Stalo sa to počas horúceho júla roku 1998: na Mars smeruje prvá japonská sonda, biológom sa práve podarilo označiť genetický kód syfilitickej baktérie. Mne tieto významné udalosti poľutovaniahodným spôsobom unikajú, v tom momente totiž ostýchavo držím Justýnu za ruku a nasadáme do estónskeho autobusu. Naša prvá spoločná cesta naprieč baltickými krajinami; voňavé noci pri železničnom násype a vlaky s drevenými lavičkami a záchodom, kde namiesto misy na vás zíva veľká chladná diera v podlahe a mihajúce sa koľajnice.
Odvtedy už nič nebolo také, ako predtým. Slovensko získalo ozajstného kozmonauta, dôležitú vesmírnu misiu splnil spolu so svojim plyšovým psíkom. Globálna politika a klimatické zmeny pomaly rozomieľajú svet, ktorý sme poznali, a vyrábajú nový.
S Justýnou však i naďalej nastupujeme do pomalých vlakov, tvrdohlavo stopujeme na vyľudnených cestách, brodíme sa horskými potokmi a spávame kde sa dá. Nech nemá nikto pochybnosti, že i naďalej ju pritom (ostýchavo) držím za ruku a že v najbližšej dobe nás to baviť ani neprestane.
Už niekoľko týždňov sa však opäť niečo v našich životoch mení. 11. februára sme s hundraním naložili na chrbty naše preťažené ruksaky a vyrazili na cestu okolo sveta. Plyšového psíka sme tentoraz nechali doma. Pokúsime sa prejsť cez americký a ázijský kontinent až naspäť domov, nech už toto slovo znamená čokoľvek. Držte nám v tom palce: budeme to potrebovať. A nekrúťte hlavami; aj tak na to kašleme.
Na tejto stránke chceme o sebe písať. Budeme radi, ak naše zážitky niekoho zaujmú; ak nie, nebude to náš problém. Pozývame preto všetkých, ktorým to stojí za to, aby sledovali naše putovanie, aby videli a vnímali to, čo budeme vidieť a vnímať aj my: pestrofarebný svet, hmýriacich sa ľudí, ich idey. Nekonečnú Cestu. Vitajte.