Cartagena, prastará a horúca

Cartagena header, Kolumbia

Dopoludnie v CartagenaNapokon opúšťame Santa Martu na východnom pobreží Karibiku: od Venezuely sme vzdialení niekoľko desiatok kilometrov a dokonale sme tak pred odchodom uzavreli celý obrovský okruh po juhoamerickom kontinente, vyše 37.000 kilometrov všetkými predstaviteľnými dopravnými prostriedkami. Začalo to pred ôsmymi mesiacmi vo Venezuelskom Caracase, ktorý bol po Kube našou druhou zastávkou, Južnú Ameriku onedlho „ukončíme“ v mestečku Cartagena, vzdialenom od Santa Marty štyri hodiny jazdy cez povodňami zaplavené chudobné pobrežné dedinky.

Koloniálne budovy v CartagenaUž prvé desaťročia od vzniku Cartageny v 16. storočí sa začala v tomto regióne rýchla expanzia smerom do kolumbijského vnútrozemia – príbeh nesmiernej krutosti a drancovania vyspelých domorodých civilizácií, vznik legendy o rozprávkovom poklade El Dorado, následnej zlatej horúčky a ešte väčšieho vraždenia. Cartagena pritom zohrávala absolútne kľúčovú úlohu: bola hlavným prístavom, cez ktorý smerovalo zlato, ukoristené Indiánom, tam, kam patrilo: do Španielska. Cartagena však za svoju dôležitosť musela i draho platiť: počas následných storočí bola opakovane terčom útokov pirátov a konkurenčných európskych veľmocí. Niekoľkokrát zničená a znovu obnovená, do devätnásteho storočia sa z mesta stala takmer nedobytná pobrežná pevnosť presne v momente, keď kolumbijské zlato a suroviny prestali byť dôležité rovnako, ako kamenné hradby vo vojenskej stratégii.

Ulice CartagenaDnes je to pokojná turistická destinácia s koloniálnymi budovami a architektúrou, akým sa na kontinente nevyrovná nijaké iné mesto. Na uliciach vládne zadúšajúca horúčava, šváby a leniví predavači, takmer nerozoznateľní od ufúľaných žobrákov. Jedným slovom, Karibik. Zároveň vidieť, že Cartagena je v tomto momente jedným z mála kolumbijských miest, ktoré si už dokážu privyrobiť na turistike. Hoci ako som spomínal, turisti cestujúci po tejto krajine sú zriedkaví, na karibskom pobreží pristávajú mamutie luxusné vyhliadkové lode a ich pasažieri sa v celých desiatkach mátožne prechádzajú po rozpálených uliciach starého mesta. Vďaka tomu tu nájdete otravovačov a zabávačov, černošky vo farebných šatách, ktoré vám vlezú pred objektív a potom si za to vypýtajú peniaze, falošných sprievodcov, prostitútky, predražené hotely a reštaurácie. Skrátka všetko, čo je nevyhnutné pre dobre fungujúci masový turistický priemysel. Kolumbia má pred sebou nepochybne dlhú a úspešnú kariéru.

Ulice CartagenaPrišli sme sem len na menej ako dva dni a veľa sme toho nezažili. Šváby v kúpelni tu dosahujú podozrivo malé rozmery, sú to vlastne len také švábiky, na uliciach je bezpečne a náš tradičný tanier ryže s fazuľou a vyprážaným banánom je aspoň taký dobrý, ako všade inde. Napokon sa pridávame k ostatným turistom, brúsime chodníky na tienistých stranách ulíc a s ľahkým smútkom si poslednýkrát užívame atmosféru tohto neopakovateľného kontinentu.

Všetci sú tu milí, akoby vedeli, že odchádzame, po poslednej búrke sa vyčasilo a v tomto momente sa nám zdá takmer absurdné, že máme odísť kdesi do divokej Strednej Ameriky, nehovoriac o Ázii. Znie to divne, ale fakt, musím sa priznať, že Latinská Amerika sa stala pre mňa i v takom krátkom čase nesmierne blízkym miestom. Pomaly som začal chápať význam ich každodenných symbolov a rituálov, motívy ich správania, a najmä zdokonalil sa v jazyku, takže teraz vnímam drobné odtiene španielčiny tej-ktorej krajiny, miestne narážky, slang. Latinskú módnu hudbu zvanú regeton už s Justynou počúvame častejšie, ako tú európsku a keď si mám vybrať medzi západniarom a miestnym, v autobuse si radšej sadnem ku stokilovej černoške s indiánskymi rysmi, hoci s vŕzgajúcou zubnou protézou prežúva tekvicové semienka a šupky mi vypľúva na topánky.

Justa v CartagenaKeď sme sem po prvýkrát prišli, Latinci mi pekne liezli na nervy a stále ma dokážu poriadne naštvať, ale ich správanie sa mi už stalo príliš blízke. Mačovia so svojim poťahovaním vtáka a hladkaním si brucha; sladké i tučné lokše, bezočivé a sebavedomé; drobné švindle; drzí zasrani, tupí šoféri, lenivé predavačky, ukecaní čašníci a vždy priateľskí okoloidúci – toto všetko sa stalo i mojim svetom a stredná Európa je akýmsi vzdialeným snom, alternatívnou realitou, ktorá pravdepodobne nikdy nenastane.

Ja, šachy a holubyVšetko však má svoj koniec. 6. novembra 2007 v noci mierne pršalo; vystupujeme z taxíka pri letištnej budove, šofér nás chce ošmeknúť, my sa však tvárime, že o tom nevieme, lebo drobné sa nám už na nič nezídu. Prechádzame antidrogovou kontrolou, letištnou kontrolou, ďalšou antidrogovou kontrolou. Dovolím si poslednú drzosť v južnej Amerike a pýtam sa policajta, či mi vo vrecku ruksaku fakt nenašiel nijaký kokaín. Chlapík sa zamyslí, poškrabe sa po hlave a vrecko pre istotu ešte raz dôkladne preskúma. Na palube nás čakajú vegetariánske raňajky a sotva päťdesiatminútová cesta do neďalekej Panamy. Ak som k Latinskej Amerike zabudol čokoľvek dôležité dodať, budem mať na to ešte krátku príležitosť počas nasledujúcich dvoch týždňov medzi Panamou a Guatemalou. Prosíme vypnúť všetky prístroje a zariadenia, lietadlo je pripravené na odlet. Vypínam.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Cartagena
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Kolumbijský karibik

Karibik header

Cestou ku KaribikuNáš posledný jedeň deň v Bogote. U miestneho krajčíra si dávam zašiť všetko, čo sa dá, sedím hodinu v jeho izbičke na prízemí len v trenírkach a pozorujem sychravú ulicu v Candelaria. Vedľa nás leží krajčírova staručká matka na smrteľnej posteli, bez prestania stoná a z času na čas vyvoláva krajčírovo meno. Muž je už zvyknutý; matkino volanie už takmer ani nevníma a napokon sa ju v rozpakoch – bezvýsledne – snaží uchlácholiť.

TanangaBogotu napokon opúšťame v predvečer začiatku novembra a vymieňame ju za východné kolumbijské pobrežie Karibiku. Tým pádom sme po dlhých mesiacoch opustili Andskú náhornú planinu. Napokon, čert ju ber. Je tam stále zima a po pokuse o výstup na Chimborazo mám dosť nadmorských výšok. Okrem toho, náhorná planina už aj tak v Kolumbii zbabelo ustupuje do džungle a horúcej Strednej Ameriky a viac na sever už po nej nie je ani stopa.

Justyna pri KaribikuVskutku, hneď na prvej rannej zastávke v akejsi špinavej cestnej reštaurácii nás ovanie horúci vzduch a rýchlo zhadzujeme všetky teplé vrstvy, ktoré sme mali na sebe kvôli autobusovej klimatizácii. Je tu stále sychravo a ľudia sú akísi nevrlejší, ale my sa tešíme z krátkych nohavíc a tričiek, nehovoriac o pohľade na mútny Karibik po vystúpení v meste Santa Marta.

Kolumbijský KaribikSanta Marta nesľubuje nič zaujímavé. Je neuveriteľne špinavá a zanedbaná a jediné, čo tu za niečo stojí, je prístav s obrovskými exkluzívnymi výletnými loďami, plnými chudobných západných turistov. Nuž, dúfam, že sa v Santa Marta dobre bavia. My sme radšej hneď utiekli do neďalekého letoviska Tananga, ktoré sotva vyzerá o niečo lepšie, ale v okolí sú krásne lesy a keď dostanete horibilný účet za ľahký obed, čašníci tu budú aspoň s vami dobrosrdečne vtipkovať. Hneď, ako sme vliezli do reštaurácie, začala taká prietrž, že cesty sa v okamihu zmenili na dravé rieky hlboké pol metra a viac. Prebrodiť sa cez dravý prúd mútnej vody nie je nič príjemné, tým skôr, že v ňom plávu odpadky a koryto skrýva nepríjemne hlboké diery. Treba sa však dostať do hotela skôr, ako voda stúpne a môžu sa začať ozajstné problémy. Počasie v Santa Marta však dokonale predznamenáva náš nasledujúci niekoľkotýždňový pobyt pri Karibiku v Kolumbii a Strednej Amerike: prišli sme počas končiacej sa hurikánovej sezóny a nič iné sa čakať ani nedalo.

park TayronaHneď na druhý deň, 2. novembra 2007, radi vypadneme z turistických rezortov a presúvame sa do parku Tayrona zopár desiatok kilometrov na východ. Národný park leží na brehu mora a zároveň prechádza do hustých dažďových lesov a neskôr hôr, čo z neho robí neopakovateľné miesto na túry a pozorovanie morských i lesných zvierat. Nemáme tu však viac času ako zopár dní a z posledných týždňov sme takí unavení, že budeme radi, ak sa dovlečieme na našu prvú skutočnú pláž od začiatku cesty. S ruksakmi teda šliapeme cez hustý tropický les, nad hlavami nám pobehujú opičky capuccino a dobrosrdečne nás hryzú komáre. Napokon les redne a pred nami sa otvára nádherná, hoci zachmúrená biela pláž. Hneď, ako mi vlezie piesok do sandálov, začínam mať dosť všetkých pláží a je mi opäť smutno za príjemnou chladnou náhornou planinou. Fakt nie som plážový typ a teším sa na ňu vždy presne dovtedy, kým tam neprídem.

Park TayronaSamozrejme, vôbec sme sa napokon nemali na čo sťažovať: tri dni kúpania v priezračnej teplej vode, potápanie ku koralovým útesom, panoráma lesov a hôr za našim chrbtom. Čerstvé kokosové orechy a osviežujúce noci v hamaku a venezuelskej armádnej moskytiére, ktorú nám závideli všetci ostatní obyvatelia kempingu. Komáre sú tu dosť nepríjemné a evidentne sme sa ocitli medzi nevinnými európskymi amatérmi, ktorí si pobyt pri mori predstavovali ako ich domácu mestskú plaváreň. Po svojich skúsenostiach z brazílskej Amazonky už vieme, že všade, kde je dosť teplo na hamaky, je väčšinou aj dosť teplo pre komáre a spánok v aróme DEET mi vonia menej, ako ľahučká kvalitná sieťovina, špeciálne upravená na používanie s hamakom.

Námestie Fernanda Botero v MedellínPáči sa mi, ako veci v parku fungujú: administrácia sa tvrdohlavo bráni budovaniu akýchkoľvek ciest a infraštruktúry a keď sa chcete dostať na pláže, musíte ísť pešo, alebo si nanajvýš prenajať mulu. Vďaka tomu, čím sa dostanete ďalej od posledného parkoviska, tým viac je potrebnej námahy, stretnete však i tým menej ľudí. Nie sú tu nijaké lepšie hotely ani reštaurácie, nestretnete tu zájazdy, cestovných agentov ani žoviálnych západných penzistov s obrovskými fotoaparátmi, ktoré vedia ledva zapnúť. Náš kemping je jedným z posledných „civilizovaných“ miest, ku ktorým sa dá dostať po dvoch hodinách šliapania. Musíte si priniesť stan alebo používať erárny hamak (ak nemáte svoj), k dispozícii sú jednoduché, no chutné jedlá a vaši spolubývajúci budú väčšinou príjemní, zvedaví cestovatelia; krvná skupina, s ktorou sa dá veľa zažiť a nasmiať. Keď sa napokon 4. novembra do Santa Marta vraciame pre naše veci, tropické búrky vystriedalo tropické leto. V prepotených tričkách stopujeme pri policajnej stanici mikrobusy: ignorujú nás policajti aj šoféri, ktorí pri pohľade na naše ruksaky kývajú hlavami a odporúčajú taxík.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Kolumbijské pobrežie Karibiku
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Kolumbijský vidiek – Zona Cafetera

Zona Cafetera header

Cestou do Zona Cafetera28. októbra 2007 pokračujeme v našom expresnom turné po Kolumbii. V Argentíne aj v Bolívii sme strávili spolu viac ako päť mesiacov a hoci neľutujem ani jednu hodinu, na Kolumbiu nám teraz zostáva sotva mesiac; nehanebne málo, ak zoberieme do úvahy, čo všetko sa tu dá zažiť a uvidieť. V autobuse do mesta Armenia cestujeme s mladou mamičkou, jej deťmi a totálne opitým chlapíkom, ktorý počas celej päťhodinovej cesty tvrdohlavo vyspevuje. Deti vyvádzajú do rytmu a v tejto priateľskej spoločnosti nám neprekáža ani dvojhodinové meškanie kvôli ďalšej havárii, ktorá zablokovala cestu. Havárie v Kolumbii, to je absolútne neoddeliteľná súčasť cestovania; v deviatich prípadoch z desiatich mávame dlhé meškania kvôli haváriám. Typickým obrazom na cestách sú tak stojace kolóny autobusov a kamiónov, siahajúce niekoľko kilometrov. Osobných áut nájdete na vidieku stále málo.

Mesto SalentoPokiaľ ide o havárie, musím povedať, že kolumbijskí šoféri sú ten najhorší odpad, aký som zažil na troch kontinentoch. To, že drvivá väčšina z nich by dostala nedostatočnú v každej európskej autoškole je jedna vec; na druhej strane – a to nemá s kvalitou výuky nič spoločné – sú extrémne, neskutočne bezohľadní. Šoférovať auto je tu zrejme výsada nadradených, ktorú treba neustále potvrdzovať na ceste. Výsledkom je, že ulice kolumbijských miest sú nebezpečné pre všetkých chodcov a cyklistov. Niekoľkokrát som bol svedkom, ako náš taxikár alebo šofér autobusu skrútil volant priamo na človeka prechádzajúceho cez cestu, akoby išlo o počítačovú hru. Takýto manéver vždy sprevádza šialené trúbenie a osoba uniká doslova o vlások. Je mi jasné, čo sa deje, keď to chodec nestihne: v poslednej chvíli, keď sa už nedá uniknúť, nedokáže veci zvrátiť ani šofér. Treba si tu dávať veľký pozor.

Okolie SalentoNapokon šťastlivo pristávame v Armenii, malom mestečku vo vnútrozemí. Taxikár nás vezie k ďalšiemu členovi CS, ktorého nám našiel Raul z Medellínu. Tak ako u Raula, sídlisko je oplotené a strážené ozbrojenými hliadkami. Stredná vrstva žije v kolumbijských mestách absolútne bez výnimky v takýchto izolovaných enklávach s trojmetrovými plotmi, za barikádami zo žiletkového drôtu, do ktorých sa vždy prichádza v zamknutých autách. Do desiateho-štrnásteho roku života sa ich deti odtiaľ prakticky nepohnú. Vnútri majú škôlky i základné školy,ihriská, obchody, práčovne. O pokoj obyvateľov sa starajú muži so samopalmi a brokovnicami, krvilačné psy a elektrické systémy. Takýto život je pozostatkom starých časov, beztrestného lúpenia, vrážd a únosov, pričom cieľom mohol byť i človek zo skromnej rodiny – ktokoľvek. Dnes sa Kolumbijčania zo svojich bezpečnostných komplexov a permanentného strachu ešte stále nespamätali, hoci časy sa zmenili.

Justyna v SalentoNáš hostiteľ je mladý zarastený chalan s osudom melancholika; má však zhovorčivú a pohostinnú mamu, ktorá nás hneď pozve na obed a zasype stovkami otázok. Po troch hodinách a s pľuzgiermi na jazykoch utekáme do večerného mesta. V Armenii vládne povolebná atmosféra: po uliciach premávajú džípové pickupy s hrdými víťazmi na korbách i napriek hustému lejaku, všetci sú totálne šťastní, akoby zvíťazil ich strýko, hoci možno je to celé len pri príležitosti ukončenia volebného zákazu predaja alkoholu a stratené tri dni treba rýchlo dobehnúť.

Pečenie placiek arepaNa druhý deň skoro ráno pokračujeme v putovaní po regióne. Nazýva sa Zona Cafetera – celkom prozaicky kvôli nekonečným kávovým plantážam a povesti kávy, najlepšej z najlepších. Onedlho nás víta malebné mestečko Salento s historickým námestím a dobrosrdečnou paňou, , predávajúcou neďaleko čerstvé voňavé placky zvané arepa, priamo z ražňa nad dreveným uhlím. Ako vždy, unudení taxikári nám na námestí sľubujú jazdu na koniec sveta – ako vždy, odmietame. Desať kilometrov od mesta sa nachádza národný park a údolie Cocora s tzv. voskovými palmami, ktoré sú národným kolumbijským symbolom.

Kolumbijský vidiekVôbec neľutujem, že sme sa sem vydali pešo. Prechádzame nádhernou zelenou krajinou s panorámou hôr, míňajú nás jazdci na koňoch a starčekovia s nošami suchého dreva. Takto vyzerá skutočný, nedotknutý kolumbijský vidiek. Ešte pred niekoľkými rokmi bola Zona Cafetera zároveň jednou z mnohých „Zonas Restringidas“, »zakázaných zón«, kvôli aktívnym ľavicovým gerilám a tzv. »paramilitares«, polovojenským fašistickým jednotkám, bojujúcim s partizánmi na vlastnú päsť. Výsledkom bola nestabilita regiónu a obrovské masy ľudí, unikajúcich pred násilím do miest, do biedy a beznádeje zahnívajúcich slumov. Ak však na vašej prosperujúcej farme jedného dňa zastavili zablatené, hrdzavé džípy s guľometmi a zarastení muži vám dali do zajtra na výber medzi smrťou a odchodom, obliekli ste v noci svoje deti, lacné šperky zabalili do vreckovky a za tmy vyrazili preč, nechávajúc za sebou zrelú úrodu, zvieratá, všetko, čo vaša rodina po celé generácie opatrovala svojim potom a krvou.

Voskové palmyDnes sa do týchto zelených strání vrátil život. Sedliaci pracujú na farmách, pomaly sa rozvíja turistika (hoci zatiaľ sú to najmä kolumbijskí návštevníci) a voskové palmy sa clivo vynímajú na zahmlených horských stráňach. Po návrate do Salento ešte stíhame obed v reštaurácii; dávam si repete, no pani nechce o dvojnásobnom účte ani počuť a pre istotu nás ešte zadarmo počastuje kávou. Priateľstvo a štedrosť, s akými sa v Kolumbii stretávame, je jednoducho šokujúca; o polhodinu neskôr pri spiatočnej ceste autobusom sa Justyna pýta šoféra na názov skladby a ten jej vzápätí daruje CD i s obalom a praje šťastnú cestu. Zonu Cafetera opúšťame večer smer Bogota. Po tradičnej havárii a troch hodinách státia napokon zaspávame, ráno nás opäť víta Bogota, smog a novučičké víza do Spojených Štátov Amerických.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Zona Cafetera
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Medellín

Medellin header

Námestie Fernanda Botero v Medellín25. októbra opúšťame Bogotu a opäť si užívame malebný kolumbijský vidiek, hrajúci zásadne odtieňmi sýtozelenej. Večer vystupujeme v smutne slávnom meste Medellín; upršané ulice za oknom taxíka boli v osemdesiatych rokoch jednou z najnebezpečnejších lokalít na svete. Slávny medellínsky kartel a jeho Strašnosť Pablo Escobar tu pri vojne s vládnymi silami vytvorili prostredie, v ktorom sa umieralo rýchlo a bez varovania bez ohľadu na to, či bola vaša smrť zámerom, alebo ste náhodou prechádzali okolo nespočetných prestreliek a vybuchujúcich áut.

Strážené kolumbijské sídliskáDnešný Medellín nič z toho nepripomína; je priateľský a stále v pohybe, vzorné mesto a možno až chvíľami nudné. Bývame u couchsurfera Raula; Raul predáva pneumatiky a okrem toho bez prestania čatuje so všetkými svojimi kamošmi, priateľkou a nádejnými „kosťami“ z okolia. Náš prvý večer to stíhame do krčmy tesne pred víkendovými voľbami, keď nás prohibícia „odreže“ od zdroja životodarných tekutín na tri dni. Počas príjemného večera s Raulom si čoraz výraznejšie začínam uvedomovať čosi čudné v ľuďoch, odkedy sme v Kolumbii. Je to neuveriteľná prívetivosť, akási prirodzená žičlivosť Kolumbijčanov, ktorá nás vo svojich rôznych podobách ohromuje na každom kroku. Nie je nijakou náhodou, že takmer celý náš kolumbijský pobyt sme strávili u členov Couch Surfing, vždy pripravených privítať nás vo svojich domovoch viac, ako kdekoľvek inde.

S RaulomRaul nie je výnimkou. Zoznamujeme sa s jeho internetovými slečnami, brúsime spolu po meste a zúfalo hľadáme výčapníka, ochotného zabudnúť na volebnú prohibíciu. Zbytočne. Jediným úspechom je skromná porcia likéru v Justyninej káve, nad ktorou s Raulom znechutene krčíme nosmi. Len tak mimochodom zisťujeme, že Raul nám už medzičasom „zarezervoval“ ubytovanie v ďalšom meste u lokálneho člena CS. Zdá sa, že tento cestovateľský klub má v Kolumbii skutočných fanúšikov. Sú medzi sebou v neustálom kontakte, každých pár týždňov poriadajú spoločné žúry v inom meste a radi si vymieňajú cestovateľov, ktorí ich navštevujú. Pobyt v Medellíne je pokračovaním jedného z tých vzácnych období, keď sa nám darí vyliezť z hotelov a autobusových čakární do každodennosti miestnych ľudí, stať sa súčasťou ich životov, porozumieť ich snom a rozoznať farebné odtiene ich predstáv, jazyka, politických názorov.

V uliciach MedellínV Medellíne ešte navštívime múzeum slávneho mestského rodáka Fernanda Botero, ktorého sochy a maľby zobrazujú nezabudnuteľne tučných ľudí a zvieratá, originálnu realitu oblých tvarov: socha tučnej anjelky či tučnej Venuše, obéznych mačiek, prasiat, mafiánskych bossov. Na Boterovom námestí pozorujeme čulý pouličný život, keď začína prudký lejak a ľudia začínajú zúfalo hľadať prístrešok. Pred očami sa nám ponáhľa celý nádherný kolumbijský národ: chudobní pouliční predavači s prerobenými kočíkmi, plnými nezmyselných drobností; chodiace telefónne búdky – panie, od ktorých si môžete zavolať cez jeden z desiatich mobilov, pripevnených retiazkami na ich rukách; otcovia rodín s pivom a garnižami; elegantné dámy, biznismeni. Všetci vyťahujú dáždniky a igelitky, úzkostlivo chránia svoj mejkap a mrnčiace ratolesti. Dážď prestáva, vyliezame spod strechy múzea smerom k autobusovej zastávke a vtedy prichádza druhá vlna dažďa. Behom pár sekúnd sme mokrí do nitky a topánky nám v autobude radostne čľapkajú.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Medellín
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Bogotá

bogota header

Cestou do KolumbiePo hornatom Ekvádore nás, zdá sa, nečaká nič odlišné. Stále úzke, kľukaté cesty na úpätiach strmých kopcov, na ktoré nepomáhajú cestovné tabletky ani prázdny žalúdok. Autobus 18. októbra 2007 do Bogoty, to je 26 hodín nevoľnosti; prudké dažde, krásne zelené ráno uprostred tropických záhrad, driemajúce kolumbijské dedinky. Na malej zastávke v horách dostávam prvú lekciu: vynikajúce vegetariánske jedlo v staničnej krčmičke a sexy predavačka, ktorá ma i napriek Justýne po mojom boku oslovuje zásadne »miláčik«. O pár dní trochu ochladnem, lebo toto oslovenie sa v Kolumbii používa celkom bežne a nie vždy musí znamenať začiatok vášnivého vzťahu.

V bogotskej štvrti CandelariaKolumbijský vidiek lemujú na cestách armádne posty: guľometné hniezda a mladučkí vojaci, ozbrojení až po svoje odstávajúce uši. Po viac ako storočí vojen a nestability sa súčasnej vláde darí pomaly zavádzať mier a poriadok. V mnohých iných krajinách Latinskej Ameriky potenciálne nepríjemnosti, v Kolumbii sú zbrane v rukách vládnej moci zárukou pokojného spánku obyvateľov, ktorí sa prednedávnom ešte báli cestovať hoci medzi dvomi susednými štátmi kvôli častým únosom a násilnostiam zo strany kokaínových partizánov.

Vojsko na uliciach BogotyPo nekonečne dlho čase, niekoľkých armádnych kontrolách (s rukami nad hlavou sa vychádza z autobusu a vojaci kontrolujú batožinu) a ďalších hodinách cesty sa ukazujú prvé bogotské slumy. Vyzerajú rovnako zle, ako tie v Riu: vonku opäť prší a chatrče zo zinkového plechu a kartónov takmer plávu v spenenej, neuveriteľne špinavej brečke. Prejsť cez mesto trvá ďalšiu hodinu, napokon však už sedíme v taxíku a pozorujeme ulice zblízka. Mnohé sú bez asfaltu a dopravného značenia, no bližšie k centru sa pomaly zlepšujú domy i cesty, vyrastajú prvé mrakodrapy, trúbia staré smradľavé kraksne, na chodníkoch sa hmýria davy ľudí. Bogota vyzerá divoko, to je fakt, ale páči sa mi.

CandelariaPrvú noc prespíme v akomsi hoteli v centre a potom sa sťahujeme k nášmu prvému kolumbijskému domácemu z Couch Surfing. Z cesty sme totálne rozbití, ale je stále len ráno a prechrápať celý deň v novom meste, to je ako zaspať na prvé rande. Nachádzame sa v najstaršej mestskej štvrti Candelaria: úzke ulice, staré, rozpadávajúce sa domy a na stenách žlté plagáty, vyzývajúce na návštevu v divadle na Dostojevského Idiota. Okrem prechádzky však musíme vybaviť termín na žiadosť o víza na americkej ambasáde a tento traumatický zážitok bude zlatým klincom celého dňa.

Bogotské mrakodrapyTu v Kolumbii treba pre vízum do USA najprv získať informácie a dostať termín, čo funguje cez špeciálne telefónne číslo so špeciálnou tarifou 16 USD za pätnásť minút. Kolumbijskí kamaráti nás už vopred varujú, že operátori z ambasády to vždy zahrajú tak, aby vám jeden pätnásťminútový telefón nestačil a museli ste zavolať druhý a ešte lepšie tretíkrát. Vyzerá to ako blbosť, napokon, sme v 21. storočí a bavíme sa tu o najvyspelejšej krajine sveta. Bohužiaľ, je to tak. Moja telefonistka rozpráva, akoby mala zubnú protézu z hrdzavého železa a IQ 65. Namiesto informácií, o ktoré ju žiadam, mi číta imigračné uznesenia.

CandelariaTeraz je na rade Justyna: keď ju napokon prepájajú k operátorovi, ukazuje sa, že je to chlap. Rozumiem, že je piatok večer v latinskej amerike, čo nenechá chladným ani reprezentanta konzulárneho oddelenia, ale jeho neumyté zuby a siedme poldeci whisky je cítiť príliš blízko i napriek digitálnej ústredni. Operátor je jednoducho ožratý; bojuje so štikútkou a komplikovanými slabikami svojej rodnej angličtiny. Zároveň Justynu dobrosrdečne presviedča, že Poľsko (Poland) je to isté ako Holandsko (Holland) a nijaké víza teda nepotrebuje. Napokon sľubuje, že to ide overiť a naspäť k slúchadlu sa už nevráti. Takto uplynulo ďalších šestnásť dolárov a Justyna stále nemá termín.

CandelariaZa iných okolností by nám to bolo smiešne, napokon, náš zážitok by bol prisilný aj pre nový film Michaela Moorea. Justyna sa napokon opäť spojuje s operátorkou: dostala tú moju, s IQ 65. Dvanásť minút ju posiela do čerta aj s memorandami o vízovej politike USA, ktorá zaručuje spravodlivý prístup všetkým občanom, a vďaka tomu získava termín v riadnom čase. S roztrasenými rukami vrazí telefón na slúchadlo: prvú časť máme za sebou

Bogotskí čističi topánokNa uliciach vládne upršaný večer a smradľavé, preplnené autobusy. Premávka v úzkych uličkách štvrte Candelaria práve dosiahla absolútny kolaps. Všetci od zlosti trúbia, okolo autobusov sa predierajú chodci s dáždnikmi a skupinky opitej mládeže otvárajú piatkový večer priamo uprostred celej mäteže, na križovatkách.Tesne predtým, ako z nás smog vyrazí aj posledné zbytky duševného zdravia, unikáme do puličnej pizzérie a vďaka sladkastej limonáde sa nám v dušiach pomaly rozlieva blaho. Preľudnené mestá ma napĺňajú hrôzou, no Bogota má aspoň vlastný, neopakovateľný štýl a spoza výkladu, s horúcou pizzou, vyzerá šialenstvo tam vonku úplne idylicky.

Na druhý deň sa sťahujeme k nášmu novému kamarátovi z Couch Surfing, ďalej od centra, k štvrtiam strednej vrstvy a stráženým činžiakom. Miguel a Pablo sú mladí súrodenci z neďalekého mesta; ich rodičia si môžu dovoliť platiť im byt aj univerzitu. Študujú biológiu, cestujú do Štátov a Európy, vedú usporiadaný život; škaredé slová používajú len sporadicky a ich priateľky odídu každý večer pred desiatou, keďže o sobáši a hriechoch s tým spojenými nemôže byť zatiaľ ani reč.

V kopcoch nad BogotouVďaka nim sa pre nás stáva Bogota ešte príjemnejšia. Spoznať nejaké mesto za pomocou domácich, to je nenahraditeľný uhol pohľadu zasvätených (a zainteresovaných): malé pikantné vecičky, polarizované názory na politiku, každodennosť života, ktorá inak ostáva turistom nedostupná. Dozvedám sa, koho voliť a v ktorých pajzľoch občas skopú zákazníkov, prečo je „in“ jazdiť v malých špinavých mikrobusoch a nie v oficiálnom MHD. Cez deň brúsime ulice, ktoré večer spoznávame v rozhovoroch, ešte stále ma triafa šľak zo štvorcových blokov a ulíc, ktoré namiesto názvov nesú čísla. Nie je to šialené, rozdeliť bytosť na pravouhlé časti podľa čísel? Na americkom kontinente sú na to evidentne zvyknutí.

Miguel a LauraAko vždy na poriadnom novom mieste, nachádzame tu i vegetariánsku reštauráciu a teraz sa tu už naozaj cítime takmer ako doma. Bogota leží na 2.650 m.n.m., väčšinou je príjemne chladno a dážď to nikdy nemá ďaleko. 24. októbra 2007 prechádzame druhou iniciačnou fázou kvôli štrnástim hodinám pobytu na letisku v Spojených štátoch: vystupujeme pri obrovskom komplexe ambasády, stráženej desiatkami vojakov. Po kontrolách sa dostávame za trojmetrový plot do vestibulu, väčšieho ako bratislavská hlavná stanica. Nervózni Kolumbijčania tu strnulo posedávajú a zúfalo sa snažia zachytiť moment, keď americká hlásateľka vykokce ich meno s nezrozumiteľnou intonáciou. Je dosť ponižujúce, že úradníci tu nemôžu najať človeka so slušnou španielčinou a som naozaj zvedavý, čo by povedala washingtonská administratíva na všetko čo sme zažili na ambasáde v krajine ich strategických regionálnych partnerov.

Napokon však dostávame víza s prekvapujúcou rýchlosťou. Úradníkovi sa viditeľne uľavilo z našej plynulej angličtiny a za tri minúty sme hotoví. Podobné šťastie však nemajú ostatní Kolumbijčania: ďalších štyroch ľudí, ktorí nasledujú za mnou, konzul odmietne a ležérnym pohybom ich stodolárové žiadosti roztrhá priamo pred ich očami.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Bogotá
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska