Panamská vrchovina Boquete

boquete header

Horská oblasť BoquetePanamčania vám budú s pýchou tvrdiť, že oblasť Boquete je najkrajšia panamská vrchovina. Napokon, majú pravdu, pretože je jediná. V každom prípade, je to veľmi príjemné miesto s chladnejším podnebím a priateľskými ľuďmi. Všade naokolo sú zelené hory, čerstvý vzduch a pokojná vidiecka atmosféra. Náš opustený penziónik vedie chorvátska rodina, ktorá sem utiekla pred juhoslovanskou občianskou vojnou a dnes jej členovia každé ráno radostne čakajú v pozore, kým tatko usmaží slávnostné kusy mäska. Z klietky ich závistlivo pozoruje papagáj a vrhá po nich mrzké slová v španielčine i chorvátčine. V Boquete nemáme veľa času a ani ho nestrácame: hneď sa vydávame objavovať miestne vyhlásené plantáže kávy. Justynka sníva o kávovej exkurzii už od Kolumbie: vtedy sme prišli na plantáž v jediný deň mesiaca, keď bola zatvorená. Dnes to nebude o nič lepšie, lebo usmievavá pani z farmy nám ponúka neodolateľnú trojhodinovú exkurziu za 25 dolárov.

Justynka vo svojom živle - kávová plantážToto ma trošku na Paname štve, totiž že gringovia ju už tak skazili. Američania tu za desaťročia svojej vojenskej prítomnosti zanechali oveľa viac, než len bezpečný Panamský prieplav. Naučili miestnych zvýšiť kvalitu služieb, o akej sa krajinám Južnej Ameriky ani nesnívalo, ale na druhej strane, tí si za to vedia vypýtať toľko, že vám občas zabehne. Američania so svojou vrodenou nevinnosťou (niekto to nazýva naivitou) si to sotva všimnú, tak ako si sotva všimnú, že sú vlastne v cudzej krajine a nikto im nerozumie. Ošklbú ich vždy a všade a oni sa ešte tešia, akí sú ľudia okolo nich milí. Jediné, čo pritom miestnym zazlievam je, že už strácajú súdnosť a aj k ostatným turistom sa správajú ako ku gringos. Namiesto exkurzie si teda aspoň objednáme kávu v kaviarni a je vskutku taká výborná, ako to tvrdí jej reputácia. Kávové plantáže si radšej pozrieme sami na vlastnú päsť a 25 dolárov investujeme nejako inak.

Spoločné domy domorodých komunítOkolo Boquete je množstvo turistických chodníkov s nádhernými túrami, vyberieme si jednu z nich a niekoľko hodín šliapeme po prázdnej vidieckej ceste. Míňajú nás len skupinky domorodcov, ktorí si v Paname zachovali aspoň zbytky svojej identity. Používajú vlastný jazyk a žijú na maličkých pozemkoch, naďalej v komunitách. Býva to vždy jeden či dva dlhé domy, v ktorých býva niekedy desať rodín pospolu ako jeden kmeň, zdieľajú svoje sny a zarobené peniaze, striedajú sa pri varení či strážení detí. Takýto život má istotne svoje romantické čaro, hoci v Európe by to už dokázali pochopiť nanajvýš naši Rómovia. Onedlho okolité pahorky prechádzajú z lesov a záhrad do kávových plantáží, v pozadí sú zahmlené hory a všetko je také zelené, až nás pália oči. Kávové kríky sú plné čerstvých červených bobuliek, ktoré sa čoskoro očistia a vypražia a v exkluzívnych baleniach sa budú predávať v našom svete za tie najvyššie ceny.

Čerstvé zrnká kávyNa Panamu sme mali žalostne málo času a už 12. novembra 2007 opúšťame i oblasť Boquete a autobusom smerujeme do Kostariky. Colníci, ako vždy v tejto časti sveta, sú slušní a nestrácajú čas. Turistov si sotva všimnú, zatiaľ čo miestnym vyhádžu pod špeciálnym prístreškom z batožiny všetky veci a podrobne hľadajú nevedno čo (hoci asi netreba dvakrát hádať).

Tesne pred posledným krokom ku kostarickej hranici si ešte spomeniem na neposlané pohľadnice s panamskými známkami a na počudovanie nájdem ešte aj v takejto diere poštovú kanceláriu. Ukrýva sa učupená za dverami verejných záchodov, to mi však nevadí. Zriadenec zoberie pohľadnice do ruky a po pohľade na ne sa zamyslene zahľadí kamsi do neznáma. Takto trávime niekoľko minút, ja zatiaľ stojím v pozore napätý, aby som ho nevyrušil v rozjímaní. O chvíľu sa už strhne zo svojich farebných snov o cestovaní, priateľsky mi prikývne a pohľadnice si hodí do súkromného kufríka. Je mi jasné, že z mojich blízkych ich už nikto nikdy neuvidí, ale zmôžem sa len na úlisný úsmev a spätkujem ku smrdiacim záchodom.

Napodiv, o tri týždne všetci ľudia na Slovensku moje pohľadnice dostanú a ja si do pamätníka píšem čierny bod za chronickú nedôveru voči blížnemu svojmu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Panamské súostrovie v Karibiku – Bocas del Toro

Upršané ráno po príchode na karibské súostrovieNočný autobus z Panama City nás napokon vypľúva tesne pred brieždením na severozápadnom panamskom pobreží a kdesi v temnotách tušíme obrysy súostrovia Bocas del Toro. Zatiaľ sa len všetci turisti k sebe tisneme na zastávke, pretože začína tropický lejak a všetko naokolo sa zmení na riavu hnedej brečky. O polhodinu neskôr však sa však už ladne kĺžeme na vlnách Karibiku, míňame posledné rozpadávajúce sa chatrče na pevnine a tiché brieždenie nás nachádza na dohľad prvých ostrovov. Súostrovie Bocas patrí k najžiadanejším destináciám v Paname a trh s nehnuteľnosťami ich onedlho pohltí do cenových výšav, o akých sa nám môže len snívať. Rovnako ako Panama City a zopár ďalších miest v Paname a Kostarike, za tento investičný boom vďačia stabilnej politickej situácii a takisto faktu, že Strednú ameriku objavili americkí penzisti. Miesta sú atraktívne, bezpečné a neporovnateľne lacnejšie ako čokoľvek, čo si môžu dovoliť doma v Štátoch. Zvýšená publicita samozrejme láka záujem amerických investorov a postupne sa takéto miesta stávajú cieľom čoraz exkluzívnejších projektov; za desať rokov to tu bude pridrahé aj pre penzistov (nevraviac o domácich) a vystrieda ich prázdninujúca vyššia stredná vrstva Američanov.

Ostrov BastimentosZatiaľ to tu však všetko len začína. Luxusné apartmány so súkromnými plážami sú ešte len vo farebných magazínoch, kde lákajú kupcov, aby sa mohlo začať stavať. Na ich miestach sú v čase nášho príchodu prírodné rezervácie, dažďové lesy a nanajvýš drevené chatrče miestnych obyvateľov. Zatiaľ ich nikto nevyhadzuje z ich ostrovčekov, nikto ich neodrezáva od zásob pitnej vody a potravín ani pred nimi nezamyká prístav, aby sa dobrovoľne vzdali pozemkov. Sú to potomkovia afrických otrokov, ale aj nádenníkov z čias stavby panamského kanála. Ich jazyk je neopakovateľná miešanina angličtiny, francúzštiny a lámanej španielčiny, hovoria takmer s jamajským prízvukom a svet majú „na háku“ ešte viac, ako ich hispánski susedia z pevniny. Okrem afroameričanov žije na súostroví hŕstka pôvodných domorodcov a používajú vlastný nezrozumiteľný jazyk.

Koniec tropickej búrky v KaribikuKeď pristávame na hlavnom ostrove archipelágu a v jeho rovnomennom meste, deň ešte stále bojuje s šerom. Tu, pri Karibiku, práve končí hurikánová sezóna; každú chvíľu sa vracajú návaly dažďa a keď blúdime po spiacich uliciach, mám neskutočný pocit akejsi snovej pochmúrnej krajiny, v ktorej sa poriadok vecí obrátil na hlavu. Karibik počas hurikánov vskutku nie je tým najprívetivejším miestom na planéte, tým skôr, že palmy na bielom piesku, ohýbané pod nápormi silného vetra, pôsobia v tejto panoráme až nemiestne. Len málokto z nás navštevuje svoje obľúbené plážové destinácie na jeseň či v zime. Už len predstava, že by som sa mal na takomto mieste bezstarostne kúpať, vyzerá zvláštne.

Život na súostrovíO to je však náš zážitok zaujímavejší. S ďalšou loďou už prechádzame na ostrov Bastimentos, kde budeme bývať a v našom drevenom hosteli napokon pozorujeme z hamakov utíchajúcu tropickú búrku. Lejak-nelejak, ostrovček je nesmierne malebný. Je na ňom jediná dedinka, v ktorej bývame, inak je porastený dažďovými pralesmi a pobrežie sa skladá z krásnych bielych pláží. Takmer každý domček tu má svoje vlastné mólo, ktoré prechádza desiatky metrov do mora. Móla i domy sú z dreva, obalené patinou morskej vody a vetra, skromného života a tvrdej práce ich majiteľov. Domáci nie sú príliš priateľskí; vidieť, že tu nemajú ľahký život a nestoja ani o zvyšujúce sa počty turistov. Osoh z nich majú najmä investori a bohatí majitelia veľkých pozemkov, dnes už drvivá väčšina zo Severnej Ameriky.

Karibské zátišieNa súostroví trávime niekoľko dní bez nejakej väčšej aktivity. Varíme si jedlo, chodíme na krátke prechádzky na pláž a na iné ostrovy alebo len tak, sedíme na verande a čumíme na pochmúrny Karibik. Občas treba aj vypnúť, nie? Je príjemné tráviť tu krátky čas, no nerád by som tu ostal trčať do konca života, ako mnoho Američanov. Majú tu už celé komunity, svoje obchody a kluby. Žijú z reštaurácií a cestovných agentúr, miestnymi černochmi potichu pohŕdajú a vždy keď ich pozorujem, mám pocit, že sa nevýslovne nudia. Už na mlyne v Kvačianskej doline, kde som býval uprostred lesa ako pustovník dva roky, je stokrát viac zaujímavých vecí, ako tu na ostrovoch. Viem ešte pochopiť vysušené paničky, ktoré sem dochádzajú za svojimi černošskými priateľmi, mladšími o dvadsať rokov. Za ich čas platia v tvrdej mene počas svojho života na Bocas sa udržujú v príjemnom vzrušujúcom vytržení. Ale byť starnúcim mládencom a svoj deň deliť medzi vysedávaním v prázdnej reštaurácii a poobedňajším chľastaním pri základoch svojho budúceho domu…ďakujem pekne.

Malí ostrovaniaKeď napokon opúšťame karibskú oblasť a mierime do vnútrozemia Panamy, máme obaja pocit, že sme pekne ukončili prímorskú časť našej cesty. Pláže nás nebavia, o to menej pieskové blchy a západniari, hľadajúci svoj dovolenkový raj z farebných časopisov. Počas cesty míňame chudobné panamské dedinky, vykúkajúce z palmových húštin a čoskoro máme možnosť všetko si pozrieť ešte dôkladnejšie, lebo šofér minibusu práve usúdil, že má príliš málo pasažierov a v nádeji na ďalších spomalí na rýchlosť chromého cyklistu. Hodinu márne dúfa, že niekto konečne vyskočí z kríkov a zaplní mu miesta, ale nestane sa tak. Napokon kapituluje a pridáva plyn, vďaka čomu sa dostávame do cieľa našej cesty ešte v ten deň.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Panama City

6. november 2007. Lietadlom sme práve preleteli smiešnych 500 km ponad tzv. Dariénsku priepasť, nepreniknuteľné územie medzi Panamou a Kolumbiou. Provincia Darién na oboch stranách hraníc spôsobuje bolesti hlavy ich krajinám spolu so Spojenými štátmi. Je poslednou zónou nestability na americkom kontinente, poslednou spomienkou na časy politickej anarchie, na bomby s napalmom horiace v džungli a na všetko to, čo charakterizovalo Kolumbiu 20. storočia. Dnes je porastená nádhernými dažďovými lesmi, ukrývajúcimi vzácne zvieratá a rastliny, ale aj malarické komáre, kokové plantáže, tábory partizánov, paramilitares a obyčajných kriminálnikov. Každý už však stratil prehľad, kto je kým a každá zo skupín zrejme vykonáva všetky tri funkcie súčasne. Vďaka tomu je to jediné miesto na kontinente, kde je prerušená slávna Ruta Transamericana, transamerická cesta siahajúca od Ohňovej zeme pri Antarktíde až ku Aljaške neďaleko arktických ostrovov. Tých zopár šialených cestovateľov, ktorí sa vybrali ešte aj sem a prešli pomyselným „rizikovým trojuholníkom“, boli napokon šťastní, že vyviazli so životom (hoci aj za cenu lúpežného prepadnutia), no treba dodať, že niekoľko iných takéto šťastie nemalo.

Začiatok našej cesty po Strednej amerike: rýchlo rastúce Panama CityPo Kolumbii a ôsmych mesiacoch na juhoamerickom kontinente nás teda víta Panama. Colníci zrejme dobre vedia, čo sa deje na kolumbijskej strane a tak im nestojíme ani za pohľad. Letisko v Panama City má vynikajúco vyriešenú dopravu, takže hoci je okolo 4O km od mesta, najbližší autobus má zastávku niekde po pätnástich minútach šľapania. Inokedy by som už na truc išiel autobusom, ale dnes sa ponáhľame na ďalšie letisko na druhej strane mesta a voľky-nevoľky, musíme pristať na tento primitívny príklad tichých dohôd medzi manažmentom letiska a ich spriaznenou taxislužbou. Napokon, stáva sa nám to až príliš často…

Za oknom taxíka nám ubieha hlavné mesto; vidíme množstvo mrakodrapov a hneď vedľa nich vyrastajú ďalšie. Panama zažíva nevídaný rozmach a najmä Panama City je dnes cieľom najväčším svetových hráčov s nehnuteľnosťami. Mesto má vskutku svoj šarm a vysoké obytné veže, vyčnievajúce z dramatickej zátoky Tichého oceánu, by mohli byť panorámou ktoréhokoľvek severoamerického mesta.

Panama nepochybne skúša našu trpezlivosť. Na ďalšom letisku (cesta taxíkom stojí 30 dolárov) sa dozvieme cenu vnútroštátneho letu, ktorá je o 30 dolárov na osobu vyššia než tá, ktorú udávajú na webstránke. Hneď, ako s povzdychom pretiahnem svoju kartu cez lačnú čítačku a transakcia je ukončená, zriadenec nám mimochodom spomenie, že budeme vzápätí platiť za batožinu vo výške takmer 100 % ceny lístka. Najviac zo všetkého ma v podobných situáciách dokáže naštvať anjelský výraz tváre dotyčnej osoby, ktorá už vopred samozrejme vie, aká reakcia bude nasledovať. Väčšina turistov si zrejme len po druhýkrát vzdychne a po druhýkrát pretiahne svoju kartu čítačkou. V našom prípade si však vzdychne zriadenec, keď znova preťahuje kartu a musí anulovať celú predošlú operáciu: ideme autobusom. Nuž čo, taký je život: raz ste hore, raz ste dole.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku