San Pedro de Atacama

Je 29. jún 2007. Stojíme na argentínskych hraniciach kdesi v horách v nadmorskej výške viac ako 4.000 metrov. Absolvujeme výstupnú kontrolu, posledný nevrlý pohľad ozbrojenca a zvedavé ovoniavanie jeho antidrogového psa. Autobusom schádzame po prašnej ceste do Čile, okolo nás sú holé kopce pokryté snehom a prachom. Takto vyzerajú takmer celé Andy od argentínskych hraníc ďalej, tisíce kilometrov na sever. V Európe nie sme zvyknutí na spojenie snehu a prachu; naše nízke hory sú zelené, zalesnené a plné riek.

Tu je však dážď veľmi výnimočný. Púšť Atacama, ktorá sa začína priamo pri svahoch Ánd, je považovaná za najsuchšie miesto na svete. Za rok tu priemerne naprší toľko, koľko v Bratislave počas jednej výdatnejšej zrážky. Svahy hôr sú porastené nízkymi kríkmi, najčastejšie sú však na ich povrchu len skaly, vulkanický prach a na vrcholkoch sneh, ktorý za sebou nechávajú vrstvy oblakov.

Náš autobus napokon schádza na čílsku náhornú planinu, priamo pod masívom šesťtisícového vulkánu Licancabur, kde na nás čakajú čílski colníci. Dostať sa do Čile, to znamená prísť o akékoľvek ovocie, zeleninu, mliečne výrobky i mäso, ktoré so sebou veziete. Čilania sú presvedčení, že za ich hranicami číhajú všetky nákazy, choroby a parazity, ktoré by ich čistú a hygienickú krajinu vrátili do chaosu, aký vládne u susedov. Pri každom prejdení ich hraníc je tak nutné absolvovať dôkladnú kontrolu každej batožiny a vyplniť formulár, ktorého podpísaním ste si vedomí, že v prípade prepašovania prasačiny vám hrozí väzenie atď.

Po hodine kutrania sa v našich ruksakoch konečne prechádzame hranicou a hneď nato vystupujeme z autobusu v dedinke San Pedro de Atacama. Tu vidieť, že sme už celkom prešli do andskej kultúry vysokohorských dedín, chudoby a rozpadávajúcich sa hlinených domov. Nachádzame nejaký zabudnutý kemping, v ktorom obratom zrážame cenu za ubytovanie. Pracovník nás za to ironicky nazve izraelskými turistami, ale keďže sme tu jediní hostia, je jasné, že môže byť rád.

Nadávka „izraelský turista“ nemá nič spoločné s antisemitizmom ani s celým tým kultúrnym nánosom, nechutnými narážkami či, naopak, politicky korektným slovníkom. Faktom je, ako som si často všimol, že izraelskí turisti majú medzi cestovateľmi i domácimi zlú reputáciu.

V San Pedro de Atacama trávime niekoľko teplých, prašných dní a mrazivých nocí. Justyna odo mňa chytila prechladnutie a v spojení so stanovaním a nočnými teplotami pod nulou to vyzerá dosť nepríjemne. Dedinka San Pedro je škaredá a rozdelená na dve časti. Prvou je ulica s hlavným námestím, plná turistov, predražených reštaurácií a cestovných kancelárií. Druhá časť, to je celý ostatok dediny, rozpadávajúce sa slumy z hliny a prachu. Tak, ako ostatné miesta v Čile, ktoré sme navštívili, i tu sa platí za reputáciu „treba vidieť“ niekoľkonásobne viac, ako je hodno. Za priemernú večeru pre dvoch možno minúť viac ako 40 dolárov a stále ostať hladným. Za jednodennú túru na vulkán zaplatíte agentúre 100 dolárov, hoci sami si tam vyjdete zadarmo a bez väčších problémov.

Drží nás tu len čakanie na legendami opradený vláčik, ktorý odchádza raz za týždeň z neďalekej Calamy do Bolívie. Calama sa nám zdá byť ešte väčšia diera, a tak radšej ostaneme tu. Hneď v prvý večer sa k nám v kempingu na počudovanie pridá…ďalší Poliak. Mladý Krzysztof študuje za lekára a návštevu svojej argentínskej frajerky spojil s cestou po tejto časti kontinentu.

Je nás už teda päť; Poliaci sú, zdá sa, v presile, no ja sa rátam za dvoch a Justyna je už aj tak dávno naturalizovaná Slovenka. Čím nás je viac, tým ľahšie zjednávame zľavu na ubytovanie a túry s agentúrami. V okolí San Pedro si pozrieme začiatok púšte s piesočnými dunami a holými, skalnatými horami. Do miestnej „mesačnej doliny“ prichádzame presne v momente, keď sa začína spln mesiaca. Je tu samozrejme množstvo turistov, ktorí tak ako my prišli podporiť čílsku marketingovú turistiku. Mesiac napokon skromne vykukne spoza oblakov, my sme však spokojní, lebo západ slnka pred polhodinou nám púštne hory osvetlil krásnym svetlom. Spolu s farebným nebom sa tak vytvára obraz, aký sa dá inak vidieť len pomocou kvalitného grafického softvéru.

V San Pedro nás už inak nestretlo nič, pre cestovné agentúry sme boli totálnym sklamaním a radi sme čo najskôr vypadli do mesta Calama, ktoré sa ukázalo byť presne takou dierou, ako sme očakávali. Krzysztof nás medzičasom opustil, ostal len Łukasz a Aśka a Justynkina chrípka. Hneď, ako v Calame vystúpime z autobusu, mňa i Justynu ešte pohladká prihriaty steward. Dva bloky ďalej, na detskom ihrisku, mi dedko, venčiaci svoje vnúčence, ponúkne kokaín a marihuanu za veľkoobchodnú cenu.

V Calame robíme posledné nákupy v „civilizovanom“ svete. Nakupujeme zásoby jedla a pitia do vlaku. Všetci, od knižného sprievodcu až po tetu pokladníčku na železničnej stanici, nás varujú pred extrémnymi podmienkami vo vlaku, pred zlodejmi, nepohodlnými sedadlami a teplotami, siahajúcimi – 20 ºC. Čím viac výstrah počúvame, tým sa to zdá byť zaujímavejšie.

V stredu 4. júla tak zanechávame svojmu osudu Calamu so sochou baníka osloboditeľa na hlavnej ulici. Opúšťame najhygienickejšiu a najvyspelejšiu krajinu Južnej Ameriky, nafúknuté a predražené turistické atrakcie, polovojenské jednotky carabineros, ktorých autoritu v krajine potvrdzujú obrnené transportéry s ťažkými guľometmi, neraz zaparkované kdesi priamo pri hlavnom námestí.

Proti Čile nemám nijaké výhrady. Je to priateľská krajina, pomerne bezpečná, so zaujímavými ľuďmi. Trochu nás štve, že neraz sa tu platí za marketing viac, ako za skutočné zážitky, bez ohľadu na to, či sa bavíme o víne, alebo o vulkanických gejzíroch. Turistický priemysel tu dosiahol úroveň, na ktorej sa dopyt vytvára umelo, pretože ním treba uživiť príliš veľa ľudí, väčšinou darmožráčov z cestovných agentúr.

Inými slovami, všetko, čo tu nájdete, nájdete aj v okolitých krajinách rovnaké alebo lepšie, no naisto lacnejšie. V Čile sme museli preskočiť niekoľko zaujímavých miest, hádam sa nám ešte niekedy podarí vrátiť. Ak nie, plakať asi nebudem.

Fotogaléria Čile

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Stará fotogaléria Čile

Pokojné dni mesta Salta

Salta, severná Argentína

Napokon sme z automobilového výletu naspäť v Salte. Užívame si miestne vynikajúce pirohy zvané empanadas, ktoré tu pečú priamo v murovaných peciach. Salta je vyhláseným regiónom na výrobu empanád, obľúbených v celej južnej časti kontinentu. Pec na empanady by sa výborne hodila i na pečenie pizze; tá je v Argentíne väčšinou dosť nechutná a žiaľbohu, býva okrem špagiet pre nás jediným vegetariánskym východiskom. Keď sa pýtam pekára, prečo v peci nepečie pizzu, len pohŕdavo krúti hlavou: pizzu? Nemáme čas. Empanady sú dôležitejšie!

Justa a AśkaV Salte trávime posledné príjemné dni v Argentíne. Nikam sa neponáhľame, na čílsku stranu Ánd, kam smerujeme, jazdí zopár autobusov týždenne. Łukaszova Aśka má problémy so žalúdkom, v miestnej nemocnici prechádza niekoľkými testami, pretože oblasť, do ktorej sa v najbližšom čase vydáme, je tým posledným miestom, kde by ste chceli mať akékoľvek zdravotné problémy: andské krajiny od Bolívie až po Kolumbiu, chudobné a nestabilné. Testy prechádzajú v poriadku, Aśka s Łukaszom sa dušujú, že miestna klinika vyzerá oveľa lepšie než čokoľvek, čo poznajú z domu. Len pre porovnanie, poľské nemocnice vyzerajú ešte o čosi horšie, ako tie naše pred Fickovou antireformou.

Stretávame sa s niekoľkými členmi cestovateľskej siete Hospitality club a Couch Surfing. Pri večeri a pive si vymieňame naše zážitky a zoznamujeme sa so zaujímavými ľuďmi. Istý Švéd, ktorého meno si už nepamätám, nám rozpráva o svojom pobyte na Kube. Bol tam presne v tom istom období, ako my, niekoľko dní spával ilegálne v súkromnom dome, vypočúvala ho polícia a jeho domáci ho napokon okradli o 250 €uro.

StefIný člen, Holanďan Stef, býva momentálne v Salte a je tým najfanatickejším poskytovateľom ubytovania, akého som stretol. Jeho rekord je 12 cestovateľov naraz, obývajúcich jeho malý byt v Amsterdame. Stef má však ešte šokujúcejšie schopnosti. Po pol hodine na mňa vysype plynulú…slovenčinu!

Stefov život, to je premiestňovanie z krajiny do krajiny, z kontinentu na kontinent. Ku koncu deväťdesiatych rokov býval niekoľko mesiacov aj na Slovensku, v Košiciach. To je už ale história. Teraz má za sebou Austráliu a mnohé iné krajiny, ako sám hovorí, v Salte tiež nevydrží príliš dlho.

S miestnymi členmi sa bavíme o ich živote a politike. Pre nás, Európanov, je zaujímavé dozvedieť sa viac o vzťahoch na juhoamerickom kontinente. Sme deti celej našej krvavej histórie, dobýjania sveta a stability, založenej na skúsenosti zo svetových vojen. Je to zvláštne, že v inej časti sveta akoby tento typ historickej pamäte neexistoval: takmer všetky krajiny tu udržiavajú so susedmi nepriateľské vzťahy, diplomacia akoby nefungovala, alebo slúžila na zvyšovanie napätia. Absurdná vojna maličkého Paraguaju proti obrovskej Brazílii, Argentíne a Uruguaju, ktorá v krajine vyhladila 90% dospelej mužskej populácie. Vojna medzi Bolíviou a Paraguajom, riadená dvomi znepriatelenými naftovými spoločnosťami, krátka vojna medzi Argentínou a Čile, ktorá sa začala sporom o niekoľko zabudnutých ostrovčekov v Ohňovej zemi.

Hovoríme o našich, európskych animozitách a medzisusedských vtipoch. Pýtam sa jedného Argentínca, aké vtipy majú oni o Čilanoch, ich tradičných rivaloch. Nechápe. Vtipy? My si o nich nerobíme vtipy. My ich len nenávidíme.

Napokon odchádzame i zo Salty. Vyzerá to jednoducho, ale jednoduché to vôbec nebolo. Horské sedlo medzi Čile a Argentínou leží vo výške 4.600 m.n.m. a často je kvôli snehu a poľadovici nezjazdné.

Úpätie Andskej náhornej planinyPresvedčíme sa o tom na vlastnej koži, keď 28. júna sadáme všetci do autobusu, absolvujeme päťhodinovú jazdu na vrchol andského masívu, prechádzame kombinovanými symptómami cestovnej choroby z nekonečných serpentín a choroby z nadmorskej výšky…všetko len preto, aby nás po obede v akomsi pohostinstve poinformovali, že hraničný priechod je kvôli poveternostným podmienkam uzavretý a vraciame sa do Salty.

Zabili sme celý deň, takmer každému je zle od žalúdka, a to nás ešte čaká ďalších päť hodín späť, s vyhliadkami, že zajtra sa celá situácia zopakuje.

Soľná púšť, ArgentínaA naozaj: na druhý deň opäť všetci sadáme do autobusu na tie isté miesta, prechádzame andskými kľukatými cestami a soľnou planinou, v pohostinstve mikroskopický obed a sadáme do autobusu. Tentoraz sa už ale našťastie nevraciame, aj samotní šoféri sú si vedomí toho, že dnes by s podobnýmn oznamom asi so zdravou kožou nevyviazli.

Samozrejme, nebola to ich vina. V predošlý deň, niekedy počas našej cesty, v onom horskom sedle kvôli poľadovici havarovalo niekoľko kamiónov. Len niekoľko dní pred našou cestou na tom istom mieste uviazol podobný autobus, plný ľudí. Pomoc prišla takmer neskoro; záchranári našli vnútri 55 ťažko podchladených cestujúcich v štádiu, keď životné funkcie väčšiny z nich boli tesne pred kolapsom.

San Pedro de Atacama, ČileNa druhýkrát teda šťastne prechádzame horské sedlo aj argentínske hranice. Na najvyššom bode je vskutku čosi vyše metra snehu, na takejto nadmorskej výške však cestná údržba takmer neexistuje. Prechádzame okolo ďalších dvoch skrížených kamiónov, našťastie, na krajnici. Napokon schádzame na druhú stranu pohoria. Dievča, sediace pred nami, má vážnejšie symptómy choroby z nadmorskej výšky, v istom momente omdlie a šofér ju kriesi akousi smradľavou tekutinou.

Schádzame dole, pomaly mizne sneh a končí sa i naše dlhé putovanie po nádhernej, neuveriteľne rôznorodej a stále celkom neobjavenej krajine Argentína. Prešli sme ju skrz-naskrz a našli sme v nej smrteľne krásnu prírodu, tie najkrajšie mestá na kontinente a priateľských, pohodových ľudí, z ktorých by sme mnoho ešte niekedy v živote radi stretli opäť. Hoci na konci som sa už napokon z Argentíny aj tešil, hneď ďalšie navštívené krajiny nám rýchlo pripomenú, aký vysoký štandard mala táto krajina, a aké ťažké je potom opäť si zvykať na každodenný život v zaostalých andských štátoch.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Salta a okolie

Región Salta a Jujuy

Okolie mesta Salta, Argentína

Každým kilometrom, ktorým sa vzďaľujeme od Patagónie mám pocit, že počasie a krajina sa menia smerom k subtropickému pásmu. Počas dvadsiatich hodín v autobuse s cieľom mesto Mendoza príliš neustupujeme od chladných hôr, ale tu, na nížine, vidieť čoraz viac zelených stromov. Namiesto stepnej pampy sú na oboch stranách cesty lány viníc.

Vskutku, blížime sa priamo do stredu najchýrnejšieho argentínskeho vínneho regiónu. Ešte pred desiatimi rokmi bolo argentínske víno považované za podradné, no dnes, s pomocou zahraničného kapitálu a technológií sa pomaly štverá na svetovú špičku. Víno už teraz v kvalite a chuti nezaostáva za čílskym (hoci Čilania vám budú tvrdiť čosi celkom iné), jediné, čo mu ešte chýba, je však marketing, reputácia, ktorá ho začne predávať.

Mesto Mendoza je vinicami celkom obkľúčené. Možno ich navštevovať v rámci turistického zájazdu, na bicykli, pešo. Najlepšie je však so zájazdom, lebo ak v každej „bodege“ ochutnáte trošku, naspäť sa vám bude šľapať ťažko.My sme nenavštívili ani vinice, ani takmer sedemtisícové štíty vyrážajúce dych, ktoré sa týčia priamo za panorámou mesta. Strávili sme tu niekoľko upršaných, studených dní, počas ktorých sme okrem nádchy nezažili nič zaujímavé. Na druhej strane, Mendoza je úplný raj pre vegetariánov: sú tu vegetariánske reštaurácie, fastfoody, supermarkety. Napokon sme tu našli aj vakcíny, nedostupné v ostatných častiach Argentíny a tak sme ukončili našu polročnú očkovaciu kúru. Teraz sme už zaočkovaní takmer proti všetkému a môžeme byť v tomto ohľade celkom pokojní, ak nerátam ďalšie tisíce chorôb, ktoré na nás všade číhajú.

Salta, severoargentínske mesto na úpätí Ánd14. júna konečne odchádzame z Mendozy ďalej na sever, do teplejších oblastí. To, že mierime do celkom iného prostredia, nám je jasné už v autobuse. Sme tu jediní turisti a takmer jediní belosi. Všade okolo nás sa to hemží územčistými indiánmi, ich bucľatými deťmi a pestrofarebnými pokrývkami. Kde-tu počuť španielčinu, no čoraz viac ľudí rozpráva jazykom quechua. Na dôvažok, na poslednej zastávke, keď na päť minút všetci vyjdeme z autobusu, mi niekto ukradne vetrovku. O chvíľu ju nachádzam dôkladne ukrytú pod sedadlom domorodej ženy v strednom veku, ktorá sedí predo mnou. Bola to ona? Pochybujem. Podozrievam skôr mladého („bieleho“!) stewarda, ktorý na zastávke upratoval prázdny autobus, no dôkaz na to nemám. Takto, bez istoty, ho nemôžem počastovať ani len ukážkovou modrinou pod ľavým okom.

Prichádzame do Salty, severoargentínskeho mesta, vzdialeného od bolívijských hraníc sotva niekoľko sto kilometrov. Salta leží vzhľadom k rovníku na úrovni večne horúceho Rio de Janeiro a dážď je tu veľmi výnimočný, hoci jej nadmorská výška 1.200 m. jej dovoľuje zachovávať si príjemné, mierne podnebie.

P6216863Opäť sa teda vraciame k Andám. Toto už však nie sú ľadové, strmé štíty Patagónie. Tu sa začínajú Andy, ako ich poznajú v stredozápadnej časti Južnej Ameriky: holé, oblé vulkanické kopce, porastené nanajvýš kríkmi a kaktusmi, ktoré pomaly, no neodvolateľne stúpajú k nadmorským výškam, o akých sa Európe ani nesníva. Už 100km na sever od Salty sa poľahky prehupnete autom cez sedlo, siahajúce 4.200 m.n.m. Veľká časť Bolívie vrátane jej hlavného mesta sa nachádza na náhorných planinách v nadmorskej výške 4.000 m. a viac, podobne severné Čile, Peru, časť Ekvádoru.

Andy vskutku určujú tvár celého kontinentu, determinujú geopolitické súradnice regiónu a ich obyvatelia už po stáročia so sebou nesú oné špecifické kultúrne rysy, ktoré ich odlišujú od nížinných národov džungle a stepi.

Napriek teplejšiemu počasiu, prechladnutie mi konečne naplno prepuklo a po slnečných uliciach Salty chodím naobliekaný ako múmia. V Salte nachádzame výborné jedlo a priateľských ľudí. Povedal by som, že je to jedno z najpríjemnejších miest, ktoré sme zatiaľ v Argentíne navštívili. Život tu plynie úplne inak, ako v chladnej, turistickej Patagónii, víno tečie prúdom a stredoškoláci v povinných bielych plášťoch vysedávajú v palmovom parčíku na hlavnom námestí.

P6227164Dva dni po našom príchode pricestovali aj naši poľskí kamaráti Łukasz a Aśka, ktorých sme na začiatku mája stretli v južnej Patagónii. Naša slovensko-poľská banda tak vyráža 21. júna 2007 prenajatým autom na prašné cesty severnej Argentíny. Počas štyroch dní navštevujeme miesta, kde niet turistov, kde niet takmer vôbec nijakých ľudí a cez ktoré vedie čosi, čo by ste nazvali cestou len s veľkým nadhľadom. Táto časť kontinentu je akási púšť: hnedý prach, kde-tu gigantické kaktusy a všade naokolo neskutočné, pestrofarebné vyprahnuté hory z hliny a minerálov. Prechádzame štrkovými cestami plnými dier a kameňov, plašíme stáda lám a oviec. Deti v indiánskych dedinkách uprostred púšte nás pozorujú ako mimozemšťanov, ak práve nežobrú cukríky a mince.

Hneď v prvý deň zaparkujeme auto na púštnej ceste a prechádzame niekoľko sto metrov k červeno-žltým kopcom. Mám plný nos, zapálené hrdlo a lomcuje mnou horúčka; vzduch je plný horúceho piesku a prachu a dusím sa čoraz viac. Naokolo mňa je však snová krajina Salvadora Dalího, farebné hory, pripomínajúce mestské štruktúry, pichliače kaktusov a slnečný svit, vzdušné víry dvíhajú piesok vysoko nad naše hlavy.

P6227128Zastávky na našej ceste nesú melodické názvy ako Cafayate, Humahuaca, Jujuy. Z púšte prechádzame na vrecholky Ánd, chladné a holé. Nadmorská výška 4.200 m. je dosť seriózna na to, aby vám bez aklimatizácie spôsobila dočasné zdravotné problémy: schádzame naspäť, s tlkotom srdca, búšiacim nám až kdesi v hlave od prudkej zmeny tlaku.

V predposledný deň ešte navštívime soľnú planinu Salinas Grandes; soľ sa tu ťaží priamo z povrchu, v podobe soľného piesku, pripomínajúceho sneh. Mestečko San Antonio de los Cobres, vzdialené odtiaľ dve hodiny po štrkovom páse, sa skladá z hnedých hlinených domov; pripomína mesto duchov, nebyť kŕdľa detí, ktoré sa nám snažia vrhnúť pod kolesá, v snahe získať mincu, či predať akési pletené výrobky. Provincia, v ktorej sa nachádzame, patrí k najchudobnejším v celej Argentíne.

A pritom cez mesto prechádzajú koľaje turistického vláčika, pomaly zanášané prachom. Dráhu sa možno podarí za rok-dva opraviť, mestu to však nepomôže. Kto by tu vystúpil? Turistov nezaujíma pár desiatok indiánskych domčekov a chátrajúca benzínová stanica. Ich peniaze ostanú vo vreckách turistických kancelárií a reštaurácií v Salte.

P6247485Napokon, posledným miestom na našej ceste je dedinka Iruya. Nedá sa sem dostať ľahko: vedie sem cesta najhoršia z najhorších, krížia ju potoky, plná serpentín a nebezpečných priepastí, cez horské priesmyky, vrstvy hmly a oblakov. Pri prenájme auta sme museli agentke sľúbiť, že sem sa nevyberieme…Iruya sa nachádza na strmom kamennom zráze, je tu vlhko a chlad, večné oblaky, okolité hory ju tienia pred slnkom takmer po celý deň. Komu to však prekáža? Kdesi v hĺbke, na dne priepasti, je ešte futbalové ihrisko plné školákov, hra je práve v plnom prúde.

Otáčame auto a opatrne sa vraciame naspäť, len na chvíľu sa zdvihne hmla a na druhej strane úzkeho kaňonu zazriem úzku, tajomnú cestu, strácajúcu sa v skalnom masíve. Touto by už neprešlo nijaké auto; kráča po nej však Indián, zahalený v hrubom ponče a širokom čiernom klobúku, jeho náklad nesú dve lamy. Cesta smeruje do ešte vyšších hôr, na miesta, ktoré už zrejme nikdy neuvidím, hoci by som rád.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Salta a okolie

Severná Patagónia – Argentína

Severná Patagónia, Argentína

Návrat do Argentíny

Po plavbe cez Pacifik a čílsku Patagóniu nás po niekoľkých týždňoch opäť víta Argentína. Severopatagónske mesto Bariloche je pre Argentínčanov jedným z najobľúbenejších miest na dovolenku. Prísť sem na niekoľko dní spolu s celou triedou po skončení strednej školy je absolútnou nevyhnutnosťou. Ja som sem svojich spolužiakov zo strednej školy nepriviedol, ale okrem Justyny sú s nami aspoň šampiónka v grcaní Claudia a jej kamoška Sybill.

Mesto Bariloche, severná Patagónia, sa štylizuje do roly argentínskeho Švajčiarska. Presvedčilo vás?Bariloche vďačí za svoju atraktivitu niekoľkým veciam. Leží na severnom konci Patagónie, v regióne zvanom Jazerná oblasť. A nie je to len tak. Na jednej jeho strane sa začínajú Andy a najlepšie argentínske lyžiarske strediská, na druhej oblasť jazier, riek a lesov, ktorá presahuje ďaleko na čílsku stranu. Samotné Bariloche leží na brehu jazera a jeho turistické srdce pulzuje životom. Vskutku, je to výborná základňa pre cestovanie, objavovanie tohto nádherného regiónu, hoci my sami sme si ho napokon príliš neužili.

Severopatagónske mesto Bariloche v Argentíne je vyhláseným lyžiarsky strediskom. Čakanie na sneh, začiatok júnaProblémom bolo najmä počasie: jedného rána vychádzame i s dievčatami za mesto do hôr, no vraciame sa naspäť priamo zo svahu, pretože hmla je taká hustá, že by sme neprišli nikam. Počas celého pobytu nás severná Patagónia prenasleduje hustým dažďom alebo snežením, chladným vetrom a medzi nimi vzácne chvíle slnečného svitu, v ktorom sa trblieta jazero a vzdialené hory. Mesto Bariloche je akousi karikatúrou alpského štýlu, keď v centre nájdete domy obložené drevom, švajčiarske a rakúske názvy reštaurácií a všade podávajú fondűe alebo štrúdle.

V Bariloche začínam hľadať vakcíny na ukončenie svojej očkovacej kúry. Nijaké som nenašiel, vďaka tomu som mal však možnosť nazrieť do tmavej, špinavej verejnej nemocnice a utvrdil som sa v presvedčení, že v krajine Argentína ochorieť veru nemienim.

Cestovanie cez severnú Patagóniu

Svitanie v severnej Patagónii. Vydávame sa s priateľmi na cestu prenajatým automJediný podarený výlet sme urobili 6. júna 2007. Prenajali sme si auto spolu so švajčiarskymi dievčatami a Austrálčanom Petrom, ktorý sa k nám pridal v hosteli. Vybrali sme sa na okružnú cestu okolo siedmych miestnych jazier, no po celý deň pršalo tak husto, že sme poriadne nezazreli ani jedno. Navečer, po 200 km môjho šoférovania, prichádzame do podhorského mestečka San Martin de los Andes.

To sme už ale všetci poriadne naštvaní: keď nám počasie kazí deň, my sami si vyrobíme večer! Najprv zohnať ubytovanie; luxusný dvojposchodový apartmán za cenu hostelovej izby by bol akurát. Nájdeme ho na konci mesta, turistov je málo a tak majiteľ len hodí rukou. Obsluha nám zapáli v kozube oheň a dostaneme zadarmo poukážky na ochutnávku jedál v miestnej reštaurácii. Druhý bod: jedlo. Nenechávame nič na náhodu a urobíme si ho sami. Svoju skromnú účasť nemôžem poprieť. Upečieme si ryžu a zemiaky, grilujem baklažán. Dievčatá krájajú obrovský zelený šalát, ešte dorábam špenátovú omáčku a môžeme otvoriť prvú fľašu vína.

Argentína, miesto stretnutí

Naša európsko - austrálska banda a horúce prípravy na večerný žúr. Severná Patagónia, ArgentínaV San Martin, po upršanom, znudenom dni, zažívame možno najkrajší večer od začiatku našej cesty. Ako vždy, tým najväčším pokladom cestovania sú ľudia, ktorých stretávame. Cítime sa spolu príjemne, pozorujeme dážď za oknom a túlavá mačka, ktorú sme vpustili dnu, pomaly zaspáva Justyne na kolenách.

Na druhý deň skoro ráno odvážam Sybillu a Claudiu na autobus, odchádzajú na čílsku stranu hôr. Pevne verím, že sa ešte stretneme. Ak nie Južná Amerika, možno Európa: bývajú v Zűrichu, rovnako, ako moja sestra Maťa. V krvi mám istotne presne toľko isto promile, koľko som mal pred dvomi hodinami, keď som išiel spať, a tak sa radšej rýchlo vraciam do postele.

Ráno sa vyčasilo; pred odchodom ešte navštívime reštauráciu, do ktorej sme dostali od nášho hotela poukážky na jedlo. Po zjedení tretieho taniera, celkom naspodku, nájdeme úbohého švába, zapečeného v chlebe. Keby som chcel byť ironický, povedal by som, že šťastie nás neopustilo ani dnes, pretože zhrozený personál nám za to odpustí i všetky nápoje a vychádzame bez zaplatenia jediného haliera. Justyna a Peter sa však pritom tvárili tak znechutene, že o irónii nemôže byť ani reči. Fakt neviem, čo majú niektorí ľudia stále proti tým nevinným, priateľským tvorom.

Jazerná oblasť, Patagónia, Argentína

Cestovanie jazernou oblasťou severnej Patagónie v ArgentíneVraciame sa zasneženou krajinou do Bariloche. Aj tá malá časť cesty, ktorá je vyasfaltovaná, je nedotknutá odhŕňačmi snehu. V istom momente nachádzame v ostrej zákrute havarovaný kamión. Cesta je tu pokrytá dokonalým ľadom: som si takmer istý, že keby som pri pohľade na prevrátenú vlečku nespomalil na takmer krokovú rýchlosť, zastavila by nás až skala o pár krokov ďalej. Áut tu jazdí málo, ale aj tak, mám pocit, že v zime sa tu cesty neudržujú jednoducho vôbec.

Prechádzame ďalšími jazerami, okolo nás sú štíty a hrubá vrstva vrstva snehu sa neustále strieda s takmer jesennou atmosférou, v závislosti od nadmorskej výšky. Naspäť, v Bariloche, sa už pomaly pripravujeme na odchod. Ešte predtým však stihnem zistiť, že na mojich teniskách s drahými technológiami a slávnou reputáciou praskla podrážka takmer po celej dĺžke.

Skoro ako doma

Okolie mestečka San Martin de los Andes. Severná Patagónia, ArgentínaNepríjemné, ak sa vám to stane v Patagónii a topánky ste kúpili na Slovensku, však? Ja ale nestrácam nádej; ich cena je dosť vysoká na to, aby ste mohli očakávať slušný prístup a snahu obchodníka problém vyriešiť. Je celkom bežné kdekoľvek na svete, že predajca vám poskytne akú-takú náhradu aj na diaľku, pretože ak sa pokazí čosi, za čoho spoľahlivosť ručí dobrý výrobca a v neposlednom rade i cena, je to chápané ako hanba, ako omyl, ktorý treba čo najskôr napraviť.

Napíšem teda list firme Trekland na Vajanskom nábreží, v ktorej som pred odchodom nechal zopár desiatok tisíc korún za výbavu, vysvetľujem situáciu. Fotografie zlomenej podošvy v prílohe. Odpoveď dostanem obratom: bohužiaľ, nemôžu mi pomôcť. Topánky si môžem dať opraviť sám, ale stratím záruku. Môžem ich takisto poslať na Slovensko, samozrejme na vlastné náklady, ale neručia mi za to, že reklamáciu budú akceptovať. Prečo? Je pravdepodobné, že závada vznikla mojim zavinením: nosením ťažkého ruksaku, mesprávnym používaním atď. atď.

Príroda severnej Patagónie. Jazerná oblasť, ArgentínaNeverím vlastným očiam: takto mi odpovie obchod, ktorý predáva profesionálnu outdoorovú výstroj a ktorý žije z reputácie tých najlepších a najspoľahlivejších značiek? Samozrejme, musím byť na vine ja: výrobcovia turistických topánok istotne nemohli rátať s tým, že niekto bude ich obuv nosiť s ruksakom! Odpovedám obchodu podobným tónom, dostávam ešte bezočivejší list.Nuž čo. Nedá sa nič robiť. Skúsim sa obrátiť priamo na výrobcu, firmu Garmont, a uvidíme. Až teraz som si spomenul na podobné zážitky niekoľkých mojich známych, ktorí si v Treklande za nemalé sumy nakúpili tovar a pri pokuse o reklamáciu skončili presne tak, ako ja: závada zavinená nesprávnym používaním.

Patagónia, posledné zbohom

Cestovanie severnou Patagóniou, Argentína10. júna 2007 napokon opúšťame San Carlos de Bariloche a s ním i celú Patagóniu. Za posledné takmer dva mesiace sme ju obišli takmer celú: precestovali sme tu okolo desaťtisíc kilometrov autobusmi, pešo i loďou. Patagónia, to je posledné slovo pri snoch o horách, ľadovcoch, pustatine bez ľudí. Patagónia je však zároveň hlboko postihnutá turistikou, ekonomickými záujmami mocných a globálnym otepľovaním. V budúcnosti sa všetko toto ešte istotne zhorší: ak môžete, stihnite ju čo najskôr. Nikdy na ňu nezabudnete.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Severná Patagónia

Severná Patagónia – Čile

Puerto Montt, Čile

Ráno sa vylodíme v pokojnom, zahmlenom prístave. Posledný pohľad na našu červenú loď a v zovretej formácii všetci cudzinci prechádzame na autobusovú stanicu. Mesto nám neponúka príliš príjemný pohľad a každý z nás ho opustí rýchlo, bez výčitiek svedomia.

Na uliciach vidieť mierny úpadok; je tu špina, šedé domy a šedí ľudia. Po celý čas sa tu cítim nesvojo. Je to v ľuďoch, v spôsobe, akým nás pozorujú. Kedykoľvek zaregistrujem, že kohosi pohľad akoby odhadoval obsah mojich vreciek, keď vidím nejaké oči, ktoré akoby merali svoje a moje šance tak, ako to robievam v boxe pred súbojom, vtedy sa zapína celá moja ostražitosť.

V tomto meste na nás týmto spôsobom hľadí príliš veľa ľudí. Stanica nie je ani trošku bezpečná; veľkú batožinu si nechávame v úschovni a vychádzame do sychravého dňa. Na ulici na nás pokrikujú čudné typy, šomrú veksláci. O dva bloky ďalej zrazu cez dav ľudí prebehne policajt, za ním ďalší. Čosi sa tu deje, to je isté. Dozvieme sa to o tri hodiny neskôr. Naša kamarátka z lode Aurelia, zmietajúca sa medzi španielskou a nemeckou identitou svojich rodičov, sa stala obeťou ľahšej lúpeže. Akýsi chlapík jej vytrhol fotoaparát priamo na ulici. Toto sa stalo niekoľko sekúnd predtým, ako sme tadiaľ prešli my.

Aurélia je však pravá Európanka: chlapíka omráčila stádom mrzkých slov a začala ho okamžite prenasledovať. Mala šťastie; prebehla okolo dvoch policajtov, jednému z nich sa zdalo podozrivé vidieť utekať turistku a nadávať komusi do skurvysynov. Pustili sa za ňou. Naháňačka trvala niekoľko minút a zahŕňala filmovú scénku, keď zlodej vbehol do reštaurácie s Aureliou a policajtmi v pätách. Odnieslo si to niekoľko stolov so všetkým, čo bolo na nich. Policajti ich dobehli presne v momente, keď Aurelia pri druhom východe z reštaurácie už-už išla zlodeja schytiť za golier. Policajti to urobili lepšie; muža skopali priamo na ulici a zobrali na stanicu. A potom že pri policajnej brutalite niet happyendov!

Puerto Montt sme opustili ešte v ten deň popoludní. V miestnej reštaurácii nám i napriek niekoľkým ubezpečeniam doniesli v jedle mäso a pri platení sa nás pokúsili okradnúť.

Na pobreží, priamo v strede mesta, sme našli opusteného tuleňa ležať takmer na hlavnej ulici. Dezorientované zviera, presne také krásne, ako z našich fotiek z Ohňovej zeme, sa bezvládne prevaľuje na kameňoch a zúfalo ryčí. Ľudia prechádzajú okolo, robia si fotky, alebo odvracajú zrak. Existuje v tomto meste, v tejto krajine inštitúcia, ktorá dokáže nejako pomôcť chorému zvieraťu? Neviem; odchádzam tak ako ostatní, neostáva vo mne ani štipka sebaúcty.

Patagónskymi ramenami smer sever

Loď môže byť skutočne výborný spôsob, ako prejsť z Južnej Patagónie na sever, tým skôr, že táto časť čílskeho pobrežia je nesmierne zaujímavá. Puerto Eden je dlhá 113 a široká 20 metrov, patrí spoločnosti Navimag a sama osebe je určená skôr pre tovar, než pre pasažierov. Čile je také úzke a jeho južné pobrežie také rozdrobené na desiatky ostrovov, že Puerto Eden je priam ideálny dopravný prostriedok. Cesty tu prakticky neexistujú a naša loď je dostatočne malá na to, aby sa pretisla nespočetnými horskými úžinami, no dosť veľká na to, aby odolala povestným pacifickým búrkam na úsekoch, vzdialenejších od pobrežia.

Prvý deň sa všetci zobúdzame plní očakávania. Väčšina turistickej časti pasažierov sme Európania: Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, Írsko a my. V lete sú ceny lístkov niekoľkokrát vyššie (hoci i teraz siahajú niekoľko stoviek dolárov), takže napokon môžeme byť radi; okrem toho, spoločnosť nám pripravila príjemné prekvapenie v podobe zvýšenia cestovnej triedy na najluxusnejšiu, keďže sme len štrnásti turisti a kapacita lode je 225 pasažierov.

V cene lístka je i strava, stretávame sa na raňajkách v jedálni. Jedlo je príjemné, za oknami sa pomaly rozodnieva a po oboch stranách lode sa zafarbujú obrysy strmých skalných brehov. Vonku, v zadnej časti, stojí desať kamiónov, plných kráv. Keď ich pozorujem, pomaly mi prechádza chuť na jedlo. Sú natlačené vo vlečkách bez možnosti pohybu, zrejme to nie je ich prvý deň na ceste a v najbližšom čase ich čakajú ešte horšie chvíle.

Hneď po raňajkách, presne podľa programu, vychádza slnko. Na palube veje mocný vietor, i napriek tomu však stojíme niekoľko hodín vonku a s úžasom sledujeme krajinu, ktorou prechádzame. Všade naokolo sú hory a lesy. Vyrastajú priamo z ľadového, tmavomodrého mora ako malé i väčšie ostrovy.

Z vody najprv vychádza holá hnedá skala, no už jeden-dva metre vyššie sa začínajú stromy. Obrastajú všetky strmé úpätia; husté, pokrútené dažďové pralesy chladnej Patagónie. Ustupujú len snehu a ľadovcom stovky metrov vyššie. Každý z týchto ostrovov je sám osebe výzvou pre alpinistu.

V diaľke prechádza stádo delfínov a mizne za ďalšími ostrovnými prieplavmi. Naľavo, napravo, pred nami – všade sú tu len ramená medzi zaplavenými horskými masívmi, ktorých doliny sa s roztápajúcimi ľadovcami pred desaťtisíc rokmi stali obeťou zvyšujúcej sa hladiny morí.

Takto som si vždy predstavoval divočinu: chladnú, hornatú, opustenú. Na týchto miestach lovili ešte Yamaná s lukmi a šípmi; pre belochov boli príliš neprístupné a nebolo tu nič, čo by im stálo za námahu a ničenie. Vôbec by som teraz nedbal vystúpiť na jednom z väčších ostrovov a na niekoľko týždňov ostať v lesoch, pri ohniskách a machom obrastených skalách, len tak, pokúsiť sa zazrieť patagónsku pumu a v stane sa tešiť z hmly a dažďa.

Ale nič pekné netrvá dlho. Prichádza hustá oblačnosť, mraky sú tak nízko, že celkom splývajú s morskou hladinou. Začína pršať a schádzame do jedálne, kde sa začína improvizované kino.

Bohužiaľ, naša štvordňová plavba na sever bude väčšinou vyzerať presne takto. Vonku nulová viditeľnosť, sneh alebo dážď, sedíme v jedálni a pozeráme dokumentárne filmy. Jediné rozptýlenie prichádza na tretí deň. Na istom dlhšom úseku sa plavíme po otvorenom mori. Hmla sa na chvíľu zdvihne, všade okolo nás plávu veľryby. Sú to ale hanblivé tvory a svoju prítomnosť ohlasujú len gejzírmi vody z chrbtových otvorov; z času na čas sa na hladine mihne ich mohutné telo.

Skutočnú zábavu nám prinesie až morská choroba o niekoľko hodín neskôr, keď si vlny začnú pohadzovať našu loď ako plastové káčatko. Celé to začne Švajčiarka Claudia. Claudia je dieťa hôr; vracať začne pri prvom náznaku vlnobitia a neprestane až takmer do konca. Hoci sa napokon ukázalo, že Claudia je vo forme a totálnym šampiónom grcania, čoskoro ju so slabšími či silnejšími príznakmi nasleduje väčšina z nás.

Ľudia sa pomaly vytrácajú do kajút, alebo von, na palubu. Nikoho už nezaujíma kino ani rozhovory. Ešte pred polhodinou som si srandoval z Íra Briana, či sú jeho tabletky naozaj proti morskej chorobe, pretože vyzerajú ako extáza. Teraz bezvládne ležím v kresle a Brian si sranduje zo mňa. On a Justyna sú jediní dvaja ľudia, ktorí sa správajú, akoby nič.Nevládzem chodiť ani rozprávať, nevládzem ani zvracať. Justyna ma štve poznámkami, aký výborný bol obed a aká je to škoda, že som neochutnal. Napokon sa vytackám na palubu. Kašlem na veľryby aj na všetko ostatné, pohľad mám tupo upretý na horizont: vraj to pomáha.

Moja najkrajšia spomienka na plavbu Navimagom sa však i tak viaže na oných niekoľko hodín, strávených v ten deň na palube. Vietor a dážď bičuje zo všetkých strán, loď sa prevaľuje na vlnách. Napriek tomu tam stojím aj po zotmení spolu s Pablom, mladým Čilanom a budúcim študentom filozofie. Bavíme sa o filozofii a literatúre; Pablo je plný elánu pre štúdium, obáva sa však, či učitelia na univerzite stoja za to. Ja som mal, naopak, počas môjho štúdia neustále pocit, že ak niekto nestojí za to, sú to najmä študenti. S našimi učiteľmi som skôr súcítil. Pablovi však nechcem kaziť chuť. Obaja sa držíme zábradlia, ku ktorému nám už takmer primrzli ruky, vytrvalo hľadíme na obzor a diskutujeme o dekonštrukcii. Nadávame na morskú chorobu a vďaka tomu celkom zabúdame, že máme morskú chorobu.

V poslednú noc robíme na lodi párty; kdesi medzi bingom a ďalšou fľašou výborného čílskeho vína vychádzam na hornú palubu. Kravy sú stále v kamiónoch; mnohé nehybne ležia na podlahe. Stav, v akom sa nachádzajú po štyroch dňoch a desaťhodinovom vlnobití, je vskutku desivý. Naproti nám sa zatiaľ zväčšuje reťazec svetiel, pomaly sa meniaci na mesto. V noci na 4. júna teda napokon prirážame k pobrežnému mestu Puerto Montt. Prekonali sme okolo 1.500 kilometrov a morská choroba ma neopustila až do konca.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Západné patagónske pobrežie

Torres del Paine

Torres del Paine panorámaJe ešte stále 25. máj a už stojíme ďaleko na čílskej strane, v pobrežnom mestečku Puerto Natales. Medzi Čile a Argentínou nie sú nijaké veľké kultúrne rozdiely, obe krajiny majú podobnú históriu a ich obyvatelia podobný životný štýl. Samozrejme, ako sa patrí na politickú kultúru južnej Ameriky, ich vzájomné vzťahy sú napäté; ako vždy, ide o akési irelevantné územné nároky, slúžiace na zakrývanie korupcie a neschopnosti oboch vlád. Na druhej strane, Čile je na svoj región bohatá krajina a takisto ceny sú tu výrazne vyššie, často priam nehorázne vyššie, ako v Argentíne.

Nedeľný ospalý prístav v čilskom meste Puerto NatalesPuerto Natales je typické patagónske mesto bez výškových budov, navrhnuté a vybudované podľa pravítka pred menej ako storočím. Pravouhlé ulice a súmerné štvorcové bloky, čosi, z čoho sa obyvateľovi našich nádherných, stáročia rastúcich organizmov zvaných európske mestá, stavajú vlasy dupkom.

Vskutku; kvôli mestu sme sem neprišli. Vyrazíme odtiaľto do svetoznámeho parku Torres del Paine a potom na ďalšiu cestu na sever. Aspoň sme tu našli štýlovú reštauráciu, zariadenú ako koloniálny drugstore zo začiatku storočia, ktorý tu pôvodne sídlil. Prvá podomácky vyrobená pizza za posledný mesiac, k tomu vegetariánske lasagne a miestne pivo Austral s nelákavou pachuťou pivovaru Urpín.

Ale kašľať na jedlo. 28. mája nás minibus vezie nekonečnou štrkovou cestou cez brány národného parku, okolo guanacos, lamovitých stádnych zvierat, potulujúcich sa po stepi s obrovskými zasneženými štítmi v pozadí. Okolo nich sa v hline prehrabávajú veľké pštrosovité vtáky ñandu. V jazerách postávajú kŕdle plameniakov a čiernokrkých labutí. Nádhernú scenériu pretínajú tenké, striebristé vrstvy hmly a oblakov, zakrývajúce jazerá a ľadovce, lesy, patagónsku krajinu mojich snov.Cestuje s nami americko-číľsky párik; chúďatká, nevedeli, že v parku treba chodiť po vlastných a priniesť si výbavu i jedlo. Končia v akomsi penzióne na úbočí.

Cestou do národného parku Torres del PaineMy vstupujeme na príjazdový chodník; všade naokolo je hmla, -9 ºC, správa parku hlási nízky stupeň radiácie. Príroda spí; tu dole ešte nie je sneh, všetko je však pokryté hrubou vrstvou inovate. V hustej hmle šliapeme smerom k horskej chate, z času na čas sa pred nami vynárajú stáda pokojných koní, obrysy riek a jazier.

Horská chata pri jazere Pehoé nás napokon dosť prekvapila. Je škaredá, vybudovaná vo veľkom socrealistickom štýle z betónu a vyzerá, akoby ju projektoval sám Július Binder. V lete sú tu tisíce turistov a budova má niekoľko krídel, veľký vestibul a kemping.Nájdeme v nej však len dvoch pracovníkov a asi osem ďalších turistov, ktorí, tak ako my, nedbajú na koniec sezóny. Všade, kam v posledných týždňoch prichádzame, to akurát stíhame pred zavretím: je to posledná otvorená chata v celom parku a už o niekoľko dní zavrú aj ju. V hosteli sa kúri len v jednej miestnosti, ostatné priestory vrátane izieb sú bez tepla. Nič iné sme však ani nečakali, navlečieme na seba všetky svoje vrstvy a noc strávime bez problémov, ak nerátam fakt, že mi vo fľaštičke zamrzli tekuté vitamíny.

Ranný pohľad na jazero PehoéNa celý pobyt v parku máme tri dni, z ktoých dva trvajú len pešie túry k samotnému horskému masívu a naspäť. Znamená to, že si budeme môcť vychutnať len jedinú jednodňovú túru, čo je hanebne málo. Je to veľká škoda, park je nádherný a štandardný čas na jeho návštevu je 4 až 8 dní, plus oné dva.

Na druhý deň tak pred brieždením vyrážame do doliny, zovretej medzi ľadovcovým štítom na jednej a slávnymi skalnatými vežami na druhej strane: okolo nás je zamrznutý svet stromov a bystrín. Prechádzame lesmi a kopcami, sme tu úplne sami, len v podvečer nám slnko daruje skúpy pozdrav. Keď sa vrátime do hostela, ukazuje sa, že všetci už odišli, sme tu len my, dvaja správcovia a ochranca parku z neďalekej chalúpky. Park je dnes úplne prázdny. V lete sa na turistických chodníkoch vytvárajú zácpy, miesta na kempingu si je neraz vhodné rezervovať niekoľko týždňov dopredu, a dnes tu nie je nikto.

Na túrach v národnom parkuZhovárame sa s chlapcami o ich živote, mladý ochranca parku spomína na obrovský požiar spred dvoch rokov, ktorý založil istý český turista. Oheň horel štyri týždne. Výsledok: 15.000 hektárov jedného z najkrajších národných parkov ľahlo popolom. Prírodu tu čakajú desiatky rokov pomalého zotavovania. Celá udalosť sa v tom čase stala medzinárodnou aférou, sám si pamätám na diplomatické prestrelky medzi Českom a Čile.

Zmienený Čech chcel pritom podľa vlastných slov len zapáliť benzínový varič, od ktorého sa vzápätí chytila okolitá step a potom všetko, všetko ostatné. Takto to je: stačí trochu hlúposti, trochu ľahkomyseľnosti a jeden diel smoly.

PlameniakNáš pobyt v Torres del Paine bol príliš krátky: je to kraj úžasných horských masívov, nádherných ľadovcov, lesov. Žijú tu divoké zvieratá, vtáky, ryby. Toto všetko sme videli a zažili a chceli by sme ešte viac. Na druhý deň po návrate z parku sa však naloďujeme na Puerto Eden, červenú loď s výtlakom 4.402 ton, spolu s niekoľkými ďalšími turistami, hŕstkou Čiľanov a desiatimi kamiónmi plnými zbedačených kráv na pokraji vyčerpania.

V piatok 1. júna, nadránom, otváram oči a hoci mám myseľ stále v zajatí temných, hlbokých snov, nočná voda za oknom sa nepochybne hýbe. Odrazili sme od brehu a smerujeme poldruha tisíca kilometrov na sever, cez krajinu morských prieplavov, lesov, fjordov. Cez pobrežie Pacifiku, za veľrybami a delfínmi. Pomaly za sebou nechávame Patagóniu, ono divoké a chladné územie, jedno z najkrajších, na aké som vo svojom živote vstúpil.

Fotogaléria Čile

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Ohňová Zem – Patagónia

zahlavie.JPG

Ohňová zem. Najjužnejšie a najvysunutejšie miesto kontinentu Južnej Ameriky, predsieň Antarktídy. Smerujeme sem cez celú Argentínu, vedení akýmsi kočovným inštinktom. Naozaj nie je najlepšia sezóna na cestovanie do Ohňovej zeme, nikdy sme však v skutočnosti ani spolu nediskutovali, či by sme sa sem vôbec mali vybrať. Bola to príliš prirodzená súčasť našich snov a zlomový bod celej cesty bez ohľadu na to, či je práve najlepšie ročné obdobie, alebo to najhoršie.

Magalhãesov prieplav – brána do Ohňovej Zeme

Trajekt do Ohňovej Zeme (Tierra del Fuego): Magallanov prieplav, Južná PatagóniaTak sme teda tu. Južná Patagónia, stojíme na palube trajektu, ktorý preráža vysoké vlny a dravý prúd Magallanovho prieplavu. Svieti nepríjemné, chladné slnko a ľadový vietor nás takmer zráža z nôh. Ktosi z ľudí, ktorých sme stretli po ceste, nám sľuboval stáda delfínov, dnes sú však jedinou známkou života tmavé škvrny morských rias na obzore a dva kamióny plné oviec, zaparkované na trajekte.

Pred päťsto rokmi tadiaľto prechádzal Magallan, prvý Európan, a jediné, čo videl na brehu, ku ktorému teraz smerujeme, bol dym z indiánskych ohnísk, stúpajúci k oblohe. Španiel v službách anglického kráľa tak krajinu nazval Tierra del Humo, Zem dymov, no Charles V neskôr vypovedal onú slávnu vetu, „Niet dymu bez ohňa“ a názov zmenil na Ohňovú zem.

Magallanov prieplav, Ohňová Zem, PatagóniaČo je najdôležitejšie, Magallan tým objavil nový morský priechod z Atlantického oceánu do Pacifiku, bezpečný kanál medzi stále viac sa rozdrobujúcou kontinentálnou doskou. Pevnina sa od tohto momentu mení na izolované sústavy ostrovov, oddelených od seba nespočetnými morskými a riečnymi ramenami.Termínom „Ohňová zem“ sa označuje najväčší a najvysunutejší ostrovný komplex, juhovýchodný chvost trčiaci smerom k Antarktíde. V skutočnosti tvoril kompaktnú súčasť kontinentu z veľkej časti prikrytú ľadovcom, no koniec doby ľadovej pred približne desaťtisíc rokmi znamenal zvýšenie morských hladín a zaliatie dnešnej Magallanovej úžiny vodou.

Zvláštne machovité kopčeky dnes ukrývajú posledné pamiatky na domorodcov Ohňovej ZemeKočovné kmene to stihli niekde uprostred, keď sa už ľadová bariéra, vypĺňajúca Úžinu, čiastočne uvoľnila a v krajine, otvárajúcej sa pred nimi, presvitali hnedé fľaky zeme, no predtým, ako more zalialo všetky nížiny a odrezalo ich od zbytku Patagónie. Dnes už v Ohňovej zemi niet stúpajúcich dymov. Kočovní Yamaní sú takmer dokonale mŕtvi vďaka európskym chorobám a genocíde. Ostali len spomienky, posledné fotografie a kusé správy etnológov. Všetko ostatné sú dohady a turistický marketing.

Cestovanie na koniec sveta

Naša cesta naprieč Patagóniou dosiahne vyvrcholenie v noci na 17. mája. Prichádzame do mesta Ushuaia. Rannú nehodu na hraniciach Argentíny a Čile nám pripomína už len štvorhodinové meškanie a strany cestovného pasu, plné pečiatok z oboch štátov, keď si nás colníci prehadzovali ako horúci zemiak.

V uliciach Ushuaia, mesta na konci sveta. Ohňová Zem, Patagónia, ArgentínaAutobus nás necháva na akejsi benzínovej pumpe blízko centra. Sú dve hodiny ráno, okolo nás pláva vlhká, chladná tma a svetlá neznámeho mesta, odrážajúce sa od vodnej hladiny kdesi v diaľke. V Ushuaia sme si pred pár dňami našli na cestovateľskom serveri Hospitality Club chalana, ktorý súhlasil s poskytnutím ubytovania. Taxík sa štverá po strmých uliciach, zastavuje pred dreveným poschodovým domčekom. Víta nás Raul, tridsiatnik, typický, územčistý Argentínčan. Pozýva nás dnu, okolo nôh mu pobehuje päť veľkých šantiacich psov.

Cestovanie ako cnosť: úskalia kultúrnej výmeny

Naša prvá noc v Ohňovej Zemi u hostiteľa Raula. Patagónia, ArgentínaNikdy som sa nepovažoval za pohodlného človeka. Mám mnoho vád; často sa správam ako neznášanlivý, netolerantný idiot, no dva roky svojej civilky som sa umýval v ľadovej vode Kvačianskej doliny; stravu a palivo nosil na chrbte a ráno sa budieval v izbe, v ktorej teplomer ukazoval -6 ºC. Všetko toto som považoval a naďalej považujem za normálne, ba čo viac, za krásne. Dnes v noci u Raula však mám naozaj dosť. Nespal som okolo päťdesiat hodín; šaty mám prepotené, je mi zima. Z času-na čas sa z nás pri prudšom pohybu vytrasie sklenená črepina z okien havarovaného autobusu, obaja sme totálne vyčerpaní a v hlave mi pulzuje tupá bolesť. Jediné, čo potrebujeme, je sprcha a spánok.

Raul nám ukazuje svoj dom, pri zmienke o kúpeľni len tak mimochodom spomenie, že je nefunkčná.V tom momente ho túžim chladne, precízne skopať aj s jeho piatimi psami. Kúpeľna je úplne rozmontovaná, je jasné, že takto vyzerala už keď sme si s Raúlom písali, a nespomenul o tom ani slovom. Umyjem si teda aspoň tvár v akomsi pokrútenom plechovom a neuveriteľne špinavom lavóri a líhame si spať.

Z našimi kamarátmi v Ohňovej Zemi. Patagónia, ArgentínaV miestnosti je pol centimetra prachu a jedna rozpadnutá pohovka, ktorá vyzerá ako psí brloh, no určená je pre ďalšieho cestovateľa z Hospitality Clubu. Napokon som sa nemýlil: pohovka bola naozaj psí brloh, a mladý Francúz Gill, ktorý s nami zdieľa osud Raúlových hosťov, ju anektoval späť do ríše ľudí na veľkú nevôľu majiteľa domu.Niežeby som mu ju závidel. Svoje karimatky si kladieme na stanový dielec, dnes v noci to bude na podlahe.

Úplne vážne rozmýšľam, či neísť spať von, pretože v dome je odporný smrad zo psej srsti, potu, špiny, neumývaných riadov. V podobných situáciách preferujem čerstvý vzduch a úprimnú, skutočnú hlinu, pretože aj keď je zima, aspoň mi ostáva pocit voľnosti.Napokon však ostávam vnútri, jeden zo psov sa mi zvalí na nohy a zaspí spánkom spravodlivých. Cítim k nemu takmer nehu, a zároveň ho trošku nenávidím, už len pre jeho pokojný spánok a smradľavý puch.

V hľadaní postele a teplej vody

Panoráma mesta Ushuaia a jeho morského zálivu. Ohňová Zem, argentínska PatagóniaNa druhý deň vstávame, Raúla niet. Odchádzame nalačno preč, bez rozlúčky a napriek Justyniným miernym protestom. Stihli sme sa ešte narýchlo zoznámiť s Gillom, ktorý mieni nasledovať náš osud, a s Raúlovým kamošom Diegom. Ráno je múdrejšie večera, za denného svetla vyzerá dom o čosi lepšie a Diegove historky sa príjemne počúvajú, ale ja sa práve bojím toho večera. Okrem toho, podpazušie mi bude o chvíľu smrdieť ešte horšie, ako Raúlove psy. Berieme si taxík a nachádzame akýsi hostel v centre.

V Ohňovej zemi asi fakt nemáme šťastie na ubytovanie. Hostel je tesný, zatuchnutý a s nepríjemnými špinavými kúpeľňami. Ono to vyzerá, že sa stále sťažujem, avšak cestovať niekoľko mesiacov, to je radikálna zmena vašich každodenných návykov a v prvom rade, zúženie životného priestoru, nádeje na súkromie, hygienických štandardov. Aspoň minimálna predstava príjemného ubytovania zahŕňa čisté, priestranné izby a toalety, v ktorých sa môžete bez obáv osprchovať.

Na nijaký iný komfort príliš veľké vyhliadky nemáte. Dvojposteľová izba je luxus, ktorý si pri ročnom cestovaní možno dovoliť len zriedkavo, či už ste zo Slovenska, alebo zo západnej Európy. Trošku priestoru, hygiena a aká-taká bezpečnosť, to sú tri veci, ktoré jasne oddeľujú dobré hostely od tých ostatných. Berúc do úvahy fakt, že ich majitelia žijú z nás, cestovateľov, mali by to dávno vedieť, no nie vždy je to tak.

Argentína na konci sveta

Prístav na konci sveta: mesto Ushuaia v Ohňovej Zemi, Patagónia, ArgentínaV každom prípade, konečne sme sa umyli a môžeme vyraziť do mesta. Ushuaia sa pýši heslami ako „najjužnejšie mesto na svete“ a „koniec sveta“. Nachádzate ich všade, na kaviarňach a suveníroch; obe sú nehanebná lož. Argentína ovláda marketing; mnohí ľudia, povedal by som väčšina, prichádzajú do Ushuaia len preto, aby sa mohli pochváliť, že boli na konci sveta a v najjužnejšom meste.

Najjužnejším mestom na svete je v skutočnosti Puerto Wiliams v Čile, vzdialené od Ushuaia ešte nejakých 70 km cez hranicu. „Koniec sveta“ je už taká blbosť, že nepotrebuje nijaký komentár. Polienko do ohňa hodil i Jules Verne so svojim Majákom na konci sveta, v ktorom nájdete priam politicko-geografickú utópiu o tomto zaujímavom regióne.

Mesto Ushuaia, hory a ľadovce - Ohňová Zem je najvysunutejšie miesto juhoamerického kontinentu. Patagónia, ArgentínaČo je najčudnejšie, Ushuaia takéto lacné slogany vôbec nepotrebuje. Mesto samo osebe je nesmierne príjemné; so svojim malebným prístavom leží pod večne zasneženými štítmi a lesmi Patagónie, priamo na brehu uhrančivého kanála Beagle. Z prístavu odchádza väčšina výletných lodí do Antarktídy, k misu Horn a všetkým okolitým ostrovom.

Pokiaľ ide o Antarktídu, prišli sme príliš neskoro, posledné turnusy skončili niekedy pred dvomi mesiacmi. Teraz, na začiatku polárnej zimy, sa tvoria okolo pobrežia Antarktídy mohutné ľadové polia, siahajúce desiatky kilometrov: kontinent sa stáva pre človeka prakticky nedosiahnuteľný až do prvých týždňov októbra. Niežeby sme plánovali navštíviť Antarktídu. Pre obyčajných smrteľníkov sú vyhradené turistické lode a ak sa vám podarí zohnať týždňový pobyt za 3.000 USD, môžete si gratulovať za lacný nákup.

Patagónia v horách a na palube

Nádherný prístav v Ushuaia, jednom z najjužnejšie položených miest na svete. Ohňová Zem, Patagónia, ArgentínaV Ushuaia sme ostali čosi vyše týždňa. Hoci väčšina ľudí sem prichádza na deň, možno na dva, kvôli fotke v prístave pri nápise El Fin del Mundo, nám sa dni zdali príliš krátke. Lezieme po horách a lesoch, až hore, k ľadovcom, navštevujeme múzeá, prístav, pozorujeme tulene a kormorány. V Ushuaia je všetko, čo mám rád: zima, príroda, koniec turistickej sezóny.

Stretávame sa opäť s Raúlom. Viem, že mu nemám právo nič vyčítať, ani posudzovať spôsob života, odlišný od toho nášho. Ospravedlnili sme sa za odchod bez oznámenia ešte v ten istý deň, vyšli si spolu na pivo a príjemnú vychádzku do lesa. Pozorovanie morských beštií stojí v Ohňovej zemi naozaj zato. Vo vynikajúcom mestskom múzeu ich majú vypchaté úplne všetky, takže správne navnadení ideme na lodnú exkurziu hlbšie do kanála Beagle, kde žijú. Je veľká škoda, že kŕdle tučniakov už odplávali na sever do teplejších morí, pretože v lete tu nájdete ich mnohé pestrofarebné druhy.

Rodinka tzv. morského leva, obrovských a krásnych tuleňov Ohňovej Zeme v argentínskej PatagóniiTulene a kormorány na nás však trpezlivo počkali. Plavíme sa okolo skalnatých ostrovčekov, na ktoých sa vyvaľujú stáda tuleňov, od dravých „morských vlkov“ s nádhernou huňatou srsťou, cez nežné, hnedé tulene až po tzv. tulene slonie, ktoré majú zakrivený nos a sú také škaredé, že sa za nich hanbia aj skaly, na ktoých sedia. Kormorány sú hneď pri nich a hanblivo si hlavy schovávajú pod pazuchy.

Je príjemné vidieť, že tuleňom naša prítomnosť neprekáža, práve naopak, za loďou radostne preskakujú vlny, ktoré vytvára. Sú hravé ako delfíny a neuveriteľne krásne. K ich ostrovom sa môžeme loďou priblížiť na vzdialenosť niekoľko metrov, nie však vyjsť na breh alebo ich kŕmiť.

Myslíte, že tulene majú zmysel pre romantiku? Ohňová Zem, ArgentínaKanál Beagle je vlastne ďalšie morské rameno, prechádzajúce popod horské masívy Darwinových kordiler, pokrytých snehom. Loď manévruje medzi vysokými vlnami a skalnatými plytčinami, paluba jachty sa čochvíľa zalieva vodou a všade okolo začína hnedastý súmrak. Takto si budem pamätať Ohňovú zem: vlny a dravý prúd Kanála, ľadový vietor, nádherné hory všade naokolo.

Počas spiatočnej cesty do prístavu študujem námornú mapu regiónu Ushuaia a mysu Horn. Stovky, možno tisíce zaznačených vrakov lodí, niektoré tu ležia celé storočia a iné niekoľko rokov. Mys Horn, definitívny koniec kontinentu a miesto, z ktorého sa Atlantik mení na Tichý oceán, patrí k najnebezpečnejším plavebným úsekom vôbec. I v tomto momente, v kanáli Beagle, možno práve míňame hnilú konštrukciu na dne, obrastené kusy dreva, železa, kostí.

Národný park Tierra del Fuego

Lesy Ohňovej Zeme. Často ich pokrýva zvláštny machovitý parazit, tzv. Naše posledné dva dni v Ohňovej zemi trávime v národnom parku Tierra del Fuego, sotva 15 km od mesta. Sú tu krásne lesy okolia kanála Beagle. Takmer celé dva dni prší, je chladno a fúka vietor. Sú to podmienky, ktoré ma do lesa ešte viac priťahujú: vôňa mokrého lístia, slanej vody, dupot kvapiek na pršiplášti.

Možno to znie zvrátene, avšak prečo by sme mali miesto, ktoré je desať mesiacov v roku pokryté snehom alebo prívalmi dažďa, navštevovať počas oných dvoch, keď je pekne a relatívne teplo? Ako sa dá vtedy zažiť jeho atmosféru, jeho chladné, tmavé zákutia a naklonené stromy, keď je bezvetrie a po ľade niet ani stopy? Čert ber pekné fotky a výlety v sandáloch!

Ohňová Zem, ako ju milujem: more, hory, ľadovce. Patagónia, ArgentínaDnes sme v parku úplne sami, minibus nás prázdny priviezol a prázdny odišiel. Večer, po celodennom šľapaní popri fantastickom, lesnom brehu Kanála, nájdeme akýsi lesný kemping. V tomto ročnom období je pokrytý lístím a škrekom orlov. V administratívnej budove žije spomalený správca a poskytne nám na noc polorozpadnutý karavan.

Všetko je tak, ako má byť; nad nami je nočný les, pri kolesách prívesu šumí rozvodnená rieka, všade okolo hopkajú zajace. Lôžko je na moje nohy príliš krátke a tak aspoň Justýne spriadam námety na scenár k hororu, ktorý by mal niekto na tomto mieste určite natočiť. Účinkovali by v ňom krvilačné zajace a záhadný správca, Justýna však nechce o hororoch ani počuť, pretože musí ísť von na záchod.

Národný park Tierra del Fuego v argentínskej časti Ohňovej ZemeNa druhý deň ešte stíhame túru do ďalšej časti parku; vyčasilo sa a tak nás na ceste prepadne niekoľko autobusov s kórejskými penzistami. Fotky si našťastie robia len zvnútra, zbabelci, a tak sa víťazne vraciame do mesta.V poslednú noc ešte zmeníme hostel, akoby sme to nemohli urobiť už na začiatku: hneď sa cítime lepšie. Od radosti si dám vyprať moje nohavice, pokryté blatom z národného parku a poslednými šiestimi týždňami. Tety v práčovni to stíhajú za neuveriteľné dve hodiny, nohavice sú príjemne teplé od sušičky.

Posledný deň v Ohňovej zemi. Zobúdzam sa do svojich 28. narodenín, sú tri hodiny ráno. Pred nami 17 hodín autobusom cez celý ostrov, až ďaleko na číľsku stranu Patagónie.

25. máj 2007: zbohom Ohňovej zemi a južnej Argentíne; ďalší deň života na ceste.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Cesta do Ohňovej zeme a Magallanov prieplav – Patagónia

Fotogaléria » Ohňová zem – Patagónia

Fotogaléria » Tulene a kormorány – neopakovateľná Ohňová Zem

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Ona, Yamaná

ukoncenie.JPG

Cestovanie do Ohňovej zeme: zlý začiatok s dobrým koncom

zahlavie8.JPG

Cestovanie na juh

Brieždenie nad Patagóniou, Argentína16. mája opúšťame oblasť Južného ľadového poľa, o tretej ráno spolu s našimi poľskými kamarátmi nasadáme do „lokálneho“ autobusu a prekonávame ním okolo 300 kilometrov, čo je v Patagónii smiešne krátka vzdialenosť. Opäť na nás čaká nevľúdne Rio Gallegos so svojou autobusovou stanicou. Tu sa lúčime s Łukaszom a Aśkou, ktorí pokračujú vo svojich tajomných kruhoch okolo kontinentu.

Ak sa chceme dostať do Ushuaia, musíme ešte prejsť viac ako sedemsto kilometrov a široký pás číľskeho územia. Autobus už nie je taký luxusný, ako je v Argentíne zvykom, ale šoféri rovnako priateľskí a ostáva i atmosféra domácej obývačky, v ktorej pozeráme pirátske kópie najnovších filmov na DVD.

Prechádzame hraničné kontroly oboch štátov, Argentíny aj Čile. Cesta pretína nekonečnú pláň Patagónie: bez stromov a vyššej vegetácie, horizont rušia len kríky a skaly, či občasné holé pahorky. Na čílskej colnici obhrýza sivá líška pohodený hamburger len niekoľko metrov od nás a stáda guanaco ubiehajú pred autobusom z cesty späť na zasnežené krajnice. Krajina okolo nás je neskutočne pustá a nehostinná; dokonca i cesta a zriedkavé míňajúce nás auto vyzerajú, akoby tu rástli spolu s kameňmi a zvieratami, akoby im toto miesto odňalo ich umelý, civilizačný pôvod.

Líšky, ľad a črepiny

Hranice Argentína - ČilePo poslednej colnej kontrole sa všetci v autobuse uvoľňujú. Hotelová manažérka z filmovej fabuly práve zachránila významného hosťa a s pomocou svojho otca premohla atentátnikov. Justyna vedľa mňa zľahka drieme, ja pozorujem záverečné titulky filmu a dievča, ktoré sedí dve sedadlá predo mnou cez uličku na ľavej strane, sa prudko odvracia od okna. V tom istom momente zaznieva z ľavej strany autobusu prudká ohlušujúca rana a prvé okenné tabule sa implóziou smerom dovnútra menia na tisíce lietajúcich úlomkov. Ostatní ľudia sa pomaly obracajú smerom k šokujúcemu zvuku, dievča začína kričať a tvár a telo má posiate črepinami.

Autobus pokračuje v ceste, na obrazovke sa pomaly menia titulky a víťazoslávna hudba sa i naďalej celkom absurdne rinie z reproduktorov. Tvár kričiaceho dievčaťa sa v momente nárazu nachádzala niekoľko centimetrov od okna, z ktorého je teraz už len veľká zubatá diera, vháňajúca dovnútra ľadový vzduch. Jej spolusediaci ju zráža smerom k nám, na pravú stranu, a posledné kusy skla kolapsujú na sedadlá, kde doteraz sedeli. Muž začína kopať do zamknutých dverí, ktoré nás oddeľujú od kabíny a šofér sa zo sedadla pokojne obráti smerom k nám. Na tvári má krv a červená farba mu presakuje aj cez tenkú bielu košeľu. Až teraz si všímam, že celé jeho bočné okno kdesi zmizlo, predná tabuľa je plná pavučín a roztrhalo i sklenenú prepážku za jeho hlavou.

Autobus postupne spomaľuje. Dievča s krikom vybieha na krajnicu. Jej priateľ jej hlavu a tvár čistí od skla, potom ju ešte asi desať sekúnd utešuje a vyťahuje kameru, aby videla aj rodina a kamaráti.

Havarovaný autobus, chileVšetci vychádzame von. Predné sedadlá a podlaha autobusu sú pokryté črepinami; zvonku vidieť následky len na ľavej strane. Až teraz sa dozvedáme, čo sa vlastne stalo. Náš autobus v plnej rýchlosti „ťukol“ predným rohom vodičovej kabíny do protiidúceho kamiónu. Náraz bol i tak nadmieru ľahký, v porovnaní s hmotnosťami vozidiel, aké sa zrazili. Autobus má odpílený predný ľavý roh na kapote a všetky sklá v prednej ľavej časti sú rozbité alebo popraskané. Nórskemu dievčaťu sa takmer nič nestalo, vďaka svojmu sebazáchovnému inštinktívnemu pohybu moment pred zrážkou (práve vtedy sa náhodou pozerala z okna) si zachránila tvár a možno život. Teraz stojí v treskúcej zime, v šoku plače a trasie sa, zatiaľ čo jej priateľ nahráva video svojho života dva metre ďalej. Šofér má takisto len niekoľko rezných rán na ľavej paži a na tvári. Zatiaľ nevidieť kamión. Patagónia okolo nás je mlčanlivá, mrazivá a biela.

Rozbitým autobusom sa vraciame pomaly naspäť, smerom k hraniciam s Argentínou. Cez rozbité okná previeva zimný vietor, nad polopúšťou vychádza neskoré slnko a biely svet okolo zalieva nádherným jasom. Autobus napokon prichádza k stojacemu kamiónu, objavujú sa policajti, no my sa pohýňame ďalej, k colnici.

Na poslednom päťkilometrovom úseku ešte míňame ďalšie dve zrazené autá, opäť kamión, tentoraz s dodávkou. Poľadovica však už pomaly z vozovky mizne.

Argentína, Čile, Argentína, Čile…

Havarovaný autobus, ArgentínaAutobus stojí niekoľko hodín na oboch hraniciach. Zdá sa, že colníci nevedia, čo si s nami počať; my sa zatiaľ pomaly spamätávame zo šoku. Čilania nás vyhadzujú na argentínsku stranu, tu vraj nemôžeme ostať. Víta nás opäť Argentína, ďalšie dvojice pečiatok. Čakáme na náhradný autobus, ktorý už poslali z miesta nášho odchodu. Nikto však naisto nevie, či naše ranné cestovanie bude ešte pokračovať.

Po istom čase prichádza kamión, s ktorým sme sa zrazili. Až teraz vidíme, čo sa stalo, a najmä, čo sa mohlo stať. Ťahaču chýba len masívne ľavé spätné zrkadlo, príves má však zdemolovanú zadnú nápravu a na oceľovej stene prívesu je dlhý preliačený pás, miesto, ktoré pri zrážke prerazilo okná a ktoré mohlo preraziť hlavu dievčaťa, keby práve náhodou driemala a opierala sa o okno.

A ešte jedno. Príves je cisterna. Cisterna, plná benzínu. Preliačina v jej stene mierne poškodila i nápis s názvom petrochemického závodu, rozmýšľam, čo by sa stalo, keby ho poškodila viac. Keby sa benzín vylial, keby sme sa prevrátili. Keby sa niekomu niečo stalo…keby…

Patagónska cestaSú to istotne márne úvahy. Z nášho pohľadu je vlastne jedno i to, kto zrážku spôsobil, či vodič kamiónu, alebo nášho autobusu. Nórka hovorí, že tesne pred zrážkou mala pocit, že autobus príliš prechádza za stred vozovky. Takisto fakt, že kamión má zdemolovanú len zadnú časť prívesu svedčí o tom, že jeho šofér sa nám aspoň snažil vyhnúť.

Nech je, ako chce: po čase prichádza náhradný autobus, nasadáme, všetci bez slova a všetci na pravú stranu. Autobus sa rozbieha; zástupcovi šoféra spadne z rúk kovová krabica s filmami a všetci sa od ľaku strhneme. Všetci okrem jednej nič netušiacej turistky, ktorá práve pristúpila a sadla si presne na to isté miesto, na ktorom sa v predošlom autobuse nórske pehavé dievča zrazu prudko obrátilo k svojmu bradatému priateľovi.

Kontextové odkazy:

FotogalériaArgentínaCesta do Ohňovej zeme a Magalhaesov prieplav

El Chaltén a Južné ľadové pole

Južná Patagónia - El Chaltén a Andy header

Cestovanie a Patagónia: od dediny ku dedine stovky kilometrov

Začiatok patagónskej zimy: polovica májaCesta z El Calafate do El Chaltén nás vedie až pod úpätie Ánd. Je 12. mája 2007: na oblohe niet jediného oblaku, step okolo nás je bez snehu, no zamrznutá na kosť.

Hneď, ako zídeme zo slávnej transpatagónskej cesty Ruta Nacional 40 (na jednej z cestných značiek ktosi slovo ‘Ruta’ prerobil na ‘Puta’), asfalt sa končí.  Cestu Ruta 40 pozná celá Argentína, keďže ju pretína zo severu na juh, väčšinou však vyzerá trochu lepšie, ako teraz. Štrkový pás prechádza cez množstvo riek; všetky pochádzajú z ľadovcov, zdroje spodnej vody sú tu veľmi obmedzené.

Zimná príroda v patagónskych Andách, ArgentínaPatagónske rieky: otvorené žily tejto planéty. Naša generácia bude ešte len v strednom veku, a väčšina týchto korýt bude už celkom suchá, hneď potom, ako sa posledné metre kubické ľadu zmenia na posledné stovky litrov vody, ktorá stečie do oboch oceánov. Patagónia má pred sebou ťažké časy.

El Chaltén má patagónske Andy a ich štítmi hneď pod oknami. Najvyšší vrch Patagónie Fitz Roy je len niekoľko kilometrov odtiaľto. Fitz Roy sa pomaly vynára spoza horizontu dokonale rovnej cesty, ktorou prechádzame; po ľavej ruke máme už aj prvý ľadovec a jeho jazero Viedma.

Argentína, alebo tretí svet?

Vstup do Národného parku Los Glaciares v Andách, Patagónia, Argentína.Autobus sa zastavuje niekoľko sto metrov od mesta,  priamo pred nami ležia Andy. Vchádza žena v uniforme a všetkým káže vystúpiť. Prekročili sme územie národného parku, pracovníci nás vítajú v španielčine a angličtine. Dostaneme informácie o možných trasách, poveternostných podmienkach, schodnosti terénu. Požiadajú nás o ohľaduplné správanie v prírode, každému dajú brožúrku s radami a mapkou turistických chodníkov. Poďakujú nám za pozornosť a môžeme sa porúčať.

Takže Argentína má byť tretí svet? Lebo ja som nikdy v živote kvalitnejšiu prácu správy parku nevidel. Mal som možnosť niekoľko rokov sledovať fungovanie rovnakých inštitúcií na Slovensku, a v tomto patríme do štvrtého, alebo piateho sveta. Zatiaľ čo argentínski pracovníci učia turistov spoznávať a ochraňovať ich park, čistý od smetia a holorubov,  slovenskí vo voľnom čase vo svojom vlastnom radi pytliačia. Sú za každý biznis s drevárskym priemyslom a výchova turistov je im ukradnutá rovnako, ako odpadky.

Neviem, ako je možné, že Patagónia má národné parky, kde si nikto nedovolí založiť oheň. Nieto ešte sťahovať a rúbať stromy pod zámienkou čistenia lesa, tak, ako sa to po kalamite spred pár rokov deje na celom území Tatier. V patagónskych lesoch sú hnijúce kmene na zemi neodmysliteľnou súčasťou kolobehu lesného života; na Slovensku sú ňou ťažké traktory LKT, ktoré v prvej línii bránia pozície proti hysterizovanej katastrofe lesných škodcov. Argentína mi dáva opäť lekciu, ktorá dúfam prežije naše cestovanie.

El Chaltén, mesto a Andy

Mestečko El Chaltén je malé a škaredé, ale leží pri jednom z najkrajších národných parkov na svete. Patagónia, ArgentínaEl Chaltén je ešte škaredší, ako El Calafate. Mestečko vzniko pred cca. ôsmymi rokmi, Calafate pred sotva dvadsiatimi – typická južná Patagónia. Ešte tu niet asfaltových ciest, hoci stavebné práce sú v plnom prúde. Chaltén má vynikajúcu polohu, veď odtiaľto možno začať túry všetkých druhov, od trojhodinového výletu k ľadovcom, cez niekoľkodňové výpravy cez Andy, až po prechod pustatinou Južného ľadového poľa, ktorý trvá okolo dvadsať dní. Mt. Fitz Roy je navyše dôležitou métou pre každého dobrého horolezcu.

Miestne autority by Chaltén radi videli ako novú turistickú metropolu Argentíny, podobnú horským strediskám v Čile: číľsky park Torres del Paine je absolútnou svetovou špičkou, porovnateľnou s európskymi Alpami; samozrejme, s cenami, desaťkrát vyššími, ako má Argentína. Mesto na to istotne má výborné predpoklady, ja som však rád, že zatiaľ to nestihli, a to i vďaka protestom obyvateľov proti výstavbe lanoviek a vlekov na území parku.

Nádherná patagónska príroda na jeseň. El Chaltén, ArgentínaDnes, na prahu zimy, je mesto takmer vyľudnené. Okrem domácich je tu len zopár tvrdohlavých turistov. Pri hľadaní ubytovania a stravy si preto nie je veľmi z čoho vyberať; majitelia jediného otvoreného hostelu to veľmi dobre vedia. K dverám našich izieb neexistujú kľúče a ak chceme mať svoje veci v bezpečí, musíme ich stále nosiť so sebou. V izbe sa nedá ani otvoriť okno a vetrať sa dá jedine cez otvorené dvere, čo ešte zvyšuje pocit, že z našich ruksakov si môže hocikto zobrať to, čo sa mu páči. Monopol je monopol: v lete si tu môžete preberať medzi hostelmi a penziónmi, ako sa vám len páči.

Ľudia a stretnutia

Hneď, ako sa zložíme v hosteli, urobím si vychádzku späť k správe národného parku, kvôli plánovanej viacdňovej túre. Na moste za mestom, pri fotení úžasného pohoria, zrazu ku mne odzadu pristúpi zavalitý chlapík so slovami, že mám pekný fotoaparát. Inštinktívne siaham po noži, muž spätkuje a jachtavo sa pýta, akú používam pamäťovú kartu.

Tlstý Poliak Lukasz: zbalí zatiaľ Justynu? Južná Patagónia, ArgentínaZ tučného útočníka sa napokon vykľuje…Poliak. Łukasz je zúfalý cestovateľ – Južná Amerika a Argentína sa stala za posledné mesiace takmer jeho druhým domovom. Pred pár hodinami si však omylom sformátoval kartu vo fotoaparáte a teraz hľadá niekoho, kto má čítačku s rovnakým formátom kvôli záchrane zmazaných obrázkov. Ktovie, koľko ľudí v meste oslovil predtým podobným spôsobom, ako mňa. V každom prípade, Łukasz sa narodil pod šťastnou hviezdou, pretože zhodou okolností nesiem vytúženú čítačku priamo v ruksaku.

Po návrate sa Justýna zvíta so svojimi krajanmi, pretože k Łukaszovi sa pridáva i jeho priateľka Aśka a ich cestovanie cez tento kontinent pokračuje už piaty mesiac. Večer, po krátkom výlete na okolité kopce, si s Poliakmi sadáme za stôl a svedomito plníme naše slovanské povinnosti. Po šiestej litrovej fľaši piva sa k nám pridávajú miestni horolezci Daniel a Diego. Obaja sú nadšenci tohto športu, presne takí, ako ich poznám z domu. Tu sú však veci zložitejšie.

Začiatok Južného ľadového poľa v patagónskych Andách. Patagónia, Argentína.Chlapci nám rozprávajú, ako sa v celom regióne v súčasnosti vykupujú pozemky v očakávaní turistického boomu, čo má za následok prudké zvyšovanie cien nehnuteľností. Podobný problém má celá Patagónia. Diego zdieľa jednu izbu s niekoľkými ďalšími ľuďmi, ktorí v Chaltén pracujú, pričom na nájomné míňa drvivú väčšinu toho, čo zarobí v príležitostných zamestnaniach. Prvé dva roky svojho pobytu žil v neuveriteľných podmienkach. Spolu s kamarátmi si nemohli dovoliť ubytovanie v meste a tak žili…v jaskyni!

Diego hovorí, že dva roky života v jaskyni bola jeho jedinou činnosťou občasná práca v meste, balenie jointov a lezenie na steny štítov. V zime museli neprestajne udržiavať oheň, ale inak to vraj bola zábava. Chlapci sú skutoční fanatici, Daniel už získal licenciu na prácu horského vodcu a v zime pracuje v obchode s turistickými potrebami, kde aj býva. Bol to práve on, pôvodne počítačový technik, kto napokon zachránil Łukaszove fotky. Cítim dobrú príležitosť a pýtam sa ho na moje cd-čko s nečitateľnými fotkami z Kuby. Daniel ho na druhý deň vloží do počítača, nastavuje parametre, a po niekoľkých hodinách máme prvé fotky naspäť! Takže v najbližšom čase začneme do Kuby pridávať nové fotky, hádam sa podarí získať aj ostatné obrázky.

Južné ľadové pole

V Chaltén sme toho nakoniec zase až tak veľa neuvideli: namiesto sľubovanej patagónskej pumy sme stretli len zajaca (nie, fotky sme mu nerobili) a z ambicióznych plánov na niekoľkodňový trek sa stala len celodňová vychádzka. Zima bola príliš blízko a počasie nám dokonale skrížilo plány.

V Národnom parku Los Glaciares na argentínskom - čílskych hraniciach, PatagóniaNa druhý deň po príchode sa teda vydávame len k začiatku Južného ľadového poľa. Chodníky v parku sú vynikajúco značené, hoci na náš, československý systém značenia nemá asi nikto. Pohoria sú tu porastené listnatými drevinami; Ako som už spomínal, ochranári robia len minimálne zásahy do štruktúry lesa, nikto ho nečistí od spadnutých kmeňov. Výsledkom je nádherný, starý les, zdravý a bez škodcov.

Tunajší horský reliéf má oproti stredoeurópskemu významné špecifikum. Hory tu nie sú tvorené kopcami a dolinami; medzi jednotlivými štítmi a hrebeňmi je jednoducho rovina. Niet tu dolín: cesta medzi vrchmi je pohodlný výlet bez stúpania a klesania, rieky majú plytké korytá a celé to vyzerá, akoby na patagónsku pláň niekto namodeloval niekoľko horských hrebeňov. Je mi jasné, že nejakým spôsobom je za to zodpovedný ľadovec, ale na túto tému viem bohužiaľ príliš málo.

Patagónske Andy: Justyna pri ľadovcovom vale v Národnom parku Los Glaciares, ArgentínaZačiatok ľadovca sa ohlási mohutným valom štrku a hliny, ktorý tvorí akýsi kráter, vyplnený vodou z topiaceho sa ľadu. Tento ľadovec nie je taký mohutný, ako Perito Moreno; vypĺňa úzky priestor medzi dvomi svahmi, jeho pokračovaním je však obrovské Južné ľadové pole. Ľahko sa tu dá vidieť, akú mohutnú silu má aktívna masa ľadu: hlinený kráter, vysoký okolo šesťdesiat metrov, je vlastne fronta ľadovca, ktorú tento pred sebou tlačil počas obdobia expanzie.

Počas návratu do mesta začína snežiť. Ešte stále sme však plní optimizmu. Na druhý deň, počas snehových a dažďových prehánok, navštívime pohraničiarsku stanicu kvôli povoleniu na prechod ich územím. Chceli by sme sa dostať na zaujímavé miesto zvané Lago del Desierto, Púštne jazero, ležiace na číľskych hraniciach. Hraničiari nemajú nič proti, avšak varujú nás pred zhoršujúcim sa počasím. Poobede sa k nim vraciam; dôstojník sa vysielačkou spája s hliadkou pri jazere a potvrdzuje neprestajné sneženie.

Začiatok zimy v južnej Patagónii

Odchod z El Chaltén v argentínskej Patagónii: zimné počasie nám zabránilo v ďalších túrachZdá sa, že v El Chaltén sme skončili. Pracovníčka na recepcii nášho hostelu mi ponúka, že na začiatku Púštneho jazera je aspoň ďalší zaujímavý ľadovec, ktorý môže byť schodný. Po porade s Poliakmi sa však dozvedáme, že prístup na ľadovec je v rukách nejakej súkromnej osoby, ktorá len za prechod cez svoje územie vyberá tučné vstupné.

Takto môže Patagónia vyzerať o pár rokov: rozparcelovaná na kúsky, bez záujmu centrálnej administratívy o určenie pravidiel ďalšieho rozvoja. Ak tu dnes máte trochu prostriedkov a konexií, neexistujú pre vás nijaké prekážky. Neďaleko od El Chaltén sa nachádza svetoznáma Jaskyňa rúk (Cueva de las manos), v ktorej sa nachádzajú kresby a odtlačky rúk pravekých ľudí spred viac ako desaťtisíc rokov. Len málokto už však vie, že jaskýň je v skutočnosti viac, no prístup do nich majú iba tí, ktorí si vykúpia špeciálny, exkluzívny zájazd s hotelom a transportom, zahrnutými v cene. Jaskyne sú totiž súkromným majetkom a jej vlastníci to rozbehli vo veľkom štýle.
Jazerá, hory, ľadovce: Národný park Los Glaciares v Andách. Patagónia, Argentína
Keď si pozerám mapu okolia El Chaltén, tú ktorú som dostal od ochranárky v národnom parku, nachádzam aj tam niekoľko veľkých bielych miest, lakonicky označených „proprieda privada“. Zoberiem si ju so sebou, doma mi bude pripomínať, kam sa mám raz v Patagónii vrátiť. Miznúce ľadovce a zem, po ktorej sa dá slobodne kráčať, dva dobré dôvody, prečo bude dobré stihnúť to čo najskôr.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Národný park Los Glaciares a El Chaltén – Patagónia