1

29 novembra 2007

Bangkok, brána do juhovýchodnej Ázie

image

Bangkok header

Socha ležiaceho Budhu26. novembra 2007, tri dni po našom príchode do Bangkoku, odchádza náš hostiteľ Michael. Ostáva nám jeho miniatúrny byt plný filmov a fotografií, horúce ulice. Postupne si privykáme na celkom odlišných ľudí a novú kultúru. Hlučných, bezprostredných Latincov vystriedali vždy usmievaví, uzavretí Thajčania, ktorých správanie si možno veľmi ľahko pomýliť s akousi poddajnosťou – veľká chyba. V ázijských kultúrach je veľmi silný kultúrny aspekt „života s tvárou“, tj. akejsi masky správania a výzoru, ktoré nie je slušné snímať na verejnosti. Všetko, čo je dôležité, sa deje vo vnútri. Ľudia na seba na uliciach veľmi nekričia. Keď sa už začnú hádať, buď pokojne argumentujú, alebo sa neraz rovno pobijú. Výbuch emócií tu často prechádza v náhlych výbojoch a pre cudzincov býva taký nečakaný, že si ho je ťažko vysvetliť. Tento typ správania mi spôsobuje nemalé problémy a je to umocnené našim dlhým pobytom v Latinskej Amerike, ktorej celkom odlišná kultúra každodennosti nám už akosi prirástla ku koži. Ak vás v Thajsku na ulici oslovuje predavač, robí to nenásilne, ale neuveriteľne otravne. Najlepšie je ho ignorovať, alebo trpezlivo a s úsmevom odmietať. V Latinskej Amerike vás pri podobných situáciách ťahajú za ruku a kričia cez celú ulicu, ale priateľské „choď do riti“ takmer vždy zaberie. Ak vás však tu predavač naštve a poviete mu „choď do riti“, môžete očakávať škálu reakcií od hysterického ziapania cez hádzanie predmetov, až po fyzický útok. Podľa miestnych hodnôt sa k vám on správal v rámci slušnosti a vy ste odpovedali hrubým, arogantným správaním a bodka. Z nášho európskeho uhla pohľadu to skôr vyzerá ako najobyčajnešia agresivita, vytesňovaná spoločenskými normami. Znie to ako freudizmus, však?!

Bangkokské uliceBangkok trpí extrémnymi dopravnými zápachami. Mesto je každé poobedie zovreté nekonečnými radmi automobilov, ktoré sa predierajú cez bulváre rýchlosťou slimáka. Pokiaľ sa dá, rezignujeme z hromadnej dopravy a taxíkov. Cesta pešo do centra trvá čosi menej ako hodinu, radi si vychutnávame nekonečné trhoviská, motorizované trojkolky-taxíky zvané tuk-tuk, usmievavých ľudí a všadeprítomné obrazy thajského krátkozrakého kráľa. Jeho kult siaha do každého mesta a každej domácnosti, nájdete ho na sochách a bilboardoch, na tričkách a rodinných obrazoch. Na fotkách vyzerá ako učiteľ zo základnej školy, má vždy dobrácky úsmev a imidž otca národa, hoci na svedomí má masové vraždenie islamistov na juhu krajiny spred niekoľkých rokov a tiché policajné represie.

Čínska štvrťJedného večera prechádzame po únavnom dvojhodinovom kráčaní do čínskej štvrte. Vonku sa stmieva; je to čas, keď vidíte najviac z každodenného života obyvateľov miest. Tak, ako všade v trópoch tretieho sveta, ľudia trávia svoj voľný čas na uliciach. Každé dvere sú otvorené a môžeme tak podrobne vidieť vnútrajšok domov, ich majitelia zatiaľ vysedávajú na pletených stoličkách rovno na chodníku a počúvajú vreckové rádio. Neopakovateľný, nádherný horúci svet, kde je kolektívny život neoddeliteľnou súčasťou človeka. S našim západným individualizmom sa nám bridí sedieť v rušnom meste pred domom na svojej ulici, jesť večeru a pozorovať pritom okoloidúcich, pre väčšinu sveta je to, naopak, spôsob, ako sa priblížiť, ako obcovať s celou tou riavou ľudstva, na ktorej stojí a padá aj naša individuálna existencia. V každom druhom vchode je maličká rodinná reštaurácia. Akékoľvek jedlo sa tu pripravuje priamo pred vami, pretože thajská kuchyňa, právom považovaná za jednu z najchutnejších na svete, je založená na jednoduchej príprave a vždy čerstvých ingredienciách. Tieto reštaurácie najčastejšie slúžia len niekoľkým „štamgastom“ z okolitých vchodov, pretože nikde inde na svete nenájdete také obrovské množstvo stánkov s jedlom a reštaurácií; konkurencia aj ponuka je vražedná. Najesť sa tu dá doslova za pár halierov, podáva sa všetko od vegetariánskych jedál cez mäso a polievky, prílohou je vždy ryža alebo ázijské cestoviny. V Thajsku je jedlo vždy dobrou témou na rozhovor a pri náhodnom stretnutí miestnych obyvateľov je časté oslovenie „už si niečo jedol?“

BangkokKeď sa dostávame do čínskej štvrte, je už tma, ulice sú však osvetlené tisícmi neónov. Čínske štvrte sú neodmysliteľnou súčasťou všetkých ázijských miest a obchodný duch Číňanov tu pulzuje v maličkých krámikoch, obchodoch s klenotníctvom a čudesnými potravinami, ktorých účel poznajú len čínski kuchári. Prechádzame okolo prázdneho „zlodejského trhu“, ktorý tu funguje už dlhé storočia a svojmu názvu vďačí za fakt, že ak vám v Bangkoku niečo ukradli, neraz ste to tu mohli opäť nájsť a odkúpiť; samozrejme, všetko malo svoju cenu. Bangkok je jedno z posledných miest, kde sa ešte vskutku zachoval duch čínskej štvrte. Sú tu krásne starobylé koloniálne budovy s čínskou architektúrou a farbami, uzučké ulice a budhistické chrámy. Každá rodina má vlastné obetné miestečko pred vchodom a horia tu voňavé tyčinky. Nič podobnej veľkosti už v Číne neexistuje. V Číne sa za históriu hanbia; nie je tam takmer nijaká pamiatková starostlivosť a dnešný modernizačný boom zabil obrovské množstvo neoceniteľných architektonických pamiatok. Kvôli olympijským hrám boli v Pekingu zrovnané so zemou celé starobylé štvrte a keď sa náhodou vyberáte na tento celosvetový triumf dopingu a korupcie, skúste si aspoň na moment predstaviť, že na mieste megalomanského štadióna kedysi stáli úhľadné ulice so zeleňou, žltomodré domčeky s krátkymi strechami a na miestnom trhu sa dali kúpiť veci, o akých sa supermarketom ani nesníva.

Kráľovské paláceIné dni kráčame okolo centra. Navštevujeme komplex kráľovských chrámov a palácov, ozdobených pompéznymi sochami a klenotmi. Miestni otravovači, nehanební klamári, sú ochotní predať nám čokoľvek za akúkoľvek cenu. Ideme ďalej, míňame budhistických mníchov, ktorí so svojimi oranžovými tunikami pomaly kráčajú cez ulicu, akoby sa ich okolitý svet ani netýkal. Okrem budhistických chrámov vidieť na uliciach hinduistické sochy, je tu niekoľko mešít a keď prechádzame cez impozantnú rieku Chao Phraya, v diaľke sa črtajú i vežičky kresťanského kostola. Bangkok, to je miešanina východných kultúr a náboženstiev, západného vplyvu a samozrejme, samotného Thajska, ktoré si počas storočí nezávislosti udržalo svoju vlastnú, originálnu tvár. Tá začína miznúť až teraz, pod tlakom peňazí a nivelujúceho priemyslu masovej turistiky.

Bangkokská riekaRieky v Bangkoku sú osobitnou kapitolou. Okrem Chao Phraya, ktorú brázdia riečne tankery, vždy preťažené obrovským nákladom, sú tu desiatky kanálov. Rieky sú jediným únikom od permanentného dopravného kolapsu a každý splavný tok sa využíva ako mestská hromadná doprava. Je to samozrejme vynikajúci nápad a rád by som niekedy videl, ako premáva rýchla, ľahká loď po Dunaji v Bratislave medzi centrom, Karlovou Vsou, Devínom a povedzme územím pri Slovnafte. V Bangkoku nastupujeme do štíhlych člnov a v tlačenici prechádzame okolo riečnych ulíc, chudobných enkláv so všadeprítomnými kvetináčmi a bicyklami. Niet tu slumov; vidieť, že väčšina ľudí žije skromný život na pokraji chudoby, ale nevidieť nič, čo by sa len z diaľky podobalo hrozným zahnívajúcim favelám v Južnej a Strednej Amerike. Žobráci dostávajú najesť, lebo také sú tu obyčaje; zlodeji sú všade, ale šanca lúpežného prepadnutia je prakticky nulová. Ulice sú bezpečné a pokojné; na jednu z nich vystupujeme z pasažierskej loďky a hneď za rohom sa končia skromné domčeky s tropickou vegetáciou a prechádzajú do mrakodrapov, nadpodlažných diaľníc, rýchlovlakov a nákupných centier. Je to opäť úplne odlišná tvár Bangkoku; nič, čo máme doma, sa ani z diaľky nepribližuje najmenšiemu nákupnému centru, aké tu nájdete.

BangkokV nákupných centrách majú všetko, čo v Európe a navyše lacnejšie; je tu obrovské množstvo vecí, ktorých u nás niet. Thajčania sú fanatickí nakupovači. Večer z komerčnej štvrte odchádzame domov mestským rýchlovlakom, ktorý sa vznáša ponad diaľničné viadukty. Mám nereálny pocit, akoby som sledoval japonskú mangu: supermoderné ázijské mesto, ktorým prechádzam na úrovni desiateho poschodia mrakodrapov, stojacich všade okolo nás. Nad nami osvetlené veže, siahajúce do závratnej výšky, pod nami husté siete mestských diaľníc, červených svetiel pomaly smerujúcich vpred. Kdesi dole je život, na chodníkoch sedia ľudia v prútených stoličkách a jedia večeru, držia sa za ruky gejovia, je tam špina a zároveň vôňa pečených cestovín. Som kdesi medzi každodennými útrapami chudobných na zadných tmavých uliciach a vysvietenými kanceláriami tam hore. Viem, že ani do jedného sveta nepatrím. Som turista, pozorovateľ, ktorý platí za to, že sa môže pozerať, že realita okolo neho je len animovaným filmom so silnou zápletkou. Neviem, dokedy. Takáto neosobná je naša posledná noc v Bangkoku.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Thajsko » Bangkok

Komentovať cez Facebook

One thought on “Bangkok, brána do juhovýchodnej Ázie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *