Punková rebélia proti budhistickému teroru

Šiator s obuvou väčšina ľudí zďaleka obchádza, hoci stojí priamo v centre Rangúnu a na miestne pomery ponúka celkom atraktívny tovar. No ctihodní úradníci v tradičných sukniach zapravených lacnými západnými košeľami pri pohľade na polonahého punkera s polmetrovým čírom radšej prejdú na druhú stranu ulice. Niežeby to Kyawa príliš trápilo. Svoj postoj voči okolitému svetu dáva dostatočne najavo už výzorom.

Okrem toho, od hladu určite neumrie. Neskôr večer sa zastaví jeho kapela s jedlom a trochou peňazí, nájde sa i na pivo a kusovky. Keď ruch na ulici utíchne, posedávajú pri šiatri, delia sa o šluky a z predpotopného magnetofónu chrčí na plné pecky punková klasika 80. rokov. Šíri sa celým bulvárom, až k posvätnej pagode Shwedagon a k pohoršeným mníchom v šarlátových rúchach.

Hard Rock Cafe Rangún

Rangún je metropola Mjanmarska, zahnívajúcej diktatúry, ktorá sa dnes bezcieľne potáca medzi úpadkom, vládou železnej ruky a vulgárnym kapitalizmom. Rangún všetko toto stelesňuje: chaos, biedu, zlyhávajúcu infraštruktúru a pouličné ohniská dedinčanov hneď vedľa vysvietených obchodov s čínskou elektronikou. Kým zase nevypnú prúd, ulice centra mesta budú šialenou zmeskou farieb a chutí. Veksláci a vojaci, negramotní dedinčania a úradníci z ministerstiev, žobráci, holiči. Medzi nimi sa preplietajú šváby a potkany a lenivo sa pripravujú na nočný lov.

Po precestovaní celého Mjanmarska s jeho oslepujúcim množstvom farieb, etník a vnemov, si možno myslieť, že vás tu už nič nedokáže šokovať. Podarí sa to práve Kyawovi. Vo svete budhistickej skromnosti, mužských sukní a tajuplných vzorov na ženských lícach, chodí Kyaw do pol pása nahý, v ufúľaných priliehavých texaskách s cvokovaným opaskom a nagélovaným čírom. Otrhaným punkovým výzorom vzbudzuje u svojich bohabojných spoluobčanov nefalšovanú hrôzu. Rovnako dobre by sa tu mohol prechádzať vo vesmírnom skafandri.

No týmto imidžom by dnes trochu zaujal ešte aj v Európe, ktorá si podobné výstrednosti už sotva pamätá. V Mjanmarsku si po desaťročiach nehybnosti treba všetko prežiť v zrýchlenom slede a miestna punková subkultúra práve prechádza cez naše 70. roky. Kožené bundy, okované topánky, život na ulici a v komúne. Keby to nebolo Mjanmarsko, zasnene by sme si vzdychli: čisté retro.

Avšak hrať tu punk je aj naďalej ako robiť striptíz v Mekke. Zatiaľ čo v okolitých krajinách ako Malajzia či Thajsko si undergroundová hudba našla stabilnú základňu, Mjanmarsko bolo po desaťročia celkom iná kultúrna liga. Pred 30 rokmi vrátila vojenská junta celú krajinu do stredoveku a vytvorila ultra konzervatívnu budhistickú diktatúru, ktorá nespokojných obyvateľov vraždila v celých stovkách priamo na uliciach alebo pomaly, v koncentračných táboroch a mučiarňach.

Život na ulici

Kyavowa kapela drží spolu v dobrom aj zlom. Neskôr večer zbalia Kyawov krám a vyrazia na zastávku k pagode. Cestou minú niekoľko hliadok zamračených vojakov so samopalmi, ktorí sa pri pohľade na nich mračia ešte viac. Ak majú vojaci zlí deň, pankáčov zastavia ako podozrivé živly a ďobnú im hlavňami do brucha, aby vyvrátili vrecká. Potom im v rámci prevencie vezmú drobné a uštedria kopanec, nech sa pracú kade ľahšie. Ak majú dobrý deň pankáči, v celom meste práve vypadla elektrina a okolo armádnych postov sa prešmyknú v tieni, bez povšimnutia.

Kyaw sa však nesťažuje. Ešte pred pár rokmi bol rád, že je vôbec nažive. V Ázii sa underground nerobí ľahko a v Mjanmarsku sa ľahko nerobí vôbec nič. Na porovnanie: malajzijskí alternatívni umelci spôsobujú sporadické protesty moslimov. Indonézsku vládu natoľko pohoršujú výstredné hudobné skupiny, že v roku 2011 im policajti verejne oholili hlavy. A v Mjanmarsku? Tu do pankáčov strieľali z ľahkého guľometu. Priamo na ulici. Hoci, pre úplnosť – strieľali aj do všetkých ostatných. Pankáči boli len osobitne vďačným terčom a zostali ním aj po krvavom potlačení protestov.

„Šafránová revolúcia v roku 2007 nás zastihla, ako inak, na ulici. Vyšli sme protestovať proti vláde spolu s tisíckami ľudí. A armáda začala strieľať salvami. Všade okolo umierali ľudia. Nás si vyslovene vyhliadli a boli sme ako lovná zver,“ spomína Kyaw. „Bastardi.“

Mjanmarsko, anarchia v priamom prenose

S prižmúrením oka možno povedať, že Barma, teda Mjanmarsko – ako ju premenovala vládnuca vojenská junta – v sebe vlastne nesie ducha anarchie a punku odjakživa. Na území ležiacom medzi Himalájami a Bengálskym zálivom dlho existovali desiatky znepriatelených národov a etník, s vlastnými tradíciami, náboženstvami a jazykmi. Viac či menej izolované komunity sa dlhodobo nedarilo zjednotiť miestnym ani cudzím vládcom. A územie bez centrálnej vlády je vlastne dokonalý obraz anarchie, ako si ju predstavovali jej duchovní otcovia v Európe. Akurát že slobodné komúny mali podľa nich smerovať k mieru a láske, zatiaľ čo v Barme znamenalo bezvládie storočia jatiek a vojen všetkých proti všetkým.

Anglickí kolonizátori, a neskôr vojenská junta, napokon násilím včlenili skupiny do jedného politického útvaru. Výsledok: celá krajina je dodnes sudom pušného prachu, ktorý držia pokope len zbrane armády. Tá vedie občiansku vojnu hneď na niekoľkých frontoch proti pohraničným národom, ktoré nechcú ani počuť o spoločnom štáte riadenom prehnitou vojenskou diktatúrou.

Typický Barmčan je navyše odjakživa hlboko spätý so svojou rodinou a najužšou komunitou, ktoré mu pomáhajú prežiť a zároveň definujú jeho názory i životný priestor. A ak vôbec možno nejakým spôsobom prirovnať tento tradičný životný štýl pevne ukotvený v náboženstve, s punkovými subkultúrami z Európy 20. storočia, je to práve uzavretosť skupiny pred „väčšinovým“ svetom. Punkeri podobne odmietali tradície, hodnoty a kultúrne vzory „slušnej“ spoločnosti. Svojou hudbou, vzhľadom, správaním ju chcú šokovať, ostentatívne sa voči nej vymedziť svojou odlišnosťou a žiť podľa vlastných pravidiel na jej okraji.

Rokenrol na predmestí

Punkové komunity so svojím pouličným životom však medzitým v Európe takmer zanikli. Z rebelov sa stali feťáci, politickí aktivisti či pupkatí otcovia rodín. Tí barmskí naopak zostali sami sebou, tak ako to hlásajú texty ich obľúbených, dnes už väčšinou neexistujúcich západných kapiel a nášivky na kožených bundách. A punk sa v Mjanmarsku naďalej rozvíja. Fanúšikovia organizujú koncerty i napriek obťažovaniu polície a reakciám šokovaných občanov. Kapely vydávajú platne, organizujú predaj tričiek a tlačia samizdaty (tzv. fanziny) šíriace ideály subkultúry.

Keď vystupujem z taxíka v prímestskej štvrti Rangúnu, kde má skúšobňu Kyawova kapela Rebel Riot, okamžite sa stratím v spleti zanedbaných ulíc. Vyzerá to tu trochu ako Petržalka po údere taktickej jadrovej hlavice a železobetónové konštrukcie evidentne prehrávajú nerovný boj s tropickou prírodou. Chvíľu blúdim medzi rozpadávajúcimi sa panelákmi pokrytými tropickou plesňou, až kým neveriacky nezachytím známe hudobné tóny.

Celým okolím duní slovenský vokál frontmana Datru z bratislavskej oi punkovej kapely Rozpor. Ich album som daroval mjanmarským punkerom pri poslednom stretnutí a dnes ma so silným pocitom psychedélie neomylne zavedie cez celé exotické okolie, až k zdroju ohlušujúceho zvuku. Obyvatelia okolitých domov si zrejme na neprispôsobivých susedov zvykli; teraz voľky-nevoľky počúvajú ich poslednú slovenskú akvizíciu a rezignovane si pri nej varia večere na popraskaných chodníkoch pred panelákmi.

Skúšobňa rangúnskej punkovej kapely Rebel Riot je umiestnená v zákulisí počítačovej herne, ktorá patrí jednému z členov. Je plná školákov; tí sa zdajú nevnímať dunivé zvuky z vedľajšej miestnosti. Oči majú prilepené k obrazovkám predpotopných televízorov a oddávajú sa bezuzdnému vraždeniu vesmírnych príšer. Hudobníci mi zatiaľ v zákulisí predvedú improvizovaný koncert. Otlčené hudobné nástroje nikomu neprekážajú. Všetko funguje v duchu hesla DIY (angl. Do It Yourself, Urob si to sám), ktorým sa riadili punkové legendy od čias svojho zrodu.

Ich hudba? Znie presne ako drsné, primitívne počiatky punku v britských slumoch 70. rokov, ktoré boli v tom čase svojráznou protiváhou odchádzajúcej éry detí kvetov. Dojem ešte umocňuje otrasná akustika miestnosti a rozladené nástroje. Jedným slovom, všetko je presne tak, ako má byť.

Spomienky na vlastnú budúcnosť

Rokenrolový protest na tropických uliciach ázijskej diktatúry je však viac ako o hudbe. Odkazuje na chladné ulice stredoeurópskej diktatúry – tej našej z konca 80. (a začiatku 90.) rokov. Ich výstredný pokus nájsť si svoje miesto v hlboko konzervatívnej krajine, je príbehom našich vlastných disidentov a umeleckého undergroundu z čias úpadku komunistického Československa.

Podobnosť je takmer dokonalá: štátna ideológia, ktorá v mene mierumilovného budhizmu vraždí svojich vlastných obyvateľov; problémy zo strany úradov a silových zložiek; nátlak väčšinovej spoločnosti. O bežnej práci môžu punkeri len snívať (aj keby o ňu stáli). Všetko, čo robia, je chápané ako konfrontácia s vládnucim establišmentom a presne taká býva aj reakcia.

Zdá sa, že nátlak okolia ich len utvrdzuje v ich vlastnej ceste. Za peniaze, ktoré zarobia, spolu s hŕstkou ostatných undergroundových hudobníkov v okolí Rangúnu raz za čas organizujú koncerty v nejakej opustenej fabrike, ktoré sa tešia nemalej obľube obecenstva. Sú zvyknutí, že zvyčajne sa na mieste objaví polícia a nasleduje čokoľvek medzi bezhlavým mlátením návštevníkov obuškami, rozpustením koncertu alebo blahosklonným odchodom, akoby nikto nič nevidel. Nedávno sa kapele podarilo vydať druhý album a za peniaze priaznivcov občas vycestujú na festival do Indonézie.

Podobnosť medzi barmskými punkermi a spomienkou na komunizmus platí aj v inom zmysle. Oni sami si čoraz lepšie uvedomujú, že na boj proti diktatúre, tradíciám a väčšinovým hodnotám nestačí protest a odvrátenie sa od vonkajšieho sveta. Tak ako tomu bolo v našej časti Európy, barmskí rebeli sa pomaly menia na disidentov, a ich odmietnutie spoločnosti na pozitívny program jej zmeny. Punkeri čoraz častejšie zhadzujú prepotené kožené bundy, pretože im prekážajú v práci aktivistov.

Dnes už svoj život delia medzi hudbu a charitatívne projekty v krajine zdecimovanej vojnami a chudobou. Okrem organizovania koncertov rozdávajú v Rangúne jedlo v rámci projektu Jedlo namiesto zbraní. Robia benefičné akcie proti náboženskej netolerancii a utláčaniu menšín, hrajú pre miestne deti postihnuté vírusom HIV. Občas sa nechajú zmlátiť vojakmi na mierovom študentskom proteste. Svoje politické názory vyjadrujú spontánne v textoch, čoraz vyzretejším hlasom za ochranu ľudských práv v Barme.

Môže však hŕstka všivavých rebelov pomáhať zrodu občianskej spoločnosti? Niet pochýb, že rovnakú otázku si mohol kedysi klásť každý cudzinec, ktorý u nás navštívil československých disidentov, tých zarastených čudákov vo vyťahaných košeliach. A či si uvedomujú, že ich naivný protest získava vo vojenskej diktatúre celkom iný význam a vplyv, a priťahuje rastúcu pozornosť ich vlastných spoluobčanov, ale aj okolitého sveta?

Pochybujem. Občas sa mihnú v globálnych médiách a spomínajú ich rokenrolové magazíny na celom svete. Oni však naďalej predávajú topánky, takmer celý čas žijú na ulici a stále sa im nepodarilo našetriť na poriadne nástroje.

V centre diania

Naše posledné stretnutie sa neudialo v skúšobni ani v šiatri s obnosenou obuvou. Najprv bolo treba počkať, kým Zarnimu (bicie) vymodeluje Oakar (basa) číro v divoko-jedovatých farbách (trvanie – 2 hodiny), navlečú si deravé kanady (požičané z Kyawovho krámu) a môžeme ísť. Vonku pri pohľade na nás školopovinné deti zabúdajú dýchať a v mestskom autobuse sa sprievodca neodváži vypýtať si drobné.

Keď prichádzame do centra, sme absolútnym stredobodom pozornosti. Začínam mať pochybnosti, či to bol dobrý nápad, vydať sa s nimi von. Akýsi slušný taxikár mi zrejme číta myšlienky. Pristaví sa pri nás a zdesene mi naznačuje, aby som ja, ctený beloch, okamžite naskočil od tej zberby k nemu do auta a vrátil sa do priateľského sveta turistov, vekslákov a takmer prívetivých policajtov.

Kyaw však rozhodne za mňa. Hrozivo naježí číro a univerzálnym punkovým gestom – vztýčeným prostredníkom – povie taxikárovi všetko potrebné. Šofér urazene zmizne a my vyrážame do šialených, horúcich ulíc Rangúnu.

 

Tváre Indočíny: Elektro rebel

Tma. Ťažká, nepreniknuteľná čiernota, ktorá zavisne nad veľkomestom. Zhasnú všetky pouličné svetlá, výklady aj okná domov. Pred chvíľou ste stáli na večernom chodníku akéhosi bulváru plného svetiel a reklám. O pár sekúnd neskôr vás už obklopuje neznámy, hrozivý svet bez jediného lúča svetla.

Keď nastane v niektorom európskom veľkomeste jeden z tých zriedkavých výpadkov elektrického prúdu, po pár minútach začína prvé rabovanie obchodov, niekoľkonásobne vzrastá počet lúpežných prepadnutí a zranení chodcov. Počas nasledujúcich týždňov sa budú triasť stoličky riaditeľov energetických závodov a médiá budú opľúvať lokálnych politikov. Taký malý spoločenský skrat.

Keď vás výpadok prekvapí v Rangúne alebo inom barmskom veľkomeste, nestane sa nič. Preto radšej neprepadávajte panike. Ak ste miestny, s povzdychom vytiahnete sviečku, ktorú máte vždy poruke (baterka býva občas luxus) a tápavo budete pokračovať v ceste do cieľa, intuitívne sa vyhýbajúc neviditeľným dieram. Ak ste cudzinec, opatrne nasledujte záblesky áut a dorazte k niektorému z pouličných stánkov s vlastným generátorom elektriny či aspoň ohniskom, prípadne zastavte prvý taxík späť do hotela.

Rangún, tá obrovská chaotická aglomerácia, pozná pravidelné výpadky elektriny rovnako dobre, ako svoje zablatené cesty so zbytkami asfaltu, prašivých psov a všadeprítomné smeti. V ostatných častiach krajiny je to už len horšie.

[Not a valid template]

A-mu prišiel na svet, aby to všetko zmenil. Aspoň si to teda myslel. Jeho boj proti výpadkom prúdu ho stál prenasledovanie, vyšetrovaciu väzbu, mučenie a dlhoročný pobyt vo väzení. Prešlo takmer dvadsať rokov a problémy s elektrinou sú dnes v Barme prakticky rovnaké, ako vtedy, keď ho po prvýkrát zatkli za protištátnu činnosť a ohrozovanie národnej energetickej politiky. A-mu má preto o svojom životnom poslaní vážne pochybnosti.

Aby bolo jasné, A-mu nie je žiadny tupec. Neriskoval krk kvôli verejnému osvetleniu či nedopozeranému televíznemu seriálu. Výpadky elektriny trvajú v Barme bežne 12 hodín alebo aj niekoľko dní a životne dôležité prevádzky ako nemocnice či bane nemajú často ani len funkčné záložné zdroje. Energetické problémy patria podľa nezávislých analýz medzi hlavné hrozby celej krajiny, spolu s vnútornými vojenskými konfliktmi a etnickými nepokojmi.

– To ale nie je všetko!, udrie zrazu do stola A-mu.
– Počas najväčšej energetickej krízy tie armádne svine predávali Číne a Thajsku plyn, z ktorého vyrábame prúd! Radšej ho predali za trhovú cenu, akoby mali z neho vyrábať elektrinu a pomôcť vlastným obyvateľom. O chvíľku sa už upokojí a znova si sadne na stoličku.

[Not a valid template]

Ešte v polovici 90-tych rokov bol A-mu úplne normálny chlapík. Baby a tak. V opozícii sa síce angažoval už od strednej školy, ale kto by sa neangažoval, keď vám priamo na očiach vojaci rozstrieľajú susedov a niekoľko spolužiakov. Akurát ho za to vyhodili zo školy a zamestnal sa v obchode s nábytkom. Jedným slovom, Barma. Normálka.

Zvrat nastal až v pamätnom roku 1998. Na Slovensku sme sa práve zbavili Mečiara a v Barme A-Mu zorganizoval spolu s ďalšími piatimi študentskými vodcami impozantnú verejnú demonštráciu. Konala sa v meste Bago na protest proti výpadkom elektrickej energie a vody. Prišlo veľa ľudí. Na druhý deň zatkli všetkých šesť organizátorov plus 23 ďalších študentov.

O rok neskôr už A-Mu sedel vo vyšetrovacej väzbe. Mučenie, súd, väzenie a pracovné tábory. Sedem rokov spania na holej zemi, medzi mravcami a malarickými komármi.

Najhoršie bolo pre A-Mu zatknutie. Je noc; jeho dom obkolesilo 30 tajných agentov a jeden z nich napokon slušne klope na dvere. A-mu už spí, takže k dverám prichádza jeho matka. Keď A-Mu otvorí oči, leží na posteli, obkolesený päticou agentov s prívetivými úsmevmi. Zhadzujú ho z postele a nasadzujú putá. Nekladie žiadny odpor.

Potom ho vyvlečú do auta a pokojne dokončia domovú prehliadku. Jeho šokovaná matka, ťažko chorá na srdce, dostáva infarkt priamo na schodoch svojho domu a agenti ju v bezvedomí prekračujú ako kus hovna. A-Mu zúfalo kričí, dostáva niekoľko úderov do hlavy, ale kričí aj tak. Zo susedného domu vybieha jeho bratranec, trasie matkou ležiacou na zemi a beží k neďalekému lekárovi. Vtedy sa auto pohýna a celá scéna mizne A-mu pri prvej zákrute.

[Not a valid template]

A-mu hovoril pravdu; všetko som overil. Barmská vojenská junta vyvážala a doteraz vyváža do Číny a Thajska nielen plyn, ale aj elektrinu. V severobarmskom štáte Kachin sa navyše budujú gigantické vodné diela na rieke Salween a ďalších. Hrozí to nielen ekologickou katastrofou a stratu životného priestoru tisícov barmských dedinčanov. Čo je takmer neuveriteľné, ich elektrina má byť dodávaná najmä do rýchlo sa rozvíjajúceho čínskeho regiónu Yunnan a Thajska na druhej strane hraníc. Barma bude naďalej bojovať s nedostatkom.

Zdá sa to byť zvláštne. Barma má predsa veľké zásoby nerastným surovín a pokiaľ ide o plyn, vlastní hneď niekoľko nálezísk a morských vrtov. Harvardská univerzita však vydala zdrvujúcu správu o situácii barmských plynovodov: väčšina vnútorných distribučných systémov je v štádiu rozpadu alebo sú zúfalo neefektívne. Naopak, Čína momentálne stavia do Barmy vysokokvalitný systém. Bez ohľadu na protesty domorodých obyvateľov. Pokiaľ stoja v ceste rúram, sú vyvlastňovaní bez akýchkoľvek ceremónií.

Pre porovnanie: spoločná priepustovosť potrubí do barmskej metropoly Rangún mala v roku 2014 dosiahnuť 200 – 250 tisíc kubických stôp zemného plynu denne (ale nedosiahla). Prietok jediného plynovodu z plynových polí Shwe do Číny má prietok až 400 000 kubických stôp denne.

Aby to nebolo všetko, súčasné generátory elektriny používané v Barme majú dvojnásobne nižšiu účinnosť, ako moderné plynové turbíny. Dokázali by usporiť toľko energie, že hodnota ušetreného paliva by za rok vrátila všetky náklady na inováciu! Súčasná civilná vláda je však závislá od armády. Zarobené peniaze investuje do zbraní na boj proti vlastným etnickým skupinám na pohraničí. Potreby civilného obyvateľstva sú druhoradé.

[Not a valid template]

A tak sme v súčasnosti; A-Mu trčí v thajskom utečeneckom tábore už ôsmy rok. Správajú sa tu k nemu ako k podozrivému živlu. Z tábora nesmie vychádzať a denné výpadky prúdu sú na dennom poriadku ešte aj tu. A-Mu sa však nesťažuje.

Po prepustení z väzenia sa začal v Barme opäť angažovať v opozičných aktivitách. Keď sa dozvedel, že tajná polícia ho začala znova hľadať, nasledovali mesiace ukrývania a útek cez celú krajinu. Napokon prešiel cez hraničnú rieku do Thajska, tak ako tisíce jeho spoluobčanov. Môže byť rád, že neskončil v masovom hrobe jedného z väzení.

A-Mu opisuje svoje prvé stretnutie s matkou na slobode. Práve ho pustili z väzenia. Je piatok; zajtra má prísť jeho mama z Rangúnu tak ako vždy posledných sedem rokov. Príde, pokorne počká, či jej dovolia podať mu cez malé okienko v dverách trochu jedla a stisnúť mu ruku. Matka nevie, že ho práve pustili. Nikto mu nič vopred nepovedal. V predošlý večer len prišiel do cely bachar a vyviedol ho von.

A-Mu teda pricestoval za matkou. Trasľavými rukami, bez klopania, otvára kľučku jej bytu. Nie je zamknuté. Za dverami je stôl, za ním sedí matka a balí jedlo, ktoré mu zajtra prinesie do väzenia. Mama prekvapene zdvihne zrak, hľadia na seba. Mlčky.

– A aký to bol pocit, vyjsť tak z ničoho nič, po toľkých rokoch z väzenia?
Elektro rebel sa trpko zasmeje.
– Vieš čo som uvidel ako prvé, keď som po siedmych rokoch vyšiel pred väznicu? Nič. V mestečku bola úplná tma. Výpadok prúdu, rozumieš? Všetko to bolo úplne zbytočné.

Potom som prešiel cez celé temné mesto k jedinému svetlu v celom okolí. Hrala tam veselá hudba… kráčať tam bolo, akoby ma zrazu niekto vítal na slobode. A tak som prišiel bližšie.
Bola to záhradná párty vládnych úradníkov. Jediný dom v celom meste, ktorý mal svetlo.

A-Mu hovorí o vypočúvaní a mučení v barmskom väzení po zatknutí:

Tváre Indočíny: Laureátka Nobelovej ceny mieru Su-Ťij na pouličnej demonštrácii v Rangúne

Dav sa na ulici zhromažďuje dlhé hodiny predtým. Medzičasom sa z okolia vytratia vládni vojaci a policajti – o provokácie nebýva núdza ani z jednej strany.

Keď sa jej auto pomaly prediera preplneným námestím, medzi ľuďmi nastáva ošiaľ. Su-Ťij sa vo svojej krajine teší obrovskej podpore, hoci jej úloha v domácej politike je naďalej skôr symbolická. Vládnuca junta nepúšťa demokratickú opozíciu do žiadnych významnejších postov.

Aký bude ďalší vplyv „Dámy“, ako ju volajú miestni, na budúce smerovanie Barmy? Čím hlbšie smerujete na vidiek, tým skeptickejší sú obyvatelia. Krajina je celý čas na prahu občianskej vojny a etnických konfliktov a vojaci sa v najbližšom čase nezdajú byť pripravení na odovzdanie moci.

Príslušníci etnických a náboženských menšín však opakujú aj iné slová: Su-Ťij je vraj človekom barmskej väčšiny, nie všetkých obyvateľov. Prenasledované kmene z východu a západu krajiny od nej veľkú podporu zatiaľ necítia. Su-Ťij so svojim Demokratickým frontom bude podľa nich len pokračovaním útlaku dominujúceho barmského etnika, len v iných farbách a demokratickejšom vydaní.

Desiatky tisícov ľudí na námestí však zatiaľ žiadne pochybnosti nemajú. Na balkóne na treťom poschodí sa objaví Su-Ťij, všade okolo vystreľujú confetti dav na ulici zachváti absolútne šialenstvo. Politický ošiaľ v prevedení poslednej diktatúry juhovýchodnej Ázie trvá niekoľko ďalších hodín.

Su-Ťij prichádza na pouličnú demonštráciu. Rangún, Barma
Su-Ťij prichádza na pouličnú demonštráciu. Rangún, Barma
Su-Ťij v Rangúne
Su-Ťij v Rangúne
Na námestí
Na námestí
Su-Ťij prehovára k davom v Rangúne
Su-Ťij o chvíľu prehovorí k davom v Rangúne

_DSC5629-Edit

Všetky okná a balkóny sú plné ľudí
Všetky okná a balkóny sú plné ľudí
[Not a valid template]

Tváre Indočíny: Kľučiar z našej ulice

Volám sa Shyw a som tu zámočníkom. Okrem toho: muž s najzaujímavejšou tvárou na tejto ulici.
Áno, dobre počuješ, nikto takúto nemá. A ešte som aj moslim, aby bolo jasné.

Shyw pochádza z jednej z početných etnických skupín v Barme a ako moslim to v žiarlivo budhistickej krajine nemá ľahké. V Rangúne som ho stretol neďaleko centra a jeho tvár ma fascinovala od prvého pohľadu.

Tak ako v celej juhovýchodnej Ázii, v Rangúne sa žije priamo na ulici. Práve tu hľadám svoje modely: priamo v ich prirodzenom prostredí, uprostred práce, oddychu či len tak, keď nečinne hľadia do blba.

[Not a valid template]

Tváre Indočíny: 15-ročný vekslák z Rangúnu

„Mám 15 rokov a som vekslákom. Nepoviem ti, ako sa volám, určite ma nabonzuješ polišom. Nechceš čendžovať, cudzinec? Tak aspoň navštív môj slum na druhom brehu, tam si môžeš fotiť.“

Pagoda Sule je centrálnou budovou preľudneného Rangúnu a videla už úplne všetko: vzostup aj pád barmských kráľovstiev, anglickú kolonizáciu a masové vraždenie občanov vládnymi vojskami v rokoch 1988 a 2007 na námestí pred ňou.

Dnes je presným zrkadlom svojej krajiny: okrem vojakov a špicľov okolo nej postávajú taxikári, veksláci a zlodeji. Len pár metrov ďalej, priamo na hlavnom rangúnskom bulvári, horia ohne dedinčanov zo šiatrov. Varia si večeru a ponúkajú ju okoloidúcim. Vedľa nich vyrastajú obchody s mobilnými telefónmi a lacnou čínskou elektronikou, banky a zmenárne.

15-ročný vekslák pochádza zo slumu na druhej strane rieky. Ženské náramky a lakované prsty nasvedčujú, že za hrsť dolárov bude ochotný urobiť čokoľvek.

Spomienky a nepamäť v krajine popraskaných lebiek

Pred 40 rokmi vtrhli do hlavného mesta Kambodže jednotky Červených Khmérov. Rozpútali šialenstvo, aké uvrhlo celú spoločnosť, spôsob jej žitia i zabíjania, späť do doby kamennej.

„Keď začalo to udieranie, pocítil som absolútnu hrôzu. Vedľa mňa bol v blate postarší otec Ouma a skôr ako na mňa padlo jeho telo, niekoľkokrát sa zatriaslo. V tom momente vstal menší chlapec a začal volať svoju matku. Na moju tvár a telo šplechlo čosi teplé. Boli to jeho krv a mozog uvoľnené počas nárazu. Potom začali údery dopadať na moje vycivené telo.“

Opis masakry 80 nevinných ľudí pri jazere Tonle Sap poskytol nejaký Ranachith Yimsut, v tom čase ešte malý chlapec. Počas vlády Červených Khmérov však išlo o banálnu záležitosť, lebo masové vraždy boli na dennom poriadku. Kambodžskí vojaci, ktorí ho vykonali na príkaz veliteľov, mali vek 12 až 20 rokov. Obete zabíjali kyjakmi a nožmi, keďže komunistická strana bojovala proti sofistikovaným nástrojom.

Detský vojak
Profil detského vojaka z múzea genocídy v Phnom Penh

Evakuácia

Historici sa zhodujú, že jedným z hlavných spúšťačov úspechu Červených Khmérov boli paradoxne americké kobercové nálety na Vietnam, Laos a Kambodžu. USA počas vietnamskej vojny bezhlavo bombardovali celé regióny týchto krajín, s cieľom zničiť základne partizánov, ktorí mali zázemie v prihraničných regiónoch. Jediné čo dosiahli však bolo, že desiatky tisícov nevinných roľníkov strácalo svoje domovy, rodinných príslušníkov a masovo sa pridávali do odboja.
Najviac na tom získala kedysi marginálna Komunistická strana Kambodže pod vedením Pol Pota, dovtedy známa len výnimočnou krutosťou voči nepriateľom i vlastným členom. Keď o pár rokov Američania ustupovali z Vietnamu, kambodžskí komunisti už disponovali dobre vycvičenou armádou s podporou severného Vietnamu a zbraňami dodávanými z Maovej Číny.

Po niekoľkých rokoch partizánskej vojny, 17. apríla 1975, jednotky Červených Khmérov napokon dobyli hlavné mesto Phnom Penh a ukončili tak bábkovú vládu generála Lon Nola nastrčenú Spojenými štátmi. Občania najprv vojakov na nákladiakoch s červenými šerpami najprv vítali na uliciach, netrvalo to však dlho. Vojaci začali okamžite vytláčať obyvateľstvo z mesta na vidiek, zámienkou bola hrozba amerického bombardovania. Sľubovali, že po troch dňoch sa budú môcť vrátiť. Kto odmietol, toho na mieste zastrelili.

Dvojmiliónové mesto sa vyľudnilo v priebehu pár dní. Ľudia si smeli vziať len najpotrebnejšie veci. Tí, ktorí stihli, utekali na vozoch a bicykloch, tí najbohatší na autách, až kým ich nezhabala armáda. No drvivá väčšina išla pešo – chaotický pochod celých rodín s deťmi a starými ľuďmi trval niekoľko dní. Podľa odhadov počas neho zomrelo 10 tisíc ľudí.

Večerný zhon v Angkor Vat, Kambodža
Večerný zhon v Angkor Vat, Kambodža

Vláda

V ostatných veľkých mestách Kambodže sa dialo to isté. Nová vláda už nekonfiškovala len autá, ale aj všetky osobné veci vrátane jedla a šatstva. Ľudia mali odteraz žiť v novom poriadku: vo svete, ktorý nepozná spoločenské rozdiely, majetok, rodinu ani priateľstvo. Všetci mali nosiť rovnaké handry, jesť spoločné jedlo a rozdeľovať sa výlučne podľa stavu svojej uvedomelosti. Nad všetkým stál všemocný a tajomný Angkar: komunistická strana a vláda, ktorá sa stala pánom života – a častejšie smrti – všetkých Kambodžanov.

Na čele Angkaru stál Pol Pot (skutočným menom Saloth Sar), pôvodne syn roľníka. Po štúdiách v Paríži sa vrátil do vlasti pod vplyvom komunistickej strany, ale aj fanatického nacionalizmu. Pol Pot a jeho klika mali o cieľoch revolúcie veľmi priamočiare predstavy: roľnícky a homogénny národ, ktorý nepotrebuje peniaze ani žiadne výdobytky civilizácie, žijúci v harmonických spoločenstvách na vidieku. Mestá, komplikované stroje či vzdelanie už nie sú nástrojmi, ale prekážkami dokonalého života.

Svoje predstavy začali po prevzatí moci okamžite uvádzať do platnosti a kambodžskú spoločnosť rozdelili na tri skupiny. „Základní ľudia“ boli pôvodní negramotní roľníci žijúci zo svojich ryžových políčok. Teraz sa stali ideálom, vzorom pre druhú skupinu: obyvateľov miest, intelektuálov a bohatších „kulakov“, ktorí prežili prvú vlnu vyhladzovania. Ľudia druhej kategórie dostali šancu polepšiť sa v kolektívnych družstvách, na ryžových poliach a pri najťažších prácach, šikanovaní vojakmi a „základnými ľuďmi“.

Treťou vrstvou boli príslušníci Angkaru, teda vedenie krajiny, vojenskí dôstojníci a najmä vojaci a staršinovia dedín, ktorí rozhodovali o živote a smrti všetkých ostatných. V dedinách a pracovných táboroch bol zavedený neľútostný režim s ťažko dosiahnuteľnými pracovnými kvótami, nedostatočnými prídelmi jedla a trestom smrti za každé najmenšie previnenie. Popravy sa vykonávali priamo na mieste, či už za krádež trsu ryže, smiatie alebo odvrávanie.

Mestá rýchlo spustli; na cestách prestali premávať vozidlá, okrem vojenských nákladiakov a vládnych limuzín. V oblastiach, ktoré Červení Khméri ovládali už pred revolúciou, dávno zakázali peniaze. Teraz ich zrušili v celej krajine. Všetko, čo ľudia doteraz vlastnili, si zobrali vojaci. Ak sa aj niekomu podarilo pri úteku z mesta ukryť niekoľko cenností, už v priebehu prvých týždňov ich rád vymenil za pár deka ryže či malú hydinu, aby zasýtil svoje deti zomierajúce od hladu.

Kambodža je dodnes jednou z najchudobnejších krajín na svete
Kambodža je dodnes jednou z najchudobnejších krajín na svete

Hlad

Po zrušení peňazí skolabovala ekonomika a Angkar nebol schopný viesť ani len záznamy o produkcii a spotrebe jedla či najnutnejších vecí. Zavrhnutie techniky a nástrojov uvrhlo celú spoločnosť do doby kamennej – všetko sa vykonávalo najprimitívnejšími metódami, vrátane priemyselnej produkcie. Špecializované zariadenia aj tak nemal kto obsluhovať. Pracovníci tovární boli mŕtvi alebo okopávali ryžové polia kdesi v džungli. To najhoršie však prišlo, keď vláda začala splácať zbrane a vojenskú techniku, ktorú neprestajne objednávala v Maovej Číne.

Angkar nemal peniaze, mal však čosi iné – jedlo, ktorým mal zasýtiť svojich vlastných obyvateľov. Teraz sa malo použiť na šľachetnejší cieľ: na kúpu zbraní, ktorými bude možné vraždiť nielen svoj ľud, ale aj nepriateľov zvonka. Čínske nákladné lode po vyložení zbraní odchádzali z Kambodže s tisícmi ton ryže, gumy a korenín, ale aj gekónov, korytnačiek a ďalšej vzácnej fauny, ktorá bola v Číne žiadaným artiklom. Tieto živočíšne druhy začali v Kambodži miznúť strašidelným tempom.

To však nebolo nič oproti hladu. Ako prvej znížili prídely najnižšej skupine určenej na socializáciu. Ľudia z miest začali hladovať, hoci celé dni pracovali na ryžových poliach, ktoré ich mali zasýtiť. Po nich rýchlo nasledovali aj „základní ľudia“ a v dedinách sa šíril kanibalizmus a od hladu sa bežne umieralo každý deň.
Pol Pot a jeho klika sa snažili situáciu vyriešiť spôsobom sebe vlastným. Neproduktívni jedinci začali byť zabíjaní a postupne vyhladzovali celé pracovné družstvá. Práve na roky 1977 – 1978 pripadá najväčšie vraždenie, pretože hlad spôsobil vzrast opozície aj v radoch samotných Červených Khmérov. Rozpory viedli k presunom moci v rámci regiónov a s tým súviseli aj masové vraždy.

Príklad: úmyselné vyhodenie do vzduchu troch veľkých lodí plných vysídlencov zo severovýchodu krajiny. Šesťtisíc obetí. Nasledoval útok na vlak: zo sedemtisíc pasažierov zabili tritisíc ľudí, bez ohľadu na ich triedny pôvod. Jediným dôvodom malo byť, že pochádzali z východného regiónu, ktorého velitelia stratili dôveru Angkaru.

Budhizmus aj iné náboženstvá boli počas vlády Angkaru zakázané. Rovnako ako vzdelávanie, ale aj spev či smiech.
Budhizmus aj iné náboženstvá boli počas vlády Angkaru zakázané. Rovnako ako vzdelávanie, ale aj spev či smiech.

Porážka

Angkar o sebe vyhlasoval, že zaviedol dokonalé komunistické zriadenie – roľnícku spoločnosť, v ktorej sú si všetci rovní bez náboženstva, ekonomických a etnických rozdielov. Pravda však bola úplne iná. Ich vraždenie malo aj výrazne rasový motív. Smrť hrozila aj každému, kto nemal khmérsky pôvod. Angkar sa od samého začiatku sústreďoval na vyhľadávanie a zabíjanie moslimského etnika Cham a najmä etnických Vietnamcov.

Pol Potovo rasistické šialenstvo napokon zapríčinilo i pád Červených Khmérov. Kambodžská armáda začala v roku 1978 útočiť na pohraničné jednotky spriateleného Vietnamu. Vietnamci napokon stratili trpezlivosť a na začiatku roka 1979 rýchlo ovládli časť krajiny. V tom čase už niekoľko regiónov otvorene bojovalo proti vláde, ktorá čoskoro skolabovala.

Čína držala až nad Kambodžou ochrannú ruku do konca a hoci čoraz ťažšie skrývali nechuť z bezhlavého vraždenia, nič nenasvedčuje, že by sa kedykoľvek pokúsili vplývať na Pol Pota alebo vraždeniu zabrániť.

Tajné väzenie Tuol Sleng bola pôvodne stredná škola
Tajné väzenie Tuol Sleng bola pôvodne stredná škola

Väzenie

Pred niekdajším tajným väzením Tuol Sleng, známym ako S-21, dnes na prašnej ulici Phnom Penh postávajú muži bez končatín a predávajú suveníry. Sú obeťami nášľapných mín, ktorými bola Kambodža počas pôsobenia Červených Khmérov doslova zamorená.

Kedysi tu bola škola, no po nástupe Angkaru sa stal hlavnou mučiarňou krajiny. Nájdeme tu kobky, v ktorých by sa ledva zmestila dospelá osoba, ako aj vypočúvacie miestnosti s mučiacimi nástrojmi. Dostali sa sem len prominentné osoby z vedenia kliky, ktorí stratili dôveru alebo boli obeťami preventívnych čistiek. Každý väzeň bol beštiálnym spôsobom mučený a následne zabitý. Odhady hovoria o 20 tisíc obetiach; prežilo vraj len sedem ľudí. V čase jeho fungovania na plotoch bežne viseli ľudské vnútornosti a hrozivý krik sa ozýval v celom okolí.

Pre väzňov platilo niekoľko pravidiel. Pravidlo číslo dva: „Neukrývaj pravdu výhovorkami na toto či hento. Máš prísne zakázané mi odporovať.“ Pravidlo šesť: „Keď ťa bičujú alebo pália elektrinou, nesmieš kričať.“ Pravidlo sedem: „Nič nerob, pokojne seď a čakaj na moje príkazy. Ak nie sú žiadne príkazy, buď ticho.“

Phnom Penh, Kambodža
Vypočúvaný bol priviazaný k posteli a okamžite začínalo mučenie.

Spravodlivosť

Štyri roky vlády Červených Khmérov úplne zdecimovali krajinu i ľudí. Kambodža prišla o 20 % obyvateľstva, približne dva milióny duší. Polovica z nich bola obeťami vraždenia; ostatní zomreli od hladu a chorôb.

Koniec vlády Angkaru však nepriniesol potrestanie nepredstaviteľných zverstiev a genocídy. Vedenie Angkaru uniklo tesne pred dobytím Phnom Penh a Červení Khméri ďalej operovali v častiach Kambodže až do druhej polovice 90. rokov. Pol Pot zomrel tesne pred uväznením.

Spravodlivosť? Väčšina Kambodžanov v ňu príliš neverí. Vyšetrovanie a súdy veliteľov prebiehajú dodnes. Odsúdiť sa podarilo sotva niekoľkých. Podľa pozorovateľov dáva kambodžská vláda prednosť politickým dohodám s bývalými pohlavármi režimu, ktorí pred svojím pádom obrátili kabát. Dnes sú členmi štátneho establišmentu.

Vyrovnanie s minulosťou mal priniesť špeciálny súdny orgán ECCC ustanovený na vyšetrenie genocídy a zločinov proti ľudskosti. Od západu získava stovky miliónov dolárov, pričom napríklad v roku 2014 sa mu podarilo uzavrieť len jediný prípad. Niekoľko ďalších prípadov vzbudilo obrovské kontroverzie kvôli zľahčovaniu utrpenia obetí zo strany sudcov a netransparentným postupom.

Pre mňa je preto trpkým obrazom Kambodže po páde totalitného režimu miesto zvané Polia smrti. Sú to masové hroby neďaleko väzenia S-21, v ktorých končili jeho nedobrovoľní nájomníci. Polia smrti, to sú vykopané jamy, v ktorých sa nachádzali nekonečné kopy tiel; záľahy vysušených ľudských kostí, a napokon – všadeprítomné lebky s typickými prasklinami po údere kyjakom. Guľka do hlavy bola poctou, ktorá sa dostala nemnohým.

Hneď za poľami smrti sa začínajú tie skutočné polia: nekonečné lány ryže s usmiatymi roľníkmi, ktorí mávajú návštevníkom areálu. Masové hroby plynulo prechádzajú do bežnej každodennosti a strácajú sa v nej. Akoby mali o jednom z najšialenejších období ľudstva zabudnúť nielen obyvatelia a celý svet, ale aj panoráma krajiny, v ktorej sa to všetko dialo.

Polia smrti dnes plynulo prechádzajú do kambodžskej každodennosti.
Polia smrti dnes plynulo prechádzajú do kambodžskej každodennosti.

Odchod/iniciácia

Džom som spoznal úplnou náhodou. Spirituálny kolobeh jej dní je nezlučiteľný s binárnymi sústavami globálneho sveta, no tu, na zabudnutom thajskom vidieku, v tieni lenivých ventilátorov a vôni domáceho karí s limetovými listami, zrazu veci strácajú kontúry.

Aby sme si rozumeli: pohraničie Laosu a Thajska nie je nedotknutý kút sveta preplnený duchovnom. Americké hamburgery tu chutia rovnako zle, ako všade na svete. No ľudia si tu osvojili moderný svet len veľmi selektívne. Prijali vynálezy, ale mnoho ostatného zostalo ako predtým. Nikomu inému nestálo za to, niečo na tom meniť. Napokon, benzínky a betónové domy sa dajú postaviť za pár rokov, ale učiť generácie miestnych efektivite a pragmatizmu?

Globálna ekonomika im tak ponechala ich starobylých duchov, len postupne k nim prevzali ešte elektrinu a automobily, neskôr mobilné telefóny s internetom. Dokonalé miesto pre Džom, pre ktorú je spojenie s jej duchmi čímsi hmatateľnejším, ako pre nás digitálne bankové prevody.[Not a valid template]

Odchod

Centrum ožíva večer. Po zotmení Thajčania zaplnia trhy a reštaurácie, aby tak na chvíľu uspokojili svoju neuhasiteľnú vášeň: jedlo. V mestskom parku sa usadí miestny symfonický orchester a mládež si začne prekopávať ratanovú loptu takraw. Laoskí nádenníci budú postávať na rohoch ulíc a trpezlivo čakať, či na nich príde rad pri malých fuškách. Pri kaplnke, kde čaká Džom, sa pomaly zídu jej priatelia.

Džom nerozpráva. V šiesty deň svojej slávnosti ma však pozvala k sebe spolu s každým, kto si ju čo len trochu ctí. Je to posledný večer, keď sa dá v blízkosti Džom úctivo posedieť a spomínať na všetko dobré. Bližšia i vzdialená rodina, známi, susedia. Mňa jej predstavil Lek, ktorý má slabosť na cudzincov, odkedy skončil štúdium na britskej súkromnej škole. Priateľským gestom ma pozýva k stolu.

Lek je dobre živený Thajčan v strednom veku a s angličtinou bez prízvuku. Predstaví mi hostí. Lek tvrdí, že niektorí z nich už nie sú živí alebo ani nikdy neboli. Nie, nedajú sa vidieť, ale to je jedno. I tak žijú s tebou a pôsobia rovnako ako vzduch, ktorým dýchaš. Často ti vedia poradiť. Varujú pred nočnou jazdou, ak na ceste číha smrť. Pomôžu ti viesť správny život podľa piatich budhistických prikázaní. To piate, zákaz požívania alkoholu, je čoraz zložitejšie dodržiavať, hovorí Lek s nevinným úsmevom a pohárom whisky. Živí spoločníci jednohlasne prikyvujú.

Džom som na slávnosti ledva zazrel. Zahaľoval ju hlúčik veriacich a dlhý zástup mníchov, nehybne sediacich pri stene v žiarivo oranžových tunikách. Ich monotónne zaklínadlá sa miešali so zvukmi esemesiek a šťukaním mobilov návštevníkov, ktorí trpezlivo odriekali tiché modlitby, a v prestávkach medzi nimi si robili skupinové fotografie.[Not a valid template]

Iniciácia

Život v juhovýchodnej Ázii sa vždy nejakým spôsobom točí okolo náboženstva. Sféra duchov, démonov a zaklínadiel prelína každodennosť a bežné ľudské úkony, či už ste doma, v kancelárii alebo na stavbe. Nadprirodzeno sa neobmedzuje len na chrámy či rituály; zasahuje do všetkého, čo robíme. Pobožnosť tak nikdy nie je len uctievaním, ale aj spôsobom riešenia praktických, bežných problémov.

Toto prelínanie sakrálneho a zemitej každodennosti máva rôzne podoby. Jednej noci som v Ubone prešiel za vysvietený bulvár plný obchodných centier, až do úzkej paralelnej uličky. Bol to len dlhý pás popraskaného asfaltu na predmestí, do ktorého ústili nevľúdne kloaky zadných vchodov vysvieteného obchodného bulváru. Kdesi na druhej strane sú palmy s lavičkami, veľkoplošné reklamy a sny o lepšom živote. Tu je len tma, nákladné rampy a tony odpadkov pokryté motorovým olejom a hrubou vrstvou prachu.

Ťažko si možno predstaviť, že by tu chcel niekto čo i len zjesť obed počas prestávky v práci. Úplný omyl. Na druhej strane cesty stojí zástavba rodinných domov so sivými, umierajúcimi trávnikmi. Čo je najzvláštnejšie, každý z domov má malý rodinný oltár s vyschnutými obetami, obrátený smerom k smradľavým skladiskám. Ľudia tu musia denne odriekať modlitby pár krokov od výfukov vykladajúcich kamiónov, potkanov a smetia.
Nočné prítmie umocňuje dokonalý súzvuk periférie masového biznisu a intimity rodinného kultu.[Not a valid template]

Tong

Keby sa Tong rozhodol vstúpiť do kláštora v polovici augusta, podľa tunajších pravidiel by tam musel zostať aspoň tri mesiace, až do konca obdobia dažďov. Čas však plynie v Thajsku rovnako rýchlo, ako všade inde: Tong to stihne pred monzúnom a mníchom sa stane len na pár týždňov. Potom sa vráti do svojho života medzi priateľov, dievčatá a štúdium na univerzite.

V našich predstavách o ďalekom východe odchádza do budhistického kláštora nevinný chlapec a vracia sa z neho mladý muž predchnutý poznaním o rovnováhe sveta. Samozrejme, takí sú tiež, no pri masovom praktizovaní býva pobyt v kláštore skôr mesačným rýchlokurzom katechizmu, než cestou zdĺhavých meditácií a sebapoznávania.

Má to jednoduché vysvetlenie. V Thajsku si túto povinnosť plní takmer každý (slušný) chlapec a spoločnosť si nemôže dovoliť, aby sa tisíce nádejných robotníkov, vojakov a vrahov dlhé roky ukrývalo pred svojím skutočným osudom kdesi v ústraní, ani keby chceli. Ale oni nechcú. Smartfóny, sociálne siete a zarábanie peňazí majú navrch a v kláštore si nič z toho neužijú.

Prišiel som sem s mojím thajským kamarátom, ktorý sa rozhodol, že skôr ako umriem, musím sa stať budhistom a nájsť si thajskú ženu. Iniciácia Tonga vyzerala ako skvelá príležitosť splniť oba tieto ciele. To, že oba zlyhali, bola napokon výlučne moja chyba. Tongova slávnosť sa konala len o pár ulíc od bulváru, za ktorým číha ulička so zásobovacími vchodmi a rodinnými oltármi.[Not a valid template]

Jednota

Predpovede meteorológov a zaklínanie dažďa. Životné poistky a obety na rodinných oltároch. Školenia z marketingu a modlitby pred podpísaním dôležitej zmluvy. Tieto protiklady sa naše západné myslenie trénuje už dlhé storočia od seba oddeľovať.

Tu, na uliciach Ubonu, však ide len o dva prejavy toho istého sveta. Odchod chlapcov do kláštora má tak okrem duchovného aj iný, rovnako významný zmysel: mladý muž obetuje mesiac svojho života na modlitby a zaistí celej rodine šťastný osud na tomto svete i v záhrobí. Navyše si zvýši spoločenský status, keďže mnísi sa tešia veľkej úcte. Pobyt v kláštore má ešte jeden rozmer: skúsenosť s mníšskym životom a meditáciou je tichý predpoklad, aby správne thajské dievča akceptovalo mladého muža ako budúcu hlavu rodiny, ktorý vie preukázať spoľahlivosť a chladnú hlavu.

Čo si o tom všetkom myslí Tong? Krčí plecami. Pred chvíľou dohral poslednú hru na predpotopnej konzole. Bude mu chýbať. Aj mobil, frajerka a šlukovanie na prašnom bambusovom dvore. Ale do kláštora sa teší. Už teraz si užíva zaslúženú pozornosť. Strýkovia ho uznanlivo potľapkávajú po pleci a mních, ktorý prišiel na ceremóniu, naňho priateľsky pokyvuje.

Zišla sa tu celá rodina a bude ho sprevádzať pri prvom stretnutí s panteónom budhistických bohov. Najprv si dal oholiť vlasy. Pred chvíľou mu tetky a babky navliekli na telo jemnú priesvitnú košeľu. Každý člen rodiny mu uviaže na ruku nitky, ktoré jeho 32 duší prinútia k poslušnosti.

Zajtra sa začne nová fáza Tongovho dospievania. Skoro ráno predstúpi pred svojho nového predstaveného v neďalekom lesnom kláštore, kľačiac si vypočuje prijímaciu modlitbu a cez holú hlavu si po prvýkrát prevlečie oranžový habit.

Prejde niekoľko týždňov a napokon sa vráti domov. V thajskej spoločnosti bude ďalším stelesnením jednoty, v ktorej splýva hmotná realita strojov, aplikácií a nákupných centier, s ríšou mŕtvych predkov a zástupmi duchov lesného budhizmu. Utvorí medzi nimi svoje vlastné puto nanovo, ako správny syn svojej krajiny.

Potom, o pár rokov, si konečne sadne za počítač vo svojej prvej práci. Rozbehne nádejnú kariéru a v prestávkach bude možno špekulovať akciami. Pred každým rozhodnutím v modernej kancelárii si však najprv v duchu odriekne modlitbu, v príhodný čas zapáli kadidielko a spojí sa v mysli so svojimi predkami. Hmotný svet a nadprirodzeno: jednota, ktorá na tomto mieste preniká všetko a všetkých.

Všetkých, len nie mňa. Som syn kontinentu bez božstiev. Prišelec z plemena, čo ovládol každodennosť a duchovnu stavia už len pomníky v podobe kostolov. Aké duchovno? Neviem po ňom bažiť ani tak, ako moji hostitelia bažia po logu mojej košele. Sedím sám, uväznený na jednom brehu. Bez mosta.

Na druhý deň, posledný deň Džom na tomto svete, sa pripojím k tichému zástupu. Tak ako ostatní, odpustím jej všetky hriechy a odrieknem krátku budhistickú modlitbu. Napokon jej podám papierový kvet zo santalového dreva, ktorý uvoľňuje od zlých duchov a utrpenia. A že nás je mnoho, onedlho je Džom takmer voľná. Starý mních ju ešte pokropí kokosovou šťavou, zatisne späť do kaplnky a zapáli pod rakvou oheň. Džom po siedmych dňoch od svojej smrti konečne opúšťa telo a tento svet.[Not a valid template]

Šesť nocí u adventistov siedmeho dňa

– Celé to bolo takto: A prišla na svet potopa. To bolo dvetisíc rokov po stvorení sveta a dvetisíc pred narodením Ježiša. Noe však zobral dve mláďatká dinosaurov do svojej archy a vedci sa z toho idú dodnes zblázniť, lebo im to nepasuje do tej ich evolúcie. Chápeš?

Steve má na tvári plachý úsmev a tisíce vrások. Skúmavo na mňa hľadí a odhaduje, ako ma zasiahli jeho šokujúce historické pravdy. Pomaly zbieram sily na odpoveď, no napokon to vzdám. Steve neskončil ani strednú školu a jeho teóriu sveta by som mu nevyvrátil, ani keby som mal doktorát z evolučnej biológie.

– Ehm… dáš si ešte trochu ryže? Stevovi sa nepohne na tvári ani sval. – Rozmýšľaj o tom, synak.

Pokorne prikývnem. Hneď, ako som spoznal Steva, inštinktívne som pred ním začal hrať naivného mladíka, čo mi rýchlo otvorilo jeho srdce a tým aj brány cirkvi adventistov siedmeho dňa. Drobné príkoria v podobe jeho mentorského tónu a príbehov o stvorení som znášal napodiv dobre: už o dva dni som bol varený-pečený v celej komunite, ktorá tu, na pohraničí Thajska a Laosu, šíri kresťanskú vieru a potláča evolúciu.

A jedným dychom treba dodať, že robota im ide od ruky mizerne. Odkedy tu fungujú, podarilo sa im získať ledva 60 veriacich. Väčšina z nich sú aj tak Filipínčania, kresťania povestní svojou nábožnosťou, a do Thajska chodia za prácou. Miestni sú žiarliví budhisti a žiadna kresťanská misia s tým doteraz veľa nespravila.

Steve sa tiež prispôsobil: stretávam ho vo vegetariánskej jedálni, ktorú prevádzkuje miestny budhistický kláštor.

Pod stromami stvorenia

Adventisti stavajú nový kostolStačilo pár návštev a ostatní adventisti sa už na mňa hanblivo usmievajú. Držia sa však z diaľky – je jasné, že som Stevova korisť a nikto sa ma neodváži navracať na vlastnú päsť. Každý deň preto od rána hltám nové poznatky o stvorení sveta a popritom od neho ukradomky vyťahujem podrobnosti o živote komunity.

Napriek všetkým exotickým okolnostiam, Stevov životný príbeh je ako vystrihnutý z marketingovej kariéry v akejsi bizarnej korporácii. Tu v Thajsku musí učiť angličtinu, hoci jeho povolal Boh na navracanie zablúdencov, ako napríklad ja. Má vlastnú metódu a vedecké poznatky, ktorými presvedčí aj najväčšieho cynika. Šéf mu však vec postavil jasne: ak chce dostať misiu trebárs v Európe, najprv musí vychodiť vysokú školu. A biológia či geológia to zrejme nebude.

– Napríklad v jednom sibírskom jazere našli pod najstaršími skamenelinami sveta kmene stromov. Ha! Steve si začne víťazoslávne prikyvovať. – No a? – No a? Stále nechápeš? Celá tá ich evolúcia je výmysel! Prvé živočíchy akože žili vo vode, tak ako mohli nájsť pod nimi kmene stromov? Stromy prišli až potom! A teraz to najlepšie: všetky tie stromy boli obrátené koreňmi nahor!!! – Koreňmi nahor? A čo to teda dokazuje? – Akože čo? Steve sa zamyslí. Zabudol.

Steve žije vo svete, ktorý sa začal pred 3000 rokmi božím činom a všetko, čo Darwin, geológovia a iní úbožiaci predstavujú ako vývoj trvajúci milióny rokov, sa udialo v akomsi rýchlom a zhustenom slede, presne ako to opisuje biblia a potvrdzujú výskumy špičkových (čítaj adventistických) vedcov.

Prienik

Steve vo svojej triedeKeď o pár dní neskôr prichádzam k adventistom, k osvieteniu mi zrejme chýba už len krôčik. Carol, služobne najstaršia Američanka s výraznou nadváhou, ma pozvala na komunitné posedenie. V malej hale sedí hŕstka cudzincov, ktorí vedú misiu, a povzbudivo sa na mňa usmievajú.

Stretnutie sa vlečie v ospalom tempe. Po úvodnom rozhovore nasleduje chvíľka zbožnosti, Carol ju zaháji spoločnou modlitbou. Ďalšiu hodinu si adventisti čítajú z náboženských kníh: ako učiť tým správnym spôsobom, ako poskytovať zdravotnícku starostlivosť v súlade s bibliou a tak. Ženy sa aktívne zapájajú do diskusie, muži len znudene očkom pozerajú na hodinky. Steve drieme: je praktik. Keď treba, ide sa na vec. Diskusie sú zbytočné.

Na začiatku tretej hodiny nasleduje veľmi dôležitá časť spoločného stretnutia: predbežné požiadavky, ktoré členovia komunity vznášajú Bohu na vyriešenie. Ako sa ukazuje, adventisti riešia s Bohom celkom pragmatické problémy. Írka s africkým pôvodom Geraldine sa sťažuje na hnedú vodu v umývadle a sníva o štúdiu na Filipínach. Argentínčanka Natalie nemôže nájsť správne prísady do tradičného argentínskeho koláča. Vtedy sa ozve thajská vrátnička, hoci je budhistka, a spomenie ženu, ktorá sa v posledných dňoch túla okolo kostola a sťažuje sa na bolesti hlavy. Carol si zapíše aj posledný bod. Zúčastnení o nich diskutujú vážnymi, tichými hlasmi. Napokon zdvihnú hlavu a Carol sa opýta, akú mám požiadavku voči Bohu ja. Zapýrim sa až po končeky vlasov a napokon cudne odpoviem, že im želám len požehnanie a veľa zdravia. Všetci uznanlivo prikývnu: hlavná spoločná modlitba sa môže začať. Recituje Carol: – Bože všemohúci, zmiluj sa nad nami, zariaď, aby vo vodovode tiekla čistá voda, v miestnych obchodoch sa objavilo argentínske korenie a ženu spred kostola prestala bolieť hlava. Amen.

Rodinná nástenkaDeň sa chýli k večeru, oficiálna časť sa skončila. Okrem Steva a jeho útlej barmskej manželky si prisadla urastená, ebenovohnedá Geraldine a podchvíľou si ma nepokojne premeriava. Steve zato nijako neskrýva spokojnosť. Zrejme sa už onedlho stanem jeho prvým úspechom pri šírení božieho slova, a to aj bez nejakej prekliatej univerzity. Navyše som biely a navrátenie jedného z tých skazených, cynických individualistov zo starého sveta musí byť dvojnásobne významné. Ak sa pochváli šéfovi, ktovie, či mi už onedlho nebude môcť dávať otcovské rady priamo u mňa v Európe, zo svojej novej misie.

Geraldine sedí hneď pri mne; gauč sa pod jej ťarchou nemilosrdne prehýna. Pomaly a neodvratne sa zosúvam jej smerom. Jej dlhá modrá sukňa má čipkovaný okraj, z ktorého vykúkajú svalnaté, chlpaté čierne nohy. Stevovi neujde ani jediný môj pohľad. – Ak sa staneš jedným z nás, nájdeme ti dievča, s ktorým sa oženíš a splodíš deti. A možno to bude práve Geraldine. Pozriem na ňu: ak ju aj Stevove slová prekvapili, nedala to poznať ani jediným gestom. Na rozlúčku mi Steve daruje dévedéčka s prednáškami pastorov, ktorí chvália JEHO meno a nemilosrdne zúčtovavajú s evolúciou na prednáškach v priamom prenose.

– Zajtra bude siedmy deň od nášho stretnutia, oznamuje mi Steve. – To nemôže byť náhoda. Mal by si prísť na našu rannú bohoslužbu, ktorá Ťa s nami zblíži viac, ako celých šesť dní dokopy. Prisvedčujem. Moja nová rodina sa so mnou lúči, Geraldine ďalej sedí na gauči a civie na mňa. Thajská vrátnička umýva dlážku a Carol si ovoniava spotené pazuchy.

Penetrácia

Adventisti siedmeho dňaV siedmy deň stvorenia vstávam ráno, niekoľko hodín pred bohoslužbou. Horúci lepkavý vzduch zvonka sa ešte mieša s chmárami ťaživého snu. Držia sa nízko pri zemi a záblesky vedomia márne bojujú so spomienkou, ktorá sa – zatiaľ – nestala. Prenasleduje ma: nenásytná, tučná, pulzujúca vagína Geraldine, po ktorej mi vyschlo v hrdle.

Vypľujem z úst pomyselné zbytky hustého kučeravého ochlpenia. Všetky veci si nahádžem do ruksaku a bez raňajok vyrazím na stanicu. Naslepo kupujem lístok na prvý autobus, ktorý práve odchádza. Len tak, do diaľav.