Thajsko: nový kontinent, kultúra a farby

Thajsko header Slávna ulica Khao San Road v Bangkoku=24. november 2007, prvý deň v Ázii: zobúdzame sa v Bangkoku popoludní, v hlavách nám hučí štvordňové cestovanie. V izbe je i napriek ventilátoru príšerne horúco, vlhko a vládne tu pach ťažkého spánku. Pohybujeme sa ako mátohy, sme sparalyzovaní šokom z trinásťhodinovej časovej zmeny a všetkými následkami našej šialenej cesty cez tri kontinenty. Obaja sme počas letu prechladli a tak dokonale mi zaľahlo v ušiach, že sluch sa mi vracia len postupne, s bolestivým pregĺganím.

Vonku hučí doprava, pod oknami máme normálnu mestskú cestu, rušný chodník a jediné, čo pripomína Áziu, je podozrivo vábivá vôňa akéhosi exotického jedla. Bangkok, čas prebúdzaniaKeď sa odvlečiem do kúpeľne, všímam si, že na dverách je čudný piktogram – postava, ktorá čupí na záchodovej mise a zo zadku jej vychádza kúdeľ čohosi, čo možno pomerne spoľahlivo identifikovať aj bez veľkej fantázie. Postava je prečiarknutá červenou farbou a pod obrázkom sa nachádza „ďakujeme“. Je mi už na prvý pohľad jasné, že kultúrna odlišnosť miestnych zachádza ďalej, než som si predtým dokázal predstaviť. Hneď sa snažím vizualizovať si osobu, proti ktorej je asi zákaz namierený – kohosi, kto sa postaví na záchodovú misu, čupne si a začne z výšky vykonávať svoju potrebu. To ešte neviem, že vo svete tureckých záchodov, kde majú namiesto misy dieru v podlahe, to urobí každý druhý Ázijec, pretože naše porcelánové čudo ich jednoducho privádza do rozpakov. Ja však predbežne vyhlasujem tureckým záchodom vojnu na život a na smrť.

Reč jedla v BangkokuBangkok. Ulica je plná miestnych, turistov z Európy, stánkov s jedlom. Jedlo je absolútne všade, je voňavé, čerstvé a celkom neodolateľné. V našej hostelovej reštaurácii jeme predbežne šalát a polievku a obe jedlá sú vynikajúce a také ostré, že dýchacie cesty mám v momente voľné. Dnes sa necítime na nijaké vychádzky, okrem toho, ledva sme sa spamätali, a vonku sa začína stmievať.

Ako sme sa dozvedeli, dnes večer sa pár krokov od nášho hostelu koná dôležitý thajský sviatok, festival svetiel. Pri rieke sa už začínajú zhromažďovať ľudia, farebné stánky, hudobné skupiny a všade naokolo sa vyrábajú misky z vetiev a kvetov, v ktorých strede horí sviečka. O niekoľko hodín neskôr ich ľudia začínajú púšťať do vody a rad svetielok sa pomaly otáča po prúde a smeruje k svojmu budhistickému naplneniu snov tých, ktorí ich zapálili. Bohužiaľ, technická správa mesta má k celej veci celkom cynický prístup a pracovníci na malej loďke lovia venčeky sieťami ledva pár metrov odtiaľ, kde ich spustili na vodu. BangkokNám sa od únavy začínajú zatvárať viečka, a ulice sa ešte len zapĺňajú.

Bangkok sa zdá byť nočným zvieraťom a festival svetiel si nenechá ujsť nijaký Thajčan, nehovoriac o turistoch. Zrazu sa predierame cez davy ľudí, každý niečo prežúva alebo popíja; z reproduktorov sa rinie thajský pop, chlapci držia za ruky chlapcov a dievčatá dievčatá. Heterosexuálne páriky sa zdajú byť v menšine a skromne posedávajú na obrubníkoch s pivovými fľašami. Posledným zážitkom tohto večera je pre nás pečená indická palacinka, ktorú nám v pojazdnom stánku zmiešajú s banánom a niekoľkými tekutinami, ktorých zloženie si netrúfam popísať. V každom prípade, je to najlepšie jedlo, aké som ochutnal za posledných pár mesiacov vegetariánskeho živorenia v Latinskej Amerike.

S MichaelomNa druhý deň sa pomaly vraciame do normálu. Zvykáme si aj na jedlo, ktoré je absolútne vynikajúce, ale nemilosrdne ostré a každá z desiatich omáčok, ktorú dostávame na stôl, situáciu ešte zhoršuje. Doobeda máme stretnutie s našim budúcim hostiteľom zo siete Couchsurfing. Michael je sympatický Američan, je vtipný, potetovaný od krku po päty a miluje Zlatého bažanta. Hneď sa dozvedáme, že nás večer opúšťa a necháva nám celý svoj malý bytík na druhom brehu rieky. Z takéhoto manifestu dôvery sme totálne šokovaní: poznáme sa ledva pár hodín a Michael nás už zoznamuje s deckami z jeho ulice, so susedmi a so svojim thajským priateľom Alexom. Večer všetci štyria spolu brúsime bangkokské budhistické chrámy a vegetariánske reštaurácie, pozorujeme život na uliciach a zovreté formácie občanov, cvičiacich aerobik na každom lepšom námestí.

Stretnutie s Michaelom je jedným zo zážitkov na našej ceste, po ktorých začínam opäť dostávať národné komplexy menejcennosti. Väčšina z nás nimi trpí kvôli ekonomickým či politickým dôvodom a žiarlivo sa porovnávame s Nemcami, dokonca s Čechmi. Z toho sa dá však ľahko otriasť; máme svoje možnosti a ak máme aj guráž, po niekoľkých rokoch sme schopní stať sa priemernými členmi európskej strednej vrstvy.

Môj problém je úplne iný. Pochádzam z najmenšej krajiny Strednej Európy, zo zákutí, v ktorých sa kultúrne nánosy tohto regiónu usadzujú možno trvácnejšie, ako kdekoľvek inde. Z krajiny, ktorej arcibiskup žehná fašizmu a kolaboroval s komunizmom ako dobrý spolupracovník; z krajiny, v ktorej, naopak, poslanec parlamentu hrdo vyhlasuje, že homosexualita je psychická choroba a minimálne polovica jeho kolegov si myslí to isté. Všetko, čo vonku vidíme a vnímame, prechádza cez jemné filtre našej výchovy, v tomto prípade, slovenských vidieckych a malomestských hodnôt. Postoj k novým veciam sa vytvára tým, že aktivizujeme naučené hodnoty a kategórie: nové sa poznáva vďaka starému. Ako si mám teda utvoriť úsudok o americkom homosexuálovi žijúcom v Bangkoku, ktorý mi nechá svoj byt a odíde na týždeň do Japonska? Niekedy ma dokážu viac prekvapiť vlastné vytesnené názory, ako čokoľvek šokujúce, čo nachádzam na kontinentoch tohto sveta.

image

29 novembra 2007

Bangkok, brána do juhovýchodnej Ázie

26. novembra 2007, tri dni po našom príchode do Bangkoku, odchádza náš hostiteľ Michael. Ostáva nám jeho miniatúrny byt plný filmov a fotografií, horúce ulice. Postupne si privykáme na celkom odlišných ľudí a novú kultúru. Hlučných, bezprostredných Latincov vystriedali vždy usmievaví, uzavretí Thajčania,...
1
image

24 novembra 2007

Za štyri dni na druhý koniec sveta: cesta do Ázie

Dostať sa z Latinskej Ameriky do Ázie nie je jednoduché. Existuje tu len niekoľko regionálnych metropol, ktoré zo svojich letísk poskytujú možnosť transferu do Spojených štátov, príp. Európy: priame letecké spoje medzi ázijským kontinentom a obrovským územím od Mexika po Antarktídu jednoducho neexistujú....
0