Každodenný život v Donecku: tréning v zbombardovanej telocvični

Na okraji Donecka stojí opustená hala so strechou poškodenou po bombardovaní. Vo vnútri je zanedbaná telocvičňa a boxerský ring, na ktorý zhora zateká. Priviedol ma sem český proruský separatista Pavel (Kaukaz): je tu úplne prázdno, len pri stene na nás zíza veľká oranžová busta Vladimíra Iljiča Lenina, majstra športu (má to napísané na hrudi).

Kaukaz prišiel na tréning a zároveň chce pomerať ring. Nie, nejde ho vysušiť od dažďovej vody, ktorá zhora kvapká po dierach od šrapnelu. Zháňa bočné čelo, dostatočne dlhé, aby zakrylo ukrajinskú vlajku na bokoch. Vyslovene vraj kazí pohľad.

[Not a valid template]

V tmavom kabinete, úplne sám, sedí tréner Anatolij. Vychoval 35 majstrov Ukrajiny.v kickboxe, osem majstrov Európy, štyroch sveta. Prvý šampión šaolinu v ZSSR? Rok 1980, môj chovanec, Vičeslav. Aha (ukazuje jeho fotku aj medailu).

„A teraz? My tu v Donecku, my čisté duše. A oni? Ukrajinci? Sú prvá trieda, a my pre nich – tretia. No ako tak možno? Teraz na nás ešte aj útočia“, rozčuľuje sa.
„Kdesi na juhu vraj prišli tí buzeranti a začali trtkať naše deti. Dôstojníci s ukrajinskými výložkami. Uveril by si tomu? Takto, aha:“ Anatolij nahnevane berie do rúk nôž a ukazuje mi, ako asi vyzeralo prznenie detí ukrajinskými vojakmi (mimovoľne ustúpim o krok).
„Poňal?“ (Rozumieš?) „Poňal, poňal“.

[Not a valid template]

Pýtam sa, prečo tu nikoho niet.
„Dnes nikto neprišiel“, vzdychne Anatolij.
„Všetci sú na fronte. Ale zajtra by malo byť lepšie, hádam ma prídu pozrieť boxeri. Možno. A ak budú raz v meste boje, pôjdem bojovať aj ja“, dodáva.

„A ty? Slovák? Tak ukáž postoj… Ech, ty drevo! To treba takto, aha, uvoľniť ramená. Ako je Boh nad nami.“

Na konci tréningu vlezieme do premočeného ringu a s bradatým Kaukazom si rozdáme zopár kôl v thai boxe. Anatolij behá okolo so stopkami a komentuje naše výkony. Kaukaz kedysi vo svojej českej vlasti bojoval v profesionálnej lige thai boxu, dnes ma v Donecku chráni a je za mňa zodpovedný.

Vskutku, vďaka Kaukazovi sa mi na hlave neskriví ani vlások: „Seš pořádnej sráč“, lakonicky konštatuje, keď ma v ringu pred poslednou spŕškou jeho úderov zachráni len píšťalka Anatolija.

[Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template]

Prvé dni v Donecku

Prechod cez hranicu z Ruskej federácie do Donecka: gruzínsky šofér Saša nás vyzdvihne v ruskom Rostove a svojím rozheganým taxíkom vyráža smerom na západ. Mojou spoločníčkou je Táňa, priateľka českého separatistu Behemota. Že útle dievča spiace na zadnom sedadle i napriek výtlkom, je v skutočnosti ruská snajperka ostrieľaná v boji, sa dozviem až neskôr.

Behemot mi neskôr prezradí ešte aj to, že moje dva metre a sto kíl, v spojení so zlomeným nosom a tvárou bitkára, mali byť pre Táňu diskrétnou ochranou. Lebo financie do Doneckej ľudovej republiky neprichádzajú zvonka cez bankové účty a platobné karty, ale v hotovosti, v kufroch a vreckách. Bezhotovostný platobný styk medzi DNR a vonkajším svetom pre smrteľníkov takmer neexistuje.

Hranica, to sú dve hodiny čakania a dlhý rad áut na výstupnej kontrole z Ruska do krajiny, ktorá vlastne neexistuje, otázky a podozrenia:
Čo tu chceš? Ty žurnalist?
Ja? Aký žurnalist? Ale prosím vás!
Nasleduje kontrola batožiny, no pochybnosti rozptýli až Táňa: ukáže vojenskú knižku z DNR a ruský pas, koketne sa usmeje a prehlási, že som jej slovenský frajer. Koniec diskusie, môžeme ísť.

[Not a valid template]

Sobota, 24. september 2016. V meste Doneck je chladné, slnečné ráno. Na ulici Artema takmer niet premávky. Všade vládne pokoj, mier a zlatisté babie leto. Mesto je čisté, ľudia sa usmievajú a dievčatá nosia neodmysliteľný vyzývavý mejkap a biele čižmičky. Neklamný znak, že sme vo východnej Európe.

Mesto funguje rovnako ako každá iná európska metropola. Je tu čisto, všade sú otvorené kaviarne a reštaurácie a na bulvároch premávajú trolejbusy. Cena lístka? Tri ruské ruble, teda štyri eurocenty. Pokuta: 60 rubľov (85 eurocentov). Stretnúť revízora teda znamená zaplatiť stále menej, ako hodinový lístok v Bratislave.

[Not a valid template]

V prvý deň si ešte stihnem vybaviť SIM kartu u miestnych operátorov. Dostanem ukrajinské číslo a pomalý internet, ktorý vraj v separatistických regiónoch umelo znižuje vláda v Kyjeve, aby tak sťažila život nepriateľovi. Druhá možnosť je lokálny operátor Fenix, ktorý má internet rovnako pomalý alebo žiadny, a ktorého využívajú vojaci DNR na fronte, v obavách, že Ukrajina môže celoštátnych operátorov odpočúvať a zamerať ich bojové pozície. Lebo na strane DNR u radových vojakov na fronte neexistuje nič ako vojenské komunikačné systémy. Musia sa spoliehať na mobily a civilnú infraštruktúru. Ukrajina to vie a pri väčších ofenzívach mobilné siete ruší alebo celkom vypína.

Keď sa večer vraciam do hotela, v baroch sedia ľudia a dopravní policajti sa premávajú v novučičkých Toyotách Prius. Na blšom trhu predáva muž koberčeky s tvárou Lenina a vedľa nich – zachovalé esesácke prilby. Kde mala byť tá strašná vojna?

Nakoniec sa zotmie, uplynie hodina a potom ešte jedna. Z ničoho nič začne haprovať mobilná sieť a mestom sa rozľahne séria tlmených, otriasajúcich výbuchov.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Moskovskí negri

Na ulici Malaja Ordynka, plnej nostalgie za starou Moskvou, mlátia policajti človeka. Je vinný: nosí mokasíny, lesklú hodvábnu košieľku a tmavú pleť. Na prvý pohľad pochádza z Kaukazu, tak ako jeho dvaja kamaráti, ktorí stoja obďaleč a bez slova sa prizerajú brutálnemu zásahu.

Začalo sa to sotva pred pár minútami. Dvaja chlapci v uniformách pristúpili k trom chlapcom postávajúcim pri plote. Kontrola dokladov, vypytovanie, štekanie rozkazov. Jeden z tých troch čosi pyskuje späť, policajti zvyšujú hlas, občan sa rozhorčene obhajuje. Zrazu padajú údery, druhý policajt mu vykrúca ruku a krk tlačí na zem.

Ešte jeden úder obeti, ktorá sa od začiatku nijako nebráni, znehybniť a odvliecť do neďalekého Antona. Ľudia naokolo mierne znervóznejú, ešte viac pri pohľade na môj mobil namierený smerom k zásahu. Postavy sa odvracajú, každý si ide po svojom, treba ešte nakúpiť a domov.

Pochôdzkári sa o chvíľu vrátia na miesto činu. Zbalia ostatných dvoch kaukazských chlapcov; tí idú pokorne, bez akéhokoľvek odporu. Sotia ich do Antona, zabuchnú dvere. Auto odchádza. Malaja Ordynka, obľúbené korzo starých Moskovčanov plné spomienok a nostalgie, je opäť vľúdne a bez stresov.

„Это негры“, to sú negri, vysvetľuje môj známy z Moskvy na adresu obyvateľov kaukazských republík. „My tu tie špiny nechceme, nech si idú kade ľahšie.“ Vo voľbách hlasoval za liberálov. Spokojne si potiahne z vodnej fajky, zakloní sa a s pôžitkom vyfúkne dym.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Prvý deň. Moskovská nostalgia

Deň jeden: 15. september 2016, cez Budapešť vyrážam do Moskvy. Na ruskom území nemám akreditáciu a prvý týždeň som tu len turista. Nie je žiadnym tajomstvom, že na Krym by som ani žiadnu akreditáciu nezískal a po odchode z Moskvy bude obozretnosť namieste.

Najprv však Moskva: je chladná, upršaná a nepríjemný predavač u mobilného operátora zabúda hovoriť po anglicky vždy, keď sa mu to práve hodí. Vzdychnem si a vyložím si na chrbát ruksak. Mám v ňom handry, útočný nôž, notebook a starú dobrú zrkadlovku D7000 s optikou.

Všetko ostatné zaberajú v ruksaku veci, ktoré si objednali ľudia pochádzajúci zo Slovenska a Česka a v Doneckej ľudovej republike; teraz bojujú na strane proruských separatistov. Na dva týždne sa stanú mojimi hostiteľmi a tak ich veci vypĺňajú viac ako polovicu priestoru: pár sto eur od rodičov separatistu Sojku. Detská aktovka plná hračiek pre jeho nevlastnú dcéru, desaťročnú plavovlasú separatistku Natašu. Potom ešte šesť balíkov tabletiek na kolenné kĺby pre separatistu Behemota a voňavku Calvin Klein pre separatistku Táňu. Objednali si aj  fľašu Black Label od Johnyho Walkera, ktorú som zatiaľ nekúpil. A nakoniec balík kvalitných cigár na uplácanie vojakov a hodnostárov. Keby bolo treba.

To je všetko, čo mám so sebou. Potom už len štipku strachu, stisnutú kdesi hlboko naspodku.

[Not a valid template]

Titulný obrázok: panoráma Kremľa, a v popredí – neočakávaná pamiatka na zavraždeného opozičného politika Borisa Nemcova. Strážia ju dvaja muži, mĺkvi a na prvý pohľad vyrovnaní so všetkým, čo ich môže za takúto opovážlivosť stihnúť. Nemcovova zarámovaná fotografia je previazaná ukrajinskou vlajkou; všetko pokrýva ľadový dážď so snehom.

Muža sediaceho v podchode som odfotil bez zjavného dôvodu. Sedel tam niekoľko hodín, len tak, s hlavou opretou o ruky, v brutálnej zime, a dumal svoj opilecký sen. Jeho postava zapadla do bieleho mramoru a sychravého počasia ako posledná šanca na záchranu tohto cudzieho, chladného sveta pred dokonalosťou.

[Not a valid template]

Babie leto v Novorusku – začiatok

Toto rozostrené selfie pochádza z doneckého letiska, s blížiacou sa mínometnou paľbu za chrbtom a uprostred mínových polí po oboch stranách zbombardovanej asfaltky. Oblasť letiska sa po mesiacoch ťažkých bojov stala symbolom vojny v Donbase a úplnej deštrukcie.
Tlačová akreditácia na mojom krku patrí krajine, ktorá formálne neexistuje – Donecká ľudová republika (DNR). V pravej ruke držím prázdnu nábojnicu z ťažkého guľometu KPV kalibru 14 mm; je tu nimi posiata zem.

Letisko Doneck - Tomáš Forró
Letisko Doneck, DNR

Namiesto zverejňovania materiálu bolo od prvého dňa cesty bolo nevyhnutné vypnúť sociálne siete aj bežnú komunikáciu a takto to zostalo až do konca.

Dôvody boli zrejmé: na územiach okupovaných ruskou armádou nie sú nezávislí novinári ani trochu vítaní a každý hlúpy krok mohol mať nepríjemné následky. A faktom je, že ukrajinská vláda takisto nie je nadšená návštevami svojich okupovaných regiónov bez ich vedomia a z ruskej strany, teda formálne nelegálnym prekročením hraníc. Všetko umocňuje aktuálna bezpečnostná situácia, vojna všade okolo a fakt, že zbieranie materiálu prebiehalo takmer výlučne na okupovaných teritóriách vo vojnovom konflikte na východnej Ukrajine, od Krymu až po separatistický región Donbasu. A najmä – na takzvanej zlej strane konfliktu. Ktorá je tá vaša, nech si v ctený čitateľ vyberie sám.
Príležitosť na publikovanie je preto až teraz, po návrate do bezpečia strednej Európy.

Projekt o Novorusku trval mesiac, od polovice septembra 2016 do polovice októbra (odtiaľ i názov: nádherné donecké babie leto a delostrelecké výbuchy v diaľke bol jeden z bizarnejších zážitkov tej jesene). V skutočnosti sa však začal o štyri mesiace skôr, keď sa mi podarilo nadviazať stabilný kontakt so slovenskými a českými bojovníkmi na strane separatistického regiónu DNR. Nasledovalo pomalé, opatrné oťukávanie, čoraz častejšie rozhovory a telefonáty cez šifrované kanály. Potom som súhlasil navštíviť nikým neuznané české zastupiteľstvo DNR v Ostrave a ľady sa prelomili. O dva týždne neskôr som už prechádzal dôkladne stráženú hranicu medzi Ruskom a regiónom, ktoré ukrajinská armáda označuje ako ATO, Oblasť Antiteroristickej operácie. No jeho obyvatelia sa oveľa radšej hrdo označujú za občanov novej Doneckej ľudovej republiky.

A tak sa začal tento projekt. Pozývam vás na cestu, ktorá sa bude odvíjať postupne, deň po dni, od polovice septembra až do posledných dní. Fotografie, videá a reportáže. Z Moskvy cez ospalý krymský prístav v Sevastopole a tiché bulváre mesta Doneck, až po bombardovanie na frontovej línii v Jasinuvatej a na doneckom letisku zrovnanom so zemou.

Punková rebélia proti budhistickému teroru

Šiator s obuvou väčšina ľudí zďaleka obchádza, hoci stojí priamo v centre Rangúnu a na miestne pomery ponúka celkom atraktívny tovar. No ctihodní úradníci v tradičných sukniach zapravených lacnými západnými košeľami pri pohľade na polonahého punkera s polmetrovým čírom radšej prejdú na druhú stranu ulice. Niežeby to Kyawa príliš trápilo. Svoj postoj voči okolitému svetu dáva dostatočne najavo už výzorom.

Okrem toho, od hladu určite neumrie. Neskôr večer sa zastaví jeho kapela s jedlom a trochou peňazí, nájde sa i na pivo a kusovky. Keď ruch na ulici utíchne, posedávajú pri šiatri, delia sa o šluky a z predpotopného magnetofónu chrčí na plné pecky punková klasika 80. rokov. Šíri sa celým bulvárom, až k posvätnej pagode Shwedagon a k pohoršeným mníchom v šarlátových rúchach.

Hard Rock Cafe Rangún

Rangún je metropola Mjanmarska, zahnívajúcej diktatúry, ktorá sa dnes bezcieľne potáca medzi úpadkom, vládou železnej ruky a vulgárnym kapitalizmom. Rangún všetko toto stelesňuje: chaos, biedu, zlyhávajúcu infraštruktúru a pouličné ohniská dedinčanov hneď vedľa vysvietených obchodov s čínskou elektronikou. Kým zase nevypnú prúd, ulice centra mesta budú šialenou zmeskou farieb a chutí. Veksláci a vojaci, negramotní dedinčania a úradníci z ministerstiev, žobráci, holiči. Medzi nimi sa preplietajú šváby a potkany a lenivo sa pripravujú na nočný lov.

Po precestovaní celého Mjanmarska s jeho oslepujúcim množstvom farieb, etník a vnemov, si možno myslieť, že vás tu už nič nedokáže šokovať. Podarí sa to práve Kyawovi. Vo svete budhistickej skromnosti, mužských sukní a tajuplných vzorov na ženských lícach, chodí Kyaw do pol pása nahý, v ufúľaných priliehavých texaskách s cvokovaným opaskom a nagélovaným čírom. Otrhaným punkovým výzorom vzbudzuje u svojich bohabojných spoluobčanov nefalšovanú hrôzu. Rovnako dobre by sa tu mohol prechádzať vo vesmírnom skafandri.

No týmto imidžom by dnes trochu zaujal ešte aj v Európe, ktorá si podobné výstrednosti už sotva pamätá. V Mjanmarsku si po desaťročiach nehybnosti treba všetko prežiť v zrýchlenom slede a miestna punková subkultúra práve prechádza cez naše 70. roky. Kožené bundy, okované topánky, život na ulici a v komúne. Keby to nebolo Mjanmarsko, zasnene by sme si vzdychli: čisté retro.

Avšak hrať tu punk je aj naďalej ako robiť striptíz v Mekke. Zatiaľ čo v okolitých krajinách ako Malajzia či Thajsko si undergroundová hudba našla stabilnú základňu, Mjanmarsko bolo po desaťročia celkom iná kultúrna liga. Pred 30 rokmi vrátila vojenská junta celú krajinu do stredoveku a vytvorila ultra konzervatívnu budhistickú diktatúru, ktorá nespokojných obyvateľov vraždila v celých stovkách priamo na uliciach alebo pomaly, v koncentračných táboroch a mučiarňach.

Život na ulici

Kyavowa kapela drží spolu v dobrom aj zlom. Neskôr večer zbalia Kyawov krám a vyrazia na zastávku k pagode. Cestou minú niekoľko hliadok zamračených vojakov so samopalmi, ktorí sa pri pohľade na nich mračia ešte viac. Ak majú vojaci zlí deň, pankáčov zastavia ako podozrivé živly a ďobnú im hlavňami do brucha, aby vyvrátili vrecká. Potom im v rámci prevencie vezmú drobné a uštedria kopanec, nech sa pracú kade ľahšie. Ak majú dobrý deň pankáči, v celom meste práve vypadla elektrina a okolo armádnych postov sa prešmyknú v tieni, bez povšimnutia.

Kyaw sa však nesťažuje. Ešte pred pár rokmi bol rád, že je vôbec nažive. V Ázii sa underground nerobí ľahko a v Mjanmarsku sa ľahko nerobí vôbec nič. Na porovnanie: malajzijskí alternatívni umelci spôsobujú sporadické protesty moslimov. Indonézsku vládu natoľko pohoršujú výstredné hudobné skupiny, že v roku 2011 im policajti verejne oholili hlavy. A v Mjanmarsku? Tu do pankáčov strieľali z ľahkého guľometu. Priamo na ulici. Hoci, pre úplnosť – strieľali aj do všetkých ostatných. Pankáči boli len osobitne vďačným terčom a zostali ním aj po krvavom potlačení protestov.

„Šafránová revolúcia v roku 2007 nás zastihla, ako inak, na ulici. Vyšli sme protestovať proti vláde spolu s tisíckami ľudí. A armáda začala strieľať salvami. Všade okolo umierali ľudia. Nás si vyslovene vyhliadli a boli sme ako lovná zver,“ spomína Kyaw. „Bastardi.“

Mjanmarsko, anarchia v priamom prenose

S prižmúrením oka možno povedať, že Barma, teda Mjanmarsko – ako ju premenovala vládnuca vojenská junta – v sebe vlastne nesie ducha anarchie a punku odjakživa. Na území ležiacom medzi Himalájami a Bengálskym zálivom dlho existovali desiatky znepriatelených národov a etník, s vlastnými tradíciami, náboženstvami a jazykmi. Viac či menej izolované komunity sa dlhodobo nedarilo zjednotiť miestnym ani cudzím vládcom. A územie bez centrálnej vlády je vlastne dokonalý obraz anarchie, ako si ju predstavovali jej duchovní otcovia v Európe. Akurát že slobodné komúny mali podľa nich smerovať k mieru a láske, zatiaľ čo v Barme znamenalo bezvládie storočia jatiek a vojen všetkých proti všetkým.

Anglickí kolonizátori, a neskôr vojenská junta, napokon násilím včlenili skupiny do jedného politického útvaru. Výsledok: celá krajina je dodnes sudom pušného prachu, ktorý držia pokope len zbrane armády. Tá vedie občiansku vojnu hneď na niekoľkých frontoch proti pohraničným národom, ktoré nechcú ani počuť o spoločnom štáte riadenom prehnitou vojenskou diktatúrou.

Typický Barmčan je navyše odjakživa hlboko spätý so svojou rodinou a najužšou komunitou, ktoré mu pomáhajú prežiť a zároveň definujú jeho názory i životný priestor. A ak vôbec možno nejakým spôsobom prirovnať tento tradičný životný štýl pevne ukotvený v náboženstve, s punkovými subkultúrami z Európy 20. storočia, je to práve uzavretosť skupiny pred „väčšinovým“ svetom. Punkeri podobne odmietali tradície, hodnoty a kultúrne vzory „slušnej“ spoločnosti. Svojou hudbou, vzhľadom, správaním ju chcú šokovať, ostentatívne sa voči nej vymedziť svojou odlišnosťou a žiť podľa vlastných pravidiel na jej okraji.

Rokenrol na predmestí

Punkové komunity so svojím pouličným životom však medzitým v Európe takmer zanikli. Z rebelov sa stali feťáci, politickí aktivisti či pupkatí otcovia rodín. Tí barmskí naopak zostali sami sebou, tak ako to hlásajú texty ich obľúbených, dnes už väčšinou neexistujúcich západných kapiel a nášivky na kožených bundách. A punk sa v Mjanmarsku naďalej rozvíja. Fanúšikovia organizujú koncerty i napriek obťažovaniu polície a reakciám šokovaných občanov. Kapely vydávajú platne, organizujú predaj tričiek a tlačia samizdaty (tzv. fanziny) šíriace ideály subkultúry.

Keď vystupujem z taxíka v prímestskej štvrti Rangúnu, kde má skúšobňu Kyawova kapela Rebel Riot, okamžite sa stratím v spleti zanedbaných ulíc. Vyzerá to tu trochu ako Petržalka po údere taktickej jadrovej hlavice a železobetónové konštrukcie evidentne prehrávajú nerovný boj s tropickou prírodou. Chvíľu blúdim medzi rozpadávajúcimi sa panelákmi pokrytými tropickou plesňou, až kým neveriacky nezachytím známe hudobné tóny.

Celým okolím duní slovenský vokál frontmana Datru z bratislavskej oi punkovej kapely Rozpor. Ich album som daroval mjanmarským punkerom pri poslednom stretnutí a dnes ma so silným pocitom psychedélie neomylne zavedie cez celé exotické okolie, až k zdroju ohlušujúceho zvuku. Obyvatelia okolitých domov si zrejme na neprispôsobivých susedov zvykli; teraz voľky-nevoľky počúvajú ich poslednú slovenskú akvizíciu a rezignovane si pri nej varia večere na popraskaných chodníkoch pred panelákmi.

Skúšobňa rangúnskej punkovej kapely Rebel Riot je umiestnená v zákulisí počítačovej herne, ktorá patrí jednému z členov. Je plná školákov; tí sa zdajú nevnímať dunivé zvuky z vedľajšej miestnosti. Oči majú prilepené k obrazovkám predpotopných televízorov a oddávajú sa bezuzdnému vraždeniu vesmírnych príšer. Hudobníci mi zatiaľ v zákulisí predvedú improvizovaný koncert. Otlčené hudobné nástroje nikomu neprekážajú. Všetko funguje v duchu hesla DIY (angl. Do It Yourself, Urob si to sám), ktorým sa riadili punkové legendy od čias svojho zrodu.

Ich hudba? Znie presne ako drsné, primitívne počiatky punku v britských slumoch 70. rokov, ktoré boli v tom čase svojráznou protiváhou odchádzajúcej éry detí kvetov. Dojem ešte umocňuje otrasná akustika miestnosti a rozladené nástroje. Jedným slovom, všetko je presne tak, ako má byť.

Spomienky na vlastnú budúcnosť

Rokenrolový protest na tropických uliciach ázijskej diktatúry je však viac ako o hudbe. Odkazuje na chladné ulice stredoeurópskej diktatúry – tej našej z konca 80. (a začiatku 90.) rokov. Ich výstredný pokus nájsť si svoje miesto v hlboko konzervatívnej krajine, je príbehom našich vlastných disidentov a umeleckého undergroundu z čias úpadku komunistického Československa.

Podobnosť je takmer dokonalá: štátna ideológia, ktorá v mene mierumilovného budhizmu vraždí svojich vlastných obyvateľov; problémy zo strany úradov a silových zložiek; nátlak väčšinovej spoločnosti. O bežnej práci môžu punkeri len snívať (aj keby o ňu stáli). Všetko, čo robia, je chápané ako konfrontácia s vládnucim establišmentom a presne taká býva aj reakcia.

Zdá sa, že nátlak okolia ich len utvrdzuje v ich vlastnej ceste. Za peniaze, ktoré zarobia, spolu s hŕstkou ostatných undergroundových hudobníkov v okolí Rangúnu raz za čas organizujú koncerty v nejakej opustenej fabrike, ktoré sa tešia nemalej obľube obecenstva. Sú zvyknutí, že zvyčajne sa na mieste objaví polícia a nasleduje čokoľvek medzi bezhlavým mlátením návštevníkov obuškami, rozpustením koncertu alebo blahosklonným odchodom, akoby nikto nič nevidel. Nedávno sa kapele podarilo vydať druhý album a za peniaze priaznivcov občas vycestujú na festival do Indonézie.

Podobnosť medzi barmskými punkermi a spomienkou na komunizmus platí aj v inom zmysle. Oni sami si čoraz lepšie uvedomujú, že na boj proti diktatúre, tradíciám a väčšinovým hodnotám nestačí protest a odvrátenie sa od vonkajšieho sveta. Tak ako tomu bolo v našej časti Európy, barmskí rebeli sa pomaly menia na disidentov, a ich odmietnutie spoločnosti na pozitívny program jej zmeny. Punkeri čoraz častejšie zhadzujú prepotené kožené bundy, pretože im prekážajú v práci aktivistov.

Dnes už svoj život delia medzi hudbu a charitatívne projekty v krajine zdecimovanej vojnami a chudobou. Okrem organizovania koncertov rozdávajú v Rangúne jedlo v rámci projektu Jedlo namiesto zbraní. Robia benefičné akcie proti náboženskej netolerancii a utláčaniu menšín, hrajú pre miestne deti postihnuté vírusom HIV. Občas sa nechajú zmlátiť vojakmi na mierovom študentskom proteste. Svoje politické názory vyjadrujú spontánne v textoch, čoraz vyzretejším hlasom za ochranu ľudských práv v Barme.

Môže však hŕstka všivavých rebelov pomáhať zrodu občianskej spoločnosti? Niet pochýb, že rovnakú otázku si mohol kedysi klásť každý cudzinec, ktorý u nás navštívil československých disidentov, tých zarastených čudákov vo vyťahaných košeliach. A či si uvedomujú, že ich naivný protest získava vo vojenskej diktatúre celkom iný význam a vplyv, a priťahuje rastúcu pozornosť ich vlastných spoluobčanov, ale aj okolitého sveta?

Pochybujem. Občas sa mihnú v globálnych médiách a spomínajú ich rokenrolové magazíny na celom svete. Oni však naďalej predávajú topánky, takmer celý čas žijú na ulici a stále sa im nepodarilo našetriť na poriadne nástroje.

V centre diania

Naše posledné stretnutie sa neudialo v skúšobni ani v šiatri s obnosenou obuvou. Najprv bolo treba počkať, kým Zarnimu (bicie) vymodeluje Oakar (basa) číro v divoko-jedovatých farbách (trvanie – 2 hodiny), navlečú si deravé kanady (požičané z Kyawovho krámu) a môžeme ísť. Vonku pri pohľade na nás školopovinné deti zabúdajú dýchať a v mestskom autobuse sa sprievodca neodváži vypýtať si drobné.

Keď prichádzame do centra, sme absolútnym stredobodom pozornosti. Začínam mať pochybnosti, či to bol dobrý nápad, vydať sa s nimi von. Akýsi slušný taxikár mi zrejme číta myšlienky. Pristaví sa pri nás a zdesene mi naznačuje, aby som ja, ctený beloch, okamžite naskočil od tej zberby k nemu do auta a vrátil sa do priateľského sveta turistov, vekslákov a takmer prívetivých policajtov.

Kyaw však rozhodne za mňa. Hrozivo naježí číro a univerzálnym punkovým gestom – vztýčeným prostredníkom – povie taxikárovi všetko potrebné. Šofér urazene zmizne a my vyrážame do šialených, horúcich ulíc Rangúnu.

 

Hranica

Yvonne má štrnásť a tvári sa smutne, akoby jej bolo ľúto, že od dvanástich rokov ju v bordeli zneužívalo priemerne päť klientov denne. Obaja však vieme, že je to faloš. Yvonne svoje skutočné pocity neukáže nikomu, a už vôbec nie akémusi cudzincovi z Európy.

Tvári sa ako kôpka nešťastia, lebo sa to naučila, odkedy je pod opaterou sociálneho systému tejto nefunkčnej krajiny. Po všetkých ponižujúcich lekárskych prehliadkach, cynických prokurátoroch a lenivých vychovávateľkách robí to, čo od nej očakávajú – alebo čo si myslí, že očakávajú.

Neskôr ma riaditeľka vezme do jej izby. Delí sa o ňu so šiestimi inými dievčatami. Na posteli jej nájdem bibliu a bábiku, s akou sa niekto v jej veku už dávno nehrá. Ktovie, čo by prezradili tieto dva predmety o jej skutočnom výraze na tvári, o jej bolesti a démonoch, keď si k nim večer líha sama so svojimi spomienkami. Keď tam už niet nikoho, pred kým treba nosiť onen prvoplánový smútok pre hostí.

Deti zo slumov Guatemala City sú za pár drobných ochotné riskovať život. Malý predavač kvetov v najväčšej popoludňajšej premávke.
Deti zo slumov Guatemala City sú za pár drobných ochotné riskovať život. Malý predavač kvetov v najväčšej popoludňajšej premávke.

Bludný kruh

„Prosím vás, hlavne nepíšte, že tu nemáme zbrane“, bojazlivo sa usmieva riaditeľka. Napokon mi to dovolí napísať, nesmiem však uviesť, kde presne sa nachádzajú.

Kde sa teda nachádzajú? Sme v chránenom útulku pre mladistvé obete prevádzačov ľudí, na preľudnenom predmestí kdesi v západnej Guatemale. Za stenami útulku je trojmetrový múr, na ňom žiletkový drôt. Nečudujte sa; takto sa žije v tejto časti sveta.

O presnom umiestnení útulku nesmiem písať kvôli jeho chovankyniam. Dievčatá ako Yvonne, ktoré sa polícii podarilo vytrhnúť z obehu prevádzačských gangov, zostali majetkom zločincov. A oni stratu svojho majetku nenechajú len tak. „Prečo teda nemáte zbrane? Nebojíte sa, že vás niekto prezradí a jedného dňa si pre ne prídu?“ Riaditeľka si vzdychne. „A čo máme robiť? Zadovážime si pištole, oni prídu so samopalmi. Dostaneme od polície samopaly, a oni… to je číre šialenstvo, rozumiete?“

Rozumiem. Po prvýkrát som Guatemalu navštívil ešte dávno, ako turista. Pamätám si z tej cesty najmä momentky: skoro ráno vyzriem z okna autobusu, pred domom stojí muž. Slastne sa preťahuje v lúčoch ranného slnka a v ruke pritom drží pištoľ. To spojenie rituálu ranného zobúdzania a smrtiacej zbrane bolo pre mňa šokujúce. Guatemala sa spamätávala z vražednej občianskej vojny a strelnú zbraň vlastnilo podľa štatistík 60 % obyvateľov, vrátane detí a žien. Situácia sa dodnes takmer nezmenila.

V GUatemale vlastní strelnú zbraň okolo 60 % obyvateľov, vrátane žien a detí.
V Guatemale vlastní strelnú zbraň okolo 60 % obyvateľov, vrátane žien a detí.

Strach

To bolo pred 15 rokmi. Tentokrát som nemal čas pozorovať krajinu očami turistu, ani na úvahy o probléme ručných zbraní v Strednej Amerike. Hneď po prílete ma rozbitý taxík previedol súmrakom preľudneného Guatemala City, jeho smutnými ulicami plnými smogu a násilia.

Zbieranie materiálu o prevádzačstve detí začalo v Guatemale takmer beznádejne. Aj napriek tomu, že podľa štatistík bolo v roku 2014 chytených na hraniciach USA takmer 70 000 maloletých migrantov a tri štvrtiny z nich pochádza práve z tohto regiónu, neodpovedali mi zo žiadnych novín ani inštitúcií, ktoré som oslovil. Mnohé problémy Guatemaly, na ktoré poukazujú svetové humanitárne organizácie, sú priamo na mieste sprevádzané ťaživým mlčaním.

Bez ohľadu na to, či sa dejú na druhom konci krajiny alebo hneď za rohom, miestni budú prikyvovať: veď hej, čosi o tom počuli a je to vraj strašná vec, ale nič konkrétne nevedia. Ako mi vysvetlil istý aktivista, keď sa niekde udeje vražda významnej osoby alebo iný vážny zločin, redakcie tam neposielajú miestneho korešpondenta, ale reportéra zo vzdialeného kúta krajiny. Pre miestneho by publikovanie jeho článku mohlo znamenať rozsudok smrti. Neznámy kolega tam príde, pokúsi sa získať potrebné informácie a čo najrýchlejšie opäť zmizne.

V marci 2015, keď som pracoval na tejto téme, boli v Guatemale zavraždení dvaja novinári.

Mayskí indiáni sú najviac diskriminovanou menšinou. Život na ulici.
Mayskí indiáni sú najviac diskriminovanou menšinou. Život na ulici.

Zemepis

To bolo pred pár týždňami. Minulú noc som nastúpil na diaľkový autobus a vyrazil na juhovýchodnú hranicu. Na začiatok som už mal všetko potrebné: cieľ, zmysel cesty a čo bolo najdôležitejšie, kontakt, ktorý tam na mňa čaká.

Aktivistu, ktorý mi pomohol posunúť veci zásadne dopredu, som nikdy ani nezazrel. Vždy sa so mnou rozprával len cez telefón a z osobného stretnutia zakaždým zvláštnou náhodou vzišlo. „Ak chceš napísať o detských emigrantoch, vykašli sa na novinárov. Choď priamo ku zdroju, do Corinto.“ Habkal som s telefónom pri uchu: „A to je kde?“ Muž na druhej strane strácal trpezlivosť. „To si už nájdeš. Zapíš si telefón na otca Hermana, stretni ho a choď do Corinto na hranice Hondurasu. Tam to celé začína. Všetko tam pochopíš.“ „Ale prečo mám ísť na hranice Hondurasu?“ „Pretože USA nezačína v Texase, ale v Corinto. Zapamätaj si to! A dávaj si tam obrovský pozor.“

Keď som potom najbližších pár dní rozmýšľal o mužových posledných slovách, vykladal som si ich buď ako iróniu, alebo ako miestny slang, ktorého význam mi v španielčine unikal. Každý predsa vie, že USA nezačína na hraniciach Hondurasu a Guatemaly, ale 2 500 kilometrov na sever, v celkom inom regióne a na inej hranici. Všetko ostatné však prebehlo hladko: môj kontakt, otec Herman, zobral telefón, prisvedčil na moje otázky a súhlasil so stretnutím.

A tak som tu. Po únavnej nočnej jazde som z pohodlného diaľkového spoja prestúpil na pestrofarebné otrieskané autobusy a z nich na preplnené mikrobusy za pár drobných, zato s ruksakom na streche, stisnutý dôverne blízko medzi ozrutné poprsie indiánky a mŕtvolný dych jej opitého manžela. Chladnejšia horská klíma okolo hlavného mesta sa zmenila na tropický karibský vzduch.

Na stretnutie s kňazom som prišiel o 20 minút skôr. Kvôli tomuto som cestoval 13 hodín, no teraz konečne moknem na dohodnutom mieste v akejsi dedinke a čakám. Prešla hodina, potom ďalších tridsať minút a ešte tridsať. Na telefónnom čísle sa nikto nehlási. Vraciam sa do najbližšieho mesta.

Hlavným dopravným prostriedkom v Strednej Amerike sú školské autobusy z USA z 60. rokov
Hlavným dopravným prostriedkom v Strednej Amerike sú školské autobusy z USA z 60. rokov

Mesto

To bolo pred týždňom. Kňaz sa mi doteraz neozval ani neberie telefón. Pamätám si zato prvé ráno v tom meste: v izbe som zabil niekoľko švábov a vyšiel do tropickej páľavy za oknami.

Puerto Barrios je vďaka prístavu guatemalskou bránou do Karibiku, zrejme najkrajšieho mora na svete. Vybral som sa na jeho breh, ktorý sa nachádzal sotva pár blokov od hotela. Doteraz som ho mohol obdivovať v desiatich krajinách; vždy ma uchvátil novými odtieňmi a vôňami. Po džungľou porastených brehoch Karibiku v Kolumbii, lenivých plážach v Paname a krištáľovo modrej vode na Kube, som sa dnes ocitol tu: posledné bedárske chatrče vchádzali priamo do vody. Všade vládol neuveriteľný smrad, hladina bola pokrytá smeťami a mŕtvolami rýb. Po ľavej i pravej strane trčali v diaľke siluety prístavných žeriavov a reklamy amerických banánových spoločností, ktoré kedysi vládli tejto krajine.

Vydal som sa do centra po zablatenej ceste, ktorou jazdili kamióny plné tropického ovocia. V bezútešnom strede mesta som našiel akúsi čínsku reštauráciu, zjedol som raňajky a opýtal sa na požičovňu motoriek. Žiadna tu vraj neexistuje. Keď som už bol od reštaurácie takmer dva bloky, dobehol ma muž na motorke, s tenkými fúzikmi a malým dieťaťom na sedadle. Ponúkol, že sa stane mojím šoférom a tlmočníkom.

Guatemalský Karibik neďaleko honduraskej hranice
Guatemalský Karibik neďaleko honduraskej hranice

Chopper bol navidomoči poskladaný z náhradných dielov a v dezolátnom stave. Jeho majiteľ nebudil o nič väčšiu dôveru. Volá sa Franco. Na prvý pohľad – obsmŕdač a podfukár, akí na vás čakajú v každej stredoamerickej krajine. Postávajú kdesi v tieni, poťahujú si prirodzenie a rozmýšľajú, ako vás obrať o pár dolárov, alebo o všetky. Ponuku som prijal. Nemal som na výber.

Odvtedy spolu jazdíme v dobrom aj v zlom. Dnes ráno som ešte pred odchodom absolvoval telefonický rozhovor s francúzskou sociologičkou Tarou Warden, ktorá robila terénny výskum medzi miestnymi prostitútkami. Tara mi prezradí jedno zo svojich zistení: v Guatemale sa problém sexuálneho vykorisťovania a prostitúcie takmer pokrýva s problémom obchodovania s ľuďmi. Rozmýšľam o tom, keď so svojím novým sprievodcom mierime do kancelárie lokálnej ombudsmanky.

Pracuje tu dva roky. Keby som ju mal brať vážne, prišiel som sem úplne zbytočne. Za celý čas svojho úradovania nemala ani jediný prípad detí, ktoré by boli obeťami prevádzačov ľudí.

No ja som v Guatemale sotva pár týždňov, a v útulku som ich stretol dvadsať. Opakujem ombudsmanke svedectvá zneužívaných dievčat. Časť z nich prechádzala priamo cez Corinto. Dievča, ktoré v trinástich utieklo, keď ju doma znásilnil otčim. Onedlho po prekročení hraníc s Guatemalou ju prevzala sieť prevádzačov a až do veku 15 rokov vykonávala nútenú prostitúciu. Ombudsmanka sa smutne usmieva. O tom nič nevie. Jej krajina prijala v roku 2009 zákon proti vykorisťovaniu, ktorý tieto problémy efektívne rieši. Mladistvých do 18 rokov ani len nepustia cez hranice, pokiaľ ich nesprevádzajú obaja rodičia, alebo nemajú ich notársky overenú autorizáciu.

Ombudsmanka je presvedčená, že zákon dnes funguje dobre, hoci chvíľu trvalo, kým sa mu štátne inštitúcie prispôsobili. Ona sama si nemyslí, že v jej meste je to vážny problém. Namietam: hranica je len pár desiatok kilometrov odtiaľto! Ombudsmanka odpovedá, že práve preto – aj keď sa nejaké prípady vyskytnú, jej región je len tranzitným, a nie cieľovým miestom. Mal by som skúsiť na severe, na hraniciach s Mexikom.

Lenže ja som len včera získal od honduraskej vlády ich oficiálne štatistiky. Hraničný priechod v Corinto je hlavným miestom prechodu hraníc maloletých. Ombudsmanka sa znova ospravedlňuje. O tom nič nevie. Na hranicu veľmi nechodí. Keď sa jej žiadna obeť neohlási sama, čo má ona robiť?

Miestna klinika má ospalý tienistý dvor, na ktorom práve šlukuje staršia gynekologička. Práve za ňou sme prišli. Na moju otázku si nervózne vystrie nohy s kŕčovými žilami. Jediný oficiálny prípad sa vraj stal pred pár mesiacmi. Mala 14 rokov a bola to miestna. Keď jej to tam vnútri konečne pozošívali, potratila. Otec dostal sedem mesiacov natvrdo.

A mladistvé prostitútky? Lekárka sa trpko usmeje. Doktori, ktorí pre Nich pracujú, urobia čo treba priamo v bordeli. Určite nie tu, v klinike. Žena pokračuje: „U nás to funguje tak, že ak napíšete do formulára, že zranenie sa nestalo násilným ani nezákonným spôsobom, nemocnica ani nikto iný už nič nerieši. Čo nie je na papieri, to neexistuje.“ Lekárka sa dvíha na odchod. Namiesto rozlúčky utrúsi, že najmenej zo všetkého chcú podobné prípady nahlasovať samotné emigrantky. Každý problém s úradmi ich zastaví v ďalšej ceste na sever.

Centrum Puerto Barrios nie je príliš príjemné miesto
Centrum Puerto Barrios nie je príliš príjemné miesto

V meste skúšam ešte poslednú stopu – tú, ktorú mi zanechala Tara Warden. V akejsi zapadnutej krčme sŕkame pivo a čakáme na honduraskú prostitútku, ktorá šliapala práve v Puerto Barrios. Dnes už vraj zavesila zamestnanie na klinec: váži aspoň 150 kilogramov a pracuje tu ako čašníčka. Pamätá si na deti z jej strany hranice, s ktorými kedysi pracovala? Franco jej ticho dohovára a rukou odkryje peniaze, ktoré som na jeho radu pripravil na stole. Žene sa trochu rozjasní tvár a zoberie peniaze. Sľúbi, že sa prezlečie a príde k nášmu stolu. Potom zmizne vo dverách za pultom. Viac odtiaľ nevyjde.

Kým na ňu ešte v krčme naivne čakáme, stane sa zvláštna vec. Pocítim na chrbte čísi pohľad a nenápadne sa obzriem; sedí za mnou dobre stavaný chlapík v tričku vyhadzovača a uprene na mňa zíza. „Viem, o čom ste sa s ňou rozprávali“, povie svojou zbastardenou guatemalskou angličtinou. Je silne opitý. Franco pred ním uhýba očami; muž svoju vetu zopakuje, namieri prst na Franca a vyhlási: „Teba poznám. Zo Štátov.“ Franco je celý nesvoj, muž je však príliš opitý, aby si potrpel na diskrétnosť. Tvrdí, že Franco mu kedysi predal v USA falošný vodičský preukaz a sociálne poistenie.

Napokon sa dozviem takmer všetko. Franco sedel v USA dva roky vo väzení za gangové násilie a ďalšie zločiny. Prvýkrát emigroval, keď mal 17 rokov. Bolo to v roku 1996, takmer hneď ho chytili a deportovali späť do Guatemaly. Bol teda takisto mladistvým emigrantom! Na Francovi to nerobí žiaden dojem. Robil len to, čo všetci naokolo. Bezradne krúti hlavou nad mojou naivitou. „Človeče, uvedom si, u nás to tak funguje! Keď máš 18, si viac ako dosť starý na to, aby si išiel skúsiť šťastie a vydal sa na hranicu. Ak sa ti to podarí, vďaka tebe bude môcť žiť dôstojne celá tvoja rodina.“

Franco však išiel aj druhýkrát. Vtedy mal viac šťastia a kým ho nechytila americká polícia za trestnú činnosť, býval v Štátoch zopár rokov. Napokon ho znova deportovali. Dnes už má tu v Barrios ženu a deti, opatruje chorú matku. Trvalú prácu nemá žiadnu. Ako hovorím – nikoho spoľahlivejšieho som si za spoločníka ani nemohol nájsť.

Vďaka tejto skúsenosti som mu však začal paradoxne viac dôverovať. Doteraz som si nebol istý, či je to niktoš, ktorý sa len hrá na gangstra, alebo skrachovaný gangster s pohľadom niktoša. Tá druhá možnosť ma znepokojovala oveľa viac, no hneď ako sa mi potvrdila, moje pochybnosti sa takmer vytratili. Napokon, Franco má aj nesporné výhody – samozrejme, okrem motorky. Hovorí skvele po anglicky i španielsky, pozná tu každého od prostitútok po vedúcich v obchodoch a krčmách, a má ešte dar. Dokáže rozprávať tak presvedčivo, že pri jeho klamstvách zmäkne takmer každý.

Cestou z hranice
Cestou z hranice

Hranica

To bolo v utorok. Dnes sme absolvovali výstupnú kontrolu na colnom stanovisku Guatemaly, prešli cez hraničnú rieku na území nikoho a napokon sme dorazili do Hondurasu.

Na Hranici vládne lepkavé, ospalé popoludnie. Zopár vekslákov, znudení vojaci so samopalmi. Cez závoru prechádza hŕstka námezdných robotníkov do Guatemaly, aby sa večer vysilení vrátili v minibusoch. Po utečencoch ani stopy. Toto má byť ono strašné miesto z rozprávania aktivistov?

Honduras so svojou reputáciou ma teda trochu sklamal. S priemerom 90,4 vrážd na 100 tisíc obyvateľov má byť štatisticky najnebezpečnejšou krajinou na svete, viac ako druhá a tretia priečka dokopy (Venezuela a Belize). Drvivá väčšina zločinov je tu spojená ani nie s drogovými kartelmi ako v Mexiku, ale s pouličnými gangami. Tie nedokážu udržať poriadok ani na svojom území, preto neustále vedú vojny všetkých proti všetkým.

Pouličné násilie je zároveň dôležitým dôvodom úteku mladistvých z tejto krajiny. Tvrdia to štatistiky záchytných centier pre mladistvých migrantov v USA. Životnosť členov gangov v honduraských mestách sa počíta na dni. Nábor preto trvá nepretržite a noví vojaci sú stále mladší.

Francov kamarát z Hondurasu vysvetľuje: „Cestou do školy ťa zastaví v slume banda pokerovaných hrdlorezov a dostaneš ponuku, aká sa neodmieta. Alebo si od nich dnes večer prevezmeš zbraň a zabiješ človeka, ktorého ti označia, alebo s ňou zajtra oni zastrelia tvoju matku. Potom máš dve možnosti. Buď sa v noci zbalíš a ráno už stopuješ na Hranicu. Alebo urobíš, čo chcú. Ale to už nikdy neprestane. Ak prežiješ dnešnú úlohu, zajtra prídu s novou.“

Muž pochádza z neďalekého honduraského mesta San Pedro Sula, prezývaného svetovou metropolou vrážd. Hovorí, že dievčatá sa u nich unášajú a znásilňujú úplne bez okolkov. Stačí ísť ulicou na ceste do obchodu a zapáčiť sa bossovi, ktorý práve ide okolo. Preháňa? Jeho slová potvrdzujú tvrdé dáta. Od roku 2005 sa počet násilných úmrtí žien v Hondurase zvýšil o neuveriteľných 263,4 %. Medzi utekajúcimi mladistvými emigrantmi je 40 % dievčat, čo je oproti minulým rokom takmer stopercentný nárast. Znásilnenia a následné vraždy sa týkajú už aj 8 – 10-ročných detí.

Tu na Hranici však tomu nič nenasvedčuje. Bezstarostne fotím okolie, hraničnú rampu i colníkov s vekslákmi. Muži sa tvária, akoby ma nevideli, nanajvýš sa ku mne obrátia chrbtom alebo si zakryjú tvár. Že to bol obrovský omyl a hlúpy nápad, pochopím o pár minút, keď ma úradník pri okienku odmietne vpustiť dovnútra krajiny. Obštrukcie sú úplne primitívne. Najprv nám vraj chýbajú prilby. Nikto z motorkárov prechádzajúcich okolo však nemá prilbu. V Hondurase a Guatemale ich zo zásady nosia najmä bankoví lupiči, takže s prilbou v blízkosti dôležitej inštitúcie či banky si nanajvýš koledujete o guľku do hlavy od horlivého policajta. Ale dobre. Pôjdeme teda ďalej bez motorky.

Muža to však nezastaví: do Hondurasu nemôžeme ísť na otočku. Minimálna dĺžka pobytu je 72 hodín. Keby ma teraz aj nechal ísť, dnes večer ma už späť do Guatemaly nepustia. Obaja vieme, že aj toto je bohapustá lož. Odpovedám, že to risknem, nanajvýš prespíme v Hondurase. Pečiatku aj tak nedostanem. Napokon vyzvem úradníka, aby mi zavolal svojho šéfa. Muž bez slova zavrie okienko. Nadnes sme tu evidentne skončili.

Odvtedy chodíme na Hranicu každý deň. Harmonogram máme vždy takmer rovnaký. Dopoludnia snoríme po meste alebo pracujem z hotelovej izby, hneď poobede na mňa Franco zatrúbi pred hotelom a vyrážame na približne hodinovú cestu smerom na juhovýchod, rozbitou asfaltkou cez banánové a palmové plantáže.

Na Hranici som už pochopil pravidlá hry: fotoaparát mám poslušne uložený v taške. Nespôsobujem rozruch a odvtedy prechádzame bez prílb a na tak dlho, ako chceme. Úradník z posledného incidentu sa na druhý deň tváril, akoby ma nikdy v živote nevidel. Usmial sa, podal mi pas a privítal ma v Hondurase. Teraz sa už colníci neunúvajú ani len s pečiatkami. To však nič nemení na fakte, že na Hranici panuje absolútna nuda.

Napokon preskúmame aj samotné Corinto, zablatenú dedinku pár kilometrov južne od rovnomenného hraničného priechodu. Vládne tu pokoj, špina a bieda. Ľudia sú tu nedôverčiví a držia si odstup, na zapadnutej farme pozdĺž hranice sa však jedna zo žien rozhovorí a potvrdzuje všetko, čo som doteraz na vlastné oči nevidel. Gangy prevádzačov vraj vykúpili v dedine dokonca niekoľko domov, v ktorých z času na čas držia emigrantov, kým nenadíde vhodná chvíľa na prechod Hranice. Vystrašené neznáme deti s ruksakmi, ktoré blúdia po dedine a hanbia sa vypýtať vodu a jedlo, tu vídava niekedy i každý deň.

V dedinke Corinto na honduraskej strane vládne bieda
V dedinke Corinto na honduraskej strane vládne bieda

Stretnutie

To bolo včera. Keď sme dnes odchádzali z Puerto Barrios, Franco bol zachmúrený. Len tak mimochodom utrúsil, že jeho chorá mama ho so mnou nechcela pustiť. Odkedy chodíme do Hondurasu, stále plače. Snívajú sa jej zlé veci.

Niečo na tom bude. Kdesi na pol ceste sa Francovi pokazí pedál prevodovky a ledva dorazíme na najbližšiu pumpu. Tak ako všade v Latinskej Amerike, na pumpe vám tu urobia takmer všetko, je to len otázka času a peňazí. V duchu preklínam Franca aj s motorkou, napokon však rozhodnem, že ideme aj tak. O dva dni odtiaľto odchádzam a nič poriadne som sa nedozvedel. Nastupujeme na minibus a s niekoľkohodinovým časovým sklzom prichádzame k hranici. Takto neskoro sme tu ešte neboli: Franco je výrazne nervózny a vo vzduchu cítiť súmrak.

Pár sto metrov za hranicou nás čaká prekvapujúco veľký ruch. Všade naokolo postávajú sebavedomí chlapíci s taštičkami na boku, do ktorých sa zmestí určite veľa peňazí, ale pokojne aj niečo väčšie. Vnímavejší človek by tipoval výročný vekslácky zjazd, nikto však nič nevymieňa. Všetci postávajú v skupinkách: zachmúrení muži a ich mladší poskokovia. Na opačnej strane mosta oproti nim – mlčanliví ľudia oboch pohlaví. Každý stojí osamotene a úzkostlivo stráži svoje batôžky a ruksaky. Obe strany, prevádzači aj ich klienti, sa tu vynímajú svojím mestským oblečením.

Sedíme takmer v strede diania. V biednom obchodíku nie je skoro nič, no lepšie miesto na nenápadné pozorovanie tu nenájdem. Rezignovane si u priateľského deduška objednávam kávu. Na vedľajšom stolíku stojí nedopitá voda a na zemi – cestovná taška a ruksak. O chvíľu sa spoza obchodu vynoria ich majiteľky a ja zmeraviem.

Prvé dievča má okolo trinásť a je vystrašené až po korienky vlasov. Druhej hádam čokoľvek medzi 16 a 18 rokov, v ruke však drží nemluvňa. Mlčky si sadnú späť na svoje miesta.

Uprostred bandy prevádzačov nie je najlepší moment na rozhovor, lepší však už zrejme nebude. Zľahka sa dotknem tej mladšej, ktorá sedí bližšie mňa. Toto budem musieť vybaviť rýchlo. „Slečna, prepáčte…“ Dievča sa na mňa ani nepozrie.

„Idiot“, precedí zhrozene cez zuby Franco. Ale už je neskoro.

Na opačnej strane cesty sa rozrazia dvere a z pavilónu vyjde zavalitý muž. Cez oko má hlbokú jazvu a pravú ruku drží za chrbtom. Pri pohľade naňho obe ženy zdrevenejú od strachu a okamžite sa postavia. Postaví sa aj násťročný chlapec v ufúľaných džínsoch, ktorý nás doteraz uprene pozoroval.

Muž prejde k nám. Zastaví sa ledva na dotyk ruky odo mňa a venuje mi dlhý, vyzývavý, nepríjemný pohľad. Keď sa mu pozriem do očí, vidím v nich nenávisť a násilie. Upriem naňho výraz bieleho imbecila, ktorý prišiel do Hondurasu získať ďalšiu pečiatku do pasu a selfie s nejakou miestnou štetkou, aby sa mohol so všetkým pochváliť na Facebooku. Horúčkovito hľadám zbytky svojho sebavedomia a ľahostajného výrazu na tvári, no nevyzerá to s nimi ani trochu nádejne.

Neviem, ako starí Gréci znázorňovali vo svojich tragédiách deus ex machina; ten môj má zvráskavenú tvár, mastné tielko a spotené pazuchy. „Kafíčko, páni!“. Dedko z obchodu sa zrazu vynoril z búdy a postavil pred nás dve plastové šálky s kávou a odtlačkami prstov po predošlých zákazníkoch. Vypýta za ne zopár halierov, ktoré mu podám s trasúcimi rukami. „Gringo, kurva mať. Urob si tie svoje fotky a ideme domov. Som hladný.“ To bol Franco. Prekonal vlastnú hrôzu, sucho v ústach a nočné mory svojej matky, a doložil môjmu imidžu dementa zopár bodov hodnovernosti, na aké sa v danej situácii zmohol.

Muž sa od nás odvracia s výsmešnou nenávisťou. Mlčky ukáže obom dievčatám prstom na čierny džíp bez ešpézetky, zaparkovaný pár metrov ďalej. Všetci traja doň rýchlo nastúpia a zmiznú v smere do dediny.

Konečne som sa napil kávy, ktorú úprimne neznášam. Je plná cukru, ktorý neznášam ešte viac. Nikdy som nepil nič chutnejšie. Franco i ja sa ledva zmôžeme na slovo. Moja hlúposť nás mohla zabiť. Keby nás tu Jazva vybavil, nemali by sme najmenšiu šancu. Nikto by nám nepomohol, nikto by nás nenašiel a možno ani nehľadal. Toto je Honduras, krajina s objasnenosťou vrážd menej ako 5 percent.

Dedko nám zoberie zo stola kávu, hoci sme ju ešte nedopili. Akoby nám chcel povedať, že je najvyšší čas odtiaľto vypadnúť. Zľahka sa mi dotkne ramena; nemám pochybnosti, že celú scénu pozoroval a neprerušil ju náhodou. Netreba mi ani hovoriť, čo tým riskoval. Ja odtiaľto teraz odídem, aby som sa už nikdy nevrátil. On tu bude zajtra od rána, sedieť a dúfať, že žiadny večer nepríde.

V podvečer sa okolie Hranice zapĺňa zvláštnymi ľuďmi
V podvečer sa okolie Hranice zapĺňa zvláštnymi ľuďmi

Deti

To bolo v podvečer. Teraz sa zotmelo. Vraciame sa pešo ku Hranici. Ešte stále sa mi trasú kolená. Za závorou prídeme k minibusu, je ešte špinavší a rozbitejší, ako obvykle. Jeho šofér vyzerá, akoby bol na priepustke z väzenia a teraz na mňa zíza, ako keby som nebol cestujúci, ale mimozemšťan. Nič však nepovie, len Francovi a mne ukáže na predné sedadlá spolujazdcov.

Odchádzame takmer prázdni, vzadu sedí len starší manželský pár a dvaja mládenci s ruksakmi – nemám pochybnosti, že smerujú takisto na sever. Sotva pár kilometrov za hranicou zrazu zastaví minibus na území nikoho. Znepokojene sa pozerám okolo seba, nikto však neprotestuje. O pár minút ktosi z temnoty vonku otvorí bočné dvere a dozadu nastúpi niekoľko ľudí. Počujem detský hlas.

Pohýname sa, nie však ďaleko. Sotva kilometer ďalej stojí na krajnici guatemalský vojak so samopalom. Minibus opäť zastaví, vojak mlčky otvorí bočné dvere a od každého vzadu zúčtuje peniaze. Keď prejde ku nám dopredu, pri pohľade na mňa sa zatvári rovnako prekvapene ako predtým šofér, no nič nepovie.

Napokon prichádzame na colné stanovisko Guatemaly. Evidentne tu už o mne vedia. Colník mi otvorí dvere a vyzve ma, aby som išiel s ním. Druhýkrát v dnešný deň ma začína chytať triaška. Na colnici ma mlčky zavedie do miestnosti s iným úradníkom a zavrie dvere. Vzápätí ich zamkne zvonka.

Snažím sa nepodliehať panike. Muž za stolom si ma takmer nevšíma, len sa silene usmieva. Vyťahujem pas a rozmýšľam, či mi novinársky preukaz pomôže, alebo priťaží. Muž len dobrácky pokrúti hlavou. Pas netreba.

Pristúpim k oknu na bočnej stene. Pri našom minibuse stojí niekoľko policajtov a mladí pasažieri, ktorí napochytro vyťahujú z vreciek peniaze; jeden z policajtov ich zbiera. Keď všetci zaplatia, policajt s peniazmi vojde do budovy. O niekoľko sekúnd mi odomkne dvere, vrecko sa mu viditeľne vydúva. Som voľný.

Cestou do Puerto Barrios sa konečne obzriem dozadu. Cez zelenú hranicu prešli samí chlapci. Je ich celá skupinka. Jeden hovorí, že má pätnásť a zajtra čakajú na druhú časť, s ktorou budú pokračovať na sever. Franco sa pýta šoféra, prečo museli platiť aj plnoletí, ktorí spolu s nami prešli na legálne papiere. „Nech platia, skurvysyni! každý hneď vidí, že sú to migranti, a tí majú stabilnú sadzbu 50 quetzalov na hlavu. Papiere-nepapiere. Ber to ako miestne mýto.“ Šofér sa smeje. Franco sa smeje. Smejú sa aj chlapci. Potichu sa mi obracia žalúdok, no radšej sa smejem tiež.

Kým stihneme vystúpiť, Franco sa so šoférom takmer skamarátil. Zároveň z neho svojím typickým spôsobom vyťahuje čo najviac informácií. Takí ako on pracujú len v noci – cez deň tu premávajú bežné linky so svojimi šoférmi. Platia ho tí, ktorým platia pasažieri vzadu: coyotes. Chlapcov vraj ešte po ceste čaká veľa kontrol, aké sme práve videli. Dokedy? „Dokedy z nich policajti a naši ľudia nezoderú úplne všetko!“ Smeje sa šofér. A keď sa dostanú do Mexika, bude to oveľa, oveľa horšie. Ak chceš prejsť, musíš platiť.

Ako sa blížime k mestu, s čoraz väčšími obavami čakám, čo sa ešte stane. Prevádzačov však evidentne nezaujímame. Zastavujú pri našej pumpe a nechajú nás ísť. Motorku nám technik privedie po štvrťhodinke opravenú a práve sa chystáme z pumpy odísť, keď nás zadychčane dobehne jeden z honduraských chlapcov z minibusu. Prešiel s nami hranicu legálne. Pri honduraskej pasovej kontrole som držal v ruke jeho občiansky preukaz. V júni 2014 mal osemnásť rokov.

„Neviete, kde sú všetci?“ Viem. Minibus som videl pred chvíľou odchádzať. Chlapcov hlas prechádza do vzlykov. „Ako to? Mali ma počkať, kým pôjdem na záchod!! Dal som im všetky svoje peniaze, v minibuse som nechal ruksak!“ Vyhŕknu mu slzy. Na cestu dlhú stovky kilometrov mu zostalo to, čo má práve na sebe.

Kedykoľvek si dnes na ten moment spomeniem, napadne ma, čo všetko som mohol vtedy urobiť. Poslať ho taxíkom do mesta a zaplatiť mu nejakú lacnú ubytovňu, kým sa nespojí s blízkymi. Zavolať riaditeľke z dievčenského útulku alebo mu vybaviť útočisko na prvej fare či nemocnici. Takto ľahko som mu mohol pomôcť.

Ale ja som neurobil nič. Doľahla na mňa zbabelá únava z celého strašného dňa, prepotené tričko a môj vlastný, lepkavý strach, ktorý už nevpustil dnu strach nikoho iného. Keď sme odchádzali, chlapec stál na tmavom asfalte, plakal a pozeral za nami. Boli sme poslední ľudia, ktorých poznal v celej cudzej krajine.

Hranica
Hranica

Kňaz

Posledný večer na východnej hranici: po mnohých neúspešných pokusoch som sa cez katolícku charitu napokon spojil s kňazom, kvôli ktorému som sem pricestoval. Musel mu však zavolať Franco, z môjho čísla už hovory neprijíma. Stretnutie, na ktoré nikdy neprišiel, sme radšej obaja premlčali.

Otec Hermano je v strednom veku. Ak som predtým šípil, že má strach, mýlil som sa. Strach je slabé slovo; má absolútnu hrôzu. Museli sme prísť potme a potme si pozeráme aj jeho rozostavaný útulok pre migrantov. Prvé čo ma napadne je otázka, ako chce tento človek pomáhať obetiam prevádzačov, keď sa bojí aj vlastného tieňa. Migrantov bude takisto prijímať potme? Potom si však spomeniem na chlapca z nočnej pumpy a v hrdle mi narastie horká guča. Keby sa len dostal sem ku kňazovi, napadne ma. Pokojne aj v potme, s falošnými fúzami a hoci podzemným tunelom.

Pri šálke čaju sa kňaz trochu upokojí. Prikyvuje takmer na všetko, čo sa mi doteraz podarilo zistiť a pri našom zážitku z hranice ani len nemihol obrvou. Celú procedúru tu na hranici poznajú všetci. Časť ľudí ako jej obete, a tá druhá – ako ozubené kolesá prevádzačského priemyslu. Áno, žije tu z toho veľa ľudí, nevedel som to? Šoféri minibusov, polícia a samotní prevádzači sú len časťou celého obrazu.

Najviac o tom vedia rodiny migrantov. Pre ne všetko začína oveľa skôr. Na cestu treba najprv získať peniaze. Na prevádzačstve tak výborne zarábajú ako prvé banky, ktoré požičiavajú chudobným na poplatky pre coyotes. Ako mi povedalo jedno z dievčat, u nich si coyotes dokonca platili reklamu v miestnych médiách, a svojim budúcim klientom v nej sľubovali lepší život v USA.

Keď to už celé začne, hovorí kňaz, mašinéria zdierania obete sa takmer nedá zastaviť. Jej súčasťou je prakticky každý, s kým príde daná osoba do styku. Stáva sa tovarom a jeho život bude odteraz prebiehať v rámci komplikovanej distribučnej siete prostredníkov, príslušníkov vládnych služieb, poskokov či obyčajných podvodníkov. Príklad: po zaplatení sumy prevádzačovi (v prípade dieťaťa 5 tisíc dolárov), treba naďalej prejsť z miesta A do miesta B. Teda zaplatiť za prevoz, podplatiť policajtov, ktorí vás (samozrejme náhodou) cestou zastavili. V B treba zaplatiť za bezpečný nocľah a predtým ešte osobe, ktorá vám ho nájde. A to sme len na začiatku. Medzi miestom B a konečným cieľom bude takýchto zastávok nespočet.

Dospelý má akú-takú šancu dostať sa do USA skôr, ako sa mu minú peniaze. A deti? Coyotes si ich dôkladne strážia. Sami ste to videli na hranici, hovorí kňaz. Veľa z nich skôr či neskôr zistí, že cena, akú ich rodina zaplatila za ich cestu, je nič oproti tej, akú budú musieť zaplatiť oni samé.

Má to predsa logiku: Ak ste tovar, definuje vás vaša hodnota. Ak sa vám minú peniaze, musíte ich zarobiť inak. Váš dlh rastie bez ohľadu na to, či sa do Štátov dostanete alebo nie. Splatíte ho v bordeli, ako pašerák drog či vrah nepohodlných ľudí. Alebo za vás bude musieť rodina zaplatiť výkupné.

Čakanie na peniaze. Zárobky, ktoré posielaú nelegálni migranti z USA svojim rodinám, sú kľúčovou súčasťou guatemalskej ekonomiky. Zarábajú na nich aj firmy zabezpečujúce zasielanie peňazí z USA do rozvojových krajín.
Čakanie na peniaze. Zárobky, ktoré posielajú nelegálni migranti z USA svojim rodinám, sú kľúčovou súčasťou guatemalskej ekonomiky. Zarábajú na nich aj firmy zabezpečujúce zasielanie peňazí z USA do rozvojových krajín.

Musím sa ešte opýtať, čo na to štát, no po včerajšku a zážitku s ombudsmankou znie moja otázka hlúpo ešte skôr, ako ju vyslovím. Áno, Guatemala prijala celý rad ustanovení a slávny „Zákon proti sexuálnemu násiliu, vykorisťovaniu a prevádzačstvu ľudí“ z roku 2009. Bolo to v čase, keď brutálne výjavy na hraniciach s Mexikom začali pre americkú vládu predstavovať vážny marketingový problém a začala tlačiť na krajiny pôvodu migrantov. Coyotes to nakoniec využili vo svoj prospech. Štát deťom zakázal prechod cez hranice bez rodičov, a tak začali prechádzať načierno, s coyotes. Nielen v Texase, ale už aj tu. A coyotes samozrejme zvýšili ceny.

Kňazove slová odrážajú svedectvá detí a štatistiky: po roku 2009 sa počet detských migrantov zachytených v USA každý rok násobne zvyšuje. Rok 2014 bol najvyšší v histórii. Zároveň vyslovuje obvinenie, ktoré som už počul od aktivistov v Guatemala City. USA sa formálnym aj neformálnym spôsobom snažia problém utečencov odsunúť zo svojej hranice na teritórium stredoamerických krajín. Šikanovanie migrantov a vyberanie výpalného ozbrojenými zložkami tranzitných krajín tak získava svoj hlbší zmysel.

Lebo každý utečenec, ktorého sa podarí zodrať z peňazí ešte pred príchodom do Texasu, je zároveň tichou výhrou pre americkú administratívu a vlády krajín, ktoré od USA poberajú dotácie. A akým spôsobom juh proti nelegálnej migrácii zabojuje, USA do hĺbky zisťovať nepotrebujú. Práve to je najdôležitejšie ponaučenie, aké sa väčšina migrantov dozvie, keď už je neskoro: záujmy USA zastaviť vás v ceste nezačínajú v Texase, ale na tejto hranici.

Napokon sa kňaza pýtam na opačnú stranu celého problému. Miestni ľudia, ktorí pracujú pre prevádzačov. Nakoľko z celého procesu profituje lokálna komunita a do akej miery prevádzačstvo preniká spoločnosť v Guatemale? Kňaz sa opäť vystraší. Útulok ešte nie je hotový, a už dostáva prvé vyhrážky. Od vlastných susedov, šepká. Viac nám nepovie.

Na druhý deň, tesne pred odchodom, sa naposledy stretnem s Francom. Nechávam mu ako prepitné všetky guatemalské quetzale, aké mi zostali. Odchádzam do Belize za Karolom Mellom, hoci ten o tom ešte netuší.

Franco sa zajtra vráti do dokov ako nádenník, pracovať za menej ako 1,5 eura za hodinu. Chorej matke prinesie po nočnej zmene ovocie a potom sa možno vydá do ulíc Puerto Barrios, v márnej nádeji, že stretne ešte jedného gringa ako ja. Že sa s ním vydá na Hranicu a zarobí viac ako v prístave.

„Neblázni, Franco. Vieš čo sa s tebou stane, keď ťa tam znovu stretnú? Už si zabudol na Zjazvený ksicht?“ Franco si vzdychne. Obaja vieme, že aj tak sem už žiadny gringo nepríde.

Kňaz má strach o svoj život. Súhlasil len s fotografiou bez tváre a v tme. Prevádzačstvom sa vraj živí veľa miestnych.
Kňaz má strach o svoj život. Súhlasil len s fotografiou bez tváre a v tme. Prevádzačstvom sa vraj živí veľa miestnych.

Láska

A potom som späť v Guatemala City, v ďalšom útulku. V Casa La Alianza ma víta Carolina Soarti. Kedysi guatemalská básnička, novinárka a aktivistka. Na konci 90. rokov bol na ňu vypísaný rozsudok smrti za jej boj o práva mayských indiánov. Počas občianskej vojny boli vraždení v tisícoch.

Potom však zistila, že v jej vlasti existuje ešte ohrozenejšia skupina ľudí, ako sú domorodci: maloleté dievčatá, bez ohľadu na farbu pokožky. Vykašľala sa na svoju kariéru aj na všetko ostatné. Odvtedy už žije len pre ne. V jej útulku žijú desiatky obetí sexuálneho násilia, ktoré prešli rukami prevádzačov, bežných pouličných zločincov alebo členov svojej vlastnej rodiny.

Lebo škála, v akej sa každý deň v Guatemale deje sexuálne zneužívanie mladých dievčat, je šokujúca pre každého, aj pre samotných aktivistov: nový prípad býva nahlasovaný v priemere každé dve hodiny. Koľko je tých nenahlásených, nikto nevie. Posledná štatistika: 89 % páchateľov sexuálneho násilia sú členovia najbližšej rodiny, z toho 30 % biologickí otcovia.

Podľa Caroliny preto moja téma neskúma problém prevádzačstva, ale samotnú psyché tejto krajiny. „Tomáš, tvoja téma v Guatemale nemá zmysel! To len verejnú mienku v USA trápi svedomie za 70 tisíc detských migrantov zneužívaných na hranici. U nás ich osud nie je ničím výnimočný. U nás sú deti bežne vraždené, unášané alebo predávané na adopciu, na vnútornosti a do otroctva. Často vlastnými rodičmi. Sexuálne vykorisťovanie prevádzačmi? To je len zlomok prípadov, aké sa dejú každý deň priamo v rodinách.“

Vzápätí dostávam dôležitú lekciu priamo od chovankýň útulku. Karen má dvanásť rokov, postavu tridsiatničky a druhé dieťa na ceste. Nemluvňa v jej drobných rukách má rok a v porovnaní s ňou je groteskne veľké. Na súde ani nevedela odpovedať, od koho je: otec a dedko ju roky znásilňovali na striedačku. Spôsobila tým na súde isté rozpaky. Carolina sa počas prestávky naopak bez rozpakov opýtala jej otca, prečo to robil vlastnému dieťaťu. Vysvetlil jej to ochotne a so spravodlivým rozhorčením: „Je moja. Od narodenia som musel platiť jej handry, žranie a školu. Môžem si s ňou robiť, čo chcem.“

A tak stojíme na dvore útulku obohnaného bojovým drôtom a celé to pre mňa stráca zmysel. „Keď je to tak, ako im ten krátky pobyt u vás pomôže, Carolina? Čo im dá tvoja opatera, keď o pár rokov dospejú a budú sa musieť vrátiť k svojím otcom, dedkom a k šialenstvu, ktoré ich čaká tam vonku? Dokedy ich budete chrániť?“

„Dokedy budú chcieť, Tomáš. V tomto útulku majú právo zostať do konca života.“ Carolina sa odo mňa odvráti a zoberie z malých dievčenských rúk nemluvňa, keďže tehotná Karen už ledva chodí. Objíme ju a takto, s jedným dieťaťom v náručí a druhé podopierajúc, odo mňa pomaly kráčajú preč. S láskou, akú mi nebolo súdené v tejto krajine až doteraz spoznať.

Pohľadnica z útulku: dvanásťročná Karen
Pohľadnica z útulku: dvanásťročná Karen

Tváre Indočíny: Elektro rebel

Tma. Ťažká, nepreniknuteľná čiernota, ktorá zavisne nad veľkomestom. Zhasnú všetky pouličné svetlá, výklady aj okná domov. Pred chvíľou ste stáli na večernom chodníku akéhosi bulváru plného svetiel a reklám. O pár sekúnd neskôr vás už obklopuje neznámy, hrozivý svet bez jediného lúča svetla.

Keď nastane v niektorom európskom veľkomeste jeden z tých zriedkavých výpadkov elektrického prúdu, po pár minútach začína prvé rabovanie obchodov, niekoľkonásobne vzrastá počet lúpežných prepadnutí a zranení chodcov. Počas nasledujúcich týždňov sa budú triasť stoličky riaditeľov energetických závodov a médiá budú opľúvať lokálnych politikov. Taký malý spoločenský skrat.

Keď vás výpadok prekvapí v Rangúne alebo inom barmskom veľkomeste, nestane sa nič. Preto radšej neprepadávajte panike. Ak ste miestny, s povzdychom vytiahnete sviečku, ktorú máte vždy poruke (baterka býva občas luxus) a tápavo budete pokračovať v ceste do cieľa, intuitívne sa vyhýbajúc neviditeľným dieram. Ak ste cudzinec, opatrne nasledujte záblesky áut a dorazte k niektorému z pouličných stánkov s vlastným generátorom elektriny či aspoň ohniskom, prípadne zastavte prvý taxík späť do hotela.

Rangún, tá obrovská chaotická aglomerácia, pozná pravidelné výpadky elektriny rovnako dobre, ako svoje zablatené cesty so zbytkami asfaltu, prašivých psov a všadeprítomné smeti. V ostatných častiach krajiny je to už len horšie.

[Not a valid template]

A-mu prišiel na svet, aby to všetko zmenil. Aspoň si to teda myslel. Jeho boj proti výpadkom prúdu ho stál prenasledovanie, vyšetrovaciu väzbu, mučenie a dlhoročný pobyt vo väzení. Prešlo takmer dvadsať rokov a problémy s elektrinou sú dnes v Barme prakticky rovnaké, ako vtedy, keď ho po prvýkrát zatkli za protištátnu činnosť a ohrozovanie národnej energetickej politiky. A-mu má preto o svojom životnom poslaní vážne pochybnosti.

Aby bolo jasné, A-mu nie je žiadny tupec. Neriskoval krk kvôli verejnému osvetleniu či nedopozeranému televíznemu seriálu. Výpadky elektriny trvajú v Barme bežne 12 hodín alebo aj niekoľko dní a životne dôležité prevádzky ako nemocnice či bane nemajú často ani len funkčné záložné zdroje. Energetické problémy patria podľa nezávislých analýz medzi hlavné hrozby celej krajiny, spolu s vnútornými vojenskými konfliktmi a etnickými nepokojmi.

– To ale nie je všetko!, udrie zrazu do stola A-mu.
– Počas najväčšej energetickej krízy tie armádne svine predávali Číne a Thajsku plyn, z ktorého vyrábame prúd! Radšej ho predali za trhovú cenu, akoby mali z neho vyrábať elektrinu a pomôcť vlastným obyvateľom. O chvíľku sa už upokojí a znova si sadne na stoličku.

[Not a valid template]

Ešte v polovici 90-tych rokov bol A-mu úplne normálny chlapík. Baby a tak. V opozícii sa síce angažoval už od strednej školy, ale kto by sa neangažoval, keď vám priamo na očiach vojaci rozstrieľajú susedov a niekoľko spolužiakov. Akurát ho za to vyhodili zo školy a zamestnal sa v obchode s nábytkom. Jedným slovom, Barma. Normálka.

Zvrat nastal až v pamätnom roku 1998. Na Slovensku sme sa práve zbavili Mečiara a v Barme A-Mu zorganizoval spolu s ďalšími piatimi študentskými vodcami impozantnú verejnú demonštráciu. Konala sa v meste Bago na protest proti výpadkom elektrickej energie a vody. Prišlo veľa ľudí. Na druhý deň zatkli všetkých šesť organizátorov plus 23 ďalších študentov.

O rok neskôr už A-Mu sedel vo vyšetrovacej väzbe. Mučenie, súd, väzenie a pracovné tábory. Sedem rokov spania na holej zemi, medzi mravcami a malarickými komármi.

Najhoršie bolo pre A-Mu zatknutie. Je noc; jeho dom obkolesilo 30 tajných agentov a jeden z nich napokon slušne klope na dvere. A-mu už spí, takže k dverám prichádza jeho matka. Keď A-Mu otvorí oči, leží na posteli, obkolesený päticou agentov s prívetivými úsmevmi. Zhadzujú ho z postele a nasadzujú putá. Nekladie žiadny odpor.

Potom ho vyvlečú do auta a pokojne dokončia domovú prehliadku. Jeho šokovaná matka, ťažko chorá na srdce, dostáva infarkt priamo na schodoch svojho domu a agenti ju v bezvedomí prekračujú ako kus hovna. A-Mu zúfalo kričí, dostáva niekoľko úderov do hlavy, ale kričí aj tak. Zo susedného domu vybieha jeho bratranec, trasie matkou ležiacou na zemi a beží k neďalekému lekárovi. Vtedy sa auto pohýna a celá scéna mizne A-mu pri prvej zákrute.

[Not a valid template]

A-mu hovoril pravdu; všetko som overil. Barmská vojenská junta vyvážala a doteraz vyváža do Číny a Thajska nielen plyn, ale aj elektrinu. V severobarmskom štáte Kachin sa navyše budujú gigantické vodné diela na rieke Salween a ďalších. Hrozí to nielen ekologickou katastrofou a stratu životného priestoru tisícov barmských dedinčanov. Čo je takmer neuveriteľné, ich elektrina má byť dodávaná najmä do rýchlo sa rozvíjajúceho čínskeho regiónu Yunnan a Thajska na druhej strane hraníc. Barma bude naďalej bojovať s nedostatkom.

Zdá sa to byť zvláštne. Barma má predsa veľké zásoby nerastným surovín a pokiaľ ide o plyn, vlastní hneď niekoľko nálezísk a morských vrtov. Harvardská univerzita však vydala zdrvujúcu správu o situácii barmských plynovodov: väčšina vnútorných distribučných systémov je v štádiu rozpadu alebo sú zúfalo neefektívne. Naopak, Čína momentálne stavia do Barmy vysokokvalitný systém. Bez ohľadu na protesty domorodých obyvateľov. Pokiaľ stoja v ceste rúram, sú vyvlastňovaní bez akýchkoľvek ceremónií.

Pre porovnanie: spoločná priepustovosť potrubí do barmskej metropoly Rangún mala v roku 2014 dosiahnuť 200 – 250 tisíc kubických stôp zemného plynu denne (ale nedosiahla). Prietok jediného plynovodu z plynových polí Shwe do Číny má prietok až 400 000 kubických stôp denne.

Aby to nebolo všetko, súčasné generátory elektriny používané v Barme majú dvojnásobne nižšiu účinnosť, ako moderné plynové turbíny. Dokázali by usporiť toľko energie, že hodnota ušetreného paliva by za rok vrátila všetky náklady na inováciu! Súčasná civilná vláda je však závislá od armády. Zarobené peniaze investuje do zbraní na boj proti vlastným etnickým skupinám na pohraničí. Potreby civilného obyvateľstva sú druhoradé.

[Not a valid template]

A tak sme v súčasnosti; A-Mu trčí v thajskom utečeneckom tábore už ôsmy rok. Správajú sa tu k nemu ako k podozrivému živlu. Z tábora nesmie vychádzať a denné výpadky prúdu sú na dennom poriadku ešte aj tu. A-Mu sa však nesťažuje.

Po prepustení z väzenia sa začal v Barme opäť angažovať v opozičných aktivitách. Keď sa dozvedel, že tajná polícia ho začala znova hľadať, nasledovali mesiace ukrývania a útek cez celú krajinu. Napokon prešiel cez hraničnú rieku do Thajska, tak ako tisíce jeho spoluobčanov. Môže byť rád, že neskončil v masovom hrobe jedného z väzení.

A-Mu opisuje svoje prvé stretnutie s matkou na slobode. Práve ho pustili z väzenia. Je piatok; zajtra má prísť jeho mama z Rangúnu tak ako vždy posledných sedem rokov. Príde, pokorne počká, či jej dovolia podať mu cez malé okienko v dverách trochu jedla a stisnúť mu ruku. Matka nevie, že ho práve pustili. Nikto mu nič vopred nepovedal. V predošlý večer len prišiel do cely bachar a vyviedol ho von.

A-Mu teda pricestoval za matkou. Trasľavými rukami, bez klopania, otvára kľučku jej bytu. Nie je zamknuté. Za dverami je stôl, za ním sedí matka a balí jedlo, ktoré mu zajtra prinesie do väzenia. Mama prekvapene zdvihne zrak, hľadia na seba. Mlčky.

– A aký to bol pocit, vyjsť tak z ničoho nič, po toľkých rokoch z väzenia?
Elektro rebel sa trpko zasmeje.
– Vieš čo som uvidel ako prvé, keď som po siedmych rokoch vyšiel pred väznicu? Nič. V mestečku bola úplná tma. Výpadok prúdu, rozumieš? Všetko to bolo úplne zbytočné.

Potom som prešiel cez celé temné mesto k jedinému svetlu v celom okolí. Hrala tam veselá hudba… kráčať tam bolo, akoby ma zrazu niekto vítal na slobode. A tak som prišiel bližšie.
Bola to záhradná párty vládnych úradníkov. Jediný dom v celom meste, ktorý mal svetlo.

A-Mu hovorí o vypočúvaní a mučení v barmskom väzení po zatknutí:

V krajine tisícich úsmevov a jednej hrôzy

Keby ma úradníci nechali len tak stáť v páľave pred areálom UNHCR, utŕžili by ešte väčšiu hanbu, ako ja sám; tu na thajskom vidieku nemôžu ponižovať mladého belocha vo vyžehlenej košeli dokonca ani diplomati z OSN – nedôstojným správaním k Európanovi by vlastne urazili samých seba.

Takto je to jednoduchšie pre všetkých: budem musieť čakať v tmavej chladnej chodbe, kým ku mne nejaký úradník neprejaví po obede dostatočnú zhovievavosť. Na strohej chodbe sú tri farebné plagáty s komiksami: o vojakoch šikanujúcich rodinu v slume, matke detí, ktorá predáva svoje telo na ulici a plešatom ujovi s európskymi črtami, ktorý strká ruku do rozkroku dievčatka s ázijskými črtami.

Tri morálne ponaučenia z plagátov sú napokon to jediné, čo som si z Úradu vysokého komisára pre utečencov odniesol: rozhovor s úradníkom bol rýchly a zbytočný. Ak chcem stretnúť barmských utečencov v Thajsku, musím ísť do tábora. Ak chcem ísť do tábora, potrebujem priepustku. A ak chcem priepustku, mám vyplniť formulár a prísť do Mae Sot o niekoľko týždňov. Alebo mesiacov.

[Not a valid template]

Utečenecké tábory sú takým malým thajským tajomstvom. Fungujú takmer 30 rokov – ďaleko od turistických destinácií, v hornatej džungli na barmských hraniciach. Všetky prístupové cesty strážia armádne posty. Začali vznikať po vojenskom prevrate v Barme v roku 1988 a kvôli občianskej vojne, ktorá tam následne vypukla hneď na niekoľkých frontoch.

Výsledok: exodus stoviek tisícov obyvateľov, od negramotných roľníkov a animistických kmeňov, až po intelektuálnu elitu z veľkomiest. Väčšina sa rozpŕchla po celom svete, približne sto tisíc ich však dodnes živorí v Thajsku a Číne, zavretí v drevených chatrčiach za ostnatým plotom.

Barma preto nie je len exotickým štátom na hranici rozpadu. Je zároveň obrovskou humanitárnou výzvou pre okolité krajiny a jej vyriešenie čoraz viac závisí od susedných krajín, ktoré môžu byť motorom zmien – alebo ešte viac prehĺbiť jej problémy.

Po návšteve kancelárie UNHCR pre mňa nabrali veci rýchly spád. Ešte v ten večer mi zazvonil telefón. Hlas na druhej strane sa uistil, že sa chcem dostať do tábora a vyjadril nádej, že sa mi to podarí. Dostal som dve čísla; jedno patrilo spojke, ktorá ma skontaktuje s ľuďmi vo vnútri, druhé šoférovi džípu, ktorý pozná zadnú cestu k táboru. Hlas mi poprial veľa šťastia a položil.

[Not a valid template]

V horách

Na druhý deň sme už stáli s džípom neďaleko zadnej brány tábora Umpiem Mai v hornatej džungli, na sever od Mae Sot. Kontakt v tábore sľuboval vybaviť vstup a podplatiť strážcov. Čakáme. Všetko sa zdá ísť dobrým smerom a vyberám sa k plotu tábora. Vtedy sa spoza bambusového kríka vynorí vojak. Vyzerá na šestnásť rokov, na tvári má slávny thajský úsmev a americkým samopalom M-16 mi bez okolkov mieri priamo na brucho. Mlčky mávne rukou tam, odkiaľ sme prišli.

Mením taktiku. Na ďalší pokus pôjdem sám, bez džípu, len s ľahkou motorkou. A tentokrát na juh, k táboru Mae La.

O dva dni neskôr som na mieste. Vládne tu ticho: na jednej strane úzkej cesty je džungľa, na druhej ostnatý drôt a močiar s prvými chatrčami na krivých bambusových koloch. V plote je zasadená drevená plošina. Sedia na nej traja neozbrojení muži v tričkách ochranky tábora. Dvaja z nich majú nohu odtrhnutú pod kolenom. Nemusia sa predstavovať: tak ako v Kambodži, aj tu sú nášľapné míny výrečnejšie, ako občiansky preukaz. Nahnevanými gestami mi ukazujú, aby som odišiel kade ľahšie, dnes však neposlúchnem. Motorku postavím k stĺpu a zo sedadla sa prehupnem cez ostnatý drôt. Muži na plošine sa ani nepohnú.

[Not a valid template]

Strach

„Poďte dovnútra; keď vás tu nájdu thajskí vojaci, budú problémy,“ bojazlivo sa usmieva barmský pastor z cirkvi adventistov siedmeho dňa. Stojí vo dverách bambusovej chatrče; pred nami sa hrajú deti na zablatenej džungľovej cestičke medzi nahusto postavenými rozpadávajúcimi sa domami. Pastor chvíľu rozmýšľa, napokon deťom prikáže ukryť moju motorku pod palmové lístie a dva plastové poháre naplní vlažnou vodou z bandasky.

Pastor Aung Liu Kyi to ako kresťan nemal v budhistickej Barme nikdy ľahké; skutočné problémy však nastali až vtedy, keď sa jeho mladší brat pridal k povstaleckej armáde KNU (Karenská národná únia). Keď už nemohli vydržať šikanovanie vládnych úradníkov a policajné razie, zamkol sa doma so svojimi najbližšími a spolu sa modlili tri dni a tri noci. Na štvrté ráno ho navštívil Boh a poradil mu, aby utiekli sem, do Thajska.

Adventistický pastor je rád, že väčšina miestnych utečencov je z prihraničného etnika Karen. Sú tolerantní, okrem budhizmu a islamu vyznávajú aj rôzne odnože kresťanstva. Katolíci? Nie, o takých nikdy nepočul, ale možno to bude nejaký národ zo severu krajiny, kde ešte nebol.

Za päť rokov života v tábore založil základnú školu, žena mu porodila tri deti. Kostol i škola sú len bambusové búdy, vnútri lavice a namiesto podlahy aj polmetrové bahno. Thajská vláda neprispieva na jedlo či vzdelávanie detí utečencov ani centom, západné mimovládne organizácie sa takisto sústreďujú skôr na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a pomoc obetiam nášľapných mín.

I napriek tomu, v tábore takmer niet medzi mladými ľuďmi analfabetov – čosi, čo je v samotnej Barme zatiaľ neuskutočniteľným snom. „Okrem toho, že thajskí vojaci nás šikanujú, posielajú sem svoje deti“, smeje sa pastor. „Nemáme žiadne pomôcky, ale medzi utečencami je mnoho intelektuálov a školy v tábore sú tak na vyššej úrovni, ako v thajských dedinách. Od adventistickej obce dostávame podporu 1000 bahtov (cca. 28 EUR) mesačne, rodičia platia 5 EUR na rok. Ak majú peniaze. Ak nie, dieťa prijmeme aj tak.“

[Not a valid template]

 Každodennosť

Utečenci v tábore sa musia v prvom rade postarať o obživu. Jedlo a základné potreby im poskytuje UNHCR a západné mimovládne organizácie, no jedna rodina dostane v priemere na mesiac len 6 kg ryže, liter oleja, trochu rybacej pasty a uhlia. Ostatné musia zohnať sami – napríklad nelegálnou prácou v okolitých thajských dedinách.

Thajskú vládu zaujíma najmä bezpečnosť. Rozumej bezpečnosť Thajčanov, a teda stráženie tábora, aby z neho nebolo možné utiecť. Ak vojaci chytia utečenca dochádzajúceho za prácou, „výpalné“ pohltí neraz celú výplatu.

Jedlo je však len prvým problémom; tým najväčším je nečinnosť spojená s beznádejou. Tábory sú zároveň akýmsi zvráteným sociálnym experimentom. Väčšina ľudí odtiaľto nevyšla ani jedinýkrát od svojho príchodu, čo môže byť 5, ale aj 25 rokov. Jednotlivci, celé rodiny či dokonca dediny trávia veľkú časť života za jedným ostnatým plotom. Vonkajší svet pre nich neexistuje a oni neexistujú preň. Nemajú žiadne občianstvo, ich jedinou identitou je často registračný formulár, vyplnený kedysi dávno pri vstupe. „Nemáme žiadnu budúcnosť. Žijeme v strachu a úplnom marazme už dlhé roky“, hovorí učiteľ zo školy. „Veľa ľudí prepadáva alkoholu, je tu veľké množstvo samovrážd, gangy mladých rozširujú drogy a násilie. Tábor naozaj nie je bezpečné miesto.“

[Not a valid template]

Narodená vo väzení

Tar Mu Lar Soe je dokonalým produktom táborového mikrosveta. Pochádza z pohraničného etnika Karen; má 20 rokov, hovorí plynulou angličtinou a v rámci možností dostala výborné vzdelanie. Keby sa narodila v Európe, jej najväčšou starosťou by dnes bolo asi akné a partnerské vzťahy. Ona sa však narodila za ostnatým drôtom tábora, ktorý nikdy neopustila na viac ako na pár hodín. Jej najväčšou starosťou je zohnať falošný pas a zistiť, ako vyzerá slobodný svet. Kým žije v tábore, o mužoch nechce ani počuť.

Nepozná Facebook, v živote nedržala v ruke dievčenský časopis, ani sa nikdy neprechádzala len tak po ulici. Z detstva si pamätá najmä útok na prvý tábor, ku ktorému raz v noci prenikla barmská armáda a na svojich bývalých obyvateľov z pomsty spustila paľbu z mínometov a samopalov. Po útoku ho thajská vláda premiestnila trochu hlbšie do vnútrozemia – rodina Tor Mu Lar Soe tu žije dodnes.

V bambusovej chyži jej rodičov visí portrét vodcu ich národa, ktorému barmskí vojaci odrezali hlavu a telo hodili do rieky. V škole pomáha zadarmo pracovať ako učiteľka angličtiny niekoľko hodín týždenne. Učenie nenávidí, no je to lepšie, ako úplná nečinnosť. Falošná identita pre ňu zostane asi nedosiahnuteľným snom: občiansky preukaz mŕtveho thajského dieťaťa, na ktorý by pridal táborový špecialista jej fotografiu, stojí na čiernom trhu 2,5 tisíca eur. V jej rodine však zarába len otec – 2000 bahtov (44 EUR) mesačne.

Svojich snov sa však nevzdá; chce vyštudovať ošetrovateľstvo. Najlepšie v Austrálii. Návrat do Barmy? „Nie, pane, ja tú krajinu nepoznám a nikdy som v nej nebola. No všetci, ktorí odtiaľ prišli, prinášajú len desivé správy.“

[Not a valid template]

Najväčšia hrôza: návrat domov

Tar Mu nevie, že jej obavy nezdieľa ani barmská, ani thajská vláda. O niekoľko mesiacov po našom rozhovore sa v roku 2013 začnú neformálne rokovania o repatriácii barmských utečencov z thajského teritória. Thajská vláda by sa rada konečne zbavila časti nenávidených utečencov na svojom území, Barma by návratom svojich občanov zvýšila vlastnú legitimitu. Zdá sa teda, že takéto riešenie bude výhodné pre všetkých. Čítaj pre všetkých okrem samotných utečencov.

Ľuďom v tábore pri myšlienke návratu do Barmy zatiaľ stavajú od hrôzy vlasy dupkom. Zaw Win bol politický väzeň, v Barme jedným z prvých organizátorov hnutia odporu. Za politickú činnosť dostal 15 rokov, odsedel si 8. Počas mučenia ho zmrzačili. Jeho prípad bol preskúmaný zahraničnými vyšetrovateľmi a vydaný v Čiernej knihe barmských politických väzňov. Dnes je opäť uväznený, no v thajskom tábore Umpiem Mai. Necíti sa tu najlepšie, ale v každom prípade, bezpečne. Keď hovorí, že v Barme naňho čakajú démoni, nemyslí to ironicky. Ako dodáva, ľudia v Barme miznú ešte aj teraz, počas takzvanej transformácie. Priznáva, že keby ho poslali späť do Barmy, nemal by inú možnosť, ako utiecť.

Zaw Win je však rozhľadený, vzdelaný človek, ktorého poznajú ľudskoprávni aktivisti v mnohých krajinách. Zrejme bude mať kam ísť. Desiatky tisícov dedinčanov, ktorí z Barmy utiekli pred občianskou vojnou, podobné šťastie nemá.

Napríklad učiteľ z táborovej školy – pochádza z barmského pohraničia a budhistickí vojaci ich kedysi dávno prinútili odísť z vlastnej dediny. Predtým im zobrali všetko, čo malo nejakú hodnotu. V jeho regióne vraj ešte aj dnes, i napriek oficiálnemu prímeriu, armádne jednotky pacifikujú celé dediny a ich budhistickí vojaci konfiškujú majetok moslimov a kresťanov, znásilňujú ich ženy a neraz ich zabíjajú. Niekoľko jeho známych sa dalo v lete prehovoriť a prekročili hranicu naspäť do vlasti. Prichádzajú od nich správy o ďalšom šikanovaní nielen dospelých, ale aj detí. Úradníci ich odmietajú zapisovať v základných školách, pretože vo vyhnanstve sa dobre nenaučili barmský jazyk a patria do rodiny „tých, čo ohrdli svojou vlasťou“.

Učiteľ Aung preto nechce o Barme ani pomyslieť. Svoje deti pripravuje na odchod do krajiny, o ktorej snívajú – USA alebo Austrália. V najhoršom môže byť aj Európa. Svojho syna nazval Leonardo II. a namiesto barmského jazyka a písma ho od troch rokov života učí po anglicky.

Utečenci v táboroch sú tak dnes medzi dvomi mlynskými kameňmi. Thajsko, ktoré im poskytuje už desaťročia nedobrovoľný azyl, ich nechce; do Barmy sa vrátiť väčšinou nechcú oni. Obe krajiny by však najradšej rozhodli za nich. Hovorkyňa UNHCR pre Thajsko uvádza hrozby, ktoré by v juhovýchodnej Barme v súčasnosti čakali na navrátilcov: nestabilné prímerie prerušované výbuchmi násilia, územia zamorené nášľapnými mínami, absencia akejkoľvek infraštruktúry, pracovných príležitostí a možnosti ich ochrany.

Ľudia z tábora pomenúvajú svoju budúcnosť v Barme ešte presnejšie: majú sa vrátiť do svojich vypálených a zbombardovaných dedín, živiť sa v džungli a na poliach zamorených mínami, pod ochranou tých istých jednotiek, ktoré ich kedysi okrádali, znásilňovali a vraždili.

Práve preto sa mnoho z nich snaží získať falošné doklady, prípadne sa pokúšajú o ilegálny útek buď hlbšie do thajského vnútrozemia, alebo do tretích krajín. O politickom azyle či vysťahovaleckých vízach v západných krajinách môže snívať len hŕstka šťastlivcov.

Umpiem Mai, severozápadné Thajsko
Zaw Win drží Čiernu knihu politických väzňov, na strane so svojím vlastným prípadom

 Zostať v tábore

Naw Reh Mu (78) už nesníva o žiadnom azyle. Zostala jej jedna dcéra a štyria vnuci; všetci ostatní z jej rodiny sú mŕtvi. Tu v tábore je však takmer celá jej dedina, ktorá jej nahrádza rodinu. V ich oblasti prebiehali intenzívne boje medzi armádou a povstalcami. V roku 2006 staršinovia rozhodli, že zostať na mieste znamená istú smrť, a vydali sa na štvordňovú pešiu púť džungľou smerom ku thajským hraniciam.

Naw Reh Mu sedí na vysokej drevenej stoličke a v očiach má neuveriteľný smútok. Spomína na posledné dni pred útekom jej dediny. Najprv zomrel manžel jej dcéry. Nikto nevie, ako; vojaci ráno odviedli mužov z dediny na nútené práce a večer im len oznámili, že zomreli počas nepriateľského útoku. O pár dní neskôr odviedli aj Naw Reh Mu. Mala 70 rokov a nútili ju nosiť zásoby a muníciu. Keď sa jedného dňa s jednotkou ocitla na poli plnom mŕtvol, ovládla ju neopísateľná hrôza. Vtedy sa vrátila do dediny a spolu s ostatnými si zbalili všetko, čo sa dalo odniesť v rukách. Pri rozhovore sa jej zvráskavená tvár rozžiarila len jedinýkrát – keď hovorila o svojich vnukoch.

Jediné, čo si praje, je zomrieť tu, v tábore. Nepôjde už odtiaľto za nič na svete.

[Not a valid template]

Epilóg

Rozhovory s obyvateľmi táborov prebiehali od roka 2012 do 2013. V roku 2015 sa situácia nijako nezmenila. OSN ani dotknuté vlády nenašli žiadne riešenie a utečenci naďalej žijú v rovnakých podmienkach, i napriek pokračujúcej transformácii vo vnútri Barmy.

Tar Mu Lar Soe stále nenašetrila na falošný preukaz, ani sa nevydala. Dúfa v politický azyl v Austrálii.

Adventistický pastor naďalej učí v drevenej škole pri kostole. Potom, ako sa mi podarilo mu doručiť starý laptop spolu s niekoľkými učebnicami, v strohej sms správe poslal požehnanie mne i všetkým „slovenským kmeňom“.

Zaw Win nechal najbližšiu rodinu v tábore a so svojou ženou tajne utiekol do Rangúnu, kde si dal vyrobiť falošný pas, aby mohol opustiť krajinu. Odvtedy sa prestal ozývať a niet o ňom žiadnych informácií.

UNHCR doteraz nezaznamenalo žiadne prípady dobrovoľnej repatriácie utečencov z táborov – dodnes radšej zostávajú žiť v tábore, pokúšajú sa o získanie víz do tretích krajín alebo riskujú ilegálne formy úteku. Výskumný tím UNHCR opakovane zhodnotil podmienky v juhovýchodnej Barme za nevyhovujúce pre „bezpečný a udržateľný návrat utečencov“.

Thajská vláda už oznámila, že začne stavať nové utečenecké tábory pre ďalšie vlny utečencov z Barmy, z utláčaného moslimského etnika Rohingyov.

Mesto, ktoré zavrhlo blížneho svojho

Prvý obraz: Špinavá rieka s holými hnedými brehmi pokrytými žiletkovým drôtom. Na drôte sa zachytávajú smeti a plastové fólie, hneď za bariérou je stánok so sladkosťami a nápojmi. Pár krokov ďalej ma zastavuje muž, ponúka mi prostitútky a heroín. Pýtam sa na cenu drogy; je priaznivá. Odkiaľ má tovar? Samozrejme, z Barmy. Muž sa usmieva krivými zubami. Barmskí generáli majú výpredaj.

Moei je hraničnou riekou medzi Thajskom a Barmou. Už veľa rokov je obľúbeným cieľom barmských utečencov odchádzajúcich z vojenskej diktatúry na druhej strane rieky. Prechádzajú ňou dodnes, dokonca aj práve teraz, priamo na mojich očiach, v dlhej úzkej drevenej loďke. Nových imigrantov už vedú ekonomické, nie politické dôvody.

Samozrejme, veľa sa zmenilo. Vojenskú juntu v Barme, kedysi jeden z najkrutejších režimov na svete, vystriedala kvázi-reformná a kvázi-civilná vláda. Tá pred pár rokmi prelomila zahraničné embargá a začala k sebe pozývať medzinárodných investorov aj turistov.

Nepresvedčila však stovky tisícov jej niekdajších občanov. Ešte nedávno utekali z Barmy v strachu pred koncentračnými tábormi, mučením a vojnovými konfliktmi. Aj dnes chcú zostať od svojej niekdajšej vlasti čo najďalej. Život obyčajných ľudí sa pri pomalých reformách v Barme nezmenil takmer vôbec.

[Not a valid template]

Dve krajiny v jednom meste

Druhý obraz: Vysvietená mešita na tichej nočnej ulici. Mestečko Mae Sot. Do hraníc s Barmou je niekoľko kilometrov, no  možno zabudnúť, že sme v Thajsku. Usmievaví chlapci s indským výzorom a čiapočkami postávajú pri minarete a hanblivo sa dovolia fotografovať. Sú to Rohingyovia, ktorí v súčasnosti masovo utekajú z Barmy kvôli náboženskému násiliu. Nenechajú ma na pochybách: prišli odtiaľ. V úzkej drevenej loďke. Prečo ste odišli z Barmy? Chlapci krútia hlavou. Nebolo dobre. A tu? Chlapci krútia hlavou. Tiež nie je dobre.

Mae Sot už vlastne nie je Thajskom. To je o ňom asi najdôležitejší poznatok. Stačí sa zorientovať v odtieňoch pokožky, črtách tvárí a miestnych zvyklostiach. Alebo rovno zablúdiť na hlavné mestské trhovisko. Na jeho menšej časti tu predávajú Thajčania; na ostatných troch štvrtinách už len barmskí predavači.

Obe etniká sú od seba oddelené mentálne i výzorom. Okrem odlišných odtieňov pokožky nosia Barmčania longhi, tradičné mužské sukne. Thajčania naproti tomu západné texasky a tričká. Barmské ženy si zdobia tvár zvláštnym, neopakovateľným špirálovitým vzorom z pasty thanaka. Thajčanky používajú výrazný make-up. Posledná odlišnosť: na rozdiel od thajských domácich, Barmčana v meste Mae Sot väčšinou mlčia. Zachmúrení prišelci sa namiesto pokrikovania často dorozumievajú cmukaním.

Na uliciach Mae Sot popri Thajčanoch prúdia davy mužských sukní a snedých ženských líčok s tajomnými špirálami. Sú však naďalej ľuďmi bez mena a bez života; drvivá väčšina mlčiacej beznádeje, ktorá prekročila hranice bez papierov a akýchkoľvek práv. V najlepšom prípade sú nádenníci bez pracovného povolenia, v tom horšom – otroci na farmách, ponižované a zneužívané pomocníčky v thajských domácnostiach.

[Not a valid template]

Do Thajska kedysi utiekol celý prierez barmskej spoločnosti. Od negramotných roľníkov z džungle, ktorých vyhnali ich vlastní vojaci, až po intelektuálnu elitu a politických väzňov. Stovky tisícov ľudí. Časť z nich utekala ešte ďalej, do okolitých krajín a Austrálie, Európy či USA. Ďalších chytili thajské úrady a poslali ich za ostnatý drôt táborov, kde živoria doteraz.

Sú však aj takí, ktorí sa rozhodli zostať tu v Mae Sot a bojovať. Zulu lavíruje medzi možnosťami, aké poskytuje striktná thajská imigračná politika. Pracuje v Podpornej asociácii pre politických väzňov a snaží sa pomáhať ľuďom, ktorí po pekle barmských koncentračných táborov, mučenia a prenasledovania, utiekli do krajiny, v ktorej už nie sú bojovníkmi za demokraciu, len nežiaducimi votrelcami.

Pokiaľ ide o právny status utečencov, vysvetľuje Zulu, v podstate nie je o čom hovoriť. Thajsko nikdy nepodpísalo konvenciu OSN o utečencoch. Koniec diskusie. Nikto nemôže žiadať, aby sa k nim správalo v súlade s medzinárodnými štandardami. V roku 2006 navyše thajská vláda úplne prestala udeľovať Barmčanom status utečenca. Tí, ktorým sa neušiel (drvivá väčšina), nemôžu rátať absolútne s ničím, len s falošnými dokladmi a novým životom, pokiaľ sa im na to podarí získať dostatok peňazí.

[Not a valid template]

Thet Oo

Thet Oo je jedným z tých, ktorí nestihli. Do Thajska utiekol v roku 2007, mal za sebou väzenie za politickú činnosť a polícia ho začala znovu hľadať. V thajskom exile ho však môže zatknúť prvý dopravný policajt zatknúť a teoreticky poslať späť do Barmy. Napriek tomu, čo zažil, tu nemá žiadne práva ani perspektívy. Žije z ilegálneho predaja pečiva a malej pomoci, akú občas dostáva od Asociácie.

Vyzerá celkom ako my. Keby ste ho stretli kdesi v centre európskeho veľkomesta, tipovali by ste ho na nudnú strednú vrstvu a tipovali by ste správne. Vyššie vzdelanie, pred uväznením pracoval v biznise a išlo mu to radosť pozerať. Jeho prvý rozsudok znel dvadsať rokov väzenia za politickú činnosť. Odsedel si dvanásť. Pred odsúdením však musel prejsť niekoľkomesačné vypočúvanie, aby prezradil ďalších členov odporu. Theta Oo vtedy vyvádzali z cely, väčšinou so zavretými očami, do miestnosti, ktorú vždy neomylne spoznal podľa smradu krvi a výkalov. Výsluch začínal mlátením doskou po hlave. Po pár týždňoch ohluchol.

[Not a valid template]

Dnes sedí na schodoch v Mae Sot. Zulu podáva čaj, Thet Oo naveľa súhlasí s fotením, no sluchový strojček si hanblivo skryje pod tričko. Nepáčia sa mu ani moje otázky. Ako na výsluchu, hovorí. Ale potom to už ide samo. Diabol tkvie v detailoch: rozhovorí sa pri otázke, čo ho nútilo znášať mučenie, väznice a potom ďalšie riskovanie v odboji. Jeho odpoveďou sú hraničné skúsenosti zo septembra roku 1988, keď stál v dave študentov, ktorých mierumilovný pochod prešiel predmestím Rangúnu. Až kým ich nezastavila armádna barikáda na ceste.

Dodnes si pamätá, aké bolo počasie: dusné, zachmúrené popoludnie. Už-už sa má spustiť lejak. Thet Oo kráča okolo 20 metrov od čela sprievodu. Na ceste stoja dva skrížené nákladiaky a pred nimi mlčiaci vojaci s namierenými puškami. Je mu horúco a bolia ho nohy. Čelo sprievodu sa pomaly približuje k zátarasu, ľahkovážni dvadsaťroční chalani a dievčatá z univerzít, k zachmúreným dvadsaťročným chalanom oblečeným v uniformách kaki.

Tí druhí spúšťajú paľbu zo samopalov, tí prví začínajú padať a špiniť popukaný asfalt krvou. Thet Oo kričí. Uteká. Keď beží popri centrálnej križovatke svojej štvrte, spoza zákruty sa vynorí nákladné auto plné budhistických mníchov v šafránových rúchach. Dostáva sa do krížovej paľby ďalších vojenských jednotiek. Mnísi na korbe umierajú na očiach Thet Oo.

[Not a valid template]

Bolo to 19. septembra 1988. O deň skôr došlo v Rangúne k udalosti, ktorá bude odteraz nazývaná ako Crackdown, Zákrok. V skutočnosti išlo o vojenský puč, keď vládu v destabilizovanej krajine prevzala armáda. V tom čase však neexistoval internet a študenti zo štvrte Theta Oo vedeli len toľko, že v Rangúne sa včera čosi udialo, ľudia protestujú a armáda ich protesty potláča. Nevedeli ešte, že masové vraždenie na uliciach, aké sa práve odohralo u nich, teraz prebieha v celej Barme.

Keď sa to Thet Oo dozvedel, bolo už neskoro – niekoľkí jeho spolužiaci boli mŕtvi, ďalších zatýkala polícia. Ešte iní utiekli zo svojich domovov a začínali organizovať odpor v prvých jednotkách, ktoré neskôr utvorili v džungli partizánsku armádu a rozvinuli ďalší front občianskej vojny v Barme. Tak to celé začalo.

A teraz je tu. Z Thajska len pasívne pozorne sleduje všetko, čo sa deje v jeho dávnej vlasti. Otváranie na okolitý svet, nové investície a reformy, prepúšťanie politických väzňov. Čo mu iné zostáva? V Thajsku môže získať v najlepšom prípade prechodný pobyt a povolenie na prácu; zato v Barme, možno jedného dňa, keď pôjdu veci dobrým smerom…

[Not a valid template]

Vzácna jednota

Po je pôvodom z barmského etnika Karen, ktoré žije pri thajských hraniciach, v regióne poznačenom nepokojmi a občianskou vojnou. Po však v Mae Sot pracuje pre jednu zo západných mimovládiek, vďaka čomu má pracovné povolenie a v Thajsku funguje bez problémov. Situáciu vidí i z druhej strany: podiel barmských utečencov v Thajsku sa stabilne zvyšuje dlhé roky. Z legálne vydávaných pracovných povolení cudzincom, patrí 80 % práve Barmčanom. Ako hovorí, z toho vznikajú trenice, stupňuje sa napätie a nevôľa k chudobným prišelcom.

Po má šťastie. Je jedným z mála Barmčanov, ktorí môžu legálne pracovať v iných ako manuálnych zamestnaniach. Thajská vláda umožňuje pracovať prakticky len barmským nádenníkom, nekvalifikovaným robotníkom a roľníkom. Akceptuje ich ako lacnú pracovnú silu, ľahko recyklovateľnú a s nárokom nanajvýš na pár dolárov denne. Aj Po sem kedysi prišiel tak ako všetci ostatní, cez rieku. O svojom živote predtým sa však baviť nechce. Dnes tu má (barmskú) ženu a deti, ktoré vozí po Mae Sot na skútri, ako každý iný Thajčan. Všetko, čo bolo predtým, svojím typicky ázijským spôsobom vytesnil do nepamäti a otázky na život v Barme odbíja zdvorilým úsmevom.

Pri rozlúčke mi však venuje svoju pýchu, hrsť cédečiek so súbojmi barmského bojového umenia pripomínajúceho Thai Box. Stačí si pozrieť jeden súboj a hneď je jasné, v čom sa barmský bojový šport najviac odlišuje od thajského: brutalitou. Bojuje sa holými päsťami v ringu a pravidlá sú jednoduché. Prehráva ten, kto zostane ležať alebo nemôže pre krvácanie pokračovať v boji. Iný výsledok ako K.O. sa neuznáva.

Každý rok sa na štadióne za Mae Sot usporiadava turnaj, v ktorom sa stretnú v ringu bojovníci z oboch krajín. Na očiach krvilačného publika sa stávajú stelesnením národných hrdostí, frustrácií, animozít a fyzickej sily. Keď sa emócie vybičujú až na hranu, dianie v ringu je sprevádzané sporadickými výbuchmi násilia v hľadisku, medzi domácimi a tými spoza rieky. Mihajú sa päste a kamene, Barmčania zabúdajú mlčať a Thajčania sa usmievať. S ironickou nadsádzkou tak možno povedať, že krvavé zápasy sú to jediné, čo v Mae Sot spája oba národy. Festival trvá štyri dni, potom sa všetko vracia do starých koľají.

[Not a valid template]

Bangkok

Cestou na letisko, naspäť v Bangkoku, som v  ľudskom mravenisku náhodou zazrel Htee. Sedela bezradne na svojom kufri a obchádzali ju ľahostajné riavy ľudí. Htee som kedysi spoznal na druhom konci Thajska. Stretnúť ju teraz, na preplnenej bangkockej ulici, hraničilo so zázrakom. Htee však bola práve vyčerpaná a nevedela sa dostať na vlakovú stanicu. S úsmevom som ju chytil za ruku a odviedol k turistickej kancelárii: „Niee, netreba, ja som tam už bola.“ „A čo?“ „Nič. Vyhodili ma.“ „Vyhodili?“ „No… vieš…“ Nečakám na vysvetlenie a otváram dvere. Keď dvaja úslužní Thajčania uvidia dvojmetrového belocha, postavia sa do pozoru a privítajú ma dokonalými thajskými úsmevmi zamestnancov turistického ruchu. Vchádzam do klimatizovaného vnútra; policajt za mnou okamžite zatvára dvere, ja ho však odsuniem a vtiahnem dnu aj Htee.

„Dobrý deň, táto dáma potrebuje poradiť, ako sa dostať na stanicu.“ „Ľutujem pane, informácie poskytujeme len turistom.“ „Táto dáma je turistka.“ Muži sa na seba veľavýznamne pozrú a nepohnú sa ani o krok. „OK, tak to urobme inak. Chcel by som sa opýtať, ako sa dostanem na stanicu.“ K pultu pristúpi aj policajt. „Samozrejme, pane, môžem vás však poprosiť o cestovný pas?“ „Ľutujem, pas som si nechal v hoteli.“ Vtedy ma čosi napadne: „Ale to vlastne nie je žiadny problém. Htee, mohla by si ukázať pas ty?“ Htee pokorne vytiahne sivomodrú knižočku a obaja muži sa nad ňu prekvapene naklonia.

Niet však žiadnych pochýb. Rovnaká jemne snedá tvár – v Thajsku tvár človeka druhej kategórie. Strhané črty barmskej emigrantky, no teraz na nás pozerajú z fotografie v pase s nápisom Australia. Úradník s kamennou tvárou zakrúžkuje na mape stanicu, zopakuje pokyny a podá mi mapu. Ja ju podám Htee a bez slova vychádzame do páľavy na ulici.