0

11 februára 2007

Začiatok a prípravy: Európa

Cesta okolo sveta a prípravy na ňu majú niekoľko nevyhnutností. Treba ju vymyslieť, uveriť v ňu. Ak ste vychladli a stále nezmenili názor, treba na ňu začať zarábať. Po celý čas sa presviedčajte, že všetko toto sa raz naozaj stane, opakujte to rodine a známym v pravidelných intervaloch. Trávte celé noci v sieti zbierajúc informácie.

Keď už máte všetko pekne prichystané a do kúpenia lístka na miesto, nachádzajúce sa na druhej strane zemegule, stačí posledné, neodvolateľné kliknutie, vstaňte od počítača. Zhlboka sa nadýchnite, spočítajte si, či vám do odchodu ostáva dosť času. Preberte to ešte raz s tým malým vo vašej hlave a uistite sa, či vás rodičia medzičasom nezbavili svojprávnosti. Klikli ste?

Aj my. Vynechali sme však celý posledný odstavec: dátum odchodu bol preto príliš blízko a nestihli sme mnoho z toho, čo sme si naplánovali. Chýbali nám podklady o miestach, ktoré navštívime, táto stránka bola i týždne po našom odchode ešte stále len ružovým snom. Navyše, o našej ceste sme príliš nepresvedčili ani rodičov (to sa ale napokon nepodarí takmer nikomu).

Z Bratislavy vyrážam 5 februára 2007. Za Justýnou. Bratislava je dobré miesto na začatie cesty: koľajnice prechádzajú okolo viacerých štvrtí, ktoré mám rád a môžem sa tak dôstojne rozlúčiť so svojimi ulicami. Mesto je v zovretí globálneho otepľovania, vytrvalo prší a je teplo. Anjeli ma diskrétne pozorujú spoza nízkych oblakov, jeden z nich si pritom falošne pobrnkáva nejakú punkovú melódiu. Zľahka mi šumí v očiach.

Z mojich duševných driemot ma v Poľsku preberie až sám život. Zľahka ma poklepe po ramene: v náhlivosti a naslepo vyskakujem z pohýnajúcaho sa vlaku. Bolo to o jednu stanicu skôr, ako bol plánovaný môj posledný prestup. Nachádzam sa na prázdnom peróne na okraji hustého lesa. Od jedu zúrivo vrieskam: v následku toho vzápätí zhasne i jediné svetlo v diaľke a o chvíľu i svetlá na peróne. Je tma, mrzne a začína snežiť.

K Justýne napokon dorážam takmer na čas, taxíkom. Verili by ste že je to drahšie, ako vlak?

Naše posledné dni v Strednej európe: snehové nádielky a následné odmäky, zúfalé a neúspešné snahy odložiť odchod. V poslednú noc psy clivo zavíjajú. Skúmam svoj ruksak: vážim ho a vyhadzujem z neho veci na kilá, opäť vážim a opäť vyhadzujem. Nechávam len nevyhnutnosti: dôveryhodné kusy oblečenia a obuvi, lieky a kozmetika; veci, ktoré na Kube nenájdete. Množstvo káblov, fotoaparát. Mapy, výbava na život v prírode, zopár bodných zbraní. Justýna v susednej izbe robí to isté. Nad ránom sme obaja ako-tak pripravení. Presúvame sa do Varšavy, nakupujeme, lúčime sa s poľskou rodinou a známymi. Odlietame.

Posledné dva európske dni v Madride a aklimatizácia: vo Varšave začalo akurát pred odchodom poriadne prituhovať, v Madride je o pätnásť stupňov viac. Je to dobrý prechod, na Kube počasie prihodí ďalších pätnásť. Zatiaľ sa však len súkame do tučného airbusu 200; vegetariánske jedlo nám pripraviť zabudli, máme však aspoň dosť miesta na moje dlhé nohy. Lietadlo sa rozbieha a odliepa od štartovacej dráhy, kontrolná veža a všetci Európania si s úľavou vydýchli. Pokračovanie na Kube!

Komentovať cez Facebook

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *