Malý čudný Singapur

Bangkokský prológ

Singapur29. novembra 2007 opúšťame bangkokský byt nášho hostiteľa Michaela z Couchsurfing a vyrážame na menšiu okružnú cestu do Singapuru. Znie to ako výlet do susednej dediny, však? Singapur je od Bangkoku vzdialený 1 400 km vzdušnou čiarou a počas letu mám pocit, že ťažšie bolo dostať sa z centra Bangkoku na letisko, ako preletieť celý thajský záliv.

Bangkokský taxík sa prvých päť minút prediera cez hustú premávku, aby napokon konečne uviazol v smrteľnej zápche, ktorej koniec sa stráca kdesi na horizonte v smogovom opare. Žeravé, nekompromisné slnko pomaly vychádza nad horizont, keď konečne zrýchľujeme a nadpozemskou diaľnicou šviháme nad strechami domov. Diaľničný viadukt musí mať desiatky kilometrov a vinie sa skrz-naskrz Bangkokom. Až teraz vidíme, že mesto má množstvo skromných, príjemných štvrtí bez večne zapchatých ulíc a mrakodrapy sa týčia len kdesi v diaľke.

Na letisku na nás nikto ani nemrkne, mohol som si pokojne pribaliť pol kila kokaínu a v Singapure ho streliť nejakému recepčnému. Dokonca nás ani nekontrolovali, či nemáme žuvačky – v Singapure až donedávna veľmi zriedkavý tovar, keďže žutie žuvačiek tu bolo zakázané rovnako ako pľutie a mnoho iných antisociálnych činností. Napokon som prekvapený, keď nás víta sladká slečna a s úsmevom nám praje príjemný pobyt.

Singapur, krásny nový svet

Singapurská opera, ktorej tvar pripomína miestne exotické ovociePredtým, ako sa singapurské metro vnorí do podzemia nám ukazuje tiché, upršané ulice tohto malého mesta. Niet tu pouličných bilboardov, premávka je minimálna a všadeprítomná čistota zodpovedá všetkému, čo som očakával, že uvidím. Mohli by ste byť rovnako dobre v Luxembursku alebo na úradníckych predmestiach nemeckých miest. Zároveň zvedavo pozorujem cestujúcich Singapurčanov: pokojní, príjemní ľudia. Všetky farby tohto sveta, neuveriteľne krásne dievčatá a nevtieravý blahobyt. Singapur má polodiktátorský režim, ktorý má obsesie zo zákazov a určovania noriem na každom kroku. Na druhej strane, faktom je, že krajina zároveň žije v prosperite a mieri a jej občania si užívajú doma dokonalé služby, zdravotnú opateru a dôchodcovský systém, ako i privilegované postavenie na celom svete.

V Singapure sme našli ďalšieho hostiteľa z Couchsurfing, zaujímavého chlapíka, ktorý sa podpisuje ako Jim T. Neviem presne, čo znamená písmeno T za jeho menom a doteraz ma škrie, že som sa hanbil opýtať. Hoci Jim žije v Singapure, je etnický Číňan, pochádza však z Malajzie. Sú to zamotané vzťahy, ale taká je juhovýchodná Ázia a netreba sa čudovať. Jim má príjemný byt a nemá na nás veľa času, ale raz nás prizve ku niekoľkohodinovej hre Mahjongu, ktorý s kamošmi zapíja akousi žbrndou, inokedy nás zoberie na najlepšie indické raňajky v mojom živote. Bezúspešne sa pokúšam predstaviť si Jima v bratislavskej krčme po šiestom pive.

Zo Singapuru máme väčšinou nočné fotografie - cez deň nakupujeme !Hovorí sa, že Singapur sa navštevuje len z dvoch dôvodov: biznis, alebo nákupy. Mesto fakt nie je ničím výnimočné, až na to, že je to Singapur. V centre sa všade naokolo týčia mrakodrapy, pod nimi sú parky a križovatky s luxusnými autami. Biznis je tu bez debaty témou dňa, na to ani nemusíte počúvať biznismenov v kravatách, ktorí sa premávajú po ulici s mobilmi prilepenými na ušiach.

Pokiaľ ide o nákupy, nuž, Singapur je jeden veľký nákup. Každá budova je tu zároveň nákupné centrum, alebo aspoň niečo podobné sídli niekde v jej útrobách. Nákupné centrá sú absolútne obrovské a neraz perfektne prepojené, takže celkom strácate prehľad, kde sa práve nachádzate. Veľmi ľahko sa stane, že vleziete do podzemného centra kvôli odevom a za pár hodín z neho užasnuto vyjdete o pár kilometrov ďalej, samozrejme s taškou plnou zbytočností a prázdnou kreditkou. My si na podobné výstrelky samozrejme dávame pozor a nanajvýš sme si každý kúpili po jednom laptope a PDA na miestnom elektronickom Expo. Nuž čo; cenám elektroniky v Singapure neodolá nikto.

Život v sklenenom zvone

V Singapure vládne striktný režim a čistota. Pokuty hrozia za každé porušenie pravidielPri jednej z našich ciest metrom mám malú príležitosť nahliadnuť do mentality tejto zaujímavej spoločnosti. Je nepochybné, že obyvatelia si veľmi dobre uvedomujú svoju výlučnosť vzhľadom na okolitý svet a vonkajšie hrozby preto majú na ich predstavivosť o to väčší vplyv. Na monitoroch vagóna sa odohráva nezvyklá dráma: šesťdesiatročná naivná pani otvára dvere bytu podozrivej slečne, ktorá jej ponúka veštenie z ruky. Pani jej za to vďačne platí a na obrazovke sa objavuje výstražný nápis: BUĎTE VŽDY OBOZRETNÍ! NEDAJTE SA OKLAMAŤ PODVODNÍKMI!

Druhý šot je už oveľa výrečnejší. Pripomína občanom terorizmus, ktorý „ohrozuje životy občanov a základy demokracie“. Vo vagóne metra, rovnakom ako ten náš, cestuje pani v stredných rokoch a všíma si podozrivého mladého muža v koženej bunde s veľkou cestovnou taškou (kožená bunda je v meste ako Singapur vskutku čosi nanajvýš podozrivé a nepochybujem, že každý terorista by sa obliekol práve takto). Mladý muž sa naďalej správa podozrivo a pani udržiava konverzáciu s priateľmi, ale nenápadne ho pritom pozoruje. Napokon muž na stanici vybehne z vagóna a tašku samozrejme nechá strčenú pod sedadlom. Žena neváha a rozhodným hlasom podáva hlásenie vodičovi metra cez špeciálny telefón. Vzápätí organizuje evakuáciu vlaku, upokojuje ostatných cestujúcich a príslušníkovi polície podáva presný opis páchateľa. Na obrazovke bliká nápis „BDELOSŤ A ROZHODNOSŤ ROZHODUJE AJ O TVOJOM ŽIVOTE. MAJ OČI OTVORENÉ A PODOZRIVÉ OSOBY ČI UDALOSTI NAHLÁS BEZODKLADNE. BOJUJME PROTI TERRORU.“ Mladého muža s namosúreným výrazom na tvári odvádzajú v pútkach a pani chlípe šálku kávy s policajnou dekou, prehodenou cez ramená.

Samozrejme, Singapur má v skutočnosti 0 % kriminalitu a hrozba teroristického útoku na túto striktne neutrálnu krajinu je absolútne nereálna. To, že čosi podobné môže bežať bez omrzenia v metre a nikto od zúrivosti neroztrieska obrazovky, je už však samé osebe dôkazom, že filmy sú odzrkadlením naivity, ale aj hrôzy Singapurčanov z okolitého nebezpečného sveta. Za dlhé desaťročia si zvykli na pohodlný život v rajskej záhrade, na toleranciu, náboženstvo a meštianske hodnoty svojej paternalistickej vlády, ktoré sa už stali ich vlastnými. Všetci sú spokojní, vrcholom vzrušenia sú burzové špekulácie a nepríjemné správy z televízie sú nevítanou pripomienkou, že svet za ich ostrovom nemusí byť vôbec v poriadku a že jedného dňa môže pohltiť aj ich.

Singapurské vianoce. Ak ste boli dobrí, dostanete darček. Ak nie, dostanete pokutuV predvečer odchodu z tohto čudesného mesta prýštiaceho životom sa prechádzame po riečnom nábreží, pozorujeme svetlá reštaurácií a zapisujeme si bizarné pokuty, ktoré vám hrozia na každom kroku. Blížia sa Vianoce, z obrovského vysvieteného stromčeka je nám čoraz clivejšie za domovom. Sme na ceste vyše desať mesiacov; zmáha nás chronická, nejasná únava a Singapur nám dal na pár dní pocit domova: šťastná oáza pokoja a blahobytu, miniatúra starej dokonalej Európy.

Posledné riadky zo Singapuru

Do vody skáču v Singapure už len sochy, ľudia by za to dostali pokutuNa záver sme pre vás pripravili skromný zoznam najzaujímavejších zákazov spolu s pokutami:

Zákaz jesť a a piť v metre. Pokuta 3000$.

Zákaz jazdiť na bicykli v podchodoch a parkoch. Pokuta 1000$.

Zákaz žuť žuvačku na verejných priestranstvách. Pokuta 5000$.

Zákaz vyhadzovať smeti na ulici. Pokuta 5000$.

Singapur a jeho neodmysliteľné zákazy. Zákaz jesť, nastupovať, zákaz skákať na elektrické vedenie. Za všetko hrozí pokuta!Zákaz skákať do rieky. Pokuta 5000$.

Zákaz prechádzať cez cestu mimo prechodu. Pokuta 3000$.

Zákaz skákať na elektrické vedenie metra. Pokuta 5000$ (!).

Zákaz rozprávať sa s vodičom metra. Pokuta 1000$ (V prípade nahláseného teroristického útoku zrejme dostanete zľavu).

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Singapur

Bangkok, brána do juhovýchodnej Ázie

Bangkok header

Socha ležiaceho Budhu26. novembra 2007, tri dni po našom príchode do Bangkoku, odchádza náš hostiteľ Michael. Ostáva nám jeho miniatúrny byt plný filmov a fotografií, horúce ulice. Postupne si privykáme na celkom odlišných ľudí a novú kultúru. Hlučných, bezprostredných Latincov vystriedali vždy usmievaví, uzavretí Thajčania, ktorých správanie si možno veľmi ľahko pomýliť s akousi poddajnosťou – veľká chyba. V ázijských kultúrach je veľmi silný kultúrny aspekt „života s tvárou“, tj. akejsi masky správania a výzoru, ktoré nie je slušné snímať na verejnosti. Všetko, čo je dôležité, sa deje vo vnútri. Ľudia na seba na uliciach veľmi nekričia. Keď sa už začnú hádať, buď pokojne argumentujú, alebo sa neraz rovno pobijú. Výbuch emócií tu často prechádza v náhlych výbojoch a pre cudzincov býva taký nečakaný, že si ho je ťažko vysvetliť. Tento typ správania mi spôsobuje nemalé problémy a je to umocnené našim dlhým pobytom v Latinskej Amerike, ktorej celkom odlišná kultúra každodennosti nám už akosi prirástla ku koži. Ak vás v Thajsku na ulici oslovuje predavač, robí to nenásilne, ale neuveriteľne otravne. Najlepšie je ho ignorovať, alebo trpezlivo a s úsmevom odmietať. V Latinskej Amerike vás pri podobných situáciách ťahajú za ruku a kričia cez celú ulicu, ale priateľské „choď do riti“ takmer vždy zaberie. Ak vás však tu predavač naštve a poviete mu „choď do riti“, môžete očakávať škálu reakcií od hysterického ziapania cez hádzanie predmetov, až po fyzický útok. Podľa miestnych hodnôt sa k vám on správal v rámci slušnosti a vy ste odpovedali hrubým, arogantným správaním a bodka. Z nášho európskeho uhla pohľadu to skôr vyzerá ako najobyčajnešia agresivita, vytesňovaná spoločenskými normami. Znie to ako freudizmus, však?!

Bangkokské uliceBangkok trpí extrémnymi dopravnými zápachami. Mesto je každé poobedie zovreté nekonečnými radmi automobilov, ktoré sa predierajú cez bulváre rýchlosťou slimáka. Pokiaľ sa dá, rezignujeme z hromadnej dopravy a taxíkov. Cesta pešo do centra trvá čosi menej ako hodinu, radi si vychutnávame nekonečné trhoviská, motorizované trojkolky-taxíky zvané tuk-tuk, usmievavých ľudí a všadeprítomné obrazy thajského krátkozrakého kráľa. Jeho kult siaha do každého mesta a každej domácnosti, nájdete ho na sochách a bilboardoch, na tričkách a rodinných obrazoch. Na fotkách vyzerá ako učiteľ zo základnej školy, má vždy dobrácky úsmev a imidž otca národa, hoci na svedomí má masové vraždenie islamistov na juhu krajiny spred niekoľkých rokov a tiché policajné represie.

Čínska štvrťJedného večera prechádzame po únavnom dvojhodinovom kráčaní do čínskej štvrte. Vonku sa stmieva; je to čas, keď vidíte najviac z každodenného života obyvateľov miest. Tak, ako všade v trópoch tretieho sveta, ľudia trávia svoj voľný čas na uliciach. Každé dvere sú otvorené a môžeme tak podrobne vidieť vnútrajšok domov, ich majitelia zatiaľ vysedávajú na pletených stoličkách rovno na chodníku a počúvajú vreckové rádio. Neopakovateľný, nádherný horúci svet, kde je kolektívny život neoddeliteľnou súčasťou človeka. S našim západným individualizmom sa nám bridí sedieť v rušnom meste pred domom na svojej ulici, jesť večeru a pozorovať pritom okoloidúcich, pre väčšinu sveta je to, naopak, spôsob, ako sa priblížiť, ako obcovať s celou tou riavou ľudstva, na ktorej stojí a padá aj naša individuálna existencia. V každom druhom vchode je maličká rodinná reštaurácia. Akékoľvek jedlo sa tu pripravuje priamo pred vami, pretože thajská kuchyňa, právom považovaná za jednu z najchutnejších na svete, je založená na jednoduchej príprave a vždy čerstvých ingredienciách. Tieto reštaurácie najčastejšie slúžia len niekoľkým „štamgastom“ z okolitých vchodov, pretože nikde inde na svete nenájdete také obrovské množstvo stánkov s jedlom a reštaurácií; konkurencia aj ponuka je vražedná. Najesť sa tu dá doslova za pár halierov, podáva sa všetko od vegetariánskych jedál cez mäso a polievky, prílohou je vždy ryža alebo ázijské cestoviny. V Thajsku je jedlo vždy dobrou témou na rozhovor a pri náhodnom stretnutí miestnych obyvateľov je časté oslovenie „už si niečo jedol?“

BangkokKeď sa dostávame do čínskej štvrte, je už tma, ulice sú však osvetlené tisícmi neónov. Čínske štvrte sú neodmysliteľnou súčasťou všetkých ázijských miest a obchodný duch Číňanov tu pulzuje v maličkých krámikoch, obchodoch s klenotníctvom a čudesnými potravinami, ktorých účel poznajú len čínski kuchári. Prechádzame okolo prázdneho „zlodejského trhu“, ktorý tu funguje už dlhé storočia a svojmu názvu vďačí za fakt, že ak vám v Bangkoku niečo ukradli, neraz ste to tu mohli opäť nájsť a odkúpiť; samozrejme, všetko malo svoju cenu. Bangkok je jedno z posledných miest, kde sa ešte vskutku zachoval duch čínskej štvrte. Sú tu krásne starobylé koloniálne budovy s čínskou architektúrou a farbami, uzučké ulice a budhistické chrámy. Každá rodina má vlastné obetné miestečko pred vchodom a horia tu voňavé tyčinky. Nič podobnej veľkosti už v Číne neexistuje. V Číne sa za históriu hanbia; nie je tam takmer nijaká pamiatková starostlivosť a dnešný modernizačný boom zabil obrovské množstvo neoceniteľných architektonických pamiatok. Kvôli olympijským hrám boli v Pekingu zrovnané so zemou celé starobylé štvrte a keď sa náhodou vyberáte na tento celosvetový triumf dopingu a korupcie, skúste si aspoň na moment predstaviť, že na mieste megalomanského štadióna kedysi stáli úhľadné ulice so zeleňou, žltomodré domčeky s krátkymi strechami a na miestnom trhu sa dali kúpiť veci, o akých sa supermarketom ani nesníva.

Kráľovské paláceIné dni kráčame okolo centra. Navštevujeme komplex kráľovských chrámov a palácov, ozdobených pompéznymi sochami a klenotmi. Miestni otravovači, nehanební klamári, sú ochotní predať nám čokoľvek za akúkoľvek cenu. Ideme ďalej, míňame budhistických mníchov, ktorí so svojimi oranžovými tunikami pomaly kráčajú cez ulicu, akoby sa ich okolitý svet ani netýkal. Okrem budhistických chrámov vidieť na uliciach hinduistické sochy, je tu niekoľko mešít a keď prechádzame cez impozantnú rieku Chao Phraya, v diaľke sa črtajú i vežičky kresťanského kostola. Bangkok, to je miešanina východných kultúr a náboženstiev, západného vplyvu a samozrejme, samotného Thajska, ktoré si počas storočí nezávislosti udržalo svoju vlastnú, originálnu tvár. Tá začína miznúť až teraz, pod tlakom peňazí a nivelujúceho priemyslu masovej turistiky.

Bangkokská riekaRieky v Bangkoku sú osobitnou kapitolou. Okrem Chao Phraya, ktorú brázdia riečne tankery, vždy preťažené obrovským nákladom, sú tu desiatky kanálov. Rieky sú jediným únikom od permanentného dopravného kolapsu a každý splavný tok sa využíva ako mestská hromadná doprava. Je to samozrejme vynikajúci nápad a rád by som niekedy videl, ako premáva rýchla, ľahká loď po Dunaji v Bratislave medzi centrom, Karlovou Vsou, Devínom a povedzme územím pri Slovnafte. V Bangkoku nastupujeme do štíhlych člnov a v tlačenici prechádzame okolo riečnych ulíc, chudobných enkláv so všadeprítomnými kvetináčmi a bicyklami. Niet tu slumov; vidieť, že väčšina ľudí žije skromný život na pokraji chudoby, ale nevidieť nič, čo by sa len z diaľky podobalo hrozným zahnívajúcim favelám v Južnej a Strednej Amerike. Žobráci dostávajú najesť, lebo také sú tu obyčaje; zlodeji sú všade, ale šanca lúpežného prepadnutia je prakticky nulová. Ulice sú bezpečné a pokojné; na jednu z nich vystupujeme z pasažierskej loďky a hneď za rohom sa končia skromné domčeky s tropickou vegetáciou a prechádzajú do mrakodrapov, nadpodlažných diaľníc, rýchlovlakov a nákupných centier. Je to opäť úplne odlišná tvár Bangkoku; nič, čo máme doma, sa ani z diaľky nepribližuje najmenšiemu nákupnému centru, aké tu nájdete.

BangkokV nákupných centrách majú všetko, čo v Európe a navyše lacnejšie; je tu obrovské množstvo vecí, ktorých u nás niet. Thajčania sú fanatickí nakupovači. Večer z komerčnej štvrte odchádzame domov mestským rýchlovlakom, ktorý sa vznáša ponad diaľničné viadukty. Mám nereálny pocit, akoby som sledoval japonskú mangu: supermoderné ázijské mesto, ktorým prechádzam na úrovni desiateho poschodia mrakodrapov, stojacich všade okolo nás. Nad nami osvetlené veže, siahajúce do závratnej výšky, pod nami husté siete mestských diaľníc, červených svetiel pomaly smerujúcich vpred. Kdesi dole je život, na chodníkoch sedia ľudia v prútených stoličkách a jedia večeru, držia sa za ruky gejovia, je tam špina a zároveň vôňa pečených cestovín. Som kdesi medzi každodennými útrapami chudobných na zadných tmavých uliciach a vysvietenými kanceláriami tam hore. Viem, že ani do jedného sveta nepatrím. Som turista, pozorovateľ, ktorý platí za to, že sa môže pozerať, že realita okolo neho je len animovaným filmom so silnou zápletkou. Neviem, dokedy. Takáto neosobná je naša posledná noc v Bangkoku.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Thajsko » Bangkok

Za štyri dni na druhý koniec sveta: cesta do Ázie

Dostať sa z Latinskej Ameriky do Ázie nie je jednoduché. Existuje tu len niekoľko regionálnych metropol, ktoré zo svojich letísk poskytujú možnosť transferu do Spojených štátov, príp. Európy: priame letecké spoje medzi ázijským kontinentom a obrovským územím od Mexika po Antarktídu jednoducho neexistujú. Situácia je ešte komplikovanejšia, ak ste v Strednej Amerike, kde je neraz problémom ešte aj regionálny transport medzi malými štátikmi, ktoré medzi sebou neudržujú práve priateľské vzťahy. My dvaja sme tak ako vždy urobili všetko pre to, aby sme sa do takejto nepríjemnej situácie dostali, aby sme ju s prehľadom prežili a navyše ju dodnes tvrdohlavo považujeme za zaujímavý zážitok. Ak vás baví počítať, koľkokrát sme pritom zmenili spoje a aké všetky dopravné prostriedky sme využili, aké je cestovať štyri dni takmer bez spánku cez sedemnásť časových zón, smelo do toho. Inak môžete túto kapitolu pokojne vynechať.

Granada, Nikaragua20. november 2007: práve sme si užili 50 minút spánku, je čosi po tretej ráno a s hlbokým povzdychom opúšťame hostel v meste Granada v stredoamerickej Nikarague. Minibus pre nás prichádza prekvapivo načas; šofér nás za zdieračskú sumu dolárov zvezie do hlavného mesta Managua, čosi vyše hodinu cesty odtiaľto. Keď tam prichádzame, je ešte stále tma. Zločinci, ktorí podľa turistického sprievodcu číhajú všade na uliciach, zrejme nebudú mať pri nás šancu, lebo už za pár minút vyrážame s ďalším diaľkovým autobusom smer Honduras a El Salvador. Ani v jednom z nich sa príliš nezdržíme: plán znie, že druhú časť Strednej Ameriky prejdeme čo najrýchlejšie, v zovretej formácii a disciplinovanou rýchlosťou, akú umožňujú rozbité cesty subkontinentu.

Všetko ubieha pokojne, takmer ospalo: stredoamerické nížiny, mestské slumy a bedárske dediny, hranice štátov, colníci, pašeráci, čakanie v radoch a čosi pod zub v pouličnom stánku. Podvečer nás autobus vypľúva v hlavnom meste El Salvador, ktoré sa nazýva San Salvador. Tu strávime noc v cestovnom hoteli, medzi švábmi a pod ochranou strážcov so samopalmi. Už to nám prezrádza, že mesto bude čímsi výnimočné: hneď, ako vychádzame von na večernú prechádzku, začíname chápať aj všetko ostatné.

San Salvador je najnechutnejšie veľkomesto, aké si možno predstaviť. Vyzerá horšie, ako kulisa do komiksového filmu, jeho úzke špinavé ulice neveštia nič dobré a rozpadávajúce sa šedé domy umocňujú atmosféru nezvrátiteľného úpadku, trvajúceho celé veky. Prvý nádych a na jazyku mi ostáva sladkotrpká chuť smogu a olova z ručiacieho šrotu na cestách. Smrdí tu ešte stoka, haldy smetia a pouličné násilie. Okamžite sa vraciam do hotela a nechávam tu fotoaparát, kameru, väčšinu peňazí, skrátka všetko, čo mi niekto za pár minút pravdepodobne ukradne a ešte pravdepodobnejšie, ulúpi. S Justynou obozretne napredujeme okolo šiatrov, žobrákov a celej hávede, ktorá na nás čumí spoza zahnívajúcich brán domov.

Nie je tu nijaké centrum; celé mesto sa skloňuje podľa vzoru slum a v jeho strede tróni socha akéhosi diktátora, sú tu nefunkčné mestské hodiny a malé nepríjemné námestie s vekslákmi. Akosi prirodzeným inštinktom sa okamžite spájame s párikom Kanaďanov z nášho autobusu, ktorých sme stretli na ulici a zapadneme do reštaurácie, vyzerajúcej o čosi čistejšie, ako konkurencia. Majú tu štyri druhy jedál a pivo sa práve minulo; ochotná pani súhlasí zbehnúť do supermarketu. Celkom prekvapivo, všetko je čerstvé a chutné, hoci pri objednávaní som chcel už preventívne začať antibiotickú kúru. S našimi spoločníkmi si nemáme veľa čo povedať; žijú pre surfovanie a ledva si pamätajú, ako sa táto krajina volá: ide predsa o vlny. Vraciame sa naspäť, v neďalekom obchode zistíme, že tu niet fliaš s pitnou vodou, len sáčky. Je to síce ekologickejšie, ale vodu zo sáčku musíte po otvorení alebo využiť, alebo mať so sebou cestovnú letovačku. Pozitívnou stránkou tejto krajiny nepokojov a beznádeje sú ľudia: čakajúci pán v obchode nás obdarí svojim priateľstvom a náramkom, ktorý prijímame na pamiatku tohto zvláštneho dňa.

Guatemalské detiZ našej kúpeľne zatiaľ vyliezajú šváby ešte aj z mútnej hladiny záchodovej misy. Ukladáme sa na mikroskopický spánok a nadránom vyrážame ďalším autobusom do Guatemala City. Skamarátime sa s guatemalskou rodinkou, ktorá sa vracia z dovolenky a až do príchodu skúšame ich deti z angličtiny. Je to všetko dobrá sranda, hlavne keď na guatemalských hraniciach ochutnám miestnu špecialitu – tekvicovú placku so zeleninou, ktorá až do omrzenia pripomína naše slovenské placky. V Guatemale budeme hneď bližšie domova!

Guatemalské MHD21. novembra poobede vystupujeme v akejsi komerčnej štvrti Guatemala City, o ktorej existencii som pri našej poslednej návšteve Guatemaly ani netušil. Škoda, že v Guatemale nemôžeme stráviť aspoň pár dní, som veľmi zvedavý, čo sa tu zmenilo okrem viditeľne prosperujúceho hlavného mesta. Dnes však len prechádzame taxíkom cez mesto smerom na letisko. Ulice sú čisté a pokojné, hoci krajina ostáva i naďalej miestom politických vrážd a obrovskej kriminality. Strelné zbrane sú tu neporovnateľne atraktívnejšie, ako schopnosť čítať a písať. Napriek tropickému teplu, obchody sa už pripravujú na vianočný ošiaľ strednej vrstvy a míňame umelé vianočné stromčeky, ktoré tu vyzerajú celkom nepatrične.

Predvianočná nálada v GuatemaleNa letisku všetko prebieha hladko, len tak mimochodom sa na prekvapenie obsluhy postavím na batožinovú váhu v check-ine a zisťujem, že za deväť mesiacov cesty som schudol 21 kilogramov. Vôbec ma to neprekvapuje: cítim dlhodobú únavu, som zoslabnutý a dobre som sa najedol naposledy tuším pred dvomi mesiacmi. Dnes to tiež nebude nič moc, pretože letisko je vo veľkej rekonštrukcii a v dvoch bufetoch toho príliš pre vegetariánov nenájdeme. Večer odlietame do Spojených štátov Amerických, letecká spoločnosť nám samozrejme na jedenie nič nepripravila a po štyroch hodinách prilietame do Krajiny Slobody ako vyhladovaní emigranti. Od živín nás však ešte oddeľuje nekonečná rada pred colnými formalitami, vrieskanie detí a mlčanie tých, ktorých od colného okienka odvádzajú zriadenci v pevnom obkľúčení, nevedno kam.

Je 22. november skoro ráno. Los Angeles International, rozlúčka s Latinskou Amerikou prešla hladko a bez rozmýšľania. S americkými colníkmi sme nemali nijaké problémy, hoci po opitom pracovníkovi americkej ambasády v Bogote sme už boli pripravení na čokoľvek. Nikto nás neotravuje ani neponižuje, sú priateľskí a dokonale profesionálni. Je nepríjemné, že zopár idiotov dokáže pokaziť dojem z krajiny, tak ako sa sťažujú množstvá cestujúcich na zážitky z amerických letísk. O polhodinu neskôr už hltavo požierame jediné vegetariánske jedlo z jediného otvoreného bufetu v letiskovej hale: štvoritú porciu McHranoliek, dávku kečupu a obrovský pohár koly. Na vedľajšej lavičke spí párik rabínov. Vozík s batožinou majú odparkovaný obďaleč, okrem náprsnej tašky s peňaženkou z neho trčí ešte laptop a drahý čierny kabát. Úbohé nevinné bytosti!

Noc na letisku v Los AngelesNaľavo od nás sedí Číňan v stredných rokoch. Sedí na zemi, v tureckom sede a na kolenách má maličkú televíziu s DVD. Z obrazovky žiari akási absurdná rodinná šou; muž vpíja svoje oči do obrazovky a keď sa pomaly krúti veľké ruletové koleso v televíznom štúdiu, radostne tlieska spolu s hľadiskom. O chvíľu ku nám prichádza stará žena. Zrejme sme obsadili jej domov; chrlí našim smerom lávu slov v lámanej angličtine a španielčine. Nebyť otrhaných šiat a neprítomného výzoru tváre, začal by som sa strachovať, či sa nedostala do problémov. Takto však len pripevňujem naše ruksaky k lavičke, vozík rabínov presuniem bližšie k nim, aby ho mali na dosah a ukladám sa spať na podlahu. Tesne pred tým, ako zaspím, preklopkajú okolo mňa podrážky dvoch policajtov. Pozrieme na seba, usmejeme sa, zatváram oči. Je dobré byť v bezpečí.

Na druhý deň je o nás však dobre postarané. Dopoludnie trávime na letisku, no poobede už nastupujeme na transkontinentálny let spoločnosti China Airlines, kde sa usádzam pri únikovom východe a hneď po vzlietnutí nám letuška prinesie všetko, čo sme si zaslúžili. Tieto aerolinky majú neuveriteľný výber jedál, pričom okolo osem položiek z menu je vegetariánskych. Dostávam čosi, čo bolo na webstránke nazvané „vegetariánsky hinduistický chod“. Je to voňavé, chutné a úplne exotické; Justyna si zatiaľ užíva svoj „miešaný vegánsky ázijský chod“ a na príručných LCD obrazovkách sledujeme tie najaktuálnejšie filmy, ktoré ešte ani nedorazili do kín. Skrátka, luxus!

Lietadlo nás vypúšťa na druhom kontinente v Taiwane, 12 000 kilometrov na juhozápad. Za pol dňa sme prešli šestnásť časových zón, máme ukrutnú opicu z cestovania a to nás ešte čaká posledných 4 000 kilometrov do Thajského Bangkoku. Po supermodernom taiwanskom letisku blúdime bezcieľne niekoľko hodín, napokon prichádza náš spoj a do posledného lietadla nastupujeme s chlapíkom, ktorý má nasadené obrovské okuliare a na ústach lekársky rúšok. Som evidentne jediný, ktorému sa to zdá čudné, takže radšej sa ani netvárim prekvapene. Už onedlho zistím, že v Ázii to nebude zďaleka nič výnimočné. Ešte pár hodín, John Travolta s prsiami a sukňou vo svojom najnovšom filme, raňajky v štýle „hindu vegetarian“ a 24. novembra 2007 nadránom konečne pristávame v Bangkoku.

Je to neuveriteľné, ale zdá sa, že dnes nemusíme viac nikam letieť. Napodiv, spoločnosť nestratila ani naše batožiny a vyrážame taxíkom do mesta. Som taký unavený, že nie som schopný vnímať ani rozdiely medzi bdením a spánkom, svet sa mi zlieva do neznámych zvukov a ostrých farieb. Všímam si, že značky okolo majú akési zvláštne písmo a, ale stále mi nezapína, že zažívame svoje prvé hodiny v Ázii. Z posledných síl sa v hosteli vyštveráme do izby, po troch dňoch zbežne použijeme sprchu a zaspávam skôr, ako moje telo dopadne na posteľný matrac.
Kašľať na všetko. Dokázali sme to.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Nikaragujská Granada

Chicken bus18. novembra prestupujeme v meste Rivas do ďalšieho školského autobusu a nikaragujským vnútrozemím prechádzame nejakých 62 kilometrov do koloniálneho mesta Granada, ešte stále na brehu jazera Nikaragua. Už po tisíci krát pozorujem správanie Latincov a klíči vo mne rozhodnutie, že skôr či neskôr ho budem musieť nejakým spôsobom popísať. Latinci sú fakt poriadni exoti a treba sa ich naučiť chápať o to viac, že ich nájdete od južnej Patagónie až po severné Mexiko a dokonca ešte ďalej, na predmestiach všetkých amerických miest. Keď som s nimi, často mi lezú na nervy, ale vždy sa napokon s nimi dobre nasmejem a skôr či neskôr mi začnú nástojčivo chýbať. Zo zadumania ma prebudí až trúbenie autobusu, ktorý práve vpálil plnou rýchlosťou na mestské trhovisko plné ľudí a prebíja si cestu medzi vozíkmi a haldami melónov.

GranadaGranada je absolútne stelesnenie pravého stredoamerického mesta: je horúca a špinavá, preľudnená a smradľavá, nájdete tu všetky farby tohto sveta, rasy, mätež zvukov a tiel, ohlušujúcu hudbu na uliciach a nádherné, rozpadávajúce sa budovy z niekdajších koloniálnych čias. Ubytujeme sa v akomsi hosteli na bočnej ulici a mohol by to byť rovno Marriott, lebo spoločné kúpeľne sú čisté, internet zadarmo a v strede koloniálneho dvora tróni skutočný bazén s vlažnou vodou. Hneď ako zistíme, že v izbe funguje aj ventilátor, je nám jasné, že tu ostaneme navždy a možno až dva dni.

Ulice GranadyVonku sa žije v akomsi tropickom polospánku medzi tieňom a ďalšou fľašou rýchlo teplejúceho piva. S Justynou si vybehneme do ulíc, na výbornú pizzu a ovocnú šťavu. Vo väčšine štátov Južnej Ameriky sa všetky dievčatá vo veku od 10 do 110 rokov označujú typicky mačovským spôsobom – »mamina« („mamasita“). U nás tomu zodpovedá niekdajšia „kočka“, „kosť“, alebo drsnejšie bratislavské označenie „lokša“. Veľmi nerozumne to teda po prvýkrát skúšam aj tu. Dve dievčatá v ovocnom bare majú čosi okolo osemnásť a ich reakciou na vetu „drobné si nechaj, mamina“, sú symptómy ľahkého infarktu. Je mi jasné, že situácia je vážna a nabudúce mi napľujú do pomarančového džúsu (ak nie niečo horšie); snažím sa teda všetko zachrániť a horúčkovito im vysvetľujem, že všade naokolo je „mamina“ neodmysliteľná lichôtka. Dievčatá iba nahnevane krútia hlavou: maminou si choď urážať niekoho iného. U nás sa také nehovorí. V Nikarague to už radšej neskúšaj, »gringo«. A takto skončil môj prvý aj posledný pokus zapadnúť medzi miestnych…

GranadaSkôr, než sa stihneme v tomto zaujímavom meste porozhliadať po zapáchajúcich uliciach, prichádza koniec nášho pobytu. Balíme si ruksaky, čumíme na vlnky nášho hostelového bazéna a ukladáme sa na krátky, nepokojný spánok pred začiatkom posledného veľkého ťahu smerom na sever.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Vnútrozemský ostrov Ometepe

Ostrov Ometepe, vulkán ConcepciónEšte predtým, ako z pevniny vylezieme na rozpadnutú jazernú kompu a preplavíme sa na ostrov Ometepe, treba sa posilniť. V prístavnej krčmičke sa napcháme mojím obľúbeným jedlom strednej ameriky: ryža s fazuľou, vyprážaný banán a domáci syr. Neviem, kto hovoril, že vegetariáni na americkom kontinente dlho neprežijú. Zatiaľ sme vždy bez väčších problémov našli chutné, hoci skromné jedlo a mäsožravcom ich zahnívajúce kusy hovädziny medzi zubami fakt nezávidím.

Jazero NicaraguaKompa, ktorá nás odvezie na ostrov, je obitá plechom, paluba nemá zábradlie a zo stredu plechovej podlahy čmudí výfuk. Na ostrov Ometepe trvá plavba čosi okolo hodiny. Skotúľať sa z kníšucej paluby aj s batožinou je až príliš jednoduché. Jazero Nicaragua nevyzerá prívetivo, najmä ak sa v ňom kúpete v šatách a s fotoaparátom. Napokon však čiara ostrovného pobrežia získava obrysy zelenej džungle a vchádzame do malej zátoky mestečka …

Domorodé deti z ostrovaĽudia okolo nás sú nesmierne priateľskí a zvedaví a keď presadáme do štyridsaťročného školského autobusu z USA, cestujeme do ostrovného vnútrozemia spolu s vidiečanmi a vrecami čerstvej kávy. Pred nami sedí mladá súdružka učiteľka a opravuje písomku z angličtiny. Nenápadne jej čumím cez plece a spolu s ňou čítam výtvory domorodých detí. Len tak náhodou mi padne zrak na vzorový text, ktorý je evidentne jej vlastným produktom a v momente mi zabehne. Jeho nespochybniteľnú autoritu potvrdzuje fakt, že je napísaný na písacom stroji, obsahuje inštrukcie k písomke a okrem toho asi šesťdesiat chýb. Ja sám som preložil z angličtiny dve knihy a pár stoviek textov, ale z inštrukcií jednoducho nie som schopný pochopiť jediné zadanie. Deti zrejme tiež nie (napodiv), pretože učiteľka im nemilosrdne škrtá každý riadok. Na jednej strane je smiešne, že učiteľka angličtiny nedokáže napísať po anglicky jedinú slušnú, zrozumiteľnú vetu, no je mi jasné, že keby moje dieťa prišlo domov so zlou známkou a ukázalo mi túto písomku, smiech by ma rýchlo prešiel. Obyvatelia ostrova sú samozrejme radi, že ich deti majú vôbec možnosť učiť sa cudzí jazyk (veľa škôl v Nikarague sa tým pochváliť nemôže) a nie je tu ani nikto, kto by jej mohol konkurovať. Strašne by som jej chcel jednu písomku potiahnuť, alebo si aspoň urobiť fotku, ale je mi jasné, že takéto nactiutŕhanie by mi v autobuse neprešlo.

Na OmetepeNapokon vystupuje aj učiteľka a autobus sa po zotmení ponára do pokojnej ostrovnej džungle. Na konečnej zastávke šliapeme aj s ruksakmi kamsi hore kopcom, kde ako dúfame, nájdeme farmu organickej kávy „Finca Magdalena“. Finca samozrejme čaká tam, kde má; vyzerá ako príjemné miesto s obrovskou verandou, ako stvorenou na naše farebné hamaky z Ekvádoru. Okolité stromy voňajú nočnou džungľou, kdesi neďaleko sa ozývajú opičie škreky a hanblivé priesvitné jašterice obliehajú lampy v nádeji na chutné sústa komárov. Hoci mám ľahkú horúčku a plný nos, vďačne si užívam naše posledné dni v blízkom spojení s neopakovateľnou, nádhernou prírodou latinskej ameriky. Našu prvú noc si líhame pod moskytiéry hamakov a ešte vo sne sa usmievam nad lesnými zvukmi, nad cikádami a šušťaním bambusových listov. Akési neviditeľné lietajúce bytosti mi šuškajú do ucha o milostných kríkových aférach miestnych robotníčok.

Ostrov Ometepe je tropická záhradaRáno otvárame oči a všetko je ešte nádhernejšie, ako v noci. Pod verandou sa začína tropická záhrada s banánovníkmi a nádhernými kvetmi, pár metrov ďalej prechádza do džungle a džungľa sa v diaľke stretáva s modrou plochou jazera. Nad všetkým tróni vulkán Concepción a lenivo čmudí sírovými oblakmi, ktoré dotvárajú atmosféru hollywoodskej kulisy a všetkým mojich insitných snov o raji bez anjelov a otravného smradu kadidielka. Je tu zopár turistov, ale inak úplný pokoj. Keď schádzame na prechádzku ku vzdialenej ceste, zo stromov nás pozorujú celé opičie rodiny a obrovské majestátne supy krúžia nad svojimi revírmi.

Pohľad na vulkányOstrov Ometepe vznikol vďaka dvom súrodencom – vulkánom, ktoré vytŕčajú z jazera blízko seba a počas niekoľkých erupcií v dávnej minulosti vytvorili okolo svojich kráterov lávové prstence. Tie sa spojili a čudesný Ometepe bol na svete. Vďaka svojmu vulkanickému pôvodu má nesmierne úrodnú pôdu a navyše bol domovom zvláštnych domorodých kmeňov, ktoré tu po sebe zanechali kamenné útvary s tajomným hieroglifickým písmom. Ostrovná príroda je absolútne nádherná, domorodci priateľskí a ich dievčatá nanajvýš sladké. Je jedným z miest, ktoré má neuveriteľné čaro a napriek tomu si stále uchoval svoju nevinnosť, hoci počty navštevujúcich turistov sa z roka na rok nebezpečne zvyšujú.

Ostrovné detiV Nikarague sa navyše pekne rozbiehajú projekty fairy trade a ekologickej turistiky. Fairy trade, tj. „zodpovedné obchodovanie“ označuje komerčné aktivity, pri ktorých ide okrem biznisu aj o životné podmienky robotníkov a producentov, často znevýhodňovaných západnými koncernami. Inými slovami, nie každému je jedno, že čokoláda, ktorú kupujete v supermarkete, pochádza z plantáži v africkom Sierra Leone a zbierajú ju desaťroční otroci v absolútne neuveriteľných životných podmienkach. To isté platí o značkovej obuvi a handrách, o kozmetike a samozrejme, káve. „Zodpovedné obchodovanie“, to sú firmy, ktorých výrobky sú väčšinou mierne drahšie ako konkurencia, no snažia sa zaručiť, že ich producenti a životné prostredie nie sú obeťami kontraktu, ale môžu vďaka nemu existovať ako dôstojné ľudské bytosti, resp. udržateľné ekosystémy s nádejou na budúcnosť. Takéto výrobky bývajú označené špeciálnymi symbolmi a každý, kto si ich kupuje, môže mať aspoň akú-takú istotu, že krásne veci tohto sveta nie sú poškvrnené potom a krvou ľudí na druhom konci zemegule.

Organická káva z ostrovaNa Ometepe premenili fairy trade niekoľko kávových plantáží na prosperujúce kooperatívy domorodých robotníkov. Finca Magdalena, na ktorej bývame, je jednou z nich. Ľudia, ktorí na nej pracujú, majú spravodlivý podiel zo zisku, dôstojnú strechu nad hlavou a vidieť to i na ich správaní. Pestuje sa tu organická káva bez použitia pesticídov, výsledný produkt spĺňa najprísnejšie kritériá a každý zákazník má právo osobne si kedykoľvek overiť či to, za čo platí, naozaj zodpovedá jeho očakávaniam od prvého semienka po posledné vrece. Na betónovej ploche za hlavnou budovou farmy sa sušia celé hory čerstvých kávových zŕn rôznej kvality a farieb; platíme za predraženú exkurziu a so starším robotníkom sa vydávame ku kávovým plantážam. Justynke sa tým konečne splnil jej sen navštíviť miesto, kde rastie káva a sme radi, že to bolo práve tu, kde má príroda aj ľudská dôstojnosť v procese zarábania peňazí svoje nezastupiteľné miesto.

Exkurzia samozrejme nestála za zmienku a svoje peniaze sme mohli rovno prepiť alebo sa po plantáži prejsť sami. Vyzerá to, akoby si miestni vyrábali ceny len tak, z brucha a raz zaplatíte smiešne málo, inokedy priveľa. Napriek tomu, bolo veľmi príjemné prechádzať sa po lese, pozorovať ľudí pri zbere kávy a napokon, zažiť sušenie a triedenie zrniek podľa kvality a veľkosti skôr, ako sa nasypú do šedých konopných vriec s nápisom „Certified Biolatina. Ometepe, Nicaragua“…

Odchod z ostrovaNa Ometepe trávime nádherné, príjemné dni krátkych túr okolo oboch vulkánov, počas ktorých bojujem s prechladnutím. Fotíme miestnych domorodcov, pastierov, školáčky s odstávajúcimi ušami a celý pokojný život zabudnutého ostrovčeka na zabudnutom kontinente. Čoraz viac sa blíži dátum nášho odchodu do Ázie a už teraz nám je smutno za všetkým, čo tu zanecháme po dlhých mesiacoch putovania. Latinská amerika nám mnoho dala, našli sme tu najpriateľskejších ľudí, akých sme v živote stretli a miesta ako toto, ktoré je pre mňa dokonalým stelesnením šťastného života v nevinnosti a zabudnutí.

18. novembra 2007 však napokon dvíhame kotvy na plechovej kompe a pomaly čmudíme smerom k pevnine. Oproti mne sedia dvaja chlapi, škaredí ako análny otvor chobotnice. Jeden z nich má navyše ženské šaty, odpornú ufúľanú zásteru na pivnom bruchu a malíčkom pravej ruky si vyškrabkáva z ucha maz. Robí to elegantnými ženskými pohybmi a jeho tvár pripomína miestnych domorodcov. Je to gazdiná – transvestita, alebo naozaj žena? Nikdy som takéhoto čudného transvestitu ešte nevidel, tým skôr takú škaredú a zarastenú ženu. Som v úplných rozpakoch. Všetci dedinčania naokolo sa tvária akoby nič a už-už ma nutká, aby som k tvorovi priskočil a rozhodným pohybom sa presvedčil, čo ukrýva pod záhybmi kedysi ružovej zástery. Keby to však bol napokon predsa len chlap, istotne by ma so svojim priateľom prebili a kopli do jazera aj s batožinou. Akoby na potvrdenie, druhý chlap vlastnícky objíme toho so zásterou a dá mu veľkú uslinenú pusu na neoholenú bradu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Kostarika

Náš príbeh o Kostarike vskutku nestojí ani za fotografiu a viac ako zopár riadkov. Situácia je taká, že keď nám z dohľadu mizne špinavá panamsko-kostarická hranica a autobusom sa vnárame do vnútrozemia, píše sa 12. november 2007. Pre nás to znamená, že o deväť dní na druhej strane regiónu Strednej Ameriky nasadneme do lietadla a s medzipristátím v USA sa z amerického kontinentu porúčame do Juhovýchodnej Ázie. To je ešte pekných pár stoviek kilometrov po miestach, kde nemôžete očakávať nič iné ako pomalý, nepohodlný transport lokálnej dopravy. Malé špinavé autobusy mám normálne rád, ale v časovej tiesni to nie je nič príjemné tým skôr, že cez drvivú väčšinu nádherných miest len prechádzame bez toho, aby sme videli čo i len kúsoček. Celý problém s našim krátkym stredoamerickým intermezzom spočíva vo fakte, že ešte ani dnes, na konci roku 2007, neexistuje z Latinskej Ameriky nijaké priame letecké spojenie s Áziou. Voľky-nevoľky, musíme sa tak podriadiť obmedzeným možnostiam, aké nám diktuje okľuka cez Spojené Štáty spolu s preplatením lístka o pekných pár stoviek dolárov a veľká časová strata.

Na druhej strane, sme radi, že sme zo Strednej Ameriky mohli uvidieť aspoň trošku. Pred štyrmi rokmi sme tu po prvýkrát uvideli skutočný nádherný život tohto kontinentu v južnom Mexiku a v Guatemale a odvtedy sme vedeli, že sa sem budeme musieť vrátiť. Kostarika je pritom kapitola sama osebe a ak ju necháme na inokedy, nič sa nestane. Krajina si odtrhla dosť veľké sústo z turistického ruchu stredoamerického regiónu a z výsledkov ľahko vidieť, že bolo priveľké. Na jednej strane sú tu nádherné národné parky a Kostarika sa orientuje práve na ekologickú turistiku, ale pravda je taká, že slovo „ekologická“ ostáva len v názve. V skutočnosti pustošeniu vzácnych ekosystémov pre stavbu ďalších exkluzívnych rezortov bránia len zahraničné mimovládne organizácie, ak vôbec niekto. Kostaričania nemajú radi desiatky autobusov, plných nezávislých cestovateľov, nemajú radi lacné ubytovanie ani život na vlastnú päsť. Ich víziou sú tiché, ukryté kluby s neobmedzenými možnosťami pre tých, ktorí platia tisíce dolárov za pár dní uprostred národnej rezervácie. Budujú luxusné penzióniky a svoju auru výnimočnosti, pričom spoznať Kostariku, to je alebo smiešne predražené podujatie, alebo precízne premyslená cesta s dobrými informáciami, kde možno žiť za čo najmenšie peniaze.

Práve z tohto dôvodu tentoraz cez krajinu len prejdeme do zaujímavejších destinácií a jej národné parky si necháme na inokedy. Strávime tu dve noci v hlavnom meste San José, aby sme nabrali sily na ďalšiu cestu na sever. Podarilo sa nám osloviť Írku Rachel z klubu Couch Surfing a tak tu máme nocľah zadarmo, čo je veľká úľava. Platiť v nejakej diere 25 dolárov len preto, že je to diera v Kostarike, nám príliš nevonia.

San José je nepríjemné, chaoticky vybudované mesto plné plotov so žiletkovým drôtom a vilových štvrtí-malých pevností. Všetko ostatné sú slumy alebo štvrte, ktoré sa onedlho zmenia na slumy. Stredná Amerika má bohužiaľ veľké problémy s fungovaním sociálnej rovnováhy, najmä medzi rôznymi ekonomickými vrstvami. Sú tu tak len bohatí – veľmi bohatí, a chudobní – naozaj veľmi, veľmi chudobní. Kostarika v tomto vyzerá ešte horšie, ako ostatné krajiny a výsledkom je to, že ľudia sa boja chodiť po uliciach, stred mesta sa zmenil na zapáchajúcu dieru a každý normálnejší obchodík má svojho pána v nepriestrelnej veste so samopalom značky UZI. V centre vidieť len žobrákov a povaľačov, ležiacich v kopách smetia, potkany, po zuby ozbrojených ochrankárov a čierne džípy bohatých. Rachel nás raz zoberie do baru na pár pív s jej známymi, ktorí sú alebo cudzinci, alebo deti miestnej strednej vrstvy. Je to celkom príjemný večer a medzi dvomi pivami sa snažím spočítať, koľko návštevníkov nosí pod pazuchou svoju malú poistku. Rachel nás zatiaľ zoznamuje so svojim švédskym kamošom, s ktorého sa samozrejme vykľuje Kostaričan: so štyrmi španielskymi slovami, ktoré zatiaľ ovláda, Rachel postupuje v chápaní toho, čo sa okolo nej vlastne deje, len pomerne malými krôčikmi. Írske dievča z britskej strany donegalského zálivu sem prišlo len nedávno len tak, zo srandy zmeniť na chvíľu robotu a vďaka jej neopakovateľnému severskému prízvuku môžeme na chvíľu pocítiť nostalgiu za starým dobrým Írskom.

14. novembra sa lúčime s Rachel aj s Kostarikou, pretože sme konečne chytili nejaký priamy autobus. O osem hodín neskôr už vystupujeme na hraniciach Nikaraguy. Otravovači tu majú akúsi besnotu a okolo dverí vytvorili nepriepustný kordón, pričom ak od nich na mieste nevymeníte peniaze za nevýhodný kurz, jednoducho vás nepustia z autobusu. Pardón, nie každého. Poriadne si stiahnem popruhy ruksaku, odrazím sa z posledného schodíka a druhou nohou vskočím do davu odporných rapavých ksichtov. Dvaja padajú na zem a keď sa ku mne niekto priblíži, zrazím ho lakťom. Mierim vždy na tvár: mačovia majú radi monokle a načo mám niekomu naštrbiť rebro, keď stačia dve podliate oká a všetci prašivci sa s kňučaním držia odo mňa na dva metre. Pokojne si vyberám z kufra autobusu naše ruksaky a keď vystupuje Justyna, vyvediem ju z rozostupujúceho sa davu takmer mlčky – ak nerátame jojkanie ležiaceho otravovača, ktorému som nevdojak šliapol na ruku.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Panamská vrchovina Boquete

boquete header

Horská oblasť BoquetePanamčania vám budú s pýchou tvrdiť, že oblasť Boquete je najkrajšia panamská vrchovina. Napokon, majú pravdu, pretože je jediná. V každom prípade, je to veľmi príjemné miesto s chladnejším podnebím a priateľskými ľuďmi. Všade naokolo sú zelené hory, čerstvý vzduch a pokojná vidiecka atmosféra. Náš opustený penziónik vedie chorvátska rodina, ktorá sem utiekla pred juhoslovanskou občianskou vojnou a dnes jej členovia každé ráno radostne čakajú v pozore, kým tatko usmaží slávnostné kusy mäska. Z klietky ich závistlivo pozoruje papagáj a vrhá po nich mrzké slová v španielčine i chorvátčine. V Boquete nemáme veľa času a ani ho nestrácame: hneď sa vydávame objavovať miestne vyhlásené plantáže kávy. Justynka sníva o kávovej exkurzii už od Kolumbie: vtedy sme prišli na plantáž v jediný deň mesiaca, keď bola zatvorená. Dnes to nebude o nič lepšie, lebo usmievavá pani z farmy nám ponúka neodolateľnú trojhodinovú exkurziu za 25 dolárov.

Justynka vo svojom živle - kávová plantážToto ma trošku na Paname štve, totiž že gringovia ju už tak skazili. Američania tu za desaťročia svojej vojenskej prítomnosti zanechali oveľa viac, než len bezpečný Panamský prieplav. Naučili miestnych zvýšiť kvalitu služieb, o akej sa krajinám Južnej Ameriky ani nesnívalo, ale na druhej strane, tí si za to vedia vypýtať toľko, že vám občas zabehne. Američania so svojou vrodenou nevinnosťou (niekto to nazýva naivitou) si to sotva všimnú, tak ako si sotva všimnú, že sú vlastne v cudzej krajine a nikto im nerozumie. Ošklbú ich vždy a všade a oni sa ešte tešia, akí sú ľudia okolo nich milí. Jediné, čo pritom miestnym zazlievam je, že už strácajú súdnosť a aj k ostatným turistom sa správajú ako ku gringos. Namiesto exkurzie si teda aspoň objednáme kávu v kaviarni a je vskutku taká výborná, ako to tvrdí jej reputácia. Kávové plantáže si radšej pozrieme sami na vlastnú päsť a 25 dolárov investujeme nejako inak.

Spoločné domy domorodých komunítOkolo Boquete je množstvo turistických chodníkov s nádhernými túrami, vyberieme si jednu z nich a niekoľko hodín šliapeme po prázdnej vidieckej ceste. Míňajú nás len skupinky domorodcov, ktorí si v Paname zachovali aspoň zbytky svojej identity. Používajú vlastný jazyk a žijú na maličkých pozemkoch, naďalej v komunitách. Býva to vždy jeden či dva dlhé domy, v ktorých býva niekedy desať rodín pospolu ako jeden kmeň, zdieľajú svoje sny a zarobené peniaze, striedajú sa pri varení či strážení detí. Takýto život má istotne svoje romantické čaro, hoci v Európe by to už dokázali pochopiť nanajvýš naši Rómovia. Onedlho okolité pahorky prechádzajú z lesov a záhrad do kávových plantáží, v pozadí sú zahmlené hory a všetko je také zelené, až nás pália oči. Kávové kríky sú plné čerstvých červených bobuliek, ktoré sa čoskoro očistia a vypražia a v exkluzívnych baleniach sa budú predávať v našom svete za tie najvyššie ceny.

Čerstvé zrnká kávyNa Panamu sme mali žalostne málo času a už 12. novembra 2007 opúšťame i oblasť Boquete a autobusom smerujeme do Kostariky. Colníci, ako vždy v tejto časti sveta, sú slušní a nestrácajú čas. Turistov si sotva všimnú, zatiaľ čo miestnym vyhádžu pod špeciálnym prístreškom z batožiny všetky veci a podrobne hľadajú nevedno čo (hoci asi netreba dvakrát hádať).

Tesne pred posledným krokom ku kostarickej hranici si ešte spomeniem na neposlané pohľadnice s panamskými známkami a na počudovanie nájdem ešte aj v takejto diere poštovú kanceláriu. Ukrýva sa učupená za dverami verejných záchodov, to mi však nevadí. Zriadenec zoberie pohľadnice do ruky a po pohľade na ne sa zamyslene zahľadí kamsi do neznáma. Takto trávime niekoľko minút, ja zatiaľ stojím v pozore napätý, aby som ho nevyrušil v rozjímaní. O chvíľu sa už strhne zo svojich farebných snov o cestovaní, priateľsky mi prikývne a pohľadnice si hodí do súkromného kufríka. Je mi jasné, že z mojich blízkych ich už nikto nikdy neuvidí, ale zmôžem sa len na úlisný úsmev a spätkujem ku smrdiacim záchodom.

Napodiv, o tri týždne všetci ľudia na Slovensku moje pohľadnice dostanú a ja si do pamätníka píšem čierny bod za chronickú nedôveru voči blížnemu svojmu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Panamské súostrovie v Karibiku – Bocas del Toro

Upršané ráno po príchode na karibské súostrovieNočný autobus z Panama City nás napokon vypľúva tesne pred brieždením na severozápadnom panamskom pobreží a kdesi v temnotách tušíme obrysy súostrovia Bocas del Toro. Zatiaľ sa len všetci turisti k sebe tisneme na zastávke, pretože začína tropický lejak a všetko naokolo sa zmení na riavu hnedej brečky. O polhodinu neskôr však sa však už ladne kĺžeme na vlnách Karibiku, míňame posledné rozpadávajúce sa chatrče na pevnine a tiché brieždenie nás nachádza na dohľad prvých ostrovov. Súostrovie Bocas patrí k najžiadanejším destináciám v Paname a trh s nehnuteľnosťami ich onedlho pohltí do cenových výšav, o akých sa nám môže len snívať. Rovnako ako Panama City a zopár ďalších miest v Paname a Kostarike, za tento investičný boom vďačia stabilnej politickej situácii a takisto faktu, že Strednú ameriku objavili americkí penzisti. Miesta sú atraktívne, bezpečné a neporovnateľne lacnejšie ako čokoľvek, čo si môžu dovoliť doma v Štátoch. Zvýšená publicita samozrejme láka záujem amerických investorov a postupne sa takéto miesta stávajú cieľom čoraz exkluzívnejších projektov; za desať rokov to tu bude pridrahé aj pre penzistov (nevraviac o domácich) a vystrieda ich prázdninujúca vyššia stredná vrstva Američanov.

Ostrov BastimentosZatiaľ to tu však všetko len začína. Luxusné apartmány so súkromnými plážami sú ešte len vo farebných magazínoch, kde lákajú kupcov, aby sa mohlo začať stavať. Na ich miestach sú v čase nášho príchodu prírodné rezervácie, dažďové lesy a nanajvýš drevené chatrče miestnych obyvateľov. Zatiaľ ich nikto nevyhadzuje z ich ostrovčekov, nikto ich neodrezáva od zásob pitnej vody a potravín ani pred nimi nezamyká prístav, aby sa dobrovoľne vzdali pozemkov. Sú to potomkovia afrických otrokov, ale aj nádenníkov z čias stavby panamského kanála. Ich jazyk je neopakovateľná miešanina angličtiny, francúzštiny a lámanej španielčiny, hovoria takmer s jamajským prízvukom a svet majú „na háku“ ešte viac, ako ich hispánski susedia z pevniny. Okrem afroameričanov žije na súostroví hŕstka pôvodných domorodcov a používajú vlastný nezrozumiteľný jazyk.

Koniec tropickej búrky v KaribikuKeď pristávame na hlavnom ostrove archipelágu a v jeho rovnomennom meste, deň ešte stále bojuje s šerom. Tu, pri Karibiku, práve končí hurikánová sezóna; každú chvíľu sa vracajú návaly dažďa a keď blúdime po spiacich uliciach, mám neskutočný pocit akejsi snovej pochmúrnej krajiny, v ktorej sa poriadok vecí obrátil na hlavu. Karibik počas hurikánov vskutku nie je tým najprívetivejším miestom na planéte, tým skôr, že palmy na bielom piesku, ohýbané pod nápormi silného vetra, pôsobia v tejto panoráme až nemiestne. Len málokto z nás navštevuje svoje obľúbené plážové destinácie na jeseň či v zime. Už len predstava, že by som sa mal na takomto mieste bezstarostne kúpať, vyzerá zvláštne.

Život na súostrovíO to je však náš zážitok zaujímavejší. S ďalšou loďou už prechádzame na ostrov Bastimentos, kde budeme bývať a v našom drevenom hosteli napokon pozorujeme z hamakov utíchajúcu tropickú búrku. Lejak-nelejak, ostrovček je nesmierne malebný. Je na ňom jediná dedinka, v ktorej bývame, inak je porastený dažďovými pralesmi a pobrežie sa skladá z krásnych bielych pláží. Takmer každý domček tu má svoje vlastné mólo, ktoré prechádza desiatky metrov do mora. Móla i domy sú z dreva, obalené patinou morskej vody a vetra, skromného života a tvrdej práce ich majiteľov. Domáci nie sú príliš priateľskí; vidieť, že tu nemajú ľahký život a nestoja ani o zvyšujúce sa počty turistov. Osoh z nich majú najmä investori a bohatí majitelia veľkých pozemkov, dnes už drvivá väčšina zo Severnej Ameriky.

Karibské zátišieNa súostroví trávime niekoľko dní bez nejakej väčšej aktivity. Varíme si jedlo, chodíme na krátke prechádzky na pláž a na iné ostrovy alebo len tak, sedíme na verande a čumíme na pochmúrny Karibik. Občas treba aj vypnúť, nie? Je príjemné tráviť tu krátky čas, no nerád by som tu ostal trčať do konca života, ako mnoho Američanov. Majú tu už celé komunity, svoje obchody a kluby. Žijú z reštaurácií a cestovných agentúr, miestnymi černochmi potichu pohŕdajú a vždy keď ich pozorujem, mám pocit, že sa nevýslovne nudia. Už na mlyne v Kvačianskej doline, kde som býval uprostred lesa ako pustovník dva roky, je stokrát viac zaujímavých vecí, ako tu na ostrovoch. Viem ešte pochopiť vysušené paničky, ktoré sem dochádzajú za svojimi černošskými priateľmi, mladšími o dvadsať rokov. Za ich čas platia v tvrdej mene počas svojho života na Bocas sa udržujú v príjemnom vzrušujúcom vytržení. Ale byť starnúcim mládencom a svoj deň deliť medzi vysedávaním v prázdnej reštaurácii a poobedňajším chľastaním pri základoch svojho budúceho domu…ďakujem pekne.

Malí ostrovaniaKeď napokon opúšťame karibskú oblasť a mierime do vnútrozemia Panamy, máme obaja pocit, že sme pekne ukončili prímorskú časť našej cesty. Pláže nás nebavia, o to menej pieskové blchy a západniari, hľadajúci svoj dovolenkový raj z farebných časopisov. Počas cesty míňame chudobné panamské dedinky, vykúkajúce z palmových húštin a čoskoro máme možnosť všetko si pozrieť ešte dôkladnejšie, lebo šofér minibusu práve usúdil, že má príliš málo pasažierov a v nádeji na ďalších spomalí na rýchlosť chromého cyklistu. Hodinu márne dúfa, že niekto konečne vyskočí z kríkov a zaplní mu miesta, ale nestane sa tak. Napokon kapituluje a pridáva plyn, vďaka čomu sa dostávame do cieľa našej cesty ešte v ten deň.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Panama City

6. november 2007. Lietadlom sme práve preleteli smiešnych 500 km ponad tzv. Dariénsku priepasť, nepreniknuteľné územie medzi Panamou a Kolumbiou. Provincia Darién na oboch stranách hraníc spôsobuje bolesti hlavy ich krajinám spolu so Spojenými štátmi. Je poslednou zónou nestability na americkom kontinente, poslednou spomienkou na časy politickej anarchie, na bomby s napalmom horiace v džungli a na všetko to, čo charakterizovalo Kolumbiu 20. storočia. Dnes je porastená nádhernými dažďovými lesmi, ukrývajúcimi vzácne zvieratá a rastliny, ale aj malarické komáre, kokové plantáže, tábory partizánov, paramilitares a obyčajných kriminálnikov. Každý už však stratil prehľad, kto je kým a každá zo skupín zrejme vykonáva všetky tri funkcie súčasne. Vďaka tomu je to jediné miesto na kontinente, kde je prerušená slávna Ruta Transamericana, transamerická cesta siahajúca od Ohňovej zeme pri Antarktíde až ku Aljaške neďaleko arktických ostrovov. Tých zopár šialených cestovateľov, ktorí sa vybrali ešte aj sem a prešli pomyselným „rizikovým trojuholníkom“, boli napokon šťastní, že vyviazli so životom (hoci aj za cenu lúpežného prepadnutia), no treba dodať, že niekoľko iných takéto šťastie nemalo.

Začiatok našej cesty po Strednej amerike: rýchlo rastúce Panama CityPo Kolumbii a ôsmych mesiacoch na juhoamerickom kontinente nás teda víta Panama. Colníci zrejme dobre vedia, čo sa deje na kolumbijskej strane a tak im nestojíme ani za pohľad. Letisko v Panama City má vynikajúco vyriešenú dopravu, takže hoci je okolo 4O km od mesta, najbližší autobus má zastávku niekde po pätnástich minútach šľapania. Inokedy by som už na truc išiel autobusom, ale dnes sa ponáhľame na ďalšie letisko na druhej strane mesta a voľky-nevoľky, musíme pristať na tento primitívny príklad tichých dohôd medzi manažmentom letiska a ich spriaznenou taxislužbou. Napokon, stáva sa nám to až príliš často…

Za oknom taxíka nám ubieha hlavné mesto; vidíme množstvo mrakodrapov a hneď vedľa nich vyrastajú ďalšie. Panama zažíva nevídaný rozmach a najmä Panama City je dnes cieľom najväčším svetových hráčov s nehnuteľnosťami. Mesto má vskutku svoj šarm a vysoké obytné veže, vyčnievajúce z dramatickej zátoky Tichého oceánu, by mohli byť panorámou ktoréhokoľvek severoamerického mesta.

Panama nepochybne skúša našu trpezlivosť. Na ďalšom letisku (cesta taxíkom stojí 30 dolárov) sa dozvieme cenu vnútroštátneho letu, ktorá je o 30 dolárov na osobu vyššia než tá, ktorú udávajú na webstránke. Hneď, ako s povzdychom pretiahnem svoju kartu cez lačnú čítačku a transakcia je ukončená, zriadenec nám mimochodom spomenie, že budeme vzápätí platiť za batožinu vo výške takmer 100 % ceny lístka. Najviac zo všetkého ma v podobných situáciách dokáže naštvať anjelský výraz tváre dotyčnej osoby, ktorá už vopred samozrejme vie, aká reakcia bude nasledovať. Väčšina turistov si zrejme len po druhýkrát vzdychne a po druhýkrát pretiahne svoju kartu čítačkou. V našom prípade si však vzdychne zriadenec, keď znova preťahuje kartu a musí anulovať celú predošlú operáciu: ideme autobusom. Nuž čo, taký je život: raz ste hore, raz ste dole.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Cartagena, prastará a horúca

Cartagena header, Kolumbia

Dopoludnie v CartagenaNapokon opúšťame Santa Martu na východnom pobreží Karibiku: od Venezuely sme vzdialení niekoľko desiatok kilometrov a dokonale sme tak pred odchodom uzavreli celý obrovský okruh po juhoamerickom kontinente, vyše 37.000 kilometrov všetkými predstaviteľnými dopravnými prostriedkami. Začalo to pred ôsmymi mesiacmi vo Venezuelskom Caracase, ktorý bol po Kube našou druhou zastávkou, Južnú Ameriku onedlho „ukončíme“ v mestečku Cartagena, vzdialenom od Santa Marty štyri hodiny jazdy cez povodňami zaplavené chudobné pobrežné dedinky.

Koloniálne budovy v CartagenaUž prvé desaťročia od vzniku Cartageny v 16. storočí sa začala v tomto regióne rýchla expanzia smerom do kolumbijského vnútrozemia – príbeh nesmiernej krutosti a drancovania vyspelých domorodých civilizácií, vznik legendy o rozprávkovom poklade El Dorado, následnej zlatej horúčky a ešte väčšieho vraždenia. Cartagena pritom zohrávala absolútne kľúčovú úlohu: bola hlavným prístavom, cez ktorý smerovalo zlato, ukoristené Indiánom, tam, kam patrilo: do Španielska. Cartagena však za svoju dôležitosť musela i draho platiť: počas následných storočí bola opakovane terčom útokov pirátov a konkurenčných európskych veľmocí. Niekoľkokrát zničená a znovu obnovená, do devätnásteho storočia sa z mesta stala takmer nedobytná pobrežná pevnosť presne v momente, keď kolumbijské zlato a suroviny prestali byť dôležité rovnako, ako kamenné hradby vo vojenskej stratégii.

Ulice CartagenaDnes je to pokojná turistická destinácia s koloniálnymi budovami a architektúrou, akým sa na kontinente nevyrovná nijaké iné mesto. Na uliciach vládne zadúšajúca horúčava, šváby a leniví predavači, takmer nerozoznateľní od ufúľaných žobrákov. Jedným slovom, Karibik. Zároveň vidieť, že Cartagena je v tomto momente jedným z mála kolumbijských miest, ktoré si už dokážu privyrobiť na turistike. Hoci ako som spomínal, turisti cestujúci po tejto krajine sú zriedkaví, na karibskom pobreží pristávajú mamutie luxusné vyhliadkové lode a ich pasažieri sa v celých desiatkach mátožne prechádzajú po rozpálených uliciach starého mesta. Vďaka tomu tu nájdete otravovačov a zabávačov, černošky vo farebných šatách, ktoré vám vlezú pred objektív a potom si za to vypýtajú peniaze, falošných sprievodcov, prostitútky, predražené hotely a reštaurácie. Skrátka všetko, čo je nevyhnutné pre dobre fungujúci masový turistický priemysel. Kolumbia má pred sebou nepochybne dlhú a úspešnú kariéru.

Ulice CartagenaPrišli sme sem len na menej ako dva dni a veľa sme toho nezažili. Šváby v kúpelni tu dosahujú podozrivo malé rozmery, sú to vlastne len také švábiky, na uliciach je bezpečne a náš tradičný tanier ryže s fazuľou a vyprážaným banánom je aspoň taký dobrý, ako všade inde. Napokon sa pridávame k ostatným turistom, brúsime chodníky na tienistých stranách ulíc a s ľahkým smútkom si poslednýkrát užívame atmosféru tohto neopakovateľného kontinentu.

Všetci sú tu milí, akoby vedeli, že odchádzame, po poslednej búrke sa vyčasilo a v tomto momente sa nám zdá takmer absurdné, že máme odísť kdesi do divokej Strednej Ameriky, nehovoriac o Ázii. Znie to divne, ale fakt, musím sa priznať, že Latinská Amerika sa stala pre mňa i v takom krátkom čase nesmierne blízkym miestom. Pomaly som začal chápať význam ich každodenných symbolov a rituálov, motívy ich správania, a najmä zdokonalil sa v jazyku, takže teraz vnímam drobné odtiene španielčiny tej-ktorej krajiny, miestne narážky, slang. Latinskú módnu hudbu zvanú regeton už s Justynou počúvame častejšie, ako tú európsku a keď si mám vybrať medzi západniarom a miestnym, v autobuse si radšej sadnem ku stokilovej černoške s indiánskymi rysmi, hoci s vŕzgajúcou zubnou protézou prežúva tekvicové semienka a šupky mi vypľúva na topánky.

Justa v CartagenaKeď sme sem po prvýkrát prišli, Latinci mi pekne liezli na nervy a stále ma dokážu poriadne naštvať, ale ich správanie sa mi už stalo príliš blízke. Mačovia so svojim poťahovaním vtáka a hladkaním si brucha; sladké i tučné lokše, bezočivé a sebavedomé; drobné švindle; drzí zasrani, tupí šoféri, lenivé predavačky, ukecaní čašníci a vždy priateľskí okoloidúci – toto všetko sa stalo i mojim svetom a stredná Európa je akýmsi vzdialeným snom, alternatívnou realitou, ktorá pravdepodobne nikdy nenastane.

Ja, šachy a holubyVšetko však má svoj koniec. 6. novembra 2007 v noci mierne pršalo; vystupujeme z taxíka pri letištnej budove, šofér nás chce ošmeknúť, my sa však tvárime, že o tom nevieme, lebo drobné sa nám už na nič nezídu. Prechádzame antidrogovou kontrolou, letištnou kontrolou, ďalšou antidrogovou kontrolou. Dovolím si poslednú drzosť v južnej Amerike a pýtam sa policajta, či mi vo vrecku ruksaku fakt nenašiel nijaký kokaín. Chlapík sa zamyslí, poškrabe sa po hlave a vrecko pre istotu ešte raz dôkladne preskúma. Na palube nás čakajú vegetariánske raňajky a sotva päťdesiatminútová cesta do neďalekej Panamy. Ak som k Latinskej Amerike zabudol čokoľvek dôležité dodať, budem mať na to ešte krátku príležitosť počas nasledujúcich dvoch týždňov medzi Panamou a Guatemalou. Prosíme vypnúť všetky prístroje a zariadenia, lietadlo je pripravené na odlet. Vypínam.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Cartagena
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska