fabriku už len tvarom; grafiti jej dodávajú neopakovateľný pestrofarebný imidž a v neposlednom rade aj kvalitný ochranný náter. Jej interiér je spojením industriálneho armagedonu a umeleckej tvorivosti, tradičného remeselníctva a novodobej dekadencie. Dlhá továrenská hala je plná traktorov, častí automobilov a ťažkej priemyselnej techniky, priamo medzi ne je vtesnaná spoločná klubovňa so stolovým futbalom, pohovkou a brúsenými parketami. Nechýba tu množstvo spální, pracovne či dielne s plným technickým vybavením. Pýchou osadenstva je skutočný bazén s teplou vodou a vnútorným obehom vystavený vonku na dvore. Modeloví občania tak môžu v mrazivé rána cestou do práce závidieť pofajčievajúcim polonahým buričom vylihujúcim v pariacej sa vode.

Vo squateObyvatelia Fabriky vedia ukázať aj vďačnosť. V jej okolí sa nevyskytujú žiadne problémy a keď sú nejaké potýčky s políciou, vždy s tou, ktorú platí pravicový kantón znepriatelený s mestskou radou. Napríklad nedávno mala pravicová strana v Binzi malé stretnutie, ktoré však obyvatelia fabriky okamžite prerušili kontrademonštráciou. Skôr, než stihla prísť polícia, navyše neznámi útočníci zmlátili lokálneho pravicového politika a stiahli sa späť do Fabriky. Operáciu všetci považujú zhodne za úspešnú, čo sa zdajú vyvracať policajné gumové projektily vonku na nádvorí. Zopár ľudí si to síce po policajnej akcii odnieslo s polámanými rebrami od projektilov a na miestnej klinike sa ich v ten deň objavilo dvanásť naraz, no na počudovanie polície sa vôbec nepoznali. Na svoje identické zranenia zhodne krčili plecami a napokon rovnako zhodne vyhlásili, že obrovské guľaté modriny po celom tele pochádzajú od výstrelov korku zo šampanského. Nikto nebol zatknutý, polícia odišla s dlhým nosom a squateri dodnes vyrábajú z gumových projektilov suveníry ako kľúčenky a bižutériu.

Vo squateNad Fabrikou sa aj tak pomaly sťahujú čierne mraky, pretože ľavicová mestská rada sa napokon dohodla s pravicovým kantónom: obyvateľov Fabriky chcú do konca roka vyhodiť. Väčšina squaterov však musí s takýmto vývojom situácie rátať. Squaty sú dočasné útočiská a keď sa ich skutočný majiteľ začne domáhať svojho majetku, neželaní nájomníci musia odísť, či už vo svojich otrieskaných vanoch alebo v policajných Antonoch.

Dnes však ešte plynie vo Fabrike bežný, pokojný život. Sipi s profesionálnou zváračkou dokončuje kulisy do hollywoodskeho filmu. Na prácu získal kontrakt ako hocijaká iná firma v okolí. Ako prirodzená autorita celej komunity mi jediný dovolí fotiť ho pri práci. So Slovenskom však nemá dobré skúsenosti: v deväťdesiatych rokoch ho tu na koncerte zmlátili neonacisti a prednedávnom železniční policajti. Jasné, že počas sprejovania vlakov. On sám seba vidí ako úplne obyčajného chlapíka s nudnými problémami: láska, živobytie a strecha nad hlavou. Úplne obyčajný však zrejme nie je. Na otázku, čo urobí s ultimátom mestskej rady, sa mu v očiach mihne iskra a precedí jedinú úsečnú vetu: „Budeme bojovať“.

Vo squateCestou späť z Binz, čakajúc na jeden z povestných švajčiarskych vlakov (mešká tri minúty), pozorujem tradičnú židovskú rodinku. Na čele je muž – v skutočnosti ešte len chlapec – s dlhými vlasmi a bradou, lokňami a šnúrkami, ako vystrihnutý z 19. storočia. Okolo neho pobehujú dievčatá s dlhými modrými sukňami, ktoré im prekážajú v naháňačke, a chlapci s rovnakým vzhľadom ako ich vodca. Vyzerajú exotickejšie ako ktokoľvek, koho som na potulkách okolo Zürichu stretol, preto sa na nich bez váhania usmejem a snažím sa o kontakt. Stretnem sa však len s nechápavým pohľadom a múrom mlčania. Až vtedy si uvedomím, že spolu s prahom Fabriky som práve prekročil aj brány dvoch svetov: vrátil som sa na čisté a pokojné ulice ctihodného mesta, a v ňom sa predsa ľudia neoslovujú na ulici len tak, bez dôvodu.

Zürich temný, Zürich hriešny

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Pred osemdesiatimi rokmi sa mladý muž menom Eric Blair, dnes známy ako George Orwell, dostal do finančných problémov. Niekoľko týždňov býval priamo na parížskych uliciach, a neskôr v najhorších pajzloch vtedajšieho Londýna. Orwell vďaka tomu objavil nesmierne živý svet na okraji spoločnosti, ktorý sa odohráva priamo na dosah ruky bežných obyvateľov, a predsa je pre nich celkom neviditeľný.

Orwellov odkaz hľadám aj na dnešných nudných a hygienických európskych uliciach. Spontánny slobodný život sa na nich zdá byť bez šance, ale všetko je inak. V Holandsku napríklad funguje agentúra, vďaka ktorej si môžete na niekoľko dní vyskúšať bezdomovectvo pod dohľadom skúseného sprievodcu. Existujú ale aj menej kŕčovité metódy. Pre mňa je to napríklad nutkanie dať sa do reči s prvým asociálom, ktorý mi skríži cestu. Takéto stretnutie sa môže ukázať spásou vždy, keď sa ocitnete v ďalšom meste nudných pamiatok, múzeí a dôchodcov, takých typických pre starú dobrú Európu.

Rebeli

Vitajte v ZürichuBezdomovec Heňo sa pri mne pristavil na ulici Alberta Einsteina, keď som sa náhlil na letisko. Nezúčastnene mi oznámil, že pochádza zo severu, kam sa vrátiť nemôže a nechce a jeho právoplatným domovom sa stal lesík medzi dvomi bratislavskými mostmi. Rozdelil som sa s ním, o čo sa dalo; môj prvotriedny tabak si v zelenej plechovej škatuľke veľkodušne zmiešal s pozbieranými špakmi a mlčky sa zahľadel do prázdna.

Napokon veľavýznamne prikývol jednému z démonov, ktorí ho nútili ustavične žmurkať a mykať kútikmi úst, zamával mi na rozlúčku a aj so svojím kočíkom sa pobral ďalej, smerom k Auparku. Heňo bol prvou predzvesťou, že zaujímavý svet sa ukrýva aj za nudnými európskymi mestami a ulicami. Stačí naň siahnuť a dať sa stiahnuť tak hlboko, ako mu to len dovolíme.

Svet tam doleO niekoľko dní neskôr ma už pri pohľade na zarastenú dobrácku tvár nejakého Andreasa napádali myšlienky o úpadku západnej civilizácie. Andreas bol výnimočný tým, že bol jediný bezdomovec s rakúskym pasom, akého som kedy stretol, a že som ho mohol stretnúť práve tu, na exkluzívnom pobreží zürišského jazera. Sedel v bandičke mladých sfetovaných revolucionárov, ktorí sa rozhodli okupovať Zürich, zachrániť svet a dožičiť si zopár náhlivých orgazmov v prestávkach medzi špičkami z kokaínu a marihuany. Pristavil som sa pri nich počas potuliek Zürichom – bola to jediná skupina ľudí, ktorá na okolí šírila pohoršenie mamičiek s kočíkmi a pofajčievajúcich penzistov, a vďaka tomu úspešne odolávala nehybnosti.

Andreas, rakúsky bezdomovecOkupácia Zürichu sa podľa Andreasa odohrávala v dvoch rovnako beznádejných dejstvách: najprv si rozložili stany priamo na zürišskom Lindhenhofe, ale keďže ide o jednu z najdrahších ulíc na svete, policajti ich vykopli skôr, ako revolucionári stihli zistiť, že do asfaltu sa nedajú zaraziť stanové kolíky. Svoju terajšiu iniciatívu nazvali Reokupácia a pre istotu ju realizujú 5 km od centra mesta, aby im poliši dali pokoj. To, že ich revolúcia tu nikoho nezaujíma, je druhá vec. Mne i Andreasovi je jasné, že okupácia Zürichu sa konať nebude, pretože mladí stanujú na brehu už tretí deň, míňajú sa im batérie v Macoch a iPhonoch a frontálny útok bez fotky na Facebooku predsa v dnešných časoch nie je možný. Andreasovi je z toho smutno: pomaly prežúva použité čajové vrecúško a rozpráva mi o svojom živote programátora, ktorý miloval počítače, ale ešte viac voľný život, hlučnú hudbu a chľast. Keď sa konečne vykašľal na kariéru, rodičov aj na rodný Graz, pocítil skutočnú slobodu a tá je preňho viac, ako teplá posteľ. Vždy, keď môže, radšej žobre ako pracuje. Dnes má 44 rokov a cíti sa byť starý, no šťastný, ten novodobý bítnik so stopami moču v rozkroku a poloprázdnou fľašou s etiketou WHISKY by LIDL.

Ulica

Zürich temný, Zürich hriešny: LangstrasseLangstrasse, tá vykričaná štvrť, je pýchou Zürišanov. Musel  som sa tam vybrať. V ich sterilnom meste je jednou z mála oáz neviazanej zábavy, živelnosti a farebných imigrantov. Teda všetkého toho, čo Švajčiari nechcú mať doma, ale veľmi radi si za tým povyrazia do miest a bordelov v zahraničí. Každého, kto ich príde navštíviť zvonka, väčšinou skôr či neskôr zavedú aj na Langstrasse, aby bolo jasné, že aj oni, vždy spoľahliví Švajčiari, vedia, čo je to život bez zábran.

Toto je jedna tvár Langstrasse. Iróniou je, že čím ju Zürišania viac milujú, tým viac ničia jej ducha. Za jej kozmopolitnou povesťou sa sem totiž začala sťahovať miestna finančná a umelecká smotánka, ktorá si potrpí na imidž nezodpovedných dekadentov, ale ešte viac na dvojposchodové luxusné byty, a ceny nehnuteľností tak vystrelili do nebies. Pomaly miznú hodinové hotely či miniatúrne bytíky a s nimi ich obyvatelia, ktorí si musia vystačiť s bočnými uličkami. Fasády naďalej pripomínajú hocijakú berlínsku či parížsku štvrť multi-kulti, zvnútra ich však už rozožierajú dizajnérske bytové ateliéry a chladničky pripojené na internet.

LangstrasseDruhá vrstva ulice Langstrasse prebieha paralelne s tou prvou. Pomedzi bary a lacné kebaby ako rakovina pomaly prerastajú luxusné obchodíky, no obchod s drogami a bielym mäsom slúži obom skupinám a kvitne rovnako dobre alebo lepšie, ako trh s nehnuteľnosťami.

Pri každej križovatke postáva chlapík, ktorý je tu navidomoči doma, a s mnohými okoloidúcimi si vymieňa pozdravy i darčeky. Má tu veľa známych. Druhý muž posedáva obďaleč, tvári sa znudene a uprene pritom pozoruje okolitý ruch. Keď sa okolo prvého chvíľu obšmietam s fotoaparátom, druhý sa zdvihne a s neskrývaným nezáujmom si ma obzerá nepríjemne zblízka. O chvíľu si však aj on dá pohov.

langTesne po súmraku je ulica takmer prázdna. Odrazu však vidieť, kto je tu pánom. Chvíľu pozorujem maďarskú šľapku, jej švajčiarskeho pasáka a ich líbyjského dílera. Keď začínam fotiť, jediný, kto sa poriadne naštve, je maďarská šľapka. Pasák na mňa vrhne len zvedavý pohľad; v podstate mu je jedno, či som z cudzineckej polície a či mu zatknem jedno zvieratko. Díler ani len nežmurkne – som preňho úplný vzduch. Maďarská šľapka mi zatiaľ cez ulicu nadáva do kuriev po nemecky i po maďarsky, neustále však pritom poškuľuje po nádejných zákazníkoch. Arschloss pičábo!

Keď napokon čosi pred polnocou poslednýkrát prechádzam ulicou, pomaly do nej začínajú prúdiť jej noční návštevníci. Langstrasse je zrazu plná ruchu: ľudia prichádzajú pešo, na svojich nablýskaných Porsche, v starých volkswagenoch aj na skateboardoch. Prišiel čas na chvíľu piatkového šialenstva: uchmatnúť si trošku z tejto ulice aj pre seba, dotknúť sa ľudí zo sveta za zrkadlom a pocítiť ich slobodu, aby nimi mohli ako slušní ľudia v pondelok cestou do práce opäť opovrhovať.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk