Amazonka: blízke stretnutia tretieho druhu (Kolumbia, Peru, Brazília)

Amazonka header

Misia Amazon

Ulice mesta Iquitos v peruánskej AmazonkeVidieť Amazonku bolo mojim detským snom, asi tak ako vidieť futbalový zápas na štadióne Maracaná v Rio de Janeiro, alebo stráviť pár dní na pustom ostrove niekde v Karibiku. Podarilo sa mi to 15. októbra 2006. Keď som opúšťal peruánske hlavné mesto a lietadlo rolovalo smerom ku kolumbijskej Bogote, pomaly mi prechádzala prvá vlna eufórie a mohol som začať plánovať, z ktorej strany Amazonku navštíviť, čo všetko môžem uvidieť a najmä, ako sa tam dostať.

Amazonka, to je vyše 8 miliónov štvorcových kilometrov územia, zasahujúceho do siedmych štátov. Bez ciest, často bez civilizácie a prekonať vzdialenosti medzi jednotlivými izolovanými mestami je možné len lietadlom, alebo, ako inak, loďou. Vybral som si Kolumbiu, z ktorej je relatívne najľahší prístup do amazonského vnútrozemia, ľudia sú priateľskí a dievčatá nebezpečne krásne.

Kolumbijská AmazonkaBol to dobrý nápad. V najbližších dňoch som všetko toto zažil na vlastnej koži, našiel si nových priateľov a pokiaľ ide o transport, v bogotskej kancelárii mi predali letenku na počkanie. Už na druhý deň som tak okolo obeda pozoroval kľukatú Amazonku cez okná lietadla. V Bogote vládla teplota okolo 15 °C, tu ma privítalo 40 °C a vlhkosť vzduchu, ktorej veľa do 100% nechýbalo. Celkom slušný prechod.

V Južnej Amerike za vás všetko vybavia taxikári. Ten môj ma odchytil rovno pred letiskom v kolumbijskej Leticii, vybavil mi ubytovanie, odviezol do cestovnej agentúry a zmenil sa na turistického sprievodcu, aby ma previedol po neďalekom meste Tabatinga, ktoré už leží v Brazílii. Keď ma priviedol naspäť ku hostelu ktorý mi sám odporučil, mal som navyše v ruke lístky na ďalšiu cestu a taxikár si vypýtal sumu, za ktorú by bratislavský kolega ani nezapol motor. Dohodli sme sa, že ráno o 4.00 ma bude čakať pred hostelom.

Leticia a hranice troch krajín

Lokálny trh v Leticia, kolumbijská AmazonkaLeticia leží v najjužnejšom cípe Kolumbie, tam, kde sa pri Amazonke stretávajú jej hranice s Peru a Brazíliou. Vďaka tomu sa tu dá behom pol hodiny navštíviť tri krajiny. A to dokonca bez pasu…. V ten deň som ešte stihol aj návštevu Peru, prístav Santa Rosa, z ktorého budem pokračovať ďalej po peruánskej Amazonke . Bol to vskutku pamätný deň: namočil som si nohy do Amazonky a odfotil ich tam. Žiadne pirane, žiadne anakondy, žiadne krokodíly. V Santa Rosa normálna pláž zo šedého piesku, deti aj dospelí sa kúpu v Amazonke, ženy perú stojac vo vode, poniektorí sa umývajú mydlom. Pozeral som zlé dokumentárne filmy.

Na druhý deň ráno už o 3.30 stojím na námestíčku a čakám na taxikára. Ešte o 4.20 tu nie je. Poslednú časť svojej misie nezvládol: typickí Latinci. Napokon zbúcham chlapíka s motorkou, ktorý sa mi ponúkal už pri mojom príchode. Za „dvacku“ ma odviezol do prístavu v Tabatinge, zakričal na kamoša, ktorý ma za pár korún previezol na druhú stranu Amazonky do Santa Rosy a vyložil presne na mieste, odkiaľ odchádza môj čln. Keďže sme veľmi blízko rovníka, dni a noci sú rovnako dlhé: pred šiestou moje prvé svitanie na Amazonke.

Cestovanie po AmazonkeAsi po dvoch hodinách prvá zastávka na kontrolnom stanovišti. Všetci vystúpiť, vojaci robia kontrolu dokladov. Po desiatich minútach nástup a pokračujeme. Svet okolo mňa je úplne iný, ako boli moje predstavy o živote na Amazonke. Áno, žijú tu väčšinou indiáni, ale v šortkách a tričkách, nie v bedrových zásterkách. I tak som však fascinovaný zo všetkého, čo vidím. Drevené domy na koloch so strechami z palmových listov, člny z jedného kmeňa.

Ľudia a rieka

Na člnoch po Amazonke veslujú malé deti, ženy, všetci a všetko sa tu presúva po vode. Netušil som, že na tejto hornej, peruánskej časti Amazonky môže byť rieka taká široká. Na niektorých úsekoch má minimálne 5-6 km. Amazonka musí skrývať neuveriteľné množstvo rýb a iných živočíchov. Uživí všetkých, čo pri nej žijú. V jednom z prístavov, pri tankovaní som zrazu zbadal, ako sa pár metrov od člna pekne a pomaly prevaľujú vo vode akési veľké ružové živočíchy. Nikoho okrem mňa to nezaujímalo, jeden z spolucestujúcich mi však blahosklonne oznámil: delfines. Ružové sladkovodné delfíny.

Nákladný pr�stav v Iquitos, PeruS mojím novým kamarátom som sa zoznámil tak, ako sa patrí: cez žalúdok. Počas dlhšej zastávky v Caballococha pristupuje tmavý chlap s výraznými lícnymi kosťami, rýdzi indián v rifliach a tričku. Tak, ako aj u nás doma, v momente, keď začne hľadať miesto na sedenie, všetci cestujúci sa čírou náhodou pozerajú von oknom a nemusia tak z voľných sedadiel skladať svoju batožinu. Akosi mi to však nedalo a rezignovane mu ponúkam miesto, kde doteraz trónil môj vlastný ruksak. Skutočný kontakt sme však nadviazali až vtedy, keď mi priniesli obed, zarátaný v cene lístka: na cestách som bol ešte len krátko a z nejasnej hmoty na tanieri sa mi mierne obrátil žalúdok. Celkom nezištne som ho teda ponúkol svojmu novému susedovi: celkom nezištne ani len nemihol obrvou a zjedol ho do poslednej fazule. Odvtedy je Carlos Ocmin Arroyo, obchodník z Caballococha, ktorý tvrdí, že nemá indiánskych predkov, môj GRAN amigo.

Gran Amigo Carlos. Iquitos, kolumbijská AmazonkaNa Carlosovi som konečne mohol vyskúšať, čo viem zo španielčiny (takmer nič). A tak som ho trápil nasledujúcich šesť hodín. Pracovali ruky, nohy, slovník… On si z však toho tiež zobral viac, ako len tanier fazule. Nie každý deň sa môže baviť s cudzincom, a ešte z Európy – zrejme som bol prvý Európan, ktorého vôbec videl. Carlos má v Caballococha obchod so všetkým možným a do našej spoločnej destinácie Iquitos chodí raz za mesiac dokúpiť tovar.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria > Amazonka: Kolumbia, Peru

Iquitos, amazonské benátky v Peru a genocída korytnačiek

Trh v Iquitos header

Interhotel, ako má byť: Peru

Po dlhej ceste z Kolumbijskej Leticie sme napokon pristáli rýchločlnom na peruánskej strane Amazonky, v zaujímavom meste Iquitos.

Amazonský hostelMôj nový kamarát Carlos mi sľúbil, že ma zavedie do hotela, kde spáva on na svojich obchodných cestách. Veľmi ma to potešilo, ale len dovtedy, kým som sa v ňom neubytoval. Hostel Lima bol zhodou okolností jeden z tých, ktoré som si podčiarkol kvôli superlatívom v knižnom sprievodcovi Lonely Planet: „tichý, čistý, má teplé sprchy.“ Nuž čo. Počas mojej návštevy bol hlučný, špinavý a plesnivý, teplá sprcha nefungovala. Iba cena sedela – 8 USD na noc. Nechcel som však uraziť Carlosa; aspoň budem blízko niekoho, koho poznám. Treba skúsiť všetko.

Večer som Carlosa pozval na večeru a kávu. Oboje bolo perfektné, čo sa už nedalo povedať o hotelovom sprchovaní. Igelitová taška na dlažbu v sprche, pretože toľko plesne pokope som ešte nevidel. Pre istotu som sa ešte i tak sprchoval v sandáloch. Amazonský štandard: všetky izby majú okná len do spoločnej chodby, všetky otvorené. Jjediné možné vetranie. Keď som si ľahol na posteľ, zo susedných izieb bolo počuť všetko: akýsi starec sa dusí kašľom, zopár chrápajúcich, grganie, prdenie. Bol som tak unavený, že mi to všetko bolo jedno.

Genocída korytnačiek v Iquitos

Chudobná štvrť Belén v meste Iquitos, peruánska AmazonkaPodľa Carlosovej rady som si išiel na druhý deň ráno pozrieť Belén – chudobnú štvrť Iquitosu a hneď ako som tam vstúpil som pochopil, že mal pravdu aj v druhej veci – kvôli vlastnej bezpečnosti tam treba ísť s miestnym sprievodcom. Nie je to drahá investícia. Za 0,7 USD, som mohol so seňorom Jorge Tuisima Marín, pseudonym „Shambo“, vyraziť s mojimi dvoma foťákmi po Beléne úplne bez obáv. Poznali ho všetci. On zas náležite dával všetkým najavo, aký je dôležitý a ako ho gringo počúva. Shambo mi vysvetľuje, že Belén je oveľa zaujímavejší počas obdobia dažďov, keď je hladina Amazonky oveľa vyššia a člnmi sa manévruje priamo medzi domami, či už plávajúcimi, alebo na koloch. Teraz skôr mesto pripomína stoku. Plno smetí na brehu i vo vode, z krásneho miestneho trhu smeti „odpratáva“ len samotná Amazonka.

Zvierací trh v Belén. Iquitos, peruánska AmazonkaSlovo ekológia je vo väčšine krajín Južnej a Strednej Ameriky skôr reklamným sloganom pre naivných turistov; miestni mávajú, bohužiaľ, ku svojmu životnému prostrediu veľmi pragmatický vzťah. Na samotnom trhu kúpite absolútne všetko, od chránených rastlín a živočíchov až po tie najvzácnejšie druhy. Je tu toľko korytnačích vajec, pancierov a korytnačieho mäsa, že len kvôli dnešnému trhu museli vyhladiť všetky tieto melancholické plazy v okruhu 200 km. Opice a papagáje zavreté v klietkach, určené na predaj. Všetka háveď Amazonky, územia s najväčším množstvom živočíšnych a rastlinných druhov na svete.

Vzácnym živočíšnym druhom som bol na trhovisku v Iquitoas aj ja, tentoraz pre miestnych. Modré oči videli trhovníčky po prvý krát v živote: okamžite sa medzi sebou začínajú strkať a ukazovať na mňa. Zaujímavý pocit. Pri rozlúčke sa samozrejme ukázalo, že môjmu sprievodcovi Shambovi – kráľovi peruánskych Benátok, sa zrazu dohodnutých 70 amerických centov zdalo málo. S plnou vážnosťou som však musel zdvorilo namietať voči prirážke a s rovnakou teatrálnosťou sme sa napokon obaja spokojní rozišli. Ja s úžasným celodenným zážitkom, Shambo s vydrankaným príplatkom, ktorý dokopy predstavoval neuveriteľných 40 slovenských korún.

Santa Rosa, Amazonka, PeruNa druhý deň ma už čakala len rozlúčka s mestom Iquitos, jeho bedárskymi štvrťami, trhoviskami a smradľavým, nádherným životom na amazonskom vidieku. Rozlúčiť sa so mnou prišiel i Carlos. Zívajúc dohliadol na moje nalodenie a napokon sme sa rozlúčili ako starí priatelia. Sľúbil som, že ho raz navštívim v Caballococha.

Svitanie v prístave bolo nádherné. Rybári so sieťami, plávajúce domy, opar nad pralesom, zobúdzajúca sa Amazonka. Zamiloval som sa do tejto časti planéty, a to som mal pred sebou ďalších úžasných 500 km po prúde Amazonky. Jeden z mojich splnených detských snov.

Návrat z Peru do Kolumbie

Leticia, kolumbijská Amazonka: prístav v období suchaSpánok ma zmohol pred hranicou s Kolumbiou, ale netrval dlho. Ku nášmu člnu zrazu prirazili dve vojenské lode, kolumbijská a peruánska. Nie som si ani len istý, ktorej presne krajine patril palubný guľomet s obsluhou, ale strčil sa takmer do môjho lodného okienka. V našej rýchlolodi bolo v okamihu viac vojakov, ako cestujúcich. Všetko, ako má byť: bol policajný kameraman, psovodi s vlčiakmi a osobné prehliadky. Takáto je kolumbijská realita, vďaka vojsku však možno dnes vôbec cestovať a vždy lepšie ak vás zastaví armáda namiesto bandy marxistov, pašujúcej kokaín, však?

Vojenská akcia, zameraná proti drogám a guerillas, sa pomaly chýlila ku koncu, keď ma premkol nepríjemný pocit. Práve kontrolovali zoznam cestujúcich, naše doklady. Spomenul som si na Carlosa, ako aj na to, že pred odchodom som svoju batožinu zabudol skontrolovať. Čo ak na mňa našil nejaký kontraband a celé priateľstvo bolo len divadlo? O kolumbijských väzniciach som toho počul dosť a stráviť tam zvyšok života sa mi tuším nechcelo. Presne vtedy sa jeden z vojakov spýtal na môj modrý ruksak.

Takíto sme my, nedôverčiví, skazení Európania. Nech sa mi už mysľou preháňalo čokoľvek, ruksak bol samozrejme v poriadku. Prepáč, Carlos! Lode sa onedlho odrazili od nášho člnu a po obligátnej ceste cez všetky hranice a prístav Santa Rosa sme napokon šťastne prirazili v Leticia. Mal to byť koniec mojich amazonských potuliek a po piatich dňoch ma vítala opäť upršaná Bogota, ale tieto zážitky boli príliš silné. Nedalo sa inak: už o necelý mesiac sa mi podarilo zmeniť cestovateľské plány a tú istú amazonskú cestu, z kolumbijskej Leticia do peruánskeho Iquitos, som podstúpil opäť, počas návratu do peruánskej metropoly.

To je však už iný príbeh…

Kontextové odkazy:

Fotogaléria > Amazonka: Kolumbia, Peru