Opäť Quito a rovník

Quito a rovník, Ekvádor

Slumy z okolia QuitoNezávislé cestovanie má oproti predplateným zájazdom jednu obrovskú nevýhodu: vybavovanie formalít, získavanie víz, predlžovanie pobytu a hľadanie optimálneho transportu môže niekedy pochovať vaše plány v priebehu zopár minút, ak ste na čosi zabudli, alebo ak sa veci začnú uberať nepekným smerom. Teraz, na sklonku pobytu v Južnej Amerike, sa to na nás celé začína valiť. Je najvyšší čas kúpiť si lístky do Strednej Ameriky a najmä do Ázie, Justyna však potrebuje vízum do Kolumbie. Čakanie naňho nás stojí desať drahocenných dní kysnutia v Quito – v momente, keď sa nám míňajú peniaze a ďalšie zastávky si musíme vyberať nanajvýš obozretne.

Hlavné námestie v QuitoTo najhoršie však ešte len čaká. Kdesi medzi návratom z útulku Santa Martha a vytúženými kolumbijskými vízami zistíme, že z južnej ani strednej Ameriky neexistujú priame letecké spojenia do Ázie. Znamená to, že budeme musieť letieť cez Spojené štáty – veľmi zlá správa! Ďalšie víza, ďalšie stovky dolárov za vybavenie víz. V Quito sa ubytujeme v akomsi hoteli v starom meste; rovnako ako naša cesta, svoj niekdajší optimizmus má ďaleko za sebou. Naša hotelová izba je pokrytá vlasmi a špinou, postele cigaretovým popolom a uteráky nesú stopy po zle vytretých zadkoch. Fakt by som si radšej rozložil stan na hlavnom námestí, len keby tam nebolo toľko prorokov, navracajúcich ľudí na pravú vieru. Napokon si nájdeme iné ubytovanie; pri odchode sa ma úlisná pani opýta: „A čo, nepáčilo sa vám?“ „Nepáčilo. Izba bola škaredá a špinavá.“ Ak pracujete na takomto mieste a napriek tomu si chcete zachovať sebaúctu, lepšie je na nič sa nepýtať.

Víkendové QuitoĎalší hostel je už krajší a samozrejme drahší, leží na začiatku novej časti mesta zvanej Mariscal. Práve v týchto miestach pred desiatimi dňami napadli Maríu, jednu z dobrovoľníčok v Santa Martha. Pri lúpežnom prepadnutí nechcela odovzdať svoje veci a tak ju chlap začal mlátiť a napokon bodol nabrúseným šrobovákom do ramenného svalu. Odovzdala.

Počasie v Quito je permanentne pred búrkou; doobeda býva príjemne teplo a popoludní začínajú dlhotrvajúce lejaky, ktoré často končia až nadránom. Quito je takmer na rovníku, ale na druhej strane, aj v nadmorskej výške 2.850 m. Tropické počasie tu príliš nečakajte. Okrem vybavovania víz chodíme na zaujímavé miesta alebo zabíjame čas na internete. Pár kilometrov za mestom prebieha rovník; prísť do Ekvádoru a nenavštíviť rovník, to je ako prísť do Pezinku a nehrknúť si vína. Ekvádor sa samozrejme nedá zahanbiť a turistický rovník je robený vo veľkom štýle: sú tu vedecké pavilóny a planetárium, folklórne súbory omieľajú do omrzenia svoje pesničky a na plochých nohách si čaptajú do tanca. Nad všetkým tróni obrovský kamenný monument, postavený na počesť prvého francúzskeho vedca Charles Marie de La Condamine, ktorý tu v roku 1736 potvrdil polohu rovníka. Môžete si urobiť fotku s každou nohou na jednej strane pologule atď.

Indiánsky trh v Otavalo neďaleko QuitoCelé to má len jeden malý problém. Rovník prebieha okolo 240 m na sever; prví vedci sa v 18. storočí pekne trhli a zistilo sa to až pomerne nedávno, vďaka GPS; nová poloha bola potvrdená i komplexnými analýzami. Ekvádorská vláda, ktorá vlastní celý turistický komplex, to berie ako provokáciu a skutočný rovník okázalo ignoruje. Situáciu už využili iní podnikavci a 240 m na sever vyrástlo nové turistické centrum, do ktorého smeruje čoraz viac autobusov, plných gringov. Tu je to rovnako patetické alebo ešte horšie, ako na „bývalom“ rovníku. Exkurzia vrcholí lacnými trikmi, keď vám ukážu, že voda odteká v umývadle na jednu stranu na severnej, a na opačnú na južnej o dva metre ďalej. Na namaľovanej červenej čiare s označením 0º 00′ 00“ zemepisnej šírky postavíte vajíčko na užší koniec zaručene ľahšie, ako kdekoľvek inde na svete. Atď.

Vybavovanie víz sa zatiaľ uberá správnym smerom. Vždy, keď prídeme na konzulát, požadujú od Justyny nové a nové papiere. Napokon však vízum držíme v ruke vďaka neexistujúcim rezerváciám na letenku – moja stará dobrá metóda z Kuby, a dozvedáme sa i dôvody tohto šikanovania. Konzulka nám ochotne prezradí, že diplomatické úsilie poľskej strany o lepšie patnerské vzťahy s Kolumbiu sa rovná imidžu dvoch tlstých uprdených dvojčiat na čele poľskej vlády. Ostáva len dúfať, že voľby, ktoré o dva týždne zmietnu súčasnú poľskú vládu do záchoda, pomôžu aj cestujúcim Poliakom.

Príroda EkvádoruQuito bolo vskutku silným zážitkom. Dusivé dni a prudké lejaky, povolebné demonštrácie s jazdnou políciou a slzným plynom, pouličné stĺpy, na ktorých bilboardy formátu A3 ponúkajú vyčistenie trestného registra či už ide o políciu, alebo Interpol, za rozumnú cenu. Quito, to sú pizze a lasagne v hotelovej rešturácii, pouličné násilie hneď za jeho okovanými dverami, múzeum zlata so šialenými pokladmi, rabovanými päť storočí od miestnych domorodých kmeňov. Strávili sme tu viac času, ako nám bolo milé.

18. októbra však napokon sedíme o pol piatej ráno v čakárni autobusovej spoločnosti Panamericana a čakáme zbytočne, pretože Autobus z Peru do Kolumbie havaroval už na ekvádorských hraniciach a zabil jedného z cestujúcich. Pracovník spoločnosti nás však milostivo zavezie na hlavnú cestu na hraniciach slumov Starého mesta, kde máme šancu chytiť autobus na hranice. Pred východom slnka už sedíme natlačení v storočnom pestrofarebnom autobuse a z horských zákrut severnej magistrály nás nutká na ľahké zvracanie.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Ekvádor » Hlavné mesto Quito a okolie

Hacienda Santa Martha

header

Prvé dojmy zo Santa MarthaNapokon 24. septembra 2007 vystupujeme v meste Tambillo; je to vlastne hlavná cesta s niekoľkými krámikmi a zopár ulicami obďaleč. Mestečku dominuje betónový nadchod pre chodcov, ktorý vyzerá ešte horšie a nebezpečnejšie, ako samotná hlavná cesta. Nikto nie je natoľko šialený, aby sa vôbec pokúšal prekonať cestu pomocou nadchodu; napriek tomu, práve pri ňom sa sústreďuje obchodný ruch: kúpite tu jahody a paradajky, pivo, cigarety, kuracie stehno z mikrovlnky.

Okolie útulkuCentrum pre týrané zvieratá Hacienda Santa Martha, náš dobrovoľnícky projekt na najbližšie dva týždne, sa nachádza za mestom i nadchodom pre chodcov. Taxík s otvorenou nápravou nás vyvezie vysoko do kopcov, do zeleninových záhrad a na úpätie hôr s oblačnými lesmi. Ekvádor je krajina, v ktorej deforestácia – najmä oblačných lesov vo väčších nadmorských výškach – postupuje desivo rýchlym tempom. Tu, pri Tambillo, sa zachovali aspoň fliačiky kedysi hustej oblačnej džungle. Nepríjemná cesta s hustou premávkou ostala kdesi na spodku údolia.

HaciendaHacienda, to je niekoľko domov a veľký pozemok, na ktorom sa zmestí normálna farma a desiatky klietok so zvieratami. Sú to dva oddelené svety: v jednom žije ekvádorský majiteľ so svojou rodinou, veľkým domom, služobníctvom a pracovníkmi poľnohospodárskeho majera. Ten druhý obýva Leon, novozélandský správca útulku a neustále sa vymieňajúci dobrovoľníci najmä zo Spojených štátov, Kanady a Anglicka. Prekvapení zisťujeme, že na jednom izolovanom mieste tu tak žijú dve sebestačné skupiny bez toho, aby prejavovali akýkoľvek živý záujem navzájom sa integrovať, alebo aspoň trošku spoznať.

Je to zvláštne miesto; po technickej stránke tu veci fungujú výborne, vďaka peniazom dobrovoľníkov sa centrum postavilo na nohy a je sebestačné pri získavaní potravy a liekov pre zvieratá. Po sociálnej – dobrovoľníci prichádzajú a odchádzajú, pre mnohých je to skôr ďalšia atrakcia pri ich cestách a cudzokrajných zážitkoch. Sám Leon je ako Prometeus, prostredník medzi božstvom a smrteľníkmi. Prestupuje oba svety a vybavuje všetko, čo sa týka chodu projektu. I napriek tomu, že tu žije už tri roky, po španielsky hovorí horšie, ako ja po ôsmych mesiacoch cestovania. Oných pár potrebných viet nejako vykokce a všetko ostatné mu poskytuje život medzi „gringami“. Samotný majiteľ a ostatní robotníci nás ignorujú, akoby sme boli vzduch. Pri náhodnom stretnutí nás najčastejšie ani nepozdravia.

Justynka s dobrovoľníčkamiNiekoľko dobrovoľníkov sem prichádza pravidelne už zopár rokov. Pre Leona sú akoby rodina a táto hermetická skupina tvorí ešte tretí svet jeho dôverníkov. S nimi Leon konzultuje dôležité veci, zveruje im zodpovedné úlohy a obdaruje ich svojou priazňou. Je tu Austrálčanka Cate, priateľská fanynka rumu a všetkých zvierat a mladučká Tarren zo Štátov, s ktorou Leon spáva. Život v útulku má tak pomerne presné pravidlá v závislosti od toho, do ktorej skupiny patríte.

Tieto kunovité zvieratká sú extrémne agresívneS Justynou nám obom chvíľu trvá, kým sa zaradíme do tejto každodennosti. Dobrovoľnícke projekty, ktorých sme sa zúčastňovali počas posledných deviatich rokov, boli najmä krátkodobé podujatia bez takejto sociálnej hierarchie a pravidiel. Nemáme však záujem vnikať hlbšie do fungovania miestnych vzťahov a nikto z ostatných dobrovoľníkov nám nie je natoľko blízky, aby malo zmysel pokúšať sa dostať za rámec povrchnej komunikácie počas práce a voľného času. Prišli sme sem kvôli zvieratám, pomôcť v niečom zaujímavom, a takto to ostalo až do konca.

LevíčatáHneď pri príchode 24. septembra 2007 nás vítajú dva dobermany a vlčiak, z plota zízajú obrovské červené papagáje. S Leonom onedlho absolvujeme exkurziu a zoznamujeme sa s ostatnými zvieratami v útulku. Nie je to pekný príbeh: všetky boli zhabané od pytliakov a priekupníkov, alebo od majiteľov zvierat pre kruté zaobchádzanie. V Ekvádore platí prísny zákaz vlastniť zviera, klasifikované ako žijúce vo voľnej prírode a už toto je dostatočný dôvod pre jeho odňatie vlastníkovi.

Justynka s gigantickými korytnačkami galapágskymiTakto sa sem dostali štyri gigantické Korytnačky galapágske, ktoré normálne žijú už len na jedinom mieste na svete – Galapágskych ostrovoch. Polícia ich zobrala zo záhrady v centre Quito, kde žili u nejakej rodiny po celé generácie jej členov (tieto korytnačky sa dožívajú 200 a viac rokov). Na druhej strane, na ich zhabanie mali aj iné dobré dôvody. Pancier jednej z nich slúžil ako terč pri tréningu v streľbe guľovnicou…

Jazvecovité zvieratko coatí, nesmierne prítulný tvorček, ktorého bratov sme vídavali v celých húfoch okolo vodopádov Iguazu v Brazílii a Argentíne, tu žije tiež. Nadšene pobehuje v klietke kedykoľvek niekto prechádza okolo a dožaduje sa škrabkania. Nijaký dobrovoľník by nemal srdce mu to odoprieť: coatí je slepý, pretože predošlí majitelia mu počas akéhosi alkoholického žúru vypálili oči cigaretou.

Slepý coatíOsobitná kapitola útulku sú levy. Znie to čudne, ale je to tak. Levy samozrejme v Južnej Amerike nežijú vo voľnej prírode, zato však žijú v cirkusoch. Väčšinou v neuveriteľne hanebných podmienkach, v tesných klietkach a podvýživené. Keď ich polícia skonfiškuje pre kruté zaobchádzanie, problémy len začínajú. Pre útulky je veľmi nákladné ich živiť, okrem toho majú extrémny sexuálny apetít a množia sa ako králiky. Na ich prevoz a rehabilitáciu do pôvodného prostredia v Afrike samozrejme neexistujú prostriedky. Santa Martha ich tak momentálne má štrnásť, od slepej samice cez krvilačnú štvoricu dospievajúcich beštií až po dve mláďatá, ktoré Leon vychoval doslova vo vlastnej posteli.

S trumpeteromĎalšími obyvateľmi útulku sú desiatky exotických vtákov, opice, amazonský potkan veľký ako pes, smrteľne nebezpečný párik kunovitých šeliem, medvede, jaguár, puma a obrovské divé mačky zvané ozoloty. Našou prácou je v prvom rade ich nakŕmiť a vyčistiť im klietky. Ďalšou veľkou úlohou je stavba novej klietky pre jaguára v dolinke, zarastenej oblačnou džungľou.

Od prvého momentu nám je jasné, že veci tu bežia úplne inak, ako v bolívijskom útulku, ktorý sme navštívili na našej ceste. Okrem neporovnateľne priateľskejších Bolívijčanov sme tam našli i prítulnejšie zvieratá. Na jednej strane je to pre ne samotné dôležité, pretože v ekvádorskom útulku kladú veľký dôraz na ich rehabilitáciu a návrat do divočiny – znamená to, že ich kontakt s ľuďmi sa musí obmedzovať na minimum, aby ich už v džungli ani „nenapadlo“ vracať sa k ľudským obydliam.Zvyšuje to úspech ich prispôsobenia sa prirodzenému prostrediu a znižuje možnosť, že ich ktosi uloví opäť. Na druhej strane, v útulku je množstvo zvierat, ktoré už na návrat nemajú šancu a napriek tomu, dobrovoľníci majú zákaz sa k nim približovať, čo je zdôvodnené obavami o bezpečnosť. Je to zvláštny prístup, tým skôr, že v Bolívii sme sa presvedčili na vlastné oči, že pre tieto úbohé tvory je ľudská láska dôležitejšia, ako pravidelná strava.

Stavba klietky pre jaguára v oblačnom leseNaše dva týždne v Santa Martha, to je ranné prebúdzanie za priateľského ryčania levov, doobedňajšia tvrdá robota pri kopaní pozemku pre jaguára v tvrdom ílovitom svahu, nádherný hustý les okolo. Dolinou sa nesie rykot jaguára, ktorý netrpezlivo pozoruje postupujúce práce nad jeho budúcim domovom. Cítim, že po zdravotných problémoch z Bolívie opäť naberám sily: veľa jeme, veľa pracujeme. Podvečer, počas tropických dažďov, čistíme klietky za nadšeného hulákania desiatok papagájov a iných vtákov. Tucan, ktorému krídla a chvost odstrihli až za mäso, sa nás pritom tvrdohlavo snaží svojim obrovským pestrofarebným zobákom ďobnúť do zadku. Nádherný trumpeter vydáva nepriateľské odstrašujúce zvuky, hoci nikdy nepohrdne poškrabkaním po krku. Túli sa ku mne bojazlivý, citlivý modrý vtáčik; niekto mu doslova odsekol vrchnú časť zobáka. Justyna sa zatiaľ rozpráva s čiernohlavým papagájom, ktorý už niekoľko dní vyspevuje iba pre ňu, kedykoľvek ju zazrie.

S Leonom v akcii. Že vraj príliš málo pijem?!Život v centre beží po presných a dobre vyjazdených koľajach. Varíme si sami a dvakrát za týždeň, v stredu a piatok, sa poriada pijanský žúr, vždy s tými istými pesničkami a kolektívnymi hrami na povzbudenie chľastania. Niektorým ľuďom sa to nikdy neznudí a pri jednej z našich niekoľkých krátkych, trpkých hádok mi Leon vyhodí na oči, že sa spoločného pitia nezúčastňujeme dostatočným spôsobom. Je mi jasné, že tu nie som najvhodnejším dobrovoľníkom, lebo hoci dobre pracujem, z Leonových pravidiel chodenia do domu len na povel a pod. sa smejem príliš nahlas. Pre Leona je toto miesto také malé kráľovstvo, kde on určuje pravidlá hry a počúvajú ho zvieratá aj dobrovoľníčky (drvivá väčšina sú dievčatá).

DobrovoľníčkyNa druhej strane, ja i Leon sme to spolu vydržali až do konca a vďaka tomu ostane toto miesto jedno z najzaujímavejších zážitkov našej cesty: pokojné večery, trávené zízaním do terária s tromi iguánmi a miniatúrnou opičkou tamarin. Na kolenách mi spáva mačka, a pri nohách – hnedá fenka dobermana, chorá na rakovinu. Santa Martha je aj pečenie chleba, ktorý sa mi na všeobecnú radosť podaril a španielske konverzácie s robotníkom Jimmym, bezvýsledne odo mňa drankajúceho moje náramkové hodinky.

6. októbra sa v sobotu ráno rozlúčime s našou miernou opicou po včerajšom večierku a s ostatnými zvieratami, poškrabkáme coatího, Justynka si poslednýkrát zaspieva s čiernohlavým papagájom a taxík nás znáša ku betónovému nadchodu a späť k životu na ceste. V tom zhone sme sa s väčšinou dobrovoľníkov aj zabudli rozlúčiť, to si však nikto asi ani nevšimol.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ekvádor » Útulok pre týrané zvieratá Santa Martha

Hlavné mesto Quito

Quito, Ekvádor

QuitoKedysi pred piatimi mesiacmi, v horúcom Rio de Janeiro na druhej strane kontinentu, som sa prihlásil na mejl a našiel tam potvrdenie o prijatí na dobrovoľnícky projekt v Ekvádore. Poslali mi ho ľudia z INEXu, slovenskej pobočky medzinárodnej siete takýchto projektov. S Justynou sme vtedy v Riu zajasali od radosti, lebo už deväť rokov nášho spoločného cestovania sa nám zdá, že pomôcť s niečím zmysluplným v krajine, ktorou prechádzame, je súčasť každej dobrej cesty.

Dnes je 21. september, od Ria sme prešli celý kontinent až do Ohňovej zeme a naspäť. Sme v Ekvádore, už dobré dva týždne sme mali učiť indiánske deti po anglicky a pomáhať v zalesňovaní svahov neďaleko Quito. Niekto niekde čosi zbabral, čosi sa pomýlilo a namiesto projektu teraz stojíme na odpornej, nebezpečnej stanici hlavného mesta a hádame sa s taxikárom, ktorý nechce zapnúť taxameter.

Stare mestoV INEXe, po sérii nedorozumení, ignorantstva a obyčajnej hlúposti pokrčili plecami: my sme len nezisková organizácia! Zo zápisného na dobrovoľnícky tábor, na ktorý nás nikdy nezapísali, si však nezabudli strhnúť manipulačný poplatok. Pravidlá sú pravidlá. Posledné štyri mesiace bola naša cesta cez kontinent determinovaná zastávkou v Ekvádore, jediným pevným bodom celého itinerára. Mnoho vecí sme kvôli tomu vynechali, mnoho preplatili. Taxikár nechce o taxametri ani počuť, no napokon ho zapne a k cestovnému na displeji si hneď pripočíta pol dolára.

Do Quito sme prišli tri dni pred ďalším projektom, ktorý Justyna našla na internete hneď ako sme zistili, že ľudia v slovenskom INEXe sú nielen neschopní, ale aj zvysoka kašlú na svoju robotu, svoje záväzky a najmä na nás dvoch, hoci sa s nimi poznáme už tak dlho. Teraz strávime víkend v hlavnom meste a v pondelok nastúpime do centra pre týrané zvieratá 30 km južne na vidieku.

Hlavne namestieZažívame teda víkendové Quito: jeho ospalé ulice a uličky, ktoré sa cez týždeň opäť zaplnia chodcami a dopravnými zápchami; trolejbusové linky a cyklistov, bezstarostne premávajúcich v celých húfoch po bulvároch, lebo cez víkend patria iba im.

Quito, to sú dve mestá v jednom. Staré mesto. Veľkolepé koloniálne budovy, niekoľko blokov starobylých ulíc, v ktorých na každom kroku postávajú policajti a môžete sa cítiť relatívne bezpečne. Prejdite o čosi ďalej a začnete mať nepríjemný pocit, že sem nepatríte. Staré mesto je zároveň štvrťou chudobných, za hlavnými ulicami sa okamžite mení vzhľad chodcov, policajtov vystriedali odpadky a zúbožení kramári. Je to veľmi zaujímavé miesto, hoci nie príliš bezpečné. Pri každej dlhšej jazde trolejbusom sa mi ktosi hrabe vo vreckách kapsáčov…

QuitoMariscal. Moderná štvrť strednej vrstvy, nablýskané vežiaky sa striedajú s koloniálnymi vilovými blokmi a štýlovými obchodmi. Práve sem prichádza väčšina cudzincov a tu sa i deje väčšina lúpežných prepadnutí, čoho výsledkom je, že ešte aj domáci si po zotmení radšej zoberú taxík, hoci domov to majú sotva jeden blok. Napriek tomu, obe časti mesta majú vlastnú neopakovateľnú atmosféru a Quito je vskutku zaujímavé miesto cez deň i po zotmení.

24. septembra však nechávame Quito na chvíľu svojmu osudu a nasadáme do prímestského autobusu, ktorému dominuje obrovská farebná samolepka Ježiška. Nie som veľký odborník na kresťanské symboly, ale to, čo sa dá vidieť ako súčasť každodenného náboženského života v andských krajinách ako Bolívia, Peru a Ekvádor, má určite ďaleko od vierouky. Majú tu stovky svojich svätých – o mnohých z nich vo Vatikáne istotne nikto nikdy nepočul – a využívajú ich podobne, ako Číňania svojich bôžikov. Jeden proti cestovným nehodám, ďalší na šťastie v bingu atď. Miestni obyvatelia, najmä Indiáni, majú za sebou storočia polyteizmu a jeden ďalší Boh s armádou španielskych a neskôr amerických dobyvateľov na tom nedokázal nič zmeniť. Ku svätým sa modlia viac, ako k Bohu v kostole; to oni vybavujú ich každodenné záležitosti a im pravidelne obetujú drobné darčeky. Ježiš je akoby len jedným zo svätých, inak nič výnimočné.

Autobusy v tejto časti kontinentu sú radikálne orientované na zákazníka. Zastavia všade, kde stojí na ceste človek a jeho škrabanie v zadku aspoň vzdialene pripomína vytúžené mávanie na šoféra. Cestujúci ešte aspoň platia cestovné; zato na každej križovatke pristúpi v Ekvádore tridsať pouličných predavačov, ktorí ponúkajú všetko od vysmážaných banánov po pornočasopisy v brailovom písme. Pritom sa medzi sebou strkajú, nadávajú si a napokon ich často musí vodič opäť nasilu vyhodiť. Robí sa to doslovne: vodičov pomocník dostane znamenie a jednoducho ich vyhádže za jazdy kdesi na krajnicu. Vzápätí naskakujú ďalší, spolu s pasažiermi a zabávačmi.

Divadlo Bolivar po poziariAutobusoví zabávači sú ešte o triedu nižšie, ako autobusoví predavači. Musia sa tváriť inkongnito, inak by ich vodičov pomocník vysotil už pri nastupovaní. Keď sa už vezú, skôr či neskôr začnú svoju šou. Najlacnejší iba apelujú svojim študentským životom, biednou stravou a pod., na konci rozdajú cukríky a keď ich už chamtivé deti pochrúmu, od rodičov si vypýtajú pol dolára za kus. Tí rozumnejší rozdajú cukríky na začiatku, pätnásť nasledujúcich minút zabávajú obecenstvo vtipmi a hádankami a dúfajú, že vzrušení cestujúci nevdojak prehltnú čo najviac cukríkov. Toto je neoddeliteľná súčasť každého autobusového cestovania v Peru a Ekvádore. Ak vás tu čaká viachodinová cesta, môžete sa spoľahnúť, že autobusových predavačov a zabávačov sa vystriedajú celé desiatky.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ekvádor » Hlavné mesto Quito a okolie

Riobamba a vulkán Chimborazo

Vulkán Chimborazo, Riobamba, Ekvádor

V meste Riobamba11. septembra 2007 vystupujeme v meste Riobamba; opitý taxikár nám sľubuje nezabudnuteľnú jazdu, ale vzápätí mu z rúk vypadne plný hrnček kávy a my to považujeme za zlé znamenie. Riobamba, to je také typické andské mestečko – špinavé ulice z lacných šedých domov vyrastajúcich bez ladu a skladu, sýtozelená vegetácia. Na uliciach sa prechádzajú mačovia s čiernymi ulízanými vlasmi a tričkami, ktorých nápisy vyzývajú všetky vagíny do bojovej pohotovosti. Miešajú sa s nimi domorodci, turisti, stredoškoláci v uniformách. Jednoducho nič moc a zároveň naša každodennosť, ktorá mi bude doma určite tak veľmi chýbať.

Cez Riobambu prechádza jedna z najťažšie budovaných železníc na svete; tiahla sa takmer cez celé ekvádorské Andy a jej výstavba trvala desiatky rokov. Dnes je opäť v troskách kvôli chýbajúcim peniazom na údržbu a najmä opakovaným zosuvom pôdy z deväťdesiatych rokov počas katastrof fenoménu El Niño. Funguje už len jej malá časť a slúži turistickému priemyslu.

Večer pred výstupomNás však nezaujíma železnica ani slávny »Diabolský nos«, strmý horský úsek, cez ktorý prechádza. Neďaleko Riobamby sa týči vulkán Chimborazo, najvyšší vrch Ekvádoru a už celé týždne sa tešíme na výstup. Chimborazo: 6.310 m.n.m.; osamotený, pokrytý ľadovcom a vulkanickým prachom. Jeho vrchol je zároveň najvyšším bodom tejto planéty v absolútnych číslach, tj. pri meraní od stredu Zeme. Mt. Everest je najvyšší vrch v našom arbitrálnom systéme merania nadmorskej výšky, kde 0 metrov znamená úroveň morských hladín. Keďže je však Chimborazo tak blízko rovníka a teda najvypuklejšej časti našej elipsovitej planéty, vzhľadom na stred Zeme prevyšuje Mt. Everest o čosi vyše 200 m. a zároveň je to bod, ležiaci na Zemi najbližšie k slnku.

Začíname aklimatizačnú fázu výstupu: prvý deň vychádzame pod úpätie vulkánu a vystupujeme na 5.300 m.n.m.V Riobambe obchádzame miestne agentúry a zisťujeme podmienky i cenu výstupu.Napokon si vyberáme jednu z najstarších a najrenomovanejších agentúr, dostávame výstroj a skúseného sprievodcu. 17. septembra začíname prvú fázu aklimatizácie; autobusom vychádzame pod úpätie obrovského, majestátneho Chimborazo a pomaly stúpame k poslednej horskej chate na 5.000 m.n.m. Svahy okolo nás sú pokryté vulkanickým prachom, pobehujú tu stáda vicuní. Nad nami sa týči vrchol, celkom pokrytý hrubým ľadovcom. Beloba ostro kontrastuje s hnedočervenými skalami a tmavomodrým nebom. Podľa obyvateľov horskej chaty sa dnes vyčasilo prvýkrát po mesiaci a je dobrý predpoklad, že počasie nám bude priať i v najbližších dňoch.

Justyna na úpätí vulkánuDnes sme plní síl a optimizmu; aklimatizáciu znášame veľmi dobre, po mesiacoch strávených na Andskej náhornej planine vo výške 3.000 m.n.m. a viac stúpame ku kontrolnému aklimatizačnému bodu na 5.300 m.n.m. bez akýchkoľvek problémov. Zdá sa, že vrchol máme na dosah: zajtra sa sem vrátime i so sprievodcom a výstrojou a začneme výstup z druhej strany svahu, naostro. Vraciame sa teda do Riobamby a zažívame poslednú pokojnú noc pred výstupom, pretože zajtra, vo vysokej nadmorskej výške, naše telo na odpočinok príliš veľkú šancu mať nebude. Ako hovorí staré dobré horolezecké porekadlo, šplhaj vysoko, prespávaj nízko…

Vrchol vulkánu ChimborazoNa vrchol vulkánu Chimborazo sme sa napokon nikdy nedostali. Na druhý deň v noci sme začali výstup rovnako ako ostatné štyri skupiny horolezcov a rovnako ako oni, museli sme sa vrátiť. Dnes sa výstup na tento vrch stáva skutočnou výzvou aj pre profesionálov, pretože s postupujúcim globálnym otepľovaním a umieraním tropických ľadovcov sa menia i povrch a podmienky výstupu na ne. Chýba nám čosi síl a veľa, veľa technických zdatnosti pri šplhaní sa takmer kolmým ľadovým poľom počas ôsmych, a následnom zostupe ďalších štyroch hodín. Schádzame s ťažkým srdcom, vyčerpaní a so symptómami choroby z nadmorskej výšky. V horskej chate sa stretávame s ostatnými neúspešnými horolezcami a v sklesnutej nálade schádzame o dvesto metrov nadmorskej výšky nižšie, na miesto, kde sa začína cesta pre automobily.

Východ slnka na ChimborazoVďaka tomuto výstupu sme pochopili všeličo nové o pozadí celého podujatia i o spôsobe, akým fungujú miestne agentúry pri dohadzovaní týchto výprav turistom. Je to príbeh sveta za farebnou pohľadnicou a za sladkými sľubmi ľudí, ktorí sú za vaše peniaze ochotní obetovať váš život. Príbeh Tak blízko slnka nájdete tu.

19. septembra sa teda vraciame do nášho krásneho hotela v Riobamba. Moje telo sa pomaly vracia do života v menšej nadmorskej výške a na druhý deň vymieňame vulkán za miestne reštaurácie. Nie je to dobrý biznis, pretože nájsť tu normálne, slušné jedlo sa v Riobambe asi nedá. Hneď 21. septembra 2007 sa napokon presúvame do hlavného mesta.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ekvádor » Vulkán Chimborazo

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Tak blízko slnka

Južný Ekvádor a nostalgia v meste Cuenca

Mesto Cuenca, EkvádorĎalšie dni na ceste: autobus do najväčšieho ekvádorského mesta Guayaquil, dvadsaťštyri hodín v jeho horúcom podnebí, fastfood a zabudnutý hotel kdesi na špinavej zaprášenej ulici. Hýbeme sa ďalej, iným autobusom do chladnejších hôr. 7. septembra vystupujeme v meste Cuenca, a bolo načase, pretože akési decko zase ogrcalo celú podlahu a keby som vnútri ostal ešte o minútu dlhšie, vďačne by som sa k nemu pridal.

Cuenca pred dažďomOkolo Cuency sú hory, ovzdušie je chladné a vlhké a ďalší dážď to má za pár. Mesto, mihajúce sa za oknami taxíka, vyzerá príjemne. Na jednej z ulíc nás víta Roy – náš domáci z cestovateľskej siete Couch Surfing. Ledva si podáme ruky a už nás kamsi ťahá. Zdá sa, že sme to akurát stihli na stretnutie členov Couch surfing, ktorí sa akurát nachádzajú nablízku. Všetko sa začína v dizajnérskom štúdiu jedného z miestnych členov, prichádzajú ďalší cestovatelia aj Cuenčania. Padajú prvé drinky, chutnáme miestny vynikajúci nápoj, ktorý sa podáva nahorúco. Trošku som ho vypil a jeho názov som fakt zabudol.

Prvý večer v Cuenca. Roy a jeho banda v akciiKeď Američan Dan rozbije nadránom v nočnom klube šiesty pohár a čašník nám prestane nosiť pukance na účet podniku, je nám jasné, že je čas vypadnúť. Takto, v noci, nemôžeme zistiť o Royovom dome, kde budeme bývať, nič bližšie, ale z našej poloopitej bandy sa tam predbežne skladá asi polovica osôb. Zase začínam mať nejasné tušenie, že miesto sa mi nebude páčiť – dolu na prízemí chrápu ďalšie hlasy a na kúpeľňu čakám dvadsať minút. Ráno sa vskutku budíme do ukričaného domu kdesi na predmestí Cuency; zlá nálada ma však veľmi rýchlo prejde, lebo hlavnými protagonistami je tlupa nádherných detí v školských uniformách. Obývajú spodnú časť domu spolu so zložitými vetvami Royových príbuzných a onedlho sa s nami skamarátia na život a na smrť. Pridáva sa k nim ešte bucľatá Claudia, Royova kamoška obývajúca izbu oproti.

Royova rodinaJedným slovom, po šiestich dlhých mesiacoch cestovania, spávania po hoteloch, autobusoch a staničných halách, prišli sme do skutočnej, normálnej šťastnej rodiny. Cuenca by mohla byť akýmkoľvek stredoeurópskym mestom, so svojim podnebím, koloniálnymi budovami a zelenými horami. Cítime sa tu ako doma a tým je to celé ešte clivejšie. U Roya pozorujeme obyčajný, každodenný život týchto skromných ľudí a takmer sa s nimi máme chuť vymeniť. Roy pracuje doma ako webdizajnér, v ostatných izbách žijú celé dve rodiny jeho príbuzných s deťmi plus štyri či päť známych.

Royova rodinaVšetci sa spolu skladajú na nájomné, majú jednu kuchyňu a jeden televízor. Až doteraz som takýto spôsob bývania považoval za peklo bez šance na súkromie, ale títo ľudia žijú v oných stiesnených podmienkach naozaj v harmónii. Rešpektujú sa navzájom, pomáhajú si a to ešte Roy pozýva do svojej malej izby ľudí ako my; nikto z ostatných nájomníkov na to nereptá. Aby sme sa im aspoň trošku odvďačili, jedného dňa urobíme na neďalekom trhu obrovský nákup za neuveriteľných desať dolárov a uvaríme obed pre bližšie neurčený počet ľudí, akurát sa nachádzajúcich v dome. Deti od šťastia postrácajú svojich plastových dinosaurov a chvália všetky chody, hoci ako som si všimol, najväčší úspech u nich zožala trojlitrová fľaša koly.

Justyna s ClaudiouV ten večer spolu s Royom a Claudiou sedíme na internete a čumíme na bláznivé ekvádorské komédie zo šesťdesiatych rokov. Kontrujem jednou epizódou Bambuľky, ktorú som našiel na YouTube, no Roy nás vzápätí dorazí včielkou Majou v ekvádorskom vydaní. Áno, Ekvádorčania poznajú včielku Maju (tzv. Abejita Maya) a až doteraz boli presvedčení, že si spolu s Flipom poskakuje po ekvádorských, nie východonemeckých lúkach. Nuž čo. Poliaci vám budú až do smrti tvrdiť, že Jánošík bol…Poliak.

Oných niekoľko dní v Cuence sa prechádzame po jej zamračených uliciach, obdivujeme nádhernú koloniálnu architektúru a sýtozelenú vegetáciu jej oblačných lesov. Je to prvé mesto po dlhom čase, v ktorom nevidím slumy. Na predmestiach sú miesto toho skromné, no čisté štvrte, presne také isté, v akej stojí aj domček obývajúci Royova rodina. Neustále sa stretávame s ostatnými členmi Couch surfing a sympatický nemecko-litovský párik Katja a Augustas nás jedného dňa všetkých pozvú na nefalšované, stredoeurópske zemiakové placky. Bývajú v Cuence už niekoľko týždňov, zbierajú sily (a peniaze) na ďalšie pokračovanie svojho niekoľkoročného cestovania stopom okolo sveta.

Ďalšia cestovateľská párty u Katji a Augustusa, stopárskeho páriku z Nemecka a LitvyVo svojej zaujímavej ceste, ktorú nájdete tu, sa inšpirovali iným cestovateľským párikom, Poliakmi Kingou a Chopinom. Kinga a Chopin vyrazili v 90. rokoch do Spojených štátov a za neuveriteľných päť rokov prešli s minimálnymi prostriedkami všetky obývateľné kontinenty okrem Afriky skrz-naskrz – samozrejme stopom. Ich cestu sme sledovali aj my; boli pre nás príkladom, že stačí mať sen a uveriť v neho. Dokázali, že cestovať sa dá, aj keď nemáte peniaze na hotely a lietadlá, že uvidíte oveľa viac, ak luxus a cestovné kancelárie vymeníte za skromný život blízko obyčajných ľudí.

Cuenca - hlavná katedrálaBohužiaľ, ich neopakovateľný sen sa skončil. Po návrate domov Kinga vyrazila na cestu opäť, tentoraz sama a do Afriky, aby uvidela posledný ostávajúci kontinent. Našla tu to, čo hľadala: priateľstvo ľudí, nádherné krajiny a nezabudnuteľné zážitky. Našla tu však aj svoj koniec. V júni 2006 sme šokovaní čítali poslednú poznámku od jej rodičov na Kinginom blogu o jej rýchlej a zbytočnej smrti v západoafrickej Ghane. Mozgová malária ju zabila v priebehu niekoľkých krátkych dní a pomoc prišla neskoro. Dúfam, že Kinga našla mier po svojom nevinnom, nepokojnom živote.

11. septembra sa z Cuency opäť pohýname ďalej. Nechávame za sebou spomienky na pokojný rodinný život, ktorý nám stále viac chýba s pribúdajúcimi kilometrami a mesiacmi našej cesty.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ekvádor » Južný Ekvádor