Za štyri dni na druhý koniec sveta: cesta do Ázie

Dostať sa z Latinskej Ameriky do Ázie nie je jednoduché. Existuje tu len niekoľko regionálnych metropol, ktoré zo svojich letísk poskytujú možnosť transferu do Spojených štátov, príp. Európy: priame letecké spoje medzi ázijským kontinentom a obrovským územím od Mexika po Antarktídu jednoducho neexistujú. Situácia je ešte komplikovanejšia, ak ste v Strednej Amerike, kde je neraz problémom ešte aj regionálny transport medzi malými štátikmi, ktoré medzi sebou neudržujú práve priateľské vzťahy. My dvaja sme tak ako vždy urobili všetko pre to, aby sme sa do takejto nepríjemnej situácie dostali, aby sme ju s prehľadom prežili a navyše ju dodnes tvrdohlavo považujeme za zaujímavý zážitok. Ak vás baví počítať, koľkokrát sme pritom zmenili spoje a aké všetky dopravné prostriedky sme využili, aké je cestovať štyri dni takmer bez spánku cez sedemnásť časových zón, smelo do toho. Inak môžete túto kapitolu pokojne vynechať.

Granada, Nikaragua20. november 2007: práve sme si užili 50 minút spánku, je čosi po tretej ráno a s hlbokým povzdychom opúšťame hostel v meste Granada v stredoamerickej Nikarague. Minibus pre nás prichádza prekvapivo načas; šofér nás za zdieračskú sumu dolárov zvezie do hlavného mesta Managua, čosi vyše hodinu cesty odtiaľto. Keď tam prichádzame, je ešte stále tma. Zločinci, ktorí podľa turistického sprievodcu číhajú všade na uliciach, zrejme nebudú mať pri nás šancu, lebo už za pár minút vyrážame s ďalším diaľkovým autobusom smer Honduras a El Salvador. Ani v jednom z nich sa príliš nezdržíme: plán znie, že druhú časť Strednej Ameriky prejdeme čo najrýchlejšie, v zovretej formácii a disciplinovanou rýchlosťou, akú umožňujú rozbité cesty subkontinentu.

Všetko ubieha pokojne, takmer ospalo: stredoamerické nížiny, mestské slumy a bedárske dediny, hranice štátov, colníci, pašeráci, čakanie v radoch a čosi pod zub v pouličnom stánku. Podvečer nás autobus vypľúva v hlavnom meste El Salvador, ktoré sa nazýva San Salvador. Tu strávime noc v cestovnom hoteli, medzi švábmi a pod ochranou strážcov so samopalmi. Už to nám prezrádza, že mesto bude čímsi výnimočné: hneď, ako vychádzame von na večernú prechádzku, začíname chápať aj všetko ostatné.

San Salvador je najnechutnejšie veľkomesto, aké si možno predstaviť. Vyzerá horšie, ako kulisa do komiksového filmu, jeho úzke špinavé ulice neveštia nič dobré a rozpadávajúce sa šedé domy umocňujú atmosféru nezvrátiteľného úpadku, trvajúceho celé veky. Prvý nádych a na jazyku mi ostáva sladkotrpká chuť smogu a olova z ručiacieho šrotu na cestách. Smrdí tu ešte stoka, haldy smetia a pouličné násilie. Okamžite sa vraciam do hotela a nechávam tu fotoaparát, kameru, väčšinu peňazí, skrátka všetko, čo mi niekto za pár minút pravdepodobne ukradne a ešte pravdepodobnejšie, ulúpi. S Justynou obozretne napredujeme okolo šiatrov, žobrákov a celej hávede, ktorá na nás čumí spoza zahnívajúcich brán domov.

Nie je tu nijaké centrum; celé mesto sa skloňuje podľa vzoru slum a v jeho strede tróni socha akéhosi diktátora, sú tu nefunkčné mestské hodiny a malé nepríjemné námestie s vekslákmi. Akosi prirodzeným inštinktom sa okamžite spájame s párikom Kanaďanov z nášho autobusu, ktorých sme stretli na ulici a zapadneme do reštaurácie, vyzerajúcej o čosi čistejšie, ako konkurencia. Majú tu štyri druhy jedál a pivo sa práve minulo; ochotná pani súhlasí zbehnúť do supermarketu. Celkom prekvapivo, všetko je čerstvé a chutné, hoci pri objednávaní som chcel už preventívne začať antibiotickú kúru. S našimi spoločníkmi si nemáme veľa čo povedať; žijú pre surfovanie a ledva si pamätajú, ako sa táto krajina volá: ide predsa o vlny. Vraciame sa naspäť, v neďalekom obchode zistíme, že tu niet fliaš s pitnou vodou, len sáčky. Je to síce ekologickejšie, ale vodu zo sáčku musíte po otvorení alebo využiť, alebo mať so sebou cestovnú letovačku. Pozitívnou stránkou tejto krajiny nepokojov a beznádeje sú ľudia: čakajúci pán v obchode nás obdarí svojim priateľstvom a náramkom, ktorý prijímame na pamiatku tohto zvláštneho dňa.

Guatemalské detiZ našej kúpeľne zatiaľ vyliezajú šváby ešte aj z mútnej hladiny záchodovej misy. Ukladáme sa na mikroskopický spánok a nadránom vyrážame ďalším autobusom do Guatemala City. Skamarátime sa s guatemalskou rodinkou, ktorá sa vracia z dovolenky a až do príchodu skúšame ich deti z angličtiny. Je to všetko dobrá sranda, hlavne keď na guatemalských hraniciach ochutnám miestnu špecialitu – tekvicovú placku so zeleninou, ktorá až do omrzenia pripomína naše slovenské placky. V Guatemale budeme hneď bližšie domova!

Guatemalské MHD21. novembra poobede vystupujeme v akejsi komerčnej štvrti Guatemala City, o ktorej existencii som pri našej poslednej návšteve Guatemaly ani netušil. Škoda, že v Guatemale nemôžeme stráviť aspoň pár dní, som veľmi zvedavý, čo sa tu zmenilo okrem viditeľne prosperujúceho hlavného mesta. Dnes však len prechádzame taxíkom cez mesto smerom na letisko. Ulice sú čisté a pokojné, hoci krajina ostáva i naďalej miestom politických vrážd a obrovskej kriminality. Strelné zbrane sú tu neporovnateľne atraktívnejšie, ako schopnosť čítať a písať. Napriek tropickému teplu, obchody sa už pripravujú na vianočný ošiaľ strednej vrstvy a míňame umelé vianočné stromčeky, ktoré tu vyzerajú celkom nepatrične.

Predvianočná nálada v GuatemaleNa letisku všetko prebieha hladko, len tak mimochodom sa na prekvapenie obsluhy postavím na batožinovú váhu v check-ine a zisťujem, že za deväť mesiacov cesty som schudol 21 kilogramov. Vôbec ma to neprekvapuje: cítim dlhodobú únavu, som zoslabnutý a dobre som sa najedol naposledy tuším pred dvomi mesiacmi. Dnes to tiež nebude nič moc, pretože letisko je vo veľkej rekonštrukcii a v dvoch bufetoch toho príliš pre vegetariánov nenájdeme. Večer odlietame do Spojených štátov Amerických, letecká spoločnosť nám samozrejme na jedenie nič nepripravila a po štyroch hodinách prilietame do Krajiny Slobody ako vyhladovaní emigranti. Od živín nás však ešte oddeľuje nekonečná rada pred colnými formalitami, vrieskanie detí a mlčanie tých, ktorých od colného okienka odvádzajú zriadenci v pevnom obkľúčení, nevedno kam.

Je 22. november skoro ráno. Los Angeles International, rozlúčka s Latinskou Amerikou prešla hladko a bez rozmýšľania. S americkými colníkmi sme nemali nijaké problémy, hoci po opitom pracovníkovi americkej ambasády v Bogote sme už boli pripravení na čokoľvek. Nikto nás neotravuje ani neponižuje, sú priateľskí a dokonale profesionálni. Je nepríjemné, že zopár idiotov dokáže pokaziť dojem z krajiny, tak ako sa sťažujú množstvá cestujúcich na zážitky z amerických letísk. O polhodinu neskôr už hltavo požierame jediné vegetariánske jedlo z jediného otvoreného bufetu v letiskovej hale: štvoritú porciu McHranoliek, dávku kečupu a obrovský pohár koly. Na vedľajšej lavičke spí párik rabínov. Vozík s batožinou majú odparkovaný obďaleč, okrem náprsnej tašky s peňaženkou z neho trčí ešte laptop a drahý čierny kabát. Úbohé nevinné bytosti!

Noc na letisku v Los AngelesNaľavo od nás sedí Číňan v stredných rokoch. Sedí na zemi, v tureckom sede a na kolenách má maličkú televíziu s DVD. Z obrazovky žiari akási absurdná rodinná šou; muž vpíja svoje oči do obrazovky a keď sa pomaly krúti veľké ruletové koleso v televíznom štúdiu, radostne tlieska spolu s hľadiskom. O chvíľu ku nám prichádza stará žena. Zrejme sme obsadili jej domov; chrlí našim smerom lávu slov v lámanej angličtine a španielčine. Nebyť otrhaných šiat a neprítomného výzoru tváre, začal by som sa strachovať, či sa nedostala do problémov. Takto však len pripevňujem naše ruksaky k lavičke, vozík rabínov presuniem bližšie k nim, aby ho mali na dosah a ukladám sa spať na podlahu. Tesne pred tým, ako zaspím, preklopkajú okolo mňa podrážky dvoch policajtov. Pozrieme na seba, usmejeme sa, zatváram oči. Je dobré byť v bezpečí.

Na druhý deň je o nás však dobre postarané. Dopoludnie trávime na letisku, no poobede už nastupujeme na transkontinentálny let spoločnosti China Airlines, kde sa usádzam pri únikovom východe a hneď po vzlietnutí nám letuška prinesie všetko, čo sme si zaslúžili. Tieto aerolinky majú neuveriteľný výber jedál, pričom okolo osem položiek z menu je vegetariánskych. Dostávam čosi, čo bolo na webstránke nazvané „vegetariánsky hinduistický chod“. Je to voňavé, chutné a úplne exotické; Justyna si zatiaľ užíva svoj „miešaný vegánsky ázijský chod“ a na príručných LCD obrazovkách sledujeme tie najaktuálnejšie filmy, ktoré ešte ani nedorazili do kín. Skrátka, luxus!

Lietadlo nás vypúšťa na druhom kontinente v Taiwane, 12 000 kilometrov na juhozápad. Za pol dňa sme prešli šestnásť časových zón, máme ukrutnú opicu z cestovania a to nás ešte čaká posledných 4 000 kilometrov do Thajského Bangkoku. Po supermodernom taiwanskom letisku blúdime bezcieľne niekoľko hodín, napokon prichádza náš spoj a do posledného lietadla nastupujeme s chlapíkom, ktorý má nasadené obrovské okuliare a na ústach lekársky rúšok. Som evidentne jediný, ktorému sa to zdá čudné, takže radšej sa ani netvárim prekvapene. Už onedlho zistím, že v Ázii to nebude zďaleka nič výnimočné. Ešte pár hodín, John Travolta s prsiami a sukňou vo svojom najnovšom filme, raňajky v štýle „hindu vegetarian“ a 24. novembra 2007 nadránom konečne pristávame v Bangkoku.

Je to neuveriteľné, ale zdá sa, že dnes nemusíme viac nikam letieť. Napodiv, spoločnosť nestratila ani naše batožiny a vyrážame taxíkom do mesta. Som taký unavený, že nie som schopný vnímať ani rozdiely medzi bdením a spánkom, svet sa mi zlieva do neznámych zvukov a ostrých farieb. Všímam si, že značky okolo majú akési zvláštne písmo a, ale stále mi nezapína, že zažívame svoje prvé hodiny v Ázii. Z posledných síl sa v hosteli vyštveráme do izby, po troch dňoch zbežne použijeme sprchu a zaspávam skôr, ako moje telo dopadne na posteľný matrac.
Kašľať na všetko. Dokázali sme to.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Nikaragujská Granada

Chicken bus18. novembra prestupujeme v meste Rivas do ďalšieho školského autobusu a nikaragujským vnútrozemím prechádzame nejakých 62 kilometrov do koloniálneho mesta Granada, ešte stále na brehu jazera Nikaragua. Už po tisíci krát pozorujem správanie Latincov a klíči vo mne rozhodnutie, že skôr či neskôr ho budem musieť nejakým spôsobom popísať. Latinci sú fakt poriadni exoti a treba sa ich naučiť chápať o to viac, že ich nájdete od južnej Patagónie až po severné Mexiko a dokonca ešte ďalej, na predmestiach všetkých amerických miest. Keď som s nimi, často mi lezú na nervy, ale vždy sa napokon s nimi dobre nasmejem a skôr či neskôr mi začnú nástojčivo chýbať. Zo zadumania ma prebudí až trúbenie autobusu, ktorý práve vpálil plnou rýchlosťou na mestské trhovisko plné ľudí a prebíja si cestu medzi vozíkmi a haldami melónov.

GranadaGranada je absolútne stelesnenie pravého stredoamerického mesta: je horúca a špinavá, preľudnená a smradľavá, nájdete tu všetky farby tohto sveta, rasy, mätež zvukov a tiel, ohlušujúcu hudbu na uliciach a nádherné, rozpadávajúce sa budovy z niekdajších koloniálnych čias. Ubytujeme sa v akomsi hosteli na bočnej ulici a mohol by to byť rovno Marriott, lebo spoločné kúpeľne sú čisté, internet zadarmo a v strede koloniálneho dvora tróni skutočný bazén s vlažnou vodou. Hneď ako zistíme, že v izbe funguje aj ventilátor, je nám jasné, že tu ostaneme navždy a možno až dva dni.

Ulice GranadyVonku sa žije v akomsi tropickom polospánku medzi tieňom a ďalšou fľašou rýchlo teplejúceho piva. S Justynou si vybehneme do ulíc, na výbornú pizzu a ovocnú šťavu. Vo väčšine štátov Južnej Ameriky sa všetky dievčatá vo veku od 10 do 110 rokov označujú typicky mačovským spôsobom – »mamina« („mamasita“). U nás tomu zodpovedá niekdajšia „kočka“, „kosť“, alebo drsnejšie bratislavské označenie „lokša“. Veľmi nerozumne to teda po prvýkrát skúšam aj tu. Dve dievčatá v ovocnom bare majú čosi okolo osemnásť a ich reakciou na vetu „drobné si nechaj, mamina“, sú symptómy ľahkého infarktu. Je mi jasné, že situácia je vážna a nabudúce mi napľujú do pomarančového džúsu (ak nie niečo horšie); snažím sa teda všetko zachrániť a horúčkovito im vysvetľujem, že všade naokolo je „mamina“ neodmysliteľná lichôtka. Dievčatá iba nahnevane krútia hlavou: maminou si choď urážať niekoho iného. U nás sa také nehovorí. V Nikarague to už radšej neskúšaj, »gringo«. A takto skončil môj prvý aj posledný pokus zapadnúť medzi miestnych…

GranadaSkôr, než sa stihneme v tomto zaujímavom meste porozhliadať po zapáchajúcich uliciach, prichádza koniec nášho pobytu. Balíme si ruksaky, čumíme na vlnky nášho hostelového bazéna a ukladáme sa na krátky, nepokojný spánok pred začiatkom posledného veľkého ťahu smerom na sever.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Vnútrozemský ostrov Ometepe

Ostrov Ometepe, vulkán ConcepciónEšte predtým, ako z pevniny vylezieme na rozpadnutú jazernú kompu a preplavíme sa na ostrov Ometepe, treba sa posilniť. V prístavnej krčmičke sa napcháme mojím obľúbeným jedlom strednej ameriky: ryža s fazuľou, vyprážaný banán a domáci syr. Neviem, kto hovoril, že vegetariáni na americkom kontinente dlho neprežijú. Zatiaľ sme vždy bez väčších problémov našli chutné, hoci skromné jedlo a mäsožravcom ich zahnívajúce kusy hovädziny medzi zubami fakt nezávidím.

Jazero NicaraguaKompa, ktorá nás odvezie na ostrov, je obitá plechom, paluba nemá zábradlie a zo stredu plechovej podlahy čmudí výfuk. Na ostrov Ometepe trvá plavba čosi okolo hodiny. Skotúľať sa z kníšucej paluby aj s batožinou je až príliš jednoduché. Jazero Nicaragua nevyzerá prívetivo, najmä ak sa v ňom kúpete v šatách a s fotoaparátom. Napokon však čiara ostrovného pobrežia získava obrysy zelenej džungle a vchádzame do malej zátoky mestečka …

Domorodé deti z ostrovaĽudia okolo nás sú nesmierne priateľskí a zvedaví a keď presadáme do štyridsaťročného školského autobusu z USA, cestujeme do ostrovného vnútrozemia spolu s vidiečanmi a vrecami čerstvej kávy. Pred nami sedí mladá súdružka učiteľka a opravuje písomku z angličtiny. Nenápadne jej čumím cez plece a spolu s ňou čítam výtvory domorodých detí. Len tak náhodou mi padne zrak na vzorový text, ktorý je evidentne jej vlastným produktom a v momente mi zabehne. Jeho nespochybniteľnú autoritu potvrdzuje fakt, že je napísaný na písacom stroji, obsahuje inštrukcie k písomke a okrem toho asi šesťdesiat chýb. Ja sám som preložil z angličtiny dve knihy a pár stoviek textov, ale z inštrukcií jednoducho nie som schopný pochopiť jediné zadanie. Deti zrejme tiež nie (napodiv), pretože učiteľka im nemilosrdne škrtá každý riadok. Na jednej strane je smiešne, že učiteľka angličtiny nedokáže napísať po anglicky jedinú slušnú, zrozumiteľnú vetu, no je mi jasné, že keby moje dieťa prišlo domov so zlou známkou a ukázalo mi túto písomku, smiech by ma rýchlo prešiel. Obyvatelia ostrova sú samozrejme radi, že ich deti majú vôbec možnosť učiť sa cudzí jazyk (veľa škôl v Nikarague sa tým pochváliť nemôže) a nie je tu ani nikto, kto by jej mohol konkurovať. Strašne by som jej chcel jednu písomku potiahnuť, alebo si aspoň urobiť fotku, ale je mi jasné, že takéto nactiutŕhanie by mi v autobuse neprešlo.

Na OmetepeNapokon vystupuje aj učiteľka a autobus sa po zotmení ponára do pokojnej ostrovnej džungle. Na konečnej zastávke šliapeme aj s ruksakmi kamsi hore kopcom, kde ako dúfame, nájdeme farmu organickej kávy „Finca Magdalena“. Finca samozrejme čaká tam, kde má; vyzerá ako príjemné miesto s obrovskou verandou, ako stvorenou na naše farebné hamaky z Ekvádoru. Okolité stromy voňajú nočnou džungľou, kdesi neďaleko sa ozývajú opičie škreky a hanblivé priesvitné jašterice obliehajú lampy v nádeji na chutné sústa komárov. Hoci mám ľahkú horúčku a plný nos, vďačne si užívam naše posledné dni v blízkom spojení s neopakovateľnou, nádhernou prírodou latinskej ameriky. Našu prvú noc si líhame pod moskytiéry hamakov a ešte vo sne sa usmievam nad lesnými zvukmi, nad cikádami a šušťaním bambusových listov. Akési neviditeľné lietajúce bytosti mi šuškajú do ucha o milostných kríkových aférach miestnych robotníčok.

Ostrov Ometepe je tropická záhradaRáno otvárame oči a všetko je ešte nádhernejšie, ako v noci. Pod verandou sa začína tropická záhrada s banánovníkmi a nádhernými kvetmi, pár metrov ďalej prechádza do džungle a džungľa sa v diaľke stretáva s modrou plochou jazera. Nad všetkým tróni vulkán Concepción a lenivo čmudí sírovými oblakmi, ktoré dotvárajú atmosféru hollywoodskej kulisy a všetkým mojich insitných snov o raji bez anjelov a otravného smradu kadidielka. Je tu zopár turistov, ale inak úplný pokoj. Keď schádzame na prechádzku ku vzdialenej ceste, zo stromov nás pozorujú celé opičie rodiny a obrovské majestátne supy krúžia nad svojimi revírmi.

Pohľad na vulkányOstrov Ometepe vznikol vďaka dvom súrodencom – vulkánom, ktoré vytŕčajú z jazera blízko seba a počas niekoľkých erupcií v dávnej minulosti vytvorili okolo svojich kráterov lávové prstence. Tie sa spojili a čudesný Ometepe bol na svete. Vďaka svojmu vulkanickému pôvodu má nesmierne úrodnú pôdu a navyše bol domovom zvláštnych domorodých kmeňov, ktoré tu po sebe zanechali kamenné útvary s tajomným hieroglifickým písmom. Ostrovná príroda je absolútne nádherná, domorodci priateľskí a ich dievčatá nanajvýš sladké. Je jedným z miest, ktoré má neuveriteľné čaro a napriek tomu si stále uchoval svoju nevinnosť, hoci počty navštevujúcich turistov sa z roka na rok nebezpečne zvyšujú.

Ostrovné detiV Nikarague sa navyše pekne rozbiehajú projekty fairy trade a ekologickej turistiky. Fairy trade, tj. „zodpovedné obchodovanie“ označuje komerčné aktivity, pri ktorých ide okrem biznisu aj o životné podmienky robotníkov a producentov, často znevýhodňovaných západnými koncernami. Inými slovami, nie každému je jedno, že čokoláda, ktorú kupujete v supermarkete, pochádza z plantáži v africkom Sierra Leone a zbierajú ju desaťroční otroci v absolútne neuveriteľných životných podmienkach. To isté platí o značkovej obuvi a handrách, o kozmetike a samozrejme, káve. „Zodpovedné obchodovanie“, to sú firmy, ktorých výrobky sú väčšinou mierne drahšie ako konkurencia, no snažia sa zaručiť, že ich producenti a životné prostredie nie sú obeťami kontraktu, ale môžu vďaka nemu existovať ako dôstojné ľudské bytosti, resp. udržateľné ekosystémy s nádejou na budúcnosť. Takéto výrobky bývajú označené špeciálnymi symbolmi a každý, kto si ich kupuje, môže mať aspoň akú-takú istotu, že krásne veci tohto sveta nie sú poškvrnené potom a krvou ľudí na druhom konci zemegule.

Organická káva z ostrovaNa Ometepe premenili fairy trade niekoľko kávových plantáží na prosperujúce kooperatívy domorodých robotníkov. Finca Magdalena, na ktorej bývame, je jednou z nich. Ľudia, ktorí na nej pracujú, majú spravodlivý podiel zo zisku, dôstojnú strechu nad hlavou a vidieť to i na ich správaní. Pestuje sa tu organická káva bez použitia pesticídov, výsledný produkt spĺňa najprísnejšie kritériá a každý zákazník má právo osobne si kedykoľvek overiť či to, za čo platí, naozaj zodpovedá jeho očakávaniam od prvého semienka po posledné vrece. Na betónovej ploche za hlavnou budovou farmy sa sušia celé hory čerstvých kávových zŕn rôznej kvality a farieb; platíme za predraženú exkurziu a so starším robotníkom sa vydávame ku kávovým plantážam. Justynke sa tým konečne splnil jej sen navštíviť miesto, kde rastie káva a sme radi, že to bolo práve tu, kde má príroda aj ľudská dôstojnosť v procese zarábania peňazí svoje nezastupiteľné miesto.

Exkurzia samozrejme nestála za zmienku a svoje peniaze sme mohli rovno prepiť alebo sa po plantáži prejsť sami. Vyzerá to, akoby si miestni vyrábali ceny len tak, z brucha a raz zaplatíte smiešne málo, inokedy priveľa. Napriek tomu, bolo veľmi príjemné prechádzať sa po lese, pozorovať ľudí pri zbere kávy a napokon, zažiť sušenie a triedenie zrniek podľa kvality a veľkosti skôr, ako sa nasypú do šedých konopných vriec s nápisom „Certified Biolatina. Ometepe, Nicaragua“…

Odchod z ostrovaNa Ometepe trávime nádherné, príjemné dni krátkych túr okolo oboch vulkánov, počas ktorých bojujem s prechladnutím. Fotíme miestnych domorodcov, pastierov, školáčky s odstávajúcimi ušami a celý pokojný život zabudnutého ostrovčeka na zabudnutom kontinente. Čoraz viac sa blíži dátum nášho odchodu do Ázie a už teraz nám je smutno za všetkým, čo tu zanecháme po dlhých mesiacoch putovania. Latinská amerika nám mnoho dala, našli sme tu najpriateľskejších ľudí, akých sme v živote stretli a miesta ako toto, ktoré je pre mňa dokonalým stelesnením šťastného života v nevinnosti a zabudnutí.

18. novembra 2007 však napokon dvíhame kotvy na plechovej kompe a pomaly čmudíme smerom k pevnine. Oproti mne sedia dvaja chlapi, škaredí ako análny otvor chobotnice. Jeden z nich má navyše ženské šaty, odpornú ufúľanú zásteru na pivnom bruchu a malíčkom pravej ruky si vyškrabkáva z ucha maz. Robí to elegantnými ženskými pohybmi a jeho tvár pripomína miestnych domorodcov. Je to gazdiná – transvestita, alebo naozaj žena? Nikdy som takéhoto čudného transvestitu ešte nevidel, tým skôr takú škaredú a zarastenú ženu. Som v úplných rozpakoch. Všetci dedinčania naokolo sa tvária akoby nič a už-už ma nutká, aby som k tvorovi priskočil a rozhodným pohybom sa presvedčil, čo ukrýva pod záhybmi kedysi ružovej zástery. Keby to však bol napokon predsa len chlap, istotne by ma so svojim priateľom prebili a kopli do jazera aj s batožinou. Akoby na potvrdenie, druhý chlap vlastnícky objíme toho so zásterou a dá mu veľkú uslinenú pusu na neoholenú bradu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku