Ciudad Bolívar

Ciudad Bolívar, Venezuela - rieka OrinocoCiudad Bolívar, Plaza Bolívar, socha BolívarVo Venezuele je kráľom ropa; liter benzínu je lacnejší ako liter pitnej vody a náš autobus do južnejšieho mesta Ciudad Bolívar je niekoľkokrát lacnejší, ako podobné vzdialenosti na Kube. Bolívar je slovo, ktoré vo Venezuele počujete neraz. Simon Bolívar bol venezuelský revolucionár, ktorý v 19. storočí porazil španielske koloniálne vojsko a následne, na krátky čas, zjednotil celú severnú časť južnej ameriky. Dal tým prvý impulz na ukončenie koloniálnej éry v tejto časti sveta a zároveň na počiatok dlhého obdobia mocenských bojov a nestability, trvajúcich dodnes.

Samozrejme, úbohý Bolívar to tak istotne nemyslel; dnes sa však za trest jeho menom nazýva koncepcia latinskoamerickej sféry vplyvu populistu Huga Cháveza a okrem toho i každé centrálne námestie, hlavná ulica či zákutie venezuelských miest. Choďte, kam chcete, i tak napokon skončíte na Plaza Bolívar.

Cestou do Ciudad BolívarA veruže tak aj bolo. 15. marca ideme v Ciudad Bolívar rovno do centra a ubytujeme sa v jednoduchom penzióniku (tzv. posada) priamo na plaza Bolívar. Platíme, ako inak, menou bolívares. Ciudad Bolívar je nepekné mestečko na peknej a obrovskej rieke Orinoco. Trávime tu len dva dni pred ďalšou cestou do južnej Venezuely. Stretávame ďalších cestovateľov, dozvedáme sa o niekoľkých prepadnutiach turistických zájazdov na severe krajiny. Na večernej zábave s vynikajúcou hudbou a tancom nás ešte schladí párik Čechov, ktorých práve olúpili za rohom, rovno pod nosom hliadkujúcich policajtov. Policajti prijali ich oznámenie nanajvýš stoicky a o pár hodín im priniesli ukradnutý fotoaparát. Odmietajú diskutovať o tom, ako chytili páchateľov a kde je finančná hotovosť, ukradnutá spolu s taškou a fotoaparátom.

Samotné mesto nevzbudzuje našu prílišnú dôvRieka Orinocoeru. Začína sa na pravom brehu Orinoco, v smrteľnej páľave a vlhkosti, a jeho ulice náhle strmo vystupujú do strmého terénu, v poobedňajších hodinách hrozivo opustené, so zavretými obchodmi a spustenými železnými vrátami. V centre niet takmer nijakých reštaurácií ani supermarketov, nachádzame len obchody s treťotriednou módou a drogérie. Keď v nedeľu poobede prechádzam po uliciach, niet tu ani živej duše, okrem obrovského, tučného povaľača, ktorý spí v strede cesty v ufúľaných šatách a huňatá kučeravá hriva sa mu mieša s olejovou mlákou, plnou prachu a odpadkov. Večer odchádzame, úzke ulice sa opäť začínajú zapĺňať ľuďmi. Mesto zapadá do pokojného šera, len v diaľke sa črtá smrteľne romantická silueta jediného mosta rieky Orinoco, za ktorým dohasína oranžový, tropický západ slnka.

Cesta na južnú hranicu Venezuely trvá 12Ulice Ciudad Bolívar hodín, prechádzame ju v noci. Z nevinných driemot nás vytrhne až ráno vojenská hliadka, ktorá zastavuje autobus a všetkým káže vystúpiť. Armáda má po celej krajine takéto taktické cestné stanoviská, na ktorých robí námatkové kontroly áut a pasažierov. Vojaci nás prinútia vyniesť celú batožinu a začínajú prehľadávať každý kus s dôkladnosťou armáde vlastnou. Možno sa mi to len zdá, ale vojaci v tejto časti sveta (rovnako na Kube) vyzerajú byť neuveriteľne mladí; jeden z nich kontroluje Justynu. Je taký útly, že samopal na jeho pleci vyzerá až neprirodzene. Správa sa, akoby po prvýkrát v živote držal v ruke dámsku spodnú bielizeň (asi nie som ďaleko od pravdy). Justyna mu napokon násilím vytrhne gaťky z detských dlaní a dorazí ho štipkou šťavnatých slov v jeho rodnom jazyku.

Môjho vojaka zase zaujíma český útočný nôž, ktorý Vojenská kontrola z okna autobusu - fotenie zakázané!mi nájde v ruksaku. Vidím mu na očiach, ako veľmi po ňom túži. Študuje obojstranné ostrie, dokonca si púzdro prirovnáva ku gatiam a celkom zabúda, že sa má tváriť ako podozrievavá autorita.Napokon otcovsky pokrútim hlavou a muž mi ho s povzdychom vracia. Autobus sa opäť pohýna, až teraz si všímame, že okolo nás sa strieda džungľa a obrovská trávnatá pahorkatina s palmovými hájikmi: sme v La Gran Sabana, vo Veľkej Savane, našej ďalšej dlhšej zastávke.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ciudad Bolívar

Caracas

Caracas, VenezuelaPríprava na jeden z Chávezových pouličných mítingov.JPGKubu opúšťame 10. marca 2007. Zajtra bude presne mesiac, odkedy sme opustili Európu a naše cestovanie začali „naostro“. Zatiaľ si len všímame, že odletová hala havanského letiska je oveľa príjemnejšia, ako tá príletová s kamennými tvárami colníkov. Vo vedľajšom rade čakajúcich je príjemné spestrenie. Dvaja distingvovaní páni v stredných rokoch do seba začnú strkať a napokon sa pobijú. Ako vždy, držím palce tomu silnejšiemu a chudučký pánko sa vskutko onedlho zbiera zo zeme, zatiaľ čo jeho žena vytrvalo privoláva políciu. Policajtov však turistické incidenty nezaujímajú a obe znepriatelené rodiny sa tak po chvíli voľky-nevoľky vracajú do čakajúceho radu.
Pokiaľ ide o samotný let, pociťovali sme istú nervozitu i napriek tomu, že spoločnosť Cubana Air v posledných rokoch zaznamenala len niekoľko pádov lietadiel. Spočítali by ste ich na prstoch jednej ruky. Novočučký Iľjušin však napokon spoľahlivo roluje po venezuelskom letisku a pristávacia plocha splýva v tropickom slnku s bledomodrým karibikom, hučiacim len niekoľko sto metrov od nás.

Caracas je citeľne horúcejší, ako Havana. Už prvé minúty v autobuse nás nenechajú na pochybách, že sme skutočne v úplne odlišnom prostredí. Cesta z letiska vedie okolo strmých, vysokých štítov porastených stromami, a s blížiacim sa Caracasom aj čoraz hustejšou zástavbou nekonečných slumov.

Slumy v CaracaseCaracas nie je miesto, na ktorom by ste chceli stráviť svoju letnú dovolenku. Je špinavý, preľudnený, neuveriteľne hlučný a vaša bezpečnosť visí neraz na vlásku. Caracas sa dá poľahky prehliadnuť z okna paneláku, v ktorom bývame: obrovský aglomerát slumov, tiahnuci sa popri úpätí vysokých hôr; posledné chatrče s holými stenami sa strácajú v smogovom opare takmer kolmých svahov. V strede mesta sa týči niekoľko mrakodrapov, obklopených exkluzívnymi štvrťami za nedostupnými plotmi a strážnymi vežami. Na jeho dne sa hemžia ľudia a autá, farebné reklamy a tropická vegetácia.

Chaosom popoľudňajšej premávky si cestu razia tmavé džípy s dymovými sklami; to je stredná vrstva, vracajúca sa z práce alebo nákupu do svojich ohradených enkláv s ochrankou a služobníctvom. Tí najbohatší sa na uliciach neobjavia: vidíte ich krúžiť v rýchlych helikoptérach medzi pristávacími plochami na strechách mrakodrapov.

Panelák, v ktorom bývame, nemá pristávaciu plochu. Stojí na začiatku slumov, so staručkým výťahom, zastavujúcim na každomPanelák, v ktorom bývame v Caracase 4. poschodí. Ošarpaný, prestaralý panelák prežil už veľké zemetrasenie spred štyridsiatich rokov a pre svojich nájomníkov predstavuje luxus, nedosiahnuteľný pre obyvateľov slumov z okolia. Našim hostiteľom je Roy, vyšportovaný Venezuelčan, ktorý už roky s radosťou participuje na celosvetovej sieti cestovateľov Hospitality Club.

Klub funguje veľmi jednoducho: každý člen má možnosť za istých podmienok bezplatne využívať ubytovanie u iných členov v akejkoľvek časti sveta (pokiaľ s tým oni súhlasia). Samozrejme, systém funguje len vtedy, ak dostatočný počet ľudí súhlasí aj s poskytovaním ubytovania, nielen s jeho využívaním u iných. Nech je, ako chce, systém väčšinou funguje. Výsledkom toho nie je len upevnenie presvedčenia, že altruizmus môže byť skutočne efektívnym základom medziľudskej kooperácie, ale i neopakovateľné medzikultúrne výmeny zúčastnených a oveľa hlbšie vniknutie do každodenného života ľudí krajiny, ktorú navštevujete.

Roy nám poskytuje dokonalé možnosti: samostatný byt, o ktorý sa delíme s dvomi BelgičaRoy a Justyna v Caracase, Venezuelanmi, pracujúcimi v Caracase ako dobrovoľníci, získavame od neho i všetky nevyhnutné informácie pre lokálne prežitie. Roy je absolútne zbláznený do Poliakov (a hlavne Poliek). Čo je však šokujúce, jedného dňa na nás čaká v tričku so slovenským hokejovým klubom… Verte alebo nie, slovenské hokejové tričko (lacný falzifikát) ľahko nájdete v každom druhom pouličnom stánku tohto exotického mesta!

Caracas nie je po zotmení veľmi priaznivým miestom; dni trávime dokupovaním posledných nevyhnutností pre život v trópoch, pretože na Kube bolo nemožné zohnať čokoľvek, večery spoločenskými hrami s našimi európskymi spolubývajúcimi. Caracas radi opúšťame po štyroch dňoch; počas nášho pobytu sme nestretli nijakého turistu a jediným skutočným zážitkom tu bolo múzeum súčasného umenia s nádhernými zbierkami z celého sveta.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Caracas

Viñales a kubánske zbohom

Viñales, Kuba

Tabaková farmaSantiago bola naša posledná zastávka na východe. Vraciame sa do Havany, presadáme, tentoraz smerom na západ. Viñales je najzápadnejší región Kuby. Typický je ďalšími národnými parkami a tabakom, ktorý vypĺňa najkvalitnejšie cigary na svete značky Cohiba. Je to nesmierne malebné miesto: iskrivo červená hlina a lány zeleného tabaku, na ktorý prdia biele kravy. V pozadí sa črtajú stolovité útvary – strmé vysoké útesy porastené palmami, zvané mogotes.

Prasiatka, nie kohúty!Hneď v prvý deň pri potulkách natrafíme na kohútie zápasy, prebiehajúce v diskrétnom hájiku. Kohútie zápasy ako aktivita úzko spojená s hazardom je na Kube oficiálne zakázaná, ale v skutočnosti ju navštevujú všetci, od členov Klubu ochrancov socialistických zvierat až po komisára miestneho výboru strany.

Tak je to aj dnes. Už z diaľky počuť erdžanie zaparkovaných koní, radostne kopulujúcich bez dohľadu svojich pánov. Rovnako intenzívne zvukové pozadie dotvára všadeprítomné kikiríkanie kohútov a ich majiteľov. Stávky sú vysoké, stoly sa prehýbajú od chlebov s maslom a lacného rumu s príchuťou nafty. Vo vzduchu cítiť krv, perie a kohútie bobky. Okolo ringu sa tlačia všetci proletári; natáčame zopár bojazlivých záberov a ustupujeme po spiatočnej ceste, okolo kopulujúcich koní. Niektoré sú zapriahnuté v bričkách, ale to im vôbec neprekáža.

JustynaViñales, to sú naše posledné dni na Kube. Chodíme po tabakových farmách, chutnáme všetky možné ovocia, cukrovú trstinu a cigary, čerstvo ušúľané z fermentovaného tabaku. Vchádzame do stolových hôr, kde vás nevezme nijaký sprievodca a kde nexistujú mapy, len vaša pamäť a buzola.V mogotes vládne ticho, občas prerušované smutným vtáčím spevom; sú to tesné skalné štruktúry, strmé priepasti a nepriechodné húšťavy desiatok druhov paliem.
Zátišie s ovocím

Po Viñales nás už čaká len Havana a odlet. Deň pred odchodom si ešte prejdeme zákutia starej smradľavej Havany: popod hnijúce lešenie, ktoré podopiera steny ministerstva auditu; okolo smetiska, kopiaceho sa pod ministerstvom ľahkého priemyslu a ministerstvom vnútorného obchodu. Vraciame sa do snobskej štvrte Vedado, lemovanej koloniálnymi vilami a prastarými stromami; okolo ministerstva cukru a ministerstva ľudového zdravia až ku čínskej ambasáde s veľkým čínskym múrom a k budove, nesúcej symboly a nápisy slobodomurárskej lóže, ktorá tu má ešte stále svoje slovo. Aj takáto je Kuba.
Justyna II

Nech je, ako chce, Kubu opúšťame rýchlo a radi. Dnes, na začiatku 21. storočia, keď jej vycivený starý otec pomaly dodýchava na nemocničnej posteli, alebo už dávno leží v nejakom mraziarenskom boxe na ministerstve vnútra, je Kuba miestom, na ktoré sa tak ľahko nezabúda. V dobrom, či zlom, Kuba nám mnoho dala. Je to krásne, šialené, smutné a zároveň bez prestania oslavujúce miesto. Štyri týždne boli napokon priveľa, ale čert to ber.

Ananás

 

Cesta späť

Santiago de Cuba, KubaBaracoa bola napokon tým najpríjemnejším miestom, aké sme na Kube navštívili. V jej okolí je veľa zaujímavého, nie je príliš horúca ani predražená. V posledný februárový deň ju však opúšťame a smerujeme späť na západ. Ďalšia zastávka v Santiago: berieme si hodinu tanca, za triezva však moja Salsa nestojí za nič.

V Santiagu stretávame niekoľko zaujímavých ľudí. Na večernú schôdzku s ďalšou našou internetovou kamarátkou prichádza ešte jeden internaut. Muž sa predstaví. Je z Dánska. Ponúkam ho mojim pivom. Odmieta so slovami, že pivo je už otvorené a teda kontaminované. Medzičasom urobí niekoľko fotografií poprsia našej kubánskej hostiteľky, ktorú pozná presne desať minút. Niekoľkým Kubáncom, sediacim s nami ochotne vysvetlí, že ich viera v komunizmus a solidaritu je rovnako detinská a trápna, ako všadeprítomný Che Guevara. Muž si napokon ochotne otvorí a vypije pivo, ktoré sme s Justýnou naschvál kúpili Kubáncom (našťastie nebolo kontaminované).

Tent typ hmyzu je pre mňa nesmierne zaujímavý. Chvíľu ho pozorujem zblízka; muž je polichotený záujmom, akého sa mu dostáva. Je viac ako jasné, že okrem komplexov a tuposti, ktorá dodáva výrazu jeho tváre veľmi špecifický vzhľad, muž trpí na sexuálne problémy a Kubu navštívil v rámci svojej liečebnej kúry. Sexuálnych turistov stretnete na Kube naozaj veľa. Nie všetci trpia poruchami osobnosti, tak ako tento, no už po niekoľkých dňoch na Kube musí byť každému jasné, že všetky tie tisícky krásnych mulatiek, vysedávajúcich s Európanmi, priťahuje čosi iné, než mľandravé, vyslúžilé telá svojich partnerov v dôchodkovom veku. Samozrejme, vôbec nechcem moralizovať; je to napokon len obchod a prináša profit obom stranám. Poukazuje to však na neuveriteľne znivočený stav kubánskej spoločnosti, najmä v mestách. Nie je to ani o tom, že na Kube sú prostitútky; tie sú predsa všade. Problémom je, že životná úroveň a zúfalstvo Kubáncov sú také veľké, že prostitútkou je ochotných stať sa tu príliš, príliš veľa dievčat.

Druhým zaujímavým človekom na našej spiatočnej ceste je majiteľka penziónu, opäť v Santiagu. Tu je však dôležité vysvetliť, ako v komunistickej Kube funguje ubytovanie pre turistov. Okrem hotelov, vlastnených štátom alebo zahraničnými korporáciami, existujú i súkromné domy, oprávnené ubytovávať cudzincov. Vláda tak pred niekoľkými rokmi uvoľnila svoje dusivé zovretie socialistickj ekonomiky, smerujúcej k sebazničeniu. Vytvoril sa tým priestor pre malé, rodinné penzióniky a reštaurácie. Vláda im samozrejme naďalej púšťa žilou, uvaľuje na súkromníkov rôzne sankcie a obrovské dane, okrem iného v snahe udržať vysokú ekonomickú homogenitu obyvateľstva. V spojení s veľkou konkurenciou to spôsobuje, že majitelia týchto tzv. casas particulares živoria takmer rovnako, ako ostatní pracujúci ostrova slobody.

„Casas“ sú zvyčajne lacnejšie ako hotely, obsluha je naozaj starostlivá a čo je pre mňa najdôležitejšie, nepodporujeme tým priamo vládu boľševikov, ale konkrétnych ľudí. Práve v takomto type ubytovania strávi svoj pobyt na Kube i väčšina nezávislých cestovateľov. Majiteľka našej casy v Santiagu sa volá Natascha, zaoberá sa, tak ako ja, filozofiou a varí nám najlepšie vegetariánske jedlo, aké sme na Kube vôbec zažili.

Carl Schmitt neraz písal, že totálny štát je typický tým, že každá sféra ľudského života a aktivity je zároveň politickou záležitosťou. Nuž, takýto je komunizmus. Keď s Natašou rozprávame o jej živote a práci, voľky-nevoľky, neustále sa vracia to, o čom Kubánci tak neradi otvorene rozprávajú. Politika je všade; na Kube je to vytesňovaný a zároveň všadeprítomný, frustrujúci zážitok zo strachu, z rozprávania o tom, čo chýba a čo všetko sa nesmie. Veľkým tabu v diskusii je vždy otázka, prečo je to takto.

Nataša sa ma bojazlivo pýta, ako sa učí filozofia na Slovensku. Nevie nič o trendoch posledných päťdesiatich rokov, o témach, ktoré sa v okolitom svete učí už študent základnej školy. Vie, že to nie je v poriadku a že je nebezpečné sa o tom so mnou rozprávať. Napokon, sme len hostia na jednu noc. Čo už len môžeme pochopiť a načo nám to bude? Nataša vie, že už dávno pochovala akékoľvek svoje seriózne ambície; ako učiteľka (marxistickej) filozofie tri dni za týždeň znásiľňuje mysle vysokoškolských študentov. Živorí z bytu, ktorý jej oficiálne ani nepatrí. Stará sa o turistov, snaží sa zarobiť na mesačnú daň a niekoľko dolárov navyše, pre seba a svoju dcéru. Keď napokon ráno odchádzame, Nataša si berie svoju otlčenú koženú tašku a náhlivo kráča pred nami, k budove filozofickej fakulty.

Baracoa

Baracoa, KubaV každom prípade, Santiago sme rýchlo a radi opustili 23. februára, a rovnako aj naša Lonelyplanet-ovská rodina. Pomaly nás prestáva baviť vzájomne sa ignorovať pri všetkých tých „náhodných“ stretnutiach. Spriatelíme sa počas diváckeho zážitku v autobuse. Filmy nám prichystala kubánska vláda presne dva. Oba sú na tej istej (ne)falšovanej videokazete! Na Kube ešte stále používajú skutočné video so všetkým, čo k tomu patrí: neustále sa meniace farby kvôli príliš ošúchanému nosiču a široký pás čiernobielych vodorovných čiar, mihotajúcich sa v strede obrazovky.

Pás prekáža v pozeraní, avšak po desiatich minútach pochopíme, že je vlastne vykúpením z fabuly príbehu: prvý film sú X-mani niekedy z osemdesiatych rokov, po ňom už nasleduje Zóna žralokov, neuveriteľne zbabraný falzifikát Čeľustí. Pri počítaní obetí a povzbudzovaní žralokov sa zoznámime s dvomi Havajčanmi a jedným Angličanom, ktorý práve ozlomkrky opaľuje akúsi hlúpučkú Američanku.

Tretí film o únose lietadla už nestihneme dopozerať: akýsi nehanebný Kanaďan sa začne sťažovať vodičovi, že cestujúci už majú dosť (čiastočne má pravdu), a vodič zbabelo vypína video. V každom prípade, so zmienenou štvoricou uzavrieme na východnom cípe Kuby rumové prímerie. Na nočnom pobreží rozbúreného Atlantiku a napriek našim skúseným varovaniam, naplánujeme spoločnú bicyklovú výpravu na miesta, na ktorých by sme sa vďaka Lonely Planet tak či tak stretli.

Do Baracoa sme teda pricestovali 23. februára. Dnes je to malé, nenápadné mestečko na úplnom východe ostrova, od ostatných častí oddelené horskými masívmi. Baracoa má však slávnu minulosť; bolo to práve toto miesto, kde na konci 15. storočia so svojimi tromi loďami po prvýkrát pristál istý Európan a otvoril tým novú kapitolu v dejinách ľudstva. Tento muž bol podľa posledných historických dôkazov patologický sadista a pripisuje sa mu zodpovednosť za zavraždenie viacerých ľudí vrátane člena svojej rodiny. Volal sa Krištof Kolumbus.

Mesto Baracoa, ktoré bolo na konci európskeho stredovku základňou pre španielske výpady do vnútrozemia Kuby a k brehom juhoamerického kontinentu, je dnes už len pokojným prístavom pre tú hŕstku turistov, ktorá má dosť času a výdrže docestovať až sem. Baracoa je však hodna námahy: obkolesuje ju národný park, vľúdne pláže, je tu lacno a ľudia sú priateľskí.

V nedeľu 24. februára vyrážame s našimi novými kamarátmi na odľahlú pláž. Bicykle sú presne také, aké sme očakávali po zážitku z Trinidadu. I napriek boľavým zadkom však vieme oceniť krásnu cestu, vedúcu cez ospalé zaprášené dedinky a pobrežnú polodžungľu. Ľudia vám tu na počkanie zrazia z palmy čerstvý kokosový orech a podajú vám ho, ako sa patrí. Nie vždy vás pri tom chcú zodrať aj z posledných peňazí: sú to jednoduchí a chudobní dedinčania, zvedaví a priateľskí. Nemajú nič spoločné s jineteros: mladá žena nám ukazuje svoju záhradku, jej mladá dcérka nás zoznámi so svojimi korytnačkami a my ju s našou čokoládou. Keď o niekoľko hodín neskôr pedálujme naspäť domov, žena nás vyčkáva na ceste pred domom: vtíska nám ešte kôš vynikajúcich kubánskych pomarančov, práve obratých zo stromu. Dáva nám jasne najavo, že o platení nemôže byť ani reč.

Na konci dňa, postojačky a s nutkavými kŕčmi v našej sedacj sústave, bilancujeme našu výpravu. Výborne sme sa okúpali, zoznámili sme sa s miestnymi ľuďmi a korytnačkami. Angličan nielenže nezbalil hlúpu detinskú Američanku, ale ešte sa kvôli nej zo žiarlivosti takmer pobil s miestnym povaľačom. Scénka bola nesmierne romantická a Kubánec na jej vrchole hrdo prehlásil, že je plážový policajt (!). Konflikt sám osebe bol takým rukolapným dôkazom duševného bohatstva celého ľúbostného trojuholníka, že ho jednomyseľne pripisujeme k pozitívnym udalostiam dnešného dňa. Niet pochýb; naša výprava bola jedno veľké triumfálne víťazstvo.

Pri Baracoa ešte navštívime národný park Humboldt. O bicykloch už nemôže byť ani reč; skúšame moped. Moped vám na kubánskych deravých cestách nedovoľuje jazdiť o nič rýchlejšie, ako na bicykli, ale aspoň vás nebolí zadok. V každom prípade, park Humboldt je pomerne príjemné miesto na zabíjanie času a peňazí.Prírodné parky na Kube majú totiž jednu výhodu a jednu nevýhodu. Výhodou je, že pri vstupe do nich dostanete vždy sprievodcu. Nemôžete sa tak stratiť a väčšinou sa i čosi dozviete. Nevýhodou je, že pri vstupe do nich dostanete vždy sprievodcu. Nemôžete sa tak stratiť a nemôžete ani nič iné. Čaká vás len pokojná vychádzka po určenej trase a jediným dobrodružstvom je dozrievajúci ananás. Inak povedané, na Kube ste pod kontrolou aj v prírode; samozrejme, platíte za to. A tak je to dobre. Vláda predsa nemôže riskovať, že jej začnete konšpirovať s riečnymi rybkami (iné zvieratá tam nežijú). A aj keby sa vám náhodou podarilo vniknúť na tieto strategické miesta bez sprievodcu, ste stratení. Na Kube neexistujú nijaké podrobnejšie mapy a chodníky nie sú značené.

Po absolvovaní trojhodinového výletu pre platiacich návštevníkov sa preto pokorne vraciame k svojmu mopedu a vírime prach smerom domov. Je pre mňa veľká škoda vidieť sa otvárať pred nami hory, do ktorých nemôžeme ani poriadne vstúpiť a ktoré mi niekto podá ako komerčný produkt medzi raňajkami a obedom. Kubánska vláda u seba nechce nijakých patetických milovníkov prírody, ale rozvážnych, platiacich návštevníkov. Baracoa 2

Camaguey a cesta na východ

Camaguey, KubaZ Trinidadu prichádzame do Camaguey 20. februára. Je to zaprášené mesto s úzkymi uličkami a hustou premávkou, ktoré je tranzitným bodom medzi východom (Oriente) a zbytkom Kuby. Niet tu veľa turistov, ani atrakcií. Camaguey je však práve preto zaujímavé; možno tu pozorovať domácich vo svojom normálnom prostredí, väčšina barov a reštaurácií je v kubánskych pesos a voľky-nevoľky sa stravujete tak, ako domáci.

Väčšina „domácich“ reštaurácií sú vlastne jedálne, najčastešie tmavé, zanedbané miestnosti na rohoch ulíc, s nízkou hygienou a jedlom vyzerajúcim tak pochybne, že z neho pociťujú nevoľnosť aj stovky múch, nerozhodne prešľapujúce vo vašej paradajkovej omáčke a v smrdiacej fazuli.
Camaguey: jediná fotka, ktorá nám ostala

U našich domácich v Camaguey si večer doprajem skromnú sprchu; v istom momente vylieza z vaňového odtoku obrovská dlhá stonožka a ladným štýlom pláve priamo k mojim nohám. Po chvíli sa mi stonožku podarí presvedčiť, aby sa vrátila naspäť do odtoku, čo však vôbec nie je jednoduché, keďže má na tele akýsi nepoddajný pancier a v dodatku zrejme i dve hlavy (treba ju zabiť dvakrát); ešte aj po smrti nenávistne blokuje odtok vody. Po kubánskych mestách je všeobecne veľmi poučné prechádzať sa pred zotmením, keď sa gazdiné vracajú domov, upratujú príbytky a čistia dlážky a popritom sa zbavujú aj svojich rôznych spolubývajúcich. Na ulice sa tak vyplavujú v tokoch mútnej vody nebohé telíčka švábov, veľkých ako myš.

Na švábov a stonožky nám stačil akurát jeden deň. Pokračujeme v ceste na východ: nastupujeme do štyri hodiny meškajúceho autobusu. Už tu si začíname opätovne všímať čosi, s čím sa v dnešnej dobe stretnete pri cestovaní veľmi často: stále stretávate tých istých turistov. Mieria tam, kam vy, zaujíma ich to, čo vás. Ubytujú sa v susednej izbe toho istého penziónu, sedia pri počítači v internetovej kaviarni, v ktorej čakáte na rad. Samozrejme, nijaká náhoda. Všetci čítame toho istého turistického sprievodcu.

Nemám to rád. Keď sa nad tým zamyslíte, spoločnosť Lonely Planet (absolútny líder tohto knižného žánru), má obrovský vplyv na výber destinácií u väčšiny nezávislých cestovateľov (a nielen ich). Odporúčajú miesta, na ktoré sa potom každý vyberie; tie ostatné akoby v danej krajine neexistovali, pretože zrejme nie sú hodné vášho záujmu. Nájdu vám dobré adresy v meste na ubytovanie, stravovanie, zábavu. Výsledok: ich majitelia si automaticky zvýšia cenu; napokon, zahraničnú klientelu majú zaistenú. Je to tak: cestovateľská spontánnosť sa stáva ilúziou vplyvom čoraz efektívnejšej výmeny informácií. Jedna sloboda (prístup k informáciám a možnosť cestovať) vytvára inú neslobodu (ohraničenie vašich preferencií a zorného uhla na tie, ktoré sú „publikované“, „overené“). Nové mocenské tlaky: ak nie ste v knižke, neexistujete.

Z autobusu teda vystupujeme v Santiago de Cuba. Nachádzame si ubytovanie podľa sprievodcu (prečo je len taký prekliate užitočný!…) a opäť míňame tých niekoľkých turistov, ktorých sme stretli už v autobuse. Santiago de Cuba je druhé najväčšie a najvýznamnejšie kubánske mesto. Je centrom kubánskej hudby a tanca, Fidel v jeho okolí začal svoje ozbrojené povstanie a tu ho takisto zakončil. Balkón, z ktorého tu mal svoju pamätnú reč, samozrejme ešte stále stojí (asi jediná zreštaurovaná budova v meste). Santiago je však okrem toho škaredé, špinavé mesto plné jineteros, úzkych ulíc a nebezpečne jazdiacich šoférov. Ľudia sú tu na dôvažok bezočivejší a nepriateľskejší, ako inde na Kube. Ani sa im príliš nečudujem.

Trinidad

Trinidad, Kuba

Havanu sme opustili 17. februára. Mierime na juh, do koloniálneho mestečka Trinidad. Samotná cesta autobusom nás pripraví na veľa z vecí, ktoré nás ešte na Kube čakajú. Počas krátkej zastávky vystupujeme na diaľničnom parkovisku s bufetmi; okolo nás práve prefrčí storočný kamiónový ťahač s dvomi dlhými holými plošinami-prívesmi. Obe sú plné ľudí. Panicky čakám, kedy sa konečne pokúsia zo zúfalstva zoskočiť, skôr, ako ich v zákrute odstredivá sila sama zmieša so zvodidlom a kvitnúcimi kríkmi. Kamión vskutku prudko zabrzdí priamo na diaľnici, načo sa dav len zavlní a prijme na plošinu niekoľkých ďalších stopárov. Celá masa sa opäť pohýna, niektorí ľudia spievajú. Keď sa dym z výfuku rozplynie, cez diaľnicu ešte dôstojne prejde odrastené čierne prasa nasledované niekoľkými kozami a bačom.

Pokiaľ ide o cestovanie, nie je to na Kube až také jednoduché. Najdôležitejšie mestá spája každodenná autobusová linka luxusnej triedy, platí sa samozrejme v kubánskych bonoch convertibles (CUC), ktoré si môže dovoliť len máloktorý domáci. Existuje i druhá trieda, v pôvodnej „ľudovej“ mene, na ktorej lístky sa čaká niekoľko dní alebo týždňov a pre mnohých je ešte stále pridrahá. To isté platí o vlakoch, ktoré sú navyše špinavé, plné zlodejov, neuveriteľne pomalé a absolútne vždy meškajú o niekoľko hodín. A práve tu prichádzajú do hry posledné dve alternatívy. Prvou sú nákladné autá, ktoré v pravidelných intervaloch (tj. raz za deň) krúžia po vyznačených trasách; cestujúcich vozia na upravených korbách.

A napokon je tu ustanovizeň povinnej solidarity voči stopárom, ktorej som bol svedkom. Všetky služobné autá majú na Kube ŠPZ-ku modrej farby a v rámci svojich možností sú povinné zastavovať stopárom (snáď s výnimkou Fidelovho auta). Na hlavných križovatkách veľkých miest dokonca postávajú štátni zamestnanci, profesionálne stopujú okoloidúce autá a dávajú pozor na poriadok v šóre a prednosť starším osobám.

Mesto TriniTrinidaddad je ospalé, plné nadháňačov (tzv. jineteros) a na čiernom trhu tu lacno kúpite kvalitné kubánske cigary, poctivo ukradnuté priamo z fabriky. Jineteros sa na vás vrhnú už od prvého kroku, keď vystúpite z autobusu. Dve pochybné indivíduá vlezú do jeho batožinového priestoru a nedovolia vám zobrať si ruksak. Urobia to oni; vypýtajú si za to 1 CUC. Ďalších sto sa tlačí pri východe zo stanice. Len policajt im bráni, aby sa na vás rovno nevrhli so svojimi absurdnými ponukami a zaručenými zľavami za stravu a ubytovanie.

Jineteros sú na Kube neuveriteľne otravní, ich služby a ponuky zase takmer vždy predražené, alebo zbytočné. Jinetero sa môže vykľuť z kohokoľvek; tí najvulgárnejší na vás pokrikujú z mopedov a bicyklov, často je ním však aj akýkoľvek príjemný a uhladený Kubánec, s ktorým/ktorou sa zoznámite pri poháriku alebo v autobuse, a skôr či neskôr vám alebo niečo ponúkne, naznačí, že máte zaplatiť jeho účet, alebo sa vás úplne jednoducho pokúsi okradnúť.

Kubánci to v podstate nemyslia zle. Najmä tí mladí si však príliš dobre uvedomujú svoje postavenie a biedu a na druhej strane, vaše peniaze a slobodu. Sme pre nich hlúpe biele bytosti, ktorých funJustyna v Trinidadekcia spočíva v míňaní peňazí. Vo vašej blízkosti (tj. v blízkosti peňazí) úplne strácajú rozum aj akúkoľvek dôstojnosť. Sľúbia a ponúknu vám všetko, aj to, čo nebudú môcť nikdy splniť. Nie je ľahké sa ich zbaviť; nadávky nefungujú a fyzické násilie som (zatiaľ) neskúšal. Vynikajúcim liekom sú však policajti. Kubánci majú zakázaný kontakt s cudzincami, čo je smutný príklad toho, ako funguje politická diktatúra, ale má veľmi pozitívny vplyv na bezpečnosť cudzincov. Platí to i o kriminalite; turisti sú podľa kubánskej mentality nedotknuteľní a väčšinou sa s vami jedná nanajvýš úctivo, a to dokonca aj keď sa vás práve snažia okradnúť.

V Trinidade sa vydávame bicyklami do okolia, v minulosti neslávne známeho obrovskýmimga0746.JPGi plantážami cukrovej trstiny a neľudským zaobchádzaním s pracujúcimi otrokmi. Miestni nás od bicyklov odhovárajú: turisti sa na dovolenke nemajú namáhať! Niečo však na tom bude. Výlet nás úplne odrovnal, ale výlučne kvôli samotným bicyklom. Moje hmlisté spomianky na letá, strávené u dedka pri Piešťanoch, sa viažu práve na desiatky rokov starý a neuveriteľne ťažký bicykel typu Ukrajina , ktorý však dedko (obe `d` čítaj natvrdo) „zrichtuvali tak, že do šenku si na nim šeu jak na hadváb.“

Priemerný kubánsky bicykel hrá však oproti tomu dedkovmi neporovnateľne nižšiu ligu. Treba samozrejme úplne zabudnúť na prevody (do masovej výroby prenikli až po revolúcii), brzdy používať len veľmi symbolicky a neustále padajúcu reťaz využiť na fotenie okolia. Najzákernejšie sú však sedadlá: na tých našich dominuje vyšívaná červená hviezda a vďaka zvláštnej ergonómii sedadla vám okamžite vlezie do… Ak na takomto sedadle strávite celý deň, s prekvapením zistíte, že „mať boľavé svaly a kosti“ je možné aj tam, kde ste doteraz tušili len koniec hrubého čreva.

I napriek bicyklom však päťdesiatkilometrový výlet stál za to, už len kvôli samotnému kubimga0744.JPGánskemu vidieku, kŕdľu obrovských supov požierajúcich zrazeného psa, kvôli palmám a banánovníkom chvejúcim sa na pozadí vzdialených hôr a kvôli pokojným kravám, ktoré vždy stráži malý biely bocian, dúfajúci v červíky a parazity od svojho veľkého melancholického spoločníka.

V Trinidade ešte vyskúšame našu prvú kubánsku pláž. Biely piesok a farebná kompozícia ako z pohľadnice sú také isté, ako ich poznáme z iných častí Karibiku, voda je však prekvapujúco studená a my príliš spálení z bicyklového výletu (UV faktor 50 na Kube nestačí).

Havana

Havana úvod

Prvé ráno v Havane a prvý pohľad z oknaKuba sa nám okamžite prilepí so spoteným tričkom na telo: stojíme v nevľúdnej hale pred colnou kontrolou, ľudí pred nami vybavujú pomaly a dôkladne. Cigaretový dym okolo nás sa dá krájať; pomaly postupujeme v rade a nebezpečne sa blížime k väzenským okienkam a bielym nemocničným dverám. Je 11. február 2007. Sme na rade.

Colníčka je mladá a pekná; po sérii absurdných otázok v lámanej angličtine, mierených do všetkých zákutí môjho súkromného života, ešte naposledy napína sily a žiada ma o neexistujúci spiatočný lístok. Odkazujem ju na neexistujúcu webovú stránku s nanajvýš pochybne znejúcim číslom rezervácie, ktoré jej i napriek protestom vyhláskujem v angličtine.

Centrálna budova kubánskej vlády je kópiou Bieleho domu v USAŽena sa stáva po zmienke o internete krajne nervózna. Keď ju nútim, aby si zapísala moju webovú adresu a mail (rozdiel medzi nimi sa snaží bezúspešne pochopiť), vstáva zo stoličky a žiada ma, aby som odišiel. Vchádzam do ďalšej haly, cez ďalšiu kontrolu (prichádzam o jablká a tortillu), ešte jednu kontrolu (prichádzam o pas) a okamžite na to ďalšiu kontrolu, kde na chirurgickom stole skúmame obsah mojej batožiny.

Colníka, ktorý tentoraz vyzerá, akoby mal dvanásť rokov a každé ráno si nalepoval otcove falošné fúzy, zaujmú len dve veci. Prvou je lesklý rozkladací cestovný šach, ktorého dizajn ho úprimne fascinuje; druhou vecou je poľský filozofický magazín „Politická kritika“. Krv mi okamžite zamrzne v žilách. Tento brilantný časopis uverejňuje aj odvážne umelecké projekty, v tomto čísle fotografie z rôznych vojenských konfliktov a občianskych nepokojov. Čo je ešte horšie, na posledných stranách sa na vás usmievajú šiesti mužskí obyvatelia centra Havany, ktorí s radosťou súhlasili, že za dvadsať dolárov budú onanovať priamo do objektívu. Colník sa však zastavuje pri čierno-bielych holých zadkoch akýchsi mexických robotníčok, vracia mi knižku a oslovuje ďalšiu obeť.

Napokon dostávam i svoj pas a vychádzame von; po tvárach nás udiera vlhká, lepkavá, smradľavá horúčava februárovej noci. Taxík nás vezie prázdnymi bulvármi; stretávame len málo áut, zato čoraz viac bilboardov a nápisov na stenách. Snažia sa predať len jeden produkt: Fidela a jeho revolúciu. Usmievavý, dobrácky Dedo Jozef z plagátov však ničím nepripomína vychrdnutého mrzkého starca v zaprdených šuštiakoch značky adidas, ktorého som naposledy vídaval v televízii. Ja osobne som však šťastný, že sme dorazili načas a ešte dýcha.

V uliciach Habana ViejaBulváry sa pomaly zužujú a zhusťujú, prechádzame stredom mesta. O chvíľu už vstupujeme do samotného srdca Havany, do neuveriteľne ošarpaných, neskutočne smradľavých, nádherne ukričaných a predovšetkým, najpríťažlivejších a najneopakovateľnejších, úzkych ulíc starého mesta (Habana Vieja).

Jeho útroby sú plné blata a odpadkov; stúpite tu do lajna konského, zmiešaného s ľudským, psačím a ktoviečím ešte; na hlavu vám môže spadnúť tehla z prekrásnych, rozpadávajúcich sa domov, ale aj vedro horúcej vody. Kubánci vás prevalcujú svojim krikom a spevom. Za nezmyselne vysokú cenu vám vtisnú čosi, čo ste nikdy nepotrebovali a ešte si vypýtajú sprepitné. Vy ich za to budete zajtra zdraviť na ulici, akoby ste boli starí známi. Napriek tomu, ráno sa zobudíte s vysušeným jazykom, smradľavým dychom a prázdnou fľašou rumu značky Havana Club: potrasiete hlavou a opäť vyrazíte do tých nádherných ulíc, do kostolov, trhov a cez davy turistov, vedených žoviálnymi sprievodcami s falošnými visačkami na prsiach.

Havanské zátišieV Havane trávime niekoľko dní; náš penziónik má terasu, priamo susediacu s jedným z desiatok ministerstiev. Ministerstvo sa neodlišuje od svojho okolia, ktoré vyzerá ako po ľahkom údere taktickej nukleárnej hlavice: časť okien nemá sklá alebo z nich vysia len črepy, odvšadiaľ opadáva omietka a rýny visia v povetrí i napriek gravitačnému zákonu. Jedinou známkou výlučnosti sú tu zhrdzavené krabice klimatizácií a zhustené policajné hliadky na rohoch.

Ápropos, policajti. Havana, rovnako ako každé kubánske mesto, je ich plná. Stoja takmer na každom rohu, vo všetkých možných uniformách. Vďaka tomu sa my, turisti, môžeme cítiť tak bezpečne, ako nikde inde v štátoch Latinskej ameriky (už ani nehovoriac o Spojených štátoch). Úplne inak to však cítia samotní Kubánci: policajti sa k nim správajú neuveriteľne povýšenecky, pri dôkladnejšom pozorovaní si všimnete rovnaké šikanovanie, aké je typické pre všetky diktatúry, zrastené so svojimi ozbrojenými zložkami.

Havana má čosi do seba, však?!V prvých dňoch nášho pobytu sa snažíme nájsť okrem iného aj internet. Nie je to jednoduché. Tak, ako so všetkými vecami, ktoré začali na Kube existovať až po Fidelovej revolúcii, pripojenie na internet je tu neraz zložitá záležitosť, vyžadujúca vytrvalosť a trpezlivosť. Ani jedna z týchto cností sa vám napokon nevyplatí; cena je taká vysoká a rýchlosť pripojenia taká nízka, že nakoniec rezignujete a svoje peniaze investujete oveľa múdrejšie do kubánskeho rumu. Prietok dát napokon obmedzuje i samotná kubánska vláda, v snahe kontrolovať obsah informačných tokov, prúdiacich medzi Kubou a zbytkom sveta.

Ešte pred niekoľkými rokmi bolo podľa správ cestovateľov na Kube problémom nájsť vôbec ako-tak zásobený obchod, aby ste nemuseli byť závislí od smiešne predražených turistických reštaurácií. Naša vegetariánska kalvária je už dnes na Kube o čosi lepšia. Vláda medzičasom začala s novým valutovým obeživom „pesos convertibles“, ktorá pri nákupe luxusnejších tovarov nahradila americký dolár. Ide teda o čosi veľmi podobné našim niekdajším bonom, ktorými sa platievalo v tuzexe.

Na havanskom MalecóneZnamená to že všetko, čo bolo a naďalej ostáva pre drvivú väčšinu Kubáncov úplne nedostupné, napríklad záchodové misy alebo koberec, si tak dnes už aspoň možno vôbec kúpiť, aj keď za ceny, porovnateľné s najdrahšími krajinami EÚ. Kuba je pre nezávislých cestovateľov skutočne drahou destináciou, ale aspoň sa zvýšila dostupnosť produktov ako je maslo, syry alebo fľašková voda. Vegetariáni to majú o to horšie, že dokonca aj v súkromnom ubytovaní nad vami domáci neraz pokrčia plecami, hoci nakoniec sa vždy nájde nejaké jednoduché exotické jedlo, ako koreň z yuky na cesnaku, vyprážané banány, alebo aspoň tradičné „arroz con frijoles“ (ryža s fazuľou).

Na Kube nájdete i čoraz viac súčastí západného konzumného života. Pamätáte si na heinekenovskú dotieravú reklamu, podľa ktorej je ich pivo na Kube striktne nedostupné už päťdesiat rokov? Nuž, neverte marketingu. Nájdete ho tu ľahko, predražený a rovnako mdlý, s umelohmotnou penou a kyslastou pachuťou na jazyku, ako ho poznáme z domu.

V HavaneProblémy so zásobovaním má Kuba i napriek tomu stále. Vďačí za to svojmu veľkému severnému bratovi, ktorý od prezidentúry George W. Busha stále zostruje už i tak neuveriteľne nehorázne a nespravodlivé embargo. USA čoraz viac obmedzujú snahy o zásobovanie i základnými predmetmi dennej spotreby, ale aj liekov (!), potravín a naposledy aj výmenných vzdelávacích programov, učebníc a pod. Napriek tomu, Kuba stále pulzuje životom a Spojeným štátom ukazuje vztýčený prostredník.

Po niekoľkých dňoch v Havane sa napokon stretávame i s istým našim internetovým kubánskym kamarátom. Pozýva nás navečer k sebe domov. Je práve svätého Valentína; zásobujeme sa teda tekutinami a vyrážame do inej časti mesta. Ideme po známej pobrežnej promenáde Malecón, cez čínsku štvrť, v ktorej už nenájdete nijakých Číňanov, cez novšie a honosnejšie štvrte, až k uliciam s nízkymi domčekmi a skromnými bytmi. Stretla sa tu hŕstka domácich a ďalší cestovateľ, Rodrigo z Čile. Rodrigo sa práve smrteľne zaľúbil do istej Slovenky, ktorú stretol na svojich kubánskych potulkách. Jeho smútok z rozchodu teda zapíjame rumom a pivom; Kubánci kontrujú výbornými jedlom a historkami zo svojho neľahkého života.

Iskričky, alebo pionieri?Onedlho nato nechávame Havanu svojmu osudu. Odchádzame ráno, keď sa ešte iskričky a pionieri nepokojne mrvia v posteliach a proletári všetkých farieb sa vášnivo spájajú s proletárkami. Len znudený Che, nápadne podobný Ježišovi Kristovi a hrdinom z telenoviel, nás podozrievavo pozoruje z vyblednutých bilboardov cestou na stanicu.

Začiatok a prípravy: Európa

Cesta okolo sveta a prípravy na ňu majú niekoľko nevyhnutností. Treba ju vymyslieť, uveriť v ňu. Ak ste vychladli a stále nezmenili názor, treba na ňu začať zarábať. Po celý čas sa presviedčajte, že všetko toto sa raz naozaj stane, opakujte to rodine a známym v pravidelných intervaloch. Trávte celé noci v sieti zbierajúc informácie.

Keď už máte všetko pekne prichystané a do kúpenia lístka na miesto, nachádzajúce sa na druhej strane zemegule, stačí posledné, neodvolateľné kliknutie, vstaňte od počítača. Zhlboka sa nadýchnite, spočítajte si, či vám do odchodu ostáva dosť času. Preberte to ešte raz s tým malým vo vašej hlave a uistite sa, či vás rodičia medzičasom nezbavili svojprávnosti. Klikli ste?

Aj my. Vynechali sme však celý posledný odstavec: dátum odchodu bol preto príliš blízko a nestihli sme mnoho z toho, čo sme si naplánovali. Chýbali nám podklady o miestach, ktoré navštívime, táto stránka bola i týždne po našom odchode ešte stále len ružovým snom. Navyše, o našej ceste sme príliš nepresvedčili ani rodičov (to sa ale napokon nepodarí takmer nikomu).

Z Bratislavy vyrážam 5 februára 2007. Za Justýnou. Bratislava je dobré miesto na začatie cesty: koľajnice prechádzajú okolo viacerých štvrtí, ktoré mám rád a môžem sa tak dôstojne rozlúčiť so svojimi ulicami. Mesto je v zovretí globálneho otepľovania, vytrvalo prší a je teplo. Anjeli ma diskrétne pozorujú spoza nízkych oblakov, jeden z nich si pritom falošne pobrnkáva nejakú punkovú melódiu. Zľahka mi šumí v očiach.

Z mojich duševných driemot ma v Poľsku preberie až sám život. Zľahka ma poklepe po ramene: v náhlivosti a naslepo vyskakujem z pohýnajúcaho sa vlaku. Bolo to o jednu stanicu skôr, ako bol plánovaný môj posledný prestup. Nachádzam sa na prázdnom peróne na okraji hustého lesa. Od jedu zúrivo vrieskam: v následku toho vzápätí zhasne i jediné svetlo v diaľke a o chvíľu i svetlá na peróne. Je tma, mrzne a začína snežiť.

K Justýne napokon dorážam takmer na čas, taxíkom. Verili by ste že je to drahšie, ako vlak?

Naše posledné dni v Strednej európe: snehové nádielky a následné odmäky, zúfalé a neúspešné snahy odložiť odchod. V poslednú noc psy clivo zavíjajú. Skúmam svoj ruksak: vážim ho a vyhadzujem z neho veci na kilá, opäť vážim a opäť vyhadzujem. Nechávam len nevyhnutnosti: dôveryhodné kusy oblečenia a obuvi, lieky a kozmetika; veci, ktoré na Kube nenájdete. Množstvo káblov, fotoaparát. Mapy, výbava na život v prírode, zopár bodných zbraní. Justýna v susednej izbe robí to isté. Nad ránom sme obaja ako-tak pripravení. Presúvame sa do Varšavy, nakupujeme, lúčime sa s poľskou rodinou a známymi. Odlietame.

Posledné dva európske dni v Madride a aklimatizácia: vo Varšave začalo akurát pred odchodom poriadne prituhovať, v Madride je o pätnásť stupňov viac. Je to dobrý prechod, na Kube počasie prihodí ďalších pätnásť. Zatiaľ sa však len súkame do tučného airbusu 200; vegetariánske jedlo nám pripraviť zabudli, máme však aspoň dosť miesta na moje dlhé nohy. Lietadlo sa rozbieha a odliepa od štartovacej dráhy, kontrolná veža a všetci Európania si s úľavou vydýchli. Pokračovanie na Kube!