Bangkok, brána do juhovýchodnej Ázie

Bangkok header

Socha ležiaceho Budhu26. novembra 2007, tri dni po našom príchode do Bangkoku, odchádza náš hostiteľ Michael. Ostáva nám jeho miniatúrny byt plný filmov a fotografií, horúce ulice. Postupne si privykáme na celkom odlišných ľudí a novú kultúru. Hlučných, bezprostredných Latincov vystriedali vždy usmievaví, uzavretí Thajčania, ktorých správanie si možno veľmi ľahko pomýliť s akousi poddajnosťou – veľká chyba. V ázijských kultúrach je veľmi silný kultúrny aspekt „života s tvárou“, tj. akejsi masky správania a výzoru, ktoré nie je slušné snímať na verejnosti. Všetko, čo je dôležité, sa deje vo vnútri. Ľudia na seba na uliciach veľmi nekričia. Keď sa už začnú hádať, buď pokojne argumentujú, alebo sa neraz rovno pobijú. Výbuch emócií tu často prechádza v náhlych výbojoch a pre cudzincov býva taký nečakaný, že si ho je ťažko vysvetliť. Tento typ správania mi spôsobuje nemalé problémy a je to umocnené našim dlhým pobytom v Latinskej Amerike, ktorej celkom odlišná kultúra každodennosti nám už akosi prirástla ku koži. Ak vás v Thajsku na ulici oslovuje predavač, robí to nenásilne, ale neuveriteľne otravne. Najlepšie je ho ignorovať, alebo trpezlivo a s úsmevom odmietať. V Latinskej Amerike vás pri podobných situáciách ťahajú za ruku a kričia cez celú ulicu, ale priateľské „choď do riti“ takmer vždy zaberie. Ak vás však tu predavač naštve a poviete mu „choď do riti“, môžete očakávať škálu reakcií od hysterického ziapania cez hádzanie predmetov, až po fyzický útok. Podľa miestnych hodnôt sa k vám on správal v rámci slušnosti a vy ste odpovedali hrubým, arogantným správaním a bodka. Z nášho európskeho uhla pohľadu to skôr vyzerá ako najobyčajnešia agresivita, vytesňovaná spoločenskými normami. Znie to ako freudizmus, však?!

Bangkokské uliceBangkok trpí extrémnymi dopravnými zápachami. Mesto je každé poobedie zovreté nekonečnými radmi automobilov, ktoré sa predierajú cez bulváre rýchlosťou slimáka. Pokiaľ sa dá, rezignujeme z hromadnej dopravy a taxíkov. Cesta pešo do centra trvá čosi menej ako hodinu, radi si vychutnávame nekonečné trhoviská, motorizované trojkolky-taxíky zvané tuk-tuk, usmievavých ľudí a všadeprítomné obrazy thajského krátkozrakého kráľa. Jeho kult siaha do každého mesta a každej domácnosti, nájdete ho na sochách a bilboardoch, na tričkách a rodinných obrazoch. Na fotkách vyzerá ako učiteľ zo základnej školy, má vždy dobrácky úsmev a imidž otca národa, hoci na svedomí má masové vraždenie islamistov na juhu krajiny spred niekoľkých rokov a tiché policajné represie.

Čínska štvrťJedného večera prechádzame po únavnom dvojhodinovom kráčaní do čínskej štvrte. Vonku sa stmieva; je to čas, keď vidíte najviac z každodenného života obyvateľov miest. Tak, ako všade v trópoch tretieho sveta, ľudia trávia svoj voľný čas na uliciach. Každé dvere sú otvorené a môžeme tak podrobne vidieť vnútrajšok domov, ich majitelia zatiaľ vysedávajú na pletených stoličkách rovno na chodníku a počúvajú vreckové rádio. Neopakovateľný, nádherný horúci svet, kde je kolektívny život neoddeliteľnou súčasťou človeka. S našim západným individualizmom sa nám bridí sedieť v rušnom meste pred domom na svojej ulici, jesť večeru a pozorovať pritom okoloidúcich, pre väčšinu sveta je to, naopak, spôsob, ako sa priblížiť, ako obcovať s celou tou riavou ľudstva, na ktorej stojí a padá aj naša individuálna existencia. V každom druhom vchode je maličká rodinná reštaurácia. Akékoľvek jedlo sa tu pripravuje priamo pred vami, pretože thajská kuchyňa, právom považovaná za jednu z najchutnejších na svete, je založená na jednoduchej príprave a vždy čerstvých ingredienciách. Tieto reštaurácie najčastejšie slúžia len niekoľkým „štamgastom“ z okolitých vchodov, pretože nikde inde na svete nenájdete také obrovské množstvo stánkov s jedlom a reštaurácií; konkurencia aj ponuka je vražedná. Najesť sa tu dá doslova za pár halierov, podáva sa všetko od vegetariánskych jedál cez mäso a polievky, prílohou je vždy ryža alebo ázijské cestoviny. V Thajsku je jedlo vždy dobrou témou na rozhovor a pri náhodnom stretnutí miestnych obyvateľov je časté oslovenie „už si niečo jedol?“

BangkokKeď sa dostávame do čínskej štvrte, je už tma, ulice sú však osvetlené tisícmi neónov. Čínske štvrte sú neodmysliteľnou súčasťou všetkých ázijských miest a obchodný duch Číňanov tu pulzuje v maličkých krámikoch, obchodoch s klenotníctvom a čudesnými potravinami, ktorých účel poznajú len čínski kuchári. Prechádzame okolo prázdneho „zlodejského trhu“, ktorý tu funguje už dlhé storočia a svojmu názvu vďačí za fakt, že ak vám v Bangkoku niečo ukradli, neraz ste to tu mohli opäť nájsť a odkúpiť; samozrejme, všetko malo svoju cenu. Bangkok je jedno z posledných miest, kde sa ešte vskutku zachoval duch čínskej štvrte. Sú tu krásne starobylé koloniálne budovy s čínskou architektúrou a farbami, uzučké ulice a budhistické chrámy. Každá rodina má vlastné obetné miestečko pred vchodom a horia tu voňavé tyčinky. Nič podobnej veľkosti už v Číne neexistuje. V Číne sa za históriu hanbia; nie je tam takmer nijaká pamiatková starostlivosť a dnešný modernizačný boom zabil obrovské množstvo neoceniteľných architektonických pamiatok. Kvôli olympijským hrám boli v Pekingu zrovnané so zemou celé starobylé štvrte a keď sa náhodou vyberáte na tento celosvetový triumf dopingu a korupcie, skúste si aspoň na moment predstaviť, že na mieste megalomanského štadióna kedysi stáli úhľadné ulice so zeleňou, žltomodré domčeky s krátkymi strechami a na miestnom trhu sa dali kúpiť veci, o akých sa supermarketom ani nesníva.

Kráľovské paláceIné dni kráčame okolo centra. Navštevujeme komplex kráľovských chrámov a palácov, ozdobených pompéznymi sochami a klenotmi. Miestni otravovači, nehanební klamári, sú ochotní predať nám čokoľvek za akúkoľvek cenu. Ideme ďalej, míňame budhistických mníchov, ktorí so svojimi oranžovými tunikami pomaly kráčajú cez ulicu, akoby sa ich okolitý svet ani netýkal. Okrem budhistických chrámov vidieť na uliciach hinduistické sochy, je tu niekoľko mešít a keď prechádzame cez impozantnú rieku Chao Phraya, v diaľke sa črtajú i vežičky kresťanského kostola. Bangkok, to je miešanina východných kultúr a náboženstiev, západného vplyvu a samozrejme, samotného Thajska, ktoré si počas storočí nezávislosti udržalo svoju vlastnú, originálnu tvár. Tá začína miznúť až teraz, pod tlakom peňazí a nivelujúceho priemyslu masovej turistiky.

Bangkokská riekaRieky v Bangkoku sú osobitnou kapitolou. Okrem Chao Phraya, ktorú brázdia riečne tankery, vždy preťažené obrovským nákladom, sú tu desiatky kanálov. Rieky sú jediným únikom od permanentného dopravného kolapsu a každý splavný tok sa využíva ako mestská hromadná doprava. Je to samozrejme vynikajúci nápad a rád by som niekedy videl, ako premáva rýchla, ľahká loď po Dunaji v Bratislave medzi centrom, Karlovou Vsou, Devínom a povedzme územím pri Slovnafte. V Bangkoku nastupujeme do štíhlych člnov a v tlačenici prechádzame okolo riečnych ulíc, chudobných enkláv so všadeprítomnými kvetináčmi a bicyklami. Niet tu slumov; vidieť, že väčšina ľudí žije skromný život na pokraji chudoby, ale nevidieť nič, čo by sa len z diaľky podobalo hrozným zahnívajúcim favelám v Južnej a Strednej Amerike. Žobráci dostávajú najesť, lebo také sú tu obyčaje; zlodeji sú všade, ale šanca lúpežného prepadnutia je prakticky nulová. Ulice sú bezpečné a pokojné; na jednu z nich vystupujeme z pasažierskej loďky a hneď za rohom sa končia skromné domčeky s tropickou vegetáciou a prechádzajú do mrakodrapov, nadpodlažných diaľníc, rýchlovlakov a nákupných centier. Je to opäť úplne odlišná tvár Bangkoku; nič, čo máme doma, sa ani z diaľky nepribližuje najmenšiemu nákupnému centru, aké tu nájdete.

BangkokV nákupných centrách majú všetko, čo v Európe a navyše lacnejšie; je tu obrovské množstvo vecí, ktorých u nás niet. Thajčania sú fanatickí nakupovači. Večer z komerčnej štvrte odchádzame domov mestským rýchlovlakom, ktorý sa vznáša ponad diaľničné viadukty. Mám nereálny pocit, akoby som sledoval japonskú mangu: supermoderné ázijské mesto, ktorým prechádzam na úrovni desiateho poschodia mrakodrapov, stojacich všade okolo nás. Nad nami osvetlené veže, siahajúce do závratnej výšky, pod nami husté siete mestských diaľníc, červených svetiel pomaly smerujúcich vpred. Kdesi dole je život, na chodníkoch sedia ľudia v prútených stoličkách a jedia večeru, držia sa za ruky gejovia, je tam špina a zároveň vôňa pečených cestovín. Som kdesi medzi každodennými útrapami chudobných na zadných tmavých uliciach a vysvietenými kanceláriami tam hore. Viem, že ani do jedného sveta nepatrím. Som turista, pozorovateľ, ktorý platí za to, že sa môže pozerať, že realita okolo neho je len animovaným filmom so silnou zápletkou. Neviem, dokedy. Takáto neosobná je naša posledná noc v Bangkoku.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Thajsko » Bangkok

Za štyri dni na druhý koniec sveta: cesta do Ázie

Dostať sa z Latinskej Ameriky do Ázie nie je jednoduché. Existuje tu len niekoľko regionálnych metropol, ktoré zo svojich letísk poskytujú možnosť transferu do Spojených štátov, príp. Európy: priame letecké spoje medzi ázijským kontinentom a obrovským územím od Mexika po Antarktídu jednoducho neexistujú. Situácia je ešte komplikovanejšia, ak ste v Strednej Amerike, kde je neraz problémom ešte aj regionálny transport medzi malými štátikmi, ktoré medzi sebou neudržujú práve priateľské vzťahy. My dvaja sme tak ako vždy urobili všetko pre to, aby sme sa do takejto nepríjemnej situácie dostali, aby sme ju s prehľadom prežili a navyše ju dodnes tvrdohlavo považujeme za zaujímavý zážitok. Ak vás baví počítať, koľkokrát sme pritom zmenili spoje a aké všetky dopravné prostriedky sme využili, aké je cestovať štyri dni takmer bez spánku cez sedemnásť časových zón, smelo do toho. Inak môžete túto kapitolu pokojne vynechať.

Granada, Nikaragua20. november 2007: práve sme si užili 50 minút spánku, je čosi po tretej ráno a s hlbokým povzdychom opúšťame hostel v meste Granada v stredoamerickej Nikarague. Minibus pre nás prichádza prekvapivo načas; šofér nás za zdieračskú sumu dolárov zvezie do hlavného mesta Managua, čosi vyše hodinu cesty odtiaľto. Keď tam prichádzame, je ešte stále tma. Zločinci, ktorí podľa turistického sprievodcu číhajú všade na uliciach, zrejme nebudú mať pri nás šancu, lebo už za pár minút vyrážame s ďalším diaľkovým autobusom smer Honduras a El Salvador. Ani v jednom z nich sa príliš nezdržíme: plán znie, že druhú časť Strednej Ameriky prejdeme čo najrýchlejšie, v zovretej formácii a disciplinovanou rýchlosťou, akú umožňujú rozbité cesty subkontinentu.

Všetko ubieha pokojne, takmer ospalo: stredoamerické nížiny, mestské slumy a bedárske dediny, hranice štátov, colníci, pašeráci, čakanie v radoch a čosi pod zub v pouličnom stánku. Podvečer nás autobus vypľúva v hlavnom meste El Salvador, ktoré sa nazýva San Salvador. Tu strávime noc v cestovnom hoteli, medzi švábmi a pod ochranou strážcov so samopalmi. Už to nám prezrádza, že mesto bude čímsi výnimočné: hneď, ako vychádzame von na večernú prechádzku, začíname chápať aj všetko ostatné.

San Salvador je najnechutnejšie veľkomesto, aké si možno predstaviť. Vyzerá horšie, ako kulisa do komiksového filmu, jeho úzke špinavé ulice neveštia nič dobré a rozpadávajúce sa šedé domy umocňujú atmosféru nezvrátiteľného úpadku, trvajúceho celé veky. Prvý nádych a na jazyku mi ostáva sladkotrpká chuť smogu a olova z ručiacieho šrotu na cestách. Smrdí tu ešte stoka, haldy smetia a pouličné násilie. Okamžite sa vraciam do hotela a nechávam tu fotoaparát, kameru, väčšinu peňazí, skrátka všetko, čo mi niekto za pár minút pravdepodobne ukradne a ešte pravdepodobnejšie, ulúpi. S Justynou obozretne napredujeme okolo šiatrov, žobrákov a celej hávede, ktorá na nás čumí spoza zahnívajúcich brán domov.

Nie je tu nijaké centrum; celé mesto sa skloňuje podľa vzoru slum a v jeho strede tróni socha akéhosi diktátora, sú tu nefunkčné mestské hodiny a malé nepríjemné námestie s vekslákmi. Akosi prirodzeným inštinktom sa okamžite spájame s párikom Kanaďanov z nášho autobusu, ktorých sme stretli na ulici a zapadneme do reštaurácie, vyzerajúcej o čosi čistejšie, ako konkurencia. Majú tu štyri druhy jedál a pivo sa práve minulo; ochotná pani súhlasí zbehnúť do supermarketu. Celkom prekvapivo, všetko je čerstvé a chutné, hoci pri objednávaní som chcel už preventívne začať antibiotickú kúru. S našimi spoločníkmi si nemáme veľa čo povedať; žijú pre surfovanie a ledva si pamätajú, ako sa táto krajina volá: ide predsa o vlny. Vraciame sa naspäť, v neďalekom obchode zistíme, že tu niet fliaš s pitnou vodou, len sáčky. Je to síce ekologickejšie, ale vodu zo sáčku musíte po otvorení alebo využiť, alebo mať so sebou cestovnú letovačku. Pozitívnou stránkou tejto krajiny nepokojov a beznádeje sú ľudia: čakajúci pán v obchode nás obdarí svojim priateľstvom a náramkom, ktorý prijímame na pamiatku tohto zvláštneho dňa.

Guatemalské detiZ našej kúpeľne zatiaľ vyliezajú šváby ešte aj z mútnej hladiny záchodovej misy. Ukladáme sa na mikroskopický spánok a nadránom vyrážame ďalším autobusom do Guatemala City. Skamarátime sa s guatemalskou rodinkou, ktorá sa vracia z dovolenky a až do príchodu skúšame ich deti z angličtiny. Je to všetko dobrá sranda, hlavne keď na guatemalských hraniciach ochutnám miestnu špecialitu – tekvicovú placku so zeleninou, ktorá až do omrzenia pripomína naše slovenské placky. V Guatemale budeme hneď bližšie domova!

Guatemalské MHD21. novembra poobede vystupujeme v akejsi komerčnej štvrti Guatemala City, o ktorej existencii som pri našej poslednej návšteve Guatemaly ani netušil. Škoda, že v Guatemale nemôžeme stráviť aspoň pár dní, som veľmi zvedavý, čo sa tu zmenilo okrem viditeľne prosperujúceho hlavného mesta. Dnes však len prechádzame taxíkom cez mesto smerom na letisko. Ulice sú čisté a pokojné, hoci krajina ostáva i naďalej miestom politických vrážd a obrovskej kriminality. Strelné zbrane sú tu neporovnateľne atraktívnejšie, ako schopnosť čítať a písať. Napriek tropickému teplu, obchody sa už pripravujú na vianočný ošiaľ strednej vrstvy a míňame umelé vianočné stromčeky, ktoré tu vyzerajú celkom nepatrične.

Predvianočná nálada v GuatemaleNa letisku všetko prebieha hladko, len tak mimochodom sa na prekvapenie obsluhy postavím na batožinovú váhu v check-ine a zisťujem, že za deväť mesiacov cesty som schudol 21 kilogramov. Vôbec ma to neprekvapuje: cítim dlhodobú únavu, som zoslabnutý a dobre som sa najedol naposledy tuším pred dvomi mesiacmi. Dnes to tiež nebude nič moc, pretože letisko je vo veľkej rekonštrukcii a v dvoch bufetoch toho príliš pre vegetariánov nenájdeme. Večer odlietame do Spojených štátov Amerických, letecká spoločnosť nám samozrejme na jedenie nič nepripravila a po štyroch hodinách prilietame do Krajiny Slobody ako vyhladovaní emigranti. Od živín nás však ešte oddeľuje nekonečná rada pred colnými formalitami, vrieskanie detí a mlčanie tých, ktorých od colného okienka odvádzajú zriadenci v pevnom obkľúčení, nevedno kam.

Je 22. november skoro ráno. Los Angeles International, rozlúčka s Latinskou Amerikou prešla hladko a bez rozmýšľania. S americkými colníkmi sme nemali nijaké problémy, hoci po opitom pracovníkovi americkej ambasády v Bogote sme už boli pripravení na čokoľvek. Nikto nás neotravuje ani neponižuje, sú priateľskí a dokonale profesionálni. Je nepríjemné, že zopár idiotov dokáže pokaziť dojem z krajiny, tak ako sa sťažujú množstvá cestujúcich na zážitky z amerických letísk. O polhodinu neskôr už hltavo požierame jediné vegetariánske jedlo z jediného otvoreného bufetu v letiskovej hale: štvoritú porciu McHranoliek, dávku kečupu a obrovský pohár koly. Na vedľajšej lavičke spí párik rabínov. Vozík s batožinou majú odparkovaný obďaleč, okrem náprsnej tašky s peňaženkou z neho trčí ešte laptop a drahý čierny kabát. Úbohé nevinné bytosti!

Noc na letisku v Los AngelesNaľavo od nás sedí Číňan v stredných rokoch. Sedí na zemi, v tureckom sede a na kolenách má maličkú televíziu s DVD. Z obrazovky žiari akási absurdná rodinná šou; muž vpíja svoje oči do obrazovky a keď sa pomaly krúti veľké ruletové koleso v televíznom štúdiu, radostne tlieska spolu s hľadiskom. O chvíľu ku nám prichádza stará žena. Zrejme sme obsadili jej domov; chrlí našim smerom lávu slov v lámanej angličtine a španielčine. Nebyť otrhaných šiat a neprítomného výzoru tváre, začal by som sa strachovať, či sa nedostala do problémov. Takto však len pripevňujem naše ruksaky k lavičke, vozík rabínov presuniem bližšie k nim, aby ho mali na dosah a ukladám sa spať na podlahu. Tesne pred tým, ako zaspím, preklopkajú okolo mňa podrážky dvoch policajtov. Pozrieme na seba, usmejeme sa, zatváram oči. Je dobré byť v bezpečí.

Na druhý deň je o nás však dobre postarané. Dopoludnie trávime na letisku, no poobede už nastupujeme na transkontinentálny let spoločnosti China Airlines, kde sa usádzam pri únikovom východe a hneď po vzlietnutí nám letuška prinesie všetko, čo sme si zaslúžili. Tieto aerolinky majú neuveriteľný výber jedál, pričom okolo osem položiek z menu je vegetariánskych. Dostávam čosi, čo bolo na webstránke nazvané „vegetariánsky hinduistický chod“. Je to voňavé, chutné a úplne exotické; Justyna si zatiaľ užíva svoj „miešaný vegánsky ázijský chod“ a na príručných LCD obrazovkách sledujeme tie najaktuálnejšie filmy, ktoré ešte ani nedorazili do kín. Skrátka, luxus!

Lietadlo nás vypúšťa na druhom kontinente v Taiwane, 12 000 kilometrov na juhozápad. Za pol dňa sme prešli šestnásť časových zón, máme ukrutnú opicu z cestovania a to nás ešte čaká posledných 4 000 kilometrov do Thajského Bangkoku. Po supermodernom taiwanskom letisku blúdime bezcieľne niekoľko hodín, napokon prichádza náš spoj a do posledného lietadla nastupujeme s chlapíkom, ktorý má nasadené obrovské okuliare a na ústach lekársky rúšok. Som evidentne jediný, ktorému sa to zdá čudné, takže radšej sa ani netvárim prekvapene. Už onedlho zistím, že v Ázii to nebude zďaleka nič výnimočné. Ešte pár hodín, John Travolta s prsiami a sukňou vo svojom najnovšom filme, raňajky v štýle „hindu vegetarian“ a 24. novembra 2007 nadránom konečne pristávame v Bangkoku.

Je to neuveriteľné, ale zdá sa, že dnes nemusíme viac nikam letieť. Napodiv, spoločnosť nestratila ani naše batožiny a vyrážame taxíkom do mesta. Som taký unavený, že nie som schopný vnímať ani rozdiely medzi bdením a spánkom, svet sa mi zlieva do neznámych zvukov a ostrých farieb. Všímam si, že značky okolo majú akési zvláštne písmo a, ale stále mi nezapína, že zažívame svoje prvé hodiny v Ázii. Z posledných síl sa v hosteli vyštveráme do izby, po troch dňoch zbežne použijeme sprchu a zaspávam skôr, ako moje telo dopadne na posteľný matrac.
Kašľať na všetko. Dokázali sme to.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku